22. schôdza

Ďakujem veľmi pekne.
Ospravedňujem sa, že som vás všetkých uviedol do omylu, nebol to František, ale bol to Jaromír, co to dělá špatně. Ospravedlňujem sa.
Takže na pána poslanca Majerského by som podčiarkol to, že chýba nám vízia. A pokiaľ nemáme víziu, tak sa len tak potácame na tej púšti krok dopredu, dva kroky vzad. V programovom vyhlásení vlády je napísané, že ministerstvo príde s nejakým strategickým vizionárskym dokumentom. Pani ministerka nás rok presviedčala, že na takom dokumente sa pracuje, čiže neviem, či sa začína zase od nuly alebo bolo by fajn, keby sme ho, keby sme ho mohli zozdieľať. A aby sme ho vedeli prípadne zdieľať cez teda aj politické lavice, lebo očividne problém s lekárskymi odborármi, s platobným automatom, s odmeňovaním, je niečo, čo presahuje jednotlivé volebné obdobiam, a poďme hľadať ten konsenzus, ako nastaviť to odmeňovanie za výkon, ak sa na tom naozaj zhodujeme aj koalícia, aj opozícia, že v nejakej podobe by to malo byť, lebo inak nás opäť zastihnú nepripravených.
Je pravdou, že aj štátne nemocnice vedia dobre fungovať a efektívne fungovať. Zhodou okolností sú to zvyčajne také štátne nemocnice, v ktorých sa manažment nemení každého pol roka alebo každý rok. Sú to nemocnice, ktoré majú stabilný manažment niekoľko rokov, možno aj dekádu. Ja neviem, spomeniem pána Mongiho Msollyho na kardiocentre bratislavskom, ktorý tým, že je vo funkcii 20 rokov, tak naozaj dokázal vtisnúť nejaké strategické videnie tejto, tejto inštitúcii.
No každopádne ale prečo je rozdiel medzi štátnymi a súkromnými nemocnicami v procesoch? Pretože súkromný investor si tie procesy začína dávať do poriadku. Štandardizuje ich, aby to viedlo k efektívnemu liečeniu pacientov. Toto v štátnych nemocniciach chýba, a preto by štátne nemocnice ako v prvom kole mali byť akciovými spoločnosťami.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dnes sme tu preto, aby sme sa... aby sme rozhodli o návrhu zákona, ktorý si vyžaduje skrátené legislatívne konanie. Tento proces môže byť kritizovaný, no v momentálnej situácii nevyhnutne potrebujeme konať s rýchlosťou a razantnosťou, zároveň aj rozhodnosťou, aby sme zdravotníckemu sektoru poskytli podporu, ktorú si zaslúži.
Strana HLAS - sociálna demokracia si plne uvedomuje, že kvalitné a prístupné zdravotníctvo je základom dôstojného života našich občanov. Naším cieľom je nielen udržať jeho stabilitu, ale predovšetkým posilniť ho v čase, keď čelíme rôznym výzvam. Od začiatku tejto vlády je pre nás otázka zdravotníctva prioritou. Na čele tohto rezortu máme dnes ministra pána Kamila Šaška, človeka, ktorý od prvého dňa sa venuje všetkými svojimi silami a venuje aj úsilie tomu, aby naše zdravotníctvo dosiahlo lepšiu úroveň, aby sa zdravotníci cítili ocenení. Jeho práca je nesmierne náročná, pretože vkladáme doňho dôveru, že dokáže zaviesť pozitívne zmeny v systéme, ktorý potrebuje reformy a stabilizáciu. Pán minister od prvého dňa preukázal nasadenie, čo dokazuje, že si plne uvedomuje váhu a zodpovednosť pre celý sektor. Od začiatku sa stretáva s odborníkmi, so zástupcami zdravotníckych pracovníkov aj so samotnými zdravotníkmi, aby našli riešenia, ktoré sú reálne a udržateľné. Nie je to jednoduchá úloha, no už pán minister ukazuje, že je schopný viesť rezort efektívne a s jasnou víziou. Náš prístup k mzdám pracovníkom zdravotníctva je príkladom tejto snahy o dialóg a zodpovednosť.
Tento zákon neznižuje platy zdravotníkov, iba spomaľuje tempo ich rastu, pričom sa sústredíme na zabezpečenie primárneho mzdového nárastu. Pôvodne zamýšľané zvýšenie platov sme dokázali navýšiť o 9,7 % pre najkritickejšie profesie. Týmto krokom jasne ukazujeme, že si vážime ich prácu a v rámci možností sa snažíme o ich stabilné postavenie.
