39. schôdza

Ďakujem pekne.
Dobré ráno, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, páni poslanci. Dovoľte mi dnes v rámci reformy starostlivosti o duševné zdravie, ku ktorej sa Slovenská republika zaviazala v pláne obnovy a odolnosti, predložiť Národnej rade návrh zákona o psychologickej činnosti, ktorý prináša modernizáciu, profesionalizáciu v poskytovaní psychologickej starostlivosti na Slovensku.
Návrh zákona prináša tri výrazné zmeny do aktuálnej právnej úpravy. Prináša možnosť poskytovať psychologické služby aj na voľnom trhu, čo bolo doteraz možné len v rámci systému zdravotníctva. Po prijatí zákona budú psychológovia môcť vykonávať psychologickú činnosť vo vlastnom mene, alebo môžu pôsobiť ako zamestnanci iných subjektov pod ohľadom odborného garanta, podobne ako je to v zdravotníckych zariadeniach. Nový systém tak vytvára predpoklad pre skokový náraz odborníkov tým, že zapojí aj psychológov absolventov.
Po druhé, zákon umožní všetkým psychológom zapojiť sa do ďalšieho špecializovaného vzdelávania a zvyšovať si odbornú kvalifikáciu. Doposiaľ špecializačné vzdelávanie existovalo len pre psychológov v rezorte zdravotníctva. V súlade s európskou smernicou o uznávaní odborných kvalifikácií sa vďaka novému zákonu vytvorí systém ďalšieho vzdelávania, ktoré bude uznateľné naprieč jednotlivými rezortmi aj v rámci vnútorného trhu Európskej únie.
A po tretie, zákon zavádza povinnosť psychológov o všetkých odvetviach, ako aj povinnosť právnických osôb, ktoré budú poskytovať psychologické služby na voľnom trhu, registrovať sa v profesijnej komore, ktorá má právomoc ich registrovať, vydávať im licencie a vykonať dohľad nad ich činnosťou. Slovensko sa tak zaradí medzi krajiny Európskej únie, ktoré majú takýto komplexný autonómny model samosprávnej regulácie psychologickej činnosti. Zákon tak psychológom prináša možnosť podieľať sa na vlastnej samospráve a priamo ovplyvňovať a profesionalizovať výkon svojho povolania, aký ešte v Európe nie je bežným štandardom. Tieto zmeny majú významný dopad na poskytovanie psychologických služieb.
A aby tieto zmeny boli vykonané s ohľadom na ochranu verejného zdravia a bezpečnosť občanov Slovenska, zákon obsahuje aj systém brzda protiváh a podobne ako pri iných typoch podnikateľské činnosti ustanovuje kompetenciu ministerstva zdravotníctva regulovať činnosti, ktoré ovplyvňujú alebo môžu mať dopad na zdravie. Z tohto dôvodu ministerstvo zdravotníctva vydá po dohode s odborníkmi a vecne príslušnými rezortmi aj príslušné vykonávacie predpisy, ktoré sa týkajú povinného personálneho a materiálno-technického zabezpečenia zariadení poskytujúcich psychologické služby na voľnom trhu a taktiež bude určený rozsah týchto služieb.
Je dôležité si uvedomiť, že psychologické služby vyhľadávajú ľudia s rôznymi potrebami, z ktorých časť potrebuje špecializovanú zdravotnú starostlivosť, napríklad psychiatrickú. Osoby poskytujúce psychologické služby na voľnom trhu preto musia mať odbornú kompetenciu odlíšiť, či pre klienta postačuje základná psychologická starostlivosť, alebo je potrebné ho poslať do systému zdravotnej starostlivosti.
Zákon z tohto dôvodu upravuje odbornú spôsobilosť psychológov, ako aj pre odborných garantov, ktorí budú garantovať činnosť psychológov, ktorí zatiaľ odbornú spôsobilosť samostatne vykonávať činnosť nezískali. Aby prvé zariadenie mohlo vzniknúť skôr, ako nadobudne účinnosť nové nariadenie vlády, psychológovia s odbornou kompetenciou, ktorú získali v zdravotníctve, už teraz budú môcť vykonávať samostatnú prax aj mimo rezortu zdravotníctva, alebo pôsobiť ako odborní garanti.
Návrh zákona pamätá aj na ochranu pred neprimeranou disciplinárnou právomocou profesijnej komory v časti, ktorá má prienik do pracovnoprávnych vzťahovať a do výkonu verejnej a štátnej služby. A disciplinárna právomoc komory je preto upravená tak, aby nemohlo dôjsť k jej zneužívaniu alebo ku kolízii s právomocami ďalších subjektov. Ako som uviedol, Slovensko bude len štvrtá krajina v EÚ, ktorá dosiahla upravenou právomocou profesijnej komory a v súlade s praxou v týchto krajinách bude odvolacím organom pre rozhodnutia komory ministerstvo zdravotníctva.
Na finálnom znení zákona bola dosiahnutá zhoda so všetkými rezortmi dotknutými a návrh sme prerokovali s viac ako tridsiatimi zástupcami odborníkov a odborných spoločností počas niekoľkých okrúhlych stolov, ktoré sa aj na môj podnet konali v mesiacoch jún a júl. A na základe jednohlasného rozhodnutia účastníkov bola z pôvodného návrhu vyňatá úprava psychoterapeutickej činnosti inými povolaniami ako psychológ, ktorá bude upravená samostatným zákonom.
Ja tu chcem možno povedať dve-tri ešte doplnenia. My sme sa bavili o tom, že, samozrejme, ide o nový zákon, to znamená, bude s ním potrebné pracovať. Tá zhoda tam dosiahnuť je pomerne náročná, ale my sme o tom diskutovali tak v rámci okrúhlych stolov, ako aj počas napríklad výboru, že na týchto novelách budeme pracovať a máme ambíciu ich priniesť v roku 2026. Navyše už zajtra v súlade aj s odporúčaniami a s diskusiou, napríklad aj s komisárom pre deti pánom Mikloškom, bude na ministerstve zdravotníctva zorganizovaný úvodný okrúhly stôl za účasti piatich rezortov, piatich ministrov, ak chcete, jedná sa o ministra vnútra, spravodlivosti, školstva, práce a zdravotníctva. A tou nosnou témou bude téma duševného zdravia, predovšetkým duševného zdravia našich detí a mládeže. Ide o nadrezortnú tému, ktorá v určitom zmysle má ambíciu doplniť aj to, o čom dnes hovoríme. A navyše stále platí, že do konca roka bude predstavená aj stratégia rozvoja ľudských zdrojov v zdravotníctve, kde, samozrejme, oblasť ľudských zdrojov pre psychológov, psychoterapeutov, ale aj lôžok a dostupnosti bude jednou z vážnych tém, ktorá bude adresovaná, takže to vnímame oveľa komplexnejšie.
