15. schôdza

Pán poslanec Juraj Krúpa bude reagovať.

Ďakujem veľmi pekne, pani kolegyňa. Máte absolútne súhlas, môj súhlas, pretože tá komunikácia, ktorá tu je, tak sa zameriava zo strany vládnej koalície čisto len ako keby na nejaké vyjadrenia terajšej opozície, ako keby tí, ktorí to hovoria, že za to môže opozícia, že za to môžu vládne médiá alebo niečo podobné, ako oni boli čistí a svätí. Ako keby neboli schopní priznať, že naozaj špičkujú takisto. Že šíria rôzne konšpirácie, rôzne dezinformácie, napríklad ako dnes poobede sme sa dozvedeli, že pandémia tu nebola.
Čiže sú to strašné veci, ktorým my musíme čeliť a s ktorými sa musíme nejakým spôsobom vysporiadávať, takže ja by som nejaký ten zmier aj nejakú diskusiu privítal. Ale pred tým, ako mal prísť tento zákon, takisto mala byť diskusia. A mali by sme si povedať, počúvajte, tak začnime si to nejakým spôsobom rámcovať. Budeme sa tu takto hejtovať, budeme tu takto šíriť bludy, alebo sa začneme správať normálne a vnímať to, že tu máme zodpovednosť voči tomuto štátu. A tá zodpovednosť začína u toho, že sa zodpovedne postavíme k tomu, aká situácia reálne je, zoberieme nejaké informácie, nejaké fakty, ktoré nám budú predložené odborníkmi, analytikmi napríklad Národným bezpečnostným analytickým centrom, vyhodnotiť a povedať, počúvajte, tu máme nedostatky a tak ďalej, poďme to riešiť.
Takisto by som očakával, že opatrenia, ktoré sa týkajú napríklad ÚOÚČ alebo podobne, tak ja proste čakám na vyšetrovanie, či nepochybili, na koniec vyšetrovania tohto atentátu, aby nedochádzalo k dezinterpretáciám a podobné záležitosti. A potom by sme mali urobiť ďalší krok. Nemôžme proste hovoriť, že tento človek bol politický aktivista, opozičný, hodiť to všetko na opozíciu a potom si spraviť lex atentát, kde dáme premiérovi rentu, lebo on si to zaslúži. Toto nie je riešenie tejto situácie.
Ďakujem.

Ako ďalší je do rozpravy prihlásený pán poslanec Ondrej Dostál, ktorý nie je prítomný v sále, takže prichádza o poradie. A ako ďalšia sa do rozpravy prihlásila pani poslankyňa Irena Bihariová.
Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne za slovo. No ja som vyfasla tú najmenej šťastnú pozíciu, kedy už všetci povedali všetko a obávam sa, že či teda prispejem do tejto debaty ešte niečím, čo neodznelo. A ja som si dala za cieľ v podstate v celkom, v celkom takom detailnom zoome priblížiť vám jedno ustanovenie, ja si myslím, že o ňom už dneska bola viackrát reč, ale ukázať vám ho aj z ďalších perspektív a poukázať na množstvo iných hrozieb, ktoré možno ten, ktorý prišiel s takýmto, s takýmto návrhom, ani ňou nemal úmysel ich privodiť a ani si možno tieto následky neprivodil. Tá moja kľúčová ambícia je, že aby sme za žiadnu cenu nedopustili, aby tam toto ustanovenie ostalo a hovorím to nie ako členka Progresívneho Slovenska, hovorím to ako právnička, hovorím to teda ako niekto, kto vie, že toto môže byť zneužité proti akémukoľvek politikovi a vedzte, že politici budú prví. Ale dobre, nech idem po rade, dostanem sa k tomu.
Hovorím konkrétne teda o tom ustanovení, ktorým sa novelizuje zákon o elektronických komunikáciách. On je teda naviazaný na tiež novelizované ustanovenie zákona o priestupkoch, ktoré, hej, zhruba keď to veľmi, veľmi zľahka zinterpretujem, pripúšťa, aby priestupok, ktorý z povahy veci je možné spáchať online, bol naozaj aj teda takto postihovaným, čo je teda úplne v poriadku, žiaduce, nie je s tým žiaden problém. Tu možno len tak si dovolím upozorniť, že už chcem vidieť teda tie, tú aplikačnú prax, hej, tuto v Bánovciach, jak budú stíhať protiprávne konanie v kybernetickom prostredí. Lebo ja som v 2016 nahlasovala webstránku a keď mi to dvihli na polícii, tak sa ma pýtali, že www, koľkokrát www, jaké www, ja vám nerozumiem, jaké www? No tak snáď sa teda odvtedy čas, čas posunul a zvládnu, lebo viete, že máme tu priestupky proti extrémizmu, ktoré patria do pôsobnosti železničnej polície, a teda ak sa bavíme o tom, že by mali pokrývať aj tie prejavy, ktoré sa nachádzajú v online prostredí, tak ako želajme im šťastie.
