33. schôdza

Pán poslanec, rovno na balkóne sedia študenti, neviem síce, z akej školy, ja ich vítam tu v parlamente, ale tiež to využijem na to, že ste práve vo svojom príspevku použil slovo, že váš kolega sa vyzvracal. (Reakcia z pléna.) Tak skúste zvážiť aj vy jazyk, keď hovoríte o duševnom zdraví.
Ďalší v poradí pán poslanec Dvořák.

Ďakujem za slovo. Ja keď som apel..., ja ďakujem aj za tento príspevok Peťovi Stachurovi, pretože je naozaj potrebné proste niekedy aj rozobrať, ja keby som mal ďalších dvadsať minút, tak viem rozobrať aj paragraf po paragrafe, že, ale to niekedy nie je potrebné, že či si tu ja budem riešiť, že si myslím, že príspevky dajme tomu majú byť 10 alebo 15 eur. Ja preto som aj svoj príspevok, a to je tá debata aj pri tých záchrankách, čo sme mali, je dôležité povedať pri tých zákonoch, nie niekedy v tých technikáliách ukazovať, že v čom je zlý, lebo to by sme sa naozaj bavili iba o tom, čo sa vy chcete baviť, ale ukázať aj, čo vám v tých zákonoch chýba. To sme, presne teraz opozícia robí aj pri tomto duševnom zdraví, čo vám tu chýba, čo vám chýba aj pri tých záchrankách.
Ja zároveň aj teda dám, ale zároveň je to potrebná práca, ja keby som mal ešte viac času, ďalších dvadsať minút, tak naozaj viem ísť teda aj konkrétnejšie, ako išiel Peťo, a ja mu za to ďakujem, lebo aj toto je nutné teda povedať, že aj to málo, čo predkladáte do toho parlamentu, tak v čom aj to je nedostatočné alebo je to babrácky urobené alebo nedomyslené. Čiže nie je problém len to, že vy vôbec ako kebyže neriešite tie problémy toho duševného zdravia, ale ešte aj akože to málo, čo predkladáte, tak to v niečom zbabrete. A to bola inak tá debata o tých záchrankách podobná, preto som to ja tak poňal, že čo mi tam chýba v tom a čo neadresujete a čo by som chcel na verejnú diskusiu.
Zároveň ja keď som apeloval teda aj na to, že správajme sa k sebe lepšie a začnime od seba a nestigmatizujme duševné zdravie, tak nebolo cieľom toho aj, pán predsedajúci, že aby sme si tu robili navzájom teda policajtov voči sebe. Ja ani nechcem, ja ani mojím cieľom, ani nikdy nebolo a myslím si, že ani kolegov to nie je, úplne poukazovať na seba, akože začnime skôr ako kebyže od seba spoločne, premýšľajme nad tým, že možno tu vieme tú kultúru stanoviť krajšiu, lepšiu a pôjdeme príkladom teda aj našim deťom alebo ľuďom, ktorí naozaj majú problémy s duševným zdravím. Tuto môžme začať. Ten druhý krok vítaný by bol od pána ministra, keby sme teda tú tému uchopili koncepčnejšie, dali do toho viac peňazí a starali sa o to, aby sme tam mali aj viac odborníkov.
Ďakujem.

Reagovať na faktické bude pán poslanec Stachura, nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne. Pôjdem po poradí.
Fero, áno, to je veľmi zásadná, zásadný problém tá dostupnosť psychológov, psychiatrov. My prídeme tiež s nejakým návrhom. To nehovorím, že teraz to by spasilo svet alebo celú tú situáciu, ale je to jedna z možností, ako umožniť aj dospelým psychiatrom napríklad sa starať o dospievajúcich od pätnásť rokov. A takýchto vecí, takýchto malých zlepšení je potrebných strašne veľa, aby sa tá dostupnosť zlepšila, vyselektovať naozaj tých, ktorí nevyhnutne potrebujú pomoc od tých, ktorí možno potrebujú väčšiu opateru v rodine a tak ďalej, nebudem zachádzať do detailov, každopádne na tej dostupnosti treba intenzívne pracovať, lebo dať termín o pol roka je zlyhanie, zlyhanie aj štátu alebo zdravotníctva ako takého.
