33. schôdza

Pán minister, využívajte nástroje do rozpravy, kľudne potom sa prihlásiť.
Ďalší v poradí prihlásený do rozpravy ústne pán poslanec Krajčí. Nech sa páči. (Reakcie z pléna.) Nie, nie, po nose si nedávajte, ak vám odporúča pán poslanec Galko, tu zachovávajme kľud, dobre?
Takže, pán Krajčí, máte slovo.

No, ďakujem. Ďakujem veľmi pekne za slovo. Však ja som sa dneska dal iba do ústnej, ja som veľmi vďačný za tú diskusiu, ktorá tu teraz prebieha, a naozaj úprimne, pretože tie mnohé veci, od ktorých sa odrážajú kolegovia z opozície, presne tak, vychádzajú z toho naštartovania reformy duševného zdravia, ktoré začalo v roku 2020, a vďaka tomu vznikla na pôde ministerstva zdravotníctva nadrezortná platforma a následne potom vznikla rada vlády pre duševné zdravie.
Máte pravdu, pán minister, že, a ja si nemyslím, že vy za to môžete, ináč mimochodom teraz za to, čo ste sem predložili, pretože ja potom keď som odišiel z ministerstva, tak to, to, to loby psychiatrov a ľudí, čo mali páky na ministerstvo zdravotníctva, bolo také veľké, že postupne sa všetky začali tie naštartované procesy búrať, samozrejme, tí kľúčoví ľudia potom postupne odtiaľ boli vyštvaní a nebolo to za vašej éry, ani za éry SMER-u, bolo to, áno, za éry pána ministra Lengvarského. A výsledok toho, čo ste tu dnes predložili, však, pán minister, povedzme si ako úprimne, jak je, však vy sa tomu vlastne nerozumiete, vám to urobili ľudia, ktorí boli na ministerstve a ktorí nejakým spôsobom chceli implementovať alebo použiť tie peniaze z plánu obnovy, ktoré sme tam vtedy naalokovali, pretože sme to fakt mysleli, že toto je jedna z kľúčových vecí, a teraz úprimne poviem, našej krajiny, ale a vôbec nie rezortu zdravotníctva. To, čo hovoril Peťo Stachura, že tam boli tri hlavné piliere, ktoré sme chceli riešiť, tak áno, jedna z nich bola reforma duševného zdravia. Však viac ako 350-tisíc ľudí u nás trpí nejakou duševnou poruchou a odborníci odhadujú, že zanedbaná starostlivosť o duševné zdravie v našej krajine nás ročne stojí viac ako dve miliardy eur. To je naozaj situácia, ktorá by každého jedného nemala nechať ľahostajným a mala by sa táto vec riešiť najlepšie, ako sa dá.
A treba úprimne povedať, že preto sme to dali do plánu obnovy, preto sme na to alokovali peniaze a výsledok, ktorý tu dnes máme, tak v podstate nevyriešil legalizáciu už vyvzdelaných psychoterapeutov mimo rezortu zdravotníctva, zlý systém zdravotníckeho vzdelávania sa prenáša mimo rezort zdravotníctva miesto toho, aby sa urobil flexibilný systém akreditovaný komorou psychológov, vykonávacie predpisy nie sú urobené a je otázne, kedy sa ich podarí urobiť, alebo vôbec kedy sú plánové, že sa urobia. Však základným cieľom reformy v oblasti duševného zdravia naozaj malo byť zvýšenie dostupnosti odborníkov v oblasti psychológie a psychoterapie prostredníctvom odstránenia systémových bariér pre psychológov mimo rezortu zdravotníctva, a preto vznikla aj tá nadrezortná komora, a teda nieže nadrezortná platforma, a preto malo byť účelom tejto legislatívy zriadenie nadrezortnej komory a zvýšenie odbornosti a zabezpečenie regulácie vo vzdelávaní disciplinárneho dohľadu a tiež poskytovanie právnej pomoci pre tieto povolania bez ohľadu na rezort, v ktorom sa vykonávajú.
Takže ja, ako som povedal, nechcem byť dlhý. To sklamanie je aj z mojej strany veľmi veľké, ale tá nádej, ktorú dnes opozícia predviedla, že ja mám pocit, že všetci sú momentálne pripravení, že keď tá možnosť jedného dňa tu bude a bude sa dať s touto vecou niečo radikálne urobiť, že ju chcete spraviť, pretože ten najväčší nepriateľ podľa mňa vnútorne ani nie tuná v osobe pána ministra, ale v osobe tých ľudí, ktorí na ministerstve držia tieto veci v opratách a nechcú si ich pustiť, a proti tým bude treba bojovať. To musí byť silný minister, ktorý sa tomu rozumie, ktorý bude mať okolo seba dobrých ľudí, ktorými sa obkolesí. Áno, ľudí kľudne aj z tej psychologickej komory, všetci tam budú zúriť, ale skrátka treba týchto ľudí pustiť, aby zefektívnili a zfunkčnili ten systém tak, aby v našej krajine mohlo byť dostatok kvalifikovaných ľudí, ktorí budú vedieť tú, to je pandémia, pandémia duševných chorôb, ktorá momentálne teraz zahlcuje svet a dokonca v niektorých štatistikách, a to tiež zarážajúce, sa predpokladá, že najviac odvrátiteľných úmrtí bude práve na duševné ochorenia v budúcnosti. To znamená, toto je naozaj kľúčová vec. Tento zákon nám k tomuto, žiaľ, nepomôže, áno, je to premárnená príležitosť, a preto, samozrejme, aj my akokoľvek by sme chceli, aby tá reforma išla, a nakoniec však bol to náš zámer, mali sme to v programovom vyhlásení vlády, tak, samozrejme, tento zákon nemôžme podporiť a zdržíme sa.
Ďakujem.

