15. schôdza

Vážená pani ministerka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v dôvodovej správe k tomuto zákonu sa píše, že cieľom návrhu zákona je úprava podmienok podpory pre odídencov tak, aby bola dlhodobo udržateľná a čo najviac adresná. Taktiež, že je žiaduce, aby sa odídenci čo najskôr zaradili do bežného života a podieľali sa na zabezpečovaní základných životných potrieb aj z vlastných zdrojov. S tým súhlasíme, aj keď si uvedomujeme, že v praxi je to práve pre odídencov, ktorí ušli pred vojenským konfliktom z Ukrajiny, často veľmi problematické a komplikované.
Mení sa poskytovanie príspevku na ubytovanie pre zraniteľné osoby, pričom zraniteľnými osobami sa rozumejú členovia domácnosti, ktorá je príjemcom pomoci v hmotnej núdzi, osoba so závažným zdravotným postihnutím, osoba, ktorá dosiahla vek 65 rokov, jeden z rodičov, ktorý sa stará o dieťa do piatich rokov, a dieťa do piatich rokov. Chceme priniesť pozmeňujúci návrh, aby sa ponechalo vyplácanie príspevku za ubytovanie v rodinách odídencov všetkým deťom do 18 rokov, a vysvetlím prečo. Máme pre to tieto dôvody.
Väčšinu rodín odídencov na Slovensku tvorí práve žena – matka s jedným alebo viacerými deťmi. Niekedy je prevádzané aj starou mamou alebo oboma starými rodičmi. Náš pozmeňovací návrh myslí práve na tieto rodiny, kde sa pracujúca žena – matka, samoživiteľka stará o výchovu detí, ktoré sú často už vo veku vyššom ako päť rokov a ktoré by teda podľa vládneho návrhu zákona nedostávali žiaden príspevok na ubytovanie, rovnako ako ich matka, čo by najmä pri rodinách s viacerými takýmito deťmi mohlo aj existenčne ekonomicky ohroziť fungovanie týchto rodín. Pretože mamy samoživiteľky často na Slovensku pracujú za minimálnu mzdu, resp. mzdu blízkej minimálnej mzde a niekedy aj pod jej úrovňou, alebo pracujú cez agentúru, ktorá si berie z ich mzdy až 25 %. Od júla pôjde veľká časť rozpočtu týchto rodín na úhradu nájmu za nehnuteľnosť, v ktorej bývajú. Nehovoriac o tom, že tieto rodiny sú najčastejšie situované vo veľkých, väčších mestách, najväčšia komunita je práve tu v Bratislave z dôvodu dostupnosti pracovných príležitostí, kde ale prirodzene ceny nájomného bývania štandardne dosahujú sumy ďaleko nad ich finančné možnosti.
Zmluvy ukrajinských rodičov, pracovné zmluvy, sú často opakovane podpisované len na tri mesiace, respektíve na šesť mesiacov, pričom samotné firmy vedia, že o zamestnankyne budú mať aj naďalej záujem, no s výhovorkou na status dočasného útočiska im nechcú ponúknuť fixné pracovné miesta napriamo, teda bez agentúry, a súčasne na dlhšie obdobie, napríklad aspoň cez jednoročné kontrakty. Naopak, Ukrajinci neustále ako keby začínali odznovu u svojich zamestnávateľov za častokrát neprimerane nízky plat na dobu, ktorá je de facto v celej dĺžke ich skúšobnou dobou. Pritom títo ľudia sú pomocou pre našu ekonomiku, náš priemysel a odvetvia, ktoré zúfalo trpia nedostatkom pracovných síl. A musíme náborovať zamestnancov aj z omnoho vzdialenejších častí sveta, ako je India, Stredná Ázia či Filipíny, alebo Afrika. Mnohí Ukrajinci by si tu založili svoj život dlhodobo radi, ale treba im k tomu ponúknuť primerané podmienky. Je potrebné si pritom uvedomiť, že nielen Slovensko pomáha im, ale aj oni pomáhajú svojou prácou slovenskej ekonomike a priemyslu. Uvediem jeden príklad zo života.
Keď na hodine slovenčiny pre ukrajinských dôchodcov bola v učebnici otázka, čo by si priali, ak by im zlatá rybka mohla splniť želanie, odpoveď bola jednoznačná. Aby sa skončila vojna a mohli sa vrátiť domov. Ale zaznelo napríklad aj také želanie, jedna pani dôchodkyňa si priala, aby jej dcéra, ktorá pracuje v Bratislave, nemusela chodiť sedem dní v týždni do roboty, ale len päť dní. Aj mnohí ľudia na Slovensku pracujú viac, viac ako päť dní, ale myslím si, že je evidentné a logické, že práve ukrajinské rodiny to nevedia riešiť, riešiť ináč a často tá starostlivosť o deti je potom na úkor toho, že mama musí pracovať naozaj sedem dní v týždni.