Ale vrátim sa späť k tomuto zákonu. Si vás preto dovolím požiadať, vážené panie poslankyne, páni poslanci, o podporu pre navrhovaný zákon. A nakoľko mám za to, že ide o zákon, ktorý má potenciál výrazne zlepšiť starostlivosť o duševné zdravie v našej krajine, chcem sa poďakovať aj tým, ktorí aj ešte v rámci možno bývalej vlády toto zaradili ako jeden z dôležitých míľnikov v rámci plánu obnovy. Ale je na čom pracovať, ale je dobré, že tento nový zákon uvádzame do platnosti a budeme ho neustále zlepšovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené pani poslankyne, pani poslanci, ako spoločný spravodajca výboru predkladám spoločnú správu k vládnemu návrhu zákona o psychologickej činnosti a psychoterapeutickej činnosti a o zmenení a doplnení niektorých zákonov.
Uvedený vládny návrh bol pridelený na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru, výboru pre sociálne veci a výboru pre zdravotníctvo ako gestorskému výboru. Ústavnoprávny výbor a výbor pre sociálne veci súhlasili s návrhom zákona a odporučili Národnej rade návrh zákona schváliť. Výbor pre zdravotníctvo súhlasil s návrhom zákona a odporučil Národnej rade návrh zákona schváliť s pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré sú obsiahnuté v štvrtej časti spoločnej správy. Gestorský výbor nedostal žiadne stanoviská poslancov, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k vládnemu návrhu zákona o psychologickej činnosti a psychoterapeutickej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyjadrených v uznesení uvedených pod bodom III tejto správy a v stanovisku gestorského výboru odporučil Národnej rade Slovenskej republiky vládny návrh zákona schváliť s pozmeňujúcimi návrhmi. Spoločná správa obsahuje 11 pozmeňujúcich návrhov. Gestorský výbor súčasne navrhoval, aby sa o bodoch 1, 2, 4 až 11 hlasovalo spoločne s návrhom gestorského výboru schváliť, o bode 3 osobitne s návrhom gestorského výboru schváliť.
Spoločná správa výborov bola schválená uznesením č. 129 z 9. septembra 2025, kde ma výbor poveril za spoločného spravodajcu k predloženému návrhu zákona a poslancov Petra Slyška a Karola Janasa za náhradníkov v prípade neúčasti spravodajcu.
Pán predseda, skončil som, môžete otvoriť rozpravu.

Dobré ráno všetkým, vážený pán predsedajúci, vitajte v službe.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister a aj všetci, ktorí sledujete a ktoré sledujete. Síce v programe prerokovávania teraz ešte stále svieti, že prerokovávame návrh zákona o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti, no pravda je taká, ako ste aj počuli z úvodného slova pána ministra zdravotníctva, že už ide iba o zákon o psychologickej činnosti, pretože psychoterapia bola vypustená. Ak ale dovolíte, ja chcem chvíľu zotrvať pri tej psychoterapii a to preto, aby som dokreslil, prečo je pre mňa tento zákon tak hlboko citlivou záležitosťou, priam srdcovou záležitosťou a, žiaľ, tak trošku s kostrbatým a trpkým koncom. A, prepáčte, budem osobnejší, možno osobnejší, než toto plénum je vôbec zvyknuté.
Pravda je taká, že psychoterapia mi zachránila život. Vec sa má tak, že bez toho, aby som si pýtal nejakú odozvu, tak dnes mám narodeniny, ale od roku 2008 ich neoslavujem, pretože v tento deň namiesto toho, aby som oslavoval, som cestoval z Bratislavy do Bardejova, lebo som bol vyzdvihnúť osobné veci a úmrtný list môjho otca, ktorý tam v kúpeľoch nečakane umrel. A aby toho málo nebolo, tak takto presne pred rokom presne v deň narodenín som pochoval mamu. Takže isto rozumiete, že môj vzťah k tomuto dátumu je svojský. A síce neoslavujem, tak mám narodeninové prianie. Naozaj z hĺbky zo srdca si prajem, aby všetci ľudia v tejto krajine mali skutočne bezbariérový prístup k starostlivosti o svoje duševné zdravie. Hovorím naozaj z vlastnej skúsenosti, pretože psychoterapia mi zachránila život, bez nej by som tu dnes možno nestál.
Potom, čo zomrel nečakane môj otec, som sa totižto ocitol v špirále smútku a šoku, sebapoškodzovania a vďaka mojej sestre som po veľmi dlhej dobe vyhľadal pomoc, odbornú pomoc. Bola mi diagnostikovaná posttrauma, ktorá sa rozvinula do ťažkej depresie, a bola to práve terapia, ktorá ma vrátila späť do života. Nestalo sa to hneď, netrvalo to týždeň, netrvalo to mesiac, ale vrátila ma späť do života. A vtedy som sa aj zo svojej vďaky odborníkom a k odborníčkam, ktorí mi pomohli, začal venovať osvete, spoznal som mnoho skvelých ľudí, odborníkov a odborníčok a mnoho z nich dodnes považujem za blízkych priateľov a blízke priateľky. A aj cez týchto ľudí som od úplného začiatku sledoval vznik a tvorbu tohto zákona. Zákona, ktorý na začiatku mal taký renesančný cieľ poskytnúť tú dostupnú zdravotnú starostlivosť, a nielen zdravotnú starostlivosť o duševné zdravie, všetkým ľuďom bez bariér a dostať do systému čo najviac odborne pripravených ľudí, ľudí pripravených pomáhať a, žiaľ, misia tohto zákona päť rokov po tom, čo sa začalo v auguste 2020 pripravovať, končí, poviem to nežne, kotrmelcom.
Ako som povedal, tak pôvodným cieľom tohto zákona bolo rozšírenie starostlivosti a to, aby sa do systému bezbariérovo dostali odborníci a odborníčky, ktorí sú pripravení pomáhať. Od augusta 2020 mal ten tím, ktorý pripravoval tento zákon, rôzne zloženie, tí ľudia prichádzali, odchádzali z rôznych vzťahových dôvodov aj kvôli tomu, že sa menila dynamika aj vedenia tímu, opakovane sa menilo znenie tohto zákona, návrh mal iks verzií, až sme sa dostali teda k tej poslednej, resp. predposlednej, ktorá bola stiahnutá pred letnými prázdninami z rokovania parlamentu, pretože tá verzia, ktorá bola stiahnutá pred prázdninami z parlamentu, bola neopraviteľná, a to nehovorím ja, to povedal dokonca Odbor legislatívy a aproximácie práva Národnej rady Slovenskej republiky. Ja som aj spoločne so zástupcami odbornej verejnosti navyše hovoril, že tá verzia bola chaotická a bola nevykonateľná v praxi. Aspoň to málo, čo by sa teoreticky dalo opraviť, sme chceli opraviť a pripravili sme pred letom pozmeňujúci návrh, ktorý som chcel aj podať, ale, žiaľ, som to nevystihol, pretože, ako som spomínal, ten zákon bol stiahnutý, ale vážim si, naozaj si vážim, pán minister, že veľa z toho, čo sa objavovalo v tom pozmeňujúcom návrhu, sa dostalo aj do tejto verzie. Naozaj veľa z toho pozmeňováku si ministerstvo zdravotníctva osvojilo, za čo som úprimne vďačný.
