15. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Ja si dovolím dať taký návrh, že, ale skôr ešte poviem, že úprimnú sústrasť celej rodine pána Urbániho a je dobre, že sme si uctili jeho smrť minútou ticha, len chcel by som poprosiť pre väčšiu úctu a dôstojnosť aj úctu voči zosnulému, či by tieto návrhy aj nejaké teda spomienku na pána poslanca nebolo možné prednášať v parlamente ináč ako v rifliach a v teniskách, ako to prednášal pán Jarjabek. Myslím si, že z úcty k zosnulému by to bolo určite lepšie. Ďakujem.

Ďakujem vám, predsedajúci. Myslím si, že dnes nie je nikoho v sále, kto by neodsúdil tento hanebný atentát, ktorý sa uskutočnil 15. mája na premiéra Slovenskej republiky. Na to potom nasledovali ďalšie nejaké vyhlásenia a kroky, ktoré hovorili o tom, že potrebujeme zmier, že potrebujeme naozaj ukľudniť spoločnosť, pretože tie emócie sú vybičované. Myslím si, že aj tie kroky, ktoré boli urobené zo strany opozície, jasne dávali najavo, že záujem o ten zmier je, bol záujem zúčastniť sa toho okrúhleho stola, bola pozastavená predvolená kampaň do Európskeho parlamentu. Dokonca sme vám zahlasovali za to uznesenie, ktoré odsudzovalo tento atentát, aj keď teda to znenie úplne nezodpovedalo tým predstavám, ktoré, si myslím, že aj väčšina opozície, ktoré väčšina opozície mala. Dobre. Povedali sme si v poriadku, poďme sa baviť.
Čakali sme, že akým spôsobom sa bude vyvíjať situácia a preskočím to, že čo sa medzi tým udialo a akým spôsobom bol interpretovaný tento atentát a čo všetko so všetkým malo súvisieť a napriek tomu, že ešte vyšetrovanie sa neskončilo. Očakávali sme, že ten lex atentát, ktorý sem príde, že bude predmetom tu nejakej širokej diskusie koalície a opozície, tak aby sme mohli nájsť nejaký konsenzus, ktorý by bol v podstate ťažko spochybniteľný, keby za to hlasovala naozaj že drvivá väčšina tohto parlamentu. Niečo, čo by bolo dlhé, trvácne, nespochybniteľné, na báze konsenzu. Aj z toho dôvodu pretože, keď si zoberieme, že tak ako sa menia vlády, tak máme vo zvyku často krát meniť rôzne legislatívy a aby sa nestalo aj to, že by tu bola nejaká tendencia časti politického spektra, ktorá by tento lex atentát nepovažovala za spravodlivý alebo férový, alebo nejakým spôsobom by krivdil v niektorých oblastiach spoločenského života alebo iných legislatívnych opatrení. Teda aby nedošlo k tomu, že o tri roky alebo o tri a pol roka by ho znova chcel nejakým spôsobom niekto meniť. A to už sa môžme baviť o tom, či či to bude nejaká renta, či kto bude mať všetko ochrankárov, koľko bude mať ochrankárov po vypršaní mandátu alebo teda ústavnej funkcie a tak ďalej a tak ďalej.
Preto sme očakávali, že táto diskusia tu prebehne, aby sme predišli možným nejakým takýmto nezhodám. To sa, bohužiaľ, nestalo, napriek tomu, že sme ešte aj na brannobezpečnostnom výbore o tom mali diskusiu, my sme očakávali, že tento návrh príde a že budeme mať, čo ja viem, aspoň tak týždeň zhruba priestor a čas, aby sme sa o ňom porozprávali pred tým, ako sa dostane do parlamentu v rámci skráteného legislatívneho konania.
Už niekoľko predrečníkov predo mňou vyjadrilo pochybnosti o tom, že či tie ustanovenia jednotlivých týchto opatrení naozaj spadajú pod kategóriu skráteného legislatívneho konania. Máme o tom svoje pochybnosti. Je tu niekoľko ustanovení, o ktorých ale treba priznať, prebieha aj teraz aktuálne rokovanie v pozadí o tom, že či niektoré veci z toho vypadnú, alebo budú nejakým spôsobom upravované. Ale je predčasné o tom ešte hovoriť teraz, uvidíme, ako to bude prebiehať v druhom čítaní. Preto sa budem držať toho textu, ktorý tu máme v prvom čítaní. A nemôžete sa diviť, že opozícia má určité obavy s niektorými týmito časťami alebo článkami tohto zákona. Samozrejme sa týkajú hlavne verejných zhromaždení, ale aj takisto priestupkových konaní. Ale sú tam, samozrejme, veci týkajúce sa Slovenskej informačnej služby alebo, samozrejme, renty. To sú tiež veci na diskusiu.
Tie obavy panujú z jednoduchého dôvodu. Máme, máte niekoľko ústavou garantovaných práv a slobôd, ktoré, ako sme zažili za posledných osem alebo deväť mesiacov, boli pod paľbou tejto koalície. Ja len spomeniem, že tie práva, ktoré sú tu, či to je právo ako alebo sloboda prejavu, právo na informácie, právo pokojne sa zhromažďovať, právo slobodne sa združovať, právo na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tej, v tejto ústave alebo v našej ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené a tak ďalej, ďalšie a ďalšie práva. A keď sa tu bavíme práve o práve slobodne sa združovať, máme tu zákon, ktorého druhé čítanie, alebo teda druhé čítanie bolo odložené na september, pretože je naozaj veľmi kontroverzné a to je napríklad ten návrh zákona o mimovládnych organizáciách, ktoré vy označujete za politické mimovládky. To už to, že to je v rozpore s európskym právom alebo právom Rady Európy a tak ďalej, to, si myslím, že začali niektorí vaši kolegovia uvedomovať napriek tomu.
Čiže bolo tu viacero týchto opatrení, ktoré tu boli týkajú sa aj takisto trestnoprávneho alebo zákona, návrhu zákona, alebo trestnej novely a podobne. Čiže všetko opatrenia, ktoré naozaj nás stavajú do pozoru a nemôžete sa diviť, že aj tie ustanovenia, ktoré ste tu zadali do tohto návrhu zákona, tak máme obavy. Máme obavy, že dôjde k ich porušovaniu alebo zneužívaniu.
Takisto by som očakával, že keď predkladáte takýto návrh zákona, tak bude tomu predbiehať okrem tej diskusie aj niečo, na základe niečo, na základe nejakých faktov alebo informácií, ktorých nás, ktoré vám pomáhajú definovať tieto jednotlivé články. Ja osobne by som očakával, že by sme po tom, čo tu máme tú diskusiu o tých emóciách, rozpoltenej spoločnosti a tých hrozbách, o ktorých hovoríme, a častokrát ich spomína aj koalícia, že sú tu rôzne iné hrozby, tak by som očakával, že v parlamente príde nejaká správa o aktuálnej bezpečnostnej situácii na Slovensku, ktorá by bola takým akýmsi východiskovým bodom, ktorý by dával predpoklad toho, že aha, tuto sú tie bezpečnostné hrozby, tuto sú tie problémy, ktoré v tejto spoločnosti máme a poďme sa na základe toto k nim postaviť. A určite medzi ne napríklad renta pre predsedu Národnej rady alebo premiéra nebola. Čiže nevieme, na základe čoho, na základe akých dát a informácií boli tieto články tu zaradené.
