Vážená pani podpredsedníčka, vážení priatelia v sále, vážení priatelia hore na balkóne, všeličo už bolo povedané, ale ja v podstate vďačím tým, ktorí umožnili túto diskusiu, až na nejaké excesy som sa dozvedel veľa zaujímavých a užitočných vecí, vďaka.
Chcem vo svojom príspevku hovoriť pozitívne a konštruktívne. V minulosti pri tomto pulte sa už objavili uhorky, Coca-Cola, všelijaké plagáty, obrázky, tričká, aj my sme nedávno preťahovali nejaký plagát cez celú opozičnú časť, takže nerobil by som až takú kovbojku, keď poslanec Droba včera tu vytiahol zástavu dúhovej farby. Ja som v Taliansku, v katolíckom Taliansku, päť rokov bol veľvyslancom, kde s touto zástavou som sa stretal, dá sa povedať, denne a bol to skutočne skôr znak tolerancie, ako znak homosexuálov. Takže včerajšie reakcie na ňu sa mi zdali troška prehnané, no. Ja som si teda tiež dal dneska radšej zelené tričko nádejové, lebo na rodine mi záleží. To je tu napísané, to je tu z posledného Dňa rodiny tu v Bratislave.
Ja si myslím, že rodina je naozaj trvalé spoločenstvo otca a matky, je najdôležitejším miestom na svete, kde sa rozhoduje o budúcnosti aj Slovenska. Rodičia majú nezastupiteľnú úlohu zasiať semienka lásky a porozumenia do svojich detí, ale môže to byť aj závisť, aj nenávisť. Ak urobia to prvé, zožnú radosť pre seba a svoje okolie, ináč budú zdrojom nešťastia a bolesti. Slobodného a tvorivého jedinca môžu vychovať iba slobodní a tvoriví rodičia - jedna žena a jeden muž. (Poslanec Poliačik prišiel k rečníkovi a chce si pozrieť tričko, ktoré má oblečené.)
Tak dám si, za chvíľu si dám sako dole, aby som sa nemusel producírovať. Keď mi bude teplo.
V Exupéryho Malom princovi ma vždy mrzelo jeho sklamanie z dospelých. Prišiel z ďalekej planéty, sám sa sem nepýtal, ale zistil, že dospelí sa najradšej bavia o peniazoch, autách a politike, dnes by som dodal, aj o sexe, nikdy nie o hviezdach, pralesoch a ďalekých krajoch. O sebe radi počúvajú chválu a všetko si kupujú. Nakoľko priatelia nie sú na predaj, nemajú ich. Ich reč je prostriedkom nedorozumenia, správne sa dá chápať iba srdcom. Myslím si, že tento zákon, ktorý prerokovávame, prispieva k chaosu Malého princa, ale aj našich vnukov a detí.
28. október, to bolo pred dvoma dňami, bol štátny sviatok Československej republiky, teraz už len Českej republiky. Ja si myslím, že mal byť aj náš. Keby sme sa vtedy nespojili s Čechmi, obávam sa, že málokto by tu hovoril po slovensky dnes, ale to je iná téma. Ale na recepcii českej ambasády som sa stretol s dlhoročným obhajcom ľudských práv Jánom Čarnogurským. Pýtal sa ma, čo je nové v parlamente, a keď som mu povedal, že nás čaká tento zákon, povedal mi: "Čo homosexuáli chcú? Veď všetko, čo potrebujú, majú." Ďalej sme už o tom nehovorili, bolo tam veľa diplomatov okolo nás, ale súhlasil, aby som to tu povedal.
Ja si myslím, že právne vzťahy homosexuálov možno naozaj ošetriť notárskou zmluvou. Pacient môže zbaviť lekára mlčanlivosti o informovaní o zdravotnom stave druhého partnera. Adopcie, o nich ešte nie je reč, ale raz príde, podľa zákona o rodine majú byť pre dobro dieťaťa, život s dvoma otcami alebo dvoma matkami určite to dieťa poznačí na celý život. Aj keby sa navrhované partnerstvo malo zrušiť iba spoločným prehlásením partnerov pred notárom, tento zákon by určite zaťažil aj naše súdy.