Čo je negatívne, tým som vlastne začal, že kvôli veľmi komplikovaným vzťahom z toho návrhu vypadla psychoterapia, paradoxne aj napriek tomu, že tá psychoterapia bola pôvodným zámerom, pôvodným cieľom tejto novely, resp. tohto zákona. Ako sme spomínali, tak ona sa dočká síce svojej legislatívnej úpravy, vo výbore sme sa dozvedeli teraz, že by to možno mohlo byť budúci rok, ak vôbec, či hádam, ťažko povedať, každopádne si veľmi, naozaj veľmi želám, aby od momentu august 2020, kedy sa to začalo pripravovať, v roku 2026, po šiestich rokoch, sa psychoterapia konečne dočkala svojho toľko potrebného uznania v tejto krajine.
Dnes teda rokujeme o návrhu, ktorý nielenže nenapĺňa svoj pôvodný cieľ, ale on nie je ani dopracovaný. Už teraz je jasné, že to, čo dnes schválime, pretože predpokladám, že o jedenástej sa to schváli, bude potrebné čoskoro novelizovať a to dokonca aj pre naozaj zásadné pripomienky Slovenskej komory psychológov, ktorá mala byť pri tvorbe tohto zákona hlavným partnerom, no nebolo tomu až tak. Navyše som pri tvorbe zákona odsledoval veľmi nemilý jav, a možno budem kvôli tomu, čo teraz poviem, aj v nevôli, na prvom mieste nebol pacient, nebola pacientka, nebol klient, nebola klientka. A pritom, to si hádam nemusíme nejako košato hovoriť do detailov, slovenské duševné zdravie aj potom, čo sa udialo počas pandémie, aj potom, čo sa deje vplyvom sociálnych sietí, aj vďaka tomu, že máme investičný dlh a tak ďalej a tak podobne, slovenské duševné zdravie potrebuje pomoc tu a teraz. Nielen tie akútne prípady, ale aj prevencia, ktorá vie zamedziť tomu, aby tie ďalšie akútne prípady pribúdali. Hádam nemusím pripomínať, že prevencia šetrí ďalšie budúce náklady. Také je to jednoduché, čím skôr to zasanujete, tým menej toho potom budete musieť riešiť.
Žiaľ, ministerstvo zdravotníctva namiesto toho, aby urobilo naozaj maximum preto, aby tá pomoc bola čo najdostupnejšia, podporuje kastovníctvo. Ministerstvo zdravotníctva priamo na svojej pôde nielenže dáva priestor, ale prispôsobuje tvorbu legislatívy osobným záujmom naozaj úzkej skupiny ľudí, osobným záujmom, kedy nejde o pacienta, o pacientku, o klienta a o klientku, ale o ich partikulárne záujmy. A táto skupina je vedená istým nemenovaným docentom, zhodou okolností bývalým spolupracovníkom ŠtB, čo je podľa mňa v priamom rozpore s charakterovým a morálnym vybavením osobnosti psychológa. Títo ľudia, ktorí sú zoskupení okolo tohto pána, nielenže hrajú na seba a nekompromisne presadzujú ideu, že existujú väčší a vyvolenejší odborníci než tí ostatní odborníci, čo je bulšit, prepáčte, ja rozumiem, že pre niekoho je náročné zliezť z vlastného piedestálu po tom, čo si ho roky pestujete, tak si prikladáte a tak si hoviete v tej svojej dôležitosti, ale je to paradox. Paradox, keď si uvedomíte, že rozprávate o psychológoch, že niekto nevie pozrieť ďalej za svoje vlastné záujmy.
Ešte raz, skupina, ktorej nejde o pacientov a pacientky, lebo keby šlo skutočne a úprimne, tak dnes sa nerozprávame o zákone o psychologickej činnosti, ale rozprávame sa o zákone o psychologickej a psychoterapeutickej činnosti tak, ako to bolo pôvodne mienené, nie o tomto. Ale to by muselo platiť keby bolo keby. A keby sme nezotrvávali v stave, kedy sa klinická psychológia prezentuje ako nadradená všetkým ostatným psychológiám. Tento naratív, bohužiaľ, zotrváva a ministerstvo zdravotníctva ho živí a je to viac než škodlivé, pretože neexistuje akože psychológia a potom tá pravá psychológia, je psychológia klinická a všetky ostatné psychológie a sú si rovné. To, že jedna je viac psychológia a ostatné sú menej psychológie, tak to naozaj nefunguje. Klinická psychológia je iba jednou zo špecializácií. Bodka.
Na záver, nechcem vás už dlhšie zdržiavať, lebo sú aj ďalší kolegovia, ktorí sa chcú zapojiť do diskusie, chcem naozaj úprimne a osobne pozdraviť všetkých školských, pracovných, poradenských, dopravných psychológov a psychologičky, ktorí vo svojej pracovnej každodennosti robia maximum pre svojich klientov a klientky, pre pacientov a pacientky, robia najlepšie ako vedia, ako môžu, resp. nerobia svoju prácu, robia svoje poslanie a za to si ich neskutočne vážim. Ďakujem im za to, že to robia aj napriek tomu, že štát, systém, vláda, legislatíva v mnohom hrá proti nim a títo ľudia nesú na svojich pleciach slovenské národné, keď už teda je to také moderné dávať všade nálepku, slovenské národné duševné zdravie. A, samozrejme, zdravím aj forenzných, zdravím aj akademikov a zdravím aj klinických psychológov, tých, ktorí majú skutočne na prvom mieste ľudí, pomoc ľuďom a nie samých seba. Ďakujem za vašu prácu, veľmi si ju vážim.
