Videokanál klubu

Ja sa len pridávam k tomu, že Ústav pamäti národa, ktorý kočuje po Bratislave už roky, ktorého vyhodili z budovy na námestí SNP a teraz opäť je v prenajatých priestoroch, tak si skutočne zaslúži svoje vlastné sídlo. A to tým skôr ako sme sa spomínali aj s kolegom Mikloškom, že v tých priestoroch by ozaj malo byť aj dôstojné miesto pre múzeum, múzeum obetí komunistického režimu. Skutočne si to musíme, musíme si to pripomínať. Je veľmi smutné, keď naše deti alebo ja poviem za seba, moji vnuci vyrastajú v prostredí, keď ani vôbec si nevedia predstaviť, čo to vlastne za režim bol. No a však to je už okrídlená vec, že okrídlená veta, že kto si nepamätá aká bola tá minulosť, tak sa nepoučí do budúcnosti. Je skutočne veľmi dôležité si to pripomínať a ešte zopakujem opäť, Ústav pamäti národa vyvíja aj medzinárodné aktivity, však to vidíme aj z tej správy a je ozaj dôležité, aby sme tu na východ od bývalej železnej opony, aby sme sprostredkovali dostatočne dôrazne informácie našim partnerom v západných demokraciách, ktoré si komunizmus nikdy nezažili. Ony skutočne musia vedieť, čo to ten komunizmus bol. Však stačí sa pozrieť, však František Mikloško má veľkú zásluhu na tom, že vyšla kniha o zločinoch komunizmu na Slovensku. Stačí si pozrieť, keď sa človek začíta do tej...ja som sa teda tomu venoval aj odborne, ale laik, keď sa do toho začíta tak zistí, že čo sa, aké strašné veci sa tu diali na Slovensku a my si to stále nepripomíname dôstojným spôsobom.

Pamätáme si všetci alebo aspoň niektorí, čo sme starší, čo pre nás v novembri 1989 znamenali slová sloboda a demokracia. Nevedeli sme sa ich nasýtiť. Dnes vidíme, že nielen na Slovensku, ale na celom svete tieto slová nejako vyšumeli, strácajú na sile u ľudí. Preto zažívame dnes nástup znovu násilia a totalitných režimov a populistických strán na čele s jedným človekom. Je to všeobecný jav na celom svete. A práve preto je inštitúcia ako ÚPN dôležitá, aby nám stále pripomínala, čo slová sloboda a demokracia znamenajú a čo to znamenalo vtedy, keď oni neboli. Človek až vtedy, keď je veľmi chorý a odrazu sa uzdraví, vie oceniť, čo je to zdravie. A preto treba, aby sme stále si pripomínali, čo to bolo to obdobie neslobody a čo to znamená pre nás naozaj sloboda a demokracia. Ďakujem.

Tiež už spomínaný Festival slobody, hlavnou témou tohtoročného Festivalu slobody bolo 35. výročie Nežnej revolúcie, ktoré tiež považujeme za veľmi dôležité, aby sme si ho pripomínali. Ďalším mimoriadne dôležitým rozmerom práce ÚPN je medzinárodná spolupráca. Ústav pamäti národa nie je len izolovanou inštitúciou, ale je súčasťou európskej siete pamäťových a výskumných inštitúcií, ktoré sa venujú totalitným režimom 20. storočia. Tu oceňujem spoluprácu s partnerskými inštitúciami v strenej a východnej Európe, vašu účasť na medzinárodných projektoch, aj výmenu archívnych a výskumných poznatkov. Týmto spôsobom ÚPN prispieva k spoločnej európskej pamäti, posilňuje dôveryhodnosť Slovenska a jasne ukazuje, že totalitnú minulosť nepopierame, ale spracuvávame. A to je znak zrelej demokracie. Dôležitou funkciou ÚPN je aj byť hranicou pred opakovaním chýb. Často sa hovorí, že minulosť máme už nechať minulosťou. Súhlasím, ale len vtedy, keď je pravdivo pomenovaná a spracovaná. Krajiny, ktoré zabúdajú sú odsúdené opakovať chyby a inštitúcie ako ÚPN sú jedným z mála systémových nástrojov, ktoré tomuto zabúdaniu bránia. Preto chcem dnes verejne aj na tejto, v tejto rozprave na pôde Národnej rady Slovenskej republiky poďakovať vedeniu Ústavu pamäti národa, vašim historikom, archívnym pracovníkom, pedagógom, aj všetkým zamestnancom ÚPN pretože vaša práca často nie je populárna, ani pohodlná, ale je nevyhnutná. A zároveň chcem vysloviť presvedčenie, že parlament má povinnosť vytvárať pre ÚPN podmienky na stabilnú a nezávislú prácu, to legislatívne, aj rozpočtovo. Preto som aj rád, že na tejto schôdzi po prerokovaní siedmich zo 156 bodov v programe bol zaradený aj tento bod, že ho môžme dnes prerokovať. Pamäť národa nie je luxus. Je to jeden zo základných pilierov slobody. