40. schôdza

Pán kolega Jozef, ďakujem ti za reakciu. Ja upresním, ja som privítal ten krok, ocenil som to, aj sa priznávam k tej idei, ale upozornil som na teda riziká, ktoré vidím v tom, že ak si správne povedal, že fakulta alebo pracovisko môže to upraviť, ale naozaj tu hrozí riziko, že neupraví, lebo ešte nemáme vytvorené to konkurenčné prostredie a nemusíme ísť akoby z nuly na sto, preto som odporúčal stanoviť tam nejaké limity, lebo vždy tá inštitúcia participuje, bez nej by pravdepodobne k tomu produktu duševného vlastníctva nedošlo u toho autora. Čiže domnievam sa, že je poctivé, tak ako o tom napríklad hovorí aj bývalý predseda SAV Paľko Šajgalík, že tá inštitúcia má podiel. Uvádzal som príklady, že keď ide o, ja neviem, solárny výskum, na ktorý potrebujete silný počítač, zariadenie veľmi drahé, rádovo 100-tisíc eur stojí, teleskopy, tak nemôžete si myslieť, že tá inštitúcia sa na tom nepodieľa a nemala by mať nejaký podiel.
Takže skrátka a dobre, oceňujem krok správnym smerom a odporúčam, aby sa nejakým spôsobom aspoň rámec nejaký limit minimálneho podielu inštitúcie, maximálneho podielu inštitúcií nastavil. A viem si predstaviť, že v budúcnosti, keď sa rozbehne táto prax a vytvorí sa funkčné konkurenčné prostredie, že to potrebovať nebudeme, tento limit, že to môžeme ponechať na dohodu zamestnancov s fakultami. Len upozorňujem na to, že žiak ťahá tam veľmi za krátky alebo poslucháč povraz, ten by túto podporu potreboval.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážená kolegyňa, šéfka školského výboru, dovoľte mi pár slov sa povenovať ku návrhu zákona, ktorý upravuje mládežnícke organizácie, teda o podpore práci s mládežou, keďže o vysokých školách už rozprával môj predrečník pomerne komplexne.
Čo chcem vyzdvihnúť, v tomto prípade, pani predsedníčka výboru, ste vytvorili poradný orgán, kde ste pozvali mnohých zástupcov mládežníckych organizácií, prebehlo niekoľko stretnutí medzi nimi, poslancami, dokonca boli prítomné odborníci, napríklad štátny tajomník. A zazneli mnohé výhrady alebo nedostatky, s ktorými sa boria mládežnícke organizácie. Ja spomeniem niekoľko.
V prvom rade to je objem peňazí, ktorými štát prispieva na mládežnícke organizácie, ten je príliš nízky, a tomu sa trošku neskôr povenujem. Potom druhá vec je, že tie prostriedky prichádzali príliš neskoro, niekedy až v priebehu leta, keď už väčšina aktivít prebiehala a mládežnícke organizácie nevedeli, ako bude vyzerať ich rozpočet a boli v neistote. A potom sa sťažovali na príliš veľkú byrokraciu, kedy museli dokladovať každý jeden bloček, každý jeden cent, ktorý minuli, dokonca to nahrávať a tak ďalej, čiže museli mať aj fyzicky niekoľko kíl dokladov stále a toto všetko sa prekontrolovalo. Potom samotné čerpanie peňazí bolo komplikované a volali po zjednodušených mustroch. Zasiahla ich v tom čase aj transakčná daň, ktorá im odčerpávala veľké množstvo prostriedkov a potom sa sťažovali ešte na jednu vec, na ktorú sa opýtam, a to je výpis registra trestov. Samozrejme, tí dobrovoľníci, tí ľudia, ktorým zverujeme našu mládež, naše deti, by nemali mať problémy so zákonom a už vôbec nie také, že sa dopustili nejakých mravných deliktov. Tam je iný problém, problém je v tom, že jedno ministerstvo vyzýva chudobné mládežnícke organizácie, aby si od druhého ministerstva vypýtali nejaký doklad, čo je z nášho pohľadu komplikované a toto by sme mohli zjednodušiť.
