15. schôdza

Ja by som chcel reagovať na tú poznámku o tom etatizme.
Ja som človek, ktorý nie je v tomto ideologicky zaťažený, že by som potreboval zrazu pravicové alebo ľavicové riešenie. Ja som človek založený na základe dát, evidence-based medicine, však to tu rozprávame pri pánovi poslancovi Kotlárovi.
Ja keď vidím, že z dát mi vychádza, že naozaj sestry hovoria, že kvôli platom sa im neoplatí ísť do tých nemocníc, tak pre mňa je to ako keby že vážny indikátor toho, že to je problém. Keď vidím, že 50 % ich do toho povolania ani nenastúpi, alebo že musia utekať do zahraničia, je to veľmi vážny indikátor, že ten trh v niečom zlyháva. A to nie je otázka len štátu alebo súkromníka.
Zároveň to neneguje to, to, čo si ty hovoril. Tie problémy v nemocniciach, samozrejme, že sú. Problémy sú všade aj vo vzdelávaní, problémy sú v strednom školstve, problémy sú v kvalite tých sestier, v tom, ako sa učia, čo sa učia. Problémy sú rovnako aj v súkromných nemocniciach. Rovnako by som vedel menovať nedostatky trhu, ale to už je iná filozofickejšie debata, preto ja by som zostal pri tej samotnej podstate toho, že už len keď sa historicky na to pozriem, tak je veľká nespravodlivosť, ako sa k sestrám a k ich platom pristupovalo oproti lekárom. Keď sa navyšovalo lekárom, tak sa im navyšovalo rádovo v tisíckach eur, zatiaľ čo u sestier to bolo v stovkách eur. Keď sa pozriem na to, keby som si špecificky sa ešte pozrel na to, lebo ten problém je výrazne aj ešte, či by sme sa vedeli o tom baviť, aký je výrazný ten problém napríklad v ambulanciách, čo sa týka sestier. Ako boli diskriminované oproti, oproti ešte ako keby ústavným lekárom, keby sme si to ešte porovnali, tak to už sa im vôbec nedivím, že ako keby že majú ten problém.
Čiže podľa mňa netreba to ako keby vzťahovať na nejakú ideologickú debatu. Je to základná dátová debata. Keď vidím, mám prieskumy čo tým sestrám vadí, tak tie problémy očividne treba riešiť z môjho pohľadu, preto aj ja sa na to nepozerám takouto optikou.

No, už som si myslel, že to dnes nebude zaujímavé, tuná v parlamente sedieť, ale potešili ste ma, že chceme diskutovať. Asi všetkých kolegov by sme tu unudili k smrti, keby sme začali tu polemizovať o tom, že čo je etatizmus v zdravotníctve a ako to, ako to kto myslí. Myslím, že to si môžme asi potom my traja nejako vydiskutovať, lebo pre ctené plénum, pri všetkej úcte, asi by to nebola celkom plodná debata.
Každopádne ja musím povedať len aspoň jednu takú poznámku, že ja si teda nemyslím, že všetko vyrieši trh, aj keď by sme mali tie pozitíva z trhu si zobrať ako príklad, a ja to stále budem opakovať naozaj niektoré veci. Spomeniem jednu vec, napríklad to centrálne riadenie, to, že už naše súkromné spoločnosti, či Penta, či Agel, pochopili, že musia byť centrálne riadené, že majú nejaké klastre, že majú nejaké indikátory. Toto je základ. Toto si musíme zobrať ako príklad. Ale ja si nemyslím, že všetky nemocnice musia byť súkromné, naozaj si to nemyslím a minimálne tie univerzitné nemocnice, našli by ste strašne málo príkladov vo svete, kde univerzitné, koncové, špičkové vzdelávacie inštitúcie sú v rukách súkromného investora, maximálne je to cez nejaký PPP projekt, ale nie sú bez kontroly nejakého regulátora. No, ale tu už zase by som sa teraz rozbehol a neskončil, takže tu to utnem.
