Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Pán predseda, kolegovia, kolegyne, pán verejný ochranca práv, ja budem naozaj len veľmi krátko hovoriť. Ako už odznelo, máme za sebou v podstate prvý rok, kedy počas celého roka už bol implementovaný, realizovaný Národný preventívny mechanizmus, takže vieme tak aspoň podľa posúdenia tohto prvého roka zhodnotiť, akým spôsobom sa dostal do funkčného stavu, a myslím si, že naozaj po celom tomto prvom roku vieme povedať, že verejnému ochrancovi práv sa v spolupráci teda s komisárom pre deti a s komisárkou pre osoby so zdravotným znevýhodnením podarilo zabezpečiť to, že máme tu tento Národný preventívny mechanizmus funkčný napriek tomu, že tam boli teda aj personálne a nejaké finančné obmedzenia. A myslím si, že je to naozaj veľmi dôležité aj, že aj v rámci tohto Národného preventívneho mechanizmu dochádza aj k proaktívnej spolupráci na medzinárodnej pôde, ako som zachytila, napr. v máji bola na študijnej návšteve zo Slovenska v Taliansku skupina z kancelárie verejného ochrancu práv. Myslím si, že je dôležité si vymieňať tie skúsenosti, pretože v jednotlivých krajinách čelia, čelíme rovnakým alebo podobným problémom, a to dôležitejšie je vzájomne si poskytovať vlastne tie skúsenosti z praxe, o to lepšie vieme potom pristupovať k tomu, aby sme odstraňovali tie problémy, ktorými, ku ktorým dospejeme vlastne v rámci toho monitorovacieho systému.
Ako som už spomínala, možno sú tu nejaké ešte finančné alebo personálne nedostatky, alebo resp. tak ako všetko, aj tento systém je do nejakej miery podvyživený, obzvlášť tým, že verejný ochranca práv má ako keby navyše ešte tú úlohu koordinačnú, ale nemá na to osobitne vyčlenené finančné prostriedky, tak to je niečo, na čo by sme mali pamätať a pripomínať to napr. aj vláde, aby na to prípadne pamätali pri ďalšom rozpočte, pretože je to nejaká právomoc, úloha navyše, ktorá si vyžaduje aj značné kapacity, aj časové, aj personálne, a jednoducho to samo sebou si vyžaduje aj nejaké finančné prostriedky, ktoré teda chýbajú a je ich treba hľadať inde. Takže toto je niečo, čo by sme si možno mohli pamätať a odsledovať, či tu nedôjde k nejakej, alebo aj apelovať na to, aby tu došlo k zmene a mohol by plnohodnotnejšie ešte fungovať celý tento dôležitý systém, ktorým Národný preventívny mechanizmus je.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ak mi pán Ledecký odpustí, tak zostanem v téme, ale využijem to, aby som dokončila možno to dôležité, čo som ešte chcela povedať k tým národnostným školám. A ja len spomeniem pani Lilla Farkas, to je odborníčka na problém segregácie, Maďarka, ktorá nedávno publikovala text a konštatovala, že je veľmi potrebné pozorne sledovať všetky iniciatívy na zriadenie menšinových škôl, ktoré prichádzajú od väčšinových inštitúcií alebo spoločností, pretože tento trend nie je len u nás, ale je aj v zahraničí. A hovorí o tom, že rómske menšinové vzdelávanie je často len zámienkou na nezákonnú segregáciu, najmä keď mu chýba autonómia a kontrola zo strany komunity, akú majú školy slúžiace tradičným či bohatším menšinám.
Zároveň chcem povedať, že aj stredisko, národné stredisko pre ľudské práva urobilo taký posudok vlastne k tomuto zámeru k národnostným školám a považujú to tiež za problematické, a to najmä z hľadiska súladu s § 8a antidiskriminačného zákona, a zaoberajú sa aj otázkou vymedzenia dočasných vymeriavacích opatrení, pretože tým sa ministerstvo školstva oháňa, a hovoria, že implementácia by nemala byť teda ohraničená žiadnymi časovými jednotkami, ale dosiahnuteľnými stanovenými cieľmi, čo vyplýva aj so zákonom ustanovenej podmienky primeranosti týchto opatrení.