A teraz konkrétne, ten objem peňazí šesť aj niečo milióna, ktorý ministerstvo vo svojej kapitole vyčlenilo na prácu s mládežou. Každé jedno euro, ktoré minie mládežnícka organizácia, sa štátu vráti niekoľko násobne. Vysvetlím prečo. Štát dáva na jedno dieťa ročne na prácu v mládežníckych organizáciách niekde medzi 30 až 40 euro. Tie deti dostávajú oveľa, oveľa vyšší objem služby, takej služby, kde sú, kde trávia veľmi dobre svoj voľný čas, aktívne, kde sa formujú, kde robia verejnoprospešné veci. Mnohé mládežnícke organizácie sa venujú veľmi šľachetným cieľom, pracujú s vylúčenými skupinami, organizujú povedzme letné tábory pre deti z nízkopríjmových rodín, ktoré by si neboli ináč mohli dovoliť povedzme taký pobyt v nejakom tábore. A dokonca tí dobrovoľníci, ktorí to robia, tak to robia za vlastné peniaze. Mnohí z nich si zaplatia ten pobyt za vlastné peniaze, idú tam, robia tam prácu zadarmo, to je druhý benefit, a starajú sa o deti a mládež, ktoré by inak trávili ten čas menej hodnotne a možno aj robili nejaké, nejaké hlúposti. Takže štvornásobne sa štátu každé jedno euro vráti v podobe zušľachtenej mládeže. A potom, potom je aj v čase konsolidácie zaujímavé si prepočítať či im pridať, či je z čoho alebo či radšej nie.
Ja volám veľmi, ja som si tie mládežnícke organizácie, ich prácu prešiel, v mnohých som participoval a som s nimi v kontakte a chcem v tomto prípade, pán minister aj pani predsedníčka, oceniť tento legislatívny počin a v tomto jednom bode z tých siedmich to teda KDH podporí. Len sa chcem opýtať, nie som až tak hlboko v detaile, že či vieme urobiť niečo s tým výpisom registra trestov? Či by nestačilo, aby mládežnícka organizácia dodala zoznam s nejakým identifikátorom tých dobrovoľníkov, ktorí budú pracovať s mládežou a nech si ich prelustruje štát sám, aby nemali zvýšené výdavky. Myslím, že transakčná daň, ak sa nemýlim, sa ich už netýka, čo im ten život zjednodušuje. Tak či tak, či my teraz odpoviete áno alebo nie, za KDH poviem, že v tomto legislatívnom počine a touto cestou, ktorou sa vybralo ministerstvo v tejto téme, tu stojíme za vami a voláme aj po tom, aby ste, ak to bude len trochu možné, aby ste na práci týchto ľudí nešetrili, lebo každý jeden ich úkon, každá jedna ich práca sa našej krajine štvornásobne vráti.
Ďakujem pekne za pozornosť.

.

Ďakujem veľmi pekne. No, som rada, Martin, že teda tento zákon vás zaujal. Pýtali ste sa na ten výpis z registra trestov. Myslím, že ale toto možnože, nemám to ešte stopercentne, ale tie informácie, ktoré mám, boli, že ten výpis z registra trestov je taký štandardný práve pri čerpaní aj z eurofondov a práve tieto základné nejaké potreby, ktoré chcú na túto bezúhonnosť zabezpečiť ku každému jednému projektu, sa pridáva, to je pravda. Ale teda aj v tomto prípade sme trošičku chceli vyriešiť otázku bezúhonnosti. Takéto mám informácie.
Ďakujem.

Tej bezúhonnosti rozumiem. Mládež a deti to je veľmi citlivá téma a nechceme ku nim pustiť nejakého delikventa. Jediný problém tam je ten, že mládežnícke organizácie tu pri každom jednom dobrovoľníkovi, a ony ich majú desiatky, stojí iks eur a krát dvadsať povedzme alebo tridsať. Ony majú veľmi, veľmi obmedzené rozpočty a tu vlastne jedna štátna organizácia pýta od teda mládežníckej organizácie, aby jej dal nejaký doklad, ktorý vie sprostredkovať iná štátna organizácia. Či sa tie dve organizácie nevedia spojiť, či nestačí len administratívny úkon tej mládežníckej organizácie, ktorá doloží, že toto sú naši dobrovoľníci, tu sú ich rodné čísla, prelustrujte si ich. A toto im ušetrí pomerne značný objem peňazí. Či vieme nejaké také riešenie? Nemám konkrétny pozmeňujúci návrh, ale toto je jedna z otázok, ktoré ešte ostali nezodpovedané. Ďakujem.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predseda Národnej rady, či podpredseda, vážený pán minister, dneska sme už dosť komunikovali teda o tom, akým spôsobom je prijímaný celý balík týchto školských zákonov a ja napriek tomu na úvod považujem za potrebné pripomenúť, že tu nejde v podstate len o prijímanie tohto balíka, ale celá táto politická scéna pripomína skôr takú reality šou súčasnej vládnucej koalície. Skôr je to reality šou ako nejaká seriózna správa vecí verejných, pretože keď si to tak vezmete, tak každý deň prichádzajú nejaké nové zvraty, nejaký mediálny cirkus, každý deň sme konfrontovaní s nejakými osobným konfliktmi a emotívnymi tlačovkami dezinformátorov a všetko toto v podstate len prekrýva skutočné problémy tejto krajiny a ľudí, ktorí v nej žijú. A zatiaľ čo sa verejnosť baví na týchto fraškách, tak ministerstvo školstva prichádza naozaj s veľkolepým zámerom meniť zákon o vysokých školách.