Pri pohľade na nedávne skúsenosti s postojmi predchádzajúcej vlády je evidentné, že súčasný prístup súčasnej vlády a ministra je cestou ku zmene. Počas vlády či už Igora Matoviča, alebo Eduarda Hegera sme boli svedkami tvrdých, až konfrontačných vyhlásení voči zdravotníkom. Nazývať zdravotníkov ľudským odpadom či ich obviňovanie z vydierania vlády bol len dôkazom nepochopenia ich významu pre našu spoločnosť. Naša vláda, naopak, dokazuje, že rešpektuje zdravotníkov a je odhodlaná vytvárať pre nich podmienky, ktoré ich prácu ocenia a stabilizujú.
Na záver chcem ešte spomenúť, že podpora zdravotníkov nie je zameraná len na nemocničný sektor. Z balíka 110 mil. euro bude financovanie smerovať aj do ambulantného sektora, čím posilní nielen ich pracovné podmienky, ale aj dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre každého občana. Som presvedčený, že tento návrh zákona je krokom správnym smerom. Skrátené legislatívne konanie nie je obchádzaním procedúr, ale o schopnosti konať efektívne a zodpovedne tam, kde je to naozaj potrebné.
Dovoľujem si vás preto požiadať, aby ste tento návrh na skrátené legislatívne konanie aj podporili.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne, pán kolega.
Ja viem, že mávame niekedy také prestrelky a nebudete mať ma rád... ma mať rád za túto otázku, ale keď hovoríte o tom, ako si veľmi vážite prácu zdravotníkov, toto ste nevedeli pred štyrmi týždňami, keď ste schvaľovali konsolidáciu a ste im škrtli tie peniaze? Akože viete, že mne to príde také, že sa tu, možno dokonca aj oprávnene vymedzujete voči predchádzajúcej vláde, čo všetko spackala, ale toto ste spackali vy pred štyrmi týždňami.
A hovoríte o tom, že idete podporovať aj ambulancie z týchto peňazí, nielen nemocnice, to je super, ale tento problém by sme neboli bývali riešili, keby ste pred štyrmi týždňami neschválili konsolidáciu. Teda riešite problém, ktorý by tu nebol nebyť vášho hlasovania pred štyrmi týždňami.
Len toto som chcel povedať. Ďakujem.

Pán poslanec Svoboda, berte toto teraz ako vtip, chválite ministra, ale ja myslím, že on vie, kde sa nachádza, a možnože už aj včera obanoval (povedané so smiechom), že to zobral, pretože... (povedané so smiechom) to nie je jednoduché.
Súhlasím s týmto zákonom, súhlasím aj s tým, že sme nemali hlasovať za tú konsolidáciu pred tými štyrmi týždňami, len predpokladali sme, že to bolo vyrokované s ministerstvom zdravotníctva. Nikto z nás nevedel, teda že to vyrokované nebolo. A keď teda rokoval jeden z ministrov, nebudem ho menovať, no tak predpokladali sme, že je to vyrokované. Čiže... (Reakcia z pléna.) Prosím? (Reakcia z pléna.) No. Čiže to by, to by som toľko asi k tomu povedal. (Povedané so smiechom.) A trošku mi chýba v tomto zákone, a poviem úprimne, je tu akože, požiadavky Lekárskeho odborového zväzu sú tu napísané, ale nie je v tomto zákone napísané, čo to bude znamenať pre pacienta. Čiže aké požiadavky má vláda na lekárov a na Lekársky odborový zväz, to v tomto zákone nie je. Čiže predpokladám, že potom príde nejaký, nejaké memorandum, nejaký dohovor po prijatí tohto zákona, a ak nepríde, tak potom tento zákon nič takéhoto neobsahuje, lebo hovoríme tu, že pre pacienta, pre pacienta, pre pacienta, ale toto je pre lekárov, takže predpokladám, že minister bude potom rokovať o nejakom novom memorande, nazvime to, a dá aj nejaké povinnosti k tomuto.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Čo sa týka memoranda, tak to nie je nič, čo je vytesané do skaly alebo do kameňa, je to, dá sa povedať, nejaký živý dokument, ktorý sa môže v určitom časopriestore meniť. Ja si myslím, že teraz nastal ten správny čas, aby došlo aj k tej zmene, to, čo hovoril pán poslanec Szalay, tak myslím si, že teraz je ten správny čas, o čom ste aj vy hovorili, a to, aby ten nárast bol nejako aj naviazaný na tú výkonnosť a na zvýšenie tej efektivity, a to je odpoveď vlastne k tomu, čo ste sa pýtali.
