Videokanál klubu

No. O zábavu vždy dobre postarané. Čiže vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia. Dovoľte mi zdôvodniť, aj keď teda veľmi a dôkladne to už urobila moja kolegyňa Beáta Jurík, že prečo predkladáme tento návrh zákona, ktorý sa týka nie len budúcnosti našej krajiny, ale aj jej demokratickej kultúry dnes. Témou, ktorá si možno vyžaduje teraz trošku odvahy a otvorenú myseľ, no ktorá je zároveň logickým krokom pre každú modernú a inkluzívnu spoločnosť. Volebné právo od 16 rokov. Na začiatok teda, na komunálnej a regionálnej úrovni. Prečo o tom hovoríme? Pretože mladí ľudia 16 a 17 roční nie sú len budúcimi dospelými. Sú to plnohodnotní členovia našich komunít, ktorí každý deň nesú dôsledky rozhodnutí, ktoré robia dospelý ľudia. Dochádzajú do škôl zriadených samosprávami, využívajú verejnú dopravu, zúčastňujú sa komunitného života, športujú v kluboch, organizujú kultúrne podujatia. Ich hlas v regionálnych a komunálnych voľbách, je rovnako relevantný, ako hlas ktoréhokoľvek dospelého. A nie je to len otázka záujmu, ale aj pripravenosti. Výskumy, ako ja kolegyňa už hovorila v krajinách kde mladí už môžu voliť od 16 rokov, ako napríklad v Rakúsku, Estónsku, či v niektorých spolkových krajinách Nemecka ukazujú, že 16 a 17 roční voliči sa dokážu rozhodovať zodpovedne a informovane. Ich volebné rozhodnutia sú porovnateľné s dospelými a navyše často prejavujú vyšší záujem o veci verejné, keď cítia že ich hlas má svoju váhu. Dôležité je aj to, kedy si človek si vytvorí volebný návyk. Sociologické štúdie ukazujú, že ak niekto využije svoje prvé právo voliť a má na to vhodné podmienky, podporu aj motiváciu, stáva sa z neho trvalo angažovaný občan. Ak túto možnosť nedostane, je väčšia pravdepodobnosť, že si tento návrh neosvojí neskôr. A prečo práve komunálne voľby. Pretože sú najbližšie k ľuďom. Práve na tejto úrovni sú politické rozhodnutia najkonkrétnejšie a najviditeľnejšie. Kto opraví cestu pred školou, kto rozhodne o otváracích hodinách knižnice, kto schváli dotácie pre mládežnícke iniciatívy, to sú témy, ktoré mladí ľudia vnímajú veľmi intenzívne a mali by mať možnosť do nich zasiahnuť. Vážené kolegyne, vážení kolegovia. Viem, že táto téma môže vzbudzovať obavy, ako som už hovorila, ale verím, že naša úloha, ako zákonodarcov, vie vytvárať lepšie možnosti pre mladých ľudí. Zakladať naše rozhodnutia na dátach, skúsenostiach iných krajín a vízií, akú spoločnosť chceme budovať. Progresívne Slovensko si dlhodobo kladie za cieľ zapojiť mladých ľudí, do verejného života. Nie formálne, ale skutočne. Dôverovať im. Vychovávať ich k občianstvu tým, že im dáme priestor ho reálne vykonávať. Preto vás vyzývame, aby sme sa ako parlament začali seriózne zaoberať možnosťou zaviesť volebné právo od 16 rokov v komunálnych a regionálnych voľbách. Je to realistický, zodpovedný a odvážny krok smerom k posilneniu demokracie zdola. A je to zároveň prejav rešpektu k mladým ľuďom, ktorí už dnes tvoria budúcnosť našich miest a obcí. Budem veľmi rada, ak sa naozaj rozvinie nejaká diskusia a vy podporíte tento náš návrh a posuniete ho do druhého čítania a ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo pán predsedajúci. Bea ďakujem za tento, tento návrh. Ja si myslím, že je veľmi rozumné ísť postupne. Samozrejme je to