Samotné to ustanovenie v priestupkovom zákone nie je problematické. To, čo je problematické a o čom teda budem hovoriť, ako som naznačila, je práve tá časť, ktorou sa novelizuje zákon o elektronických komunikáciách. Ani to nejdem veľmi čítať, aby som vás tu akože nenaviedla na mylný dojem, že ideme sa baviť o nejakých strašných IT-čkárskych technológiách, lebo o tom to fakt nie je.
Pointa toho ustanovenia, ktoré sa teda, hej, stalo súčasťou lex atentát a ktoré ja teda rozporujem, je zhruba o tom, že zverujeme policajtovi na základe predošlého súhlasu prokurátora možnosť, aby získal od providera informácie o osobe, ktoré slúžia k odhaleniu zdroja. A toto je úplne že kľúčová veta. Presne v tom, ako je jalová, je proste najviac, hej, nebezpečná. Kiežby to bolo teda iba jediná, jediná vada toho celého znenia. Totižto to ustanovenie nám nedáva odpoveď na to, že v akom rozsahu my žiadame o osobe informácie. Ktoré sú to informácie? Týkajú sa to zdravotného stavu? Týkajú sa to bankového? Áno, v zásade má ísť o informácie, ktoré sú v digitalizovanej podobe. A zákonodarca teda v tom znení, ako to teda prišlo do Národnej rady, to necháva v absolútne voľnej, nijak nešpecifikovanej formulácii, kedy policajt po súhlase prokurátora, inak znovu teda tu by som si neodpustila poznámku, sa bavíme o miestne príslušných policajtoch a prokurátoroch, môžu získať údaje od poskytovateľa internetu, ale zákon ich nijak nelimituje v tom, že aké údaje, za akých podmienok, na ako dlhý čas, aký bude spôsob oprávneného narábania. Že my sme dali normálne že nukleárny kufrík policajtovi a teraz prichádza tá pointa, že viete za čo? Nie za to, že sa venoval, hej, distribúcii detskej pornografie, ani preto, že zakladal teroristické skupiny, ale preto, lebo sa dopustil priestupku proti, zrejme teda tým sa budeme v tom priestupkovom práve najčastejšie stretávať v online prostredí, hrubej neslušnosti.
Tak my sme naozaj týmto ustanovením, ktoré nijak nelimituje, nijak nešpecifikuje, nijak proste nedáva limity tomu, čo všetko môže policajt vytiahnuť od toho providera, doslova vyrobili guľomet na komáre, hej. Pritom hrubá neslušnosť, nech už si tu všetci pod ňou budeme predstavovať čokoľvek, ako fakt nerúca demokraciu. Hej, že toto nie je náš problém. A z toho teda, aby som uzavrela možno jeden taký ten balíček problematický, o ktorom teraz hovorím, je, že sa dostávame k absolútnej neproporcionalite. Toto ustanovenie by neprešlo súdnym, hej, testom proporcionality, pretože ten predpokladá, že ak spôsobíte nejakú ujmu alebo zásah do práv a slobôd občana, musí to byť kompenzované tým, že áno, je tu nejaké vážne ohrozenie, ktoré sa snažíte týmto spôsobom odvrátiť. Ale my tu vytvárame že nevídané, toto v žiadnom právnom vesmíre som ešte ani nepočula a dostanem sa k tomu, ako sa s tým vysporiadáva Európska komisia a čo by nám na to asi tak povedala, že pre priestupok, ktorý je právne definovaný ako protiprávne konanie nepatrnej závažnosti pre hrubú neslušnosť, sme dopustili, alebo ten návrh tak teda v súčasnej verzii znie, aby mal niekto kompletnú, kompletnú vlastne moc nad všetkými našimi digitalizovanými údajmi a vôbec celou časťou nášho života, ktorú prežívame v online. Čo je naozaj že neuveriteľné.
Keď som spomenula tú Európsku úniu, viete, ono sa, áno, dlho sa vždy diskutovalo a dodnes diskutuje, že kedy má právo OČTK, policajt teda, získať takéto údaje, lebo sú prípady, kedy ich naozaj potrebuje. A tá debata, keď som pozerala, však mám to aj tu, nebudem to čítať, judikáty Európskeho súdneho dvora, tak ona sa vždy ťahá alebo jej spor je o tom, že ako veľmi musí byť závažná trestná činnosť, aby si vôbec mohli OČTK dovoliť požadovať tento typ údajov. Totižto ten zásah, ktorý vykonávajú OČTK, tuná teda v tomto našom prípade kvôli priestupku a skúsim vysvetliť, čo spôsobuje. To je jedna z mála zásahov, ktoré trafili, myslím, že štyri, štyri ľudské práva rovno. Hej, že on obmedzuje slobodu slova, pretože v zásade sloboda slova sa nespája a nevyžaduje, aby bola, ten teda, kto sa prejavuje, jeho identita odhalená, aby sa pri tom predstavil, aby pri tom zverejnil svoje osobné údaje. Ale tým, že my dáme policajtovi na to prístup, tak akýkoľvek prejav zverejnený v online prostredí len pre to, že on má podozrenie zo spáchania priestupku, už napojí na konkrétne identifikačné údaje a teda jednoducho obmedzil možnosť a právo osoby na to, aby smela komunikovať a vyjadrovať sa bez toho, aby musela byť známa jej identita. To je prvý zásah.