Mnoho ľudí, ktorí na Slovensku sú úplne z východu Ukrajiny, stratili svoje domovy, začínajú tu od nuly, nemajú sa kde vrátiť. Vieme tiež, že dôchodky Ukrajincov sú také, z ktorých sa na Slovensku nedá vyžiť, preto sa aj oni snažia si privyrábať, starajú sa o vnúčatá, aby matky mohli pracovať a spolu vedia nasporiť na nájomné i iné výdavky. Toto je ale ten lepší prípad. Často sú tu len matky s deťmi bez starých rodičov. Matka, ktorá sa stará o malé deti a je sama, si ťažšie nájde adekvátnu prácu, ak musí deti vodiť do školy, ostávať s nimi často doma, keď sú choré, je potom nútená zobrať aj nižšie platené miesto. Máme tu aj mnohých odborníkov, vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí ale pracujú za minimálnu mzdu. Finančná pomoc im môže pomôcť aj v lepšej integrácii detí do spoločnosti, že môžu zaplatiť výdavky v škole a podobne a tak pôsobia aj preventívne. Toto je podľa mňa významné pre ich integráciu do našej spoločnosti, o ktorú sa aj vláda snaží.
Nazdávame sa, že vládny zákon určil vek päť rokov ako hranicu príspevku za ubytovanie u detí bez presvedčivej argumentácie a veková hranica päť rokov nemá opodstat... nemá silné opodstatnenie. Každé dieťa je rovnocenné, nedokáže sa o seba postarať, kým nedokáže plnohodnotne zarábať, čo je vek 18 rokov. Každé dieťa je závislé, navyše ukrajinské deti tu nemajú otca, ktorý sa o nich postará, lebo ukrajinskí otcovia bojujú doma za svoju vlasť. A tiež si musíme uvedomiť, že sú to deti traumatizované vojnou. Preto veríme, že náš pozmeňovací návrh nájde podporu, ktorým môžeme zastabilizovať mnohé ukrajinské rodiny na Slovensku.
Pán spravodajca, začínam čítať pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, poslankyne Martiny Holečkovej, Mariána Čaučíka a Jozefa Hajka k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
1. V čl. I bod 15 § 36a ods. 2 písmená d) a e) znejú:
„d) jeden z rodičov, ktorý sa stará o dieťa do osemnástich rokov veku alebo fyzická osoba, ktorá sa osobne stará o dieťa do osemnástich rokov veku na základe rozhodnutia súdu,
e) dieťa do osemnástich rokov veku osoby podľa písmena d)."
2. V čl. I bod 15 § 36a ods. 3 písmeno d) znie:
„d) ak ide o zraniteľnú osobu podľa odseku 2 písm. d) a e)
1. čestným vyhlásením rodiča dieťaťa, že sa stará o dieťa do osemnástich rokov veku, alebo
2. rozhodnutím súdu, ak ide o fyzickú osobu, ktorá sa osobne stará o dieťa do osemnástich rokov veku na základe rozhodnutia súdu."
Tento bod dva je legislatívno-technická úprava nadväzujúca na bod jedna.
Končím čítanie pozmeňujúceho návrhu.
Záverom ďakujem za pozornosť, ďakujem za podporu, ďakujem pani kolegyni Zuzane Števulovej aj ostatným kolegom za otvorenosť. Viem, že aj vláda hľadá cestu, ako vyhovieť, ako vyjsť v ústrety. Mali sme včera diskusiu aj so zástupcami ministerstva vnútra a vieme, že toto všetko znamená finančné implikácie v rozpočte, ale považujeme pobyt detí na Slovensku, ktoré sú traumatizované vojnou a ktorým sme otvorili nejakým spôsobom svoju náruč, za tak dôležitý, aby sme zvážili podporu poskytovania príspevku na ubytovanie a rozšírili kategóriu zraniteľných osôb na deti do 18 rokov. Alebo ak, kolegovia z koalície, lebo uvedomujeme si, že je to, samozrejme, závislé na vašej vôli, ak tých 18 rokov je príliš veľa, možno obmedzme to aspoň na školskú, vek školskej dochádzky. Nastavme to aspoň takýmto spôsobom.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené poslankyne, poslancovia, milí kolegovia, sme v rozprave k zákonu o azyle, ale môj príspevok sa bude týkať odídencov z Ukrajiny a špecificky témy školstva. Zatiaľ to tu nebolo dnes v rozprave nejako pomenované, ale v rámci rokovania o tomto návrhu na výbore, na gestorskom výbore obrany, bol predložený aj pozmeňujúci návrh k tomuto zákonu, ktorý sa týka školskej legislatívy. A myslím si, že je dôležité, aby sme aj o tejto téme v tomto pléne diskutovali.
A obzvlášť v súvislosti s tým, že sa mení nastavenie pomoci pre odídencov z Ukrajiny, a aj tu odznelo, aj v dôvodovej správe je uvedené, že tá pomoc má byť poskytovaná teda hlavne na začiatku a potom má byť čo najviac podporovaná integrácia odídencov. S týmto sa plne stotožňujeme, ale v tejto súvislosti treba pripomenúť, že pre tú integráciu je absolútne nevyhnutné, aby deti, ktoré prišli z Ukrajiny k nám, boli u nás začlenené do škôl. A je to nevyhnutné pre tie deti samotné, aby sa dostali medzi rovesníkov a aby sa vzdelávali. A je to rovnako dôležité pre ich rodičov a v tomto prípade predovšetkým pre ich matky, lebo z Ukrajiny prišli teda najmä rodiny, matky s deťmi. A ak očakávame, že tie matky budú schopné sa u nás nejako osamostatniť a začleniť na trh práce a teda naozaj sa integrovať a vedieť si zabezpečiť tú podporu samostatne a prestať byť závislé na podpore od štátu, tak kľúčovým predpokladom je, aby ich deti boli začlenené v školách. A teda, žiaľ, sme v situácii, kedy ešte stále nemôžme povedať, a to už uplynulo vyše dva roky od začiatku vojny, ale ešte stále nemôžme povedať, že by začleňovanie detí z Ukrajiny do škôl u nás bolo automatické a bezproblémové. Lebo ešte stále nemáme zavedenú ani povinnú školskú dochádzku pre tieto deti a rovnako teda nemáme zavedené ani právo na vzdelávanie pre tieto deti. Lebo to sú dve strany tej istej mince.
