39. schôdza

Ďakujem, pán spravodajca.
Otváram písomnú rozpravu, do ktorej som dostal štyri prihlášky, a prvou z nich, prvým vystupujúcim bude pán poslanec Sabo za klub PS.

Dobré ráno všetkým, vážený pán predsedajúci, vitajte v službe.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister a aj všetci, ktorí sledujete a ktoré sledujete, síce v programe prerokovávania teraz ešte stále svieti, že prerokovávame návrh zákona o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti, no pravda je taká, ako ste aj počuli z úvodného slova pána ministra zdravotníctva, že už ide iba o zákon o psychologickej činnosti, pretože psychoterapia bola vypustená. Ak ale dovolíte, ja chcem chvíľu zotrvať pri tej psychoterapii a to preto, aby som dokreslil, prečo je pre mňa tento zákon tak hlboko citlivou záležitosťou, priam srdcovou záležitosťou a, žiaľ, tak trošku s kostrbatým a trpkým koncom. A, prepáčte, budem osobnejší, možno osobnejší, než toto plénum je vôbec zvyknuté.
Pravda je taká, že psychoterapia mi zachránila život. Vec sa má tak, že bez toho, aby som si pýtal nejakú odozvu, tak dnes mám narodeniny, ale od roku 2008 ich neoslavujem, pretože v tento deň namiesto toho, aby som oslavoval, som cestoval z Bratislavy do Bardejova, lebo som bol vyzdvihnúť osobné veci a úmrtný list môjho otca, ktorý tam v kúpeľoch nečakane umrel. A aby toho málo nebolo, tak takto presne pred rokom presne v deň narodenín som pochoval mamu. Takže isto rozumiete, že môj vzťah k tomuto dátumu je svojský. A síce neoslavujem, tak mám narodeninové prianie. Naozaj z hĺbky zo srdca si prajem, aby všetci ľudia v tejto krajine mali skutočne bezbariérový prístup k starostlivosti o svoje duševné zdravie. Hovorím naozaj z vlastnej skúsenosti, pretože psychoterapia mi zachránila život, bez nej by som tu dnes možno nestál.
Potom, čo zomrel nečakane môj otec, som sa totižto ocitol v špirále smútku a šoku, sebapoškodzovania a vďaka mojej sestre som po veľmi dlhej dobe vyhľadal pomoc, odbornú pomoc. Bola mi diagnostikovaná posttrauma, ktorá sa rozvinula do ťažkej depresie, a bola to práve terapia, ktorá ma vrátila späť do života. Nestalo sa to hneď, netrvalo to týždeň, netrvalo to mesiac, ale vrátila ma späť do života. A vtedy som sa aj zo svojej vďaky odborníkom a k odborníčkam, ktorí mi pomohli, začal venovať osvete, spoznal som mnoho skvelých ľudí, odborníkov a odborníčok a mnoho z nich dodnes považujem za blízkych priateľov a blízke priateľky. A aj cez týchto ľudí som od úplného začiatku sledoval vznik a tvorbu tohto zákona. Zákona, ktorý na začiatku mal taký renesančný cieľ – poskytnúť tú dostupnú zdravotnú starostlivosť, a nielen zdravotnú starostlivosť o duševné zdravie, všetkým ľuďom bez bariér a dostať do systému čo najviac odborne pripravených ľudí, ľudí pripravených pomáhať a, žiaľ, misia tohto zákona päť rokov po tom, čo sa začalo v auguste 2020 pripravovať, končí, poviem to nežne, kotrmelcom.
Ako som povedal, tak pôvodným cieľom tohto zákona bolo rozšírenie starostlivosti a to, aby sa do systému bezbariérovo dostali odborníci a odborníčky, ktorí sú pripravení pomáhať. Od augusta 2020 mal ten tím, ktorý pripravoval tento zákon, rôzne zloženie, tí ľudia prichádzali, odchádzali z rôznych vzťahových dôvodov aj kvôli tomu, že sa menila dynamika aj vedenia tímu, opakovane sa menilo znenie tohto zákona, návrh mal iks verzií, až sme sa dostali teda k tej poslednej, resp. predposlednej, ktorá bola stiahnutá pred letnými prázdninami z rokovania parlamentu, pretože tá verzia, ktorá bola stiahnutá pred prázdninami z parlamentu, bola neopraviteľná, a to nehovorím ja, to povedal dokonca Odbor legislatívy a aproximácie práva Národnej rady Slovenskej