No a na záver, keďže vystupujem za klub Progresívneho Slovenska, tak musím povedať, že klub PS novelu zákona o psychologickej činnosti nepodporí, keby som prehliadol ten proces a keby som prehliadol ten na kosť ohlodaný obsah, tak akosi sa nám tam objavil prílepok nesúvisiaci, o ktorom bude rozprávať kolega Oskar Dvořák.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Ďakujem kolegovi Sabovi, že naozaj dlhodobo ozvučuje tú tému duševného zdravia a nebojí sa ísť aj do toho, že práve cez svoj osobný príbeh ukazuje, aké, aké je to dôležité. Ja sa teda venujem školstvu, práve včera sme na školskom výbore prejednávali správu Najvyššieho kontrolného úradu o tom, aký problém máme s nedostupnosťou psychologickej starostlivosti, hlavne vo vzťahu k mladým, týka sa to školských psychológov, ale týka sa to aj systému ako celku. Naozaj je to oblasť, ktorú nesmieme podceňovať, lebo tak ako tu aj odznelo, tá prevencia, to sa netýka len fyzického zdravia a nie je to len o tom, že ideme na kontrolu, neviem, k zubárovi, ale je to práve aj o tom, aby sa nerozvíjali do dramatických rozmerov nejaké psychické ťažkosti, ktoré na začiatku môžu začať nejakými miernymi úzkosťami, ale keď sa prejdú až napr. do depresie, tak potom zasahujú vlastne už aj celé fungovanie. Ten problém na Slovensku je, že my tu máme ľudí, ktorí dokonca aj vyštudovali psychológiu, aj si urobili často na vlastné náklady niekoľkoročný drahý výcvik, napriek tomu v praxi fungujú na živnosť a poskytujú niečo, čo si fakturujú napr. ako poradenstvo o životnom štýle, napriek tomu, že sú plne kvalifikovaní, tak vlastne papierovo nemôžu poskytovať psychoterapiu, ktorú by mohla preplácať poisťovňa, pretože na to nie je vytvorené legislatívne zázemie. A toto práve mal tento zákon vyriešiť, aby aj ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť platiť 50-60 eur na hodinu v psychoterapii, aby im to preplatila poisťovňa a, žiaľ, toto ten zákon nerieši.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Michal, v prvom rade tvoja osobná spoveď presne hovorí o tom, prečo je dôležitá psychoterapia. Mne je ľúto, čo sa ti stalo, nebudeme sa o tom tuná rozprávať, ale ľudia potrebujú počuť, hlavne vonku, že nie sú v tom sami, to je kľúčové, že nie sú sami, rozprávajme sa o tomto probléme, lebo tento problém je veľký, tých ľudí, ktorí majú psychické problémy, nemajú to s kým riešiť, pribúda a naopak nám ubúda odborníkov, ktorí to riešia a majú riešiť. Tento zákon to, bohužiaľ, ale nerieši, nerieši to a pevne verím, že keď si ho koalícia schváli, tak sa urobí taký zákon, aby zlepšoval tú psychoterapiu na Slovensku, lebo potrebujeme ju zlepšovať. Potrebujeme ju skvalitňovať a potrebujeme dostať do toho viac a viac odborníkov kvôli našim deťom, kvôli budúcnosti, lebo vidíme, že deti majú obrovské problémy a nemajú ich komu povedať. Detských psychológov máme veľmi málo, detských psychiatrov máme veľmi málo a myslím, že táto situácia sa za posledné roky naopak zhoršila a nezlepšila.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja ti, Mišo, ďakujem teda za tú tvoju osobnú spoveď a je to dôležité o tom hovoriť, pretože je teraz jasné, že tento zákon nejak výrazne, a ja si dovolím povedať, takmer vôbec nezlepší starostlivosť o duševné zdravie a to najmenej, čo môžme urobiť a je to súčasťou toho procesu, je, aby sme napr. scitlivovali ten samotný jazyk, ako sa rozprávame o duševnom zdraví, aby tu, keď už nevieme prísť v tejto Národnej rade s nejakým zákonom, ktorý by akútne naozaj alebo proste nejak perspektívne pomohol tým ľuďom, aby ste teda nestigmatizovali to ďalej, lebo ono, súčasťou toho problému je to, že ľudia sa hanbia hovoriť o tom, že majú psychické problémy. Ja o to viac ti ďakujem a ja toto zažívam aj v tej Národnej rade. Ja keď som vystupoval v prvom čítaní k tomuto a hovoril som, aké problémy máme s duševným zdravím a aký máme nedostatok odborníkov, tak pán predsedajúci, vtedy pán Danko, sa mi tu vysmieval spoza chrbta a smial sa mi teda, že čo si tu z toho robím psychologickú poradňu. Vtedy sa k nemu pridala pani Vaľová a začali teda rozprávať, že čo tu ja rozprávam. A rozprával som o vážnych témach, ako sa deti nevedia dostať do ambulancie. Potom tu počúvam často, a to teda aj niektorí opoziční kolegovia, ale hlavne teda aj od koaličných to počúvam, si tu nadávajú do bláznov, že si zabudli dať tabletky a podobne. A teraz si predstavte tú situáciu, že sleduje nás niekto, a výrazne teda deti majú dneska problém s duševným zdravím a oni pozerajú na to, že vlastne ako si tu nadávajú do bláznov a že vlastne to je nejaká nadávka a potom ide v hlave, že či si vôbec vlastne tie problémy môžu priznať. A preto o to viac je dôležitejšie, že si povedal o tej svojej osobnej skúsenosti.
A ja chcem teda aj ľuďom, ktorí pozerajú tento prenos povedať, že nevšímajte si občas tie veci, ktoré si tu ľudia hovoria, že si zabudli dať tabletky alebo podobne, nie je to hanba si priznať problémy a nie je to vôbec hanba vyhľadať pomoc a riešiť tie problémy, kým sa rozvinú do niečoho závažnejšieho.
Ďakujem teda ešte raz za vystúpenie.

Ďakujem veľmi pekne. Ja len stručne. Teraz to možno vyznie divne, ale všetko najlepšie, Michal. Veľmi pekne ďakujem za tvoje vystúpenie. Veľmi si cením, že si sa do tejto témy zahryzol a aj tým konkrétnym príkladom si teda nastavil zrkadlo tomu zákonu. Tie zákony sa nemôžu v tejto republike tvoriť spôsobom, že máme tu plán obnovy, potrebujeme minúť peniaze a kvôli tomu potom cválame s legislatívou, ktorá je suboptimálna a nerieši, a na konci dňa potom nerieši to, čo riešiť má. Lebo nakoniec vlastne prišla amputovaná tá legislatíva, keď sa z nej vyhodila celá psychoterapia. Mrzí ma teda takýto spôsob prípravy legislatívy. Pán minister to vie, že mám voči tomuto pravidelné výhrady a nechcem dlho rozprávať.