Keď sa teda vrátim trošku na začiatok tej vojny z pohľadu školstva, vtedy sa postupovalo v školskom zákone podľa paragrafu, ktorý sa týka detí cudzincov, v ktorom sa hovorí, že deti cudzincov sú vzdelávané a poskytuje sa im vzdelávanie rovnako ako občanom a občiankam Slovenskej republiky. A ministerstvo školstva v tom čase vydalo usmernenie alebo teda právnu interpretáciu, ktorá hovorila, že keďže pre občanov a občianky Slovenskej republiky povinná školská dochádzka je viazaná na trvalý pobyt na Slovensku, tak sa to rovnako vzťahuje aj na deti cudzincov. A keďže odídenci z Ukrajiny u nás dostali status odídencov, čo bolo napojené na nejaký dočasný, dočasný pobyt, nie trvalý pobyt, tak sa povedalo, že povinná školská dochádzka sa na nich nevzťahuje. Malo to aj svoj význam pre niektoré tie rodiny. Mnohí dúfali, že sa rýchlo vrátia. Ukrajina samotná vtedy veľmi podporovala online vzdelávanie, mnohé ukrajinské školy fungovali naďalej v online režime, avšak stále tá situácia znamenala, že tie deti u nás síce získali pobyt, ale nikto ani len nezbieral informácie o tom, či sa naozaj vzdelávajú. Či naozaj navštevujú online vzdelávanie alebo nie, a či sa u nás snažia začleniť do škôl alebo nie.
Ja sama si veľmi silne pamätám v tom období, ako som sa tiež cez svoju prácu opakovane stretávala s rodinami, ktoré mali úprimný záujem zapísať svoje deti do škôl na Slovensku, aj preto, lebo chceli, aby sa naučili po slovensky a integrovali, aby sa dostali medzi rovesníkov, aby neboli znovu zavreté doma na online vyučovaní. Uvedomme si, že tak ako u nás deti boli zavreté cez covid na online vyučovaní, to isté platilo pre tie ukrajinské deti a mnohí už nemali o toto záujem a chceli u nás sa začleniť do bežného vzdelávania, ale mali problém nájsť školu. Pretože to, že nebola zavedená povinná školská dochádzka, zároveň znamená, že tým školám, teda tým rodinám neboli priradené žiadne spádové školy, ktoré by boli povinné ich zobrať. A výsledok bolo, že, teda minimálne v Bratislave tú situáciu poznám, že niektoré rodiny doslova chodili od dverám k dverí a akoby dobíjali sa tým riaditeľom na dvere, aby ich deti zobrali do školy. A niektorí to skúsili možno na jednej škole a hneď boli úspešní, ja poznám mnohé školy, kde okamžite urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby prijali deti, aj moje deti hneď po mesiaci mali nových spolužiakov z Ukrajiny. Ale mnohí nepochodili hneď a skúšali to možno na jednej škole, na dvoch, cez rôznych známych na Slovensku. A nevieme, koľkí to vzdali. Koľkí si jednoducho po prvých, po prvom, druhom, treťom odmietnutí riaditeľov povedali, že tak asi nás táto krajina nechce. A my nevieme, čo bolo ďalej s tými deťmi a to je pre mňa možno to najdesivejšie. Že my, keďže sa nezaviedla žiadna povinná registrácia toho, či sa tie deti vzdelávajú alebo nie, tak my nevieme, koľkí z nich sa vzdelávali.
Boli, máme pomerne presné dáta o tom, že koľko detí bolo zapísaných do škôl v máji 2022, čiže krátko po vypuknutí vojny sa u nás v školstve vzdelávalo vyše 10-tisíc ukrajinských detí. Mimochodom aktuálne dáta z apríla 2024 hovoria, že sa u nás vzdeláva 11-tisíc ukrajinských detí v školstve. Čiže to číslo neni nejak zásadne iné, čo by mohlo aj napovedať, že to jednoducho súvisí, súvisí s tými kapacitami, alebo, alebo s tou ochotou tie kapacity prideľovať. A ale nikdy sa nepodarilo mať úplne presné dáta o tom, že koľko tých detí nie je začlenených. Existujú odhady, asi najpresnejšie vypracovalo Centrum vzdelávacích analýz v máji 2022. V tom čase odhadovali, že približne polovica z detí, ktoré na Slovensko prišli z Ukrajiny a boli by vo veku, že by sa mali vzdelávať v školách, tak sa do škôl nezapísali. Či už bol dôvod, že nemali záujem, alebo či bol dôvod, že nevedeli vo svojom okolí nájsť školu, ktorá by ich prijala, to nevieme. Ale vieme odhadnúť, že v tom čase bolo ako vysoké tisíce, možno okolo 10-tisíc detí, ktoré neboli nikde zapísané. A teda najväčšie boli tie podiely u tých najmenších, vieme, že pri materských školách aj naše deti majú problém sa dostať do škôlky, čiže tam bolo odhadované, že iba asi pätina ukrajinských detí v škôlkarskom veku sa dostali do škôlok. Pri tých deťoch v základnej škole to mohla byť možno polovica. Pri deťoch, ktoré by mali byť zaradené do strednej školy, sa vtedy odhadovalo, že len asi 10 % ukrajinských detí vo veku strednej školy sa dostane na stredné školy. Čo sú fakt alarmujúce čísla. Momentálne sú tie odhady o niečo nižšie, ale aj ministerstvo školstva v súčasnosti priznáva, že stále sa asi bavíme o nízkych tisícoch detí, možno dve-tritisíce, nevieme, ktoré u nás žijú a žijú u nás možno už vyše dva roky a sú možno v školopovinnom veku, ale nenavštevujú u nás školy.