Michal Sabo, áno, myslím si, že tu bola snaha a v tomto si myslím, že úprimne chceli dosiahnuť to, aby niektorí, ktorí sa len vydávajú za psychoterapeutov alebo vydávajú za psychológov, aby boli odselektovaní od tých, ktorí vykonávajú svoju činnosť správne. Ale tak, ako sme tu už viacerí hovorili, žiaľ, s takto napísaným zákonom sa to zjavne nepodarí, pretože trestajú aj tých, ktorí si vykonávajú svoju psychoterapeutickú činnosť správne, len nie sú klinickými psychológmi a môžu mať podľa tohto nového zákona problém. Čiže v tomto sa to nezlepší.
No a, Oskar, áno, takisto poukazujeme na to, že škoda, škoda, že sú to veci, na ktorých by mohla byť aj celospoločenská zhoda podľa mňa, opozície a koalície, aj na počte ľudí, ktorí sú tu zastúpení zo strany opozície, hlavne vidíte, že teda nám to nie je jedno tá, to duševné zdravie je veľká téma, o ktorej sa síce možno veľa, oveľa, veľa hovorí, ale keď sa majú urobiť konkrétne kroky, tak, žiaľ, nevedú k zlepšeniu tej skutočnej situácie.
Ďakujem všetkým... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ukončené boli vystúpenia poslancov písomne prihlásených do rozpravy. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Prihlásili sa štyria poslanci, v poradí: pán poslanec Sabo, pani poslankyňa Kolíková, pán poslanec Krajčí a pán poslanec Hlina.
Takže odovzdávam slovo pánovi poslancovi Sabovi.

Ďakujem, pán predsedajúci, opäť za slovo. Ja som neplánoval v tomto druhom kole vystúpiť, mal som pocit, že v tom prvom vystúpení za klub, v tom tridsaťminútovom, že som využil všetok čas a priestor, ktorý som chcel k tejto téme, ale som rád, že sa rozprávame o duševnom zdraví a že tu vznikla síce taká jednostranná debata, lebo druhá strana mlčí a svedčí, ale že to je, tejto dôležitej téme venujeme toľko času na tejto pôde, je vzácne. Dovolím si jednak sa ospravedlniť za to slovo „zvracanie", som netušil, že fyziologické procesy sú také citlivé, ale potom som si vlastne spomenul, že Martina Šimkovičová bola v Slovenskej národnej galérii a tiež s tým mala problém. Takže ospravedlňujem sa.
A vrátim sa k tomu výroku pána predsedajúceho, že teda psychológovia a psychiatri nemajú robiť politiku. No vec sa má tak, že psychológovia konkrétne a psychoterapeuti, teda odborná verejnosť sa snažila robiť v prípade tohto návrhu tohto konkrétneho zákona robiť politiku. A robili naozaj všetko, čo mohli, a vynaložili veľa síl a energie, času do toho, aby z toho zákona vytiahli esenciu toho najlepšieho možného. Ale musím sa vrátiť k tomu, že s akou odozvou sa stretli. Ja som to hovoril vo svojom prvom vystúpení.
Odborná verejnosť organizovala po zverejnení teda toho návrhu aj hromadnú pripomienku, ktorú podporilo 4 500 približne ľudí, fyzických aj právnických osôb, no a pripomínam, že táto hromadná pripomienka nebola akceptovaná, resp. išla na vládu s rozporom, ktorý nebol odstránený. Čiže sa vraciam k tomu, že ako si ministerstvo zdravotníctva, poťažmo vláda, váži odborný hlas, hlas odborníkov a odborníčok k téme, keď nie je schopné s nimi ani korektne komunikovať, ani im povedať, že dobre, skúste nabudúce, alebo neviem čo. Ale oni nedostali ani zápisnicu z medzirezortného pripomienkového konania, z rozporka, hej? (Reakcia navrhovateľa.) No tak dokážte, že bola odoslaná. (Reakcia navrhovateľa.) Ale tak mi, tak dokážte, že bola odoslaná. Dajte mi podateľňu, čas, kedy, pod akým číslom, dokážte to.