Ďakujem, Michal, a ten prílepok je, samozrejme, škandalózny.

Ďakujem pekne. Cením si vašu osobnú angažovanosť v tomto neľahkom, v príprave tohto neľahkého zákona, ale keď si pozriete túto rozpravu a keď si uvedomíte aj vy, ako ste hovorili, tak uvidíte tú veľkú schizofréniu v tom, čo sa deje. Tu obviňovať ministerstvo zdravotníctva, toto ministerstvo zdravotníctva, že donieslo katastrofálny zákon, je proste jednoducho nečestné. Od roku 2020 sa pracovalo na tomto zákone. Nikto nebol schopný dôjsť k nejakému jasnému cieľu, kde by boli, všetci sa cítili ako víťazi, pretože sú, ako ste aj sami povedali, medzi tými ľuďmi, ktorí majú predstavovať psychologickú pomoc, extrémne animozity, extrémne animozity. Ja oceňujem prístup ministerstva, že vôbec tento zákon sem prišiel. Áno, sám minister povedal, že nie je dokonalý a že ho bude treba meniť, ale je tu. O chvíľu možno vy budete vo vládnutí a budete mať šancu ukázať, ako to viete urobiť. Sám ste povedali, že aké je to ťažké, že proste medzi tými skupinami sú proste boje.
Takže buďme k tomuto zhovievaví, pripravme sa na to, ja považujem duševné zdravie za jednu z vážnych oblastí ktorej sa musíme venovať všetci, ale nevyhráme tak, že budeme iba odsudzovať jeden druhého. Tri až štyri roky bola príprava na to, aby ste to mohli zvládnuť v minulej vláde. Nevravím to na vás osobne, ale na kolegov, ktorí tu vystupujú tiež.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za všetky faktické. Ja by som sa najviac chcel venovať tomu, čo povedal Oskar, lebo, áno, my sa môžeme rozprávať aj o tom, že potrebujeme zvyšovať tú systematickú pomoc, ale veľký problém je presne tá stigmatizácia. Kým nebudeme kultivovať ten jazyk a špeciálne my tu v Národnej rade Slovenskej republiky a kým si budeme nadávať tu do bláznov a hovoriť niektorým kolegom na základe svojho nejakého zvláštneho vnútorného pocitu o tom, že niekto si má dať tabletku alebo nie, bez toho, aby na to bol odborne pripravený posudzovať, že či ten človek si má dať tabletku, to nie je na osobné posúdenie. Tak ja verím, že práve aj toto bude obsiahnuté v tom etickom kódexe, o ktorom sme sa včera rozprávali. Oskar, ako si povedal, tak naozaj nie je hanba vyhľadať pomoc. No len problém je, že tá pomoc často nie je a aj napriek tomu, že máme formálne bezbariérovú pomoc o duševné zdravie, tak ľudia, ktorí tú pomoc vyhľadávajú, čelia jednej bariére za druhou. A vec sa má tak, že aktuálne starostlivosť o duševné zdravie namiesto štátu sanujú tie hrozné mimovládne organizácie a občianske združenia.
Pán poslanec Baláž, áno, ja súhlasím s tým, že tam tie animozity sú, veď o nich vieme, ale, ešte raz, otázke znie, že ide nám o svoje vlastné partikulárne záujmy, alebo nám ide o zdravie ľudí. A teraz to nie je na vás, hej, že my vieme o tých animozitách, ale ak ministerstvo zdravotníctva podporuje prostredie, v ktorom sú si rovní a rovnejší, tak sa ďalej nepohneme.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi za Kresťanskodemokratické hnutie v druhom čítaní takisto zhodnotiť tento návrh zákona.
Začnem asi tým, čo spomínal tuná pán Baláž a dám mu za pravdu, že naozaj robiť zásadné, veľké, systémové zmeny na Slovensku je obrovský problém. Ja som si to tiež chvíľku zažíval tých jedenásť mesiacov na ministerstve zdravotníctva. Viete, keď prídete s niečím, tak obrovská vlna odporu sa zrazu na vás začne valiť z jednej, z druhej, z tretej strany. A je to práve preto, lebo ľudia, ktorí prakticky žijú v tomto systéme, možno nepoznajú iný systém, sú zvyknutí na tento systém, tak budú robiť všetko preto, aby tento systém bol zakonzervovaný tak, ako je. A toto je obrovský problém. Naozaj to je jedno, či tam bude jeden, druhý, tretí, to je obrovský problém, napriek tomu si myslím, že tento problém sa dá riešiť len tak, že je na tom ministerstve proste nejaký osvietený tím, ktorý sa nenechá vtiahnuť do tých žabomyších malých vojen, ale príde s nejakou víziou on sám. Buď že príde zo zahraničia, lebo však nemusíme vymýšľať koleso od začiatku, sú tu systémy, ktoré fungujú lepšie na Slovensku, to mi dáte asi za pravdu, ako na Slovensku. Tak možno hľadať nejaké inšpirácie v zahraničí, ako je to možné, že to napríklad v iných krajinách funguje lepšie, ako je to možné, že to u nás nefunguje dobre a presviedčajú vás títo aktéri tohto systému, že ale však dobre, poďme robiť zmenu, ale mňa sa tá zmena dotknúť nemôže, mňa sa tá zmena dotknúť nemôže. To je klasický príklad, ktorý som si zažíval aj na ministerstve pravidelne, podľa mňa minister to potvrdí, že to tak stále je. Áno, robme zmeny, ale nesmú sa dotýkať mňa.
Osvietený tím, ktorý vie, čo má urobiť. My sme dávali práve tento bod do plánu obnovy. Áno, v roku 2020 sme s ministrom Krajčím povedali, že sú tri priority v zdravotníctve, a to je investičný deficit v nemocniciach, duševné zdravie a dlhodobá následná paliatívna starostlivosť. To, čo sa s tým ďalej potom dialo, nechcem teraz ďalej rozvádzať, lebo aj o tom by mohla byť dlhá diskusia. Každopádne to duševné zdravie nedá sa povedať, že by sa nerobilo na ňom nič. Vznikol odbor duševného zdravia, prvýkrát boli aj psychiatri, psychológovia na ministerstve zdravotníctva, čiže začal sa budovať odborný tím, ktorý tej problematike rozumel. Lebo doteraz na ministerstve, pri všetkej úcte, veľakrát sú to vykonávači. Vykonávači, ktorí sú odkázaní na odborníkov, špecialistov, ako tu bol spomínaný istý pán docent a iní, a dúfajú, že títo odborníci im poradia správne. Ale títo odborníci majú väčšinou vlastné záujmy, vlastné záujmy, ktoré presadzujú a nevedia sa pozrieť nad ten obraz, že ako to má vyzerať pre pacienta, aby to bolo pre pacienta lepšie.