Druhý zásah je, že pripúšťame súbežne, aby sa zasiahlo do jej súkromia. To je to, čo som hovorila, že my nevieme, aké informácie, v podstate všetky. Keď nešpecifikuje zákon, aký typ informácií, znamená, že všetky. Každú a všetky. Čiže... robím niečo? (Reakcia z pléna.) Aha, pardon. Čiže, čiže my sme vystavili toho, toho podozrivého zo spáchania priestupku tomu, že štát prostredníctvom OČTK si o ňom môže zobrať akýkoľvek typ dát vrátane, a to je teda ďalší zásah, telekomunikačného tajomstva. Ja som ešte v živote fakt sa nestretla s tým, a však teda robila som s trestným právom veľmi dlho, že aby sa našiel tak silný dôvod, kedy prelomíme ochranu telekomunikačného tajomstva. Lebo to si pamätáte, však ešte aj z doby pred, pred internetmi, že poštové tajomstvo, listové tajomstvo, že to sú proste veci, ktoré musí byť naozaj pádny, veľmi vážny dôvod, prečo by vám niekto mal tento typ, hej, tajomstva odokryť a poskytnúť orgánom verejnej moci. My to tuná pripúšťame teda pre podozrenie z priestupku.
A v neposlednom rade, spomenula som teda prelomenie ochrany telekomunikačného, ochranu súkromia, obmedzenie prejavu a ešte štvrtý je tam zásah, a spomeniem si, teraz nech nezdržujem prejdem ďalej, ale sú, to je tiež veľmi výnimočné, keď jedným zásahom dokážete oklieštiť rovno štyri základné práva a slobody na účel toho, aby ste, hej, mohli skúmať, či osoba nepoužila nevhodné výrazivo. Týmto sa dostávam teda od toho, čo som nazvala, že nie je dodržaná proporcionalita, k druhému problému, lebo ten sa hneď natíska, že teda čo by ten človek musel urobiť, akého vážneho deliktu by sa musel dopustiť, aby mal, aby mal teda buď prokurátor alebo policajt takéto oprávnenie. Ono sa to aj v tej legislatíve akože nachádza. Toto je pre mňa tiež taká nelogická vec, že ak ide o stíhanie osôb podozrivých z trestnej činnosti, prípadne obvinených, no tak tam máme tie veľmi striktne vymedzené podmienky, informácie a tak ďalej a tak ďalej a pri podozrivom nič, hej. A čo teda by sa, čo teda by sa muselo stať, tak poďme hádať v tom priestupkovom zákone, že teda na čo tým guľometom ideme páliť, ktorý sme vymysleli. A jediné, čo som z toho ja našla, z tých skutkových podstát, ktoré sú v priestupkovom zákone ako tak použiteľné v tom virtuálnom prostredí, pripadá do úvahy priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, konkrétne tá hrubá neslušnosť.
No a teraz si tu akože, hej, začnime nalievať to červené víno. Každý, ako sme tu, budeme mať dvadsať výkladov hrubej neslušnosti. Neexistuje, aby sme pripustili takto zásadný zásah do toľkých ľudských práv a zákonodarca nevedel dať jasnú odpoveď, čo je to nežiaduce správanie. Čo vlastne zakazuje? Ako sa to prejavuje? Kde sú jeho limity? Že to je vlastne v rozpore s touto starou zásadou, právnici, právnici vedia, nullum crimen sine lege certa. Iba presne špecifikované pravidlo za presne, za porušenie presne špecifikovaného pravidla a môže byť založená právna zodpovednosť. A tuná my vlastne nevieme. To je nejaká hrubá neslušnosť, ktorá, áno, má byť tým legitimizačným dôvodom pre takto zásadné vtrhnutie do vyslovene osobnej a súkromnej zóny jednotlivca.
Čo tam je ešte zaujímavé, že viete, že keď aj by sme si dokázali nejakým spôsobom ujasniť a nájsť nejakú zhodu, čo je tá hrubá neslušnosť, áno, musí to byť niečo, čoho závažnosť je nepatrná. Akonáhle to má podobu vyhrážky, podnecovania, schvaľovania trestnej činnosti, už je to trestný čin, hej, čiže to môžu byť nejaké výroky na úrovni, že ty sprostá progresívka. A teraz mi povedzte toho policajta, ktorý tuto akože, hej, pôjde riešiť. Lebo ak už to bude veľmi gradované, a to je ten problém, ktorý máme riešiť, nie tuto takéto, hej, hrubé, hrubé neslušnosti, ktoré fakt že, myslím, že nemajú potenciál zrúcať demokraciu ani ohroziť právny štát a rozhodne tento typ takých tých výrokov, hej, ostreľovačiek jemných nie je, nie je súčasťou výslednice, ktorá sa podpísala na atentáte Roberta Fica. My máme seriózne vážny problém s tým, ako máme, hej, vygradovanú a vyšponovanú tú debatu na sociálnych sieťach, ale tam potom nestačí priestupkový zákon. To si potom poďme povedať, či sme ready baviť sa o Trestnom. Aj dnes je Trestný zákon použiteľný, hej, len teda áno, keď niekto chce, viete, to je ten problém potom politický, že niekto chce byť za pekného, keď je tuto u Bombica a bude hovoriť, že teda sloboda slova a všetky výroky sa tolerujú, a keď je zase pred iným publikom, tak bude hovoriť, že nie, nie, my musíme tie nenávistné prejavy odstrániť a zabrániť ich šíreniu, lebo však teda áno, my si uvedomujeme, aký to má devastačný vplyv a ako to má svoj podiel aj na tom samotnom atentáte. No tak buď, alebo, hej, to už potom vy musíte nejako rozhodnúť, ale obidve veci dokopy nejdú a toto je to veľmi nešťastné, hej. Že prišli ste s návrhom, ktorý, ktorý akože má guľometom páliť po hrubej neslušnosti, čo vôbec nerieši ten problém, ktorý, áno, ktorý máme, ktorý si viem predstaviť, že vo výslednici sa podpísal aj na samotnom atentáte.