A, no a druhá časť toho, čo pán Gašpar povedal, teda že psychológovia a psychoterapeuti a psychiatri nemajú robiť politiku, tak predpokladám teda, že pán predsedajúci narážal na otvorený list, ktorý bol poslaný predsedovi vlády. Ja viem, že je to citlivé písať nejaký otvorený list, ale títo odborníci, o ktorých sa rozprávame, majú čísla, majú dáta a oni vidia, čo ten zhrubnutý jazyk a to, ako sa politici, špeciálne koalície, správajú vo verejnom priestore, ako deformujú diskusiu, aký jazyk používajú, ako sa vyjadrujú a po každej jednej homofóbnej, mizogýnnej, hocijakej inej poznámke vidia, aký dopad to má na duševné zdravie ľudí tejto krajiny. Špeciálne na mladých ľudí a na ľudí, ktorí sú buď teda deti v predškolskom, školskom veku, aj predškolskom podotýkam, alebo sú na stredných školách, a my nemáme pre nich dostačujúcu záchrannú sieť, ktorá by im v tých stavoch, ako sa cítia a ako im je, pomohla. Veď o tom celý čas rozprávame.
A keď raz odborníci a odborníčky vidia, že haló, my nemáme kapacity na to, aby sme pomohli všetkým, napríklad OZ-ko, ktoré prevádzkuje najväčšiu linku pomoci, internetovú poradňu pre mladých ľudí, hovorí, že každý, neviem koľký, šiesty-siedmy telefonát môže byť iba obslúžený, tak aký ďalší dôkaz potrebujete o tom, aby ste povedali, že dobre, urobíme krok alebo dva, alebo tri späť, spomalíme, lebo to má dopady. A potom sa stane niečo ako Spišská Stará Ves, stane sa dvanásťročný chlapec, ktorý si vezme život kvôli homofóbnej šikane, a prejde to tým spravodajským cyklom, niektorí citliví politici a političky k tomu dajú stanovisko, koaliční väčšinou nie, lebo veď museli by si priznať trošku viny a ideme ďalej, a ideme ďalej bez povšimnutia.
A potom sem príde takýto mačkopes, ktorý nič nerieši, nerozširuje podľa toho pôvodného zámeru dostupnosť k zdravotnej starostlivosti, naopak ju zužuje, po prvé, ten požadovaný cieľ, ktorý mal byť, že sa rozšíri mimo zdravotníctva pomoc, robí naopak, hej, zužuje sa. Spomínali sme s kolegyňou Kalmárovou že psychodiagnostické testy, to opäť pohorelo. Dva ciele, ktoré boli v pláne obnovy a odolnosti v rámci duševného zdravia, končia absolútnym fiaskom. A potom dnes na vláde bola teda informácia o priebežnom plnení úloh akčného plánu duševného zdravia na roky ´24 až 2030. No ja mám paniku z toho pri tej kvalite tej parlamentnej, teda nie parlamentnej, politickej práce a odbornej práce, ako sledujeme, o čom sa rozprávame, že ako tento akčný plán dopadne. Ja naozaj mám dôvodné obavy, ako horíme a ešte horieť budeme.
A my tu nerozprávame len o verejnom jazyku, o tom, aká, aký problém je šikana a nedostupnosť starostlivosti, my tu máme kopec ďalších stresových faktorov špeciálne pre mladú generáciu, ktorá vôbec nie je obsiahnutá, na ktorú ministerstvo zdravotníctva nielenže v tejto práci, ani pri tomto zákone nemyslí. Ja sa pýtam, dokedy tu budeme sa, no niekto si dovolil kritizovať nejakého politika, že povedal neviem čo alebo, alebo čo. To je, to je to, čo vy v tom čítate? Že niekto vás kritizuje kvôli tomu, ako komunikujete, namiesto toho, aby ste si z toho zobrali, že aha, máme problém, urobme krok späť a začnime s čistým štítom. Dobre, veď sa dohodnime. Máme spoločenskú dohodu, že od zajtra začíname korektne, zabudneme, čo bolo, bolo, nikto nebude už vyhadzovať nikomu nejaké suky a neviem čo, ale poďme už niečo robiť. Poďme konečne niečo robiť. Čo viac potrebujete? Ďalšiu tragédiu, ďalších osem tragédií? Čo ešte potrebujete na to, aby ste si povedali, že robíme krok späť a ideme nanovo? Čo? Povedzte mi to. (Potlesk.)

