Takže, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ráno sme začali skráteným legislatívnym konaním k veľmi vážnemu, dovolím si povedať, že k jednému z najvážnejších zákonov, ktoré určite v tomto volebnom období, ale možnože aj za posledných dvadsať rokov pred sebou máme, o reforme financovania sociálnych služieb, lebo takto ľudovo hovoríme tomuto návrhu, ktorý máme pred sebou, sa hovorí už veľmi, veľmi dlho. Do plánu obnovy sa dostal v roku...
Takže, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ráno sme začali skráteným legislatívnym konaním k veľmi vážnemu, dovolím si povedať, že k jednému z najvážnejších zákonov, ktoré určite v tomto volebnom období, ale možnože aj za posledných dvadsať rokov pred sebou máme, o reforme financovania sociálnych služieb, lebo takto ľudovo hovoríme tomuto návrhu, ktorý máme pred sebou, sa hovorí už veľmi, veľmi dlho. Do plánu obnovy sa dostal v roku 2021, boli tam nejaké míľniky a tie, samozrejme, po zmene vlád tak sa trošku posúvali a menili sa možno aj trošku priority v týchto jednotlivých míľnikoch. Ale nie o tomto som chcela.
Chcela by som sa venovať viac tomu, že po dvojročnej debate prišlo napriek tomu, že bola som v októbri ´24 na rokovaní, kde mám pocit, že jednomyseľne sociálni partneri odsúhlasili na tom okrúhlom stole koncepciu sociálnych služieb, ktorú sme následne potom aj v parlamente schválili. Napriek tomu, keď po roku teda bola ďalšia jedna skupina, kde sme boli prizvaní, tak čakala som, že to bude podobne. A preto ma prekvapilo, že za týždeň prišlo 774 pripomienok a z toho 298 zásadných. Ospravedlňujem sa tým, ktorých otravujú čísla, že to stále opakujem, ale rada to pripomínam, lebo ak hovoríme o tom, že systematicky pracujeme, stretávame sa a všetko vyštrngáme v priebehu veci, tak očakávala by som možno desať pripomienok nejakých menej zásadných, ale naozaj 298 zásadných pripomienok je dosť veľké číslo.
S napätím som teda očakávala, ako si odborníci na ministerstve poradia s ich vyhodnotením a veľmi ma prekvapilo, že 163 zásadných pripomienok nebolo, nebolo im vyhovené, a konštatovanie v správe bolo, že rozpor trvá. Bolo to zaujímavé čítanie, lebo malo 1 039 strán, pre tých, ktorí ste to nečítali, 1 039 strán. Ja rada čítam romány, ale toto nebolo také zábavné čítanie a naozaj to dalo dosť veľa večerov, kým si to všetko prešla.
Rada by som v svojom diskusnom príspevku zhrnula možno len tie najzásadnejšie, ktoré sa dosť často opakovali od rôznych sociálnych partnerov. Napríklad viacerí upozorňovali a medziiným aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť na to, že im chýba dopad na verejné financie. Viacerí, celkom osemkrát, ja som našla, že žiadali, aby bola úhrada aj pre samosprávne kraje, ktoré majú povinnosť platiť teda okrem svojich zariadení aj všetkých neverejných poskytovateľov a dokonca sa im táto povinnosť rozširuje aj o ďalšie dve zariadenia, ktoré doteraz mali platiť obce. A to sú zariadenia pre seniorov a zariadenia opatrovateľskej služby. Je ich pomerne dosť, možno Prešovský kraj by som dala ako príklad, lebo najviac zariadení rôzneho typu, sociálnych, vznikalo práve v Prešovskom kraji možno aj tým, že väčšina mladých ľudí odchádza za prácou do Bratislavy, prípadne na západ a doma ostávajú starí a chorí a keďže ani nejak veľa strategických podnikov neprichádza na, na východ, tak častokrát jediným spôsobom zamestnávania sa je v zariadeniach pre seniorov, kde sa starajú naozaj o tých, ktorí si už sami pomôcť nevedia, alebo teda, ako hovoríme, ktorí sú odkázaní na pomoc inej fyzickej osoby.
Druhý, ďalší, ktorý bol tak často spomínaný, tak bola, bola požiadavka, a to vlastne spomínal aj pán minister, keď uvádzal tento materiál, že je to v rokovaní KBS-ky a Slovenskej katolíckej charity, ale, samozrejme, aj, aj ďalších subjektov, ako sú platforma rodín a ďalších, ktorí upozorňovali na to, že v návrhu zákona by sa mala znížiť podpora práve pre rodiny s deťmi tým, že v tom jednom balíku by dostali všetko, aj na ambulant, aj na osobnú starostlivosť. A tá suma im vychádzala skoro o 300 eur mesačne nižšia, ako je súčasný stav, ktorý dnes platí.
