39. schôdza

Vážený pán predsedajúci, pani predkladateľka, kolegyne, kolegovia, dnes sa vám tu prihovorím ako pedagóg aj ako športovec, ja som telocvikár, angličtinár pôvodne a veľa som aj trénoval, strávil som vlastne polovicu života na štadiónoch, robil som atletiku, desaťboj a tak, ale aj iné športy potom ako učiteľ telesnej výchovy, tak aj, aj plaveckého výcviku a tak ďalej. Čiže k tej téme čosi poviem. A okrem toho som posledné roky sa veľmi venoval školským systémom.
Tie školské systémy v zásade na svete môžeme rozdeliť na dve skupiny. Jedny sú inkluzívne a druhé sú selektívne. Ten selektívny, ako príklad uvediem napríklad Nemecko, kde desať-, jedenásťročné deti si vyberú jednu z piatich ciest a tou cestou idú ďalej a vlastne celý systém je nastavený takto selektívne, že je problém potom ešte viete preskočiť z jednej školy do druhej chvíľku, ale v zásade už v desiatich-jedenástich rokoch určite svoju trajektóriu a takýmto študijným smerom sa vyberiete. To je selektívny systém, ktorý od tých desiatich-jedenástich rokoch funguje v Nemecku a Nemecko môžeme považovať teda spolu všetci za úspešnú krajinu, ktorá po druhej svetovej vojne sa veľmi prakticky a dobre vybudovala, dneska je to motor Európy.
Druhý systém, druhý spôsob vzdelávania je inkluzívny a je to systém, ktorý čo najdlhšie sa snaží všetky deti udržať spolu, aby navzájom sa ovplyvňovali, aby sa navzájom ťahali. O inklúzii veľa hovorí napríklad pani kolegyňa Kosová. Náš systém, náš školský systém je zmiešaný, v našom školskom systéme, ako kolegyňa už uviedla, sa snažíme tváriť, že ideme inkluzívne aspoň do tých 15 rokov, ale tým, že existujú osemročné gymnáziá, tým, že existujú konzervatóriá s programom osemročným, tak vlastne vyberáme časť zo systému, nie všetkým deťom je to umožnené, a to je taký kombinovaný inkluzívno-neinkluzívny systém a výsledky nášho školstva sú momentálne úplne najhoršie v OECD, v Európe, proste pri všetkých možných meraniach sa ocitáme prví, druhí, tretí od konca. Čiže tento zmiešaný systém nefunguje.
A pani kolegyňa spomenula, že pozor, že tie osemročné gymnáziá to je tá exklúzia alebo to vyberanie, alebo selekcia na základe intelektu, toto nie, aleže na základe talentu, to už môže byť. Čiže môžeme mať športové školy alebo, alebo konzervatóriá. No dobre, ale potom môže byť ďalšie kritérium, keď má niekto napríklad talent na prácu s drevom, alebo keď má niekto talent technického charakteru. Tak ja tomu nerozumiem, lebo keď zo systému vyberiete jedenásťročné deti na osemročné gymnáziá, potom vyberiete jedenásťročné deti na šport, jedenásťročné deti na umenie, tak potom kto tam zostane na tú inklúziu, mi povedzte? Kto tam ostane na tú inklúziu? A ja od vás veľmi často počúvam, že inklúzia to je svätý grál a to je to najdôležitejšie, čo musíme zaviesť do školy, a teraz paradoxne prichádzate so zákonom, ktorý je selektívny, s návrhom zákona. A pozerám tu aj na pána Tittela a možno že viacerí ste tu športovci, športovcom sa človek nestáva v jedenástich. Tie hviezdy, ktoré nás reprezentujú, tí proste oveľa skôr začali. A budovať takýto polovičatý systém, že inkluzívny, ale v tomto a v tomto prípade selektívny, neviem, či je správne, tak aj keď sme kolegovia, neviem, že či ten návrh zákona prinesie požadovaný efekt. Ak chcete budovať inklúziu, tak poriadne, ak chcete selektívne ísť zo systému, tak priznajte farbu a nemávajte tu príliš vlajkou inklúzie.
Toľko z moje strany, ďakujem pekne. Snáď som sa vás nedotkol príliš.