A naozaj si myslím, že právo na vzdelanie je jedna z tých úplne základných vecí, na ktorej verím, že sa aj ako spoločnosť zhodneme a verím, že je absolútne akoby jeden z kľúčových princípov nejakej, nejakej civilizácie, že v 21. storočí naozaj dieťa, ktoré u nás dlhodobo žije a je vo veku školskej dochádzky, by malo byť samozrejmosťou, že sa dostane do škôl. Je to istý taký, nazvem to, spoločenský dlh, ktorý si myslím, že máme voči odídencom z Ukrajiny. Od začiatku vojny sa na ministerstve školstva štyrikrát vymenilo vedenie, respektíve teraz máme už štvrté vedenie ministerstva školstva za tých približne dva a pol roka. Čiže viem, že súčasné, súčasný minister akoby aj zdedil tento problém, aj zdedil isté, istý, istú fázu toho procesu riešenia. Keď prvýkrát prišiel tento zákon do parlamentu, tak sa priznám, že som bola veľmi sklamaná, že tam táto téma nie je zaradená, lebo som teda dúfala, že keď príde ďalší lex Ukrajina, tak tam bude aspoň, aspoň nejaké prvotné riešenie aj tohto problému. Nakoniec to prišlo ako pozmeňovák. Ako je tu, žiaľ, sa stalo takým nepríjemným zvykom, čo v praxi znamená, že pozmeňovák týkajúci sa školstva bol preberaný iba na obrannom výbore a na školský výbor sa ani nedostal, keďže tento zákon a školský výbor nebol ani priradený, čo si myslím, že je veľká škoda.
Keď som ten pozmeňovák pozrela, sú tam dve také, nazvem to, menšie zmeny, ktoré teda ešte zďaleka nie sme tam, kde by sme raz chceli byť, čiže zavedenie naozaj nejakej premyslenej povinnej školskej dochádzky pre tieto deti, ale je to riešenie takých dvoch praktických problémov, ktoré sa ukázali, čiže taký akoby implementačný, implementačný problém. To prvé sa týka vôbec zbierania údajov o týchto deťoch, pretože v praxi obce ani nemohli mať kompletný prehľad, pretože to narážalo na GDPR. Čiže teraz ten zákon hovorí, toto bolo zavedené do zákona 596 o školskej správe, ak sa nemýlim. Obec vedie evidenciu odídencov, ktorí sú štátnymi občanmi Ukrajiny vo veku plnenia povinného predprimárneho vzdelávania, čiže od päť rokov, a vo veku plnenia povinnej školskej dochádzky, čiže od šesť do šestnásť, ktorí majú v obci adresu dočasného útočiska, a vedie evidenciu, v ktorých školách sa vzdelávajú. Čiže minimálne už bude splnený ten krok toho, že tie obce aspoň budú vedieť, že či tam teda tie deti sú a či sa vzdelávajú.
Ešte tam nie je žiaden krok bé, ktorý by hovoril o tom, že by napríklad tá obec mala povinnosť im to vzdelávanie prideliť. Alebo že by mala nejaké, nazvem to, páky na tie rodiny, ich naozaj, naozaj donútiť, aby tie deti do tých škôl zapísali a teda opačne páky na tých riaditeľov, aby tie deti určite, určite prijali. Ale schvaľujem to a podporujem to, že toto je aspoň taký, taký prvý krok. Ja by som to aj chcela zdôrazniť, že aj sama poznám mnoho, mnoho aj na úrovni samospráv ľudí, aj na úrovni škôl, aj viem, že v rezorte školstva bola snaha potom čiastkovo cez rôzne projekty vlastne podporiť to začleňovanie a bolo veľa, veľa iniciatív a naozaj mnohí ľudia v školstve sa k tomu postavili veľmi aktívne. Ale, žiaľ, keď, kým nie je to systémové riešenie, tak stále, stále vlastne situácia nie je komplexne, komplexne vyriešená.
Čiže toto je aspoň taký prvý krok, že obce budú zbierať tie dáta, budú ich mať k dispozícii, a druhé také, taká praktická zmena je, že doteraz platilo, že keď ten žiak už raz bol na škole zapísaný, tak potom vlastne, a musel, formálne bol zapísaný celý školský rok. Keďže ale je väčšia fluktuácia u týchto rodín z Ukrajiny a keďže sa na nich nevzťahuje tá povinná školská dochádzka a skôr mohli vlastne prestať chodiť do školy, tak je to také praktické riešenie, ktoré sa zavádza, že škola bude môcť vyradiť takéto dieťa z evidencie, pokiaľ sa, pokiaľ ho zákonný zástupca aktívne odhlási, alebo pokiaľ, myslím, že 30 dní prestane, prestane, 30 dní sa v tej škole neukáže, tak.
Čiže tieto zmeny sa zavádzajú od 1. septembra 2024. Z tohto dôvodu tam aj vidím to odôvodnenie, že to je v skrátenom legislatívnom konaní, aj keď teda ma mrzí, že cez, že cez pozmeňovák, ale toto odôvodnenie tam vidím.
