Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, neviem, prečo tu už svietia štyri adventné sviečky, to je nejaká sabotáž. Bude to až na budúcu nedeľu, jednu by sme ešte mali sfúknuť. Ja by som bol rád, keby ma počúval pán minister spravodlivosti, lebo na neho to bude, ale už som si zvykol, že na moje otázky väčšinou nikto neodpovie. Ale keď vás môžem, pán minister, veľmi si vás ctím a vážim, požiadať, že by aspoň tie najdôležitejšie veci ste si zapísali, budem veľmi rád, keď zajtra pán minister alebo možno ešte dnes na to zareaguje.
Ja skôr budem mať svoj príspevok vo forme takých odtrhov, možno aj menej súvisiacich, ale už keď mám toľko rokov, tak som všeličo zažil aj so súdnictvom, a teda niečo o tom môžem povedať. Ja si myslím, že príčina stavu aj súdnictva, tak ako stavu ekonomiky, finančných špekulácií, krízy, je dnes nedostatok morálky. Ak sa smrťou všetko končí, ak nič nie je nad nami, potom je logické, že svet môže byť džungľa a je džungľa a potom všetko je dovolené. Potom heslá ako urob to, využi, čo sa dá, zober, ak ťa nevidia, oklam, ak je to v tvoj prospech, sú úplne logické v tomto myslení. Jeden múdry salezián v Petržalke, don Šebo, raz povedal, že ak prvá generácia je k etike, k morálke, k duchovným veciam ľahostajná, potom druhá je už silno neetická, nechcem povedať, že ateistická, lebo to nie je to isté, samozrejme. A tretia generácia, to sú už kriminalita, samovraždy, drogy, neúcta k životu. Ja si myslím, že teraz je boj o charakter štvrtej generácie, keď to rátam niekedy od začiatku totality.
Teda zlepšenie situácie vo všetkých oblastiach nášho života vidím v návrate k etike, k morálke, k spravodlivosti, pre veriacich k Bohu. V tomto smere sme skutočne všetci na jednej lodi a my v parlamente v prvej línii. Ako môže, neviem si predstaviť, že môže dôjsť v súdnictve, že niekto dá niekomu obálku v prospech nejakého nespravodlivého rozhodnutia. Neviem si celkom predstaviť, komu to treba dať a kedy a prečo. Myslím si, že ani cent z takejto obálky nebude nikdy, by som povedal, požehnaný, neprinesie úžitok nikomu, skôr zlo a nešťastie aj pre darcu, v úvodzovkách, aj pre obdarovaného, v úvodzovkách.
Ako môže v právnej krajine byť spor medzi predsedom Najvyššieho súdu a vládou Slovenskej republiky v Štrasburgu? Ako je možné, že sudcovia sa vzájomne, v úvodzovkách, odsudzujú za platy rovné platom Špeciálneho súdu a Ústavný súd ich v tomto podporí. To sa mi zdá byť Kocúrkovo. Ako je možné, že chorý Miško Kováč, ktorý statočne vydržal obrovský tlak s hodinami pred svojím Prezidentským palácom, dostane pokutu možno že právne v poriadku, ale eticky absurdne, 3 319 eur a po 15 rokoch súdov sa má ospravedlniť za únos svojho syna! Činnosť exekútorov je tu nový fenomén, niekedy iste pozitívny, ale zapríčiňuje väčšiu vymáhateľnosť práva, ale niekedy konajú naozaj bezohľadne, neveľké dlžoby alebo procesné chyby zapríčinia, že ľudia sú vyháňaní z bytov, strácajú domy. Poznám prípad ľudí z detských domovov, detí a mládeže, ktorých nachytajú načierno v autobuse. Jeden, dvakrát upomienky ignorujú a potom je ticho, oni menia adresy, behajú kde-kade, nemajú výdrž na jednom mieste byť dlho a potom príde pálka na 3-tisíc, 4-tisíc eur, aj viac, ktorá ich vlastne zaťaží na celý život, aj keď v troch zamestnaniach robia. Poznám takého chlapca, do smrti bude v podstate platiť.