.

Na vaše vystúpenie žiadna faktická.
Takže, pán poslanec Hlina, máte slovo. Môžem technika poprosiť, pozriete nám? Nevieme sa prihlásiť s kartou.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, z toho, čo som to tu počúval nie úplne od začiatku, ale skoro od začiatku, tak mi to zase pripomína taký trošku ten večný slovenský príbeh, zdá sa to už také, že chceli sme len to najlepšie, dopadlo to ako vždy, hej, že zámery boli dobré, po ceste sme sa potkli toľkokrát, že sme do cieľa nedošli. Lebo z toho, čo tu počúvam teda, že áno, niečo ešte bol, nejaký iný projekt, náhodou ten kľakol, ten štyriapolmiliónový, tiež mal byť focus pre to duševné zdravie.
V čom je moja taká nejaká legitimita toho, že vystúpim k tejto téme, teda okrem toho, že som poslanec a môžem a mám myslím, hej. Žijeme takú dobu, že teraz riešim, aj ja riešim osobne choroby, hej, slintačka a krívačka a v nej vecne príslušnom odbore a tuná sú to duševné choroby. Ja som to teda neštudoval, ale vďaka pánu Bohu som vychoval dcéru a teším sa, že sme vychovali dve dobré, slušné dcéry a jedna z nich chce byť detskou psychiatričkou, a preto si myslím, že, aj sa teraz už o tom doma rozprávame a proste vnímame to a venuje sa, robila že vraj výbornú diplomovku, ja to neviem posúdiť, ale ten lektor povedal, že pre deti s autizmom. Proste áno, mladý človek plný života a chute, hej, že uspieť, žiť a niečo, niečo priniesť. Tak tu je nejaká moja legitimita. Takže ja sa nepasujem tu ako do polohy, že som nejaký odborník na neviem aké procesy, ale som politik a toto nejak do toho, do toho ma akože napĺňa a (v pléne zvoní mobilný telefón) som aj zas si zabudol vypnúť telefón, ospravedlňujem sa. Že môžem k tomu, k tomu vystúpiť.
To, že ono to tu zaznelo a myslím, že sa na niečom možno aj zhodneme, ja som to niekde čítal, už neviem, v ktorej knihe, a tam to bolo definované tak, že v zásade v 19. storočí to bola pandémia zápalu pľúc, v 20. to bola pandémia rakoviny a v 21. storočí to bude pandémia psychosomatiky, psychosomatických chorôb, choroby zo stresu. Proste čakajú nás veci nevídané, veci, o ktorých sme nevideli, nepočuli. Žiaľ, niektorí, ktorí sme sa iba posmievali, hej, ale budeme to musieť riešiť. A čo robí zodpovedný hospodár, čo robí zodpovedný človek, hej, človek, ktorý pozerá nielen po najbližšiu výplatu, ale po najbližšie volebné obdobie, proste sa pripravuje v predstihu, hej? Že proste dajú sa niektoré veci nastaviť, nejaké procesy a to je ten, moje také možno politickejšie vystúpenie k tejto téme k uzáveru, že z toho, čo som vysledoval, že teda zámer bol rozšíriť to, zdá sa, že sa to nie celkom podarí, tie deti, plus sa s tým stále trápiť.