A myslím si, že áno, je to určitá regulácia. Súhlasím s Oskarom, že je to regulácia na základe konkrétnych dát. Myslím si, to, čo si aj pomenoval, že je veľa možno aj dôležitejších vecí, ktoré by sme mali riešiť, a možno by ten systém to zlepšilo, ale sú to na, to sú na dlhú dobu, to proste sa nedá urobiť hneď. Toto je rýchlejšie riešenie, ktoré sa dá, samozrejme, určitým spôsobom zmeniť. Mňa neteší vôbec, že takéto veci vôbec dávame, dávame do zákonov, lebo to by sa dalo možno riešiť iným spôsobom, a potom pružnejšie reagovať na to, či to prináša osoh, alebo nie. Ale to už tu teraz nevyriešime. Ja si myslím, že je tu aj priestor, ak by to prešlo do druhého čítania, ešte nejako zmodifikovať, zoptimalizovať a vyskúšať v praxi. To, čo zatiaľ sme my navnímali či už zo sektora, alebo od absolventov, alebo teda študentov, nám potvrdzuje to, že asi nie sme celkom mimo, takže tak.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola výborom určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 326. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 317 z 27. mája 2024 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci.
Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 6. septembra 2024 a v gestorskom výbore do 9. septembra 2024.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Bolo už pomerne neskoro večer, kedy sme to predniesli, a potom bolo prerušené to naše rokovanie, takže ja sa pokúsim ešte tak trochu vrátiť k tomu, o čo vlastne v tomto návrhu ide.
A začal by som asi tým, čo spomínal Tomáš Szalay. Hovoril o tom, že platový automat, ako to on nazýva, je veľký problém v slovenskom zdravotníctve. A poviem taký príklad, prečo si myslím, že naozaj tá situácia je neúnosná a treba s tým niečo urobiť.
Keď si zoberiete, tak k ústavnej zdravotnej starostlivosti patria napríklad aj kúpele alebo aj kamenné hospice. A presne, áno, aj tieto, tieto zariadenia sú viazané naším zákonom o mzdách. To znamená, že aj lekár, ktorý príde do kúpeľov a pri všetkej úcte ku lekárom, ktorí pracujú v kúpeľnej starostlivosti, ale určite mi dáte za pravdu, že asi tá ich starostlivosť a zodpovednosť v kúpeľoch je iná, ako keď pracujú na urgentnom príjme alebo v nejakej akútnej nemocnici, alebo pracujú v noci a majú služby a tak ďalej. No ale tie kúpele vďaka nášmu zákonu sú povinné dať lekárom plat podľa nášho zákona. No a veľakrát sú to kolegovia, starší kolegovia, ktorí už nechcú slúžiť, už majú teda svoj ten profesný život takmer odžitý. No a práve títo kolegovia dostanú podľa nášho, podľa nášho návrhu odstupňovaného aj podľa, podľa odpracovaných rokov najvyšší plat. Čo to spôsobí pre tie, pre tie kúpele? A každý rok sa navyšuje tento plat a nenavyšuje sa len teda o infláciu, čo je fér, pretože každý, prirodzene, by mal mať nejakú tú valorizáciu platu podľa inflácie, to je úplne normálne, ale navyšuje sa o pomerne veľa percent. Napríklad tento rok to bolo 8 %. A ja sa teda celkovo pýtam, že je to spoločensky správne? Je to spoločensky fér a spravodlivé, že niektorej časti, to už je jedno, či hovoríme teraz o zdravotníkoch a lekároch, policajtoch, hocikom, u niekoho ten plat rastie nad rámec inflácie a u niekoho buď vôbec, alebo ako, ako kto príde. No asi to nie je celkom fér.