Tam som si prečítal v správe, že exekútori mali 552-tisíc prípadov, to je veľmi veľa na Slovensko, a 548-tisíc vybavili. Aj otázka, ako to vybavili, by ma samozrejme zaujímala.
Poviem ešte jeden príklad z Trestného zákonníka, Trestného poriadku, ktorý je určite vážny nedostatok na zamyslenie. Úmrtie dieťaťa pri autonehode. Možno sem nepatrí, ak ale je úmrtie zavinené niekým iným, na odškodné za to náš Trestný zákon nepamätá. Stalo sa to mojej rodine, rýchlo idúce auto v meste prebehlo cez široký zelený pás do protismeru, posádku demolovalo, polročný vnuk na mieste zomrel, tí ostatní trvalo dobití, dostali desať-, dvadsaťtisíc korún odškodné, ale za zomrelé dieťa nič. Obhajca vinníka nám povedal: Čo chcete, veď to dieťa je dávno mŕtve. Po ôsmich rokoch na základe aproximácie práva z okolitých krajín, a nie na základe našich zákonov, sa predsa niečo vyriešilo, ale otázka, koľko stojí ľudský život, zostala. Dnes by mal ten chalan dvanásť rokov, mohol hrávať futbal.
Či tá novela Trestného zákona by nebola od veci, na odškodnenie všetkých, ktorým zomrie dieťa pri takýchto príležitostiach. (Zvonenie telefónu.) Toto je môj mobil, niekto mi volá. Už si ho zhasol, dobre.
Správa vlády, ktorú sme tu čítali, prináša aj zaujímavé informácie, asi by sme ju nemali, keby opozícia neprišla s touto svojou iniciatívou. Myslím, že takéto správy by mali byť pravidelne aj v iných rezortoch, napr. ľudské práva, prokuratúra, školstvo, kultúra, šport. Vláda by mala sama iniciatívne dávať do parlamentu na prevetranie nejakú tému, nielen ide o kritiku a zhadzovanie sa vzájomné, ale prevetranie niektorej témy a nielen vtedy, keď si to parlament vyžiada alebo vyvzdoruje. Chcem ešte upozorniť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Myslím si, že podľa správ je to cez sedemsto prípadov tam momentálne. Je to príliš mnoho. Ja si myslím, že tých prípadov je viacej. A veľmi často sa dozvedáme, že štát musí platiť. Neviem, či máme zmapované, koľko takých prípadov sme prehrali, kto to zavinil, prečo sa to zdržalo, prečo sa u nás opakovane zle rozhodlo, proti logike a spravodlivosti. Nemali by tí, ktorí to zapríčinili, byť braní aj na hmotnú zodpovednosť?
Prieťahy, dlhé konania súdov. Čo by sa dalo prijať na zníženie týchto dôb? Počul som taký návrh, zaviesť inštitút dočasných sudcov, ktorí boli vybratí z kvalifikovaných odborníkov, na súdy, ktoré práve vykazujú najdlhší čas vybavovania súdnych prípadov. Nie je to možné? Ja myslím, že by sa aspoň urýchlilo niečo, keď o jednoduchom spore sa rozhoduje desať rokov a je to trápne. Viem, že sme hovorili o učiteľoch, ja som si dovolil podotknúť, že neúcta k nim začala v hlbokej totalite, keď učitelia museli byť slúžkami režimu, zapisovali psov, naháňali do JRD, odháňali deti z náboženstva. Nie je to podobné aj u sudcov? Neboli sudcovia vtedy tiež služobníci socializmu, najmä nositelia týchto ideí, príslušníci Komunistickej strany, nepokračujú do dneska, nie je to kontinuita aj cez ich deti alebo deti ich detí, alebo ich známi, alebo známi ich známych?