Ďakujem pekne. A ja si dovolím tu čiastočne nesúhlasiť v tej interpretácii toho, že Nemecko je úspešná krajina vďaka tomu, že selektujú deti, čo mimochodom dneska už zďaleka neplatí, Nemecko je federácia, tam sú veľmi, nájdeme rôznorodé tie systémy v jednotlivých krajinách. A že slovenské školstvo je nekvalitné, lebo zmiešaný systém nefunguje, myslím si, že to je veľké zjednodušenie a myslím si, že naše školstvo má v skutočnosti oveľa závažnejšie a iné problémy, prečo napríklad dosahujeme zlé výsledky v PISA. Je pravda, že veľa zdôrazňujeme inklúziu, aj ja o nej zvyknem veľa hovoriť, a tým mám na mysli hlavne to, že... čakám na pozornosť. Tým mám na mysli hlavne to, keď hovorím o inklúzii, že školy, a predovšetkým základné školy, vedia dávať podporu aj deťom, ktoré potrebujú špecifickú podporu. Keď sa bavíme o inklúzii napríklad vo vzťahu k zdravotne znevýhodneným deťom alebo sociálne znevýhodneným deťom, tak to kľúčové je, že škola vie dať takú podporu tým deťom, že vedia byť v bežnom kolektíve s inými rozmanitými deťmi. Tá selekcia v systéme je to, že deti, ktoré sú nejakým spôsobom nadané, sa v istej fáze tej školskej dráhy vyberú smerom, že rozvíjajú predovšetkým tento svoj talent. To nie je v rozpore s inklúziou. A môžeme mať, samozrejme, odlišný názor na to, v akom veku to má byť, to je úplne legitímne, ale, prosím, nezjednodušujme to, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Moja kolegyňa v podstate už prakticky vystihla celú tú pointu, ale ja sa chcem v prvom rade, pán Šmilňák, vám poďakovať za to, že ste vstúpil do rozpravy a že ste dal takýto podnetný príspevok k diskusii, pretože si myslím, že je veľmi podstatné, aby sme diskutovali o tom, čo vlastne má byť cieľom inkluzívneho vzdelávania na Slovensku. Ja s vami súhlasím v tom, že inklúzia na Slovensku nefunguje. Dokazujú to, samozrejme, aj výsledky PISA, ktoré jednoznačne hovoria o tom, že jedna tretina detí nemá základné gramotné schopnosti a zručnosti. A sú to najmä deti, ktoré sú z nižšieho socio-ekonomického zázemia, čiže ak hovoríme, že inklúzia nefunguje, tak nefunguje práve preto, že tá selekcia, ktorá na Slovensku existuje, je, že máme školy, kde sa nám zgrupujú deti s vyšším socio-ekonomickým zázemím, a potom máme školy, kde máme deti s nižším, prípadne sú to čisto rómske školy, pretože čelíme aj segregácii. A toto je problém našej inklúzie, že takýmto spôsobom rozdeľujeme deti na základe toho, z akého prostredia socio-ekonomického pochádzajú a na základe etnicity.
Podporujem aj zároveň aj tú myšlienku, že inklúzia nie je v príkrom rozpore so špecializáciou. Selekcia druhu špecializácia toho, že by si deti mali vyberať podľa svojho potenciálu a podľa svojho nadania cestu v živote, je veľmi správnym riešením. Pretože škola má byť priestorom, kde individuálne pristupujeme k deťom na základe ich schopností, ich vedomostí, ich potenciálu a rozvíjame ich v tom. To znamená, že učiteľ by mal podporovať to, ako sa ktoré dieťa bude v živote špecializovať. Ak je niekto talentované na hudbu, musíme mu vytvoriť na to priestor, ak je talentované pohybovo, vytvorme mu na to miesto. To ale neznamená, že v takomto prostredí nemôže dochádzať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

No, pri všetkej úcte, kolegyne, ja si vážim vašu prácu, aj vašu odbornosť. Tina, ja nezjednodušujem, len nemám veľa času a nie je tu priestor na to, aby sme preberali školské systémy, ktoré nikoho nezaujímajú na tomto svete. Ale na druhej strane, ak poviete, že na základe talentu môžeme teda sa špecializovať, tak potom môžete mať od piateho ročníka okrem športových ďalšie typy škôl. A vy z toho celkového objemu vezmete deti talentované na to, na to, na to, na to, na to, potom akože inklúziu a to vzájomné sa ovplyvňovanie pozitívnym spôsobom má už robiť len tých pár netalentovaných detí a detí z rómskych osád? To je problém. Lebo do tých špecializovaných škôl sa práve tie rómske deti málokedy dostávajú, aj na tie konzervatóriá, aj na tie športové školy. Čiže podľa mňa si trošku protirečíte.
