...pred pokutami a pred odhalením nezákonností. Citujem: „Úrad na ochranu oznamovateľov je nástrojom politickej polície. Je to zbytočný úrad vytvorený len na krytie ľudí z vyšetrovaní. Tento úrad treba zrušiť hneď ako bude na to politická situácia“. Dnes keď ste prehrali súdny spor, keď musíte platiť, keď vám úrad odkryl porušovanie zákona podľa vašej vlastnej logiky, tá politická situácia nastala. To je pre nás dôkaz úmyslu, to je dôkaz účelovosti, to je dôkaz, že motiváciou nie je zlepšiť systém ochrany oznamovateľov, ale potrestať úrad za to, že si dovolil postaviť zákon nad ministra. Teraz prejdime k právnemu aspektu. Návrh zákona odoberá už priznanú ochranu oznamovateľom. To je retroaktivita. Poriadny právny štát je založený na tom, že ak štát niekomu prizná právny status, nemôže mu ho spätne odobrať len preto, že je to politicky výhodné. Princíp právnej istoty, princíp ochrany legitímneho očakávania, zákaz retroaktivity, to nie sú ozdoby právnej vedy. To sú základné piliere ústavnosti. Bývalí sudcovia Ústavného súdu, bývalá ombudsmanka, dekani právnických fakúlt a renomovaní právnici označili váš návrh za neprimeraný, protiústavný, zneužívajúci moc a odporujúci princípom právneho štátu. Takéto hodnotenia sa nevyslovujú ľahko. Toto nie je bežná kritika, toto je poplach. Ďalej sa pozrime na Európske právo. Smernica EÚ 2019/1937 zasahuje štátom, pardon, zakazuje štátom, aby znižovali úroveň ochrany oznamovateľov. Zakotvuje takzvanú „non-regression clause“. Vyžaduje existenciu nezávislého externého orgánu. Tento váš návrh ruší nezávislý orgán, zužuje okruh chránených osôb, odoberá ochranu tým, ktorí ju už získali a podrobuje systém politickej kontrole. To je priamy konflikt so smernicou. Ak tento zákon prejde, Slovensko bude čeliť konaniu voči Európskej únii, riziku sankcií, riziku pozastavenia financovania a reputačnej devastácii v oblasti právneho štátu. Nerobme si ilúzie, Brusel toto dianie sleduje veľmi pozorne a teraz možno najväčší paradox. V roku 2019 bol tento úrad zriadený ako vládny projekt. Podpisoval ho vtedajší premiér Peter Pellegrini. Kto bol v tom čase vedúcim Úradu vlády Slovenskej republiky a mal vplyv na legislatívne procesy? Matúš Šutaj Eštok. Teda ten istý človek, ktorý dnes tvrdí, že úrad je relikt, je nepotrebný, dokonca nebezpečný a treba ho odstrániť, tento istý človek bol pri jeho vzniku. To nie je len názorový posun, to je účelová zmena postoja podľa toho, či úrad slúži moci alebo prekáža. Teraz širší dôsledok. Ak sa niekto domnieva, že jednoduché zrušenie existujúceho úradu na ochranu oznamovateľov a súčasné vytvorenie nového úradu zabezpečí rovnakú úroveň ochrany, tak si neuvedomuje podstatu problému. Nejde o názov inštitúcie, nejde o organizačnú schému, nejde o tabuľky, logá ani pečiatky. Ide o kontinuitu ochrany, o záväzky, ktoré už štát voči oznamovateľom prevzal, o rozhodnutia, ktoré boli vydané, o statusy, ktoré boli priznané, o životné situácie konkrétnych ľudí, ktorí sa spoliehajú na to, že štát ich nechá naplno dýchať a nebude ich vystavovať odvete. Preto je dôležité pomenovať ešte jednu zásadnú vec. Koľko oznamovateľov dnes máme? Koľko z nich sa nachádza v štádiu prebiehajúcej ochrany? Koľkí sú v pracovnom