Ďalšia taká téma, ktorá sa častokrát opakovala, ja som už aj ráno o nej hovorila, a to je, že dnes v zákone máme tak, keďže dnes opatrovateľský príspevok poberá opatrovateľ a nie opatrovaná osoba, tak tento opatrovateľský príspevok je vyplácaný aj za mesiac, v ktorom opatrovaná osoba zomrela, a dokonca aj za mesiac, ktorý je, nasleduje po úmrtí, teda aby sa, aby nenastalo také vákuum, že zomrie mi klient alebo teda rodinný príbuzný a ja zrazu nemám nárok na podporu v nezamestnanosti, neviem si rýchlo nájsť prácu a ostala som úplne bez prostriedkov.
V tomto zákone sa to mení tak, že peniažky idú za odkázanou osobou a predstavme si reálnu situáciu, je koniec mesiaca, väčšinou tie dávky sa vyplácajú okolo dvadsiateho v mesiaci a devätnásteho vám opatrovaná osoba zomrie. A dávky sa vyplácajú, samozrejme, mesiac po, hej? Čiže v novembri, 19. novembra by bolo také reálne, odkázaná osoba zomrie, čiže dvadsiateho si už dávku nepreberie, a opatrovateľ zrazu nemá zaplatený ani október a už vôbec nie november, keďže ten príspevok sa zastaví, pretože ho nemá kto prevziať. Chcem povedať, že tento príspevok, aj keď to nie je mzda, ale častokrát ak hovoríme o jednom opatrovateľovi, je to vlastne náhrada jeho mzdy za to, že sa celodenne stará. A zrazu sa dostane do situácie, že nebude mať zaplatené nieže niečo do budúcna, ale ani to, čo reálne odrobil, tie dva mesiace, kedy opatroval. A riešenie, ktoré som našla vo vyhodnotení pripomienok, ma neuspokojilo, pretože tam bolo povedané, že takýto opatrovateľ si môže požiadať ministerstvo o dotáciu na humanitárnu pomoc. Keď si spomínate, tak sme ju schvaľovali už aj v tomto, v tomto parlamente, a bola určená na škody, ktoré spôsobilo zemetrasenie a škody po víchrici na východe Slovenska.
Čiže postavíme opatrovateľa do situácie, ako keby bol obeť nejakej katastrofy. Myslím si, že to nie je správne a ja pevne verím, že keď sa rokuje a stále sa rokuje a paragrafové znenie teda ešte finálne som nevidela, iba len to, čo prešlo vládou a čo je riadne zaradené v parlamentnej tlači, ale verím, že tak ako pán minister dnes avizoval, že na výbor bude predložené paragrafové znenie a že možno aj toto tam bude vyriešené, alebo teda že pán minister nám povie, ako tieto situácie budú riešiť, lebo naozaj poviem, dnes máme 75-tisíc opatrovateľov a 77-tisíc opatrovaných osôb. Viete si predstaviť, že 75-tisíc ľudí, ale nebude to naraz, že povedzme 30-tisíc z nich ročne zomrie opatrovaná osoba, a 30-tisíc bude čakať a požičiavať si a čakať, kedy im ministerstvo schváli dotáciu na humanitárnu pomoc, aby vôbec prežili? Podľa mňa je to dosť zásadný problém.
Ďalší problém, ktorý bol, tak sa týkal, bola požiadavka, ktorá sa ale niekoľkokrát opakovala, kde upozorňovali, že aby bolo zaplatené miesto v ambulantnej sociálnej službe, musí byť obsadené minimálne 80 hodín mesačne, čo sú teda štyri hodiny denne, a oni žiadali túto službu znížiť alebo túto sumu znížiť na 40 hodín z dôvodu, že častokrát opatrovaná osoba má zdravotné problémy, nie je schopná prísť do toho zariadenia, môže sa pokaziť auto, môže ochorieť opatrovateľ a z tohto dôvodu nebude môcť túto službu využiť.
Ja len by som tuná upozornila, že dnes máme možnosť osem hodín mať, využívať ambulantné služby. My to znižujeme teda na štyri. A problém vidím práve v tom, že ak iba štyri hodiny môže prísť opatrovaná osoba, a ak nebude tie štyri hodiny, tak zariadenie príspevok nedostane, tak my očakávame, že opatrovaná osoba bude mať stopercentnú dochádzku počas celého mesiaca. Hovoríme o zdravotne ťažko postihnutých ľuďoch. Mali sme tu nedávno správu komisára pre deti, ktorý poukázal na záškoláctvo v školách, to sú zdravé deti a mali 30-percentnú absenciu, dokonca myslím, že aj viac ako 30 %, to by mi možno kolega potvrdil. Čiže my od zdravotne odkázaných chceme, aby mali stopercentnú dochádzku, ináč tomu zariadeniu nezaplatíme to miesto. A potom sa jasne naskytá otázka, to chceme, aby nám ambulantné služby skrachovali? Jednak znižujeme príspevok, budú mať menej peňazí, zatiaľ hovorím o stave, ktorý som čítala, verím, že pán minister potom to aj vysvetlí a v paragrafom znení najneskôr nájdeme tie zmeny, ktoré nám umožnia, aby sme smelo dvihli ruku za tento návrh zákona, lebo naozaj, a to chcem zdôrazniť, nielen ja, ale aj moji kolegovia z KDH považujeme za veľmi potrebný tento návrh zákona a potrebujeme, aby sa to posunulo, pretože ak hovoríme o modernej krajine, moderná krajina sa posudzuje podľa toho, ako sa vie postarať o tých najslabších. A my práve teraz robíme veľmi-veľmi veľký zásah na to, aby sme im pomohli.