A len na dôvažok, aj Európska komisia sa už vyjadrila k tomuto zámeru a hovorí, že školy národnostných menšín sa nesmú používať ako prostriedok na obchádzanie práva Európskej únie a diskrimináciu rómskych detí. Myslím si, že toto stanovisko je jednoznačné a verím, pán verejný ochranca práv, že sa budete v prípade nutnosti touto témou zaoberať.
Ďakujem veľmi pekne.

.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi v prvom rade poďakovať sa váženému pánovi verejnému ochrancovi práv za jeho správu, pretože pre Progresívne Slovensko je, samozrejme, oblasť ľudských práv jedna z najdôležitejších priorít, o to viac si ceníme vaše správy a, ako vidíte, tak sa im teda aj intenzívne venujeme. A zároveň chcem povedať, že tá debata, ktorú sme tu mali pred chvíľou o segregácii, ma inšpirovala k tomu, aby som nakoniec vystúpila aj ja, aj napriek tomu, že som to najprv vôbec nemala v úmysle. A je to najmä aj kvôli tej téme segregácie, nielen ktorá momentálne na Slovensku je, ale aj k tomu, ako sa staviame, a aj k rizikám, ktoré v budúcnosti, ktorým budeme musieť čeliť, a chcem vás týmto aj v podstate požiadať o spoluprácu na tejto dôležitej téme, ktorá sa týka, samozrejme, v prvom rade tých národnostných škôl.
My všetci veľmi dobre vieme, ja som to tu už niekoľkokrát spomínala, že Slovensko čelí infringementu od roku 2015 za vlastne segregáciu rómskych detí. A obrazne povedané, odvtedy sme mali už takmer jednu celú generáciu detí, aby sme na tomto stave niečo zmenili, ale práve naopak, ja musím povedať, že tento trend sa dokonca stále zhoršuje. Ako som už spomínala aj vo faktickej poznámke, tak máme v súčasnosti podľa posledných údajov z roku 2024 až 468 škôl, ktoré sú v riziku segregácii v hlavnom vzdelávacom prúde, podotýkam, nie v špeciálnom školstve. Ale zároveň máme aj 65 % detí, ktoré navštevujú školy, kde väčšina ich spolužiakov sú deti z tej istej menšiny, čiže Rómovia. A, bohužiaľ, v týchto prípadoch výskumy poukazujú na to, že často ide o školy, kde nie každý pedagóg chce pracovať, kde teda majú učitelia na deti omnoho menšie požiadavky a tieto deti dosahujú naozaj veľmi zlé výsledky, často testy z monitoringu sú na úrovni 20 %. A je potrebné povedať aj to, že inšpekcia často poukazuje na to, že v oblasti kvality vzdelávania a používaných metód vzdelávania je to teda katastrofálne.
To znamená, že v podstate my tu nehovoríme len o nejakých problémoch, ale ja by som to nazvala že až chudobou toho systému, ktorá nakoniec tieto deti v konečnom dôsledku absolútne vyčleňuje zo spoločnosti a bez nejakej vízie lepšej budúcnosti. No a teraz namiesto toho, aby sme naozaj razantne začali robiť politiku desegregácie, tak vytvárame niečo, čo sa má tváriť ako národnostné školstvo. A ja som už aj tu niekoľkokrát hovorila o tom, že to v podstate len v skutočnosti legitimizuje pokračovanie a konzervovanie segregácie, len, bohužiaľ, s inou nálepkou a pod iným názvom. Minister školstva tento projekt označuje ako pilotný, ale povedzme si pravdu, morálne a právne ho treba pomenovať úplne inak, je to zámer, ktorý ohrozuje základné práva detí a riskuje, že Slovenská republika ešte viacej uviazne v systéme segregácie rómskych detí vo vzdelávaní, pretože podľa medzinárodnej judikatúry platí, že teda národnostné školstvo nie je považované za segregáciu. Takže z môjho pohľadu je tento zámer zmeny nálepky na segregované školy za národnostnú jediný, a to legitimizovať segregáciu na území Slovenskej republiky.