Čo sú ešte dve dôležité poznámky, ktoré musím zmieniť, je, že tá takto navrhnutá úprava je možné, možná použiť len vo vzťahu k národným serverom. To sú tie, ktoré sú že „.sk". A teraz akože mi povedzte tých, tých policajtov, ktorí nemajú, Policajný zbor nemá kapacity viesť trestné stíhania. A my po ňom chceme, aby tieto prkotiny, hej, aby hrubú neslušnosť stíhal v počte nápadu vyše tisíc denne, to som si dávala overovať cez, cez firmy, ktoré, ktoré monitorujú tento typ obsahu. A na rôznych fórach, rôznych teda slovenských portáloch sa takéto príspevky vystihnú v neuveriteľnej kvantite, neexistuje Policajný zbor v tomto vesmíre, hej, ktorý by toto dokázal kvôli tomuto a 33-eurovej pokute viesť, viesť trestné stíhanie. To je tým pádom, bohužiaľ, budem úprimná, veľmi nešťastne taká, taká indícia, že tak budú vám stačiť možno štyria policajti, ktorí si nájdu už tie komentáre, ktoré im budú za to stáť, bude to veľmi selektívne vyberaný typ kritiky, ktorý, áno, áno, môžme špekulovať a je to legitímne, legitímna úvaha, ktorý bude smerovať proti predstaviteľom, povedzme, vládnej moci. Len viete, vždycky myslite, že nie ste tu naveky a raz niekto po vás príde a potom toho budeme obete všetci.
Lebo viete, čo sa stane, neni tu pán Pročko, tak mrzí ma to, že hovorím o ňom, kým tu nie je, viem si predstaviť to, v akom ste tu vzájomnom napätí, že by bol prvý, kto by zavolal policajtov, povedal by, že túto, neviem, pán Ivan, hej, mám podozrenie, že sa dopustil nejakej hrubej neslušnosti na internete a vy prídete o komplet celé dáta, vaša identita, ktorú ste, hej, lebo áno, žijeme v digitálnom svete a všetky tie stopy, ktoré vytvárajú v digitálnom svete vašu identitu, sa dostanú do niekoho rúk, koho by ste teda fakt akože nechceli, aby sa dostali. O tom je to ustanovenie.
A navyše okrem toho, že je vykonateľné len vo vzťahu k národným serverom, aj to teda hovorím, že otázka kapacít, ktorý blázon by toto, hej, riešil, je nevykonateľná k iným než slovenským serverom, pretože sa nedá napríklad na americký Facebook a Telegram a všetky tieto instagramy, sa nevzťahuje slovenské právo. Takže vás viete kam pošlú. Čo sme jedine vybavili, je to, aby sa podriadili spolupráci a boli súčinní, ak ide o medzinárodnú spoluprácu, ale to už je inštitút v rámci trestného práva, tam musia byť tie trestné delikty, aby vôbec sa vlastníci alebo provideri týchto, týchto platforiem zapojili a pomohli orgánom činným v trestnom konaní v tej-ktorej krajine dostihnúť páchateľa, väčšinou je to naozaj veľmi závažný typ kriminality.
A možno, možno tým, pozerám, že už toho moc nestihnem, že to, čo by som možno ja ako alternatívu navrhla, je, že, prosím vás, nechajme priestupkový zákon priestupkovým zákonom, toto nedokáže nikto ani to postihovať, to je obrovský nápad a venujme sa naozaj tým najhorším prejavom a tie stíhajme. Lebo to sa, tak sa to aj volá, strategická litigácia, odstíhate troch a potom sa bude, hej, akože veľmi každý obávať a zvažovať, že či tentokrát nezabúcha voľakedy NAKA, dneska neviem, čo to bude, na jeho dvere. Ale vynaložiť tak obrovské úsilie na niečo, čo musí ten podozrivý, hej, kvôli tomu zniesť zásah, ktorý ho dostáva do pozície, že sa doslova digitálne odhalil celému štátu, a len preto, že on niekde niekomu povedal, že si blbá progresívka, je že proste neuveriteľné, hej. Že ak sú tu tie hlavy, ktoré hovoria, že nie je cenzúra, tak, prosím, toto nie, toto je tá blbosť, hej, že je určitý typ výrokov, na ktorý, akože myslím, že politici zvlášť, sme, sme celkovo dostatočne imúnni.