Zároveň teda viem, že, alebo teda pripomenula by som, že aj programové vyhlásenie vlády zahŕňa vetu, že vláda zmenou školského zákona zváži zavedenie povinnej školskej dochádzky pre deti cudzincov. Je to síce vágne, ale veríme, že je tam snaha a aj teda podľa mojich informácií je úprimná snaha na ministerstve školstva túto situáciu nejako vyriešiť. Vidíme teda, že to nebude od septembra ´24. To sa, žiaľ, znovu nestihlo. Tak, ako sa o tom diskutovalo, že či to bude od septembra ´23 a nebolo, nebude to ani od septembra ´24. Tak znovu sa môžeme nádejať, že to bude od septembra ´25.
Tam potom, samozrejme, s tým sa spája, s celým vzdelávaním detí z Ukrajiny sa spájajú aj mnohé ďalšie problémy. Ja len spomeniem z odporúčaní školskej inšpekcie, tiež ešte z roku ´22, podporiť organizáciu kurzov štátneho jazyka, podporiť organizáciu kurzov ukrajinského jazyka, zabezpečí psychologickú špeciálnopedagogickú podporu a asistenciu v ukrajinskom jazyku. Ako toto už sú mnohé ďalšie čiastkové témy, viem, že to, to už dosť zachádzam od toho, že sme teraz v rozprave k zákone o azyle. Verím, že v rámci budúceho školského roka, v školstve uvažujeme na školské roky, že bude aj podrobnejšia diskusia k tomuto.
Nateraz by som to chcela teda uzavrieť tým, že oceňujeme, že prišlo aspoň nejaké akoby prvotné riešenie z ministerstva školstva, aj keď teda škoda, že cez pozmeňovák a tým pádom sa to vôbec ani nedostalo na školský výbor. A taktiež je to krok smerom k tým, že kto toto chce aktívne riešiť, tak teraz bude mať ešte lepšie nástroje. Žiaľ, stále je tu istá šedá zóna toho, že možno stále nám na Slovensku žijú deti, ktoré tu žijú vyše dva roky, ktoré sú vo veku povinnej školskej dochádzky a do tých škôl nechodia, a je to, žiaľ, nejaké systémové zlyhanie a nejaký dlh, ktorý verím, že ešte ako spoločnosť splatíme.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predseda, predsedajúci teda.
Ďakujem aj tebe, Tina, za veľmi vecný príspevok. Je to veľmi závažná téma, vzdelávanie ukrajinských detí, a je dôležité, aby sme o nej viacej hovorili tu v parlamente. A to aj najmä z toho dôvodu, že problémy so vzdelávaním detí ukrajinských máme už viac ako dva roky a, bohužiaľ, veľmi laxne pristupuje k tomuto problému. A osobne si myslím, a chcem to zdôrazniť a myslím, že si to povedala aj ty, nie je veľmi dobré, že takýto závažný problém riešime pozmeňujúcimi návrhmi a nesystémovo. My už vlastne dva roky čakáme na to, kedy konečne prinesie vláda nejaký komplexný program riešenia problematiky vzdelávania ukrajinských detí a doteraz sa nič nestalo, napriek tomu, že v okolitých štátoch už tieto problémy majú dávno riešené aj v oblasti povinnej školskej dochádzky detí. Takže je to viac ako urgentné. A očakávame systémové riešenie ministerstva školstva a nielen pozmeňujúce návrhy.
Zároveň je ale veľmi dôležité to, že jedna vec je, aby sme vedeli, koľko vôbec detí ukrajinských na území Slovenska je, ale tá druhá ešte, myslím si, že závažnejšia je, aby sme týmto deťom dokázali poskytnúť aj kvalitné vzdelávanie. A tu je ešte viac zásadných problémov, ktoré máme, pretože to nedokážeme. Upozorňujem, že v predchádzajúcom roku len jedna tretina škôl z podporených škôl finančne dokázali vôbec poskytnúť deťom doučovanie slovenského jazyka a ešte stále máme deti, ktoré dochádzajú aj viac ako rok do školy a nevedia slovenčinu. Takže my nemáme dostatočne kompetentných pedagógov na to, aby dokázali vyučovať deti s odlišným materinským jazykom. Nemáme pripravené žiadne metodické materiály, v rámci ktorých by sme mohli učiť slovenčinu ako druhý jazyk. Učitelia a učiteľky nemajú metodickú podporu a nemáme ani... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne, Tina, že si spomenula dôležitosť vzdelávania ukrajinských detí. Dokonca si spomenula aj to, ako je dôležité nielen z humanistického hľadiska, ale aj z ekonomického hľadiska pre našu krajinu tieto deti a týchto mladých ľudí privítať. Na jednej strane je super, že je tu pani ministerka hospodárstva, vlastne plačeme, ako nemáme dostatok pracovných síl, dokonca aj možno aj za jej mandát ako ministerky hospodárstva dospejú niektoré z tých detí, zo 16 už bude mať 18 a budú môcť plnohodnotne pracovať, a keď nebudú mať dostatočné vedomosti a znalosti, tak ich nebudeme vedieť prijať do