Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, milí kolegovia, kolegyne, v prvom rade by som sa chcela poďakovať pani komisárke Stavrovskej teda nielen za túto správu, ale hlavne za všetku tú prácu, ktorá za tou správou stojí, a veď sledujem vašu prácu dlhodobo a naozaj viem, koľko individuálnych prípadov riešite dennodenne, aby ste pomohli ľuďom so zdravotným znevýhodnením. A myslím si, že v takom ideálnom svete,...
Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, milí kolegovia, kolegyne, v prvom rade by som sa chcela poďakovať pani komisárke Stavrovskej teda nielen za túto správu, ale hlavne za všetku tú prácu, ktorá za tou správou stojí, a veď sledujem vašu prácu dlhodobo a naozaj viem, koľko individuálnych prípadov riešite dennodenne, aby ste pomohli ľuďom so zdravotným znevýhodnením. A myslím si, že v takom ideálnom svete, keby sme si tak povedali, že mám sen, že v nejakom ideálnom svete by ste tej práce nemali mať až tak veľa, lebo by nemalo byť až veľa tých podnetov toho, s koľkými bariérami sa ľudia so zdravotným znevýhodnením stretávajú, ale vieme, že tá realita je taká, že máte tej práce vyše hlavy a teda ďakujem, že ju robíte tak poctivo.
Ja sa dlhodobo venujem v školstvu, aj v mojom príspevku dneska sa budem venovať hlavne vzdelávaniu detí so zdravotným znevýhodnením a konkrétne by som chcela trochu viac povedať k reforme podporných opatrení, lebo aj vo vašom príhovore to odznelo, aj vaša správa uvádza, že v oblasti vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením to je teraz tá hlavná téma dohliadať na to, ako sa implementuje v praxi reforma podporných opatrení.
Ja teda poviem, že ja pred tým, ako som sa pred necelými dvoma rokmi stala poslankyňa, tak som práve takmer tri roky robila na rezorte školstva, bola som veľmi intenzívne zapojená do prípravy tejto reformy, ktorá potom bola prijatá v tomto parlamente v roku ´23 ešte, ešte pred voľbami, a som plne presvedčená, že ten zámer tej reformy bol nesmierne dôležitý a že to bol veľký krok vpred pre inkluzívne vzdelávanie na Slovensku, že tá reforma vôbec prešla. Ono ten základ a ten zámer vlastne bol postavený na tom, že je potrebné prihliadať na individuálne potreby detí a pozerať sa na to, čo v školstve potrebujú, akú podporu, a to im zabezpečiť. Lebo dovtedy, aj dovtedy síce školský systém nejakým spôsobom rozlišoval deti so zdravotným znevýhodnením a deti so zdravotným postihnutím, školský zákon to ešte rozlišuje, ale v podstate vždy sa brala iba tá najzávažnejšia diagnóza a potom sa zase spravili nejaké jednotné očakávania, že čo sa, čo asi to dieťa, aký má mať vzdelávací program, koľko dostane škola peniaze navyše, ale už sa neriešilo, že akú podporu vlastne má dostať.
A naozaj tá filozofia tej novej reformy bola postavená na tom, že každé dieťa sa môže ocitnúť v životnej situácii, kedy potrebuje podporu. Pozrime sa na to individuálne dieťa, pozrime sa na to, čo potrebuje, a zabezpečme mu tie podporné opatrenia. A niekedy to môže byť alebo teda väčšinou to je z dôvodu nejakého potvrdeného zdravotného znevýhodnenia, ale môže to byť aj pre deti, ktoré aktuálne nemajú potvrdené zdravotné znevýhodnenie. Tá idea bola práve o tom, že nemusíme vždy čakať, kým sa napríklad uzavrie diagnóza, že dieťa má poruchu autistického spektra, lebo to sú niekedy roky, kým sa taká diagnóza uzavrie. Ale ak to dieťa má ťažkosti, dajme mu podporu hneď. Alebo to môže byť dieťa, ktoré má práve psychické ťažkosti, lebo sa mu rozvádzajú rodičia, a to môže byť ten jeden polrok v jeho živote, kedy jednoducho potrebuje extra podporu, lebo ak ju vtedy nedostane, tak napríklad nezvládne ten ročník, bude musieť opakovať a už sa mu vlastne začnú kopiť, kopiť problémy. Čiže pozrime sa na to, čo to dieťa práve potrebuje.