Dneska to tu už bolo spomenuté, myslím, že to hovoril pán Šmilňák, ktorý teda ocenil pána ministra, že je naozaj dobrým marketérom a ja v tomto s ním musím naozaj súhlasiť, aj keď asi marketing mu robí nejaký jeho poradca. A keď už robí teda tú reformu ako jediný z celej vlády, tak si povedal, že viete čo, nech je poriadna tá reforma, nech je to od materských škôl až po vysoké školy. Je jedno, že to teda bude menej implementovateľné, že to bude chaos, že to bude neefektívne alebo že to vyvolá kontroverzné reakcie, to proste nevadí. Hlavne nech je to bomba, nech je to veľkolepé a nech si to všetci zapamätáme. A musím uznať, že túto reformu si určite zapamätajú aspoň súkromné a cirkevné školy, teda určite.
Čo sa týka zmeny vysokoškolského zákona, tak tuná ministerstvo sľubuje naozaj prevratné reformy, flexibilitu, prepojenie s praxou, nové formy vzdelávania. No najzávažnejšie na tom všetkom je, že z môjho pohľadu a z pohľadu mnohých odborníkov tejto krajiny, ktorí sa zaoberajú vysokým školstvom, hovoria, že vysoké školstvo netrpí nedostatkom legislatívy. To nie je ten hlavný problém vysokých škôl, ale trpí schopnosťou implementovať už existujúce pravidlá.
Takže ten prvý citát alebo prvé heslo toho, čo tu chcem dneska povedať, je, že problém nie je legislatíva, ale neschopnosť legislatívu správne implementovať. Pravda je, že by stačilo naozaj len použiť už existuje nástroje a konečne začať využívať to, čo ten legislatívny zákon už existujúci umožňuje a prostredníctvom akreditačných agentúr uplatňovať a kontrolovať to, čo by teda tie vysoké školy mali robiť. Pretože problém nie je, že by chýbal zákon a pravdou je, že my tých zákonov a tých noviel už máme naozaj viac než dosť, problém je to, že všetky tie reformy, ktoré tu boli doposiaľ, nikto poriadne neuviedol do praxe. A ja som tu už stála niekoľkokrát a pripomínala som, že už v roku 2022 prebehla rozsiahla novela zákona, ktorá významne menila najmä spôsob financovania a kvality vysokých škôl, a teraz tu máme po troch rokoch ďalšiu novelu miesto toho, aby sme sa naozaj pozreli na to, ako táto legislatíva, ktorá dosť významným spôsobom zasiahla do vysokého školstva, bola implementovaná a čo nám priniesla. To sa nestalo. Tak miesto toho tu máme úplne nový akože zbrusu, nový v úvodzovkách, zákon. Čiže pridávame do zákona len ďalšie a ďalšie detaily, pričom hrozí, že to aj tak znova bude neinplementovateľné a ešte k tomu tento zákon bude aj zložitejší a menej flexibilný a tým pádom aj menej funkčný.