Poviem tu jednu vec, ktorá tu ešte neodznela, není moc veselá. Môj priateľ psychológ Alojz Rakús raz poukázal na vzťah medzi epidémiou AIDS a promiskuitou homosexuálnych vzťahov. Podľa neho najdôkladnejšou prácou, ktorá bola publikovaná o promiskuite homosexuálnych vzťahov, je práca Bella Weinberga z roku 1978 a potom ešte pokračovanie z roku 1981. Z nej vyšlo, že 74 % mužských homosexuálov malo počas svojho života viac ako 100 partnerov, 41 % malo viac ako 500 partnerov a 28 % viac ako 1 000 partnerov. Iba 2 % homosexuálov zachovalo monogamiu alebo tzv. semimonogamiu, ktorá veľmi veľkoryso bola definovaná ako 10 a menej partnerov. To bolo v ére AIDS. Prvú prácu z roku 1987 Rakús spomínal, bola taká, ktorá zahrňovala už túto skutočnosť na takmer 5-tisíc homosexuálnych mužov; asi to boli americké štúdie, ale neviem presne. Štúdia zistila, že významná väčšina týchto mužov, teda 69 až 83 %, mala 50 a viac sexuálnych partnerov počas svojho života, čiže tu bol zjavný pokles, akoby strach pred AIDS ovplyvňoval promiskuitu.
Spomeniem teraz, dovoľte, dve moje skúsenosti zo Spojených štátov, keď som tam viackrát bol. Tá smutná je taká, že veľmi často v obchodných domoch zadarmo dávali pri východe také hrubé noviny, kilo, dvojkilové. Keď dávali zadarmo, rád som si zobral a doma som potom, v hoteli, bol prekvapený, keď skutočne veľa-veľa strán tých novín tvorili nekrológy mladých ľudí a oznámenia, kedy budú ich pohreby. Potom som zistil, že to boli noviny homosexuálov.
Takisto sa mi stalo, že som býval v hoteli, kde vedľa bola inštitúcia Poradňa pre sexuálnu orientáciu, bolo to v 90. rokoch. V sobotu ráno som tam videl 100-150 ľudí v rade, mladých, nerozhodných zo svojej orientácie, rozprával som s viacerými, hovorili mi o tom. A zaujímavé, že po navštívení poradne, znova som sa, už nie s tými istými, rozprával s viacerými a každý mi hovoril, že im odporúčali, že ich orientácia je vlastne homosexuálna alebo lesbická. Práve toto poradenie priklonenia sa na jednu stranu pri nerozhodných a neskúsených mladých ľuďoch sa mi zdá veľmi-veľmi nesprávne.
Poznamenávam aj to, že opakované vyhlásenie desať až dvanástich veľvyslancov krajín Európskej únie v prospech aktivít homosexuálov a poučovanie Slovenska o tejto téme, ktorá je proti našej mentalite, tradícii a aj zákonom, pokladám za zasahovanie do vnútorných záležitostí našej krajiny, v ktorej slúžia. Ja som slúžil v Taliansku takto päť rokov a skutočne si v tolerantnom Taliansku neviem predstaviť, že by som naraz písal nejaké deklarácie a posielal ich vláde, novinám atď., ktoré by nejakým spôsobom narušili ich tradíciu a ich kultúru, alebo ich proste dokonca zákony.
No tak myslím, že už som na poslednej strane, alebo ešte nie - nie, ešte nie -, už na predposlednej.
Partnerstvo nie je rodinný stav. Rodinný stav je podľa zákona o rodine trvalé spoločenstvo muža a ženy, ktoré má za cieľ manželskú lásku a plodenie a výchovu detí. Štát má tiež podľa zákona rodinu chrániť a napomáhať jej dobru. Náš právny poriadok musí byť rovnaký pre všetkých. Ináč orientovaní občania nemôžu byť diskriminovaní, nesmú mať kvôli tomu nevýhody, ale nesmú mať ani výhody, nesmú mať osobitne nadštandardné práva.