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, výročná správa Ústavu pamäti národa pre nás nie je len informáciou o minulom roku. Má svoju pridanú hodnotu v tom, že je neustálou výzvou, aby sme sa ako spoločnosť neprestali učiť z vlastných dejín. V tom smere si ÚPN zaslúži našu podporu a uznanie. Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda správnej rady ÚPN Jerguš Sivoš, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Pred sebou máme dnes výročnú správu Ústavu pamäti národa. Je to dokument, ktorý na prvý pohľad môže pôsobiť aj technicky ako správa o archívoch, projektoch, konferenciách či publikáciách. Skutočne však pre nás v Kresťanskodemokratickom hnutí ide o správu o tom, ako sa Slovenská republika vyrovnáva so svojou minulosťou a tým aj o tom, aká bude jej budúcnosť. ÚPN nie je nejaká akademická inštitúcia. Je to inštitúcia, ktorá vznikla z poznania, že bez pomenovania zla sa demokracia stáva krehkou. Totalitné režimy a zvlášť komunistický režim, ktorý máme mnohí ešte v živej pamäti, nebol len obdobím iného názoru či politickej alternatívy. Bol to režim systematického porušovania ľudských práv, režim politických procesov, prenasledovania, sledovania, strachu a tiež rozvratu mnohých osobných aj rodinných životov. ÚPN je inštitúcia, ktorá má odvahu tieto veci pomenovať ich menami, dokumentovať ich faktami a uchovávať ich pamäť aj vtedy, keď je to nepohodlné. Chcem preto osobitne oceniť, že ÚPN vo svojej práci nepoľavuje aj v tej najzákladnejšej úlohe, systematickom spracúvaní obdobia neslobody cez sprístupňovanie archívov, dokumentovanie činnosti represívnych orgánov, výskum perzekúcií a tiež publikácie o konkrétnych osudoch ľudí. Toto všetko má zásadný význam aj dnes, keď sa čoraz častejšie stretávame s relativizáciou minulosti, s bagatelizovaním zločinov komunizmu, dokonca aj s nejakou nostalgiou po lacných istotách totalitného režimu. ÚPN tu svojou prácou jasne hovorí, že sloboda nie je samozrejmosť a nesloboda nebola lacná. Veľmi dôležitou súčasťou práce ÚPN sú aktivity zamerané na mladých ľudí. Mladá generácia nezažila komunistický režim na vlastnej koži a práve preto je ohrozená jednoduchými mýtami, skratkami a polopravdami, preto si mimoriadne vážim vaše vzdelávacie programy pre školy, workshopy, výstavy, dokumentárne projekty a tiež konkrétnu spoluprácu s učiteľmi a pedagógmi. ÚPN tu nerobí ideologickú výchovu, robí občiansku a historickú výchovu. Pre mňa neoceniteľný vklad do občianskej a historickej výchovy, lebo pomáha mladým pochopiť, čo znamená strata slobody, prečo je dôležitý právny štát a prečo je tiež nebezpečné, keď sa moc nekontroluje. Toto je investícia do budúcnosti, ktorá sa nedá merať okamžitým politickým ziskom, ale bude sa merať stabilitou demokracie o 20 či 30 rokov. Z popularizačných osvetových aktivít by som chcel oceniť vašu rôznorodosť aktivít pre rozličné skupiny spoločností. Vhodné a uchopiteľné formy výstupov, od prednášok, diskusií a výstav, cez vzdelávacie videá a aplikácie po spomienkové podujatia, prezentácie publikácií, filmové projekcie alebo zážitkové podujatia. Zvlášť ma zaujalo vo vašej správe, že ÚPN minulý rok pripravil tri tematické cesty s popisom v Bratislave, pre aplikáciu SmartGuide CMS ako audio sprievodcu pre verejnosť a zároveň pútavý publikačný kanál pre Ústav pamäti národa na témy Sviečková manifestácia očami účastníka, Po stopách študentov 16. novembra 1989 a Po stopách nežnej revolúcie. Tiež už spomínaný Festival slobody, hlavnou témou tohtoročného Festivalu slobody bolo 35. výročie nežnej revolúcie, ktoré tiež považujeme za veľmi dôležité, aby sme si ho pripomínali. Ďalším mimoriadne dôležitým rozmerom práce ÚPN je medzinárodná spolupráca.
