Videokanál klubu

.

Ďakujem za slovo.
Pani Záborská, ja úplne chápem a rešpektujem, že téma interrupcie je vaším životným poslaním a že to predkladáte, takéto návrhy zákonov, dlhodobo s tým zámerom, že to vychádza z vášho hodnotového presvedčenia aj z morálneho presvedčenia, a ja to chápem a akceptujem to. Zároveň ste povedala, že tento zákon nemá nikoho potrestať.
Lenže chcem vám povedať, že tá realita je úplne iná, pretože práve návrhy takýchto zákonov z interrupcie robia výhernú lotériu. Kto má peniaze, kto má podporu, kto má zdravie, tak ten, samozrejme, si interrupciu bude môcť dovoliť, a ten, kto ich nemá, tak, bohužiaľ, si tú interrupciu dovoliť nebude môcť, má smolu.
Možno viete, že v súčasnosti nie je interrupcia hradená zo sociálneho poistenia, takže žena, ktorá má dva týždne na to v podstate, lebo do tých šiestich týždňov sa dneska približne asi tak dozviete, či ste, alebo nie ste tehotná. Máte o dva týždne kratšiu dobu na to, aby ste urobili najzávažnejšie rozhodnutie vo svojom živote, aby ste naozaj získali 500 eur, ktoré pre mnohých nie je jednoduché získať, čiže sa budete môcť... musieť rozhodnúť, buď si necháte dieťa, o ktoré sa neviete postarať, alebo, bohužiaľ, pôjdete na interrupciu tiež, ktorú si nemôžete dovoliť. To sú veľmi závažné rozhodnutia. Potom musíte nájsť nejakú nemocnicu, ktorá nemá výhradu v svedomí, pretože dnes už platí aj to, že nielen samotní lekári si uplatňujú výhradu vo svedomí, ale dokonca celé nemocnice. A ak máte aj to šťastie, že najbližších, ja neviem, 100 km nájdete takúto nemocnicu, tak tam budete musieť cestovať napriek tomu, že nemáte dostatok peňazí, nie raz, ale dvakrát, pretože 48 hodín máte ešte čas ďalší na rozmyslenie. To je viete, podľa mňa je to dehonestujúce pre ženy, ako keby ženy nevedeli hneď v tom momente, keď sa rozhodnú, že teda... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

.

Ďakujem pekne za slovo, pán presedajúci.
Vážení kolegovia, kolegyne, ďakujem kolegovi pánovi poslancovi Krátkemu aj pánovi Čaučíkovi za predloženie tohto uznesenia, ďakujem aj za tie vystúpenia. Odznelo tu mnoho dôležitého a ja teda budem vo veľkej časti súhlasiť s mnohým z toho, čo tu bolo povedané.
Som presvedčená o tom, že v prípade baterkárne Šurany vláda od začiatku, ale aj vo všeobecnosti nezvládla komunikáciu tohto zámeru. Ľudia majú vďaka tomu oprávnené objektívne pochybnosti, ktoré sa ešte zväčšujú tým, že vláda v prípade tohto zámeru absolútne zanedbala komunikáciu, ignorovala ich otázky, ignorovala tie námietky, jednoducho tie pochybnosti, ktoré sa objavovali. No a vďaka tomu sa tejto témy chytili aj extrémistické politické sily a vďaka tomu sa tejto témy chytili aj dezinfoscéna a rôzne postavičky v rámci dezinfoscény.
No a tak sme v situácii, kde sa k tým objektívnym výhradám, ktoré sú, naozaj je to komplexná téma, tak oni sú dnes ešte komplikované tým, že sa k tomu pridali ďalšie nánosy rôznych pofidérnych a neoverených informácií. Vďaka tomu, ako táto vláda pristúpila ku komunikácii tohto zámeru, tu vidíme podkopávanie dôveryhodnosti v procesy, v inštitúcie, pretože ľudia vidia, že sa jednoducho nemôžu spoľahnúť na to, že tu máme nejaké procesy, ktoré ich majú brániť, ktoré ich majú chrániť. A keď si vezmeme aj ten súčasný kontext, že len minulý týždeň sa schválili covidové amnestie, kde, opäť, mali sme tu nejaké pravidlá, mali sme tu nejaké procesy, a vláda vlastne hovorí, že tie platiť ani nemuseli, pretože dnes ľudí ide za to odškodňovať. Je to mimoriadne nezodpovedné konanie, tak to ešte len posilňuje to podkopávanie dôveryhodnosti a dôvery ľudí v inštitúcie a procesy. A je to nezodpovedné napríklad preto, že na druhej strane, teda kým tu dávajú covidové amnestie a žiadajú, aby, teda resp. ľuďom ospravedlňujú to, že pravidlá nedodržiavali, tak v prípade slintačky a krívačky hovoria – počúvajte odborníkov, dodržiavajte pravidlá. Takže ja niekedy nerozumiem a hovorím si aj, že takéto správanie jednoducho každú vládu dobehne. V každom prípade na prospech Slovenska to určite nebude.