Máme tu napríklad aj návrh novely zákona o kritickej infraštruktúre, kde zákonodarca navrhuje zavedenie novej kategórií tzv. limitovaná informácia, ktorá, samozrejme, nesprístupňuje podľa infozákona informácie a kam budú patriť všetky informácie o činnosti či organizácii štátneho správu, ktoré sa týkajú najmä oblasti zabezpečenia bezpečnosti a obrany štátu a zabezpečenia. To je ďalšia vec, ktorá síce nie je súčasťou tohto lex atentátu, ale takisto vyvoláva obavy, že tu budeme mať ďalšie právo, teda právo na informácie, ktoré bude obmedzené.
A teraz prejdem k tomu návrhu zákona, je to hneď v prvom článku a na to nadväzujúce ďalšie, je nejaká vágna definícia nejakého zarámcovania verejných zhromaždení. Je naozaj vágna, pretože okrem iného zadáva nejaké ďalšie parametre, že všetko bude musieť byť splnené na to, aby sa mohlo verejné zhromaždenie uskutočniť a zásadne mení zákon z roku 1992, ktorý jasne definoval a bol, je to v podstate zákon odrážajúci aj zmeny, ktoré sme tu mali po revolúcii alebo Nežnej revolúcii, teda po komunistickej diktatúre. Prináša so sebou niekoľko rizík.
Jedno to riziko je, že môžu byť, môže byť tento zákon zneužívaný na obmedzovanie alebo rušenie verejných zhromaždení. Vy budete hovoriť, že tieto verejné zhromaždenia nemôžu byť ohrozené, že chcete zachovať ich pokoj a pokojný priebeh. Ale zároveň sa tu spomína, že tento zákon, alebo že akonáhle dôjde k hrozbe, teda že by mohlo dôjsť k narušeniu pokojného priebehu v tohto zhromaždenia, tak obec by mala tento, toto podujatie, toto verejné zhromaždenie zrušiť. V prípade, že ho nezruší, tak obci hrozí pokuta 16 500 eur. Čo je ďalšie, naozaj ďalší limitujúci faktor, pretože si veľmi dobre uvedomujeme, že aj vzhľadom na preexponovaný, preexponované rozpočty miestnych samospráv sa tieto budú vyhýbať plateniu pokút a budú sa radšej vyhýbať aj problémom, ktoré s tým môžu byť spojené.
V podstate chcete zabrániť niečomu takému, že by došlo k nejakému stretu nejakých dvoch protestujúcich skupín. Áno, vždy môže dôjsť k tomu, že môže dôjsť k nejakému narušeniu nejakého poriadku alebo niečo podobné. I keď na Slovensku sme toho zatiaľ, zatiaľ sme toho neboli svedkami, ale bežne sa to stáva. A je to, máme tu viacero takýchto príkladov. Jeden z tých najvypuklejších prípadov alebo príkladov je pravidelný gay pride, ktorý sa koná každoročne v Bratislave a je sprevádzaný protidemonštráciou tzv. pro-choice alebo teda Aliancie za rodinu.
A ja sa pýtam, takže tu takisto hrozí narušenie nejakého pokojného priebehu tohto zhromaždenia alebo tejto demonštrácie? Tak koho zakážete? Zakážete obidve, alebo zakážete iba jednu? Alebo mesto si povie, že radšej nič také nezorganizuje a že to zakáže? A keď to nezakáže, jej hrozí pokuta 16 500 eur. Čiže to je také riziko, ktoré si myslím, že nebolo dostatočne doriešené a môže byť zneužívané.
Môžu vznikať situácie, kedy naozaj budú rôzne skupiny, ktoré budú informované o tom, že sa má konať nejaké zhromaždenie, verejné zhromaždenie nejakej politickej strany, že bude iná politická strana, ktorá bude toto zneužívať. Bude podsúvať rôzne informácie, že hrozí taká alebo onaká potýčka, alebo také alebo onaké narušenie tohto zhromaždenia. Tým pádom v podstate polícia bude musieť konať. Bude musieť informovať obec a tá bude musieť zakročiť, ak nezakročí, znova jej hrozí pokuta.
Ďalším rizikom je, a ja chápem tej pointe, že zakázať demonštrácie pred bydliskom exponovaných osôb. Len takisto je to vágne definované, pretože nejasne, nejasne definuje ten priestor, to bydlisko a akým spôsobom sa môže daná osoba, ktorá sa môže nachádzať v blízkosti tohto zhromaždenia, cítiť ohrozená. Vy sa odvolávate na to, že to bude v nejakých, že sa zakáže v nejakých urbanizovaných oblastiach iba v daných priestoroch a tak ďalej, ten zákon to takisto nedefinuje. My presne nevieme, akým spôsobom to bude definované, kde to bude určené, či to bude robiť obec, alebo kto to bude definovať? Ten zákon to vôbec neurčuje. Takže takisto tu môže dochádzať k situáciám, že zhromaždenia, ktoré boli doteraz organizované, môžu byť jednoducho odmietané alebo zakazované, alebo rozpúšťané, pretože môže sa niekto cítiť nimi ohrozený.
Myslím si, že toto je niečo, čo by si naozaj zaslúžilo dlhšiu debatu. Dlhšiu debatu, aby sme si vedeli zadefinovať lepšie, či a ako s týmto narábať. Myslím si, že aj niektorí moji predrečníci hovorili o tom, že môžete mať niektoré situácie, kedy osoba, ktorá nadobudla majetok pochybným spôsobom, tak na ňu nemôžte poukázať. Nemôžte tam prísť a demonštrovať a poukázať, pozrite sa tento človek, hyperbolizujem, zakúpil zámoček, hej, a nevieme z čoho. Takže a teraz akože tam nemôžme prísť a poukázať na to? Nemôže tam byť žiadne zhromaždenie, nič. Čiže tiež si myslím, že to všetko má svoje limity, má svoje limity.
Ja si uvedomujem, že došlo, došlo v minulosti v prekročeniu takého určitého etického rámca alebo pravidla, kedy sa tieto veci zneužívali, či už v minulosti, či to je ešte za obdobia, kedy Matovič chodil demonštrovať kade-tade, ale potom aj počas covidového obdobia, keď sa chodilo kade-tade demonštrovať, dokonca pred obydlia lekárov, spomeňme napríklad profesora Krčméryho, ktorého chceli obesiť. Čiže áno, ale to takisto si vyžaduje nejakú diskusiu. Vyžaduje si to naozaj dôslednejšie riešenie tejto situácie.
Priestupky, v podstate tento návrh by svojím spôsobom uprednostňoval alebo nadraďoval priestupkové konanie nad trestné konanie. To je niečo, čo sme tu ešte nemali. A nehovoriac o tom, že tu máme GDPR, že to je prelamovanie telekomunikačného tajomstva, sprístupnenie metadát a podobne. Zároveň, čo by bolo tiež zaujímavé sa o tom dočítať v tomto návrhu zákona, v podstate sa išlo až do určitých rámcov slobody slova. Tu sa bavíme, samozrejme, o priestupkovom konaní a tom, že sa niekto hrubo vyjadruje na sociálnych sieťach alebo už kdekoľvek, emailom alebo akokoľvek. Ja som sa nad tým aj pousmial, keď som to čítal, pretože ja mám s tým svoje skúsenosti a viem, väčšina týchto ľudí, ktorí mi píše, že akí sú to fanúšikovia koho a nehovoriac o dezinfo scéne a podobne.