Ďalšia v poradí ústne prihlásená pani poslankyňa Kolíková.
Nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani poslankyňa, vážení páni poslanci, vážený pán minister, je tu veľmi slušná diskusia k ochrane duševného zdravia a mňa to naozaj veľmi teší. Oblasť zdravotníctva a ani oblasť školstva alebo oblasť psychiatrie, psychológie, psychoterapie nie je úplne primárne moja odbornosť. Ale vzhľadom na to, že aj ja vnímam ako politik, ako politička aj ako matka dvoch detí, aj ako dcéra, že jednoducho oblasť duševného zdravia naprieč Slovenskom je veľmi zanedbávaná oblasť a veľmi ma teší, že na to máme určite zhodu aj s pánom ministrom, lebo keď som si čítala dôvodovú správu k tomuto návrhu, tak vlastne môžme si povedať, že nás k tomu viaže plán obnovy a odolnosti, že máme zabezpečiť právnu úpravu tak, aby sme umožnili rozšíriť priestor pre poskytovanie duševného zdravia aj ďalšími osobami, ktoré sú spôsobilé poskytovať takúto, takúto činnosť, teda osobitne sa tu sústredíme na oblasť psychoterapeutickej činnosti oveľa širšie, ako to dnes umožňuje zákon. My sme sa k tomu zaviazali a je zjavné, že k tomu máme zhodu aj s predkladateľom zákona, pretože okrem toho, že sám odkazuje na to, že plníme týmto míľnik plánu obnovy a odolnosti, tak priamo samotný zákon v dôvodovej správe priamo popisuje, aké tu máme problémy v oblasti duševného zdravia a tento zákon má tomu napomôcť.
No ale s ohľadom na debatu, ktorú tu máme s kolegami z opozície, ktorí, bohužiaľ, len zatiaľ prispeli do tej, do tej diskusie, tak máme naprieč zhodu, ale nie je to len náš dojem, ale si to myslia aj odborníci, Slovenská komora psychológov, Slovenský inštitút pre vzdelávanie v psychoterapii, že jednoducho tento zákon tomu nijakým spôsobom nepomáha, naopak konzervuje vlastne ten problém, ktorý tu máme, a ešte by som povedala, viac ho sťažuje. Pretože tí ľudia, ktorých tu máme v oblasti psychoterapie, ktorí už teraz vlastne v nejakej miere v rámci tých možností, ktoré vidia, tak poskytujú nejaké činnosti možno v rámci využitia živnostenského oprávnenia, životného štýlu a idú na hrane, ale snažia sa zaplniť jednoducho tú medzeru, ktorá tu je, tak vlastne tento zákon to absolútne konzervuje a nedáva im priestor, aby z toho vystúpili a mohli tú psychoterapeutickú činnosť poskytovať naplno vo svojom mene. Jednoducho tento zákon to neumožňuje a vy to, pán minister, veľmi dobre viete. Nakoniec ten zákon sám hovorí, že raz niečo možno bude a odkazuje na nejaký všeobecne záväzný predpis, ktorý ministerstvo zdravotníctva urobí, uvidíme kedy, keď som sa o to zaujímala, že vlastne kedy asi ten predpis bude, tak môžme sa baviť o rokoch, vytvorí nejaké podmienky možno pre akreditované subjekty, tie získajú akreditáciu, potom tí ľudia budú musieť prejsť možno nejakým školením. Môžme sa baviť o tom, že možno o šesť rokov tu budeme mať osoby, ktorými rozšírime rady psychoterapeutov, ktorí to budú môcť vykonávať vo svojom mene. Ja neviem, aká tá úprava potom možno raz bude na základe tohto všeobecne záväzného predpisu, neviem, ale dajme tomu, že sa vám možno podarí to urobiť dobre. Ale čo dovtedy? Čo dovtedy proste s našimi deťmi?