Ďakujem.

Prepáčte, ja len technicky. Hlasovať o tomto skrátenom konaní budeme o 17.00 hod. a potom budeme pokračovať v rozprave. dobre? Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ako už tu odznelo, doobeda toto uznesenie sme pripravili ako reakciu na barbarský útok Ruskej federácie, ktorá dňa 8. júla 2024 zaútočila na viacero ukrajinských miest vrátane teda zbombardovanej detskej nemocnice Ohmatdyt v Kyjeve.
Hrozivé fakty o tomto útoku už uviedla kolegyňa Beáta Jurík v doobednej časti rozpravy. Ja by som sa zamerala na medzinárodné reakcie, ktoré tento hrôzostrašný čin sprevádzali.
Stretla sa táto obludná akcia Vladimíra Putina s okamžitým odsúdením zo strany medzinárodného spoločenstva a jednotlivých demokratických krajín. Spomenula by som teda pár vyjadrení.
Na brutálny útok zareagoval UNICEF, detský fond OSN, a vo svojom stanovisku uvádza: „Útok na nemocnicu Ohmatdyt, najväčšie detské zdravotnícke centrum v krajine, je ďalšou brutálnou pripomienkou toho, že na Ukrajine nie je pre deti bezpečné miesto. Nemocnice by mali byť bezpečným útočiskom a podľa medzinárodného práva sa im poskytuje osobitná úroveň ochrany. Takmer dva a pol roka od eskalácie vojny na Ukrajine sa zdá, že hrôza, ktorú deti a ich rodiny zažívajú, nemá konca.“
Námestníčka generálneho tajomníka OSN pre humanitárne záležitosti upozornila, že úmyselné útoky na nemocnice sú vojnovým zločinom a páchatelia za ne musia niesť zodpovednosť. Konkrétne uviedla: „Tieto incidenty sú súčasťou hlboko znepokojujúceho vzorca systémových útokov poškodzujúcich zdravotnú starostlivosť a inú civilnú infraštruktúru na celej Ukrajine.“
Vyjadril sa aj arcibiskup Visvaldas Kulbokas, apoštolský nuncius na Ukrajine, keď navštívil kyjevskú detskú nemocnicu, o čom informoval vatikánsky portál Vatican News, a on konkrétne uviedol: „Keď sú zasiahnutí tí najmenší z najmenších, tí najslabší z najslabších, každý z nás si kladie otázku, ako je možné, že niekto aj naďalej poskytuje nejaké vysvetlenie vojny, ako by sa dala z nejakého dôvodu ospravedlniť. Neviem, ako to svedomia tých ľudí dokážu naďalej robiť. Mal som možnosť vidieť videozáznam, na ktorom strela priletí priamo, nezachytená protivzdušnou obranou, a zasiahne oddelenie dialýzy. Z detskej nemocnice stúpa dym, veľmi jedovatý, štipľavý dym, pretože každá raketa nesie v sebe veľa paliva, ktoré je veľmi toxické, a potom je ťažké priblížiť sa a začať vyslobodzovať tých, ktorí zostali pod troskami. Vyvstáva veľmi šokujúca otázka. Tieto rakety sú dokonca cielené a nezasahujú len deti, ale práve tie deti, ktoré potrebujú onkologickú liečbu alebo transplantáciu pečene. Práve na ne dopadajú rakety.“
To boli teda slová predstaviteľa cirkvi a na tento útok hneď deň, deň po tom, ako sa stal, reagoval aj pápež František a odsúdil ho, a teda tu vidím aj v pléne pána poslanca Hazuchu, ktorý mi sám hovoril, že aj každú nedeľu chodí do kostola, tak ja neviem, aj pápež tento útok odsúdil hneď deň po tom, ako sa stal.
Ako hlasoval výbor? O bombardovaní detskej nemocnice sme 12. septembra rokovali aj na výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorému predsedám, a naozaj mne zostalo vtedy veľmi úzko z priebehu toho výboru a výsledku hlasovania, pretože koaliční poslanci a poslankyne naše uznesenie nepodporili pre mňa naozaj z nepochopiteľných príčin.