A ja ešte spomeniem aj jednu vec, ktorú ide urobiť pán Drucker. Napríklad v Bardejove to funguje tak, na základných školách, že jedna sa venuje primárne hokeju, jedna sa venuje futbalu, jedna sa venuje plávaniu a tak ďalej, ale teraz tým, že tak prísne nakreslí obvody a povie, že musíte chodiť do obvodovej školy, tak vlastne toto ide pán Drucker pokaziť, ale nič to nemení na tom, že pozor, lebo na inklúziu potrebujete celú vzorku ľudí, aj talentovaných, celú vzorku detí. To je to, čo robí Fínsko, že neselektuje, že nemá špeciálne školy pre športovcov, špeciálne pre hudobníkov, špeciálne pre ľudí, ktorí sa venujú technickým zručnostiam, aleže tie školy do 18 rokov majú všeobecný charakter. To je fínsky model a to je inklúzia. Ale to, čo vy tu dneska predkladáte, je hybrid a potom ako keby ste si veľmi protirečili. To ja vidím.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne, tak zhodou okolností ešte pri školstve zostaneme, aj keď teda už nie pri strednom, ale vysokých školách. Dovoľte mi teda predložiť návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Cieľom návrhu zákona je zlepšiť sociálne podmienky študentov a študentiek v dennej forme doktorandského štúdia tým, že sa tieto študentky a študenti budú nemocensky a dôchodkovo, teda budú byť poistení, pokiaľ teda nevykonávajú inú zárobkovú činnosť.
Samozrejme teda viacej budem hovoriť v rozprave, do ktorej sa aj touto formou hlásim.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som výborom určený za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 945. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou priloženého návrhu je stanovisko Ministerstva financií a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 991 z 26. augusta 2025 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne ešte raz za slovo.
Dovoľte mi teda, aby som mohol objasniť alebo teda vysvetliť dôvody tohto predkladaného návrhu zákona. Budem teda hovoriť o probléme, ktorý sa týka tisícov, je to asi päť- až šesťtisíc študentov a študentiek dennej formy doktorandského štúdia, ktorí v súčasnosti na Slovensku teda študujú, a nie je to len o tom, že študujete, vy aj normálne pracujete, či už učíte, prednášate na vysokej škole, alebo nejakým spôsobom možno v Slovenskej akadémii vied sa podieľate na výskume, a takisto ste stále študentom, takže chodíte aj do školy. Ono je to časovo tak náročné, že to je naozaj ako keby povolanie, vy síce za to nedostávate plat vo forme trvalého pracovného pomeru, jedná sa o nejaký grant, inými slovami to môžeme nazvať aj štipendium. No a tu dochádzame ku koreňu toho problému, jednoducho títo študenti a študentky, to považujem asi iba za nejakú dieru v zákone, nemyslím si, že je to asi účelové, ale teda nemajú dôchodkové ani nemocenské poistenie a tým pádom ich to trošku znevýhodňuje v tom, že plnohodnotne pracujú, študujú, sú plnohodnotnou súčasťou našej spoločnosti. Možno ešte plnohodnejšou niekedy v budúcnosti, ale jednoducho stoja pred tou voľbou, že nemajú to poistenie, či už teda nemocenské, alebo neskôr to starobné dôchodkové. No a keď sa chcú rozhodnúť pre rodinu, tak nemajú nárok ani na materské či otcovské dávky.