To, čo je problematické, je, že už tento existujúci zákon predsa umožňoval, aby sa to, čo tvrdí ministerstvo a čo pridáva do tohto zákona, uplatňovalo. Týka sa to napríklad tých krátkych programov. Veď tie boli, už mali teda možnosť podľa súčasnej legislatívy, ktorá je zatiaľ platná, aby boli nahradený. Alebo takzvané zavádzanie profesijne orientovaných bakalárskych programov. To už tiež je možné podľa súčasnej legislatívy. Alebo nahradenie klasických textových záverečných prác, ktoré tak, výstupmi teda z reálneho prostredia, ktoré tak bombasticky pán minister oznamoval na tlačových konferenciách, to predsa tiež je už dneska možné urobiť. To, čo my potrebujeme v prvom rade urobiť, je, že potrebujeme aktualizovať akreditačné štandardy a nie znova prepisovať zákon. Inými slovami, aby som to povedala jednoducho, absolútne netreba vymýšľať alebo kupovať nový bicykel, stačí nasadnúť už na ten, ktorý máme v garáži dva roky.
Druhá vec je, ako sa posudzuje kvalita prostredníctvom akreditačnej agentúry. Všetci určite viete, alebo aspoň tí, ktorí sa tým intenzívne zaoberáte, že v marci tohto roku prebehla v rámci akreditačnej agentúry kontrola hodnotenia kvality vysokých škôl a na základe nej by sme si mohli povedať, že máme naozaj super výnimočné vysoké školy, pretože z tých tridsiatich troch vysokých škôl len šesť z nich vykázalo nedostatky. A tie boli väčšinou formálne, ktoré je možné odstrániť do šiestich mesiacoch. Boli tam len také drobnosti akože chýbal nejaký dokument na web stránke alebo niekde nebolo niečo preložené, alebo chýbali nejaké všeobecné kritériá na obsadzovanie funkčných miest profesorov a docentov a to je všetko. Ja sa pýtam, ako je to možné, že potom nám odchádza toľko veľa mladých ľudí, ktorí sa sťažujú, že naše vysoké školstvo nie je kvalitné? Je problém v propagácii alebo v čom je vlastne problém? A prečo potom majú naše vysoké školy takú mizernú reputáciu v medzinárodnom porovnaní, ak teda akreditačná agentúra nenašla žiadne pochybenia? Napríklad slovenská, naša najlepšia slovenská Univerzita Komenského v Bratislave je podľa najsledovanejšieho šanghajského rebríčka len v prvej deväťstovke, čo si teda myslím, že to nie je žiadny výnimočný úspech. A ostatné univerzity, tak tie, tie nedobehli ešte ani na štart.
To znamená, že je to nejaký bludný kruh, kde nám mnohí ľudia, ktorí sú v akademickej obci, tvrdia, že naše vysoké školy sú špičkové, akreditačná agentúra zistila, že vlastne nemáme nejaké výrazné pochybenia a politická reprezentácia sa snaží legislatívne ukotvovať rôzne zmeny na to, aby pretrhla tento začarovaný kruh, lebo ho nevie pretrhnúť. Ale ja mám pocit, že my tu iba zatvárame oči pred tým, čo nefunguje, a snažíme sa dostať do legislatívy niečo, čo by už dávno mohlo fungovať, lebo na papieri zrejme všetko vyzerá lepšie. Takže sme si vytvorili nejaký pohodlný sebaklam o tom, aké kvalitné naše univerzity sú, a pritom v medzinárodných rebríčkoch naše univerzity zapadajú prachom.
To, čo je problematické a z čoho sa nevieme nejakým spôsobom dostať, je centralizácia a uzavretosť akademického prostredia. Ak chceme zvrátiť trend nízkej kvality vysokých škôl, tak to, čo v prvom rade nám hovorí zahraničie, že potrebujeme urobiť, je, že potrebujeme otvoriť tieto univerzity na to, aby lákali nielen študentov, ale naozaj aj špičkových odborníkov, a preto potrebujeme aj vedenie, ktoré reprezentuje všetkých aktérov a nie je len pod nejakou kontrolou úzkej skupiny ľudí. Dobre riadené univerzity potom naozaj lákajú aj špičkových akademikov zo zahraničia, ktorí potom prinášajú inovatívne myšlienky a zlepšujú kvalitu výskumu a zvyšujú tak aj prestíž tých univerzít a tým vlastne získavajú potom všetky