A ja to musím teraz trochu, trochu povedať v širšom kontexte. Pretože my tu máme naozaj vážny problém s duševným zdravím, veď my sa tu rozprávame o brutálnych udalostiach na školách, ktoré súvisia s tým, že to duševné zdravie jednoducho nevieme, nevieme riešiť a nevieme ho poskytnúť tým, ktorí to naozaj potrebujú včas, a potom proste riešime niekedy, bohužiaľ, aj veľmi brutálne následky. A vy to veľmi dobre, pán minister, viete, tak ja ako aj bývalá ministerka spravodlivosti musím na to poukazovať, že štát namiesto toho, aby teraz sa poučil z toho všetkého, čomu tu čelíme, a má tu obrovskú príležitosť predsa v rámci plánu obnovy a odolnosti, sám to tvrdí, že to chce urobiť, sám to tvrdí, že to chce urobiť, tak potom tu máme proste konkrétny návrh zákona, ktorý ste ale neurobili jednoducho s tými, ktorí vám môžu pomôcť to spraviť tak, aby ste to rozšírili. Ako mňa to naozaj udivuje.
Ja som sa snažila pochopiť vlastne ten problém, ako asi by to vyzeralo v oblasti, ktorej možno trošku viac rozumiem, a to je oblasť právnych služieb. Ja sa musím priznať, že neviem pochopiť, prečo ministerstvo zdravotníctva nenaslúcha Slovenskej komore psychológov. Neviem to pochopiť. Keď Slovenská komora psychológov hovorí, otvorte to a vlastne hovorí sama proti sebe. My chceme, aby tu bolo viac ľudí, ktorí poskytujú proste tieto činnosti, lebo je tu málo takých ľudí. Tak ja som si to dala ako paralelu, že by tu bol nejaký zákon, ktorý by rozšíril vlastne priestor pre právne služby. No komora advokátov by bola určite proti. Určite by bola proti. Ale tu vám priamo komora psychológov hovorí, je nás tu všetkých naozaj málo, tých, ktorí tú licenciu dnes máme, prosím, otvorte to, takto, ako ste to urobili, je to zlé a vy im nenaslúchate. Ja, ja, ja sa musím priznať, že ja tomuto naozaj že nerozumiem prečo.
Keď som sa snažila porozumieť, čo tomu predchádzalo, tak bola tu nejaká odborná skupina, ktorá bola pri ministerstve zdravotníctva, ale vy ste jej nenaslúchali, že tam boli nejaké alternatívne návrhy zákona. Vy ste tam nedali pracovníka, ktorý je z legislatívneho odboru, ktorý by mohol pomôcť tomu paragrafovému zneniu včas. Toto je pre mňa nepochopiteľné, že jednoducho máte tu ľudí, odborníkov, ktorí mali záujem na tom spolupracovať, vy ste ich zjavne odmietli, máte tu nejakú svoju líniu, ale tá je proste v nezhode s tým, čo dnes Slovensko potrebuje. A pre mňa je nepochopiteľné, prečo vlastne ten priestor ste nevyužili. A potom naozaj sa nemôžeme diviť, keď je tu takáto príležitosť, nevyužijeme ju, že aj či sú to deti, alebo sú to vôbec problémy v rodine, kde potrebujú psychoterapeuta, alebo sú to nakoniec aj seniori, ktorí potrebujú psychoterapiu, a nevieme nájsť tých psychológov, aj keď ich potrebujeme v rodinách, nevieme ich nájsť. Vieme veľmi dobre tí, ktorí sme to riešili, aké je to zložité ich nájsť, sme ochotní to aj zaplatiť, že to nejde teraz o to, že môžme sa tu baviť do budúcna, ale bárs by to bolo aj hneď, že s tým súvisí aj lepšie prekrytie z poistného plnenia. Ale tu sa vlastne bavíme o tom, že my chceme len vytvoriť priestor na to, aby tu bolo viac ľudí, ktorí to robia a môžu to robiť vo svojom mene, aby to nerobili na hrane zákona, aby tu neboli, nemali obavu, že môžu byť trestne stíhaní pre trestný čin neoprávneného podnikania. O toto nám ide.