Opakujem, to, čo by sme mali urobiť, je špecifikovať skutkové podstaty iných trestných činov, ja tu mám aj pripravený koncept, keby tu niekto o to stál, ako by sme to mohli teda porobiť, aby sa tá kriminalita, ktorá rezoltuje dokonca aj k útokom na ústavných činiteľov, dokázala postihovať. Prosím vás, nerobme, nerobme Potemkinove dediny, že niečo robíme, pritom to vôbec nerieši problém, robí to náklady a ohrozuje to osobnú bezpečnosť dotknutých jedincov len preto, že niekde povedali blbá progresívka.
Ďakujem.

Ďalší sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Ondrej Dostál, ktorý nie je prítomný, takže prichádza o možnosť vystúpiť. Takže teraz sa pýtam, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Jedna pani poslankyňa, jeden pán poslanec, takže poprosil by som pána poslanca Branislava Vanča o vystúpenie.
Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, takisto chcem na začiatku odsúdiť pokus o atentát, alebo atentát na premiéra Roberta Fica. Je to niečo, čo sa nemala, čo sa nikdy nemalo stať a je mi to ľúto a prajem mu skoré uzdravenie a návrat do plnohodnotného života.
Tento návrh zákona je reakciou na tento incident, ktorý sa udial v Handlovej, teda mal byť reakciou. Ja sa však domnievam, že tento návrh nie je zďaleka taký, ako mal byť, nesústredí sa na oblasti, na ktoré sa mal sústrediť, a navyše sa sústredí na oblasti, ktoré, na ktoré, na ktoré sa nemal sústrediť a ktoré sú nebezpečné v tomto návrhu, a ja sa budem venovať hlavne trom oblastiam. Jednak je to spôsob prípravy a schvaľovania tohto návrhu, ktorý je samotné, samotným rizikom pre tento návrh a pre túto právnu úpravu. Druhou oblasťou, ktorá je veľmi riziková vzhľadom na to, aké je znenie tohto návrhu, a to je obmedzovanie slobody zhromažďovania. A treťou oblasťou je riziko, ktoré plynie z tejto právnej úpravy a ktoré by znamenalo väzenie pre nezaplatenie pokuty.
Na úvod sa teda budem venovať tomu spôsobu prípravy a schvaľovania, som presvedčený o tom, že tento návrh je predčasný a preto nie je dobrý, pretože my sme tu nemali nezávislé vyšetrovanie, teraz nehovorím o trestnom vyšetrovaní, ktoré teda podlieha dozoru prokuratúry a teda robí ho polícia, ja hovorím o vyšetrovaní jednak príčin, ale aj slabých miest, ktoré viedli k tomu, že vôbec tento útočník mohol akoby dokonať ten, ten trestný čin a kde sú tie systémové zlyhania, kde sú tie systémové príčiny, my nevieme odpovede na tieto otázky, pretože žiadne takéto vyšetrovanie neprebehlo, ani neprebieha a ani nebude prebiehať, naproti tomu tento návrh zákona vychádza z toho, ako skončilo tzv. politické „vyšetrovanie" a to, čo sa, to, čo sa hodí do politického naratívu, a tým naratívom je, že za to môžu zhromaždenia, že za to môžu médiá, že za to môžu mimovládky alebo opozícia, a to je jednoducho lož.
Ja takisto môžem urobiť svoje vlastné vyšetrovanie, vlastnú úvahu a jej výsledkom by bolo, že sú to nenávistné prejavy predstaviteľov koalície. A priznávam, že táto úvaha je veľmi povrchná a že nie je dobrá a je rovnako povrchná a nedobrá ako tá úvaha, ktorá viedla k tomuto, k tomuto návrhu zákona. Pretože tento návrh zákona vedie cez skrátené legislatívne konanie, okrem toho, že neprebehla tu diskusia o nejakých záveroch vyšetrovania, o príčinách, tak ešte to ide cez skrátené legislatívne konanie, čo v prípade, že sa ide obmedzovať osobná, pardon, sloboda zhromažďovania, je naozaj veľmi citlivá vec, ktorá by naozaj nemala ísť cez skrátené legislatívne konanie.
A to, že tu máme incident, ktorý, áno, sa tu vyskytol veľmi náhle, nečakane, vznikli nejaké nové okolnosti, by dávalo za pravdu, za pravdu tomu, kto by nás chcel presvedčiť, že sú dôvody na skrátené legislatívne konanie a ono by to tak aj mohlo byť, ale ten obsah návrhu zákona by musel byť iný, ako ho dnes máme pred sebou.
Tento návrh zákona sa chytá obmedziť slobodu zhromažďovania spôsobom, ktorý je podľa našej analýzy v rozpore jednak s ústavou, ale aj s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Navyše tento link je to politické, čo som spomínal v úvode, jednoducho neexistuje žiadny, žiadne relevantné spojenie medzi zhromaždeniami a atentátom. Ak tento zákon má reagovať na atentát, tak absolútne nie je dôvod upravovať nejakým spôsobom reštriktívne slobodu zhromažďovania.