A ja sa vrátim k tomu, čo som spomínal, že my ako zákonodarci by sme mali bojovať za spravodlivosť, mali by sme hľadať riešenia ako tie obmedzené zdroje, ktoré máme, a netvárme sa, že to tak nie je, máme naozaj obmedzené zdroje, potrebujeme spravodlivo rozdeliť. A všetci, v opozícii možno viac, lebo to je také lákadlo, nás to láka, prispieť tomu, hentomu, tamtomu. Však koľko je utrpenia na Slovensku, koľko ľudí potrebuje, ale vždy, ja som bol tak učený, keď som študoval health care manažment, že každé jedno euro, ktoré ty použiješ niekde, bude niekde inde chýbať. Čiže vždy to veľmi dobré zváž, kde pridáš a kde uberieš. A to by sme si mali my stále pripomínať pri všetkých zákonoch, ktoré predkladáme.
No a prečo takýto väčší, dlhší, dlhšie entreé? No pretože áno, aj tento návrh ide k tomu, aby sme niektoré precedensy, ktoré v našej spoločnosti boli, vedeli redukovať, eliminovať, aby sa nestávali. Ja vám pripomeniem ešte raz, dvakrát v našej histórii sa stalo, že lekári štrajkovali, v roku 2011, v roku 2022.
Priznávam, tak ako som spomínal na začiatku, tie platy boli mizerné a odchádzali nám zdravotníci preto, lebo mali veľmi nízke platy, a za tieto platy sa nedalo tu vyžiť, to bol rok 2011. Myslím, že aj ľudia, celá spoločnosť, Slovensko im tlieskalo a držalo palce, aby si vedeli vyštrajkovať dôstojné platy, aby nás tu mal kto liečiť. Áno, aj ja som to podporoval a tešil som sa, keď sa to podarilo, hoci pre ľudí to bolo spojené aj s veľkou obavou, že ako to bude, pretože 16 nemocníc malo núdzový stav. V 16 nemocniciach museli prichádzať ľudia zo zahraničia alebo z iných nemocníc, aby sme vôbec zvládli danú situáciu. Bola to vypätá situácia. Pamätáme si, že každé správy začínali presne tým istým, myslím že vtedy ešte pán Uhliarik aj pani... pani... pani predsedníčka vlády pravidelne, pravidelne vyjednávali, nedohodli sa, opäť sa nedohodli, až nakoniec vlastne tá situácia vyústila do toho, že sa lekári s vládou, s garnitúrou dohodli a vrátili sa späť tam, kam patria, teda na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
Táto situácia sa zopakovala aj teraz nedávno, to bol rok 2022 a podotýkam, že to bol rok kedy sme ešte tu mali stále nejakým spôsobom covid, či už v aktívnom, alebo, alebo v neaktívnej forme. To znamená, že okrem toho, že tu boli unavení zdravotníci, vyčerpaní zdravotníci, mali sme tu ale aj unavených a vyčerpaných ľudí, pretože vďaka tomu náporu na nemocnice sa odkladali elektívne výkony, odkladali sa operácie, odkladali sa vyšetrenia, bol tu obrovský dlh práve takýchto vyšetrení. No a napriek tomu a napriek tomu došlo k štrajku lekárov. V roku 2022 nám opäť štrajkovali lekári, takmer 2-tisíc zdravotníkov položilo plášte, a teda o dva mesiace chcelo zo systému odísť. Dvetisíc zdravotníkov ak máte na hranici a ste trebárs nedopatrením vo vláde, tak to už je vážna vec, to už proste je niečo, čo, čoho sa bojí každý, každý politik, ako to má vôbec riešiť. No a potom prichádza, samozrejme, s nejakými ústupkami alebo snaží sa nájsť nejaký kompromis.
Bohužiaľ, v roku 2022 sa našiel kompromis taký, že fakticky pre občanov sa nevybojovalo nič, naozaj nič. To znamená, zdravotníci si zvýšili platy, teda predovšetkým lekári aj sestry, a hlavne u sestier to bolo veľmi dôležité, pretože tie platy boli veľmi nízke, a zdravotníci prichádzali s tým, že mali teda ďalej osem požiadaviek. Ale kto si ešte pamätá, aké body to boli, alebo kto si ešte vôbec spomenie na to, že či sa tieto body vôbec teraz ďalej prerokúvajú. Áno, vtedy to bolo vykrikované, DRG nie je, potrebujeme zmeniť vzdelávanie a mnoho iných vecí. Všetko pozitívne a dôležité veci, ale obávam sa, že na konci to skončilo tak ako vždy, zvýšili sa platy, ale naši zdravotní... naši ľudia, naši ľudia nedostali nič. No a teraz je otázka, že či toto chceme nejakým spôsobom opäť, keď nebude SMER vo vláde a kedy budú opäť odborári štrajkovať, tolerovať, alebo sa k tomu postavíme nejakým spôsobom čelom.