republiky. Ja som aj spoločne so zástupcami odbornej verejnosti navyše hovoril, že tá verzia bola chaotická a bola nevykonateľná v praxi. Aspoň to málo, čo by sa teoreticky dalo opraviť, sme chceli opraviť a pripravili sme pred letom pozmeňujúci návrh, ktorý som chcel aj podať, ale, žiaľ, som to nevystihol, pretože, ako som spomínal, ten zákon bol stiahnutý, ale vážim si, naozaj si vážim, pán minister, že veľa z toho, čo sa objavovalo v tom pozmeňujúcom návrhu, sa dostalo aj do tejto verzie. Naozaj veľa z toho pozmeňováku si ministerstvo zdravotníctva osvojilo, za čo som úprimne vďačný.
Čo je negatívne, tým som vlastne začal, že kvôli veľmi komplikovaným vzťahom z toho návrhu vypadla psychoterapia, paradoxne aj napriek tomu, že tá psychoterapia bola pôvodným zámerom, pôvodným cieľom tejto novely, resp. tohto zákona. Ako sme spomínali, tak ona sa dočká síce svojej legislatívnej úpravy, vo výbore sme sa dozvedeli teraz, že by to možno mohlo byť budúci rok, ak vôbec, či hádam, ťažko povedať, každopádne si veľmi, naozaj veľmi želám, aby od momentu august 2020, kedy sa to začalo pripravovať, v roku 2026, po šiestich rokoch, sa psychoterapia konečne dočkala svojho toľko potrebného uznania v tejto krajine.
Dnes teda rokujeme o návrhu, ktorý nielenže nenapĺňa svoj pôvodný cieľ, ale on nie je ani dopracovaný. Už teraz je jasné, že to, čo dnes schválime, pretože predpokladám, že o jedenástej sa to schváli, bude potrebné čoskoro novelizovať a to dokonca aj pre naozaj zásadné pripomienky Slovenskej komory psychológov, ktorá mala byť pri tvorbe tohto zákona hlavným partnerom, no nebolo tomu až tak. Navyše som pri tvorbe zákona odsledoval veľmi nemilý jav, a možno budem kvôli tomu, čo teraz poviem, aj v nevôli, na prvom mieste nebol pacient, nebola pacientka, nebol klient, nebola klientka. A pritom, to si hádam nemusíme nejako košato hovoriť do detailov, slovenské duševné zdravie aj potom, čo sa udialo počas pandémie, aj potom, čo sa deje vplyvom sociálnych sietí, aj vďaka tomu, že máme investičný dlh a tak ďalej a tak podobne, slovenské duševné zdravie potrebuje pomoc tu a teraz. Nielen tie akútne prípady, ale aj prevencia, ktorá vie zamedziť tomu, aby tie ďalšie akútne prípady pribúdali. Hádam nemusím pripomínať, že prevencia šetrí ďalšie, budúce náklady. Také je to jednoduché, čím skôr to zasanujete, tým menej toho potom budete musieť riešiť.
Žiaľ, ministerstvo zdravotníctva namiesto toho, aby urobilo naozaj maximum preto, aby tá pomoc bola čo najdostupnejšia, podporuje kastovníctvo. Ministerstvo zdravotníctva priamo na svojej pôde nielenže dáva priestor, ale prispôsobuje tvorbu legislatívy osobným záujmom naozaj úzkej skupiny ľudí, osobným záujmom, kedy nejde o pacienta, o pacientku, o klienta a o klientku, ale o ich partikulárne záujmy. A táto skupina je vedená istým nemenovaným docentom, zhodou okolností bývalým spolupracovníkom ŠtB, čo je podľa mňa v priamom rozpore s charakterovým a morálnym vybavením osobnosti psychológa. Títo ľudia, ktorí sú zoskupení okolo tohto pána, nielenže hrajú na seba a nekompromisne presadzujú ideu, že existujú väčší a vyvolenejší odborníci než tí ostatní odborníci, čo je bulšit, prepáčte, ja rozumiem, že pre niekoho je náročné zliezť z vlastného piedestálu po tom, čo si ho roky pestujete, tak si prikladáte a tak si hoviete v tej svojej dôležitosti, ale je to paradox. Paradox, keď si uvedomíte, že rozprávate o psychológoch, že niekto nevie pozrieť ďalej za svoje vlastné záujmy.