Takže my vlastne dneska mladých ľudí postavíme pred voľbu, že či chcú mať rodinu, alebo chcú študovať a venovať sa vede a výskumu, čo mne príde, samozrejme, trošku absurdné a rozumiem, že je to možno nezmysel, pán kolega Mažgút krútil hlavou, verím tomu, že sa to netýka môjho príspevku, ale teda ja si myslím, že by mladí ľudia mali mať natoľko vytvorené podmienky, aby na jednej strane nemuseli stáť pred tou voľbou, že či chcú si zakladať rodiny, alebo chcú študovať a prinášať niečo pre túto spoločnosť. Ja si myslím, že ak sa bavíme o školstve, tak naozaj tu by sme tie polená pod nohy nemali dávať nikomu, nieto ešte doktorandom a doktorandkám, ktorí naozaj môžu objaviť niečo, čo ešte naša spoločnosť dneska ešte nepozná. Môžu mať naozaj obrovskú pridanú hodnotu. A ja si myslím, že je dôležité, teda aby sme tieto krivdy, a verím tomu, že nie úmyselné, napravili. Takže aj preto predkladám tento návrh zákona.
Chcem sa ešte dotknúť toho teda, aké dneska tie podmienky tí študenti a študentky doktorandského štúdia majú, aby sme sa teda pochopili, áno, nie je to trvalý pracovný pomer, dneska, a už sa to teda myslím niekoľkokrát zvyšovalo, v priemere študenti a študentky PhD. dostávajú grant alebo štipendium v hodnote asi cca tisíc euro. Samozrejme môžeme sa baviť o tom, že či sa dá dneska plnohodnotne vyžiť z tisíc euro, ako som spomínal, oni tomu venujú enormné množstvo času, okrem toho, že sami chodia do školy, sú študenti, tak aj prednášajú na tých školách. Ja som neraz mal prednášky na vysokej škole, ktoré viedli študenti a študentky PhD. a môžem povedať, že tie prednášky boli maximálne plnohodnotné, aj ma bavili. A potom okrem iného teda však ešte, samozrejme, píšu tú prácu záverečnú, robia výskum, musia, samozrejme, plniť nejaké normy, ktoré im tí školitelia počas toho štúdia dávajú. No a potom, samozrejme, niektorí, a to nie všetci tú možnosť majú, ešte teda nejakým spôsobom sa snažia si privyrobiť, lebo naozaj z toho grantu alebo z toho štipendia, ktoré dostávajú, je ťažké naozaj v súčasnosti vyžiť. Ja viem, že teda veď dneska to už majú aj naozaj ľudia, ktorí zarábajú priemernú mzdu, ale teda ja konkrétne, keďže predkladám návrh zákona, ktorý je cielený pre doktorandov a doktorandky, tak si myslím, že je asi správne povedať, že ani oni nemajú ľahkú životnú situáciu napriek tomu, že asi v budúcnosti budú mať naozaj veľkú pridanú hodnotu pre túto spoločnosť.
A teda naozaj faktom je, ja keď som tento návrh zákona aj s kolegyňou Simonou Petrík, keď sme ho aj komunikovali na sociálnych sieťach, tak mne sa ozvalo niekoľko mladých ľudí, teda ktorí sú momentálne v tom programe PhD., že si robia doktorandské štúdium, a povedali, že častokrát aj tie univerzity im ani nedovoľujú, aby mohli popri teda doktorandskom štúdiu pracovať. Však na jednej strane chápem tie univerzity, že chcú, aby boli plne koncentrovaní, venovali čas a energiu do toho, pre čo sa rozhodli. Pretože ich nikto nenútil, samozrejme, je to rozhodnutie ich a verím tomu teda, že tomu aj venujú všetok ten čas a energiu, ale naozaj keď prídete do toho obchodu, tak keď pozeráte na tie ceny, nemôžete pri pokladni povedať, že ale ja teda študujem PhD. a teda dajte mi zľavu na chleba a podobne. Takže mnohí sa snažia si privyrobiť, ale tie školy im to neumožňujú, čiže oni v zásade dochádzajú do takého konfliktu, kde si musia častokrát vyberať, že či vôbec budú pokračovať na tom doktorandskom štúdiu, aj napriek tomu, že ich prijali, majú na to všetky vedomostné predpoklady, aby teda študovali a v lepšom prípade aj doštudovali. A naozaj poznám aj mnoho takých prípadov, a to teraz naozaj hovorím z praxe, to sú ľudia, ktorí nám písali, že stoja alebo stáli pred voľbou, či študovať ďalej alebo sa zamestnať. Ja sa teda, samozrejme, z môjho uhla pohľadu, z mojej perspektívy pozerám viacej doľava na koaličných poslancov, ja teda verím tomu, že prehodnotíte, keď budete mať nejaké stretnutie, že by ste mohli aj za niečo dobré zahlasovať a verím tomu, že aspoň toto by mohlo nejakú podporu nájsť.