politická stratégia, ktorá je absolútne legitímna a vhodná vzhľadom na to, že tie voľby komunálne a do VÚC nás čakajú akoby najbližšie. Ak teda nebudú nejaké predčasné parlamentné voľby. A myslím si, že tento zákon by mohol byť teda ten náš, ten zákon Progresívneho Slovenska by mohol byť vďaka tomu schválený skôr, keďže samozrejme na strane koalície je nejaká obava z toho dať aj ľuďom mladším ako 18 rokov alebo starším ako 16 rokov volebné právo univerzálne a na druhej strane našou úlohou je presviedčať a snažiť sa nájsť, nájsť tu cestu a myslím si, že tento návrh je, je veľmi dobrá cesta k tomu, aby mladí ľudia zostávali na Slovensku. To je podľa mňa úplne, úplne kľúčové, aby sa cítili zastúpení, aby cítili, že politici a političky riešia aj ich problémy, pretože je nevyhnutné, aby politici a političky riešili problémy všetkých ľudí. Nie iba tých čo majú volebné právo. Ale to sa bohužiaľ nedeje. My vidíme, že často krát politické strany robia iba veci, ktoré sú pre ich voličov, pre ich cieľové skupiny. A to nie je v poriadku. A tento návrh by mohol pomôcť k tomu, aby mladí ľudia aj teda ľudia, ktorí majú 16, 17 rokov, aby boli viac vypočutí. A aby ak aj odídu na chvíľu do zahraničia tak sa sem vrátia, lebo tu budú chcieť žiť, lebo budú vidieť zmysel v tom žiť

Ďakujem za slovo. Aj tebe Beáta za tvoj veľmi dobrý príspevok do debaty. A ja som veľmi rada, že tu dnes na stole máme túto tému umožniť mladým ľuďom od 16 rokov sa zúčastniť teda komunálnych a regionálnych volieb. Podľa mňa podporiť možnosť voliť od 16 rokov je naozaj veľmi dôležité, pretože mladí ľudia už v tomto veku aktívne žijú vo svojich komunitách a sú ovplyvňovaní rozhodnutiami miestnych samospráv. A presne ako si povedala umožnenie im voliť zvyšuje ich občiansku angažovanosť. Motivuje ich k záujmu o verejné dianie a rozvíja u nich aj zodpovedný prístup k spoločnosti a týmto spôsobom sa podľa mňa tiež buduje silnejšia demokracia, kde sú zastúpené aj hlasy teda mladšej generácie a ja preto dúfam, že a verím, že naše argumenty presvedčia aj kolegov a kolegyne z koalície, aby tento návrh podporili. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Aj mňa nesmierne mrzí, že som nemohla reagovať na záverečné slovo pána ministra, osobne ma to mrzí, pretože vyslovil názor, že nemáme dostatočne preštudovaný návrh zákona o ktorom sme teda včera rokovali, ale nemám pocit, že by vecne uviedol s čím konkrétne nesúhlasil, ktorý som fakt som uviedla chybne, alebo s nejakým zvláštnym zámerom. Takže toto vadilo aj mne. A teraz teda k veci. Rokujeme o návrhu novely školského zákona, ktorá je reakciou na zvýšenú mieru absencie žiakov v čase plnenia povinnej školskej dochádzky, najmä teda v čase plnenia povinnej školskej dochádzky. Je viac ako isté, že vysoká miera vymeškaných hodín veľmi často a hovorím veľmi často, podotýkam že nie vždy, ale o tom inokedy, úzko súvisí s predčasným ukončovaním školskej dochádzky. A čo sa u nás naozaj stalo vážnym problémom, respektíve časovanou náložou. Už včera som povedala, že ak niekto predčasne vypadne zo školského systému, znamená to, že je ťažko zamestnateľný, alebo nezamestnateľný. A okrem toho teda, túto skupinu ľudí postihuje sociálne vylúčenie, problémy so zdravým, chudoba a mnohé ďalšie sociálne neduhy. Čiže naozaj je to vážny