Ešte raz, skupina, ktorej nejde o pacientov a pacientky, lebo keby šlo skutočne a úprimne, tak dnes sa nerozprávame o zákone o psychologickej činnosti, ale rozprávame sa o zákone o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti tak, ako to bolo pôvodne mienené, nie o tomto. Ale to by muselo platiť keby bolo keby a keby sme nezotrvávali v stave, kedy sa klinická psychológia prezentuje ako nadradená všetkým ostatným psychológiám. Tento naratív, bohužiaľ, zotrváva a ministerstvo zdravotníctva ho živí a je to viac než škodlivé, pretože neexistuje akože psychológia a potom tá pravá psychológia je psychológia klinická a všetky ostatné psychológie sú si rovné. To, že jedna je viac psychológia a ostatné sú menej psychológie, tak to naozaj nefunguje. Klinická psychológia je iba jednou zo špecializácií. Bodka.
Na záver, nechcem vás už dlhšie zdržiavať, lebo sú aj ďalší kolegovia, ktorí sa chcú zapojiť do diskusie, chcem naozaj úprimne a osobne pozdraviť všetkých školských, pracovných, poradenských, dopravných psychológov a psychologičky, ktorí vo svojej pracovnej každodennosti robia maximum pre svojich klientov a klientky, pre pacientov a pacientky, robia najlepšie ako vedia, ako môžu, resp. nerobia svoju prácu, robia svoje poslanie a za to si ich neskutočne vážim. Ďakujem im za to, že to robia aj napriek tomu, že štát, systém, vláda, legislatíva v mnohom hrá proti nim a títo ľudia nesú na svojich pleciach slovenské národné, keď už teda je to také moderné dávať všade nálepku, slovenské národné duševné zdravie. A, samozrejme, zdravím aj forenzných, zdravím aj akademikov a zdravím aj klinických psychológov, tých, ktorí majú skutočne na prvom mieste ľudí, pomoc ľuďom a nie samých seba. Ďakujem za vašu prácu, veľmi si ju vážim.
No a na záver, keďže vystupujem za klub Progresívneho Slovenska, tak musím povedať, že klub PS novelu zákona o psychologickej činnosti nepodporí, keby som prehliadol ten proces a keby som prehliadol ten na kosť ohlodaný obsah, tak akosi sa nám tam objavil prílepok nesúvisiaci, o ktorom bude rozprávať kolega Oskar Dvořák.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za vaše vystúpenie, pán poslanec. S faktickou poznámkou piati poslanci a poslankyne.
A prvou z nich je pani poslankyňa Gažovičová.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem kolegovi Sabovi, že naozaj dlhodobo ozvučuje tú tému duševného zdravia a nebojí sa ísť aj do toho, že práve cez svoj osobný príbeh ukazuje, aké, aké je to dôležité. Ja sa teda venujem školstvu, práve včera sme na školskom výbore prejednávali správu Najvyššieho kontrolného úradu o tom, aký problém máme s nedostupnosťou psychologickej starostlivosti hlavne vo vzťahu k mladým, týka sa to školských psychológov, ale týka sa to aj systému ako celku. Naozaj je to oblasť, ktorú nesmieme podceňovať, lebo tak ako tu aj odznelo, tá prevencia, to sa netýka len fyzického zdravia a nie je to len o tom, že ideme na kontrolu, neviem, k zubárovi, ale je to práve aj o tom, aby sa nerozvíjali do dramatických rozmerov nejaké psychické ťažkosti, ktoré na začiatku môžu začať nejakými miernymi úzkosťami, ale keď prejdú až napr. do depresie, tak potom zasahujú vlastne už aj celé fungovanie. Ten problém na Slovensku je, že my tu máme ľudí, ktorí dokonca aj vyštudovali psychológiu, aj si urobili často na vlastné náklady niekoľkoročný drahý výcvik, napriek tomu v praxi fungujú na živnosť a poskytujú niečo, čo si fakturujú, napr. ako poradenstvo o životnom štýle, napriek tomu, že sú plne kvalifikovaní, tak vlastne papierovo nemôžu poskytovať psychoterapiu, ktorú by mohla preplácať poisťovňa, pretože na to nie je vytvorené legislatívne zázemie. A toto práve mal tento zákon vyriešiť, aby aj ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť platiť 50-60 eur na hodinu v psychoterapii, aby im to preplatila poisťovňa a, žiaľ, toto ten zákon nerieši.
Ďakujem.