To bol ten problém, že začal sa budovať nejaký tím, mal nejakú víziu, nejakú predstavu, začal bojovať vlastne s tým svetom, ktorý je viac-menej s týmito problémami spokojný. Potom, samozrejme, títo ľudia ako na SZU vedia, že keď budú dostatočne vytrvalí, tak vlastne títo politici, ktorí sa tu o niečo snažia, aj tak odídu skôr ako oni a zase je tuná voľné miesto a môže ďalej fungovať v tomto pokazenom systéme. Takto to funguje. Proste takto to funguje aj na iných ministerstvách, proste tak to je.
No a to je len ten úvod, hej, že určite súhlasím, nebolo by fér, keby sme tu spustili vlnu kritiky, že len tuná pán minister Šaško, on je zodpovedný za to, že aký zákon priniesol do parlamentu. Nie, päť rokov sa na tomto zákone pracuje, ale, bohužiaľ, bohužiaľ, musím povedať, že on je súčasťou tej špirály alebo súčasťou tej karavány, ktorá, bohužiaľ, doniesla do parlamentu zákon, ktorý je nedokonalý, ktorý je, bohužiaľ, nedokonalý. To treba jasne povedať. A nedokonalý je preto napríklad, že ste vyhodili z toho tú psychoterapiu. Čiže tá pôvodná myšlienka, kedy sme to dávali do plánu obnovy v roku 2020, bola, že ideme reformovať celý systém psychológie a súčasťou psychológie je aj psychoterapia. Proste to sú spojené nádoby. To sa nedá robiť oddelene. A, samozrejme, že sú tam obrovské vnútorné pnutia a vplyvy, ktoré sa snažia, aby tá psychoterapia povedzme ostala tak, ako je to teraz, že to je certifikovaná pracovná činnosť a k tomu sa dostanem ešte v mojej rozprave. No, ale toto nie je cesta.
Ja sa pýtam, že tento zákon, ktorý teraz o jedenástej schválime, že komu pomôže? Splníme si míľnik plánu obnovy? No jedine tak, že kolegovia v Európskej únii nebudú dobre čítať a prehliadnu, že v podstate nie je to nejaká tá reforma, ktorú sme sľúbili v roku 2020, že sa tam nenachádza psychoterapia, že to v podstate nie je nejaká veľká reforma, že to je niečo také, aby sa urobilo, aby sa niečo urobilo, aby sme to potom mohli, ako sa teraz pekne hovorí, však nie je to dokonalé, ale veď potom to opravíme. Také slovenské typické. Čiže míľnik plánu obnovy, som skeptický, bodaj by to tak bolo, aby sme aspoň tie zdroje vedeli získať.
Pacientom? Pomôže to naozaj pacientom? Sme si istí, to, čo hovoril minister, že naozaj sa zlepší dostupnosť starostlivosti, psychologickej starostlivosti, psychoterapeutickej starostlivosti na Slovensku? Veľmi o tom pochybujem. Veľmi o tom pochybujem, že by niečo také, k takému niečomu došlo. Budú spokojní možno aspoň tí psychológovia, ktorí sú rozhádaní? Počuli sme tuná na dvoch stoličkách ako keby tá klinická časť, to znamená tí zdravotnícki psychológovia s tými nezdravotníckymi psychológmi, mimochodom tých zdravotníckych je možno okolo 20 %, ostatných je 80 %, ale ich hlas sa veľmi nepočúva. Dôjde k nejakej vzácnej zhode a budú spokojní? Obávam sa, že nie.
Čiže toto je ten hlavný problém, že prídeme so zákonom, ktorý de facto nič nerieši. A môžme sa tu vyhovárať, že kto je na vine, že či tá vláda, hentá, oná, však aj vy ste tam boli, hej, ale výsledok je taký, že proste pacientovi neprinesie lepšiu psychologickú starostlivosť. No, čo je veľký problém, myslím si, je to, čo, nebudem hovoriť už o tom procese, že v máji tu prišlo nejaké, nejaký návrh, ktorý sa potom musel stiahnuť, lebo bol naozaj veľmi nedopracovaný, bolo veľa neakceptovaných zásadných pripomienok, nebudeme sa k tomu vracať. Ale v tejto verzii teda hovoríme o tých garantoch, to je taká dosť veľká výtka, ktorou hovorí Slovenská psychologická komora, že prakticky klinický psychológ má robiť garanta pre iných neklinických psychológov. Čiže predstavte si psychológa, ktorý pracuje dvadsať rokov v školstve a tomuto školskému expertovi, odborníkovi má robiť garanta nejaký klinik, ktorý sa zaoberá onkologickými pacientami. No on nemá páru o tom, že čo vlastne je kľúčové a kruciálne vlastne v tom školstve. A my akože ideme toto urobiť, aby proste. Lebo viete, to je systém garantov, to je pre mňa, to je pre mňa taký systém obabrávania kvality. To sme si zvykli tak na Slovensku, systém obabrávania kvality, SOK. Majme garantov. Čo je to garant? Však ja garantujem, keď som anestéziológ alebo keď som nejaký odborník, tak garantujem, že na svojom mieste vykonávam svoju činnosť správne. My sme si tu z rôznych dôvodov zvykli, že máme garanta dvesto kilometrov od nejakého skutočného vykonávania činnosti a on garantuje to, že ja to o dvesto kilometrov robím správne. A možno ani pri mne nebol, ale berie dvesto eur každý mesiac, lebo je garant, lebo je garant. Systém obabrávania kvality, toto sú tí garanti. A to sa nedeje len v psychológii, to sa deje v medicíne všeobecne. Máme garanta na všeobecné lekárstvo, garant na detskú kardiológiu a pritom ani nebol v tej ambulancii, čo garantuje. Absurdné veci sa tu dejú. Systém obabrávania kvality sú títo garanti. Čiže toto, čo prinášate tuná, je úplná hlúposť, úplná hlúposť. Aby klinický psychológ robiť garanta nejakému edukačnému psychológovi niekde v školstve. Nezmysel, úplný nezmysel.
To isté je to, že má byť ministerstvo zdravotníctva zodpovedné za, ak dôjde ku nejakým teda sťažnostiam, tak ono má vlastne v tom druhom slede robiť ako keby arbitra v prípade nejakých nezrovnalostí. No ale zase, ono môže robiť arbitra tým klinickým psychológom alebo psychológom, ktorí sú centrovaní na zdravotníctvo, ale čo oni vlastne majú s tými psychológmi, ktorí pracujú na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, v dopravnom inšpektoráte alebo inde. Čo oni s tým majú, čo oni s tým majú? Takže čo to ministerstvo zdravotníctva, kto tam má kompetenciu vôbec o tom rozprávať? Opäť veľmi nešťastné, nešťastná formulácia v tomto zákone, jasne vám to povedala aj Slovenská komora psychológov.