My by sme mali, naozaj by sme mali proste prestať, v niečom by sme mali prestať. Údajne deväť miliárd ide do slovenského zdravotníctva. A ja sa pýtam, kedy bude tým ľuďom dosť? Kedy bude tým nenásytným gágorom dosť? Kedy už bude tomu systému dosť? Som to tu už minule hovoril na tej Fermatovej vete, hej, že to je tá záhada, hej, že čím viac do slovenského zdravotníctva dáte, tým viac si vypýta. A možno naozaj, kedy vám bude dosť všetci, čo sa tam motáte? Keď už tu riešime tému, že je problém a deti naozaj majú problém. To sú tie mobily, to je všetko to. Áno, to je ten, obrovský problém majú tie deti a my zisťujeme, že vlastne jednoduché úkony nezvládame, toto nejako nebude fungovať a nepripravujeme sa na to.
Tu to zaznelo, 47 detských psychiatrov má Slovensko? Dvesto lôžok na 1,4 mil. detí? Pán minister, okej? Je to okej? Viete, moja dcéra chce byť detskou psychiatričkou a nemá kde robiť. Ja som myslel, však keď všetci hovoria, že jak nie sú lekári, nie, že na prvé dvere zaklopeš a ťa zoberú, nie, však nie sú lekári. A viete, ja zisťujem, že viete, aká je asymetria slovenského zdravotníctva? Že v Bratislave sú lekári a nie sú sestry, ale na východe sú sestry, ale nie sú lekári. To sa znova podarilo, v úvodzovkách, hej, že tým naším geniálnym riadením procesov sa toto podarilo, že tak sme asymetricky urobili proste to zdravotníctvo a toto je. Áno, možno pôjde robiť niekde inde, hej. Bude musieť vycestovať, bude musieť, neviem, to neviem, aleže príde mi to, a ja už neviem, koľko mi to hovorila, že tých lôžok detských psychiatrických koľko je v Bratislave, mne to príde strašne málo. Ak je celkovo tých lôžok na Slovensku 200, neviem, koľko je z toho v Bratislave. My máme pocit, že ako zodpovední ľudia by sme mali teraz povedať, počúvaj, pribrzdi, nekúp Benku, nekúp, neviem, koho to všetkého tam majú, hej, Medveckú. Trošku nechaj tých služieb, proste tých odberov, nechaj ten štát a nechaj to štátne zdravotníctvo, niečo zarobí, nechaj, lebo potrebujeme na to, aby sme pristavili nejaký pavilón, ja neviem, kde to, na Kramároch, aby tam tie deti, lebo prídu tie deti, tie deti prídu. To nemusíte mať ani žiadnu, ani vôbec nie atómovú, ani nič, ani proste to je z logiky veci z toho celého, jak tie trendy sú, že tie deti prídu a kde s nimi pôjdeme a kto ich bude liečiť?