Ja sa teda pristavím pri tom procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, o tom tu tiež už bolo dosť veľa povedané. Súhlasím, že v ňom teda nastali veľmi dôležité formálne chyby, či už to bolo vedomé, alebo nevedomé, keď vieme, že teda pôvodne tento zámer bol chybne zaslaný iba do zisťovacieho konania, ktorému sa hovorí tak familiárne malá EIA, čo je absolútne nehodné, neprípustné pre takýto obrovský zámer, s takýmto zásadným vplyvom na zdravie a životy ľudí. A potom sa teda javilo, že akoby po tlaku tých miestnych obyvateľov, lebo bez toho by sa to určite nestalo, ja som o tom presvedčená, ako nápravu, sa tento zámer, teda akože sa tvárili, že ho rozdelili na dve a že teda do toho zisťovacieho konania išli iba nejaké prípravné práce a že tá samotná technológia, tá prevádzka ešte prejde vraj veľkou EIA. No, aj keby to takto bolo, tak to jednoznačne nie je v poriadku, lebo keď predsa už prebehne EIA a už sa povolia tie prípravné práce, ak sa tam už vybuduje nejaká infraštruktúra, ak sa tam vybudujú nejaké cestné, nejaká cestná infraštruktúra, tak akú majú mať ľudia dôveru k tomu, že potom tá druhá časť bude objektívne posúdená, keď predsa ten investor už investuje, už tam potopí nejaké náklady, ako majú dôverovať tomu, že potom bude objektívne zhodnotená tá druhá časť, ktorá je tak kľúčová z hľadiska zdravia a života. No a my teda v súčasnej situácii si ani nie sme tak celkom istí, či to teda prebehne. Ja sa pristavím aj jednoznačne pri postoji rôznych koaličných politikov, ktorí sa veľmi radi teda zaštiťujú tým, ako oni tu robia v prospech ľudí. Začnem ministrom Tarabom, ktorý... my sme mu celkovo už v tomto pléne viackrát vyčítali jeho prístup k procesu EIA do tých zásahov, ktoré robil v rámci tohto zákona, a mne prišlo naozaj pokrytecké, keď sa potom ako po tlaku tých miestnych obyvateľov a aktivistov s nimi stretával a tváril sa, že teda ľuďom celý ten proces aj pochybenia v rámci toho procesu vysvetlí, a citujem, povedal, že nedopustím, aby verejnosť bola ignorovaná. No, ale potom keď mal tú príležitosť s tou verejnosťou sa rozprávať na mimoriadnych výboroch, tak na ne neprišiel, rovnako ako na ne neprišli ani koaliční poslanci. My sme tam boli a tých ľudí sme si vypočuli aj neformálne, keďže na výbore ten priestor nebol, keďže koaliční poslanci neumožnili ani to, aby prebehla tá debata. Rovnako sme sa tak zúčastnili výboru, kde vlastne táto téma mala byť bodom, a zvolával to v tom čase Rudolf Huliak. Nám to jednoducho bolo jedno, lebo je to dôležitá téma. Boli sme tam, aby sme sa o tom rozprávali, ale ani vtedy neprišiel dostatočný počet koaličných poslancov a neprišiel ani pán minister, ktorý vraj teda zaručí, aby verejnosť nebola ignorovaná.