Pri obmedzovaní slobody zhromažďovania, pretože, samozrejme, každá sloboda, každé právo má svoje limity a hranice, musí dochádzať k testu proporcionality a tento test, ako sa robí v prípade reštrikcií takejto slobody významnej, musí byť, musí byť urobený na základe zákona, musí to byť definované v tom zákone, ako sa to robí. Tento zákon, tento návrh zákona neobsahuje takúto úpravu, sú tam len vágne ustanovenia, ktoré potom môžu znamenať, že dôjde buď k zneužitiu, alebo k motivácii zakazovať, zakazovať zhromaždenia, aj keď na to nebude reálny dôvod.
Pokiaľ ide o napríklad ustanovenia alebo usmernenia Benátskej komisie, tie jasne hovoria, že akékoľvek obmedzenia slobody zhromažďovania musia byť primerané, vždy by sa mali uprednostniť najmenej rušivé prostriedky na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý orgány sledujú. Zásada proporcionality si vyžaduje, aby orgány bežne neukladali obmedzenia, ktoré by zásadne zmenili charakter podujatia, ako napríklad premiestnenie zhromaždení, čo tento návrh práve umožňuje do menej centrálnych oblastí mesta. Plošné uplatňovanie zákonných obmedzení má tendenciu byť príliš inkluzívne, a preto nevyhovuje testu proporcionality, pretože sa nezohľadnili konkrétne okolnosti prípadu. Toľko usmernenie Benátskej, Benátskej komisie.
No a pokiaľ ide o to tretie riziko, to je veľmi vážne a to naozaj verím, že z tohto zákona vypadne, pretože väzenie za nezaplatenie pokuty je jasne protiústavné, my máme v ústave zakotvené, že nikto nemôže skončiť vo väzení, ak nemôže alebo nemá na zaplatenie, alebo nezaplatí pokutu.
Toto, tento návrh je zjavným nepochopením, nepochopením, trestnej, trestnej politiky štátu, ako ju máme doteraz nastavenú. Nehovoriac o tom, že ide aj v rozpore s tým čo tu zaznievalo z úst poslancov a poslankýň koalície pri presadzovaní novely Trestného zákona. Jednoducho hranica trebárs malej škody sa zvyšovala kvôli tomu, aby ľudia nekončili vo väzení za skutky, ktoré majú, ktoré majú nízku hodnotu. V tomto prípade, ak by došlo k schváleniu, by skončili vo väzení nielen tí, ktorí by teda nezakázali verejné zhromaždenie, ale aj takí, takí ľudia, ktorí by nezaplatili pokutu za dopravný priestupok napríklad, alebo za chýbajúcu STK, či za sankciu od Sociálnej poisťovne.
Navyše, navyše pokiaľ ide, pokiaľ ide o tých ľudí, ktorí potom majú zakazovať tie zhromaždenia, veľmi by ich to motivovalo, tá hrozba sankcie toho, že musia zaplatiť pokutu, keď na ňu nemajú peniaze, skončia vo väzení, aby zakazovali tieto zhromaždenia. Tu je jasný link, aký škodlivý, aký škodlivý je ten návrh a čo môže, čo môže spôsobiť, ako, ako veľmi môže obmedziť slobodu zhromažďovania.
A v poslednom rade, keďže mám málo času, toto riešenie je absolútne antisociálne, pretože nie je možné, aby ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť zaplatiť pokutu, skončili vo väzení len preto, že sú chudobnejší. Je to diskriminačné, ten bohatý si ju vždy zaplatí bez problémov, urobí, čo potrebuje, lebo vie, že zaplatí pokutu a má vybavené. A ten chudobný, ktorý nemá na tú pokutu, tak vie, že skončí vo väzení. A to je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ako ďalšia sa do rozpravy prihlásila pani poslankyňa Lucia Plaváková, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
V tomto pléne už k návrhu, o ktorom rokujeme, odznelo veľa či už sa týka bezpečnostných aspektov, ochrany ústavných činiteľov či oprávnení polície a iných okruhov, ktoré upravuje tento návrh zákona, ktorý teda novelizuje viaceré zákony. Ja sa budem zameriavať na ľudskoprávne aspekty tohto návrhu zákona, konkrétne prvý novelizačný bod, ktorý sa týka slobody zhromažďovania, a to najmä z kontextu, ktorý súvisí s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a teda tým, ako slobodu zhromažďovania upravuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je pre Slovenskú republiku, samozrejme, záväzný.
Sloboda zhromažďovania je jedno zo základných práv a slobôd, ktoré patrí medzi politické práva, a garantovaná čl. 11 spomínaného dohovoru a vnímame ju ako kľúčovú pre fungovanie demokratických systémov. Chráni právo jednotlivcov zhromažďovať sa pri vyjadrení ich politických, náboženských, spirituálnych, kultúrnych, sociálnych a ďalších postojov a prejavov. Menujem tieto konkrétne, pretože týmto konkrétnym sa práve aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venoval. Sloboda zhromažďovania chráni súkromné aj verejné zhromaždenia, vrátane
pochodov, demonštrácií a iných typov protestov.