pracovného procesu. Ale ja si myslím, že tento dôvod nečinnosti nie je len neschopnosťou minulých alebo aj terajších vlád, ale je to trošičku aj taký ten nacionalizmus, lebo minimálne jedna, ak nie dve strany tejto vládnej koalície proste nechcú svojim voličom hovoriť, že v zásade chcú pomáhať Ukrajincom, lebo proste je to pre nich komplikované vysvetľovať svojim voličom, ktorých akože manipulujú na proruské postoje. To znamená, že poďme sa pozrieť, keby, keby nacionalistické alebo národné sily chceli dobro pre túto krajinu, tak vytvoria pracovné podmienky v kontexte vzdelávania pre odídencov, ktorí sa tu zabývavajú, ktorí si v našej krajine našli domovinu a dokonca rozmýšľajú, že by tu aj zostali. Čo v zásade svojím spôsobom nie je úplne dobré voči Ukrajine, ktorá sa bude musieť obnovovať, ale môžu mať aj dve domoviny.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za reakcie. Ja len ešte stručne doplním jeden, jednu osobnú skúsenosť. Keď tá vojna začala, ja som pracovala na štátnom pedagogickom ústave a veľmi rýchlo k nám prišla kolegyňa z Ukrajiny a cez ňu sme organizovali také semináre pre ukrajinské, ukrajinské mamy. A na jednom z nich sme dostali otázku, že jedna taká mama sa pýtala, že či je u nás nejako právne upravené, že od akého veku smie byť dieťa samé doma. A uvedomila som si, že neviem, mimochodom ak nikto v sále vie, tak budem rada potom za odpoveď, že či toto máme niekde v zákone upravené. Ale naozaj tie mamy jednoducho riešili to, že nevedeli, kde tie deti umiestniť doslova. Zároveň chceli si hľadať robotu, chceli, chceli si začať zarábať, bolo toho veľa, čo potrebovali vybavovať, a do toho vlastne ešte čelili tejto bariére. A áno, to boli chaotické začiatky tej jari ´22, ale medzitým ubehli vyše dva roky a teda verím, že sa dočkáme nejakého komplexného riešenia.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani ministerka, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, keď vo februári 2022 Rusko začalo inváziu na Ukrajinu, bol som poslancom jednej z koaličných strán SaS a bol som prítomný aj tých diskusií, akým spôsobom pomôcť odídencom z Ukrajiny. A jedným z tých opatrení, na ktorom sme sa vtedy dohodli, bol aj príspevok na ubytovanie, ktorý smeroval teda aj k poskytovaniu, k poskytovaniu ubytovania v súkromí, aj teda k poskytovaniu ubytovania v ubytovacích zariadeniach, aj poskytovaniu, a teda iným spôsobom bolo riešené ešte aj ubytovanie v zariadeniach, ktoré mal k dispozícii štát, štátne orgány a štátne organizácie. A priznám sa, že vtedy som patril k tým, ktorí sa pýtali, že či je niečo také vôbec potrebné, lebo som vo svojom okolí a vo verejnosti videl obrovské množstvo altruizmu a ochoty, ochoty pomáhať ľuďom utekajúcim pred ruskou agresiou a mnohí ľudia bez toho, aby uvažovali, či z toho niečo budú mať, poskytli pomoc utekajúcim Ukrajincom a Ukrajinkám a poskytli im ubytovanie, chodili pomáhať na hranice, zapájali sa do dobrovoľníckych aktivít na ich pomoc. A registroval som teda aj to, že viacerí ľudia, keď sa ten príspevok zaviedol, tak povedali, že dobre, že sa zaviedol, my ho ďalej posunieme tým ľuďom, ktorí u nás, u nás bývajú, teda nebudeme si ho brať my ako tí, ktorí prenajímajú byt alebo nejakú časť bytu pre odídencov, ale ho poskytnú ďalej.
Spätne teda, samozrejme, musím uznať, že v tomto som sa mýlil a bol som naivný a bolo dobré, že taký príspevok bol zavedený, lebo taký nápor by sa nedal zvládnuť iba vďaka entuziazmu a tomu prvotnému nadšeniu a ochote, ochote pomáhať. Ale už vtedy, keď sme diskutovali o tom, ako ten príspevok nastaviť, tak sa hovorilo o tom, že teraz nie je čas riešiť nejaké, nejaké adresné modely a teda riešiť, komu áno, komu nie, ale samozrejme, že toto je len dočasné, toto má trvať pár mesiacov a potom by sa malo prejsť na adresnú pomoc aj v tejto oblasti, že Slovensko poskytne, poskytne pre Ukrajincov, ktorí utekajú pred ruskou agresiou, možnosť žiť na Slovensku, vzdelávať sa tu, možnosť pracovať, zarábať si a aj začleniť sa, začleniť sa do spoločnosti. A tí ľudia, ktorí budú schopní tu pracovať, tak, tak tí by mali fungovať ako iní ľudia, ktorí na Slovensku žijú, občania Slovenskej republiky alebo občania Európskej únie, ktorí, ktorí tu žijú. A teda mala by sa tá pomoc vo forme príspevku na ubytovanie zadresniť.