Čiže svojím spôsobom by mi to nevadilo, ale predsa len, bola to predošlá opozícia a terajšia koalícia, ktorá chodila v minulom volebnom období a bojovala za slobodu slova a za slobodu názorov. Dokonca chvíľku sme tu mali aj kampaň, že sloboda iného názoru alebo niečo podobné. Už sa to nejakým spôsobom vyparilo, lebo vidíme, že teraz tu máme iný návrh zákona. Čiže asi sa prišlo na to, že to nie celkom korešponduje. Ale ako vidím, znova je tu nejaký iný názor, že by sa to asi malo stiahnuť.
Takže znova, dokazuje to len to, že toto skrátené legislatívne konanie vôbec nebolo domyslené, že je tam niekoľko článkov, niekoľko častí, ktoré neboli premyslené. A budú sa musieť meniť. Čiže celý tento návrh v skrátenom legislatívnom konaní nie je dostatočne domyslený.
Takisto keď sa bavíme o rente. Je to účelové podľa mňa. Keby to bol samostatný nejaký zákon alebo novela zákona o platobných podmienkach ústavných činiteľov alebo niečo podobné, okej, poďme sa o tom baviť. Ale v lex atentát? O zabezpečenie alebo zvýšenie bezpečnosti ústavných činiteľov, je to naozaj účelové. A účelovo ušité v podstate na jednu osobu. Takisto by si to zaslúžilo, keď už sa chceme baviť o rente, normálnu diskusiu. Poďme sa o tom normálne baviť. Akú rentu, v akej výške, pre koho a tak ďalej. Či si to zaslúži len dvojnásobný premiér s plnými, s dvoma plnými funkčnými obdobiami, alebo to môže byť aj niekto iný a tak ďalej. Plus, ja si myslím, že aj tí, ktorí to písali, sa museli rehniť, pretože tam je aj jedna vetička, ktorá hovorí o tom, že prezident, ktorý má právo na rentu, keď spácha úmyselný trestný čin, tak o tú rentu príde. Je to úplne že jasne cielené, presne vieme na koho. Čiže toto sú tiež veci, ktoré sú tak trošku podpasovky v tomto návrhu zákona. Mali by sme sa trošku chovať akože ináč v tejto situácii, tak zmierlivejšie, nazvime to.
A ďalšia vec, ktorá ma naozaj tak trošku zarazila, resp. robí mi úprimne vrásky, to je posilnenie kompetencií Slovenskej informačnej služby. My sa môžeme baviť o tom, že Slovenská informačná služba by mala monitorovať situáciu, už to za zákona dnes má. Dnes by mala monitorovať všetky hrozby, ktoré sa týkajú, samozrejme, ústavných činiteľov a my im dáme teraz paragraf. My im to dávame teraz čierne na bielom, kde im napíšeme, že počúvajte, vy môžte monitorovať politikov. Keď na to príde ten politik alebo ústavný činiteľ, že je monitorovaný Slovenskou informačnou službou a povie, že nechce byť ňou monitorovaný, tak čo, Slovenská informačná služba povie, zachytili sme niekde v priestore, že vám hrozí nejaká hrozba a vy to dokazujte, že je to teda blbosť, hej. Takže ako halo! Ja, ja, ten návrh zákona, ktorý tu máme, naozaj uvažujme z dlhodobejšieho hľadiska. Tu sa môže vláda vymeniť o tri a pol roka. Páčilo sa vám to, keby takto nasadzoval niekto SIS-ku a mal, veď to je čierne na bielom, vy ste si to schválili, čo chcete?
Takže ja si myslím, že je tu veľa vecí, ktoré na tomto zákone treba meniť, treba byť obozretný, nekonajme zbytočne zbrklo a rýchlo. Vráťme sa radšej z tej cesty späť. Poďme rokovať o zásadných zmenách v tomto návrhu zákona tak, aby sme sa s tým vedeli dohodnúť a zhodnúť v čo najväčšom počte v tomto pléne.
Ďakujem veľmi pekne.

Na vaše vystúpenie, pán poslanec, evidujem jednu faktickú poznámku. Pani poslankyňa Jana Hanuliaková, nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán Krúpa, vy ste vo vašom príspevku hovoril o tom, že po takto vážnom čine, ktorý sa stal, sme čakali, že opatrenia, ktoré prijmeme, búdu vychádzať zo širokej politickej dohody. Ono to však ale vyzerá, že vládna koalícia chce len zneužiť túto situáciu, aby mohla obmedziť práva ľudí a dnes o tom naozaj hovoria aj viacerí odborníci a odborníčky, ktorí na to upozorňujú. Ten atentát sa, samozrejme, nemal nikdy stať. Je to jedna naozaj veľká rana našej spoločnosti, ale to, čo mňa najviac mrzí, je, že ja si veľmi dobre spomínam na to, aký nenávistný slovník mali predstavitelia SMER-u a SNS a niektorí teda, žiaľ, aj stále majú a aj po tej nešťastnej udalosti sme mnohých počuli v predvolebnej kampani naozaj používať veľmi, veľmi škaredé slová. A ja sa vždy zamýšľam nad tým, že ako môže napríklad aj pán Blaha šíriť toľko nenávisti stále. Ja si naozaj neviem prestaviť, že moje deti by mňa počuli hovoriť takýmto slovníkom. A tam by sme podľa mňa možno mali aj začať, že to je, to je základ toho, aby sme niečo v našej spoločnosti zmenili. Lebo práve my politici a političky máme najväčší vplyv to, čo šírime cez sociálne siete, a dobre vieme, že aký to má vplyv na ľudí a aké je to naozaj škodlivé.
Čiže tento návrh je určite dobrý na diskusiu do budúcnosti, ale naozaj začnime konečne každý od seba a uvedomujme si, aké to má negatívne dopady na spoločnosť, to, ako sa my politici a političky správame a vyjadrujeme.
Ďakujem.

Pán poslanec Juraj Krúpa bude reagovať.

Ďakujem veľmi pekne, pani kolegyňa. Máte absolútne súhlas, môj súhlas, pretože tá komunikácia, ktorá tu je, tak sa zameriava zo strany vládnej koalície čisto len ako keby na nejaké vyjadrenia terajšej opozície, ako keby tí, ktorí to hovoria, že za to môže opozícia, že za to môžu vládne médiá alebo niečo podobné, ako oni boli čistí a svätí. Ako keby neboli schopní priznať, že naozaj špičkujú takisto. Že šíria rôzne konšpirácie, rôzne dezinformácie, napríklad ako dnes poobede sme sa dozvedeli, že pandémia tu nebola.
Čiže sú to strašné veci, ktorým my musíme čeliť a s ktorými sa musíme nejakým spôsobom vysporiadávať, takže ja by som nejaký ten zmier aj nejakú diskusiu privítal. Ale pred tým, ako mal prísť tento zákon, takisto mala byť diskusia. A mali by sme si povedať, počúvajte, tak začnime si to nejakým spôsobom rámcovať. Budeme sa tu takto hejtovať, budeme tu takto šíriť bludy, alebo sa začneme správať normálne a vnímať to, že tu máme zodpovednosť voči tomuto štátu. A tá zodpovednosť začína u toho, že sa zodpovedne postavíme k tomu, aká situácia reálne je, zoberieme nejaké informácie, nejaké fakty, ktoré nám budú predložené odborníkmi, analytikmi napríklad Národným bezpečnostným analytickým centrom, vyhodnotiť a povedať, počúvajte, tu máme nedostatky a tak ďalej, poďme to riešiť.