No. Dostávame sa ale k tomu, že ako každá veľká zmena, to zavádzanie do praxe niekedy býva hrboľaté a vidíme aj v tejto správe, že sa stále upozorňuje na prípady, kedy tá podpora v tej praxi nezodpovedá úplne tomu, čo by, čo by malo byť. Je pravda, že teraz ešte prebieha také trojročné obdobie, vlastne prechodné obdobie zo školského zákona vyplývajúce, kedy ešte nie je úplne fixne nastavené to financovanie, aj preto sme veľmi zvedaví, čo vlastne ministerstvo školstva prinesie, lebo čoskoro by mala prísť ďalšia novela školského zákona a zatiaľ celkom nevieme, ako sa to, ako sa to bude meniť.
Tam sú dve kľúčové práva pre deti so zdravotným znevýhodnením. To prvé je vôbec právo byť prijaté na školu a navštevovať školu a to druhé je potom právo na podporu na tej danej škole. A tuto by som sa ešte pristavila, pretože ja som síce začala podpornými opatreniami, ale kým vôbec môže dieťa nejaké podporné opatrenie dostávať, tak musí vôbec tú školu začať navštevovať. A vidíme, aj z tej správy to vyplýva, že aj v tomto úplne najzákladnejšom bode ešte stále máme nedostatky a ešte stále sa stretávame s tým v tejto krajine, že deti so zdravotným znevýhodnením majú problém vôbec byť prijaté do školy a ich rodičia niekedy naozaj zúfalým spôsobom obvolávajú školy a hľadajú školu, ktorá by ich prijala.
Ja len pripomeniem, že teraz máme relatívne nedávno nový rozsudok súdu z februára tohto roku. Správny súd v Bratislave rozhodol v prípade rodiny, kde vlastne rodina hľadala dieťa pre chlapca, myslím, že v tom čase osemročného, s ADHD a Aspergerovým syndrómom, ktorý potreboval prestúpiť zo školy, ktorá práve ho vylúčila. Mal nastúpiť do svojej spádovej školy, ktorá ho neprijala, a táto rodina uviedla, že asi 30 škôl museli obvolať a zisťovať a stále sa nevedeli dostať k tomu, aby ho nejaká škola prijala. A teda obdivujem, aj takto by som akoby chcela verejne oceniť takú vyslovene až občiansku odvahu tých rodičov, ktorí s tým prípadom išli von, aj išli na súd, aj mediálne, a teda teraz z februára je rozsudok, že ten súd vyhrali a že škola ho, škola ho mala prijať.
Takýchto prípadov máme na Slovensku každý školský rok, ja sa obávam, že stovky. Aj ja sa pravidelne stretávam, aj vy máte tých podnetov iste kopec, aj kolegyňa Veronika Veslárová, že už aj na nás sa pravidelne obracajú rodičia, že majú problém nájsť školu pre svoje dieťa, aj keď zákon hovorí, na tej úrovni základných škôl a materských, že spádová škola musí prijať, vieme, že v praxi to úplne nefunguje, často tie školy odmietajú tie deti, a to sa potom dostaneme ešte, prečo ich odmietajú, ale majú vôbec problém byť prijaté. A to sa bavíme o tom základnom vzdelávaní, ktoré je povinné. Ale teraz ešte sú aj tie veci navyše.
Aj nedávno sa na mňa obrátila jedna mama dieťaťa s Aspergerovým syndrómom, že do základnej umeleckej školy ich neprijali. A to už je taká vec, kde, ako koľko tí rodičia vôbec musia vybojovať, aby to základné vzdelanie zabezpečili. A teraz je tu dieťa, ktoré má nejaký umelecký talent, a ani to nemôže rozvíjať, lebo zase to zdravotné znevýhodnenie je bariéra, že naozaj je to extrémne, extrémne frustrujúce pre tých rodičov.