Priznám sa, že som až trochu prekvapený, ako dlho to dočasné opatrenie vo forme plošnej pomoci a plošného poskytovania príspevku pretrvalo, lebo naozaj v čase, keď sa to zavádzalo, teda február, začiatok marca, tak to vyzeralo, že je to opatrenie na tri, štyri, päť mesiacov, ale teda už sme viac ako dva roky a stále sa tam nič nezmenilo. Samozrejme, boli iné veci, menili sa vlády, ale, a boli voľby, ale teda asi logické, že v tejto chvíli prišla vláda s takýmto, s takýmto návrhom. Samozrejme z hľadiska legislatívneho by bolo lepšie, ak by to išlo normálnym procesom a nie v skrátenom legislatívnom konaní, lebo toto nie je vec, o ktorej by vláda, vláda nevedela, že ju chce riešiť. Vie o tom už teda niekoľko, niekoľko mesiacov. Myslím, že prinajmenšom od marca tohto, tohto roku, ale to asi nie je v tejto chvíli, v tejto chvíli podstatné, a naozaj ak by sa nič nezmenilo, tak vlastne od 1. júla, ak by vláda nezmenila príslušné nariadenie a nepredložila jeho účinnosť, tak by nebola žiadna pomoc.
Takže aj tá samotná zmena z plošného príspevku na adresný je z môjho pohľadu v poriadku a aj to, že sa to, keď už sme v tejto fáze, rieši takýmto spôsobom, je správne a je teda dobré, že Slovensko naďalej bude pomáhať odídencom, ktorí sú v tých zraniteľných skupinách a ktorí nemajú možnosť, alebo majú len veľmi obmedzenú možnosť, akým spôsobom riešiť svoje ubytovanie v cudzej krajine a nemajú možnosť, alebo majú len veľmi obmedzenú možnosť, aby si, aby si zarobili a mohli, mohli tu fungovať, mohli, mohli si platiť normálny komerčný nájom.
Bol som prítomný aj teda tých diskusií aj na pôde ústavnoprávneho výboru a tiež teda oceňujem ako prístup ministerstva vnútra, tak aj koalície, aj ten pozmeňujúci návrh pána poslanca Barteka, lebo toho, čo možno hovoriť, je, že či tie zraniteľné skupiny sú nadefinované dostatočne, alebo, alebo by mohli byť nadefinované širšie, k čomu smerujú pozmeňujúce návrhy, ktoré predniesli pani poslankyňa Števulová aj pán poslanec Čaučík. A ďalšou diskutovanou otázkou bolo, či nie je potrebné dať nejaké prechodné obdobie, aby si ľudia, ktorí dnes napríklad sú v azylových zariadeniach, mohli vyriešiť otázku bývania, keď od 1. júla tú možnosť stratia, lebo nepatria do tých zraniteľných skupín a budú si to musieť nejako vyriešiť, aby to nebolo doslova, doslova zo dňa na deň, lebo však už sme v polovici, v polovici júna a malo by to byť účinné od 1. júla, čiže oceňujem aj ten pozmeňujúci návrh pána poslanca Barteka v tejto veci.
Posledná vec, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je to, o čom hovorila aj pani poslankyňa Gažovičová, teda tie pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do spoločnej správy a ktoré sa síce netýkajú priamo príspevku na ubytovanie, ale súvisia so situáciou odídencov a týkajú sa lepšieho prehľadu o tom, aké deti v povinnom predprimárnom vzdelávaní alebo v primárnom vzdelávaní máme v systéme. Čiže je to drobný krôčik k tomu, ako urobiť poriadok, ale myslím si, že tiež je to téma, ktorá si zaslúži väčšiu pozornosť a zaslúži si aj teda samostatnú debatu nielen formou pozmeňujúcich návrhov k inému, aj keď teda vzdialene alebo čiastočne súvisiacemu návrhu zákona, ale návrhu zákona, ktorý rieši niečo iné.
Ja som ešte v minulom volebnom období v máji minulého roku interpeloval vtedajšieho ministra školstva pána Bútoru a teda pýtal som sa ho aj na otázky zabezpečenia financovania pre vzdelávanie detí odídencov a pýtal som sa ho aj na to, či ministerstvo školstva plánuje v školskom roku 2023 – ´24 zahrnúť deti ukrajinských odídencov do systému plnenia povinnej školskej dochádzky a povinnosti predprimárneho vzdelávania, a čo by teda bolo žiaduce vzhľadom na potrebu plnej, v plnej miere rešpektovať práva týchto detí na vzdelávanie. A dostal som vtedy od pána ministra Bútoru odpoveď, že neplánuje ministerstvo zaviesť povinnú školskú dochádzku od septembra, to už asi bolo nereálne, a teda sústredí sa ministerstvo v nadchádzajúcom školskom roku na identifikáciu a odstránenie príčin, ktoré vedú k tomu, že niektoré deti ostávajú mimo vzdelávacieho systému. Ale bola tam, bola tam aj veta, že ministerstvo v spolupráci s ďalšími rezortmi zároveň pripravuje právnu úpravu, ktorá systematicky nastaví pravidlá povinnej školskej dochádzky a jej vymáhania pre všetkých cudzincov s dočasným pobytom v Slovenskej republike vrátane detí s dočasným útočiskom z Ukrajiny.
Takže asi sa budem znova pýtať súčasného ministra školstva pána Druckera, že ako je to s prípravou tej právnej normy, resp. akým smerom sa uberajú, uberajú tie úvahy, lebo je to tiež problém, tiež vážny problém, nemusí sa to zdať také naliehavé a akútne, ako je, ako je príspevok na ubytovanie, ktorý keby sme vôbec neriešili, tak niektorí ľudia by sa asi ocitli v bezprostrednom ohrození na ulici, ale teda zo stredno- aj dlhodobého hľadiska je to tiež veľmi dôležitý problém. A ja teda dúfam, že ministerstvo školstva príde s nejakou iniciatívou a budeme tu o tom hovoriť nielen v rámci, v rámci diskusie k príspevku na ubytovanie.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, vážený pán predsedajúci, dovoľte mi len, aby som k tým dvom poslaneckým návrhom, ktoré tu odzneli, prečítala a uviedla stanovisko.