A zastavím sa aj pri pánovi Huliakovi, ministrovi športu, dnes, ktorý v rámci tejto témy baterkárne Šurany ľuďom nasľuboval hory-doly, bol tam ešte v novembri, mal tam akože obrovské prejavy, ako on nedovolí, ako on bude bojovať za tých ľudí v Šuranoch. Žiadal vytvorenie nejakej nezávislej komisie na prešetrenie postupu. Sľuboval, keď sa ten jeho výbor, ktorý on chcel zvolať, tam sa tiež ukázala jeho politická sila a ako vôbec veľmi vehementne je on ochotný bojovať za tých ľudí, sľuboval, že keď sa neotvoril ten prvý jeho výbor, že ho zvolá v takom termíne, aby prišli aj koaliční poslanci. Tam asi zistil, že teda reálne nemá, neviem, mu na tom nezáleží dostatočne na to, aby to presadil. No a takýto výbor už zrazu neschválil, teda nezvolal, druhýkrát ho už nezvolal. Potom prišla vlastne opozícia, my sme takisto podporili zvolanie takéhoto mimoriadneho výboru vo februári, vtedy už neprišiel ani jeden koaličný poslanec, neprišiel ani pán Huliak. Takže toľko ostalo z boja proti baterkárni. No a úplným vrcholom aktivít pána Huliaka bolo, keď sa konala prvá vláda, kde už on vystupoval ako minister športu, tak čo tam bol jeden z bodov, bolo tam schválenie baterkárne Šurany ako strategickej investície a úplne v pohode hladko bez slova to prešlo, takže takto vyzerá boj pána Huliaka za ľudí na vidieku, za ľudí v regiónoch. Ďakujem pekne teda.
My sme sa tu rozprávali o tom minulý týždeň, čo to znamená, ak sa niečo schváli ako strategická investícia, že sa tam vlastne tak, ako si to nachystala táto koalícia, tak sa tam odstránia všetky brzdy, protiváhy, že sa tam absolútne nerešpektujú práva ľudí, a navrhovali sme tomuto plénu, aby opravil ten zákon tak, aby aspoň dodržiaval tie základné práva, ktoré ľuďom garantuje ústava. To sa nestalo. Samozrejme, dnes teda vidíme takisto, že táto diskusia sa nejakým spôsobom nezaujala koaličných poslancov. Opäť, vidíme to či u pána Tarabu, u pána Huliaka, ale vlastne pri každom jednom koaličnom poslancovi a poslankyni, ako veľmi v realite sú ochotní bojovať za ľudí. Na záver len poviem, že naozaj považujem za veľmi nešťastné, ako takéto príklady ničia dôveru ľudí v procesy aj inštitúcie, pretože tu ľudia nemajú pri každej výstavbe vo svojom susedstve sa stať, zrazu si robiť ako rýchlokurz chémie, fyziky, toxikológie, to nemá byť úloha ľudí, nemajú na to čas a nerobí to ani dobrotu, pretože, pretože jednoducho to nie je možné, aby sa každý stal odborníkom na každú tému v každom momente a rozhodoval sa nejako za seba, lebo to robí potom aj všelijaké spochybňovanie vakcinácie a tak ďalej. Ľudia majú dôverovať procesom, ako je posudzovanie EIA, toho sa majú držať, že to ich ochráni. A to sa nedeje.
Zakončím to teda tým, že baterkáreň Šurany a prístup koalície je naozaj veľmi kvalitný príklad, ako tejto koalícii záleží na ľuďoch len na billbordoch, v statusoch na sociálnych sieťach, ale keď príde na činy, tak nie sú ochotní urobiť ani len to minimum, žeby komunikovali s verejnosťou, žeby umožnili debatu, a nieto žeby sa ich zastali napríklad novelami alebo riadnymi procesmi posudzovania vplyvov na životné prostredie. Je to hanba.
Ďakujem.

My teda v Progresívnom Slovensku tento zákon podporujeme, ale ja by som trošku chcel aj poukázať na tú genézu, ako to tu celé vzniklo. O tej chybe nevedel nikto do schválenia zákona v decembri, ale hneď na úvod decembra sa na to upozornilo, lebo upozornilo sa na to mediálne, verejne, všetci si to všimli, začala si to uvedomovať odborná obec a ministerstvo hralo mŕtveho chrobáka, naozaj do konca decembra nič nerobilo až do začiatku januára a nechala tých lekárov vlastne a ten sektor v panike. A bolo to práve ministerstvo, ktoré malo prísť s nejakou opravou a malo povedať minim... ani nevydalo informáciu, že tak viete čo, tak je to problém výkladu alebo je to problém teda legislatívy, ale nebojte, čakajte, dovtedy a dovtedy to urobíme. Nič také nenastalo. Ministerstvo to nechalo reálne zájsť do takého bodu, že tie e-recepty sa vypli napriek tomu, že mesiac sa tu riešilo vlastne, čo s tými e-receptami bude, potom deväť dní po funuse prišlo vlastne s tým, že však treba len iný legislatívny výklad, tuto vám, tuto vám ho predkladáme. Ja som v tej chvíli nerozumel, že prečo napríklad toto nemohli urobiť hneď týždeň po tom, čo sa prišlo na tú chybu alebo skôr. Keďže to očividne nebolo ani také komplikované, nepotrebovali ste urobiť legislatívnu zmenu.