Ako veľmi dobre vieme, výkon slobody zhromažďovania hral kľúčovú úlohu v politickej histórii európskych krajín vrátane tej slovenskej. Obsah toho, čo chcú organizátori či organizátorky komunikovať zhromaždením, pokrýva sloboda prejavu zakotvená v čl. 10 dohovoru. V kontexte tohto článku sloboda zhromažďovania chráni aj tie zhromaždenia, ktoré môžu obťažovať či vyrušovať osoby, ktoré nesúhlasia s tým, čo zhromaždenie komunikuje. Základným obmedzením, ktoré sa týka zhromaždenia, je to, že musí byť pokojné.
Čo znamená pokojné zhromaždenie Európsky súd pre ľudské práva ďalej bližšie vo svojej judikatúre rozvíja. Ako príklad uvediem, že sa venoval situácii okupácie budovy, ktorá je pokojná, samotná tá okupácia toho priestoru, aj toto môže byť považované za súladné s výkonom slobody zhromažďovania a to dokonca aj v prípade, ak je to zhromaždenie, alebo teda tá okupácia tej budovy v rozpore s právom danej krajiny ustanovujúcom podmienky pre výkon zhromažďovacieho práva.
Toto sú nejaké základné všeobecné princípy a tieto je potrebné aplikovať pri tom, keď posudzujeme jednotlivé body novelizačného článku č. 1 návrhu zákona, o ktorom rokujeme. Konkrétne spomeniem najmä bod 1, ktorý navrhuje doplnenie nového ustanovenia v znení „rušiť výkon práva pokojne sa zhromažďovať sa zakazuje". Ďalej bod 2, ktorý en bloc zadefinováva obmedzenie v okruhu 50 m v prípade mnohých a dokonca nie vyčerpávajúco určených objektov. A ďalej je to bod 6, ktorý sa týka kolidujúcich zhromaždení, k tomu viac poviem o chvíľu, alebo aj dôvodná obava zásahu do súkromie alebo do pokojného užívania obydlia viacerých osôb a, samozrejme, aj na to nadväzujúce pokuty. Tieto všetky ustanovenia, ktoré sú obsiahnuté v novele, je potrebné vnímať naozaj v kontexte všeobecných princípov, ktoré sú dané slobodou zhromažďovania a aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je pomerne obsiahla, a naozaj mám veľmi vážne obavy, že tieto návrhy tie princípy nespĺňajú.
A teraz, ako som sľubovala, pár slov k protidemonštráciám, resp. kolidujúcim zhromaždeniam. Zmluvné štáty dohovoru majú pozitívny záväzok chrániť výkon slobody zhromažďovania pred násilným narušením protidemonštráciami. Táto povinnosť vyplýva zo záväzku zabezpečiť efektívny výkon slobody zhromažďovania a v prípade teda ak tu máme dve kolidujúce zhromaždenia, štát je povinný zabezpečiť slobodu zhromažďovania tomu z nich, ktorý je pokojný. Európsky súd pre ľudské práva celkom podrobne skúma, či štáty túto povinnosť riadne plnia a či zabezpečujú dostatočnú ochranu pred narušením protidemonštráciou. Ale toto má štát zabezpečovať nie tak, že si zákonom určí všeobecne jednoducho, že tieto zhromaždenia je možné preventívne zakázať, ako je obsiahnuté v návrhu tohto zákona.
Vo vzťahu ku kolidujúcim zhromaždeniam návrh novely zákona o zhromažďovacom práve zakotvuje povinnosť obce zakázať zhromaždenie, ak, a teraz citujem: „existuje dôvodná obava, že dôjde k stretu účastníkov viacerých oznámených zhromaždení, v dôsledku čoho nebude možné zabezpečiť riadny a pokojný priebeh týchto zhromaždení ani s nasadením dostupných síl a prostriedkov, medzi zvolávateľmi nedošlo k dohode o úprave času alebo miesta konania zhromaždení a verejný poriadok nebude možné zabezpečiť žiadnymi menej rušivými opatreniami." A teda keď ste si to vypočuli, tak z navrhovaného ustanovenia nie je zrejmé, ktoré z kolidujúcich zhromaždení má byť zakázané, prípadne či majú byť teda zakázané obidve. Toto ustanovenie teda nie je ani len jasne formulované a obce, ktoré by mali tento zákaz aplikovať, nebudú vedieť ako. A navyše podľa môjho názoru je teda navrhované ustanovenie, ako princíp ani nie je v súlade so slobodou zhromažďovania a ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú som sa snažila aspoň v krátkosti načrtnúť, ktorá sa týka kolidujúcich zhromaždení. Pretože naozaj ten všeobecný princíp, že niečo zakážeme len preto, že nevieme zabezpečiť to inak, a vôbec nie vo vzťahu k obidvom zhromaždeniam, naozaj neviem si predstaviť, akým spôsobom by sme to odôvodnili v kontexte toho, ako je sloboda zhromažďovania garantovaná.