Čiže aj keď sa to tvári tak, že ide o krok v ústrety národnostnému školstvu, tak to tak v konečnom dôsledku nebude, pretože to daný stav existujúcej segregácie nejako nezmení. Tento zámer bol oznámený už v júni roku 2024, teda pred rokom, a na základe memoranda, ktoré bolo podpísané medzi prešovskou univerzitou, asociáciou škôl s vyučovaním rómskeho jazyka a ministerstvom a, samozrejme, bola tam aj samospráva, obec Rakúsy, a už prvá vec, ktorá tam je, ktorá je alarmujúca, tak je, že toto memorandum bolo podpísané bez účasti zástupcov rómskej menšiny. Ja si nespomínam, žeby sa ktokoľvek teda pýtal jednotlivých lídrov z rómskej národnostnej menšiny alebo samotnej komunity, či vôbec majú záujem o takéto národnostné vzdelávanie. Je pravda, že až potom, po vyhlásení tohto memoranda, bola zvolaná nejaká pracovná skupina na ministerstve školstva, ale to už tá kritika teda jednoznačne zaznievala od rôznych asociácií, takže bolo jasné, že je to len také akože pro forma pracovné stretnutie na odobrenie toho, čo už bolo vlastne podpísané.
Tak ako vnímam vlastne snahy alebo kroky Slovenska za posledné obdobie v oblasti nejakej rómskej participácie, tak musím povedať, že to vôbec nie je nejaké náhodné opomenutie, ale je to fakt že vzorec, ktorý už desaťročia vedie k porušovaniu práv rómskych detí, a preto je mojou povinnosťou, ale aj povinnosťou všetkých nás, ktorí sa zaoberáme v oblasti vzdelávania alebo ľudskými právami, aby sme vyzvali aj nezávislé inštitúcie, aj všetkých ľudí na Slovensku, aby sme venovali väčšiu pozornosť týmto témam, pretože segregácia je problém spoločnosti, je problém celého systému a je jedno, či táto segregácia vzniká nevedome alebo vedome, je potrebné, aby sme sa k tomu nejakým spôsobom postavili.
Pripomeňme si, že Európsky súd pre ľudské práva jasne hovorí, že segregácia na základe etnicity je porušením práva na vzdelanie podľa čl. 2 protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a je to najmä prax, ktorá štiepi spoločnosť, ktorá deti stigmatizuje a ktorá im znemožňuje vstup do plnohodnotného života, aby sa vôbec uplatnili či už na trhu práce, alebo celkovo v živote. Ale my máme aj slovenské zákony, ktoré proste segregáciu vyslovene odmietajú – je to Ústava Slovenskej republiky a, samozrejme, aj antidiskriminačný zákon, ktorý v § 2 odsek 3 nehovorí len o pasívnom zákaze segregácie a diskriminácie teda, ale kladie štátu aktívnu povinnosť prijímať také opatrenia, aby bola diskriminácia odstraňovaná.
A čo sa týka Rakús, tak toto je pre mňa absolútnym príklad manipulácie s týmto ľudskoprávnym diskurzom, ktorý na Slovensku máme, pretože my transformujeme vlastne už existujúcu segregovanú na národnostnú. A pritom vieme, že základná škola v Rakúsoch je typickým príkladom dlhodobej priestorovej aj inštitucionálnej segregácie. Minister Drucker tvrdí, že ide o nejaký modelový príklad podpory výučby v materinskom jazyku a že toto má prispieť k segregácii. Tak ja nerozumiem tomuto naratívu. Po prvé, ani nepovedal, akým spôsobom, ale, po druhé, tento naratív je úplne v priamom rozpore s realitou, ale aj s medzinárodnými, aj s našimi slovenskými záväzkami. Ja len podotýkam a pripomínam, že Slovenská republika sa nikdy nezaviazla k tomu, že by mala poskytovať vzdelávanie v rómskom jazyku, podobne ako je to napríklad v prípade maďarskej či rusínskej menšiny. My sme sa zaviazali len k tomu, že rómsky jazyk má byť síce súčasťou učebných osnov, ale ako podporný jazyk na to, aby sa deti naučili slovenský jazyk, v ktorom sa potom môžu uplatniť. Zároveň, a to je najkľúčovejšie, tento vznik národnostnej školy musí vychádzať z vôle samotnej komunity. To je základný predpoklad. Má to byť dobrovoľná voľba rodičov a nie rozhodnutie nejakej samosprávy, obecného úradu alebo ministerstva.