Takisto by som očakával, že opatrenia, ktoré sa týkajú napríklad ÚOÚČ alebo podobne, tak ja proste čakám na vyšetrovanie, či nepochybili, na koniec vyšetrovania tohto atentátu, aby nedochádzalo k dezinterpretáciám a podobné záležitosti. A potom by sme mali urobiť ďalší krok. Nemôžme proste hovoriť, že tento človek bol politický aktivista opozičný, hodiť to všetko na opozíciu a potom si spraviť lex atentát, kde dáme premiérovi rentu, lebo on si to zaslúži. Toto nie je riešenie tejto situácie.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. No ja som vyfasla tú najmenej šťastnú pozíciu, kedy už všetci povedali všetko a obávam sa, že či teda prispejem do tejto debaty ešte niečím, čo neodznelo. A ja som si dala za cieľ v podstate v celkom, v celkom takom detailnom zoome priblížiť vám jedno ustanovenie, ja si myslím, že o ňom už dneska bola viackrát reč, ale ukázať vám ho aj z ďalších perspektív a poukázať na množstvo iných hrozieb, ktoré možno ten, ktorý prišiel s takýmto, s takýmto návrhom, ani ňou nemal úmysel ich privodiť a ani si možno tieto následky neprivodil. Tá moja kľúčová ambícia je, že aby sme za žiadnu cenu nedopustili, aby tam toto ustanovenie ostalo a hovorím to nie ako členka Progresívneho Slovenska, hovorím to ako právnička, hovorím to teda ako niekto, kto vie, že toto môže byť zneužité proti akémukoľvek politikovi a vedzte, že politici budú prví. Ale dobre, nech idem po rade, dostanem sa k tomu.
Hovorím konkrétne teda o tom ustanovení, ktorým sa novelizuje zákon o elektronických komunikáciách. On je teda naviazaný na tiež novelizované ustanovenie zákona o priestupkoch, ktoré, hej, zhruba keď to veľmi, veľmi zľahka zinterpretujem, pripúšťa, aby priestupok, ktorý z povahy veci je možné spáchať online, bol naozaj aj teda takto postihovaným, čo je teda úplne v poriadku, žiaduce, nie je s tým žiaden problém. Tu možno len tak si dovolím upozorniť, že už chcem vidieť teda tie, tú aplikačnú prax, hej, tuto v Bánovciach, jak budú stíhať protiprávne konanie v kybernetickom prostredí. Lebo ja som v 2016 nahlasovala webstránku a keď mi to dvihli na polícii, tak sa ma pýtali, že www, koľkokrát www, jaké www, ja vám nerozumiem, jaké www? No tak snáď sa teda odvtedy čas, čas posunul a zvládnu, lebo viete, že máme tu priestupky proti extrémizmu, ktoré patria do pôsobnosti železničnej polície a teda ak sa bavíme o tom, že by mali pokrývať aj tie prejavy, ktoré sa nachádzajú v online prostredí, tak, tak ako želajme im šťastie.
Samotné to ustanovenie priestupkovom zákone nie je problematické. To, čo je problematické a o čom teda budem hovoriť, ako som naznačila, je práve tá časť, ktorou sa novelizuje zákon o elektronických komunikáciách. Ani to nejdem veľmi čítať, aby som vás tu akože nenaviedla na mylný dojem, že ideme sa baviť o nejakých strašných IT-čkárskych technológiách, lebo o tom to fakt nie je.
Pointa toho ustanovenia, ktoré sa teda, hej, stalo súčasťou lex atentát a ktoré ja teda rozporujem, je zhruba o tom, že zverujeme policajtovi na základe predošlého súhlasu prokurátora možnosť, aby získal od providera informácie o osobe, ktoré slúžia k odhaleniu zdroja. A toto je úplne že kľúčová veta. Presne v tom, ako je jalová, je proste najviac, hej, nebezpečná. Kiežby to bolo teda iba jediná, jediná vada toho celého znenia. Totižto to ustanovenie nám nedáva odpoveď na to, že v akom rozsahu my žiadame o osobe informácie? Ktoré sú to informácie? Týkajú sa to zdravotného stavu? Týkajú sa to bankového? Áno, v zásade má ísť o informácie, ktoré sú v digitalizovanej podobe. A zákonodarca teda v tom znení, ako to teda prišlo do Národnej rady, to necháva v absolútne voľnej, nijak nešpecifikovanej formulácii, kedy policajt po súhlase prokurátora, inak znovu teda tu by som si neodpustila poznámku, sa bavíme o miestne príslušných policajtoch a prokurátoroch, môžu získať údaje od poskytovateľa internetu, ale zákon ich nijak nelimituje v tom, že aké údaje, za akých podmienok, na ako dlhý čas, aký bude spôsob oprávneného narábania. Že my sme dali normálne že nukleárny kufrík policajtovi a teraz prichádza tá pointa, že viete za čo? Nie za to, že sa venoval, hej, distribúcii detskej pornografie, ani preto, že zakladal o teroristické skupiny, ale preto, lebo sa dopustil priestupku proti, zrejme teda tým sa budeme v tom priestupkovom práve najčastejšie stretávať v online prostredí, hrubej neslušnosti.
Tak my sme naozaj týmto ustanovením, ktoré nijak nelimituje, nijak nešpecifikuje, nijak proste nedáva limity tomu, čo všetko môže policajt vytiahnuť od toho providera, doslova vyrobili guľomet na komáre, hej. Pritom hrubá neslušnosť, nech už si tu všetci pod ňou budeme predstavovať čokoľvek, ako fakt nerúca demokraciu. Hej, že toto nie je náš problém. A z toho teda, aby som uzavrela možno jeden taký ten balíček problematický, o ktorom teraz hovorím, je, že sa dostávame k absolútnej neproporcionalite. Toto ustanovenie by neprešlo súdnym, hej, testom proporcionality, pretože ten predpokladá, že ak spôsobíte nejakú ujmu alebo zásah do práv a slobôd občana, musí to byť kompenzované tým, že áno, je tu nejaké vážne ohrozenie, ktoré sa snažíte týmto spôsobom odvrátiť. Ale my tu vytvárame, že nevídané, toto v žiadnom právnom vesmíre som ešte ani nepočula a dostanem sa k tomu, ako sa s tým vysporiadáva Európska komisia a čo by nám na to asi tak povedala, že pre priestupok, ktorý je právne definovaný ako protiprávne konanie nepatrnej závažnosti pre hrubú neslušnosť, sme dopustili, alebo ten návrh tak teda v súčasnej verzii znie, aby mal niekto kompletnú, kompletnú vlastne moc nad všetkými našimi digitalizovanými údajmi a vôbec celou časťou nášho života, ktorú prežívame v online. Čo je naozaj že, že neuveriteľné.
Keď som spomenula tú Európsku úniu, viete, ono sa, áno, dlho sa vždy diskutovalo a dodnes diskutuje, že kedy má právo OČTK, policajt teda, získať takéto údaje, lebo sú prípady, kedy ich naozaj potrebuje. A tá debata, keď som pozerala, však mám to aj tu, nebudem to čítať, judikáty Európskeho súdneho dvora, tak ona sa vždy ťahá alebo jej spor je o tom, že ako veľmi musí byť závažná trestná činnosť, aby si vôbec mohli OČTK dovoliť požadovať tento typ údajov. Totižto ten zásah, ktorý vykonávajú OČTK, tuná teda v tomto našom prípade kvôli priestupku a skúsim vysvetliť, čo spôsobuje. To je jedna z mála zásahov, ktoré trafili, myslím, že štyri, štyri ľudské práva rovno. Hej, že on obmedzuje slobodu slova, pretože v zásade sloboda slova sa nespája a nevyžaduje, aby bola ten teda, kto sa prejavuje, jeho identita odhalená, aby sa pri tom predstavil, aby pri tom zverejnil svoje osobné údaje. Ale tým, že my dáme policajtovi na to prístup, tak akýkoľvek prejav zverejnený v online prostredí len pre to, že on má podozrenie zo spáchania priestupku, už napojí na konkrétne identifikačné údaje a teda jednoducho obmedzil možnosť a právo osoby na to, aby smela komunikovať a vyjadrovať sa bez toho, aby musela byť známa jej identita. To je prvý zásah.