No spomínali sa tu ešte valorizácie a ďalšie. Trošku načrtnem, ale verím, že o tom bude skôr hovoriť môj kolega Peter Stachura, o ošetrovateľskej starostlivosti. To bola taktiež vec, ktorú sme veľmi požadovali, pretože hlavne u zdravotne ťažko odkázaných osôb, ktoré sú odkázané na pomoc inej osoby, sa veľmi ťažko oddeľujú zdravotnícke alebo teda ošetrovateľské úkony od opatrovateľských. Tie služby sa veľmi prelínajú, a vôbec, však celá sociálna práca a zdravotná, to mi dáte, pán minister, za pravdu, že sú spojené nádoby, proste to sú veci, ktoré musia byť v súlade s musia byť riešené spoločne. Ja prídem aj s pozmeňujúcim návrhom v druhom čítaní, možno dokonca aj s viacerými pozmeňujúcimi návrhmi, ale hovorím, počkám si na paragrafové znenie, pretože upozorňujem celé mesiace na problémy, ktoré naše zariadenia majú. V čase medzi schôdzami sa snažím ich navštevovať, počúvať, teda hovoria o tej ošetrovateľskej starostlivosti, že poisťovne ich nechcú zazmluvňovať, majú málo lôžok, sú mnohé úkony a zasa to poviem na príklade, lebo sama som robila riaditeľku v jednom takom zariadení, kde už sme mali aj viacero osôb pripútaných na lôžko, ktoré, keďže sme nemali zmluvu so zdravotnou poisťovňou, museli byť pri zhoršení zdravotného stavu prevezené do nemocnice, do prostredia, ktoré im bolo cudzie, väčšinou sú to ľudia, ktorí už majú rôzne druhy demencií, Parkinson, Alzheimer, alebo len stareckú demenciu a veľmi ťažko znášajú zmenu tohto prostredia. A pritom máme personál, ktorý by sa o nich vedel postarať, ale nemôže. Zákon mu to neumožňuje.
Čiže preto som pevne verila, že aj toto sa v tomto zákone bude riešiť, lebo osobne si myslím, že lôžko v nemocnici, ktoré stojí vyše 100 eur na deň, je oveľa drahšie, ako keď zaplatíme ten ošetrovateľský úkon a pacient ostane v domácom prostredí. Je to preňho ďaleko lepšie a ešte tým aj štát ušetrí. Tak ako je tento návrh zákona, ako ho čítam, nie je to celkom dobre vyriešené, dnes nám chýbajú opatrovateľky a chýbajú zdravotné sestry. A situácia už je zlá aj v Prešovskom kraji, pretože v Prešove máme a staviame obrovskú vojenskú nemocnicu, ktorá všetko, čo len trošku chce pracovať a dokážu pracovať v zdravotníctve, tak berie. Čiže preplatia ich natoľko, že v tých sociálnych službách nemáme ani sestry, už ich je málo. Hovorili dnes kolegovia, že majú 50 rokov a viac, no sú zariadenia, kde robia sestry, ktoré sú staršie, ako klienti, majú 70 rokov, 72 a podobne, ale ešte sa cítia pri sile, tak chcú pracovať.
Opatrovateľky, taktiež dnes máme pre opatrovateľky 220-hodinový kurz, ktoré robia rôzne agentúry, vzdelávacie, a dokonca poznám aj také, ktoré vás pripravia na vodičák, na angličtinu a zároveň aj opatrovateľský kurz si urobíte, ale presne aj tá kvalita tej opatrovateľky z takéhoto kurzu je potom taká. Tam by som ako pozitívny príklad uviedla možno, možno Slovenský červený kríž, ktorý sa naozaj systematicky zameriava na prípravu týchto opatrovateliek, a to sú kvalitné. To mi potvrdili aj v týchto zariadeniach.
Ale Žilinský kraj robil experiment, a ten by som rada dala, pán minister, vám do pozornosti, kde opatrovateľky, ktoré mali záujem...
=====
Skryt prepis