problém. Nie je to len slovenský problém, za problém to uznali mnohé krajiny Európskej únie a uvediem tú slovenskú situáciu do európskeho kontextu. V roku 2011 sa krajiny Európskej únie zaviazali znížiť priemerný podiel osôb z predčasne ukončenou školskou dochádzkou na menej ako 10 percent do roku 2020. Teraz je rok 2025. V čase, keď Slovenská republika prijímala tento záväzok, tak relatívne náš problém bol oveľa menší, lebo takéto osoby tvorili iba šesť percent. Ale postupne sa situácia začala zhoršovať, podľa údajov Štatistického úradu, najvyššia miera predčasného ukončenia školskej dochádzky bola teda v roku 2018, odtiaľ je ten predposledný údaj, ktorý mám a to bolo dva roky pred splnením záväzku, ktorý sme si dohodli s Európskou úniou a teraz pôjdem po krajoch. V košickom kraji to bolo 17,5 percenta, čo je viac oproti roku 2014 o 9,4 percenta. Čiže to bol prudký nárast. V tom istom roku, teda v roku 2018 nad desiatimi percentami bolo takýchto osôb identifikovaných v prešovskom kraji 10,7 percenta a v banskobystrickom kraji 10,3 desatiny percenta. Treba povedať, že ide o kraje, kde je v rámci Slovenska vysoký podiel osôb patriacich k marginalizovaným rómskym komunitám. A mimochodom napríklad v bratislavskom alebo žilinskom kraji v tomto istom roku, teda v roku 2018 miera zastúpenia takýchto osôb bola na úrovni 2,8 desatín percenta. A to je ešte potrebné povedať, že podiel osôb tejto kategórie, v rámci slovenského priemeru, medzi rokmi 2014 a 2018 vzrástol takmer o dve percentá, teda zo šesť, o viac ako dve percentá, zo šesť percent na začiatku na 8,5 percenta. Teda počet takýchto osôb neklesal ale stúpal. Dokonca z materiálu Ministerstva školstva z roku 2023 vyplýva, že dnes tak evidujeme takýchto osôb na úrovni desiatich percent. V roku 2022 Rada Európy vo svojom odporúčaní sa zaviazala do roku 2030 znížiť podiel osôb, ktoré predčasne ukončia vzdelávanie a odbornú prípravu, na menej ako deväť percent. Hovorím to preto a zopakujem to, že nejde len o problém Slovenskej republiky, ale o celoeurópsky problém. A čo sa konštatuje v odporúčaní. V odporúčaní sa konštatuje, že aj keď sa miera predčasného ukončenia vzdelávania na európskej úrovni výrazne zlepšila, v rozmedzí rokov 2010 až 2011 klesla o 3,9 percentuálneho bodu a tu vidíme, že to nebolo zásluhou Slovenska, lebo tu ten podiel rástol. Tak mnohí študenti aj tak naďalej predčasne ukončujú vzdelávanie. Dnes je dnes. V roku 2021 podiel takýchto osôb celej Európskej únii bol na priemere 9,7 desatín percenta, čo je tesne pod stanoveným cieľom. A napriek tomu viac ako 3 milióny mladých ľudí v Európskej únii vo veku 18 až 24 rokov predčasne ukončujú vzdelávanie a odbornú prípravu. A medzi jednotlivými krajinami existujú značné rozdiely, pričom tie rozdiely sa týkajú jednotlivých skupín obyvateľov. Zvýšená miera je u migrantov, zvýšená miera je u mladých mužov, zvýšená miera predčasného ukončovania je u etnických skupín, ako sú napríklad rómovia, alebo mladí ľudia vo vidieckych a odľahlých oblastiach. V uvedenom odporúčaní sú uvedené aj návrhy na to, akým spôsobom krajiny majú s týmto fenoménom bojovať. Ako riešiť mieru predčasného ukončovania školskej dochádzky a tie riešenia majú preventívny, intervenčný a kombinovaný charakter. Ani jedno z odporúčaní, nemá administratívny charakter na rozdiel od toho o ktorom tu dnes rokujeme. V tomto kontexte otázka znie tak, či sme si istí, že pritvrdenie pravidiel ospravedlňovania neúčasti žiakov na vyučovaní, prinesie efekt v ich častejšej prítomnosti v školách. Nemyslím si to a nedávna história tomu dáva za pravdu, ale najprv teda k samotnému návrhu ministerstva. Návrh ministerstva, ktorý dva