Prvé je stanovisko k pozmeňujúcemu návrhu pani poslankyne Holečkovej, Čaučíka a Hajka k novele zákona o azyle, kde išlo vlastne o poskytovanie príspevku za ubytovanie pre širšiu skupinu odídencov, a to, že by sa príspevok za ubytovanie poskytoval odídencom aj od šesť rokov do osemnásť rokov, kde ide v podstate o starajúcu sa matku o tieto deti, čo znamená, išlo by o viac ako 9 200 odídencov, ktorí spadajú do tejto kategórie, čo po tom dopade na verejné financie by to malo dopad v objeme 10 mil. eur. V ďalších rokoch by táto suma navýšenia pravdepodobne dosahovala až 28 mil. eur. A podstatné je v tomto poslaneckom návrhu uviesť, alebo resp. uviesť jednu skutočnosť, že poslanci hovorili o matkách samoživiteľkách, ale z normatívneho textu daného poslaneckého návrhu vyplýva, že sa má poskytovať za všetky osoby, ktoré sa starajú o deti do 18 rokov. Teda by išlo o neadresné poskytovanie tohto príspevku, ako som povedala, s dopadom na verejné financie v roku 2024 v hodnote, v objeme 10 mil. eur.
Ďalšie stanovisko k poslaneckému návrhu pani poslankyne Števulovej, len podotýkame alebo podotýkajú kolegovia za ministerstvo vnútra, že azylové zariadenia nie sú primárne určené na ubytovanie odídencov, a preto si treba uvedomiť, že nie je dostatok kapacít pre takéto prípady v azylových zariadeniach.
A čo sa týka všetkých podnetov, ktoré tu predniesla pani poslankyňa Gažovičová, tak k problematike predškolskej a povinnej školskej dochádzky vo vzťahu k odídencom sa bude riešiť systémové riešenie v rámci ministerstva školstva, ktoré to prisľúbilo v rámci svojej pôsobnosti.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja budem naozaj stručný a krátky. Ďakujem aj za korektný prístup kolegom z opozície k tomuto návrhu zákona. Len v krátkosti by som chcel zareagovať na pána Štefunka možno, lebo načrtol takú polemiku o tom, že sa bojíme občanom povedať to, že chceme aj my pomôcť Ukrajincom.
No, pán kolega Štefunko, ja nemám ten pocit. Ja si osobne myslím a budem, ale povedali ste v zmysle, že národno-nacionalistické strany vládnej koalície majú problém jednoducho povedať, možnože aj Ukrajincom vieme pomôcť. Ja vám poviem tak. Mne je jedno, či pomôžeme Tatárom, Ukrajincom, Rusom, pokiaľ sem takíto ľudia na Slovensko prídu, naučíme ich slovom a písmom ovládať náš materinský jazyk, a zapoja sa do pracovného procesu a budú žiť podľa našich slovenských zákonov a predpisov a budú prínosom pre našu ekonomiku, takýchto ľudí, ktorí skutočne priložia ruku k budovaniu našej vlasti, určite vždy radi privítame.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predkladám vládny návrh zákona, ktorým sa menia a dopĺňajú vybrané ustanovenia zákona č. 250/2012 o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov, zákona č. 251/2012 o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a niektorých ďalších zákonov.
Cieľom vládneho návrhu zákona je aktualizovať súčasnú právnu úpravu v reakcii na situáciu na trhu s energiami a zohľadniť požiadavky aplikačnej praxe najmä v záujme ochrany práv spotrebiteľov v oblasti energetiky. Na tento účel okrem iného sa posilňujú kompetencie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, čo bude mať pozitívny vplyv na odberateľov a na koncové ceny energií pre odberateľov.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vzhľadom na vyššie uvedené si vás dovoľujem požiadať o schválenie vládneho návrhu zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, prednesiem spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 213, v druhom čítaní.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 222 z 24. apríla 2024 pridelila predmetný návrh zákona na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávny výbor a výbor pre hospodárske záležitosti. Výbory prerokovali návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky.
Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol zákon, návrh zákona pridelený, neoznámili gestorskému výboru v určenej lehote žiadne stanovisko k predmetnému návrhu zákona.
Návrh zákona odporúčali Národnej rade Slovenskej republiky schváliť: ústavnoprávny výbor uznesením č. 97 zo 6. júna 2024, výbor pre hospodárske záležitosti uznesením č. 53 z 10. júna 2024. Z uznesení výborov uvedených pod bodom III tejto správy vyplýva 26 pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. Gestorský výbor odporúča hlasovať o bodoch 1 až 26 spoločne s odporúčaním schváliť.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k predmetnému návrhu zákona vyjadrených v ich uzneseniach uvedených pod bodom III tejto správy a v stanoviskách poslancov gestorského výboru vyjadrených v rozprave k tomuto návrhu zákona odporúča Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 213, schváliť v znení pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov uvedených v tejto spoločnej správe, ktoré gestorský výbor odporúčal schváliť.
Spoločná správa výborov o výsledku prerokovania návrhu zákona v druhom čítaní bola schválená uznesením výboru pre hospodárske záležitosti č. 75 z 11. júna 2024. Týmto uznesením ma výbor zároveň poveril predložiť návrhy v zmysle príslušných ustanovení rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.