No a následne sme sa dostali do momentu, že neopravili to kompletne, pretože 2 % tých elektronických receptov stále je vypnutých u tých nezmluvných poskytovateľoch. Ono dve percentá sa môžu zdať relatívne málo pre celú krajinu, ale keď sa napríklad pozriete napríklad na samotnú Bratislavu, tak v Bratislave máte 40 % nezmluvných ambulancií. To znamená, že 40 % lekárov, ktorých vy navštívite v ambulanciách, tak oni vám nemôžu dať elektronický recept. A my pri ministrovi stále momentálne nevieme, že aký je plán, čo urobí. Na výbore sme počuli nejaké, nejaké príhody o tom, že dajú, prídu s nejakým pozmeňovákom, prílepkom alebo niečo, ani to sa nestalo, a sedíme tu štyri mesiace, päť mesiacov po zistení chyby a nevieme, kedy bude napravená a ako bude napravená.

Ďakujem, ja by som len chcela vyjadriť podporu tomuto návrhu, má to aj také osobné dôvody, ja som teda tiež pred dvanástimi rokmi prerušovala doktorandské štúdium z dôvodu mojej prvej materskej, našťastie to bolo tu na Univerzite Komenského, kde mi to umožnili a prerušovala som nakoniec iba na rok, ale napríklad vzápätí som prechádzala do druhej materskej a kebyže neukončím to štúdium medzi tými materskými, tak určite by som prerušovala na minimálne dva alebo tri roky, a to už neviem, či by mi vtedy školský poriadok bol umožnil.
Čiže myslím si, že je naozaj dôležité a ja som v tomto veľká zástankyňa, že nech sa každá rodina zariadi tak, ako je to pre nich najlepšie a vieme, že tie životné príbehy sú veľmi rozmanité a ten štát by mal vytvoriť čo najflexibilnejší systém, akoby otvoriť dvere pre čo najviac možností a myslím si, že naozaj keď doktorandky, a ja teda dúfam, že bude aj stále viac mužov, ktorí budú chodiť na materské dovolenky a budú vlastne takto sa podieľať na starostlivosti o to dieťa a keď práve aj doktorandkám aj doktorandom umožníme aj toto prerušenie, tak mi to príde ako vec, ktorá jednoducho nikomu neškodí, ale niektorým ľuďom pomôže.
Takže ďakujem za tento návrh.

Aha, ja som sa zabudla prihlásiť, ale ja som vlastne chcela dať, aj som sa čudovala, že prečo tam nie som.

Viete, pani kolegyňa, ja už tu naozaj vážne pochybujem o schopnosti niektorých ľudí čítať a počúvať s porozumením a neviem, čo mám k tomu viac dodať. Možno len poviem to, že tento návrh uznesenia, ktorým by sa celá Národná rada, to znamená aj koalícia, aj opozícia, ospravedlnila, je asi odpoveďou na tú vašu výčitku, že sa máme ospravedlniť my. Však, samozrejme, keby to bolo prijaté, tak asi sa celá Národná rada nerozlišujúc ospravedlňuje za karantenizáciu osád, ktorá v tom zákone, ktorý ste prijali, nie je. Možno si to dajte vysvetliť kolegami, ktorí viac rozumejú právu, ja už naozaj ako nemám ďalšie slová a vety na to, aby som vám tu robila nejaký skrátený kurz práva. Ďakujem.