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, toto bude v niečom taká variácia na to, čo sme už počuli, a niečo bude úplne originálne, to si nechám na záver. Faktom je, že vzdelávací systém našej krajiny je v kríze. To nemôže poprieť nikto, kto sa aspoň trochu pohybuje v prostredí škôl. Tuná samotný pán minister školstva označil výsledky v medzinárodnom testovaní PISA za náročnú, náročnú, aj náročnú, ale aj národnú tragédiu. Ja veľmi dobre rozumiem, prečo tak urobil a súhlasím s ním. Toto meranie totiž odráža výkonnosť vzdelávacieho systému pre dôležitú vekovú skupinu pätnásťročných, ktorí majú časť vzdelávania už za sebou, a medzinárodné meranie ukázalo vážne nedostatky v ich kompetenciách. A zároveň táto populácia má časť vzdelávacej cesty aj pred sebou a výsledky tohto merania naznačujú aj kvalitu budúcej pracovnej sily. A je nesporné, že kontext tohoto, o čom hovorím, s úrovňou ekonomického života krajiny je zrejmý. A teraz, prečo to hovorím? Lebo jedným z faktorov, ktorý toto ovplyvňuje, je kvalita a dostatok tých, ktorí vzdelávajú, a mám na mysli učiteľov. A budem hovoriť predovšetkým o nich, aj keď zákon sa týka aj iných kategórií zamestnancov ako pedagogických a teda aj iných kategórií ako učiteľov.
Najprv pár viet k nedostatku učiteľov a čiastočne aj k tomu, prečo nie všetci, ktorí v školách pôsobia, majú potenciál byť kvalitnými učiteľmi. Ide o paradoxný vzťah medzi prestížou učiteľského povolania a atraktivitou učiteľského povolania. Hovorím to preto, lebo značná časť ľudí považuje tieto dva termíny za synonymné a pritom nie sú. Podľa výskumov povolanie učiteľa patrí k tým prestížnym spolu s lekármi a spolu s vedcami. Prestíž totiž odráža spoločenskú dôležitosť toho povolania a nikto na Slovensku hádam si nedovolí povedať, že vzdelanie nie je všeobecne uznávaná hodnota. Problém je ale s atraktivitou učiteľského povolania, teda v príťažlivosti pracovať ako učiteľ. Treba povedať, že miera atraktivity je ovplyvnená mnohými faktormi ako kvalita pracovného prostredia, možnosť kariérneho rastu, ale najmä mzdami. A toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo máme nedostatok učiteľov a nedostatok kvalitných učiteľov. Záver tejto časti je teda taký, že povolanie učiteľa je síce prestížne, ale neatraktívne. A na odľahčenie si dovolím uviesť ešte jednu časť z tohoto výskumu, z ktorého vyplýva, že k najmenej prestížnym povolaniam patrí povolanie alebo práca poslanca národného parlamentu, ale zároveň je aj veľmi atraktívne. Tu je ten pomer obrátený.
A teraz späť k téme. K súčasnému mzdovému ohodnoteniu učiteľov mám iba pár poznámok, lebo už tu mnohé podstatné veci odzneli. Z asymetrického vzťahu pomedzi prestížou a atraktivitou vyplýva jediné. Kým platy učiteľov nenarastú skokovo do tej miery, aby boli príťažlivé pre viac uchádzačov o prácu v školách, než je ich skutočná potreba, tak národná tragédia, ja to tak vidím, bude mať ďalšie dejstvá.