Toto je len jedna, jeden dôvod, prečo predkladám tento návrh. Možno niekto príde s lepším návrhom, ako zamedziť možno budúcim štrajkom. Ale toto je jeden z dôvodov a jedna z možností. Pokiaľ nebudú mať fixnú výpovednú lehotu zo strany zamestnancov. To znamená, že všetci zamestnanci môžu podať výpoveď, a za dva mesiace tu nie sú, no tak ten štrajk bude vždy hroziť. Proste je to tak.
My máme, mimochodom, už teraz odstupňovanú výpovednú lehotu. Zákonník práce hovorí jasne o tom, že zo strany zamestnávateľa je výpovedná lehota odstupňovaná, čiže tam nám to nevadí. Máme výpovednú lehotu od jedna po tri mesiace podľa toho, ako dlho zamestnanec u zamestnávateľa pracuje. Teda ak pracuje dlho, tak má dlhšiu výpovednú lehotu, tri mesiace. A je to tak správne, pretože potrebujeme ochrániť hlavne starších, starších zamestnancov, ktorí ak, ak ich zamestnávateľ prepustí, no tak sa nemajú kde vrátiť. No ale zo strany zamestnanca je táto výpovedná lehota fixná, to znamená dva mesiace a hotovo.
Poviete si, dobre, však v poriadku, veď možností pracovať je veľa. A súhlasím, je to tak, ale treba si povedať, že niektoré, hlavne v oblasti kritickej infraštruktúry to také jednoznačné nie je, pretože hlavne kritická infraštruktúra, ale v tej v rámci, v rámci nej zdravotníci nie sú len tak nahraditeľní. Ak vyštuduje lekár, zopakujem to ešte raz, po štúdiu medicíny môžete robiť, vykonávať činnosť len pod dohľadom atestovaného lekára, päť rokov musíte byť pod dohľadom. Až po tom, keď urobíte atestáciu, tak môžete vykonávať niektoré výkony samostatne. To, že sa to na Slovensku ešte nejakým spôsobom aj teraz nie vždy deje, je druhá vec. Ale potom po tých piatich rokoch sa ďalej vzdelávate, lebo zdravotníci majú povinnosť celoživotného sústavného vzdelávania sa. Mnoho z nich robí si ďalšie subšpecializácie, mnoho z nich sa stáva expertami na nejakú časť ľudského tela, niektorí dokážu naozaj odoperovať, spomenul som tuším opäť ten príklad podžalúdkovej žľazy, pankreasu, to je dlhá päť-šesťhodinová operácia. Päť anastomóz, spojení, to nedokáže robiť hocikto, to dokáže urobiť niekto, kto vie, vyoperovaný, kto mal to šťastie, že slovenský systém ho pustil k tomu, aby to mohol urobiť, a potom musí pravidelne byť v cviku, aby to, aby to dokázal. No a takýto, takýto vyoperovaný chirurg, nazvime to, ak on podá výpoveď a má výpovednú lehotu dva mesiace, no tak ten zamestnávateľ má dosť problém nájsť rovnakého kvalitného, šikovného chirurga. To nie je len tak, že prídem, a za dva mesiace si tu nájdem, lebo desiati mi stoja v rade, a ja si vyberiem toho najlepšieho. No v tejto situácii, kde je stále menej lekárov, to je horšie a horšie.