Václav Klaus, ktorého dobre poznám, dva roky som vedľa neho sedel, prezident Českej republiky, dosluhujúci, ktorý iste nemá žiadne náboženské pohnútky, povedal na českú situáciu: "Zákonu o registrovaných partnerstvách chýba i to najelementárnejšie zdôvodnenie, prečo má byť toto partnerstvo štátom registrované a preferované; že to táto menšina požaduje, je málo."
Ešte kratučko sa dotknem raz môjho výroku, nedávno reportérovala jedna milá pani redaktorka v slamenom klobúku, sympatická, rozprával som asi desať minút o mojom vzťahu k týmto problémom, nie som v tom odborník, ale už mám veľa rokov, čiže som voľačo o tom získal, no a na tému učiteľov ako homosexuálov som sa nejako vyjadril, ale ona zobrala len tú prvú vetu, že neviem si ich predstaviť ako učiteľov, to tam dala, ale už to ďalšie, ktoré som vysvetľoval, samozrejme, tam nedala. Tak to ďalšie bolo o tom, že by som nesúhlasil s tým, aby tam boli, aby učili trebárs moje deti alebo vnukov, ak by propagovali tento svoj štýl života, dávali deťom a mládeži ho najavo a nebodaj by aj využívali svoje postavenie v tom danom prostredí vo svoj prospech.
Vadí mi, že tento štýl života, ktorý patrí do osobnej súkromnej sféry človeka, sa príliš verejne propaguje a že táto menšina svojimi akciami príliš zamestnáva celú spoločnosť. Ja si myslím, že podobne je to ako v škole, aj s homosexuálmi napríklad v armáde alebo v cirkvách, alebo v športe, alebo v iných spoločenstvách. Neviem si predstaviť, že by som slúžil napríklad v armáde ako homosexuál a teraz žil tam život s chalanmi, ja som tak prežil 760 dní a nebolo by to iste ľahké.
Zaujímavé, že cirkev začala o tomto otvorene hovoriť. Nedávno som išiel autom a český vatikánsky rozhlas dával päť pokračovaní na túto tému, iba druhé som počul, veľmi zaujímavé a poučné a otvorené o situácii homosexuality v cirkvi.
Nie všetko, čo sa dá, sa aj má, aj sloboda má svoje hranice, ktoré vytvoril Boh, a teda len on ich môže meniť. Na portáli
www.postoy.sk som si nedávno prečítal zaujímavú štúdiu o príčinách homosexuality, nechcem to reprodukovať, treba to prečítať, len určite tam bolo napísané, ak si spomínam, zlý vzťah s otcom, nevhodná výchova, okolnosti života v mladosti, určite aj dedičnosť, ale aj získané vlohy svojimi vlastnými aktivitami, prípadne experimentovanie pod vplyvom príkladu a médií.
Záverom, nie že som presvedčený, je to tak, že aj homosexuálov stvoril Boh, má ich rád a chce im dobre. Kristus sem prišiel nie pre 99 ovečiek, ktoré sú na správnej ceste, hľadá tú jednu zablúdenú, a keď ju nájde, celé nebo sa teší viac ako tým 99 iným.
Homosexuálov pokladám za svojich priateľov, bratov a sestry, často s nimi na blogoch diskutujem, ale aj v živote, nemajú to so svojou orientáciou ľahké, ale ani my heterosexuáli nechodíme iba v svojom živote po ružovom sade. Trochu veľa svojimi problémami zaťažujú ostatných a príliš presadzujú svoje problémy a túto tematiku v našom živote. Návrh preto nemôžem podporiť, však to je asi jasné. Cením si, keď - to som ešte zabudol povedať - že keď homosexuálov delím na tých s náklonnosťou na tento vzťah, ktorí občas spadnú, tak ako aj mnohí heterosexuáli, a potom skúšajú znovu vstať, od tých, ktorí svoje vzťahy systematicky budujú a praktizujú najmä so striedavými partnermi. Čiže za zákon nebudem preto, ako som už so svojím tričkom naznačil, na rodine mi záleží.
Ďakujem.