No a potom sa dostávame na stredné školy, to aj píšete v tej správe, že tam je ten problém ešte väčší, lebo už to nie je povinná školská dochádzka, už neexistuje spádovosť, takže ešte viac majú školy tendenciu odmietať deti, no a, samozrejme, na vysokej škole ešte väčší by bol, by bol ten problém.
Často tie školy odmietajú z neporozumenia, z neznalosti, z preťaženosti a aj teda preto, lebo sami nedostávajú tú podporu od štátu. Ja teraz nechcem akoby viniť alebo ukazovať prstom, že všetko je to chyba tých učiteľov alebo tých riaditeľov. Oni v istom zmysle tiež sú akoby v znevýhodnenej pozícii, pokiaľ oni zase nedostávajú, nedostávajú tú podporu zhora, ktorú by potrebovali ako škola na to, aby mohli plnohodnotne vzdelávať deti so zdravotným znevýhodnením. A tu by som rada aj upozornila na to, že ono aj ten systém podporných opatrení keď bol prijímaný, tak myslel aj na to, že niektoré, hlavne tie finančne náročnejšie podporné opatrenia, ako je nejaká komplexná bezbariérovosť alebo diétna strava, nemusia možno vždy byť na každej jednej najmenšej obecnej škole, alebo perspektívne by mali byť, ale možno sa to nedá vždy hneď zabezpečiť, ale tam by zase mal vstupovať štát cez regionálne úrady školskej správy, ktorý povie, že aha, tu máme dieťa so zdravotným znevýhodnením, jeho spádová škola mu nevie zabezpečiť to, čo potrebuje, tak ideme hľadať ďalšie najlepšie možné riešenie. A oni by mali byť vlastne tí, ktorí, nazvem to, že v mene štátu preberú tú zodpovednosť a to riešenie pre tú rodinu nájdu.
Je úplne absurdné toto hádzať na rodičov a teraz naozaj a často veď sú to preťažení rodičia, ktorí teda už dennodenne sa starajú o to dieťa so zdravotným znevýhodnením doma, do toho často majú ešte finančnú neistotu a ešte majú riešiť to, aby obvolávali, že kde ich dieťa vôbec sú ochotní zobrať na školu. To je naozaj absurdná situácia, do ktorej nesmieme tie rodiny tlačiť, túto zodpovednosť má mať štát. A ak aj naozaj to dieťa, pre to dieťa nie je najlepším riešením spádová škola, tak to musí byť štát prostredníctvom toho regionálneho úradu školskej správy, ktorý nájde to najlepšie možné riešenie. A toto je niečo, čo je v tom školskom zákone od začiatku toho, ako bola tá reforma prijatá, ale priznám sa, že, žiaľ, nemám informácie o tom, že by sa to nejako dôsledne, dôsledne v praxi aplikovalo.
Otvorila by som ešte jednu tému, ktorá s tým súvisí, a to je duševné zdravie mladých, hovorili sme o tom aj dneska ráno, keď tu bol komisár pre deti. Je to téma, ktorá je v niečom nad rámec pôsobnosti Úradu komisára pre osoby so zdravotným znevýhodnením, ale veľmi úzko to spolu súvisí. A súvisí to aj práve v tom školskom systéme, lebo aj ten príspevok na podporné opatrenia, tak ako bol zavedený, ja som teda veľmi rada, že sa to vtedy zaviedlo tak, že po prvýkrát vlastne školy vďaka tomuto príspevku dostávajú účelovo viazané peniaze na školské podporné tímy. My tu veľmi súrne potrebujeme podporovať psychologickú dostupnosť, teda dostupnosť školských psychológov a potom môžeme ísť aj ďalej nad rámec rezortu školstva, potrebujeme podporovať dostupnosť psychoterapie pre deti a potrebujeme podporovať dostupnosť psychiatrickej liečby pre deti.