Preto si myslím, že práve u zamestnávateľa, zamestnávateľ by mal mať určitú výhodu a mal by mať možnosť na dostatočný adekvátny čas na to, aby si našiel adekvátnu náhradu za vysokošpecializovaného špičkového kolegu, či už je to chirurg, alebo je to nejaký expert, ktorý bude v danom oddelení chýbať. Ak máme tu experta, na ktorého sú naviazaní mladí lekári, ak ten expert odíde o dva mesiace, tak to oddelenie prakticky keď nemá hlavu, alebo nemá atestovaného lekára, môžete zavrieť. Čiže to má následky na kontinuitu poskytovania zdravotnej starostlivosti. Aj preto je dôležité mať odstupňovanú výpovednú lehotu, aby sme umožnili zamestnávateľom u tých zamestnancov, ktorí sú pre nich kľúčoví, dôležití, dať im dlhšiu dobu na to, aby si našli adekvátnu náhradu.
Prečo je to dôležité? Opäť, hovorili sme o hromadných štrajkoch, že sme tuná mali dve vlny hromadných štrajkov. Ale my tu máme aj ďalšie, lokálne hromadné výpovede. Rok 2017, CINRE, to je oddelenie invazívnej rádiológie, ktoré bolo predtým v Národnom ústave srdcových chorôb v Bratislave, a bola to naozaj opäť kritická situácia. Zdvihol sa pán Vulev, zdvihli sa jeho kolegovia, zdvihli sa sestry a odišli súkromníkovi do Medissima. Pre Národný ústav srdcových chorôb za dva mesiaci vy tak špičkového experta, ako v tom čase pán Vulev, ale však nakoniec aj teraz je, nedokážete nahradiť. Vy jednoducho experta, ktorý sa vyoperoval, ktorý robí jedinečné výkony možno pre celé Slovensko, nedokážete hneď nahradiť. No ak vám odíde, za dva mesiace môžte prakticky ten NÚSCH, ktorý predtým vykonával túto činnosť pre celé územie Slovenska, zatvoriť. No a to sa aj dialo, možno si pamätáte, boli tam spory, trenice, kto daného pacienta kedy zoberie, a minimálne jeden zdokumentovaný prípad máme, kde mladá žena nedostala včas intervenciu, ktorú potrebovala, ochrnula. To je jeden a mnoho ďalších, ktorých možno nepoznáme, pretože tie príbehy nie sú verejne známe. Čiže má do dopad, má to dopad na to, ako sa poskytuje zdravotná starostlivosť. Ak sa celé oddelenie zdvihne a o dva mesiace sa chce posunúť ďalej, tak má to dopad pre tú nemocnicu, pre celý región a možno aj pre ľudí na Slovensku.
Opäť, pokiaľ by bola odstupňovaná výpovedná lehota, no tak by nemohli odísť všetci. A napríklad taký pán Vulev by mal výpovednú lehotu šesť mesiacov. To znamená, pol roka by Národný ústav srdcových chorôb mohol hľadať adekvátnu náhradu. Takto sa zdvihol a o dva mesiace bol v Medissime. Nie je to dobré. Nie je to dobré, nie je to dobré pre ľudí.
Ďalší príklad. Teraz nedávno pán, pán Kužela, Antolská, povedal si, Hm, teraz som už riaditeľ ministerstva vnútra... Nemocnice ministerstva vnútra svätého Michala, však poďme, tam si prenesiem celú gastroenterologickú kliniku, však prečo by nie, som macher, poznám ľudí v SMER-e. A išiel. Zobral sa a povedal všetkým, za dva mesiace nás tu niet. Nielen on, dvadsaťdva lekárov, sestier povedalo, že ideme k Michalovi. A aký dopad to mohlo mať na Univerzitnú nemocnicu Bratislava? No zásadný. Lebo tá Gastroenterologická klinika na Antolskej je jediná, ktorá má lôžkové oddelenie. A potom tam boli také vymýšľania, avšak čo to tu robíte z toho, komára somára, veď urgentná starostlivosť bude zachovaná a potom ostatné sa bude robiť tam u nás na... u Michala a tak ďalej. No viete, to môže hovoriť ľuďom, ktorí sa nevyznajú, ale ľudia, ktorí poznajú ten systém a vedia, čo to môže spôsobiť, tak tých sa tak ľahko opiť rožkom nedá, zvlášť keď viete, že pán Kužela je riaditeľom, zároveň je dekanom na Slovenskej zdravotníckej univerzite a zároveň čiste náhodou na rovnakej ulici, kde je táto Nemocnica svätého Michala, je aj súkromná klinika, ktorá patrí jeho žene. Toto sú slovenské náhody.