Viete, čo je zaujímavé? A mňa to ako prekvapilo a ja som si myslel, že toto už naozaj možné nie je, ale naozaj keď chcete byť členom Slovenskej komory psychológov, hádajte, čo musíte byť. Skončíte psychológiu magisterskú, vy nemôžte byť členom komory. Členom komory môže byť len zdravotnícky pracovník. To znamená len ten psychológ, ktorý sa prihlási do nemocnice a chce robiť klinického psychológa, len ten môže byť v tejto komore. Veď to je absurdné. My tu máme 80 % neklinických psychológov, ktorí sú blokovaní vlastne, aby vstúpili do komory. Aj toto mal riešiť tento zákon, aby bola jednotná komora, ktorá bude spájať aj štát, aj teda zdravotníckych psychológov, aj tých nezdravotníckych psychológov, ktorá bude možno robiť vzdelávanie pre tých nezdravotníckych, lebo v tých zdravotníckych oblastiach to máme lepšie zaregulované, ale v tých nezdravotníckych vôbec. A toto mal robiť nejaký spoločný orgán, to je napísané aj v pláne obnovy, to viem, ale toto sa nenachádza v tomto zákone, páni, pán minister. Takže toto sú vážne veci, ktoré prakticky tento zákon vôbec nerieši, ako keby sa ani tohoto nedotýkal.
Ja ešte pripomeniem jednu vec, lebo myslím si, že je dôležité, aby si to aj možno verejnosť uvedomila, kde sa práve nachádzame. To Slovensko je také fascinujúce preto, lebo máme tu strašne veľa rôznych, rôznych napríklad aj vzdelávaní, hej. Keď si pozrieme, ako je nastavené vzdelávanie v psychológii na Slovensku. Tak máme ten prvý stupeň bakalársky, v poriadku, to je aj v iných krajinách, ja som to porovnával s Nemeckom. Je to taká polyvalentná psychológia, úplné základy, v poriadku, nie je problém. V druhom stupni máme magisterské, ktoré je na Slovensku všeobecné, to ako skončíte ako všeobecný psychológ, môžete ísť pracovať do školy, nemôžte sa zapísať do Slovenskej komory psychológov paradoxne, ale môžte pracovať povedzme v školstve. No a v Nemecku ale už ten master, to znamená, keď chcete študovať tie dva roky po bakalárskom štúdiu, tak už sa tam rozdeľujú dve vetvy. Jedna vetva je tá klinická, tá zdravotnícka, druhá vetva je tá nezdravotnícka. Čiže už tam vlastne keď v Nemecku skončí master a tu urobili veľkú reformu v roku 2020 a dali 12-ročné prechodné obdobie do roku 2032, to sú tiež ďalšie špecifiká Slovenka, že my urobíme reformu, ale nemyslíme už na to, že na dobeh a čo to spôsobí so systémom a tak ďalej, no tak Nemci ako dali prechodné obdobie do roku 2032, no a urobili ale takúto zásadnú zmenu. Že absolvent psychológie v Nemecku končí master, ktorý sa volá už, ja to presne poviem, Psycholog/innen mit Schwerpunkt Klinische Psychologie und Psychotherapie. Takto končí absolvent po novom v nemeckých školách psychológie. To znamená, ak sa rozhodne pre tú medicínsku vetvu, venuje sa už vtedy v pregraduálnom štúdiu tým aj medicínskym záležitostiam, alebo sa rozhodne, že ide inou vetvou a potom môže skončiť ako napríklad v pracovnej, ale organizačnej psychológie, ale v iných, hej. Ale tam už je vlastne toto delenie a potom nasleduje takzvané postgraduálnej štúdium, u nás sa vola špecializačné štúdium, ale postgraduálnej štúdiumm kde po piatich rokoch v Nemecku končí tento lekár ako klinický psychológ/psychoterapeut alebo odborný psychoterapeut. Čiže päť rokov štúdium psychológie, päť rokov ďalšieho vzdelávania, za desať rokov máme klinického psychológa a plus psychoterapeuta odborne vzdelaného.
Tá psychoterapia je širší pojem, širší pojem, nemusia to robiť len klinickí psychológovia. U nás, ak u nás ten systém, aby som ešte dokončil vlastne ten systém, ako vyzerá u nás, je to špecializačné štúdium, čiže musíte sa prihlásiť na tú klinickú psychológiu, sú dve miesta, kde sa môžete prihlásiť a môžete sa prihlásiť teda buď na klinickú psychológiu, poradenskú psychológiu alebo pracovnú organizačnú psychológiu. Drvivá väčšina chce ísť na klinickú psychológiu, lebo je to aj podmienka, keď chcete byť certifikovaným psychoterapeutom, musíte byť klinickým psychológom. Čiže musíte mať trojročné špecializačné štúdium na povedzme SZU, musíte si urobiť, tam je tá skupina okolo pána docenta menovaného tu už viackrát pána Šlepecného, musíte si urobiť toto špecializačné štúdium a následne sa môžete prihlásiť do takzvaného certifikačnej prípravy, na výkon certifikovaných pracovných činností a tuná sa môžete vybrať teda psychoterapiu.
Veľmi paradoxné je, že celú psychoterapiu sme presunuli z takého univerzitného prostredia do rôznych občianskych združení, že to robia rôzne inštitúty vzdelávania v psychoterapii, tak sa to rôzne volá, je ich zopár. Nebudem sa venovať tomu, že prečo čo tak je, každopádne situácia je taká, že tieto inštitúty vzdelávajú buď certifikovaných psychoterapeutov, to sú tí, ktorí majú klinickú psychológiu, čiže študujú už teda ešte na SZU. Zopakujeme si, pä ťrokov magisterské, tri roky špecializačné štúdium a štyri až päť rokov trvá psychoterapia. Čiže u nás to trvá koľko? Sedem plus päť, dvanásť, trinásť, čiže tu sme už o dva, tri roky dlhší ako Nemci, aby vyštudoval certifikovaného psychoterapeuta alebo, a to je tiež veľmi zaujímavé, majú aj takúto že necertifikovaný psychoterapeut. To znamená, všetci tí ostatní, ktorí nie sú klinickými psychológmi alebo lekármi, tak sú takzvaní necertifikovaní psychoterapeuti.