Dobrým príkladom je Poľsko, kde sa pred mnohými rokmi uskutočnila reforma vzdelávania v regionálnom školstve a jej súčasťou v tom čase bolo výrazné navýšenie platov, čo spôsobilo prílev kvalitných zamestnancov do škôl a tlak na zvýšenie tých učiteľov, ktorí už v školách boli a ktorí mali potenciál sa rozvíjať. Lebo v opačnom prípade by dopadli ako veľká časť tých, ktorí boli zo škôl vytlačení. A u nás o personálnej konkurencii nemôže byť ani reči. Školy sú v mnohých prípadoch nútené zamestnať aj uchádzača, pri ktorom je už v prijímacom pohovore zrejmé, že nie je nositeľom kvalitného riadenia vzdelávania na úrovni žiaka a triedy. A napokon musím poznamenať, že ani o post riaditeľov nie je dostatočný záujem.
Výberových konaní sa často zúčastňuje jeden uchádzač a sú prípady, kedy sa ho nezúčastní nikto. A je to nepochybne preto, lebo ak si niekto zváži vzťah medzi náročnosťou práce učiteľa na jednej strane a benefitom na strane druhej, tak to rozhodnutie je jednoznačné. A budem to ilustrovať tohoročnou analýzou portálu platy.sk. Priemerný ponúkaný plat v profesiách, ktoré si vyžadujú vysokoškolské vzdelanie a sú vhodné pre absolventov, čiže hovorím o začínajúcich, je tento rok 1 940 eur. Mladí pedagógovia nastupujú do škôl s tabuľkovým platom 1 161 eur, čo je o 800 eur menej než priemer ponúkaný absolventom s rovnakým vzdelaním. Priznávam úplne otvorene, že toto porovnanie nie je korektné podľa môjho názoru preto, lebo nemožno ani v rámci absolventov vysokých škôl porovnávať neporovnateľné, napríklad komerčnú a verejnú sféru, technické, netechnické odbory, ale tie ďalšie údaje, ktoré poviem, sú trochu zdvihnutým prstom.
Pedagógovia sa musia uspokojiť s platom porovnateľným s profesiami ako cukrár, chyžná či kontrolór kvality. Paradoxne aj záhradníci, robotníci, sekretárky či pracovníci pneuservisu môžu očakávať lepšie finančné ohodnotenie. A povedzte mi, prečo by niekto mal za týchto okolností niesť zodpovednosť za bezpečnosť detí, za ich výchovu a vzdelávanie, za plnenie požiadaviek na neustále vzdelávanie sa, za to, že nie je pánom svojho času, za to, že je pod tlakom vedenia školy, že je pod tlakom rodičov, že je pod tlakom žiakov a mať honorár ako chyžná. Tak to je naozaj zdvihnutý prst. Otázka v kontexte toho, o čom sa teraz rokuje, znie, či zvýšenie v tomto roku o 800 eur, čo je teda mimoriadna odmena, a 7 % od septembra, teda na štyri mesiace, a v budúcom roku o 5 plus 2 % niečo na veci zmení. No ja som presvedčená, že nezmení. Bavili sme sa o tom na stretnutí s reprezentáciou učiteľských asociácií a na otázku, ako vnímajú výsledok dohody odborov s vládou, tam nepadali výroky plné hnevu alebo sklamania. Zo slov prítomných bolo cítiť pocit hanby, poníženia, dokonca rezignácie, že sú každoročne nedôstojným predmetom alebo objektom handrkovania o drobné, ktoré v konečnom dôsledku ich situáciu zásadným spôsobom nezmenia. Čiže takto to je.
