Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predseda Národnej rady, či podpredseda, vážený pán minister, dneska sme už dosť komunikovali teda o tom, akým spôsobom je prijímaný celý balík týchto školských zákonov a ja napriek tomu na úvod považujem za potrebné pripomenúť, že tu nejde v podstate len o prijímanie tohto balíka, ale celá táto politická scéna pripomína skôr takú reality šou súčasnej vládnucej koalície. Skôr je to reality šou ako nejaká seriózna správa vecí verejných, pretože keď si to tak vezmete, tak každý deň prichádzajú nejaké nové zvraty, nejaký mediálny cirkus, každý deň sme konfrontovaní s nejakými osobným konfliktmi a emotívnymi tlačovkami dezinformátorov a všetko toto v podstate len prekrýva skutočné problémy tejto krajiny a ľudí, ktorí v nej žijú. A zatiaľ čo sa verejnosť baví na týchto fraškách, tak ministerstvo školstva prichádza naozaj s veľkolepým zámerom meniť zákon o vysokých školách.
Dneska to tu už bolo spomenuté, myslím, že to hovoril pán Šmilňák, ktorý teda ocenil pána ministra, že je naozaj dobrým marketérom a ja v tomto s ním musím naozaj súhlasiť, aj keď asi marketing mu robí nejaký jeho poradca. A keď už robí teda tú reformu ako jediný z celej vlády, tak si povedal, že viete čo, nech je poriadna tá reforma, nech je to od materských škôl až po vysoké školy. Je jedno, že to teda bude menej implementovateľné, že to bude chaos, že to bude neefektívne alebo že to vyvolá kontroverzné reakcie, to proste nevadí, hlavne nech je to bomba, nech je to veľkolepé a nech si to všetci zapamätáme. A musím uznať, že túto reformu si určite zapamätajú aspoň súkromné a cirkevné školy, teda určite.
Čo sa týka zmeny vysokoškolského zákona, tak tuná ministerstvo sľubuje naozaj prevratné reformy, flexibilitu, prepojenie s praxou, nové formy vzdelávania. No najzávažnejšie na tom všetkom je, že z môjho pohľadu a z pohľadu mnohých odborníkov tejto krajiny, ktorí sa zaoberajú vysokým školstvom, hovoria, že vysoké školstvo netrpí nedostatkom legislatívy. To nie je ten hlavný problém vysokých škôl, ale trpí schopnosťou implementovať už existujúce pravidlá.
Takže ten prvý citát alebo prvé heslo toho, čo tu chcem dneska povedať, je, že problém nie je legislatíva, ale neschopnosť legislatívu správne implementovať. Pravda je, že by stačilo naozaj len použiť už existuje nástroje a konečne začať využívať to, čo ten legislatívny zákon už existujúci umožňuje a prostredníctvom akreditačných agentúr uplatňovať a kontrolovať to, čo by teda tie vysoké školy mali robiť. Pretože problém nie je, že by chýbal zákon, a pravdou je, že my tých zákonov a tých noviel už máme naozaj viac než dosť, problém je to, že všetky tie reformy, ktoré tu boli doposiaľ, nikto poriadne neuviedol do praxe. A ja som tu už stála niekoľkokrát a pripomínala som, že už v roku 2022 prebehla rozsiahla novela zákona, ktorá významne menila najmä spôsob financovania a kvality vysokých škôl, a teraz tu máme po troch rokoch ďalšiu novelu miesto toho, aby sme sa naozaj pozreli na to, ako táto legislatíva, ktorá dosť významným spôsobom zasiahla do vysokého školstva, bola implementovaná a čo nám priniesla. To sa nestalo. Tak miesto toho tu máme úplne nový akože zbrusu, nový v úvodzovkách, zákon. Čiže pridávame do zákona len ďalšie a ďalšie detaily, pričom hrozí, že to aj tak znova bude neimplementovateľné a ešte k tomu tento zákon bude aj zložitejší a menej flexibilný a tým pádom aj menej funkčný.
To, čo je problematické, je, že už tento existujúci zákon predsa umožňoval, aby sa to, čo tvrdí ministerstvo a čo pridáva do tohto zákona, uplatňovalo. Týka sa to napríklad tých krátkych programov. Veď tie boli, už mali teda možnosť podľa súčasnej legislatívy, ktorá je zatiaľ platná, aby boli nahradení. Alebo takzvané zavádzanie profesijne orientovaných bakalárskych programov. To už tiež je možné podľa súčasnej legislatívy. Alebo nahradenie klasických textových záverečných prác, ktoré tak, výstupmi teda z reálneho prostredia, ktoré tak bombasticky pán minister oznamoval na tlačových konferenciách, to predsa tiež je už dneska možné urobiť. To, čo my potrebujeme v prvom rade urobiť, je, že potrebujeme aktualizovať akreditačné štandardy a nie znova prepisovať zákon. Inými slovami, aby som to povedala jednoducho, absolútne netreba vymýšľať alebo kupovať nový bicykel, stačí nasadnúť už na ten, ktorý máme v garáži dva roky.