Dobrý deň. Chcem ešte teda uzavrieť túto rozpravu niekoľkými možno vysvetľujúcimi vetami. V prvom rade asi je samozrejmé a jasné každému, že návrh tohto uznesenia sme podali v reakcii na zákon, ktorý sme tu schválili v stredu, ktorý sa volá o náprave krívd spôsobených fyzickým osobám počas pandémie a hlavne preto, že o jednej, ak sa tu teda bavíme o tom, že komu bola počas pandémie spôsobená krivda, tak o jednej jedinej krivde sa tu doteraz naozaj nič nehovorilo a nerieši ju ani ten schválený zákon, a to je práve krivda, ktorou sa snažíme riešiť týmto uznesením, a teda plošná karantenizácia založená na etnickom základe v prípade Rómov a Rómiek. A chcela by som povedať, že neriešime to preto, lebo časťou toho zákona sa chce naprávať imaginárna krivda, ktorá sa podľa koalície stala ľuďom, ktorí vlastne platili pokuty za to, že nedodržiavali tie opatrenia. Nie. Dôležité je povedať, že jediná časť zákona, s ktorou som ja osobne súhlasila, bolo to odškodnenie za štátnu karanténu, o ktorej Ústavný súd povedal, že bola nezákonná a je to správne, pretože štát v žiadnom prípade nemôže slobodných ľudí len tak zavrieť, nedať im o tom rozhodnutie, nedať im možnosť odvolať sa a potom ešte vlastne od nich požadovať náhradu týchto nákladov. Ale keď, vážení kolegovia a kolegyne z koalície, máme tento názor o plošnej karanténe, teda o karanténe ľudí, ktorí prichádzali zo zahraničia a bola nútene na nich uvalená a keď aj Ústavný súd povedal, že takáto karanténa bola nezákonná, tak v takom prípade vy logicky musíte uznať, že aj tie plošné opatrenia, ktoré boli uvalené na Rómov a Rómky len preto, že žili v osadách, boli rovnako nesprávne a rovnakým spôsobom sa musíme týmto ľuďom ospravedlniť. A ja keď som sa bavila o tomto uznesení s vami, kolegyňami a kolegami, naprieč koalíciou, ale aj z radov opozície, ktorí boli vtedy pri tom, tak neboli nadšení, že toto podávame a mali pocit, že tým ideme proti predchádzajúcej vláde a že veď to bolo správne a padali všetky rôzne veci, ktorú tu už ako keby rôzne predsudky, dojmy, ktoré tu už moje kolegyne ako keby zvýrazňovali predo mnou, najmä teda to, že Rómovia a Rómky, ktoré žijú v tých osadách, sa nebudú vedieť izolovať, keďže žijú viacerí v tých chudobných malých priestoroch a podobne. Ale tu treba povedať dve veci.
Po prvé, to, akým spôsobom žijú, nemôže mať vplyv na to, že keď príde k najzlomovejšej udalosti v našich životoch, hraničnej situácii ako pandémia, tak my ich potrestáme za to, že ich naša spoločnosť vytesnila na okraj. Pretože my sme zodpovední ako väčšinová spoločnosť za tú generačnú chudobu, za tú stigmu, s ktorou žijú, za to, čo sa im všetko deje, za to, že nemajú dostatočnú lekársku starostlivosť, že ich ženy sterilizovali v rozpore s právom a milión ďalších vecí, ktoré by som tu mohla popísať. Čiže aj keby bola pravda to, z čoho tieto škandalózne opatrenia vychádzali, aj keby bola pravda, tak stále tvrdím, že tie opatrenia takéto byť nemali a že sme ich vlastne potrestali za život, ktorý im ale my nanucujeme našou spoločnosťou a tým, že ich dlhodobo ignorujeme a nechávame ich žiť na jej okraji. Čiže toto ako ospravedlnenie nikdy nebude stačiť. Nemôžme ich prosto potrestať za niečo, čo sme im sami spôsobili a v čom ich nechávame žiť.
A teraz k tomu, že by to malo byť nejaké opatrenie, namierené proti nejakej konkrétnej vláde. To si tiež nemyslím, že treba takto vnímať, pretože je to väčšinová spoločnosť ako taká, ktorá ma zodpovednosť, hlavnú zodpovednosť za to, v akých podmienkach títo ľudia v tých osadách žijú. My sme to spôsobili, my to nechávame dopustiť a akákoľvek vláda, myslím si, že väčšina vlád, ktorá by sa ocitla v takejto situácii, ako bola teda táto celosvetová pandémia, by sa, žiaľ, práve z dôvodu, že tá stigma, v ktorej Rómovia a Rómky žijú, že tie predsudky, že tá diskriminácia idú prosto naprieč našou spoločnosťou, čo sme nakoniec mali možnosť počuť aj pred chvíľou tu v jednom príspevku, tak ja si myslím, že takmer všetky vlády by mali veľmi blízko k podobnému rozhodnutiu, ak by na Slovensku vládli.