Ja len podotýkam, že v prípade maďarskej alebo rusínskej národnostnej menšiny by toto bolo nemysliteľné, aby sme zriadili nejakú národnostnú školu bez toho, aby sme to konzultovali s komunitou a aby to bolo ich vlastné želanie. Ale v prípade Rómov sa to deje už niekoľkokrát. Ak si spomínate, mali sme tu ďalší výnimočný experiment – internátne školy a podobné veci, ktoré nikdy nevychádzali z vôle Rómov a oni, chudáci, ani nevedia často, najchudobnejší, tí segregovaní, že sa vôbec dejú na tej základnej školy nejaké zmeny a vôbec ani nerozumejú tomu, že čo musia často podpísať, len to jednoducho podpíšu, pretože o tom nie sú ani dostatočne informovaní.
To dôležité je ale povedať, že tento zámer kritizovali nielen slovenské organizácie, ale už aj medzinárodné organizácie, ja spomeniem, samozrejme, Eduromu, aj Poradňu pre občianske a ľudské práva, takisto Rómske advokačné a výskumné stredisko, ale aj, ako som spomínala, medzinárodné subjekty ako je Amnesty International, alebo bolo to aj European Roma Grassroots Organisations, alebo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo a ďakujem aj kolegyniam a kolegom za všetky faktické poznámky.
Pán predsedajúci, najskôr, áno, slušne, ale predsa ste to urobili, takže na to som iba nadviazala.
No ale budem sa venovať hlavne pani kolegyni Matejičkovej, lebo vlastne ako jediná z koalície zareagovala. Viete, pani kolegyňa, ako sa hovorí, že za dobrotu na žobrotu. No tak ja som si to teraz opäť raz potvrdila, lebo ja vás tu s kolegyňou pochválim, že vlastne som zaregistrovala vašu aktivitu v oblasti ľudských práv, že ste sa teda aj stretli s pánom verejným ochrancom práv a vy ako mi to opätujete? No bum! Pasívna agresivita, komentujete môj tón, no nie aby ste boli rada, že teda takýmto spôsobom som vyzdvihla, že na rozdiel od vašich kolegov niečo v tejto oblasti robíte, tak nabudúce si to asi rozmyslím.
Ale teda zareagujem aj na to, čo ste povedali ohľadom pána Chovanca. No ja neviem, vy ste pravdepodobne teda tú správu pána verejného ochrancu práv nečítali, pretože tam sa o nej nehovorilo, a preto som to ja ani nespomínala, lebo moja rozprava bola rozprava k tej správe. Tak možno si to prečítajte a namiesto toho, aby ste teda venovali tú svoju faktickú poznámku tomu, že potom si spravíte nejaký strih na sociálne siete, ako vy ste sa opäť raz zastali slovenského občana, zatiaľ čo ja som tu spomínala rómske deti, ktoré podľa vás majú obedy zadarmo, no tak to je teda veľmi smutné a len to potvrdzuje, že som ani nemala teda vás pochváliť za to, za tú aktivitu, ktorú ste spravili.
A ja budem rada, keď teda vystúpite, však kľudne sa prihláste do ústnej rozpravy a povedzte nám o tom prípade pána Chovanca, pretože ja ho mám celkom dobre naštudovaný, a boli tam už aj rozhodnutia aj belgických orgánov, aj ďalších, takže môžme kľudne o tom podiskutovať, hoci to nie je téma dnešného dňa, ale ak nám to pán predsedajúci dovolí, tak možno vás nezastaví, ale tak poďme sa o tom baviť, máte rovnako ten priestor ako všetci ostatní.
A ešte by som poprosila z tej druhej strany, že aspoň aby ste nemumlali, keď už k tomu nemáte čo povedať.
Ďakujem.

