Videokanál klubu

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Dobrý deň, pán minister, milé kolegyne, milí kolegovia, dovoľte mi na úvod povedať, že ja nie som lekár. Ja absolútne nie som lekár a chcem povedať z tohto miesta, že ja som bol jeden z tých s mojou rodinou, ktorí sme tieto opatrenia dodržiavali. Či sa nám to páčilo, alebo sa nám to nepáčilo, vedeli sme, že v akom stave je v tom čase to zdravotníctvo. Mňa veľmi mrzí, že táto téma je politickou témou, lebo kedykoľvek v budúcnosti, či v krátkej, alebo vo väčšej vzdialenosti, alebo neskôr, sa podobná pandémia môže zopakovať. Môže sa kedykoľvek zopakovať iná pandémia, ktorá nejakým spôsobom poškodí Slovensko, Európu, svet, poškodí ich sociálne, ekonomicky, zdravotne. Veľa ľudí môže zase zomrieť. Preto považujem tento návrh ako nejaký precedens, že povedzme, že ak by sa to stalo povedzme tejto vláde, aké by dala táto opatrenia, aké by dala protiopatrenia táto vláda. A na základe tohto zákona by to znamenalo, že časť obyvateľov by nepotrebovala alebo nemusela dodržiavať žiadne zákony.
Ja stále hovorím, že toto je asi jedna z mála tém, ktorá by nemala byť nijakým spôsobom politická téma. Všetci dobre vieme, že počas prvej vlny, keď si dobre pamätáte, pamätáte z Číny, keď to prišlo do Talianska, vtedy v krátkej dobe zomrelo 47-tisíc ľudí. Veľmi krátkej dobe. Ja si do dnešného dňa pamätám, že Slovensko bolo zdesené proste. Ja som bol zdesený, čo keď to príde tu, v priebehu niekoľkých týždňov 47-tisíc ľudí. To si asi nikto nevie predstaviť. To je povedzme jak jedno malé mesto. A preto hovorím, že tu by sme sa mali všetci opatrne správať, to, aký signál, a to, ako sa vyjadrujeme k spoločnosti, k ľuďom, lebo v prvom rade ide o to zdravie.
Ja si uvedomujem, že vyše 20-tisíc ľudí na Slovensku zomrelo, a predpokladám, že väčšina z vás, alebo niektorí z vás mali niekoho, o koho prišli. Ja som tiež prišiel proste a nevybral si to, nevybrala si to tá daná osoba, proste to z ničoho nič prišlo. A takisto dodržiavala všetky opatrenia, len, žiaľ, len, žiaľ, nemala ešte vtedy možnosť sa očkovať. Mojej dobrej kamarátke v priebehu troch týždňov zomreli štyria príbuzní, veľmi blízki príbuzní a tiež nemohli si to vtedy vybrať, či sa môžu, alebo sa nemôžu očkovať. Snažili sa proste dodržiavať tie opatrenia, ale nepodarilo sa to. To znamená, že tých 20-tisíc duší proste zmizlo z tohto sveta.
Ja preto by som chcel aj z tohto miesta povedať, že by sme sa trošku z emócií vrátili aj ku faktom, že či tie opatrenia boli dobré, zlé, lepšie by mohli byť, alebo horšie, ale dovoľte mi, ja som si urobil veľmi krátky výskum, aké opatrenia boli aj v iných krajinách Európskej únie. Napr. v Rakúsku... budem čítať len niektoré z nich.
V Rakúsku bol lockdown pre neočkovaných od novembra 2021. Neočkovaní ľudia nesmeli opustiť domov okrem práce, nákupov alebo z nevyhnutných lekárskych dôvodov. Očkovaní sa mohli voľne pohybovať. Boli kontroly na uliciach, polícia mohla náhodne zastaviť a kontrolovať covid pas. Bol zákaz vstupu do kaderníctiev, reštaurácií, obchodov pre neočkovaných aj po skončení lockdownu.
V Taliansku bolo silné rozdelenie spoločnosti na očkovaných a neočkovaných. Opäť zákaz práce pre neočkovaných, milióny ľudí boli dočasne vylúčení z pracovného procesu. Povinné očkovanie pre zdravotníkov, učiteľov a ľudí nad 50 rokov.
Grécko malo povinné očkovanie pre ľudí nad 60 rokov, inak bola pokuta 100 euro mesačne, ktorá bola automaticky strhávaná zo mzdy alebo dôchodku. Neočkovaní nemali prístup do reštaurácií, kín, múzeí, verejnej dopravy vrátane medzimestských liniek. Bola vysoká miera kontroly a pokút v mestách.
Vo Francúzsku, ospravedlňte, neviem, ako sa to povie po francúzsky, ale sa široko uplatňoval covid pas, tzv. pass sanitaire, asi, kde sa vyžadoval takmer všade, reštaurácie, vlaky, kaviarne, nemocnice, kultúrne podujatia, nákupné centrá. Zdravotní pracovníci a obyvatelia mali povinné očkovanie, inak im hrozilo pozastavenie platu či výpoveď. Policajné kontroly v reštauráciách a podnikoch. Podnikateľom hrozili vysoké pokuty, ak neoverili covid pas.
Holandsko a Belgicko malo, zaviedlo nočný zákaz vychádzania, čo viedlo k násilným protestom a výtržnostiam, a to je presne to, že aj v Holandsku, aj v Belgicku sa začali používať, táto téma bola politickou témou. V niektorých regiónoch Belgicka bol zákaz vychádzania aj v regiónoch. Polícia používala vodné delá a zatýkala stovky ľudí.
To je len krátky príklad toho, že každá krajina možnože v tom danom momente urobila maximum, čo mohla urobiť, aby chránila toho druhého, a preto by som aj z tohto miesta chcel požiadať koaličných poslancov, aby ste stiahli tento zákon. Je to veľmi nebezpečný zákon, ktorý sa nám môže vypomstiť, možnože nie dnes, zajtra, ale povedzme o rok, dva, päť alebo desať rokov. A my potrebujeme, ja som stále toho názoru, že my potrebujeme opäť tlieskať tým zdravotníkom, lebo práve tí zdravotníci si zaslúžia našu najväčšiu a najhlbšiu vďaku a pokoru. A ja rozumiem, ako aj pán poslanec Stachura povedal, že on bol jeden z tých, ktorí boli v tej prvej línii, ja tiež poznám veľmi veľa lekárov, ktorí boli v tej prvej línii. Poznám veľmi veľa hasičov, ktorí sa podieľali v tých skafandroch a očkovali proste. Ja som to zažil iba ako účastník toho všetkého, nebol som v tej prvej línii, ale viem, že to bolo ťažké, viem, že tí pacienti zomierali pred očami tých lekárov a tí lekári boli v niektorých, niektorých momentoch absolútne bezradní.
A tu by som sa opäť vrátil k mojej osobnej skúsenosti. Keď zobrali môjho dobrého kamaráta, zobrali ho s tým, že nevedia, čo mu je. Proste štandardne mu prišlo zle. V priebehu 72 hodín dostal, neviem, ako sa to povie, asi prvý kyslík, v nasledujúcich 48 hodín bol pripojený k prístrojom a ďalších 72 hodín, kedy zomrel. A proste... a o tom to je. Vážme si naše ľudské životy, lebo fakt, ak toto schválime, to znamená, že bude tu precedens, že si nevážime samých seba.
Ďakujem pekne.