A práve z toho ja vyvodzujem tú našu kolektívnu zodpovednosť, aj zodpovednosť terajšej vlády, aby sa ospravedlnila za to, o čom si možno myslí, že na tom nemá žiaden podiel viny. Ale my sa tu nebavím o tom, kto teraz má podiel viny, lebo to uznesenie má poukázať na to, že tu sme všetci vinní. Tu sme všetci zodpovední za to, akým spôsobom sme sa v zlomovej historickej situácii postavili voči najslabším a najostrakizovanejším ľuďom v našej spoločnosti a ja si jednoducho myslím, že by sme všetci rovnako vedeli zlyhať, a preto sa im teraz musíme ospravedlniť. A preto vás prosím, aby ste toto uznesenie podporili. Ďakujem.

58-2
Zároveň nikto nebol doteraz schopný preukázať, že či tieto opatrenia skutočne efektívne zabránili akémukoľvek šíreniu a ani vtedy vláda neprišla s menej reštriktívnymi opatreniami. Pretože áno, aj v kontexte pandémie, keď sa niečo takéto deje, tak, samozrejme, že sú obmedzenia, ktoré sa nielenže môžu, ale musia prijať, ale je na zodpovednosti tej vlády navrhnúť ich tak, aby čo najmenej obmedzovali tie ľudské práva dotknutých osôb, ale zároveň teda chránili aj ten všeobecný záujem, a síce v tomto prípade zdravie celej populácie. Táto nevyhnutnosť opatrení nebola preukázaná doteraz a nezohľadnili sa, samozrejme, ani špecifické potreby v tých daných lokalitách. A o tom hovorila aj kolegyňa Kosová, že jednoducho v tých skupinách, ktorých sa tieto opatrenia týkali, tak často chýbala voda, pretože vieme, aká je situácia vo vylúčených komunitách, samozrejme prístup k zdravotnej starostlivosti a ďalšie, ďalšie obmedzenia. A jednoducho na to sa nejakým spôsobom vtedy nedbalo, tie osady sa jednoducho uzavreli.
Ja tiež spomeniem, že tento týždeň sme tu odškodňovali vraj krivdy, ktoré sa stali ľuďom, ktorí nedodržiavali pravidlá a, naopak, tu sa nevieme, lebo teda tak to vnímam, že koalícia toto uznesenie opäť raz nepodporí, tu sa nevieme vyhradiť voči skutočným krivdám, ktoré sa stali týmto ľuďom, pretože ako som už spomínala, tak jednoducho nijakým spôsobom nie je preukázané, že prečo sa toto muselo diať, či tam neexistovala iná možnosť a ako boli teda obmedzené tie ich ľudské práva. A ja súhlasím s tým, čo povedala aj pani poslankyňa Kosová, že jediné, čo sa týmito opatreniami dosiahlo, boli len ďalšie nenávistné prejavy voči rómskej menšine, pretože ja veľmi dobre na to spomínam, akú náladu to opäť vyvolalo v spoločnosti, keď sa začalo hovoriť o ohniskách nákazy, ktoré prichádzajú z osád a podobne. A namiesto toho, aby sa kompetentní venovali tomu, že odkiaľ skutočne ten vírus pochádza, kde máme tie ohniská, tak jednoducho iba takýmto spôsobom šírili hoaxy a predsudky o tom, že nám to tu dovliekli ľudia, ktorí cestovali z Británie, a teda určite to budú Rómovia a určite to donesú do tých osád a z tých osád sa to bude ďalej šíriť. Jediné teda, čo sa tým dosiahlo bolo ešte prehĺbenie, ešte väčšie prehĺbenie tejto nenávistnej rétoriky. A viete, ja by som vás tak chcela aj poprosiť, kolegovia, kolegyne, že v tom čase počas pandémie sme sa podľa mňa k rómskej menšine a nie je to ani prvý a, žiaľ, teda očividne ani posledný prípad, sme sa k ľuďom teda z rómskej menšiny správali, akoby boli nejaké zvieratá. Pretože skutočne a možno sú to silné slová, ale ja si neviem predstaviť, že by sa iní ľudia v inej krajine, kde fungujú nejaké demokratické princípy, právny štát atď., správali k časti populácie tak, že ideme vás zavrieť do klietky a dosť. To je skutočne, skutočne neľudské a ja si želám, aby sme aj my tu na pôde Národnej rady robili skutočne všetko pre to, aby sme, keď už chceme teda my sa pasovať tým veľkým slovom s veľkým písmenom Ľ ako ľudia, tak aby sme sa aj k iným ľuďom tak správali. To je také moje želanie. Ďakujem pekne.