Práve preto je dôležité to, čo predkladáme, aby sa takéto veci nemohli diať. Ak by bola odstupňovaná výpovedná lehota, tak by pán Kužela nemohol zobrať celé svoje oddelenie a povedať, že o dva mesiace je preč.
No a posledný, posledný dôvod, prečo si myslím, že je to veľmi dôležité, pretože sa nám tu roztáča určitá špirála platov, hlavne tých exkluzívnych zdravotníkov, kde naozaj tým, že v niektorých oblastiach, v niektorých sektoroch tých expertov je málo, sú pre nemocnice exkluzívni, tak dochádza ku predkupovaniu jednotlivými nemocnicami, kto dá viac, jak na trhu, dáš mi tritisíc, ostanem, nedáš mi tritisíc, idem tam. A to sa deje bežne. To nie je že náhoda, to proste tak je.
Opäť, ak človek má výpovednú lehotu dva mesiace, ten tlak na zamestnávateľa je obrovský, pretože ten, ten, tá nemocnica, ktorá má jediného experta, na ktorého sú naviazaní možno mladí lekári, ktorých má vzdelávať, možno šesťmesačné nejaké, nejaké výkony, ktoré, ktoré majú už šesť mesiacov, čakajú ľudia v rade na nejaký operačný výkon, no keď tohto experta pustia, tak, tak skoro tú náhradu nenájdu. A je ale rozdiel hľadať experta dva mesiace a je rozdiel hľadať experta šesť mesiacov. Čiže asi čo teraz urobia? No tak asi mu tie tri tisícky dajú. A z čoho mu to dajú? No dajú mu to z tej straty, ktorá sa sústavne kumuluje v tých našich štátnych nemocniciach, veď či už robím milión, 10 mil. stratu alebo 13, tak však čo? Niekto to zaplatí, potom príde štát, každých päť-šesť rokov to oddlží, medzitým sa ešte na tom nabalia aj firmy ako BFF a iné, iné, ktoré skupujú pohľadávky. Čiže toto, ten systém je naozaj chorý. Ten systém je úplne chorý.
A poslednú vec, ktorú chcem povedať, toto nie je výmysel nejakého Stachuru, toto nie je výmysel opozičnej strany, ktorá tuná sa chce nejako prezentovať, toto nie je divadlo. Naopak, pre mňa to prináša veľmi negatívne emócie, pretože ma nenávidia niektorí kolegovia, hovoria mi, čo si to dovoľuješ, ty nám berieš istoty, ty ideš rúcať to, na čo sme my zvyknutí, ideš z nás robiť vazalov, ideš tu diskriminovať, ideš nás diskriminovať, ostatní môžu a my nemôžeme.
Vážení, takýmto spôsobom je Zákonník práce upravený v jedenástich krajinách západnej Európy. Takýmto spôsobom majú výpovednú lehotu zo strany zamestnanca manažované krajiny ako Nemecko, ako Rakúsko, ako Francúzsko, Belgicko, môžem hovoriť ďalej, severské krajiny. Konkrétne Nemecko má výpovednú lehotu zo strany zamestnanca od jedného mesiaca po šesť mesiacov ku nasledujúcemu kvartálu. To znamená, ešte viac ako slovenský tento návrh. Ak máte smolu, a že to nestihnete, tak môžete deväť mesiacov byť viazaný zmluvou a byť u jedného zamestnávateľa, ak podáte sami výpoveď. Samozrejme, že vždy viete podať výpoveď aj sami a dohodnúť sa so zamestnávateľom, že táto výpoveď bude kratšia. Toto právo je zachované a myslím si, že pri jednotlivých lokálnych veciach, ktoré sa dejú, niekto sa ožení, vydá, odíde, rôzne dôvody, tam ja nevidím dôvod, prečo by zamestnávatelia mali s týmto problém, prečo by tú dohodu nevedeli podpísať. No ale ak budú vidieť, že je tuná hromadný štrajk lekárov alebo je tuná hromadný odchod celého oddelenia, alebo že je tuná veľká sila na zvýšenie platu, tak tam budú možno trvať na tom, čo navrhujem, aby bola výpovedná lehota odstupňovaná.