Druhá vec je, ako sa posudzuje kvalita prostredníctvom akreditačnej agentúry. Všetci určite viete, alebo aspoň tí, ktorí sa tým intenzívne zaoberáte, že v marci tohto roku prebehla v rámci akreditačnej agentúry kontrola hodnotenia kvality vysokých škôl a na základe nej by sme si mohli povedať, že máme naozaj super výnimočné vysoké školy, pretože z tých tridsiatich troch vysokých škôl len šesť z nich vykázalo nedostatky. A tie boli väčšinou formálne, ktoré je možné odstrániť do šiestich mesiacoch. Boli tam len také drobnosti akože chýbal nejaký dokument na webstránke alebo niekde nebolo niečo preložené, alebo chýbali nejaké všeobecné kritériá na obsadzovanie funkčných miest profesorov a docentov a to je všetko. Ja sa pýtam, ako je to možné, že potom nám odchádza toľko veľa mladých ľudí, ktorí sa sťažujú, že naše vysoké školstvo nie je kvalitné? Je problém v propagácii alebo v čom je vlastne problém? A prečo potom majú naše vysoké školy takú mizernú reputáciu v medzinárodnom porovnaní, ak teda akreditačná agentúra nenašla žiadne pochybenia? Napríklad slovenská, naša najlepšia slovenská Univerzita Komenského v Bratislave je podľa najsledovanejšieho šanghajského rebríčka len v prvej deväťstovke, čo si teda myslím, že to nie je žiadny výnimočný úspech. A ostatné univerzity, tak tie, tie nedobehli ešte ani na štart.
To znamená, že je to nejaký bludný kruh, kde nám mnohí ľudia, ktorí sú v akademickej obci, tvrdia, že naše vysoké školy sú špičkové, akreditačná agentúra zistila, že vlastne nemáme nejaké výrazné pochybenia a politická reprezentácia sa snaží legislatívne ukotvovať rôzne zmeny na to, aby pretrhla tento začarovaný kruh, lebo ho nevie pretrhnúť. Ale ja mám pocit, že my tu iba zatvárame oči pred tým, čo nefunguje, a snažíme sa dostať do legislatívy niečo, čo by už dávno mohlo fungovať, lebo na papieri zrejme všetko vyzerá lepšie. Takže sme si vytvorili nejaký pohodlný sebaklam o tom, aké kvalitné naše univerzity sú, a pritom v medzinárodných rebríčkoch naše univerzity zapadajú prachom.
To, čo je problematické a z čoho sa nevieme nejakým spôsobom dostať, je centralizácia a uzavretosť akademického prostredia. Ak chceme zvrátiť trend nízkej kvality vysokých škôl, tak to, čo v prvom rade nám hovorí zahraničie, že potrebujeme urobiť, je, že potrebujeme otvoriť tieto univerzity na to, aby lákali nielen študentov, ale naozaj aj špičkových odborníkov, a preto potrebujeme aj vedenie, ktoré reprezentuje všetkých aktérov a nie je len pod nejakou kontrolou úzkej skupiny ľudí. Dobre riadené univerzity potom naozaj lákajú aj špičkových akademikov zo zahraničia, ktorí potom prinášajú inovatívne myšlienky a zlepšujú kvalitu výskumu a zvyšujú tak aj prestíž tých univerzít a tým vlastne získavajú potom všetky strany. Keby to takto fungovalo na Slovensku, tak by sme získali aj my. Otázka je, prečo to nefunguje?