strany. Keby to takto fungovalo na Slovensku, tak by sme získali aj my. Otázka je, prečo to nefunguje? O tom by sme mohli povedať, že zvrátime ten odliv zrejme talentov, pretože by aj naši študenti mohli sa stať výskumnými pracovníkmi, zostávali by na našich univerzitách a rozvíjali by ten potenciál tu a neodchádzali by do zahraničia. Lenže ja mám pocit, že aj táto novela, aj tie, teda nový vysokoškolský zákon, lebo to nie je novela, ale aj tie predchádzajúce zásahy, ktoré tu počas týchto dvoch rokov malo ministerstvo do vysokoškolského zákona, ide úplne opačným smerom, pretože ak si spomínate, tak pri poslednej novelizácii, myslím, že to bolo minulý rok, tak tam namiesto otvorenosti sa zmenilo zloženie správnych rád vysokých škôl tak, aby ich opäť ovládali ľudia, ktorí sú komfortní s pohľadom a záujmami ľudí z vnútra. My sme to vtedy aj pripomienkovali. A zmenia sa tam pomery. Ono kývate hlavou, ale tak odborníci hovoria niečo úplne iné, pán minister. A potrebná nadpolovičná väčšina zostala aj v tomto novom zákone v rukách členov ľudí zastupujúcich vnútorné prostredie akademickej obce, aspoň tak to vidím, a tak isto je to predĺženie funkčného obdobia rektorov. To ste presadili dokonca cez pozmeňovací návrh pána Lučanského, to ani nebolo novelizovaním vysokoškolského zákona, ale len nejakým pozmeňovacím návrhom. A teraz to zostalo aj v tomto, v tejto podobe zákona rovnako. A nech sa na mňa nikto nehnevá, to je osobná vec, ani nechceme na nikoho útočiť, ale je pravda, že je to šité na existujúcich rektorov, ktorí si chcú zachovať dlhodobejšie svoje funkčné obdobie a to z toho vnútorného prostredia akademického vám povie mnoho ľudí, že to takto jednoducho je a že to prostredie akademické je uzavreté. A mám pocit, že politickí reprezentanti sa jednoducho boja bojovať proti akademickému prostrediu takým spôsobom, aby akademické prostredie otvorili. Akože mali by sme si naliať čistého vína, že je to veľmi určite ťažká vec, ale aj pre rozvoj našich univerzít veľmi dôležitá vec.
Ale uzavretá tá centralizácia nie je samozrejme jediný problém vysokoškolského zákona, pretože ďalším problémom sú akademické slobody. Napríklad centrálne stanovenie minimálneho počtu kreditov v jednotlivých etapách štúdia bolo tiež mnohými odborníkmi pripomienkované z hľadiska toho, že to ignoruje realitu diverzity študijných programov. Povedzme si ale pravdu, že keď sa na tým zamyslíme, tak je to naozaj ten garant programu, ktorý by nemal byť len nejakou hlavičkou, meno v hlavičke teda študijného programu, ale mal by to byť ten, kto teda rozumie obsahu náročnosti aj cieľom štúdia, a preto univerzity by prvom rade mali mať slobodu v tom, aby rozhodovali, čo ich študenti potrebujú, a nie, aby čakali na nejaké normatívne pokyny od ministerstva, ktoré potom narážajú vlastne na ich autonómiu.
To s tým súvisí potom, samozrejme, aj tá byrokratizácia a dlho sa rozprávame o tom, že je teda potrebné debyrokratizovať školstvo, ale v tomto prípade práve keď nový vysokoškolský zákon prenesie ďalšiu záťaž, nové predpisy, nové štatúty a ešte aj rôzne metodické nejasnosti, no tak potom asi to tiež stráca svoj zmysel a to, čo ministerstvo deklaruje. A povedzme si pravdu, kvalitný pedagóg alebo výskumník má dnes už viacej Excelov ako prednášok. Čiže namiesto reálneho posilnenia týchto kapacít a namiesto podpory týchto ľudí, tak ich iba valcujeme ďalším byrokratickým buldozérom. A pravdou je, že odborníci, ktorí pôsobia na akademickej pôde, nám neodchádzajú kvôli legislatíve, ale práve preto nám odchádzajú, lebo ich práca je zaťažená vecami, ktorými by nemusela byť, ich práca je podhodnotená a je neocenená a ešte aj zaťažená aj tou administratívou, ako som spomínala.