Druhý zásah je, že pripúšťame súbežne, aby sa zasiahlo do jej súkromia. To je to, čo som hovorila, že my nevieme, aké informácie, v podstate všetky. Keď nešpecifikuje zákon, aký typ informácií, znamená, že všetky. Každú a všetky. Čiže... robím niečo? (Reakcia z pléna.) Aha, pardon. Čiže, čiže my sme vystavili toho, toho podozrivého zo spáchania priestupku tomu, že štát prostredníctvom OČTK si o ňom môže zobrať akýkoľvek typ dát vrátane, a to je teda ďalší zásah, telekomunikačného tajomstva. Ja som ešte v živote fakt sa nestretla s tým, a však teda robila som s trestným právom veľmi dlho, že aby sa našiel tak silný dôvod, kedy prelomíme ochranu telekomunikačného tajomstva. Lebo to si pamätáte, však ešte aj z doby pred, pred internetmi, že poštové tajomstvo, listové tajomstvo, že to sú proste veci, ktoré musí byť naozaj pádny, veľmi vážny dôvod, prečo by vám niekto mal tento typ, hej, tajomstva odokryť a poskytnúť orgánom verejnej moci. My to tuná pripúšťame teda pre podozrenie z priestupku.
A v neposlednom rade, spomenula som teda prelomenie ochrany telekomunikačného, ochranu súkromia, obmedzenie prejavu a ešte štvrtý je tam zásah a spomeniem si, teraz nech nezdržujem prejdem ďalej, ale sú, to je tiež veľmi výnimočné, keď jedným zásahom dokážete oklieštiť rovno štyri základné práva a slobody na účel toho, aby ste, hej, mohli skúmať, či osoba nepoužila nevhodné výrazivo. Týmto sa dostávam teda od toho, čo som nazvala, že nie je dodržaná proporcionalita k druhému problému, lebo ten sa hneď natíska, že teda čo by ten človek musel urobiť, akého vážneho deliktu by sa musel dopustiť, aby mal, aby mal teda buď prokurátor alebo policajt takéto oprávnenie. Ono sa to aj v tej legislatíve akože nachádza. Toto je pre mňa tiež taká nelogická vec, že ak ide o stíhanie osôb podozrivých z trestnej činnosti, prípadne obvinených, no tak tam máme tie veľmi striktne vymedzené podmienky, informácie a tak ďalej a tak ďalej a pri podozrivom nič, hej. A čo teda by sa, čo teda by sa muselo stať, tak poďme hádať v tom priestupkovom zákone, že teda na čo tým guľometom ideme páliť, ktorý sme vymysleli. A jediné, čo som z toho ja našla, z tých skutkových podstát, ktoré sú v priestupkovom zákone ako tak použiteľné v tom virtuálnom prostredí, pripadá do úvahy priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, konkrétne tá hrubá neslušnosť. No a teraz si tu akože, hej, začnime nalievať to červené víno. Každý, ako sme tu, budeme mať dvadsať výkladov hrubej neslušnosti. Neexistuje, aby sme pripustili takto zásadný zásah do toľkých ľudských práv a zákonodarca nevedel dať jasnú odpoveď, čo je to nežiaduce správanie. Čo vlastne zakazuje? Ako sa to prejavuje? Kde sú jeho limity? Že to je vlastne v rozpore s touto starou zásadou, právnici, právnici vedia, nullum crimen sine lege certa. Iba presne špecifikované pravidlo za presne, za porušenie presne špecifikovaného pravidlá a môže byť založená právna zodpovednosť. A tuná my vlastne nevieme. To je nejaká hrubá neslušnosť, ktorá, áno, má byť tým legitimizačným dôvodom pre takto zásadné vtrhnutie do vyslovene osobnej a súkromnej zóny jednotlivca.
Čo tam je ešte zaujímavé, že, že viete, že keď aj by sme si dokázali nejakým spôsobom ujasniť a nájsť nejakú zhodu, čo je tá hrubá neslušnosť, áno, musí to byť niečo, čoho závažnosť je nepatrná. Akonáhle to má podobu vyhrážky, podnecovania, schvaľovania trestnej činnosti, už je to trestný čin, hej, čiže to môžu byť nejaké výroky na úrovni, že ty sprostá progresívka. A teraz mi povedzte toho policajta, ktorý tuto akože, hej, pôjde riešiť. Lebo ak už to bude veľmi gradované, a to je ten problém, ktorý máme riešiť, nie tuto takéto, hej, hrubé, hrubé neslušnosti, ktoré fakt že, myslím, že nemajú potenciál, zrúcať demokraciu ani ohroziť právny štát a rozhodne tento typ takých tých výrokov, hej, ostreľovačiek jemných nie je, nie je súčasťou výslednice, ktorá sa podpísala na atentáte Roberta Fica. My máme seriózne vážny problém s tým, ako máme, hej, vygradovanú a vyšponovanú tú debatu na sociálnych sieťach, ale tam potom nestačí priestupkový zákon. To si potom poďme povedať, či sme ready baviť sa o Trestnom. Aj dnes je Trestný zákon použiteľný, hej, len teda áno, keď niekto chce, viete, to je ten problém potom politický, že niekto chce byť za pekného, keď je tuto u Bombica a bude hovoriť, že teda sloboda slova a všetky výroky sa tolerujú, a keď je zase pred iným publikom, tak bude hovoriť, že nie, nie, my musíme tie nenávistné prejavy odstrániť a zabrániť ich šíreniu, lebo však teda áno, my si uvedomujeme, aký to má devastačný vplyv a ako to má svoj podiel aj na tom samotnom atentáte. No tak buď, alebo, hej, to už potom vy musíte nejako rozhodnúť, ale obidve veci dokopy nejdú a toto je to veľmi nešťastné, hej. Že prišli ste z návrhom, ktorý, ktorý akože má guľometom páliť po hrubej neslušnosti, čo vôbec nerieši ten problém, ktorý, áno, ktorý máme, ktorý si viem predstaviť, že vo výslednici sa podpísal aj na samotnom atentáte.
Čo sú ešte dve dôležité poznámky, ktoré musím zmieniť, je, že ta takto navrhnutá úprava je možné možná použiť len vo vzťahu k národným serverom. To sú tie, ktoré sú že „.sk". A teraz akože mi povedzte tých, tých policajtov, ktorí nemajú, Policajný zbor nemá kapacity viesť trestné stíhania. A my po ňom chceme aby tieto prkotiny, hej, aby hrubú neslušnosť stíhal v počte nápadu vyše tisíc denne, to so si dávala overovať cez, cez firmy, ktoré, ktoré monitorujú tento typ obsahu. A na rôznych fórach, rôznych teda slovenských portáloch sa takéto príspevky vystihnú v neuveriteľnej kvantite, neexistuje Policajný zbor v tomto vesmíre, hej, ktorý by toto dokázal kvôli tomuto a 33-eurovej pokute viesť, viesť trestné stíhanie. To je tým pádom, bohužiaľ, budem úprimná, veľmi nešťastne taká, taká indícia, že tak budú vám stačiť možno štyria policajti, ktorí si nájdu už tie komentáre, ktoré im budú za to stáť, bude to veľmi selektívne vyberaný typ kritiky, ktorý, áno, áno, môžme špekulovať a je to legitímne, legitímna úvaha, ktorý bude smerovať proti predstaviteľom, povedzme, vládnej moci. Len viete, vždycky myslíte, že nie ste tu na veky a raz niekto po vás príde a potom toho budeme obete všetci.