A opäť, ešte poslednú vec chcem povedať, toto je návrh. Ak by ste ho posunuli do ďalšieho čítania, tak sme, samozrejme, pripravení hovoriť o tých detailoch. Netvrdím, že to musí byť dva-štyri-šesť. Môže to byť dva-tri-štyri. Môžeme si povedať, že povieme to na celú kritickú infraštruktúru, lebo áno, ak niekto pracuje v jadrovej elektrárni a je vysoko špecializovaný odborník, no tak aj tam asi, keď povie, že odíde o dva mesiace, tak môže byť problém. Čiže možno to otvorme, otvorme na iné profesie, ktoré sú dôležité, ale aj to máme problém. My nevieme presne povedať, kto je kritická infraštruktúra, ale možno sa nejaké riešenie nájde.
Čiže chcem signalizovať otvorenosť aj pre alternatívne návrhy, resp. pre úpravu, tak aby sa to zlepšilo, aby to prinieslo prospech Slovensku a ľuďom, aby to prinieslo prospech ľuďom na Slovensku.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Vážené kolegyne, kolegovia, kolega Peter Stachura, ďakujem ti veľmi pekne za tvoj príspevok. Musím povedať, že za roky si nepamätám, že by v Národnej rade Slovenskej republiky opozičný poslanec priniesol návrh zákona, ktorý je principiálne v prospech ľudí, a nie populárny, pretože to, čo ty si dnes navrhol ako lekár, rozhodne nie je nejaká pseudoodborárska snaha nadbiehať svojim kolegom. Znášaš za to účty, pretože jednoducho voláš kolegov, ale aj celú spoločnosť, aj nás poslancov k tomu, k čomu sme sa upísali, keď sme položili ruku na ústavu a na svoju česť a svedomie sme sľúbili, že budeme pracovať v prospech Slovenskej republiky.
My nie sme viazaní Hippokratovou prísahou ako lekári, ale oboje smeruje k tomu istému, k tomu, čo je väčšie dobro a čo je dôležitejšie, kvôli čomu aj tá lekárska profesia existuje.
Ja dúfam, že tak ako to bolo aj v prípade učiteľských elít, ktoré cez svoje stavovské organizácie podporili veľkú reformu školského zákona, ktorá im nepriniesla peniaze navyše, ale ktorá im priniesla úlohy a povinnosti, ktorých už aj tak majú dosť, pretože ľudia, ktorí berú vážne svoje povolanie a svoju dôstojnosť, tak vedia, že je vždy niečo za niečo. Teraz je čas na lekároch, aby jednoducho ukázali naplnenie tejto prísahy, ale aj nás poslancov, aby sme ukázali, že sme za prospech... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem.
Pán poslanec Stachura, je veľmi dôležité vystúpiť a predložiť takýto zákon, naozaj je to veľmi dôležité, teda nehľadiac na populizmus, ktorý veľmi často v radoch koalície ide, a tento zákon nie je populistický. A ja vám poviem, že tento zákon neprejde, pretože sám dobre viete prečo, pretože vládna koalícia nie je naklonená takýmto zákonom, ale je dôležité predkladať takéto zákony a ukazovať ľuďom, že to človek s tým myslí veľmi, veľmi dobre. A ja, ja dúfam, ako vás poznám a aj z bývalého vášho pôsobenia, že vy budete ten, ktorý nebude svojím hlasom podporovať zabetónovanie tejto koalície na dlhé-dlhé roky, aby sa tu dialo to, čo sa tu deje, ale aby takéto zákony, ako vy predkladáte, prešli.
Ďakujem.