Vďaka a súzniem s tým tvrdením, že stačí si tú správu prečítať a nájsť si tam, pretože každý si tam nájde niečo, čo zaujme, prípadne môže byť inšpiráciou pre ďalšiu poslaneckú prácu. Okrem toho akustického smogu, ktorý som už spomínal v predchádzajúcom svojom príspevku, vo svojej správe sa verejný ochranca práv venuje aj environmentálnym záťažiam, čím pán Dobrovodský nadväzuje na monitoring, ktorý započala už jeho predchodkyňa pani Patakyová. Tých environmentálnych záťaží sú stovky. Podľa správy VOP s vysokou prioritou je ich cez 140. A zhodou okolností včera dvaja ministri, nazvime ich pracovne Jajo a Pajo, si urobili tlačovku v Strážskom kvôli PCB-čkám, boli to, samozrejme, Matúš Šutaj Eštok a Tomáš Taraba. Tomáš Taraba, ten, ktorý napríklad spomalil riešenie, resp. zastavil riešenie vrakunskej skládky, ale práve tú tlačovku v Strážskom využil na to, aby opäť šíril svoje nezmysly a neinformované bludy, ktoré neustále opakuje a podľa rôznych možností ich, samozrejme, aj formuje, bez dát a bez analýz stále rozpráva o tom, že Slovensko potrebuje tri až štyri spaľovne, čo už samo osebe je, akože to je extrém. Tri alebo štyri. Lebo to nie je jedno a to isté, hej? Lebo nehovoríme o nejakej piecke za pár stovák eur, hej, tu hovoríme o projekte za desiatky až stovky miliónov eur, ktoré nevznikajú na jeden, dva, tri, ale na desiatky rokov, ktoré sú, samozrejme, keď si urobíte test hierarchiou zákonov, hierarchiou odpadového hospodárstva, tak tam tiež nenájdete súlad. Ale Taraba stále rozpráva o tom, že potrebujeme tri alebo štyri nové spaľovne. Najskôr sme ich mali mať na komunálny odpad, potom na nebezpečný, potom na spaľovanie kadáverov, čiže on v tom sám nemá isto, hej?
Čiže otázne je, že či toto tiež nie je na podanie pre pána ombudsmana, lebo mám taký pocit, že aj pánovi ministrovi životného prostredia je zjavne upierané právo na prístup k informáciám o životnom prostredí.

.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ja by som sa rovnako chcela poďakovať úradu Verejného ochrancu práv, pretože je naozaj veľmi dôležité, aby sme tu o tých problémoch hovorili, a zároveň by som sa chcela veľmi rázne ohradiť voči tomu obmedzovaniu času. Je to v poriadku, však môžete to povedať, len podľa mňa je vrcholne neslušné vstupovať do tej rozpravy počas. Ak teda máte takú potrebu, tak to treba povedať podľa mňa predtým a nie vstupovať takto, takýmto spôsobom, ako ste to urobil.
Ty si, Bei, hovorila, že každý si vie nájsť niečo v tej správe, kde by sa mohol chytiť toho, aby sa tie problémy riešili, a oceňujem teda, že si aj spomenula nejaké svetlé príklady kolegýň zo strany SMER, len ja si myslím, že strana SMER, aj keď sa im nechcem teda motať do ich straníckych vecí, ale by musela najprv zmeniť vedenie, aby sme im niečo uverili, pretože je smutné, ak oni priamo častokrát útočia na tie demokratické princípy našej krajiny a častokrát naozaj dochádza z ich strany k zastrašovaniu a rôznym útokom aj priamo od teda premiéra našej krajiny, ak my poukazujeme na rôzne chyby a zlyhania. A ja si teda aj spomínam, keď tu pán minister spravodlivosti priniesol takú brožúrku o porušovaní práv osôb a teda bolo to naozaj dosť, dosť paradoxné. A myslím si, že poslanci a poslankyne vládnych strán by si naozaj mali v prvom rade prečítať túto správu a držať sa tých odporúčaní, ktoré v nich nájdu.