No a teraz to, čomu sa chcem venovať ako poslednej veci. Budem hovoriť o vplyve hodnotenia pedagogického zamestnanca na jeho funkčný plat. Je fakt, že vedúci pedagogickí zamestnanci majú už pomerne dávno povinnosť každoročne hodnotiť svojich pedagogických aj odborných zamestnancov. Podľa zákona 138/2019, to je o tých pedagogických odborných zamestnancoch, okrem iného mal výsledok slúžiť ako podklad pre odmeňovanie. Doposiaľ však malá časť škôl výsledok hodnotenia reflektovala buď v osobnom príplatku, možno ešte menšia časť v odmene a veľká časť v ničom, lebo nemali na to zdroje. Návrh zákona, o ktorom dnes rokujeme, výsledok hodnotenia, ak sú dosiahnuté prvé dve úrovne, premieta do nejakej obligatórnej časti funkčného platu v nejakom rozpätí. Samostatný komentár si zaslúži naozaj podľa mňa nie veľmi racionálny nápad odvodiť výšku príplatku za hodnotenie od príslušného platového, od príslušnej platovej triedy a platového stupňa pedagogického zamestnanca. Ako tu už bolo povedané, pán kolega Horecký hovoril, že zrejme sa autori inšpirovali zákonom o štátnej službe a ten bol trochu ešte rozumnejší v tom, že sa zamestnancovi poskytovala jednorazová odmena bez ohľadu na jeho zaradenie do platovej triedy a bez ohľadu na jeho služobnú prax. Čiže v podstate dvaja zamestnanci v rôznych platových triedach, s rôznou dĺžkou služobnej praxe mohli sa dopracovať k tomu istému výsledku. Tuná to tak úplne nie je.
Nechcem komentovať, či 2 % sú dostatočné, už to tu odznelo, na to, aby teda bolo motiváciou. Samozrejme, že okrem výške tejto sumy problém spočíva aj v objeme finančných prostriedkov, ktoré majú školy k dispozícii na osobné príplatky. Treba povedať, že tie sa v značnej miere priznávajú, alebo môžu priznať podľa tých istých kritérií, ktoré sa používajú pri hodnotení pedagogického zamestnanca. Z toho, čo som teraz povedala, jasne vyplýva, v čom vidím problém. Ja osobne nie som proti tomu, aby sa výkon zamestnanca odrazil v jeho plate. Stotožňujem sa s kľúčovou časťou obsahu výroku Miltona Friedmana, ktorý povedal, časť z neho musím odkomentovať, povedal toto: „S úctou k platom učiteľov, hlavný problém nespočíva v tom, že by v priemere boli príliš nízke," s tým sa nestotožňujem, to je iná realita ako slovenská, „ale v ich prílišnej uniformite a strnulosti. Zlí učitelia sú značne preplácaní a dobrí učitelia sú značne nedoplácaní. Platové tabuľky majú sklon byť uniformné a určované podstatne viac vekom, získanými titulmi a certifikátmi než zásluhami." S týmto sa ja do bodky stotožňujem.
To potvrdili aj moje pracovné skúsenosti, kedy som zaznamenávala priepastné rozdiely v kvalite učiteľov nielen medzi školami, ale aj v rámci tej istej školy. Napriek tomu sa výsledky periodického hodnotenia pedagogických zamestnancov vo väčšine škôl u všetkých učiteľov viazali na najvyššie úrovne podľa odporúčania vzorového pracovného poriadku, teda na úroveň mimoriadne dobre a úroveň veľmi dobre. Hodnotitelia takto vysoko hodnotili všetkých možno preto, lebo za výsledok väčšinou nikto nedostal nič, tak čo by si tam robili nepriateľov. Ak by hodnotitelia hodnotili rovnako učiteľov aj po prijatí novely zákona, tak by to znamenalo, že každý dostane príplatok za hodnotenie na úrovni svojej platovej triedy a platového stupňa v tej minimálnej podobe, ktorá tam je.