O tom by sme mohli povedať, že zvrátime ten odliv zrejme talentov, pretože by aj naši študenti mohli sa stať výskumnými pracovníkmi, zostávali by na našich univerzitách a rozvíjali by ten potenciál tu a neodchádzali by do zahraničia. Lenže ja mám pocit, že aj táto novela, aj tie, teda nový vysokoškolský zákon, lebo to nie je novela, ale aj tie predchádzajúce zásahy, ktoré tu počas týchto dvoch rokov malo ministerstvo do vysokoškolského zákona, ide úplne opačným smerom, pretože ak si spomínate, tak pri poslednej novelizácii, myslím, že to bolo minulý rok, tak tam namiesto otvorenosti sa zmenilo zloženie správnych rád vysokých škôl tak, aby ich opäť ovládali ľudia, ktorí sú komfortní s pohľadom a záujmami ľudí zvnútra. My sme to vtedy aj pripomienkovali. A zmenia sa tam pomery. Ono kývate hlavou, ale tak odborníci hovoria niečo úplne iné, pán minister. A potrebná nadpolovičná väčšina zostala aj v tomto novom zákone v rukách členov ľudí zastupujúcich vnútorné prostredie akademickej obce, aspoň tak to vidím, a tak isto je to predĺženie funkčného obdobia rektorov. To ste presadili dokonca cez pozmeňovací návrh pána Lučanského, to ani nebolo novelizovaním vysokoškolského zákona, ale len nejakým pozmeňovacím návrhom. A teraz to zostalo aj v tomto, v tejto podobe zákona rovnako. A nech sa na mňa nikto nehnevá, to je osobná vec, ani nechceme na nikoho útočiť, ale je pravda, že je to šité na existujúcich rektorov, ktorí si chcú zachovať dlhodobejšie svoje funkčné obdobie, a to z toho vnútorného prostredia akademického vám povie mnoho ľudí, že to takto jednoducho je a že to prostredie akademické je uzavreté. A mám pocit, že politickí reprezentanti sa jednoducho boja bojovať proti akademickému prostrediu takým spôsobom, aby akademické prostredie otvorili. Akože mali by sme si naliať čistého vína, že je to veľmi určite ťažká vec, ale aj pre rozvoj našich univerzít veľmi dôležitá vec.
Ale uzavretá tá centralizácia nie je, samozrejme, jediný problém vysokoškolského zákona, pretože ďalším problémom sú akademické slobody. Napríklad centrálne stanovenie minimálneho počtu kreditov v jednotlivých etapách štúdia bolo tiež mnohými odborníkmi pripomienkované z hľadiska toho, že to ignoruje realitu diverzity študijných programov. Povedzme si ale pravdu, že keď sa na tým zamyslíme, tak je to naozaj ten garant programu, ktorý by nemal byť len nejakou hlavičkou, meno v hlavičke teda študijného programu, ale mal by to byť ten, kto teda rozumie obsahu náročnosti aj cieľom štúdia, a preto univerzity by prvom rade mali mať slobodu v tom, aby rozhodovali, čo ich študenti potrebujú, a nie, aby čakali na nejaké normatívne pokyny od ministerstva, ktoré potom narážajú vlastne na ich autonómiu.
To s tým súvisí potom, samozrejme, aj tá byrokratizácia a dlho sa rozprávame o tom, že je teda potrebné debyrokratizovať školstvo, ale v tomto prípade práve keď nový vysokoškolský zákon prenesie ďalšiu záťaž, nové predpisy, nové štatúty a ešte aj rôzne metodické nejasnosti, no tak potom asi to tiež stráca svoj zmysel a to, čo ministerstvo deklaruje. A povedzme si pravdu, kvalitný pedagóg alebo výskumník má dnes už viacej Excelov ako prednášok. Čiže namiesto reálneho posilnenia týchto kapacít a namiesto podpory týchto ľudí, tak ich iba valcujeme ďalším byrokratickým buldozérom. A pravdou je, že odborníci, ktorí pôsobia na akademickej pôde, nám neodchádzajú kvôli legislatíve, ale práve preto nám odchádzajú, lebo ich práca je zaťažená vecami, ktorými by nemusela byť, ich práca je podhodnotená a je neocenená a ešte aj zaťažená aj tou administratívou, ako som spomínala.
Vrátim sa teraz k začiatku, poviem asi ďalšie heslo, že podľa mňa tento zákon absolútne neprináša reformu, pretože v podstate neprináša nič nové, čo by sa už predtým nedalo zákonom realizovať, okrem nejakých maličkostí. Aleže je to skôr nejaké alibi pre ministerstvo, pretože my v podstate len sme recyklovali tie nápady v tomto zákone, ktoré už naozaj existovali, nazývame ich reformami a tvárime sa, že riešime problémy. Ale nový zákon nikdy nevyrieši to, že niekto si nerobí svoju prácu dobre. Nevyrieši to, že naše univerzity nezabezpečujú napríklad podporu všetkým študentom, to tam napríklad vôbec neriešite. Nové, naše univerzity nezabezpečujú napríklad podporu znevýhodneným ľuďom v minimálnej miere, máme 1 % žiakov so špeciálno výchovno-vzdelávacími potrebami, čo je v porovnaní s ostatnými krajinami, ktoré sa naozaj podpore študentov venujú, mizerne málo.