My len chceme, aby sme proste ten priestor otvorili a bolo tu viac ľudí odborne spôsobilých, ktorí sa nemusia obávať to robiť vo svojom mene, ktorí už prešli proste tým výcvikom. Keď Slovenský inštitút pre vzdelávanie v psychoterapii hovorí, že sú tu takí ľudia, vytvorme im priestor k tomu, aby sme ich mohli akreditovať, dali sme im licenciu, máme ich tu, prečo tomu proste ten priestor nedáte. Pre mňa je to nepochopiteľné. Vieme, že máme problém, nemáme tu tých ľudí. Veď my v prvom rade nekričíme, že poďme to rýchlo zaplatiť zo štátneho rozpočtu. Bolo by to, je to potrebné, to si myslíme, ale dajme aspoň v prvom rade možnosť, aby sme tu tým ľuďom, ktorí už tu poskytujú tú činnosť, prešli tou terapiou, prešli tými výcvikmi pre tú psychoterapiu, prečo im neumožníme, aby jednoducho mohli, mohli túto činnosť vykonávať, keď ich nemáme, keď ich zúfalo nemáme v tejto krajine. Prečo v tom zákone im jednoducho ten priestor nedáte? To je pre mňa naozaj nepochopiteľné a domnievam sa, že vlastne zavádzate Európsku komisiu, ak tvrdíte, že týmto zákonom vy vlastne otvárate ten priestor pre tú psychoterapeutickú činnosť. Domnievam sa, že naozaj hrubo ju zavádzate a že týmto jednoducho ten míľnik, tak ako ho máte popísané v dôvodovej správe, nenapĺňate.
Je to absolútne vo vašich rukách, je to vaša zodpovednosť, ale týmto spôsobom to, čo ste mohli urobiť, a tú príležitosť, ktorú ste mali, tak ju nijakým spôsobom ste nevyužili a popreli ste zmysel samotného návrhu zákona, ktorý popisujete pekne v tej dôvodovej správe.
Ďakujem pekne.

Na vaše vystúpenie faktická poznámka.
Pán poslanec Sabo, máte slovo.

Pani Kolíková, ďakujem, že ste sa zapojili do tejto diskusie a že ste tiež riešili to, že tento zákon, respektíve jeho návrh neprináša tú očakávanú zmenu v psychoterapii a ten problém, ktorý je teda, vy ste to nasvietili, ja to čítam teda veľmi citlivo, hej, že nevieme zoficiálniť prácu ľudí so psychoterapeutickým vzdelaním. Čiže tých ľudí, ktorí získali vzdelanie ako nezdravotníci, a takto jednoducho nevyužívame zdroje, ktoré máme k dispozícii, ten ľudský kapitál, odborný kapitál. A títo ľudia, ja to teda vnímam veľmi citlivo až kriticky, že zostanú v takej sivej zóne a ak budú teda poskytovať psychoterapiu cez povolenky, tak, tak oni jednoducho ostanú z pohľadu neoprávneného podnikania, vlastne oni budú balansovať na hrane a trestnej zodpovednosti a ja neviem teda, že či toto je to, čo chceme, aby sme tu mali ľudí v pomáhajúcej profesii, ktorí budú na hrane zákona, pretože taká bude realita.
No a keď ste spomínali tú medzirezortnú skupinu na ministerstve zdravotníctva, ktorá začala teda pôvodne pracovať 2020 august, tak ten paradox, že vlastne vtedy tam bolo aj školstvo, no a vo finále školstvo bolo z tohto celého odpílené. Práve tam, kde najviac tú pomoc potrebujeme, v skupine detí a mládeže, tak práve tam tá pomoc nepríde a to ja tiež nemám porozumenie, ja tomu jednoducho nerozumiem. Akokoľvek sa snažím tomu porozumieť, tak tomu nerozumiem.