A ešte raz teda poviem, že nemali by sme obmedzovať ten čas, ktorý tu k týmto správam máme, pretože už minulý rok sa to stalo a naozaj je to maximálne neslušné a myslím si, že jedenkrát za rok by sme si mali vedieť vypočuť to, to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo a ďakujem aj tebe, Beáta, že si otvorila tak závažnú tému ako je diskriminácia v oblasti vzdelávania. A pán verejný ochranca práv sa vo svojej správe zaoberal najmä teda segregáciou v špeciálnych školách, v špeciálnom školstve, ale povedzme si pravdu, že my máme závažný problém so segregáciou aj v hlavnom vzdelávacom prúde. A napriek tomu, pani Matejičková, že tieto deti majú obedy zadarmo, tak, bohužiaľ, ich stále segregujeme do samostatných tried alebo majú dokonca samostatné pavilóny, kde chodia samostatným vchodom bez toho, aby sa stýkali s deťmi s majority, a predstavte si, že dokonca im nedávame ani teplé jedlo, ale len nejaké suché balíčky. Takže úplne to asi tak v poriadku nie je, žeby tento štát robil všetko, čo sa dá pre rómske deti.
A ja len k dátam by som povedala, napríklad z roku 2024 vieme, že na Slovensku máme až 468 škôl, ktoré sú v riziku segregácie, a alarmujúce je, že 65 % rómskych detí, a možno je to aj viac, lebo toto je starší údaj, navštevuje školu, kde väčšina zo spolužiakov sú rómskeho pôvodu. To znamená, že tieto deti chodia do absolútne homogénneho prostredia, sociálne znevýhodneného, s ostatnými chudobnými deťmi, ktoré sú rómskeho pôvodu, a nestretávajú sa vôbec s deťmi z väčšinovej populácie, čo im, samozrejme, určuje nejakú negatívnu životnú trajektóriu. To asi sa teda zhodneme.
No a čo teda robí štát? Tak ja osobne si myslím, že skôr volíme pasivitu alebo len nejaké kozmetické úpravy, ako tu už bolo spomínané národnostné školstvo a podobne, pretože povedzme si pravdu, štát okrem toho, že definoval segregáciu v školskom zákone a dal povinnosť školám od 1. septembra, aby prijali nejaké desegregačné štandardy, ktoré vôbec učitelia nevedia, ako majú uplatňovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
V prvom rade by som sa aj ja chcela veľmi pekne poďakovať verejnému ochrancovi práv za jeho dlhodobú prácu aj za túto správu. Hovorilo sa tu veľa o školstve a naozaj, žiaľ, stále aj v oblasti školstva a vzdelávania máme dlhodobé problémy, ktoré sa týkajú nedodržiavania ľudských práv. A väčšinou sú to problémy, ktoré v konečnom dôsledku majú najhorší dopad na tie deti, ktoré už sú aj tak znevýhodnené, a najčastejšie sú to u nás deti z generačnej chudoby a sú to rómske deti z marginalizovaných rómskych komunít. A tu sa vôbec nemusíme baviť o tom, že koľko peňazí celkovo ide na nejaké pomyselné riešenie témy, ale môžme sa naozaj baviť o veľmi konkrétnych situáciách. Veľa sa tu hovorilo o tom, že práve tieto deti dodnes často napríklad nesprávne sú diagnostikované, dostanú diagnózu ľahké mentálne postihnutie, čo znamená, že potom naozaj nabehnú na dráhu špeciálnej školy a už nikdy nezískajú také vzdelanie, ktoré by im umožnilo sa do budúcnosti plnohodnotne zamestnať. Taktiež sa tu hovorilo o segregácii. Taktiež by sme mohli hovoriť o tom, o práve detí so zdravotným znevýhodnením na navštevovanie bežnej školy, ktoré tiež aj naše súdy opakovane poukazujú na to, že nie sú dodržiavané. A som veľmi rada, že tu zaznela aj téma reedukačných centier a práve aj v týchto centrách často sú deti z generačnej chudoby, ktoré už tak či tak im bol teda dosť ťažký osud naložený a ešte keď sa stretávajú s násilím priamo v týchto centrách, tak je to obrovský problém. A pevne verím, že tá reforma, ktorá mešká už naozaj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)