Ešte sa chcem dotknúť, samozrejme, toho, tej samotnej výšky tých štipendií. Ja úplne rozumiem, že aj univerzity, vysoké školy na Slovensku majú nejaký rozpočet, s ktorým musia operovať. Samozrejme, môžeme sa baviť, či je to veľa, či je to málo, ale naozaj ak sa bavíme o tom, že mladí ľudia, ktorí sa teda rozhodnú ešte neísť na ten trh práce v zmysle toho, že sa zamestnajú vo firmách alebo kdekoľvek inde, tak jednoducho naozaj z toho príspevku, ktorý dnes za to doktorandské štúdium dostávajú na ten život a pri tých všetkých nákladoch, ktoré dneska na Slovensku s tým sú spojené, si nemyslím, že to je dôstojné. Samozrejme, je to na inú debatu, tento návrh zákona teraz neupravuje, tento návrh zákona upravuje to, aby študenti a študentky doktorandského štúdia mali starobný dôchodok pokrytý a takisto teda aj teda to nemocenské, a v prípade, že by išli na materskú alebo teda na otcovskú, mohli dostávať tieto dávky, čo dneska im to zákon, žiaľ, neumožňuje. Takže mňa to mrzí, že to tak je.
Ja by som vás naozaj aj teda chcel vyzvať, okrem toho, že tu v piatok ste budovali rôzne hrádze proti ani neviem konkrétne, že čomu, tak by možno bolo dobré vybudovať aj nejaké mosty, teda primárne medzi mladými ľuďmi. Máme tu problém, máme tu obrovský problém, ktorý teda nie je umelo vytvorený, ktorý tu naozaj je, a to je ten, že mladí ľudia odchádzajú z tejto krajiny, nechcú tu žiť, nechcú tu ani len študovať a, žiaľ, netreba sa tomu úplne čudovať. Ja viem, že možno vás to až tak úplne nezaujíma, že tu hovoríme dookola stále to isté, ale ja budem na tie problémy poukazovať, lebo ja si myslím, že si mladí ľudia zaslúžia oveľa lepšie podmienky. Teraz tu máme zákon, ktorý môže priniesť nejakú sociálnu istotu pre mladých ľudí, pre ľudí, ktorí sa rozhodli na Slovensku študovať, nielenže chodia do školy a píšu si niečo, kto im niečo diktuje, oni aj sami tvoria, veď študujú. Ja si myslím, že viacerí z vás asi, verím tomu, v tomto parlamente mali tú skúsenosť študovať na doktorandskom štúdiu. Ja si myslím, že to ja teda tú možnosť som nemal, ja som sa na doktorandské štúdium nikdy nehlásil, ale ako som vravel, sám som zažil prednášajúcich, ktorí teda študovali PhD. a naozaj to nie je nič jednoduché a myslím si, že by si zaslúžili mať úplne rovnaké podmienky ako ich rovesníci, ktorí sa zamestnajú, tak, samozrejme, tí majú toto sociálne krytie, teda či už materské, nemocenské alebo neskôr teda by dostávali otcovské alebo materské dávky, čo PhD. študenti nedostávajú.