=====

Ďakujem za vaše reakcie na moje vystúpenie. Ja sa pár slovami budem venovať tomu, čo povedal František Mikloško. On spomenul nutnosť, aby sme postavili múzeum obetí komunizmu. Ja som sa v tom osobne angažoval dosť veľa. Takisto aj s pánom Mikloškom a pán Sivoš tiež vie o tom. Ja skutočne si prajem, aby sme niečo takéto, takéto múzeum na Slovensku dokázali postaviť, aj keď je to už 36 rokov, ale nech sa to podarí, pretože je nám hanba, že niečo také majú Poliaci, niečo také majú Česi, niečo také majú Maďari a my Slováci ako my nedokážeme a tiež pobaltské štáty, však je to známe, ale my Slováci si nedokážeme vlastne sami povedať, že čo sa tu dialo za tie roky. Bagatelizujeme tú našu minulosť. A ja hovorím, keď bagatelizujeme našu minulosť, tak vlastne si ani nevšímame, ak sa nám plazivo dostáva vôbec do riadenia tohto štátu sa nám dostávajú nebezpečné trendy. Ja to skutočne nazývam nebezpečné trendy, keď hovoríme o režimoch, ktoré sú veľmi podobné tým, ktoré sme tu mali pred rokom 1989 ako o režimoch, ktoré sú pre nás prijateľné. Je to výsmech vôbec pre tých, ktorí za toho režimu trpeli. A druhá vec čo poviem, my na Slovensku máme, alebo v týchto štátoch, ktoré si zažili komunizmus máme obrovskú aj povinnosť voči západným demokraciám, ktoré si neprežili na vlastnej koži komunizmus, aby sme im hovorili o tom, čo to je, pretože vidíme, že tam sa s tým komunizmom stále koketuje a veľmi otvorene, ako keby Che Guevara bol najväčší hrdina sveta. Skutočne komunizmus je nebezpečná vec a je práve na nás, aby sme to pripomínali a Ústav pamäti národa má šancu, aby... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne pán kolega Hajko. Hovoril si o niekoľkých veciach, ktoré ma zaujali. Dal si fokus na oceňovanie ľudí, ktorí nasadzovali seba v boji proti totalitným režimom a za to chcem aj ja poďakovať ÚPN, že jednak že má vlastné ceny. Dáva vlastné ceny za odpor proti nedemokratickým režimom a boj za obnovu slobody a demokracie a tiež cenu za prínos k poznaniu obdobia neslobody a šírenia myšlienok slobody a demokracie. Tiež vyjadrujete sa k štátnym vyznamenaniam. Toto považujem, podobne ako kolega Hajko, za dôležité, aby sme tých ľudí, ktorí hrali dôležitú úlohu, ktorí boli odvážni, vedeli ísť proti prúdu, aby sme ich vedeli predstaviť viac na verejnosti, tak som sa zamyslel nad tým, či by sme nemali mať aj počas roka väčší dialóg s vami o tom, aj ako poslanci zákonodarného zboru. Tiež si spomenul míľniky v našej spoločnosti, roky 1948, 68, 88 a 89, aby sme si ich viac pripomínali. Áno, toto sú dôležité roky a možno špeciálne ten 1989, ktorý prvýkrát sme ho neslávili ako deň pracovného pokoja, ako štátny sviatok. Verím, že sa toto podarí tiež do budúcnosti zmeniť, ale o to dôležitejšie sú vaše aktivity, vtedy najmä spomínaný Festival slobody. Tiež oceňujem vaše aktivity, spomeniem to aj vo svojom príspevku v rozprave, ale napríklad aj to fungovanie bádateľne, ktoré normálne je skôr pre odbornú verejnosť, tak počas Festivalu slobody je otvorená pre širokú verejnosť a opäť tento rok som mal možnosť aj so svojou manželkou sa zúčastniť veľmi zaujímavej prezentácie o sledovaní občanov komunistickou štátnou bezpečnosťou, takže toto odporúčam aj kolegom na budúci rok takéto aktivity. Je to veľmi veľmi zaujímavé.