Ja si naozaj neviem predstaviť, ako je možné, že niekto nedokáže odsúdiť obludný raketový útok na deti, a to dokonca na choré deti. Na výbore sme si okrem iného vypočuli aj výčitku, že prečo práve uznesenie k detským obetiam v nemocnici na Ukrajine, a nie k iným detským obetiam v iných krajinách. Už o tom hovorila aj kolegyňa Jurík, ale ja by som v každom prípade k tomu chcela dodať, že Národná rada ako najvyšší zákonodarný zbor má právomoc zaujímať postoj k zásadným otázkam a udalostiam a má aj zodpovednosť svojím postojom poukazovať na jasné hranice, ktorých prekročenie nie je v demokratickom svete prípustné. Neviem, aká iná hranica je tak jasná, tak jasná ako tá, ktorá nám hovorí, že bombardovať choré deti, onkologicky choré deti je číre zlo hodné odsúdenia. Neviem, či existuje iná jasnejšia hranica ako táto.
Zároveň by som k tej výčitke pripomenula, že naše uznesenie je naozaj formulované tak, že obsahuje aj všeobecné deklarácie odsudzujúce obdobné zlo páchané na akýchkoľvek deťoch kdekoľvek vo svete. Konkrétne Národná rada vyjadruje presvedčenie, že „žiadne dieťa by nemalo vyrastať vo vojnovom konflikte či pod hrozbou raketových útokov, že žiadne dieťa by nemalo byť zranené alebo zomierať v troskách nemocnice, ktorá má byť, naopak, bezpečným miestom na uzdravenie a zotavenie.“ Neviem, kto a prečo môže nesúhlasiť s týmto výrokom. Nerozumiem tomu naozaj.
Ďalej tam uvádzame: „Národná rada pripomína, že útoky na civilné obyvateľstvo, ničenie nemocníc, obytných budov a základnej infraštruktúry sú absolútne neprijateľné, odsúdeniahodné a v rozpore s medzinárodným právom.“ Opäť, kto a prečo môže nesúhlasiť s týmto výrokom? Skúste to vysvetliť, je vás tu pár aspoň z koalície. Skúste to vysvetliť.
Ďalej v uznesení uvádzame, že zdôrazňuje, že „špeciálne zdravotnícke zariadenia musia byť chránené za každých okolností a každá obdobná udalosť sa musí náležite vyšetriť.“ Opäť, kto a prečo by mohol s týmto nesúhlasiť? Tak sa, prosím, naozaj nevyhovárajte.
Ako som už uviedla, tento útok, hneď deň po tom, ako sa stal, odsúdil aj samotný pápež a vy sa mnohí hrdo hlásite ku katolíckej viere, takže ja neviem, akú inú autoritu ešte potrebujete, aby ste vedeli rovnako tento útok odsúdiť, aby si... Ja si myslím, som presvedčená o tom, že by to malo ísť aj bez toho, že to nejaká autorita, ako je, ako je práve pápež, sama spraví, že by sme to mali vedieť úplne na základe úplne ľudského základu, že to je niečo, čo každý vie si vo svojom vnútri vyhodnotiť, že bombardovať choré deti je jednoducho za všetkými hranicami.
Kolegovia, kolegyne, podľa mňa naozaj neexistuje žiadna výhovorka, ktorá by ospravedlnila to, že niekto nedokáže odsúdiť tento barbarský útok na deti v nemocnici, na deti liečiace sa na onkologické ochorenia, na deti podstupujúce práve v momente prilietajúcej bomby operáciu. Žiadna výhovorka neexistuje.
Ďakujem.

Budem krátka.
Ja som sa chcela prihovoriť ešte vám, kolegovia, kolegyne, a podporiť argumenty mojich kolegýň Beáty Jurík a Lucie Plavákovej aj pohľadom na to, že pokiaľ táto Národná rada vysloví, vyšle signál nesúhlasu a odsúdenia vlastne bombardovania tejto nemocnice, nie je to len signál ľudom na Ukrajine alebo Ukrajine ako takej, ale myslím si, že tento signál by, je veľmi dôležitý aj pre súčasnú situáciu na Slovensku.
Ľudia z Ukrajiny sú už dlhodobo najväčšou menšinou na území Slovenska, nie je to tak len kvôli vojne na Ukrajine. Táto situácia nastala dávno predtým, najmä preto, že sem prišli tisíce Ukrajincov a Ukrajiniek pracovať, žiť, podnikať, prišli sem študovať, za svojimi rodinami. Vieme dnes, že ľudia z Ukrajiny sú cudzincami, ktorých je najväčší počet, pokiaľ ide o zamestnávanie cudzincov na Slovensku. Tá menšina sa dnes počíta v desiatkach tisícov. Je to naozaj výrazný počet cudzincov a cudziniek, ktorí na našom území žijú. Tých ľudí dnes stretnete v školách, stretnete ich v MHD, stretnete ich v supermarketoch, v IT firmách, sú to lekári, sú to ďalší zdravotnícki pracovníci, prosto všade, kde sa dnes pozriete, tam vidíte ľudí z Ukrajiny, ktorí pracujú, žijú alebo podnikajú alebo študujú na Slovensku. Táto menšina tu naďalej bude s nami dlhé roky. Áno, niektorí sa možno, ak teda vojna skončí, vrátia, ale ten trend je dlhodobý a nezvratný. Bude to jedna z najväčších menšín, alebo ak nie aj najväčšia, ktorá na Slovensku žije, ktorá bude jedným z pilierov našej ekonomiky. Už to tak je.