Ja viem, že toto nie je možnože úplne najväčší problém, ktorým dneska táto krajina žije, ale viete, že treba začať od mála, treba začať to, čo sa dneska zmeniť dá v zásade jednoducho, lebo toto naozaj nie je niečo, že by sme potrebovali tu o tom siahodlhé diskusie. Ja si myslím, že si to mladí ľudia zaslúžia. Verím tomu naozaj, že sa asi na tom zhodneme, že ľudia, ktorí na Slovensku sa teda nielenže rozhodnú ostať žiť, ale teda sa dokonca rozhodnú na Slovensku ostať študovať, tak verím tomu, že potom tu aj ostanú žiť, a naozaj títo ľudia môžu priniesť a objaviť niečo, čo pre nielen teda pre našu krajinu, ale aj spoločnosť ako takú môže mať naozaj raz obrovskú pridanú hodnotu. To sú rôzni lekári, farmaceuti, vedci, matematici, fyzici, naozaj môžu objaviť niečo, čo môže spoločnosti ako takej pomôcť. A ja teda chcem docieliť týmto návrhom zákona to, aby sme im umožnili, aspoň dali im tú šancu, aby to mohli byť, aby nestáli, aby nikdy nestáli pred tou otázkou, či sa im oplatí alebo neoplatí študovať doktorandské štúdium, nie preto, že či by sa v budúcnosti zamestnali tak alebo onak, či by mali príjem taký alebo onaký, ale či vôbec je pre nich dôstojné zostať na Slovensku študovať na doktorandskom štúdiu. Ja som hovoril hneď v úvode tie čísla, ja som si to pozeral, je to okolo takmer, vyše šesťtisíc ľudí dneska na Slovensku študuje doktorandské štúdiu. Samozrejme, môžeme sa baviť o tom, či je to veľa, či je to málo, ale tí ľudia tu dneska sú a oni nemajú toto sociálne pokrytie, čo mne príde v roku 2025 v členskej krajine Európskej únie, zatiaľ, dúfam, že to tak aj zostane, mne to príde trošku absurdné sa priznám. Takže verím tomu, že sa o tom pobavíte, možno aj teraz už tie debaty prichádzajú.
Takže bol by som rád, ak by tento návrh zákona našiel túto podporu a chcel by som ešte raz povedať, že naozaj sa oplatí investovať do mladých ľudí, oplatí sa investovať do budúcnosti, pretože ak dnes budeme investovať do mladých ľudí, tak im ukážeme už len to gesto, že sa o nich zaujímame, že sa tu o nich bavíme, že tu predkladáme návrhy zákona, ktoré sa týkajú mladých ľudí, ja verím tomu, že aspoň v teoretickej rovine, v teoretickej úvahe im to pomôže sa pozerať na tú krajinu trošku lepšie, že sa naozaj niekto o nich zaujíma, že tu majú zmysel a má to nejaké opodstatnenie, prečo by tu mali ostať. Budem už končiť. Nechcem to ďalej naťahovať, ale teda zopakujem, že by bolo dobré, keby sme okrem nejakých fiktívnych hrádzí tu vybudovali aj nejaký most, ktorý by teda pomohol aj niekomu v tomto pléne, my sme tu dva roky a tento zákon s kolegyňou Petrík predkladáme už druhýkrát. Ten prvýkrát tento návrh zákona podporu nenašiel, dávame aj vám takto druhú šancu tento návrh zákona znovu podporiť. Ak by ste sa rozhodli, a chápem, že z politických dôvodov možno to pre vás nie je úplne únosné, tak ja naozaj to myslím úplne vážne, že si ten návrh zákona zoberte ako celok, ako je, a kľudne ho na ďalšej schôdzi alebo kľudne aj schôdze potom, kľudne ho predložte. Ja si myslím, že keď ide o dobrú vec, tak si myslím, že by bolo namieste, keby tento návrh zákona prešiel a teraz je naozaj úplne jedno, kto ho predloží.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo a som rada, že môžem podporiť tento zákon, lebo keby by bol taký zákon prijatý pred vyše 15 rokmi, tak aj mňa by sa bol pozitívne dotkol. Ja som bola presne jedna z tých, ktoré nastúpili na interné doktorandské štúdium a vlastne počas posledného roka doktorandského štúdia som odišla na materskú a nemala som teda nárok na materskú. Napriek tomu, že som trochu popritom pracovala, ale vlastne ten príjem nebol natoľko veľký, bola som živnostníčka, že by sa mi to oplatilo. Naozaj, a teda len vďaka tomu, že som mala podporu aj od manžela, že sme boli dvaja na to rodičovstvo a že sme mali podporu od rodiny, tak sa to dalo finančne zvládnuť, ale kebyže zostanem