Viete, že ja by som už naozaj proste bol akože veľmi a enormne zodpovedný v tom a nechcel by som si to zobrať na zodpovednosť, že bol som pri tom, keď sa to riešilo, a teda vysvetlím, čím som začal, pomaly budem končiť, dopadlo to ako vždy, nepodarilo sa. Lebo tak jak tie zvieratá v tých maštaliach nemôžu za to, že sme ich tam pozatvárali, je našou povinnosťou im pomôcť. A obzvlášť dúfam, že to nebude, nejak nedotkne, obzvlášť tie deti si tiež nevedia častokrát pomôcť, však sú zúfalé, hej, z toho proste, z toho tlaku, z toho všetkého a áno, už sa o tom, už sa za to menej hanbí, už sa o tom viacej rozpráva, čo je dobré, my sa tu stigmatizujeme. Najväčší počet psychiatrov je viete kde? V parlamente. V parlamente. Tu najväčší výskyt psychiatrov na meter štvorcový. Potom na facebooku, hej. Toto je presne, že my, to tu zaznelo, vysielame tie hrozné signály, ale aj napriek tomu sa už ľudia prestávajú hanbiť a báť a prestávajú sa ostýchať, začínajú o tom rozprávať a nemajú ísť kde a kam. Takže akákoľvek možnosť je, akékoľvek peniaze niekde sú, to je šialené. Rozumiete, že tu nie počúvam, že bolo nejakých štyri a pol milióna, o ktoré sme prišli, neprišli alebo na čo to išlo. Na kanalizáciu pre Tarabu? Viete, ja neviem, kde sa to akože presunulo, hej, keď to bolo určené na tie, na tie choroby a teraz tu rozprávam o niečom inom.
Pán minister, ja sa vám nebudem pliesť do remesla, ja sa snažím držať, ale toto som si považoval, že máte tam nejaké možnosti, zastavte tú hydru, zastavte tie nenásytné gágory, povedzte im, choďte robiť, dokážte niečo iné. Už keď ste 30 rokov boli nasatí, už by malo stačiť a už keď za tých 30 rokov ste sa nenaučili žiť bez štátu a bez toho, aby vás niekto dotoval, tak už sa to nenaučíte. A štát by mal povedať dosť, dosť, lebo my tu máme problém. Naozaj tu je obrovský problém. To budeme tie deti prekračovať po tých cestách, to budeme zbierať po tých koľajniciach tie deti, keď sa nezobudíme a keď nepovieme dosť. Peniaze zo zvončeka sa nekradnú. To bol taký jeden prípad. Viete, to boli tí, čo miništranti pred kostolom peniaze do zvončeka, vraj sa stalo, jeden ten miništrant si zobral, to bolo božie dopustenie v celej dedine. Sú peniaze, na ktoré sa nešiaha. Nešiaha sa na peniaze v školstve, nešiaha sa na peniaze v zdravotníctve, ale zdá sa, že tu máme medzi sebou ľudí, ktorí sa neštítia. Že to tu je kultúra. Kultúra toho, že poďme tam, tam sa dá. Lebo nakoniec vždycky to ten štát doleje, lebo však povieš zdravotníctvo, zdravie, voliči, to je, vždycky to funguje. Nedá sa to donekonečna. A toto nás dobieha, ale mám strach z tej obavy z tej pandémie, tej psychosomatiky. Lebo ono to neni len, že to dieťa trpí a že bolí duša. Duša vie bolieť. Ale tie deti, ktoré nám prejdú cez ten systém, že ich nezachránime, tak úplným excesom toho je Spišská Stará Ves. To sú aj iné, by som povedal, že dôsledky neriešenia toho celého problému.
Čiže máme všetci veľkú zodpovednosť a, pán minister, vy enormne veľkú zodpovednosť, tak vám držím, držím v tom palce.
Ďakujem pekne.