No a teraz si predstavte to slovenské nebo, akých všelijakých psychológov tu máme. My tu máme magisterských psychológov, ktorí nie sú v komore, nie sú zdravotníckymi pracovníkmi, pracujú niekde inde. My tu máme psychológov, ktorí sú povedzme špecialistami v klinickej psychológii, ale nemajú napríklad psychoterapeutický kurz. Ja si neviem celkom predstaviť, že ako môže byť klinický psychológ bez psychoterapie, lebo veď, dobre, jedna vec je diagnostika, druhá terapia, ale však dobre. Väčšina si aj tak tú psychoterapeutickú skúšku musí urobiť, lebo je to prirodzené, že ju potrebujú. Máme necertifikovaných psychoterapeutov, máme kadejakých psychológov a teraz sa začína také rôzne pokútne divadlo, že tí necertifikovaní to robia nejako že na keš, doma a tak ďalej, tí certifikovaní, tí môžu byť hradení napríklad aj zo zdravotného poistenia. Je to proste neporiadok a my tento neporiadok žiadnym spôsobom neriešime. Tento neporiadok žiadnym spôsobom neriešime, nechávame celý systém tak, ako bol doteraz, čo, samozrejme, keď robíme päť rokov reformu bola, mala byť ambícia. Nie, veď toto mala byť ambícia, že poďme sa pozrieť konečne na to poriadne a poďme to urobiť poriadne. No, žiaľ, musím skonštatovať, že sa to nepodarilo.
A teraz ešte to, čo aj hovoril Michal Sabo, že tá skupina 20 % klinických psychológov z istého dôvodu má pocit, že oni sú niečo viac. Oni musia garantovať, oni sú tí, ktorí sú, to sú tí praví psychológovia. My sme tí praví psychológovia. A tí, ktorí majú povedzme 20 rokov skúseností s deťmi, detskí psychológovia, ktorí sa naozaj venujú telom a dušou deťom s duševnými poruchami v inom prostredí, nie v medicínskom, tak tí sú proste takí nejakí menej cenní. Alebo keď si môžu urobiť psychoterapiu, tak ale necertifikovanú psychoterapiu. Čiže to ako, prečo si toto robíme vlastne. Hej, prečo tuná nepríde niekto osvietený a povie, vážení, dobre, vy my tu hovoríte z jednej, z druhej, z tretej strany že tak, tak, tak, ale čo chceme vlastne dosiahnuť. Chceme, aby pre pacientov bola lepšia dostupnosť, chceme, aby sa tento bordel tuná, s prepáčením, bordel, upratal, aby proste sa to vyčistilo a nemusíme teraz hľadať a rozmýšľať, že kto a kto nás chce podviesť. Však zoberme, veď, vravím, nemecký model ja takým štandardom v podstate, hej. Však Nemci sú pracovití, poctiví ľudia, ktorí si to tak nalinajkujú a podľa toho idú. Prečo sa napríklad nedalo urobiť niečo také? Áno, samozrejme, to vyžaduje veľkú odvahu a silu aj z ministerstva, aj zo strany ministra, minister musí tejto problematike rozumieť. Minister musí bojovať s tými záujmovými skupinami, musí proste proti nim argumentovať a jednoducho snažiť sa hľadať nejaký kompromis, ale nie na úkon celého systému, že potom príde s niečím a po odsúhlasení tohto zákona de facto sme zase tam, kde sme boli a musíme to reformovať znovu. Čiže ja toto vyčítam pánovi ministrovi, ale rešpektujem, že to nie je len jeho vina. To proste sa ťahá už dlhé roky a niet tej sily, aby sme ako jednotne ako spoločnosť proste rozhodli, že ideme urobiť niečo dobré pre našich pacientov. Takže toľko z mojej strany ku tomuto zákonu o psychológoch, psychológii.
Chcel by som ešte v krátkosti povedať ohľadom prílepku, ale detaily bude hovoriť František Majerský. Myslím si, že Kresťanskodemokratické hnutie aj kvôli tomuto prílepku za tento zákon hlasovať, samozrejme, nebude. Vyjadrili sme sa jasne, aké sú naše pripomienky. Čo sa týka prílepku, tak poviem len jednu dôležitú vec, aby tu odznela a bude tu odznievať ešte, že vlastne, pán minister, vy ste sa týmto prílepkom vlastne priznali, že ste robili protiprávne kroky. (Reakcia ministra.) Dobre, však ja mám teraz slovo, vy sa môžte prihlásiť a mi odpovedať. Každopádne my sme vám hovorili, že keď budete dávať vlastne povolenia na záchrannú zdravotnú službu, tak musíte mať na to nejaký zákonný rámec. Týmto firmám vypršala licencia, ktorú mali šesť rokov. Vypršala. Dobre, podľa vás nevypršal, podľa mňa vypršala. A vy ste jednoducho nemali legislatívny rámec a napriek tomu ste poverili dokonca ešte tie firmy, ktoré mali problémy v minulosti. No a teraz akože podľa vás, keďže to bolo všetko legálne, tak prečo prichádzate tu s týmto prílepkom? (Reakcia ministra.) No však, samozrejme, ale my sme vás vyzývali na to, aby k tomuto bordelu vôbec neprišlo. My sme vás vyzývali už v marci na to, aby ste nedovolili, aby tento tender prebehol netransparentne. To ste sa tak smiali, a však to bude, to bude, je to v poriadku, čo to tu riešiš. Všetko zase a nechcem spomínať, čo ste všetko hovorili, jak to bude transparentné, jak nás všetkých prizvete, jak budeme všetci, ako proste jak božie oko to bude všetko čisté. No a zrazu zistíme, že proste nič sa neudialo, majú získať 50 % staníc proste firmy, ktoré už dopredu vieme, kto ich získa. A vy sa tu teraz tvárite ako keby že idete teraz spasiť svet a idete to zachrániť v podstate celé. Však ale vy ste spoluzodpovední, spolu so stranou HLAS, za to, ako sa to dobabralo celé. Veď toto absolútne, ja nechám, že ako si vôbec môžete dovoliť tuná takto bohorovne stáť a si myslieť, že všetko je v poriadku. (Reakcia ministra.) No v poriadku nie je nič, to sú tak závažné podozrenia z politickej korupcie, tak závažné podozrenia vlastne z klientelizmu, že toto je veľmi (reakcia ministra), aj my sme dali trestné oznámenia a my sme vás okrem toho aj viackrát vyzývali, aby k tomuto vôbec nemuselo dôjsť. Čiže vlastne ten váš pozmeňovák, ten váš pozmeňovák je vlastne priznaním sa k tomu, že ste štyri body záchranné zdravotnej služby poverili nezákonným spôsobom a teraz vlastne to opravujete v tomto pozmeňováku.
Ďakujem pekne.