Ja som veľmi rada, že váš úrad sa venuje aj vlastne kvalite psychiatrickej starostlivosti na Slovensku, aj by ma zaujímalo, či máte, máte nejaké aktuálne postrehy aj z oblasti detských psychiatrií, pretože vieme, že keď nemáme dostatočnú tú záchrannú sieť, ktorá pomôže deťom a mladým ľuďom s ich duševným zdravím a týka sa to aj osôb so zdravotným znevýhodnením a ich rodičov mimochodom, o tom tu tiež, samozrejme, bola reč, ale týka sa to naozaj všetkých a hlavne teda mladej generácie po covidovej dobe. My potrebujeme podporiť tú záchrannú sieť, aj tú preventívnu sieť toho, aby sa mladí ľudia mali na koho obrátiť a tiež aby sa nebáli požiadať o pomoc. Aby sa nebáli povedať, necítim sa dobre. A ideálne možno si to najprv všimne učiteľka. Učiteľka si všimne, že veď tento chlapec doteraz všetky písomky zvládal výborne a teraz už tri týždne mi nedoniesol domácu úlohu, asi sa niečo deje. Oni často sú to tí prví tí zamestnanci v škole, ktorí si môžu všimnúť, že niečo sa deje. A keď tam je ten školský psychológ, tak môžu osloviť školského psychológa, prosím ťa, porozprávaj sa s ním, mám pocit, že nie je úplne, úplne v poriadku. Alebo mali by sme mať dostatočnú sieť psychologických poradní tých školských, centier poradenstva a prevencie, kde sa dá obrátiť.
Pokiaľ aj dieťa, a to je dôležitá téma, ktorú som, ktorú potrebujem ešte vyzdvihnúť, deti so zdravotným znevýhodnením práve preto, že ich často nevezmú do školy, tak končia na nútenom domácom vzdelávaní, čo je strašné, že dieťa, ktoré by malo chodiť dennodenne do školy, kvôli tomu, že škola mu nevie zabezpečiť nejakú extra podporu, tak vlastne dotlačia tých rodičov toho, do toho, že viete čo, my ho tu nezvládame, nechajte si ho doma. A obzvlášť pre tieto deti je ešte o to ťažšie vytvárať nejaké sociálne väzby, o to dôležitejšie je, aby mali nejakú podporu, na koho, na koho sa obrátiť.
Čiže ono to všetko, všetko spolu súvisí a v konečnom dôsledku v centre toho celého je to, aby sa tu ľuďom dobre žilo, aj keď to možno znie tak banálne, a aby sa tu každému, aj tým ľuďom so zdravotným znevýhodnením, a mnohí, keď dostanú včas tú podporu, tak potom do budúcnosti budú oveľa samostatnejší, budú mať oveľa lepší život. Keď sa podchytí nejaký drobný problém, nejaké napätie, nejaká vznikajúca úzkostná porucha psychológom hneď na začiatku, tak sa z toho nemusí stať psychiatrická diagnóza. Ale keď sa to na začiatku ignoruje, tak sa to bude zhoršovať. Dieťa s ADHD môže s dobrou podporou, áno, síce si 15-krát zabudne domácu úlohu, ale nakoniec keď bude mať tú láskavú učiteľku a ten triedny kolektív, ktorý ho podporí, tak môže prejsť celou školskou dochádzkou až po vysokú školu.
Poznám jedného vynikajúceho psychológa, ktorý sám pracuje s tým, že sám má ADHD a áno, študoval tú školu možno deväť rokov, ale vyštudoval ju a teraz vynikajúcim spôsobom zase pomáha mladým ľuďom s ADHD. Máme ľudí, ktorí majú fyzické postihnutie, ale napriek tomu keď nájdu právnickú fakultu, ktorá bude mať bezbariérový prístup a, žiaľ, nie všetky právnické fakulty na Slovensku majú bezbariérový prístup, tak sa z nich môžu stať vynikajúce právničky ako naša kolegyňa Veronika Veslárová, ktorá teraz zase ďalej pomáha ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Čiže naozaj toto všetko sú aj investície do budúcnosti našej spoločnosti ako celku.
Čiže rada by som apelovala na to, dbajme na tieto riešenia s vidinou toho, že pomáhame jednotlivcom a pomáhame tým aj spoločnosti, lebo im pomôžeme, aby v konečnom dôsledku mali lepší život a aby sme v konečnom dôsledku boli silnejší ako spoločnosť.
A teda ešte raz ďakujem veľmi pekne, pani komisárka, za vašu prácu a verím, že táto správa bude prijatá.
Ďakujem.
Skryt prepis