spore? Koľkí čelia tlaku zamestnávateľov? Koľkí sú v prostredí, kde sú na nich vyvíjané priame alebo nepriame represálie? Títo ľudia nežijú v teoretickom priestore. Sú to policajti, vyšetrovatelia, zdravotníci, úradníci, zamestnanci samosprávy, pracovníci verejných inštitúcií, ktorí podali oznámenia v dobrej viere, že štát ich ochráni. Zrušením existujúceho úradu bez zaručenia úplného a automatického prechodu všetkých práv a rozhodnutí, bez toho, aby bola zabezpečená právna istota, bez toho, aby bola garantovaná neprerušená ochrana, sa títo oznamovatelia ocitnú vo vákuu. Budú ponechaní napospas tým, ktorí proti nim už dnes podnikajú kroky a budú vystavení riziku, že nový úrad ich situáciu začne posudzovať odznovu, prehodnocovať, spochybňovať alebo odsúvať. Tento stav môže byť pre nich existenčne likvidačný. Pýtam sa, uvedomil si niekto v tejto vláde, v tomto parlamente a v predkladateľských rezortoch, čo to znamená pre konkrétne stovky ľudí? Uvedomil si niekto, že títo oznamovatelia už vykročili na cestu, ktorá je riskantná, psychicky náročná a spoločensky osamelá? Uvedomil si niekto, že ak im vezmeme garanciu kontinuity ochrany, vysielame im odkaz, že štátne sľuby sú dočasné, podmienené politickou vôľou a môžu sa rozplynúť zo dňa na deň? Ak chceme argumentovať tým, že nový úrad poskytne lepší systém, musíme najskôr preukázať, že existujúci systém zlyhal. Lenže tu nie je žiadna analýza. Nedostali sme žiadnu analýzu, žiadnu štatistiku, žiadnu odbornú oponentúru, ktorá by ukázala, že súčasný úrad nefunguje. Naopak, máme dôkaz, že funguje možno až príliš dobre. Funkčne, nezávisle, v súlade so zákonom a dokonca aj voči ministrovi, ktorý dnes predkladá jeho likvidáciu a práve preto platí, že zrušenie existujúceho úradu a vytvorenie nového nezabezpečí ten istý výsledok. Nezabezpečí dôveru, nezabezpečí kontinuitu, nezabezpečí ochranu a nezabezpečí ani nezávislosť. Ochrana oznamovateľov je vzťah založený na dôvere a dôvera, raz narušená, sa nedá administratívne nahradiť a preto, ak zrušíme úrad na ochranu oznamovateľov, vysielame signál. Neoznamujte korupciu. Neoznamujte zneužívanie právomocí. Neoznamujte manipuláciu vo vyšetrovaní. Neoznamujte nezákonnosti voči nám, lebo štát vás nechráni a ak už aj ochranu dostanete, môžeme vám ju vziať, keď sa nám to bude politicky hodiť. Toto je studená sprcha pre každého čestného policajta, úradníka, lekára, učiteľa či pracovníka verejnej správy. To je návrat kultúry strachu a preto vás, kolegovia z koalície, žiadam, aby ste sa na toto hlasovanie nepozerali ako na stranícku povinnosť. Toto je test. Test toho, či ešte v tejto krajine existujú mantinely moci. Test, či sme pripravení akceptovať model, v ktorom ak sa inštitúcia znepáči vláde, jednoducho bude zrušená. Dnes je to Úrad na ochranu oznamovateľov, zajtra to môže byť verejný ochranca práv, pozajtra prokuratúra, potom súdy. Tento postup má svoju logiku a dejiny ju poznajú. Preto vás žiadam, nehlasujte za tento zákon. Nie kvôli opozícii, nie kvôli koalícii, nie kvôli politickému skóre, ale kvôli Slovensku, kvôli právnemu štátu, kvôli tým, ktorí potrebujú ochranu proti moci, nie podľa vôle moci. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk v sále.)