Ústav pamäti národa je kľúčovou inštitúciou pri budovaní kolektívnej pamäte Slovenska. To sú už stovky kníh a oral history filmov. To sú filmy, to sú konferencie, prednášky, časopis, ocenenia, každoročné stretnutia. Ústav pamäti národa je súčasťou celej siete týchto pamätných inštitúcií v rámci celej bývalej komunistickej Európy. Takto sme súčasťou tej európskej pamäti, by som povedal Európy. Ústav pamäti národa tvorí skutočne historickú rolu pri budovaní nových generácií. Známy britský rabín, už zomrel Sacks, si v jednej knihe položil otázku, čo zachránilo židovský národ, že 2000 rokov prežili v diaspóre a podržali si svoju identitu. On povedal, že boli to tri veci. Rodina, vzdelanie a pamäť. Čiže v tomto smere je úžasné, že máme takúto inštitúciu a verím, že sa podarí zrekonštruovať celú tú budovu, ktorú jej minulá vláda dala aj s peniazmi na aspoň projektovú vybavenosť a že sa dožijem ešte aj toho, že bude štátom podporované múzeum obetí komunizmu, aby toto tu ostalo ako jasná pečať toho štyridsaťročného obdobia, ktoré sme všetci zažívali. Takže ja ďakujem Ústavu pamäti národa a vyzdvihujem jeho činnosť. Ďakujem.

posudok má váhu, to je mimoriadne dôležité, pretože žijeme v čase, keď vlastne defraudujeme naše inštitúcie, však sme tu o tom, nebudem chodiť ďaleko, máme tu úrad pre oznamovateľov, čo sme s ním spravili tento týždeň, sme ho zrušili, táto snemovňa ho zrušila. Takže my sme v čase úpadku inštitúcií, by som dokonca povedal aj ich úmyselného nahlodávania a rozkladu a štát musí stáť na inštitúciách. Keď inštitúcie nefungujú, nefunguje celý štát a to sa netýka len, to sa netýka len spoločnosti, týka sa to aj biznisu, napríklad teraz pred chvíľou sme tu hovorili ja neviem o obchodnom registri. Skutočne o súdoch. Ak tieto inštitúcie nefungujú, tak sa nedarí pochopiteľne ani biznisu. A keď a nedarí biznisu, tak sa už nedarí potom nikomu, pretože štát, vláda môže mať plné ústa sociálnej spravodlivosti a plné ústa dotácií pre ľudí atď., keď tie dotácie tú spravodlivosť niet z čoho napĺňať, tak jednoducho sú to len prázdne slová. Takže ja želám Ústavu pamäti národa a pánovi predsedovi, aby a ústavu ďalej darilo. Skutočne, čo sa mňa týka osobne a myslím si aj celého klubu KDH má našu podporu tento ústav. My mu prajeme, aby fungoval ďalej a myslíme si, že tento ústav by mal fungovať ďalej, pretože sú aj štáty, ja neviem napríklad Nemecko, kde už išli cestou, že tento úrad zrušili, ale myslím si, že na Slovensku potrebujeme úrad aj po 36 rokoch, ako sme ten minulý režim nechali padnúť a zakončím výrokom človeka, mysliteľa, ktorého si veľmi vážim, volá sa Dahrendorf a ten povedal, že ak chcete zmenu systému, aby sa skutočne tá zmena systému udiala a zasiala do spoločnosti naplno, potrebujete tri generácie. Tri generácie, to znamená 60 rokov, keď dobre počítam. Zatiaľ máme za sebou 39, to znamená dve tretiny, 36, ani nie dve tretiny. Takže my potrebujeme ďalšie roky, ďalšie desaťročia a myslím si, že v tomto budovaní vôbec celej historickej pamäte na Slovensku má ÚPN nezastupiteľné miesto. Ďakujem za pozornosť.