A na záver mám už len jednu poznámku. Ja by som bola skutočne rada, keby sme sa venovali bezpečnosti všetkých ľudí na Slovensku, nielen pár vyvolených. Tu za rohom zomreli dvaja queer ľudia len kvôli nenávisti rukami teroristu. Množstvo ľudí na Slovensku čelí nenávisti, vyhrážkam v online priestore aj na ulici. Novinári, ľudskoprávne aktivistky, predstavitelia mimovládnych organizácií a mnohí a mnohé ďalší. Doživotná renta či doživotná ochranka pre premiéra ľuďom ako Matúš Horváth či Juraj Vankulič nijako nepomôže. A teda v duchu inauguračného príhovoru novozvoleného prezidenta by bolo viac ako želané, keby sme v tomto pléne naozaj pomáhali všetkým ľuďom a, samozrejme, riešili bezpečnostnú situáciu všetkých ľudí na Slovensku, pretože tak je ten návrh formulovaný vo svojom názve. A bezpečnostná situácia ľudí, o ktorých som hovorila ja, je naozaj alarmujúca.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. K rozprave by sa vyjadril navrhovateľ pán minister obrany Robert Kaliňák.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, ja by som sa hlavne poďakoval, že v zásade, keď niektoré príspevky boli trochu mimo úplnej reality, kedy sa snažili nájsť príklady za každú cenu, vedzme možno povedať, že tá diskusia bola hlavne odborná, v mnohých prípadoch sme si niektoré nápady vzali do bližšej pozornosti a v tejto chvíľke intenzívne pracujeme aj na zase niekoľkých verziách pozmeňovacích návrhov, ktoré v priebehu toho druhého čítania, či už vo výbore alebo potom v samotnom pléne, budeme adresovať k tomuto zákonu a tak si myslím, že tá vzájomná komunikácia by mohla napredovať aj v ďalších oblastiach.
Je dôležité povedať, že ústavné práva nieže by mali priamo svoje poradie, ale majú svoju vyššiu a nižšiu váhu a postupne vlastne prechádzajú k tým, ktoré v rámci tých jednotlivých testov a vyváženosti sa vedľa seba alebo pod seba radia. Vždy to právo na život, zdravie, súkromie, skrátka základné ľudské práva, ktoré sú garantované v ústave, majú prednosť pred ďalšími právami, či už politickými alebo neskôr sociálnymi a ďalšími. A tu sa práve aj pri tých nariadeniach pri práve zhromažďovania častokrát stretávajú, ale čo je určite nepochybné, je, že právo na zhromažďovanie je garantované ústavou ako právo pokojne sa zhromažďovať a teda štát má povinnosť zabezpečiť pokojné zhromaždenie tomu, kto o to zhromaždenie požiada. Preto vlastne tá prvá veta, ktorú častokrát bola spochybňovaná, že zakazuje sa vlastne narúšať toto zhromaždenie, vyplýva práve z tohto imperatívu, ktorý je daný v ústave, a k tým potom vlastne idú ďalšie tie veci, ktoré súvisia s určitými sankciami, kde sme sa nesnažili kriminalizovať, ale nájsť určitú mieru medzi tým, že vec je v zásade na nejakom pomedzí, kde ešte nie je nejaká sankcia, potom nejaká intenzita, ktorá je zvýšená porušovaním toho zákona, ktorá je už sankciovaná v priestupkoch, a dnes máme v Trestnom zákone, samozrejme, trestný čin narušovania verejného zhromaždenia, ale už má nejakú pomerne vysokú intenzitu, tak presne v tom strede sme sa niekde nachádzali. A keďže aj Trestný zákon sám chráni tento záujem, je evidentné, že záujmom nielen ústavodarcu, ale aj zákonodarcu v tomto prípade bolo postihovať narušovania, a preto hľadať za tým akýkoľvek záujem obmedziť alebo dokonca zrušiť zhromaždenia rozhodne nemôže byť ani reči, ale v každom prípade niektoré veci, ktoré by mohli byť v pochybnostiach, pochopiteľne budú v druhom čítaní upravené. A preto ešte raz, vlastne na záver, aby som nehovoril príliš dlho, je predovšetkým poďakujem za to, že máme šancu normálne, kultivovane diskutovať o veciach.
A ešte k tomu, že prečo to bolo v zrýchlenom liste, je to okamžitá reakcia, ktorá reaguje na situáciu, ktorá nikdy nevznikla. Preto akékoľvek hypotetické otázky majú jedinú odpoveď, no áno, nikdy nikto v minulosti nezaútočil zbraňou na predstaviteľa politickej moci, pretože s nim politicky nesúhlasil, a stalo sa až dnes. Preto tie opatrenia sú naozaj striktné, aby tie ústavné práva boli týmto spôsobom chránené a na prvom mieste pochopiteľne život a zdravie, súkromie a rodina a všetky tie ostatné veci až po, samozrejme, právo na zhromaždenie. Budeme o tom ďalej debatovať v druhom čítaní, veľmi pekne ďakujem za aktívnu účasť pri tomto zákone.