Lebo viete, čo sa stane, neni tu pán Pročko, tak mrzí ma to, že, že hovorím o ňom, kým tu nie je, viem si predstaviť to, v akom ste tu vzájomnom napätí, že by bol prvý, kto by zavolal policajtov, povedal by, že, že túto, neviem, pán Ivan, hej, mám podozrenie, že sa dopustil nejakej hrubej neslušnosti a internete a vy prídete o komplet celé dáta, vaša identita, ktorú ste, hej, lebo áno, žijeme v digitálnom svete a všetky tie stopy, ktoré vytvárajú v digitálnom svete vašu identitu, sa dostanú do niekoho rúk, koho by ste teda fakt akože nechceli, aby sa dostali. O tom je to ustanovenie.
A navyše okrem toho, že je vykonateľné len vo vzťahu k národným serverom, aj to teda hovorím, že otázka kapacít, ktorý blázon by toto, hej, riešil, je nevykonateľná k iným než slovenským serverom, pretože sa nedá napríklad na americký Facebook a Telegram a všetky tieto instagramy, sa nevzťahuje slovenské právo. Takže vás viete kam pošlú. Čo sme jedine vybavili, je to, aby sa poriadili spolupráci a boli súčinní, ak ide o medzinárodnú spoluprácu, ale to už je inštitút v rámci trestného práva, tam musia byť tie trestné delikty, aby vôbec sa vlastníci alebo provideri týchto, týchto platforiem zapojili a pomohli orgánom činným v trestnom konaní v tej-ktorej krajine dostihnúť páchateľa, väčšinou je to naozaj veľmi závažný typ kriminality.
A možno, možno tým, pozerám, že už toho už moc nestihnem, že to, čo by som možno ja ako alternatívu navrhla, je, že, prosím vás, nechajme priestupkový zákon priestupkovým zákonom, toto nedokáže nikto ani to postihovať, to je obrovský nápad a venujme sa naozaj tým najhorším prejavom a tie stíhajme. Lebo to sa, tak sa to aj volá, strategická litigácia, odstíhate troch a potom sa bude, hej, akože veľmi každý obávať a zvažovať, že či tentokrát nezabúcha voľakedy NAKA, dneska neviem, čo to bude, na jeho dvere. Ale vynaložiť tak obrovské úsilie na niečo, čo musí ten podozrivý, hej, kvôli tomu zniesť zásah, ktorý ho dostáva do pozície, že sa doslova digitálne odhalil celému štátu, a len preto, že on niekde niekomu povedal, že si blbá progresívka, je že proste neuveriteľné, hej. Že ak sú tu tie hlavy, ktoré hovoria, že nie je cenzúra, tak, prosím, toto nie, toto je tá blbosť, hej, že je určitý typ výrokov, na ktorý, akože myslím, že politici zvlášť, sme, sme celkovo dostatočne imúnni. Opakujem, to, čo by sme mali urobiť, je špecifikovať skutkové podstaty iných trestných činov, ja tu mám aj pripravený koncept, keby tu niekto o to stál, ako by sme to mohli teda porobiť, aby sa tá kriminalita, ktorá rezoltuje dokonca aj k útokom na ústavných činiteľov dokázala postihovať. Prosím vás, nerobme, nerobme Potemkinove dediny, že niečo robíme, pritom to vôbec nerieši problém, robí to náklady a ohrozuje to osobnú bezpečnosť dotknutých jedincov len preto, že niekde povedali blbá progresívka.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, takisto chcem na začiatku odsúdiť pokus o atentát, alebo atentát na premiéra Roberta Fica. Je to niečo, čo sa nemala, čo sa nikdy nemalo stať a je mi to ľúto a prajem mu skoré uzdravenie a návrat do plnohodnotného života.
Tento návrh zákona je reakciou na tento incident, ktorý sa udial v Handlovej, teda mal byť reakciou. Ja sa však domnievam, že tento návrh nie je nie je zďaleka taký, ako mal byť, nesústredí sa na oblasti, na ktoré sa mal sústrediť, a navyše sa sústredí na oblasti, ktoré, na ktoré, na ktoré sa nemal sústrediť a ktoré sú nebezpečné v tomto návrhu a ja sa budem venovať hlavne trom oblastiam. Jednak je to spôsob prípravy a schvaľovania tohto návrhu, ktorý je samotné, samotným rizikom pre tento návrh a pre túto právnu úpravu. Druhou oblasťou, ktorá je veľmi riziková vzhľadom na to, aké je znenie tohto návrhu, a to je obmedzovanie slobody zhromažďovania. A treťou oblasťou je riziko, ktoré plynie z tejto právnej úpravy a ktoré by znamenalo väzenie pre nezaplatenie pokuty.
Na úvod sa teda budem venovať tomu spôsobu prípravy a schvaľovania, som presvedčený o tom, že tento návrh je predčasný, a preto nie je dobrý, pretože my sme tu nemali nezávislé vyšetrovanie, teraz nehovorím o trestnom vyšetrovaní, ktoré teda podlieha dozoru prokuratúry a teda robí ho polícia, ja hovorím o vyšetrovaní jednak príčin, ale aj slabých miest, ktoré viedli k tomu, že vôbec tento útočník mohol akoby dokonať ten, ten trestný čin a kde sú tie systémové zlyhania, kde sú tie systémové príčiny, my nevieme odpovede na tieto otázky, pretože žiadne takéto vyšetrovanie neprebehlo, ani neprebieha a ani nebude prebiehať, naproti tomu tento návrh zákona vychádza z toho, ako skončilo tzv. politické „vyšetrovanie" a to, čo sa, to, čo sa hodí do politického naratívu, a tým naratívom je, že za to môžu zhromaždenia, že za to môžu médiá, že za to môžu mimovládky alebo opozícia, a to je jednoducho lož.
Ja takisto môžem urobiť svoje vlastné vyšetrovanie, vlastnú úvahu a jej výsledkom by bolo, že sú to nenávistné prejavy predstaviteľov koalície. A priznávam, že táto úvaha je veľmi povrchná a že nie je dobrá a je rovnako povrchná a nedobrá ako tá úvaha, ktorá viedla k tomuto, k tomuto návrhu zákona. Pretože tento návrh zákona vedie cez skrátené legislatívne konanie, okrem toho, že neprebehla tu diskusia o nejakých záveroch vyšetrovania, o príčinách, tak ešte to ide cez skrátené legislatívne konanie, čo v prípade, že sa ide obmedzovať osobná, pardon, sloboda zhromažďovania, je naozaj veľmi citlivá vec, ktorá by naozaj nemala ísť cez skrátené legislatívne konanie.
A to, že tu máme incident, ktorý áno, sa tu vyskytol veľmi náhle, nečakane, vznikli nejaké nové okolnosti, by dávalo za pravdu, za pravdu tomu, kto by nás chcel presvedčiť, že sú dôvody na skrátené legislatívne konanie a ono by to tak aj mohlo byť, ale ten obsah návrhu zákona by musel byť iný, ako ho dnes máme pred sebou.