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Rovnako by som sa rád vyjadril k výročnej správe ústave, výročnej správe Ústavu pamäti národa. Musím povedať vlastne tak ako moji predrečníci, že si vysoko vážim prácu tejto inštitúcie, pretože popri tom, čo robí, popri skúmaní, archivovaní, publikovaní, organizovaní podujatí, osvete, prednáškach, výstavách a tak ďalej, tak robí ďalšie aktivity, ktoré sú veľmi významné pre našu spoločnosť. Ja len spomeniem aspoň dve také dôležité veci. Jedna vec je, že Ústav pamäti národa udeľuje ceny, udeľuje ceny konkrétnym postavám, konkrétnym ľuďom. Ja si myslím, že to je v našej spoločnosti, kde je vyslovene problém, aby sme si dokázali vážiť autority, teda, aby sme si dokázali vážiť ľudí za ich nezištnú činnosť a obetavú, tak to je mimoriadne dôležité, aby sme vyzdvihovali práve takýchto ľudí, ktorí boli ochotní nasadiť samého seba do zápasu s totalitnými režimami. Je to mimoriadne dôležité a myslím si, že je to aj dôležité z hľadiska, z hľadiska výchovy, čo tu bolo tiež spomínané. Druhá vec, ktorú spomeniem je, že Ústav pamäti národa je ten, ktorý vlastne stále stráži tie míľniky, míľniky, ktoré nás sprevádzali v 20. storočí. Vyslovene sú to hlavne roky 1948, 1968 a 1989. To sú míľniky našej spoločnosti a treba si tieto míľniky pripomínať. Skutočne napríklad aj v dnešnom období, áno, bola tu polemika, či žijeme vlastne v netotalitnom režime? Nežijeme., samozrejme, že nie, ale keď si spomenieme napríklad na rok 1948, tak vlastne parlamentnou ústavnou cestou sa dostala k moci jedna jediná strana, ktorá potom vlastne dokonala to dielo, až dá sa povedať o dva, o dva mesiace, o tri mesiace, ak si dobre pamätám, voľbami, ktoré už boli úplne zmanipulované a kde táto strana získala, získala monopol a potom však vieme, čo nasledovalo ďalších 40 rokov. Ďalšia vec, ktorú spomeniem, je, že je to práve Ústav pamäti národa, ktorý organizuje festivaly Slobody od nežnej revolúcie v roku 1989. Je tam už 15 ročníkov, ak si dobre pamätám. Opäť je to mimoriadne dôležité, aby sme si aj tento rok vlastne ten program zahŕňa dva týždne podujatí. Je veľmi dôležité, aby sme si pripomínali, pripomínali rok 1989, tým skôr, že tento rok sme 17. november neoslavovali ako sviatok, teda deň pracovného pokoja. Sviatok to síce bol, ale iba na papieri, pretože bol, to bol to pracovný deň. Takže je veľmi dôležité, aby tu bola inštitúcia, ktorá, ktorá stráži, bedlivo stráži, aby sme si to ďalej, ďalej pripomínali. Nevidím v tomto štáte, nevidím v tejto republike žiadnu inú inštitúciu, ktorá by venovala práve tomuto takú veľkú pozornosť, ako je Ústav pamäti národa a má to vlastne aj v názve, že je to ústav pamäti, pretože budovať historickú pamäť je mimoriadne náročná vec, najmä keď nám ju deformujú rozličné postoje a týka sa to aj nás politikov, ktorí sme tu. Deformujeme svojimi vyjadreniami, deformujeme svojimi postojmi k iným autoritárskym, dokonca totalitným režimom, ktoré sú na svete. Takže deformujeme to a práve preto som rád, že je zo zákona zriadená inštitúcia, ktorá si osvojila túto myšlienku a venuje sa, každoročne sa venuje, úpenlivo sa venuje tomu, aby sme si ten, tú spomienku