Vrátim sa teraz k začiatku, poviem asi ďalšie heslo, že podľa mňa tento zákon absolútne neprináša reformu, pretože v podstate neprináša nič nové, čo by sa už predtým nedalo zákonom realizovať, okrem nejakých maličkostí. Aleže je to skôr nejaké alibi pre ministerstvo, pretože my v podstate len sme recyklovali tie nápady v tomto zákone, ktoré už naozaj existovali, nazývame ich reformami a tvárime sa, že riešime problémy. Ale nový zákon nikdy nevyrieši to, že niekto si nerobí svoju prácu dobre. Nevyrieši to, že naše univerzity nezabezpečujú napríklad podporu všetkým študentom, to tam napríklad vôbec neriešite. Nové, naše univerzity nezabezpečujú napríklad podporu znevýhodneným ľuďom,. v minimálnej miere, máme 1 % žiakov so špeciálno výchovno-vzdelávacími potrebami, čo je v porovnaní s ostatnými krajinami, ktoré sa naozaj podpore študentov venujú, mizerne málo.
Študenti sa sťažujú na to, že nemajú dostatok informácií. Študenti sa sťažujú na neatraktívne akademické prostredie. A teraz nehovorím len o moderných internátoch a infraštruktúre, teraz hovorím najmä o kvalitnom vzdelávaní. A, samozrejme, aj v tom ďalšom živote študentskom, ktoré teda označujú za nevýhodné.
Na to, aby sme zlepšili tú kvalitu vo výučbe, aj v každodennom živote študentov, tak my potrebujeme aby tí ľudia, ktorí tam sú, naozaj mali vôľu, ale nielen vôľu, ale aj schopnosť a odvahu riešiť problémy tam, kde sa dejú. Nám na Slovensku absolútne chýba dlhodobo vízia posilnenia podporných služieb, ktoré by napríklad znižovali drop out. Totálne nám chýba podpora duševného zdravia. Čo sa týka integrácie marginalizovaných skupín alebo zahraničných študentov, to už ani nehovorím. 0,3 % žiakov, ktorí sú z MRK prostredia, alebo teda Rómov, lebo z MRK tam asi ani nie ani jeden.
Podľa mňa práve týmito nedostatočnými podpornými službami tých študentov na univerzitách my úplne premrhávame ľudský potenciál, ktorý tu už máme, napríklad aj vrátane akademikov z Ukrajiny, ktorých sa nenájdete. Čiže namiesto nových paragrafov by sme skôr privítali, keby tu vznikol nejaký reaudit internacionalizácie vysokých škôl. Ako ak ste cez inštitút dokázali urobiť štúdiu o tom, v akom stave sú súkromné školy a koľko ich je a podobne, no tak takýto reaudit vysokých škôl by tiež bol potrebný urobiť. Mohli by sme identifikovať dobrú prax, pripraviť pilotné programy a poskytnúť, samozrejme, alebo hľadať teda prostriedky na ich implementáciu. Účasť na medzinárodných veľtrhoch, ktoré, s ktorými sa roztrhlo vreca za tejto vlády, je síce vítaná, to nehovorím, že nie, ale podľa mňa sa vytráca ten zmysel, keď doma nevieme tieto príležitosti systematicky rozvíjať.
Takže s tým súvisí, že sa treba vrhnúť aj na programovanie nového obdobia štrukturálnych fondov. A aj keď som sa pýtala ľudí z ministerstva, či sa v týchto veciach vôbec niečo na Slovensku deje, tak som nedostala kladnú odpoveď. Reforma bez finančného krytia zostáva vždy len dobrou víziou. V tomto prípade, to môže ešte aj pohltiť ten slovenský byrokratický papierový mlyn. Čiže nový zákon nemá byť len nejakým ďalším alibi, že sa niečo robí, zatiaľ čo reálne problémy sa odkladajú, pretože skutočná zmena sa začína tam, kde sa začne makať a kde sa prestane rozprávať a písať legislatíva.
Na záver by som sa chcela ešte vyjadriť k tomu už tu niekoľkokrát spomínanému pozmeňovaciemu návrhu, ktorý prišiel k zmene v tých patentoch a v autorskom vlastníctve. Bolo tu toho už veľa povedaného, sú na to tiež rôzne názory. A pre mňa je takým najzáväznejším argumentom, ktorý tu prichádza, že si treba uvedomiť, že množstvo výskumu, ktoré sa deje na Slovensku, putuje do inštitúcií z verejných zdrojov. Ak zmeníme tento zákon tak, že vlastne vlastníkmi budú súkromní jednotlivci, tak potom je z môjho pohľadu aj trošku problematické to, lebo sa z verejných zdrojov bude vlastne financovať súkromné vlastníctvo. Akože tu by som akože bola asi na vážkach. Nie som teda právnička, ale myslím, že týmto by sme sa asi mali zaoberať.