Tento návrh zákona sa chytá obmedziť slobodu zhromažďovania spôsobom, ktorý je podľa našej analýzy v rozpore jednak s ústavou, ale aj s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Navyše tento link je to politické, čo som spomínal v úvode, jednoducho neexistuje žiadny, žiadne relevantné spojenie medzi zhromaždeniami a atentátom. Ak tento zákon má reagovať na atentát, tak absolútne nie je dôvod upravovať nejakým spôsobom reštriktívne slobodu zhromažďovania.
Pri obmedzovaní slobody zhromažďovania, pretože samozrejme každá sloboda, každé právo má svoje limity a hranice, musí dochádzať k testu proporcionality a tento test, ako sa robí v prípade reštrikcií takéto slobody významnej, musí byť, musí byť urobený na základe zákona, musí to byť definované v tom zákone, ako sa to robí. Tento zákon, tento návrh zákona neobsahuje takúto úpravu, sú tam len vágne ustanovenia, ktoré potom môžu znamenať, že dôjde buď k zneužitiu, alebo k motivácii zakazovať zakazovať zhromaždenia, aj keď na to nebude reálny dôvod.
Pokiaľ ide o napríklad ustanovenia alebo usmernenia Benátskej komisie, tie jasne hovoria, že akékoľvek obmedzenia slobody zhromažďovania musia byť primerané, vždy by sa mali uprednostniť najmenej rušivé prostriedky na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý orgány sledujú. Zásada proporcionality si vyžaduje, aby orgány bežne neukladali obmedzenia, ktoré by zásadne zmenili charakter podujatia, ako napríklad premiestnenie zhromaždení, čo tento návrh práve umožňuje do menej centrálnych oblastí mesta. Plošné uplatňovanie zákonných obmedzení má tendenciu byť príliš inkluzívne, a preto nevyhovuje testu proporcionality, pretože sa nezohľadnili konkrétne okolnosti prípadu. Toľko usmernenie Benátskej, Benátskej komisie.
No a pokiaľ ide o to tretie riziko, to je veľmi vážne a to naozaj verím, že z tohto zákona vypadne, pretože väzenie za nezaplatenie pokuty je jasne protiústavné, my máme v ústave zakotvené, že nikto nemôže skončiť vo väzení, ak nemôže, alebo nemá na zaplatenie, alebo nezaplatí pokutu.
Toto, tento návrh je zjavným nepochopením, nepochopením, trestnej, trestnej politiky štátu, ako ju máme doteraz nastavenú. Nehovoriac o tom, že ide aj v rozpore s tým čo tu zaznievalo z úst poslancov a poslankýň koalície pri presadzovaní novely Trestného zákona. Jednoducho hranica trebárs malej škody sa zvyšovala kvôli tomu, aby ľudia nekončili vo väzení za skutky, ktoré majú, ktorú majú nízku hodnotu. V tomto prípade ak by došlo k schváleniu, by skončili vo väzení nielen tí, ktorí by teda nezakázali verejné zhromaždenie, ale aj takí, takí ľudia, ktorí by nezaplatili pokutu za dopravný priestupok napríklad, alebo za chýbajúcu STK, či za sankciou od Sociálnej poisťovne.
Navyše, navyše pokiaľ ide, pokiaľ ide o tých ľudí, ktorí potom majú zakazovať tie zhromaždenia, veľmi by ich to motivovalo tá hrozba sankcie toho, že musia zaplatiť pokutu, keď na ňu nemajú peniaze, skončia vo väzení, aby zakazovali tieto zhromaždenia. Tu je jasný link, aký škodlivý, aký škodlivý je ten návrh a čo môže, čo môže spôsobiť, ako, ako veľmi môže obmedziť slobodu zhromažďovania.
A v poslednom rade, keďže mám málo času, toto riešenie je absolútne antisociálne, pretože nie je možné, aby ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť zaplatiť pokutu, skončili vo väzení len preto, že sú chudobnejší. Je to diskriminačné, ten bohatý si ju vždy zaplatí bez problémov, urobí, čo potrebuje, lebo vie, že zaplatí pokutu a má vybavené. A ten chudobný, ktorý nemá na tú pokutu, tak vie, že skončí vo väzení. A to je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
V tomto pléne už k návrhu, o ktorom rokujeme, odznelo veľa či už sa týka bezpečnostných aspektov, ochrany ústavných činiteľov, či oprávnení polície a iných okruhov, ktoré upravuje tento návrh zákona, ktorý teda novelizuje viaceré zákony. Ja sa budem zameriavať na ľudskoprávne aspekty tohto návrhu zákona, konkrétne prvý novelizačný bod, ktorý sa týka slobody zhromažďovania, a to najmä z kontextu, ktorý súvisí s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a teda tým, ako slobodu zhromažďovania upravuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je pre Slovenskú republiku, samozrejme, záväzný.
Sloboda zhromažďovania je jedno zo základných práv a slobôd, ktoré patrí medzi politické práva a garantovaná čl. 11 spomínaného dohovoru a vnímame ju ako kľúčovú pre fungovanie demokratických systémov. Chráni právo jednotlivcov zhromažďovať sa pri vyjadrení ich politických, náboženských, spirituálnych, kultúrnych, sociálnych a ďalších postojov a prejavov. Menujem tieto konkrétne, pretože týmto konkrétnym sa práve aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venoval. Sloboda zhromažďovania chráni súkromné aj verejné zhromaždenia, vrátane
pochodov, demonštrácií a iných typov protestov. Ako veľmi dobre vieme, výkon slobody zhromažďovania hral kľúčovú úlohu v politickej histórii európskych krajín vrátane tej slovenskej. Obsah toho, čo chcú organizátori či organizátorky komunikovať zhromaždením pokrýva sloboda prejavu zakotvená v čl. 10 dohovoru. V kontexte tohto článku sloboda zhromažďovania chráni aj tie zhromaždenia, ktoré môžu obťažovať či vyrušovať osoby, ktoré nesúhlasia s tým, čo zhromaždenie komunikuje. Základným obmedzením, ktoré sa týka zhromaždenia, je to, že musí byť pokojné. Čo znamená pokojné zhromaždenie, Európsky súd pre ľudské práva ďalej bližšie vo svojej judikatúre rozvíja. Ako príklad uvediem, že sa venoval situácii okupácie budovy, ktorá je pokojná, samotná tá okupácia toho priestoru, aj toto môže byť považované za súladné s výkonom slobody zhromažďovania a to dokonca aj v prípade, ak je to zhromaždenie alebo teda tá okupácia tej budovy v rozpore s právom danej krajiny ustanovujúcom podmienky pre výkon zhromažďovacieho práva.
Toto sú nejaké základné všeobecné princípy a tieto je potrebné aplikovať pri tom, keď posudzujeme jednotlivé body novelizačného článku č. 1 návrhu zákona, o ktorom rokujeme. Konkrétne spomeniem najmä bod 1, ktoré navrhuje doplnenie nového ustanovenia v znení rušiť výkon práva pokojne sa zhromažďovať sa zakazuje. Ďalej bod 2, ktorý en bloc zadefinováva obmedzenie v okruhu 50 m v prípade mnohých a dokonca nie vyčerpávajúco určených objektov. A ďalej je to bod 6, ktorý sa týka kolidujúcich zhromaždení, k tomu viac poviem o chvíľu, alebo aj dôvodná obava zásahu do súkromie alebo do pokojného užívania obydlia viacerých osôb a, samozrejme, aj na to nadväzujúce pokuty. Tieto všetky ustanovenia, ktoré sú obsiahnuté v novele, je potrebné vnímať naozaj v kontexte všeobecných princípov, ktoré sú dané slobodou zhromažďovania a aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je pomerne obsiahla a naozaj mám veľmi vážne obavy, že tieto návrhy tie princípy nespĺňajú.