na rok 1989 nenechali vyblednúť. Ja ešte spomeniem, že si veľmi vážim tú činnosť, ktorý, ktorú robí Ústav pamäti národa, čo sa týka prevádzkovania, prevádzkovania bádateľne, lebo áno, musíme, musíme mať otvorené dvere pre tých, ktorí chcú získať viac informácií, tiež oceňujem sprístupňovanie dokumentov po bývalých bezpečnostných zložkách štátu za roky 1939 až 1989. Áno, musíme si pamätať. Boli to konkrétni ľudia, konkrétni ľudia, ktorí tomu režimu slúžili. Nebolo to nejaké, nejaké fluidum. Nebola, neboli to, neboli to nejaké inštitúcie, by som povedal, ale boli to konkrétni ľudia, ktorí boli v tých inštitúcií a ktoré, ktorí nám, ktorí vlastne tie, ten režim držali pri moci. Zabudol som ešte na jednu vec, Ústav pamäti národa udeľuje ceny, ale aj sa vyjadruje k cenám. Toto považujem za veľmi dôležité, pretože cenu, cenu, vládnu cenu tento rok dostal človek, ktorý bol vo zväzkoch, hej? Dostal cenu od vlády, od vlády dostal cenu človek, však ja poviem meno, je to Jozef Banáš. Dostal cenu, ktorú napriek tomu, že sa podieľal na, na, na fungovaní toho režimu pred rokom 1989. To, aby niekto v tomto štáte povedal, že pozor, pozor, táto cena tam nemala byť udelená je vecou veľkej odvahy. To vôbec nie je jednoduché a nielen odvahy, ale je to aj vecou, vecou autority. Jednoducho táto inštitúcia má autoritu a to je zásluhou toho, že ako koľké roky pracuje, má autoritu a tým pádom jej slovo, ktoré vyriekne, jej posudok, jej posudok má váhu. To je mimoriadne dôležité, pretože žijeme v čase, keď vlastne defraudujeme naše inštitúcie, však sme tu o tom, nebudem chodiť ďaleko a máme tu Úrad pre oznamovateľov, čo sme s ním spravili tento týždeň? Sme ho zrušili. Táto snemovňa ho zrušila. Takže my sme v čase úpadku inštitúcií...

Ďakujem za slovo.
Ďakujem ti, pán kolega Gábor Grendel, za tvoje vystúpenie i za to, že si spomenul tú nehoráznu vec, že opozícia je obviňovaná per huba, prepáčte, z podnecovania práve týchto drobných kriminálnych činov tým, že poukazujeme na zle urobenú sedemkrát opravovanú novelu Trestného zákona. Nuž pravý opak je pravdou. Keď bola pred dvomi rokmi práve táto účelová novela realizovaná tu, keď sa o nej rokovalo v skrátenom legislatívnom konaní, ako najdôležitejšej veci, kedy koalícia chránila záujmy stíhaných ľudí, doslova, tak sme varovali pred neblahými dôsledkami takto narýchlo a účelovo šitej novely. Hovorili sme o tom, že tisíce prípadov trestného stíhania trestných činov budú musieť byť preklasifikované, uzavreté, postúpené ako priestupky, pretože sa zmenila ich klasifikácia a tak sa, ako sme sa potom dopočuli, znížila kriminalita. Ale realita bola presne opačná. A to, pred čím sme vás varovali, pred čím sme vystríhali aj v záujme Slovenskej republiky občanov a všetkých, tak to sa teraz deje. Nikto normálny a súdny z toho nemá radosť.
Preto rozumieme, že prichádzate s touto siedmou opravou zle napísaného zákona, Trestného zákona a trestných kódexov. Tak dúfam, že no, ale to je veľmi naivné, možno sa tu podpisuje moja tridsaťpäťročná pedagogická dráha, stále dúfam a nádejám sa, že sa z toho dokážete poučiť a prestanete zneužívať moc.