A na margo toho, že či sme sa inšpirovali Švédskom alebo ktorými krajinami, ja len podotýkam, že v prvom rade napríklad v Amerike to majú úplne odlišne a je to významný gigant inovácií, aspoň môžme teda Spojené štáty americké pokladať za veľmi inovatívnu krajinu a nie je to v rukách jednotlivcov toto vlastníctvo, ale v rukách inštitúcií. A, po druhé, ak sa aj inšpirujeme severskými krajinami, tak ja len pripomínam, že napríklad Dánsko alebo Fínsko už presne od tohto modelu upúšťajú, lebo sa im nezdá dobrý a transparentný.
Takže je na to aj v odbornej obci rôznorodá komunikácia a v prvom rade je absolútne neprijateľné, že to vošlo do zákona o vysokých školách takýmto pokútnym spôsobom a neprešlo to medzirezortných pripomienkovým konaním, aby sa mohla táto rozporuplnosť naozaj relevantne zhodnotiť zo všetkých strán. Takto nevyzerá transparentná komuniká... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa, ja ďakujem za vaše vystúpenie, s tým, že osobitne som si všimol, ako ste zdôraznili dopad nového zákona o vysokých školách na dokumentáciu a byrokraciu. Ono je to spoločné, tiež som na to upozorňoval s tým, čoho sme svedkami aj pri novelách alebo nových zákonoch o školstve v regionálnom školstve, kde tiež súhlasím s vaším hodnotením, že množstvo zmien ešte neznamená, neznamená reformu.
Včera som večer apeloval a to na všetkých nás vrátane poslancov, vrátane členov vlády Slovenskej republiky, aby sme opustili tú ilúziu, že tým sme lepší, čím viac zmien a legislatívnych zmien návrhov zákona produkujeme. Jednoducho tá absorpčná schopnosť terénu života ľudí v konkrétnych podmienkach pri častých zmenách, to je, to je, to je hlúposť, prepáčte. To nielen ilúzia, to je niečo, čo nedovolí tým ľuďom žiť a vôbec implementovať zmeny, ktoré už nastali, a nikto, nikto v tejto republike nám za to nie je vďačný. Pretože sme zákonodárci, sme vláda a musíme, je to naša doslova česť spravovať krajinu, ale štátnicky. To znamená, robiť zmeny, byť aktuálny, ale presne že úsporne, s rešpektom k tomu, že každá jednoduchá zmena, jedna veta v zákone dokonca znamená stovky, niekedy tisíce úkonov v praxi a v živote a či za to stoja, toto by sme mali mať zodpovednosti vo vedomí, čo to tu vlastne robíme.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ak dovolíte, ja budem reagovať na tri oblasti, ktoré spomínala pani poslankyňa vo svojim vystúpení.
Prvou oblasťou je kreditový systém. Kreditový systém nijak nemení tento zákon. On je zaužívaný dlhodobo a riadime európskym systémom transferu kreditov ECTS, ten je dlhodobo daný a je rešpektovaný aj v tomto návrhu nového zákona o vysokých školách. To sa týka aj zápisu jednotlivých predmetov a ich opakovaní. Spomínal tu, už to tu dnes bolo spomínané v diskusii, nemenia sa tie pravidlá, zostávajú z pôvodne existujúceho alebo súčasne platného zákona. Čo sa však mení a dopĺňa, je možnosť započítavať kredity v riadnom štúdiu z krátkych programov a mikroosvedčenia. To je pozitívna novinka aj vo vzťahu na zákon o vzdelávaní dospelých.
Čo sa týka podporných opatrení, áno, tam niekoľko rokov naspäť sme naozaj mali medzeru, mali sme dieru, ochrana duševného zdravia, ale aj podpora študentov so špecifickými potrebami. V tejto oblasti sa mnohé vykonalo cez rozvojové projekty, ktoré aktuálne bežia alebo dobiehajú, na ochranu a podporu aj duševného zdravia, ale aj nákupu pomôcok, materiálov a celkovej starostlivosti so špecifickými potrebami.
Čo sa týka výstav a veľtrhov, by ste sa divili. Keby ste pracovali s aktuálnymi dátami, pani poslankyňa, tak ministerstvo školstva spustilo dve pozitívne veci. Prvá, sériu výstav v domácom prostredí, kam na vysokú školu, a druhá, možnosť prezentácie našich univerzít a vysokých škôl na zahraničných vzdelávacích veľtrhoch, tam, kde sme v minulosti možno pre nedostatok finančných prostriedkov nemohli vojsť, ale je to pre nás zaujímavé z pohľadu prílevu uchádzačov o štúdium zo zahraničia a podporu internacionalizácie prostredia. Veľmi veľa sa vykonalo v ostatných dvoch rokov.