S faktickou pán poslanec Majerský František.

Ďakujem veľmi pekne. Michal, v prvom rade tvoja osobná spoveď presne hovorí o tom, prečo je dôležitá psychoterapia. Mne je ľúto, čo sa ti stalo, nebudeme sa o tom tuná rozprávať, ale ľudia potrebujú počuť, hlavne vonku, že nie sú v tom sami, to je kľúčové, že nie sú sami, rozprávajme sa o tomto probléme, lebo tento problém je veľký, tých ľudí, ktorí majú psychické problémy, nemajú to s kým riešiť, pribúda a naopak nám ubúda odborníkov, ktorí to riešia a majú riešiť. Tento zákon to, bohužiaľ, ale nerieši, nerieši to a pevne verím, že keď si ho koalícia schváli, tak sa urobí taký zákon, aby zlepšoval tú psychoterapiu na Slovensku, lebo potrebujeme ju zlepšovať. Potrebujeme ju skvalitňovať a potrebujeme dostať do toho viac a viac odborníkov kvôli našim deťom, kvôli budúcnosti, lebo vidíme, že deti majú obrovské problémy a nemajú ich komu povedať. Detských psychológov máme veľmi málo, detských psychiatrov máme veľmi málo a myslím, že táto situácia sa za posledné roky naopak zhoršila a nezlepšila.
Ďakujem.

Ďalší pán poslanec Dvořák.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja ti, Mišo, ďakujem teda za tú tvoju osobnú spoveď a je to dôležité o tom hovoriť, pretože je teraz jasné, že tento zákon nejak výrazne, a ja si dovolím povedať, takmer vôbec nezlepší starostlivosť o duševné zdravie, a to najmenej, čo môžme urobiť, a je to súčasťou toho procesu, je, aby sme napr. scitlivovali ten samotný jazyk, ako sa rozprávame o duševnom zdraví, aby tu, keď už nevieme prísť v tejto Národnej rade s nejakým zákonom, ktorý by akútne naozaj alebo proste nejak perspektívne pomohol tým ľuďom, aby ste teda nestigmatizovali to ďalej, lebo ono, súčasťou toho problému je to, že ľudia sa hanbia hovoriť o tom, že majú psychické problémy. Ja o to viac ti ďakujem a ja toto zažívam aj v tej Národnej rade. Ja keď som vystupoval v prvom čítaní k tomuto a hovoril som, aké problémy máme s duševným zdravím a aký máme nedostatok odborníkov, tak pán predsedajúci, vtedy pán Danko, sa mi tu vysmieval spoza chrbta a smial sa mi teda, že čo si tu z toho robím psychologickú poradňu. Vtedy sa k nemu pridala pani Vaľová a začali teda rozprávať, že čo tu ja rozprávam. A rozprával som o vážnych témach, ako sa deti nevedia dostať do ambulancie. Potom tu počúvam často, a to teda aj niektorí opoziční kolegovia, ale hlavne teda aj od koaličných to počúvam, si tu nadávajú do bláznov, že si zabudli dať tabletky a podobne. A teraz si predstavte tú situáciu, že sleduje nás niekto, a výrazne teda deti majú dneska problém s duševným zdravím a oni pozerajú na to, že vlastne ako si tu nadávajú do bláznov a že vlastne to je nejaká nadávka a potom ide v hlave, že či si vôbec vlastne tie problémy môžu priznať. A preto o to viac je dôležitejšie, že si povedal o tej svojej osobnej skúsenosti.
A ja chcem teda aj ľuďom, ktorí pozerajú tento prenos, povedať, že nevšímajte si občas tie veci, ktoré si tu ľudia hovoria, že si zabudli dať tabletky alebo podobne, nie je to hanba si priznať problémy a nie je to vôbec hanba vyhľadať pomoc a riešiť tie problémy, kým sa rozvinú do niečoho závažnejšieho.
Ďakujem teda ešte raz za vystúpenie.

S faktickou pán poslanec Szalay.

Ďakujem veľmi pekne. Ja len stručne. Teraz to možno vyznie divne, ale všetko najlepšie, Michal. Veľmi pekne ďakujem za tvoje vystúpenie. Veľmi si cením, že si sa do tejto témy zahryzol a aj tým konkrétnym príkladom si teda nastavil zrkadlo tomu zákonu. Tie zákony sa nemôžu v tejto republike tvoriť spôsobom, že máme tu plán obnovy, potrebujeme minúť peniaze a kvôli tomu potom cválame s legislatívou, ktorá je suboptimálna a nerieši, a na konci dňa potom nerieši to, čo riešiť má. Lebo nakoniec vlastne prišla amputovaná tá legislatíva, keď sa z nej vyhodila celá psychoterapia. Mrzí ma teda takýto spôsob prípravy legislatívy. Pán minister to vie, že mám voči tomuto pravidelné výhrady a nechcem dlho rozprávať.
Ďakujem, Michal, a ten prílepok je, samozrejme, škandalózny.