Ak by to teda malo pokračovať tak, ako to dnes v mnohých školách chodí, tak sa očakávaný účinok nedostaví a rovnostársky systém odmeňovania ostane zachovaný. Ak by to malo byť inak, tak je potrebné školské prostredie pripraviť na zmenu. A koho konkrétne? No hodnotiteľov aj hodnotených. A nehovorím to len tak. V roku 2020/´21 som iniciovala prieskum v základných školách, cieľom ktorého bolo zistiť, ako vnímajú pedagogickí zamestnanci význam a kvalitu ročného hodnotenia ich činnosti a zároveň aj ich pripravenosť premietnuť do ich odmeňovania výsledky hodnotenia a nahradiť tak príplatok za profesijný rozvoj, lebo to raz skončí. Napriek tomu, že prerušenie prezenčného vzdelávania v dôsledku covidu neumožnilo získať plánovanú vzorku, čiastkové výsledky zberu viedli k týmto záverom.
Iba 43 % respondentov by súhlasilo s tým, keby príplatok za profesijný rozvoj bol nahradený príplatkom, ktorý bude odrážať mieru rozvíjania kompetencie žiakov, teda kvalitu ich výchovnovzdelávacej práce. 78 % respondentov by dôverovalo, ten kondicionál podčiarkujem, by dôverovalo výsledkom hodnotenia, keby hodnotenie uskutočňovali ľudia, ktorí pristupujú k svojim kolegom bez predpojatosti. A 65 % respondentov by dôverovalo výsledkom hodnotenia, keby hodnotenie uskutočňovali ľudia, ktorí absolvovali dôslednú prípravu v oblasti hodnotenia ľudských zdrojov a získali tak schopnosť zvládať objektívne hodnotiace procesy. A po tomto všetkom na záver v tom dotazníku 74 % respondentov sa stotožnila s nasledovným výrokom: „Nech by sa akýmkoľvek spôsobom zdokonalil systém hodnotenia pedagogických zamestnancov, prajem si, aby príplatok za profesionálny rozvoj zohrával tú istú úlohu v odmeňovaní ako v súčasnosti."
Čo teda tieto zistenia znamenajú? Po prvé, učitelia nedôverujú hodnotiteľom ako ľuďom a ani ako profesionálom, ktorí vedia hodnotiť. A, po druhé, učitelia nechcú byť hodnotení za to, ako vedia zužitkovať v triedach to, čo sa naučili v rámci aktivít spojených s ich profesionálnym rozvojom, ale prajú si odmeňovanie odvodené od získaných vzdelávacích certifikátov. Jednoducho je to presne tak, ako to povedal Milton Friedman. Ale chcem povedať, že im to nemám za zlé, lebo majú svoje skúsenosti. A čo sa malo stať, aby bola šanca na stotožnenie sa so systémom odmeňovania založeného na výsledkoch hodnotenia? Nemusí to byť také, ako je teraz v našich predstavách podľa vzorového pracovného poriadku, lebo každá škola si môže ten systém kritérií upraviť, ako len chce. Ale čo sa malo stať? Možno by bolo dobré, keby školy získali nejaký vzorový prepracovaný systém hodnotenia, ktorý by si upravili na svoj obraz. Po druhé, ministerstvo možno malo zabezpečiť, aby všetci hodnotitelia získali potrebné kompetencie na to, aby vedeli objektívne, s nadhľadom hodnotiť všetky prvky toho zložitého pracovného systému, v ktorom sa učitelia pohybujú. Možno ministerstvo malo pilotne nechať zbehnúť jeden až dva roky hodnotenia a potom zaviesť príplatok. Ale najmä je treba urobiť osvetu, v rámci ktorej sa dosiahne stav, kedy sa zmenia nálady a názory učiteľov v tejto veci.
A na záver chcem povedať, že to nie je prvý raz, kedy ministerstvo prijíma zmeny, ktoré sú vo svojej podstate alebo z istého uhla pohľadu racionálne a možno to aj dobre myslí, ale nedomýšľa dôsledky, lebo o nich nerozmýšľa, respektíve nepozná aktuálny stav v danej oblasti. A potom sa akýkoľvek dobrý zámer minie účinku a tak je to aj v tomto prípade.