Ďakujem veľmi pekne. Ja tiež len tri poznámky.
Prvá vec, chápem, že keď sa rozprávame o kvalite, tak hneď kolegynky spomenú šanghajský rebríček. Opäť raz zdôrazním, nemôžeme brať takéto rebríčky ako mantru, 20 % hodnotenia v tomto rebríčku je počet zamestnancov s Nobelovou cenou alebo Filcovou medailou, čiže tam, bohužiaľ, nebudeme. A základom pri kvalite je vždy napĺňanie nejakej misie, vízie, tak sú nastavené všetky akreditačné systémy medzinárodné aj naše národné už konečne. Ale vždy je to nejaká misia, vízia, naplnenie spoločenskej objednávky a tam sa pozerá, že každá univerzita, ak dokáže transparentne kontrolovať svoju vnútornú kvalitu a napĺňať spoločenskú objednávku, tak má predpoklady, aby priniesla prospech a tieto kvalitatívne štandardy.
Druhá vec, spomenuli ste, že podporné služby a duševné zdravie sa nerieši. Tak minimálne sa v poslednej výzve, ktoré vyhlásilo ministerstvo školstva medzi vysoké školy, rozmiesť, rozptýlilo 6 mil. eur práve na duševné zdravie. Taktiež v mnohých ďalších podprogramoch podporných služieb, ktoré vyhlásilo ministerstvo, rozdelilo na služby psychológov na vysokých školách ďalšie milióny eur. Taktiež ukrajinskí akademici nie sú na vysokých školách, prepánajána, prišli minimálne cez plány obnovy R2, R4 majú vyplácané štandardné tie platy, ktoré sú v medzinárodnom období 3-tisíc euro až po profesora na úrovni 12-tisíc euro, z toho polovička plat, polovička je príspevky na vedu a výskum. Verte, že na každej vysokej škole ich nájdeme. Rovnako ako študentov, na niektorých programoch ich nájdeme dokonca až, väčšina je proste ukrajinských študentov, napr. na niektorých košických fakultách. A finančné krytie vysokých škôl, ja som veľmi rada za ministerstvo, ktoré navýšilo aj tento rok rozpočet vysokým školám.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za vaše pripomienky. Ono povedali ste toho veľa a za dve minúty nestihnem teda na všetko reagovať, pretože by sme sa mohli ku každej téme komplexnejšie pozrieť.
K pánovi Habánikovi, ja som hovorila o centrálne stanovenom počte minimálny, o centrálne stanovenom minimálnom počte kreditov. Hej? Nie o tom, že kredity, či existujú alebo neexistujú, však my vieme, že existujú dlhodobo, že to je vec zo starého zákona, ja som hovorila trošičku o niečom inom.
Čo sa týka toho rebríčka, naozaj mojím cieľom nebolo poukazovať na to, že naše vysoké školy nie sú na rebríčku na nejakým prvých miestach. Tu nejde o to. Takisto ako pre mňa nie je dôležité, aby vaše deti boli, ja neviem, v testovaniach tie najlepšie, hej, ale jednoznačne to ukazuje nejaký problém niečoho a tu nejde len o tento jeden rebríček, ale o všetky. Jednoducho sa nenachádzame nikde, pretože zrejme máme nejaký problém, hej? A ten problém je viditeľný aj na tom, že tí mladí ľudia nám odchádzajú z tejto krajiny a vy viete, že po Luxembursku sme v podstate prví, to, že sa nám nevracajú do krajiny zase iný problém, pretože tu nemajú príležitosti a tak ďalej, politický systém, spoločenský, kultúrny a tak ďalej, ale to, že odchádzajú študovať do zahraničia je problém kvality vysokých škôl. Čiže to je len taký ukazovateľ, že tam teda nie sú.
A čo sa týka podporných opatrení na vysokých školách, stále všetky výskumy poukazujú na to, že podporné opatrenia na vysokých školách sa neriešia dostačujúco, nie sú financované dostačujúco, že tam nemáme vytvorené podporné tímy. Psychológov máme nedostatok nie len na základných školách, ani na vysokých školách, všade na celom Slovensku... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)