A to, ak by sme takéto uznesenie podporili, z môjho pohľadu vyšle dôležitý a vážny signál z tejto snemovne, že si túto menšinu, ktorá v mnohých oblastiach drží našu ekonomiku nad vodou, všímame, vážime si ju a že vnímame ako sú ohrození tou ruskou vojnou na Ukrajine, takže dúfam, že pri vašom hlasovaní zvážite aj tento aspekt, že sa pozrieme na to, kto tu v skutočnosti na našom území žije a pracuje, kto tiež s nami zdieľa ten názov obyvateľstvo Slovenska a o koho sa máme zaujímať a vo vzťahu ku ktorému máme byť súcitní.
Ďakujem.

Ďakujem.
Pani kolegyňa, vyzvali ste tento parlament, aby vyslal jasnú správu pre, kvôli vojne na Ukrajine. No, ja som veľmi skeptický, pretože keď vidím europoslanca, ktorý obdivuje diktátorov, ktorého meno sa nevyslovuje, ako v Rusku natáča proruské propagandistické videá, ako premiér Slovenskej republiky vystupuje v proruskej televízii, ako minister zahraničných vecí sa stretáva s veľvyslancami krajiny, ktorá napadla Ukrajinu, ja, ja, ja naozaj som hlboko presvedčený, a veď aj vy určite, že tento parlament to neschváli, pretože tento parlament nie je o slobode zo strany koalície, ale je to o diktáte, o diktáte strany SMEROHLAS a SNS, no SNS teraz trošičku tam kríva, lebo tam už aj Huliak bude mať nejakú šnúrku na trenírkach, ale je to o tom, že naozaj krajina, ktorá napadla Ukrajinu, a aj u nás v mojej rodnej dedine žili a sme aj zamestnali ľudí, ktorí potrebovali pomoc, a počúvať ich príbehy je niečo neskutočné.
A oni sa tu oháňajú ľudskosťou, sociálnym cítením a popritom, popritom sú to len také socialistické priateľstvá, ktoré majú s diktatúrou Vladimíra Putina, čiže aj premiér, aj poslanec, ktorého meno sa nevyslovuje, ktorý velebí diktát, diktátorov, oni vyslali už jasný signál, ako to myslia. Žijeme v krajine, kde premiér hovorí, že Západ nám škodí. Žijeme v krajine, kde nás chcú do toho Ruska opäť pritiahnuť.

Ďakujem, pán Pročko.
Ja, samozrejme, sa stotožňujem s tým, čo hovoríte, ale stále by som chcela apelovať na to, aby aj poslanci a poslankyne vládnej koalície prezreli, pretože to, čo hovoríte, to sú ľudia, ktorí nám tu maľujú fiktívnu realitu. Ak sa pozrieme na počet ľudí žijúcich a pracujúcich dnes na Slovensku z Ruska a z Ukrajiny, vidíme ten zásadný nepomer, čiže každému, kto si tie štatistiky otvorí, je jasné, kto tu prináša väčší hospodársky prínos tejto krajine, a zároveň musím povedať, že ak tu máme dnes menšinu v rádoch desiatkach tisíc ľudí, že máme tu dnes vyše 200-tisíc cudzincov žijúcich na Slovensku, z nich väčšina je z Ukrajiny, títo ľudia a mnoho tisíc z nich, pripomínam, má trvalý pobyt alebo v nasledujúcich dvoch rokoch získa trvalý pobyt, sa tým sa spája právo voliť v komunálnych voľbách, čo by vás mohlo zaujať, a v momente, ako sa stanú občanmi a občiankami Slovenskej republiky, títo ľudia budú mať volebné právo na Slovensku.
Tak si myslím, že minimálne v týchto dvoch úsekoch si možno raz spomenú, kto a akým spôsobom sa vyjadroval a mal postoje k Ukrajine a k ruskej vojne na Ukrajine.