Študenti sa sťažujú na to, že nemajú dostatok informácií. Študenti sa sťažujú na neatraktívne akademické prostredie. A teraz nehovorím len o moderných internátoch a infraštruktúre, teraz hovorím najmä o kvalitnom vzdelávaní. A, samozrejme, aj v tom ďalšom živote študentskom, ktoré teda označujú za nevýhodné.
Na to, aby sme zlepšili tú kvalitu vo výučbe, aj v každodennom živote študentov, tak my potrebujeme, aby tí ľudia, ktorí tam sú, naozaj mali vôľu, ale nielen vôľu, ale aj schopnosť a odvahu riešiť problémy tam, kde sa dejú. Nám na Slovensku absolútne chýba dlhodobo vízia posilnenia podporných služieb, ktoré by napríklad znižovali drop out. Totálne nám chýba podpora duševného zdravia. Čo sa týka integrácie marginalizovaných skupín alebo zahraničných študentov, to už ani nehovorím, 0,3 % žiakov, ktorí sú z MRK prostredia, alebo teda Rómov, lebo z MRK tam asi ani nie ani jeden.
Podľa mňa práve týmito nedostatočnými podpornými službami tých študentov na univerzitách my úplne premrhávame ľudský potenciál, ktorý tu už máme, napríklad aj vrátane akademikov z Ukrajiny, ktorých nenájdete. Čiže namiesto nových paragrafov by sme skôr privítali, keby tu vznikol nejaký reaudit internacionalizácie vysokých škôl. Ako ak ste cez inštitút dokázali urobiť štúdiu o tom, v akom stave sú súkromné školy a koľko ich je a podobne, no tak takýto reaudit vysokých škôl by tiež bol potrebný urobiť. Mohli by sme identifikovať dobrú prax, pripraviť pilotné programy a poskytnúť, samozrejme, alebo hľadať teda prostriedky na ich implementáciu. Účasť na medzinárodných veľtrhoch, ktoré, s ktorými sa roztrhlo vreca za tejto vlády, je síce vítaná, to nehovorím, že nie, ale podľa mňa sa vytráca ten zmysel, keď doma nevieme tieto príležitosti systematicky rozvíjať.
Takže s tým súvisí, že sa treba vrhnúť aj na programovanie nového obdobia štrukturálnych fondov. A aj keď som sa pýtala ľudí z ministerstva, či sa v týchto veciach vôbec niečo na Slovensku deje, tak som nedostala kladnú odpoveď. Reforma bez finančného krytia zostáva vždy len dobrou víziou. V tomto prípade to môže ešte aj pohltiť ten slovenský byrokratický papierový mlyn. Čiže nový zákon nemá byť len nejakým ďalším alibi, že sa niečo robí, zatiaľ čo reálne problémy sa odkladajú, pretože skutočná zmena sa začína tam, kde sa začne makať a kde sa prestane rozprávať a písať legislatíva.
Na záver by som sa chcela ešte vyjadriť k tomu už tu niekoľkokrát spomínanému pozmeňovaciemu návrhu, ktorý prišiel k zmene v tých patentoch a v autorskom vlastníctve. Bolo tu toho už veľa povedaného, sú na to tiež rôzne názory. A pre mňa je takým najzáväznejším argumentom, ktorý tu prichádza, že si treba uvedomiť, že množstvo výskumu, ktoré sa deje na Slovensku, putuje do inštitúcií z verejných zdrojov. Ak zmeníme tento zákon tak, že vlastne vlastníkmi budú súkromní jednotlivci, tak potom je z môjho pohľadu aj trošku problematické to, lebo sa z verejných zdrojov bude vlastne financovať súkromné vlastníctvo. Akože tu by som akože bola asi na vážkach. Nie som teda právnička, ale myslím, že týmto by sme sa asi mali zaoberať.
A na margo toho, že či sme sa inšpirovali Švédskom alebo ktorými krajinami, ja len podotýkam, že v prvom rade napríklad v Amerike to majú úplne odlišne a je to významný gigant inovácií, aspoň môžme teda Spojené štáty americké pokladať za veľmi inovatívnu krajinu a nie je to v rukách jednotlivcov toto vlastníctvo, ale v rukách inštitúcií. A, po druhé, ak sa aj inšpirujeme severskými krajinami, tak ja len pripomínam, že napríklad Dánsko alebo Fínsko už presne od tohto modelu upúšťajú, lebo sa im nezdá dobrý a transparentný.
Takže je na to aj v odbornej obci rôznorodá komunikácia a v prvom rade je absolútne neprijateľné, že to vošlo do zákona o vysokých školách takýmto pokútnym spôsobom a neprešlo to medzirezortných pripomienkovým konaním, aby sa mohla táto rozporuplnosť naozaj relevantne zhodnotiť zo všetkých strán. Takto nevyzerá transparentná komuniká... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