Na vaše vystúpenie, pán poslanec, dve faktické.
Prvá pani poslankyňa Kolíková, máte slovo.

Ďakujem pekne.
Pán poslanec, veľmi ďakujem za tvoju reakciu. Ja si myslím, že spoločne sme vystúpili práve preto, lebo oblasť duševného zdravia považujeme za absolútne kľúčovú, ktorú musíme v krajine riešiť. Máme tu takýto návrh zákona, ja som porozumela od reakcie pána ministra, že je v časovej tiesni a má, javí sa, že má záujem na to, aby ten zákon bol dobrý, no tak potom sme v prvom čítaní, tak ja si myslím, že je tu určitý priestor, je tu určitý priestor, aby sme to skúsili napraviť, lebo ak niečo má tento zákon priniesť, no tak by mal priniesť to, aby tí psychoterapeuti, ktorých tu máme, proste mohli tú činnosť vykonávať a rozšírili sme tie rady. Toto, naozaj toto skúsme, využime ten priestor, využime, nejde to v skrátenom legislatívnom konaní, chvála tomu, že to ide takto. My si musíme poďakovať, že to ide v riadnom konaní a že to teda nejaký časový priestor má, ale máme tu nejaký časový priestor, tak ho využime.
Tak ja reagujem na pána poslanca Hlinu, ale mojou reakciou je, že súčasne vás vyzývam, pán minister, prosím, využite tých odborníkov, ktorí apelujú, chcú s vami na tom robiť. Prosím vás, vytvorte ten priestor pre tú psychoterapeutickú činnosť tak, aby sme tých psychoterapeutov, ktorých tu máme riadne vyškolených, aby sme im umožnili to vykonávať a zachránili sme to, čo sa ešte zachrániť dá.
Ďakujem.

Ďalej pán poslanec Sabo.

Ďakujem za slovo. Ja len tak prirodzene naviažem, ono totižto podmienkou toho, aby z toho, čo tu máme aktuálne na stole, vzniklo niečo, čo bude použiteľné a aj funkčné v budúcnosti, ono je to podmienené tým, že aj ministerskí úradníci budú chcieť spolupracovať s tou odbornou verejnosťou, to len taká poznámka pod čiarou, ale chcel som na záver, lebo pomerne dnes veľa som rozprával, že my sa tu od desiatej rozprávame v tomto vzácnom pléne o tak dôležitej téme, o duševnom zdraví. Je pol štvrtej a venovali sme tejto téme, resp. tomuto návrhu zákona naozaj veľa času, ak teda s malou odbočkou o záchrankách, ale naozaj veľa času. Mne je aj ľudsky, aj úprimne mi je ľúto, že sme sa rozprávali vlastne len v takom uzavretom klube opozičných poslancov a poslankýň a že vecne nevystúpil k tomuto návrhu nikto. Ja verím, že ešte nejaké záverečné slovo, pán minister, ktorý sa tvári, že by tu radšej nebol ako bol, bude mať, ale fakt je ten, že od desiatej tu o tom diskutujeme, diskutujeme len v rámci opozície a urobme si len taký akože do budúcna len taký test, hej, prioritami, že keď sa bude rozprávať o ústavnom zákone o dvoch pohlaviach, že koľko ľudí z koalície bude rozprávať.

Ďakujem. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce sa k rozprave vyjadriť navrhovateľ? Nie? Nie. Spravodajca? Nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Nasleduje druhé čítanie o návrhu poslanca Daniela Karasa na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov. Návrh zákona má parlamentnú tlač 432, spoločná správa výborov má tlač 432a.
Dávam slovo poslancovi Danielovi Karasovi, aby návrh zákona odôvodnil.

(Rokovanie v druhom čítaní o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Daniela Karasa na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov, tlač 432.)