ako samoživiteľka, tak si to vôbec neviem predstaviť. A ono doktorandské štúdium väčšinou je vlastne začiatkom vedeckej kariéry. V mojom prípade to tak nebolo, ja som potom išla robiť iné veci, ale malo by to byť vlastne tá brána naozaj pre vedeckú kariéru, ktorú potrebujeme. A akoby vieme to, že máme slabú podporu vedeckého prostredia ako takého na Slovensku a obzvlášť teda pre ženy vedkyne to prostredie je naozaj veľmi náročné aj tým, že je také závisle od projektového financovania a sú tam akoby mnohé ďalšie bariéry, ktoré spôsobujú, že je náročné to skĺbovať s rodinným životom. A toto by práve v podstate mohlo byť aj taký dobrý začiatok toho aj vedeckého, aj rodinného života, keď vlastne tá materská nadväzuje ešte na to doktorandské štúdium, ale u nás na Slovensku je to naozaj veľké finančné riziko presne z toho dôvodu, že ten nárok na materskú nevzniká.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Pán poslanec, ja vždycky keď tak niekto rozpráva, aké základné veci nám chýbajú, ako napríklad to sociálne poistenie pre doktorandov, tak vždy si tak pomyslím, že kde my tie peniaze dávame alebo odkiaľ by sme mohli zobrať, a v tomto prípade ma napadlo, v akčnom pláne máme 20,5 mil. euro, ktoré idú, budú niekým ukradnuté, lebo jedná sa o nejakú podporu ľudí, ktorým sa bude vykonávať mentoring, a ten mentoring vychádza 73-tisíc na jedného človeka. Tak vysoká škola ročne stojí na jedného vysokoškoláka 7-tisíc euro a my tu ideme dávať na mentoring nezamestnaných na jedného človeka 73-tisíc euro a máme na to vyčlenených 20,5 mil. a vlastne poriešime nejakých 280 osôb. Takže keď si to postavíme na misku váh, tak z toho nám jasne vychádza, čo asi by sme mali podporiť. Kto toto vymyslel, kto toto tam naplánoval a kto toto vlastne, ktorá organizácia ide to odtiaľ ukradnúť, lebo inak sa to nedá nazvať, len ukradnutie, tak treba sa na to pozrieť a keď sa niekto nad tým správne zamyslí, tak vie dokonca, aj kde tie peniaze nájde, aby z veľkej časti vedel vykryť tieto výdavky.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za faktické poznámky, nie je čo vytknúť, ja môžem len súhlasiť. Trošku ma mrzí, že sa nezapojili kolegovia a kolegyne z koalície. Mal som dnes pocit, som tu od rána, že zhodou okolností dneska ten potenciál na to je, aby tá diskusia tu konečne po dlhej dobe bola aj medzi teda koalíciou, opozíciou.
Ja však mám to aj v dôvodovej správe, toto nie že my ste teraz vymysleli niečo, čo z dlhej chvíle sme sa nudili, ale veď toto funguje aj v iných krajinách, ani nie tak ďaleko od nás, uvediem príklad, napríklad Maďarsko, Nemecko, Rakúsko a iné členské krajiny Európskej únie majú rôzne formy takejto podpory a naozaj je namieste, že človek, ktorý sa rozhodne študovať doktorandské štúdium v inej krajine, tak tie podmienky má na to vytvorené a nemusí stáť pred tou voľbou, či sa mu to oplatí, neoplatí, či ho to v budúcnosti dobehne, alebo presne či môže si vôbec založiť rodinu. Ono častokrát sa stáva, teraz to už nie je len pri doktorandskom štúdiu, že mnoho mladých ľudí stojí pred tou voľbou, či si vôbec môže dovoliť z finančného hľadiska študovať na vysokej škole, čo mne príde naozaj absurdné, že v roku 2025 dneska mladí ľudia vôbec stoja pred tou dilemou, že či si môžu dovoliť z finančného hľadiska študovať na vysokej škole. Lebo naozaj ja úplne tomu rozumiem, že ak dneska niekto nemá to sociálno-ekonomické zázemie z rodiny, tak naozaj pre tú rodinu samotnú to nemusí byť finančne udržateľné, aby mohli pomáhať alebo teda ešte stále nejakým spôsobom dotovať život svojich detí a na tej vysokej škole častokrát je to tak spojené, že nie všetci môžu popri vysokej škole aj pracovať, samozrejme, však ja som tiež brigádoval a snažil som sa privyrábať, ako sa dalo, ale poviem úplne úprimne, že bez podpory teda mojej mamy by som asi možno... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)