A teraz, ako som sľubovala, pár slov k protidemonštráciám, resp. kolidujúcim zhromaždeniam. Zmluvné štáty dohovoru majú pozitívny záväzok chrániť výkon slobody zhromažďovania pred násilným narušením protidemonštráciami. Táto povinnosť vyplýva zo záväzku zabezpečiť efektívny výkon slobody zhromažďovania a v prípade teda ak tu máme dve kolidujúce zhromaždenia, štát je povinný zabezpečiť slobodu zhromažďovania tomu z nich, ktorý je pokojný. Európsky súd pre ľudské práva celkom podrobne skúma, či štáty túto povinnosť riadne plnia a či zabezpečujú dostatočnú ochranu pred narušením protidemonštráciou. Ale toto má štát zabezpečovať nie tak, že si zákonom určí všeobecne jednoducho, že tieto zhromaždenia je možné preventívne zakázať, ako je obsiahnuté v návrhu tohto zákona.
Vo vzťahu ku kolidujúcim zhromaždeniam návrh novely zákona o zhromažďovacom práve zakotvuje povinnosť obce zakázať zhromaždenie, ak, a teraz citujem: „existuje dôvodná obava, že dôjde k stretu účastníkov viacerých oznámených zhromaždení, v dôsledku čoho nebude možné zabezpečiť riadny a pokojný priebeh týchto zhromaždení ani s nasadením dostupných síl a prostriedkov, medzi zvolávateľmi nedošlo k dohode o úprave času alebo miesta konania zhromaždení a verejný poriadok nebude možné zabezpečiť žiadnymi menej rušivými opatreniami." A teda keď ste si to vypočuli, tak z navrhovaného ustanovenia nie je zrejmé, ktoré z kolidujúcich zhromaždení má byť zakázané, prípadne či majú byť teda zakázané obidve. Toto ustanovenie teda nie je ani len jasne formulované a obce, ktoré by mali tento zákaz aplikovať, nebudú vedieť ako. A navyše podľa môjho názoru je teda navrhované ustanovenie, ako princíp ani nie je v súlade so slobodou zhromažďovania a ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú som sa snažila aspoň v krátkosti načrtnúť, ktorá sa týka kolidujúcim zhromaždení. Pretože naozaj ten všeobecný princíp, že niečo zakážeme len preto, že nevieme zabezpečiť to inak, a vôbec nie vo vzťahu k obidvom zhromaždeniam, naozaj neviem si predstaviť, akým spôsobom by sme to odôvodnili v kontexte toho, ako je sloboda zhromažďovania garantovaná.
A na záver mám už len jednu poznámku. Ja by som bola skutočne rada, keby sme sa venovali bezpečnosti všetkých ľudí na Slovensku, nielen pár vyvolených. Tu za rohom zomreli dvaja queer ľudia len kvôli nenávisti rukami teroristu. Množstvo ľudí na Slovensku čelí nenávisti, vyhrážkam v online priestore aj na ulici. Novinári, ľudskoprávne aktivistky, predstavitelia mimovládnych organizácií a mnohí a mnohé ďalší. Doživotná renta či doživotná ochranka pre premiéra ľuďom ako Matúš Horváth či Juraj Vankulič nijako nepomôže. A teda v duchu inauguračného príhovoru novozvoleného prezidenta by bolo viac ako želané, keby sme v tomto pléne naozaj pomáhali všetkým ľuďom a, samozrejme, riešili bezpečnostnú situáciu všetkých ľudí na Slovensku, pretože tak je ten návrh formulovaný vo svojom názve. A bezpečnostná situácia ľudí, o ktorých som hovorila ja, je naozaj alarmujúca.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, ja by som sa hlavne poďakoval, že v zásade, keď niektoré príspevky boli trochu mimo úplnej reality, kedy sa snažili nájsť príklady za každú cenu, vedzme možno povedať, že tá diskusia bola hlavne odborná, v mnohých prípadoch sme si niektoré nápady vzdali do bližšej pozornosti a v tejto chvíľke intenzívne pracujeme aj na zase niekoľkých verziách pozmeňovacích návrhov, ktoré v priebehu toho druhého čítania či už vo výbore alebo potom v samotnom pléne budeme adresovať tomuto zákonu a tak si myslím, že tá vzájomná komunikácia by mohla napredovať aj ďalších oblastiach.
Je dôležité povedať, že ústavné práva nieže by mali priamo svoje poradie, ale majú svoju vyššiu a nižšiu váhu a postupne vlastne prechádzajú k tým, ktoré v rámci tých jednotlivých testov a vyváženosti sa vedľa seba alebo pod seba radia. Vždy to právo na život, zdravie, súkromie, skrátka základné ľudské práva, ktoré sú garantované v ústave, majú prednosť pred ďalšími právami, či už politickými alebo neskôr sociálnymi a ďalšími. A tu sa práve aj pri tých nariadeniach pri práve zhromažďovania častokrát stretávajú, ale čo je určite nepochybné, je, že právo na zhromažďovanie je garantované ústavou ako právo ako pokojne sa zhromažďovať a teda štát má povinnosť zabezpečiť pokojné zhromaždenie tomu, kto o to zhromaždenie požiada. Preto vlastne tá prvá veta, ktorú častokrát bola spochybňovaná, že zakazuje sa vlastne narúšať toto zhromaždenie, vyplýva práve z tohto imperatívu, ktorý je daný v ústave a k tým potom vlastne idú ďalšie tie veci, ktoré súvisia s určitými sankciami, kde sme sa nesnažili kriminalizovať, ale nájsť určitú mieru medzi tým, že vec je v zásade na nejakom pomedzí, kde ešte nie je nejaká sankcia, potom nejaká intenzita, ktorá je zvýšená porušovaním toho zákona, ktorá je už sankciovaná v priestupkoch, a dnes máme v Trestnom zákone, samozrejme, trestný čin narušovania verejného zhromaždenia, ale už má nejakú pomerne vysokú intenzitu, tak presne v tom strede sme sa niekde nachádzali. A keďže aj Trestný zákon sám chráni tento záujem, je evidentné, že záujmom nielen ústavodarcu, ale aj zákonodarcu v tomto prípade bolo postihovať narušovania, a preto hľadať za tým akýkoľvek záujem obmedziť alebo dokonca zrušiť zhromaždenia rozhodne nemôže byť ani reči, ale v každom prípade niektoré veci, ktoré by mohli byť v pochybnostiach, pochopiteľne budú v druhom čítaní upravené. A preto ešte raz vlastne na záver, aby som nehovoril príliš dlho, je, predovšetkým poďakujem za to, že máme šancu normálne, kultivovane diskutovať o veciach.
A ešte k tomu, že prečo to bolo v zrýchlenom liste, je to okamžitá reakcia, ktorá reaguje na situáciu, ktorá nikdy nevznikla. Preto akékoľvek hypotetické otázky majú jedinú odpoveď, no áno, nikdy nikto v minulosti nezaútočil zbraňou na predstaviteľa politickej moci, pretože s nim politicky nesúhlasil, a stalo sa až dnes. Preto tie opatrenia sú naozaj striktné, aby tie ústavné práva boli týmto spôsobom chránené a na prvom mieste pochopiteľne život a zdravie, súkromie a rodina a všetky tie ostatné veci až po, samozrejme, práve na zhromaždenie. Budeme sa o tom ďalej debatovať v druhom čítaní, veľmi pekne ďakujem za aktívnu účasť pri tomto zákone.