Ďakujem. (Potlesk.)

.

Ľudskoprávny výbor zasadne niekedy po 19.05 h, keď skončí ústavnoprávny výbor. Vďaka.

Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, ja by som vás chcela veľmi pekne poprosiť o natermínovanie bodu č. 34, jedná sa o volebné právo ľudí od 16 rokov, zajtra po vládnych návrhoch. Veľmi pekne ďakujem.

Ďakujem za slovo.
V súvislosti s otázkou stanovovania nesegregovaných školských obvodov je úplne legitímna aj otázka, či ich tvorba má ostať v rukách obcí a samosprávnych krajov. V Českej republike, ktorá takisto čelí infringementu, je na túto tému momentálne veľmi živá debata. V Českej republike je ministerstvo vnútra dozorovým orgánom nad stanovovaním všeobecne záväzných vyhlášok, to je obdoba našich VZN-iek, a zohľadňujú, či je dodržiavaný zákon, vrátane ako sa uplatňuje kritérium zákazu segregácie. Napriek tejto kompetencii bolo pre české ministerstvo vnútra veľmi komplikované vykonávať túto svoju dozorovú povinnosť, pretože ako mali vykonávať nejakú abstraktnú kontrolu, keď nemali dáta a nepoznali miestne súvislosti? Ale situácia sa zmenila. Minulý mesiac, áno, už je jún, čiže v máji bol novelizovaný český školský zákon, kde sa urobil k riešeniu tohto problému prvý zásadný krok. Podľa uvedenej novely sa spádové obvody budú zakresľovať do systému RÚIAN, čo je register územnej identifikácie adries a nehnuteľností, podobne ako volebné obvody. A bude teda verejne k dispozícii mapa spádových obvodov a bude možné s ňou pracovať. A tento systém potom aj ministerstvu vnútra umožní identifikovať problematické školské obvody, ak sa ukáže ich segregačný charakter. A odtiaľ je už iba krok, aby tú činnosť robil štát a nie obce. Čiže možno aj toto je nejaká inšpirácia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo a ďakujem za reakciu. Ale my sme sa nie úplne pochopili v mojej kritike. Moja kritika nebola zameraná na to, že sa zvyšujú platy od septembra, lebo by som to považovala za nekoncepčné. Moja kritika smerovala k tomu, že posledné zvyšovanie tabuľkových platov bolo v septembri 2023, ešte pred zvolením tejto vládnej koalície, a trvalo dva roky, kým táto vládna koalícia schválila ďalšie zvyšovanie tabuľkových platov. V tom je tá kritika, že na jednej strane ste si tu schválili programové vyhlásenie vlády, ktoré hovorilo o každoročnom zvyšovaní, a na druhej strane ale trvalo dva roky, kým sa to naplnilo a aj to až pod hrozbou štrajku. A ja viem, že môžte spomínať 800-eurový jednorazový alebo regionálne príplatky, ja viem, že aj tá priemerná mzda tým pádom nejakým spôsobom sa navyšovala.
Problém je v tom, že všetky tieto jednorazové príspevky sú, za prvé, nepredvídateľné, to znamená, že učitelia sa na ne nemôžu spoľahnúť, a to vidíme presne na tom, že v decembri ešte regionálne príplatky dostali a v januári mnohí už nedostali, pretože sa to menilo. A za druhé, tá valorizácia, pardon, tá valorizácia ide percentuálne aj teraz, ide sa zvyšovať o 7 % a potom o ďalších v priemere 7 %. Tie jednorazové príspevky sa do tej valorizácie nezapočítajú. Rovnako ako keď mladý učiteľ príde do banky s tým, že potrebuje hypotéku a má vo svojej pracovnej zmluve nejakú sumu, tak tá sa tiež odvíja od tabuľkových platov.
To znamená, že všetky tieto jednorazové príspevky v konečnom dôsledku nejako zvýšia priemer, ale nezabezpečia tú finančnú istotu, ktorú učitelia potrebujú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)