Myslím si, že toto by bola tiež zaujímavá téma pre nejakú vedeckú prácu alebo doktorát o stave súdnictva a o príčinách tohto stavu. Mám vypracovanú takú analýzu všetkých ministrov spravodlivosti od revolúcie. Bolo ich myslím osem alebo deväť. Štyri roky vydržal pán minister Liščák a Ján Čarnogurský, bez titulov hovorím, tri a pol roka pán Lipšic, tri roky pán Harabin, Lucia Žitňanská jeden a trištvrte roka a predtým päť mesiacov. Pán Hanzel deväť mesiacov a pán Borec osem mesiacov. Takže to je široká paleta ľudí. Mám aj zoznamy zákonov, ktoré sa počas nich schválili, ich správy či informácie do vlád a parlamentu. Tiež by bola zaujímavá štúdia, nejaká magisterská alebo doktorská, ktorá by povedala, ktorý minister akým spôsobom prispel alebo neprispel k tejto situácii, ktorá tu je. Dávam takýto podnet. Za kladné považujem inštitút rodinných sudcov, špecializovaných na túto rodinnú a detskú problematiku, napr. pre osvojenie, adopcie, striedavú starostlivosť atď., toto patrí k podpore rodiny a k riešeniu problémov rodiny, ktorých je tiež veľa.
Za záporne pokladám, ako to správa priznáva, že rada pre mediáciu nevykazuje žiadnu činnosť. Pýtam sa: Prečo? Mám tiež námet, aby zákon o výkone trestu domáceho väzenia sa prípadne navrhol. Minule som bol na kultúrnom vystúpení v trnavskej väznici a táto návšteva ma o tom ubezpečila.
Vítam pani ministerku, budete iste tlmočiť pánovi ministrovi. Opatrenia na zlepšenie dôvery súdov, myslím, že doteraz je asi 28, 29 %, je to veľmi nízka dôvera a iste s tým súvisia aj opatrenia nutné na zrýchlenie práce súdov. Dnes v čase elektroniky, internetu a nových technológií stále ešte spory trvajú veľmi dlho. Dovoľte, vážení prítomní, záverom môjho vystúpenia ešte poznamenať, že kde nás môže doviesť sloboda bez hraníc, bez etiky a morálky, ten trend tu stále vidíme. Ja Ameriku mám rád, mnohokrát som tam bol, je to zem veľkých ľudí, veľkých vedcov a všelikoho, ale tam vidno, kde sloboda bez hraníc môže štát a národ dostať. Šesťkrát som bol v Spojených štátoch, v najstráženejších amerických väzniciach, urobil som o tom viac reportáží, ale teraz o to v podstate nejde. Našiel sa aj taký, ktorý bol odsúdený na sedemdesiat, osemdesiat, šesťdesiat rokov. Tam, kde je sloboda bez hraníc, tam sú väznice preplnené, budujú sa stále nové. Sú to často továrne s minimálnou mzdou. Pred pätnástimi rokmi tam mali jeden a pol milióna väzňov, tri a pol milióna v podmienke, nemyslím, že by sa to odvtedy zlepšilo. Amerika - zem veliká, kde na stotisíc obyvateľov vo svete, na prvom mieste, čo sa týka počtu väzňov, pred pätnástimi rokmi bolo 455.
Viete, na ktorého ministra spravodlivosti budem najviac spomínať vo svojom živote a vždy zostanem jeho priateľom, aj keď nás delí desaťtisíc kilometrov? Volá sa Ramsey Clark, minister spravodlivosti USA za Johnsovej vlády, na rozhovory s ním a na to, že sa vykašlal na svoju advokátsku kariéru a išiel obhajovať ľudí nespravodlivo odsúdených na dlhé roky. Nikdy nezabudnem aj na to, že v podstate tento boj o nich sme vyhrali.
Viete, čo Ramsey Clark, a týmto si popularitu nezískam, urobil po vojne v Iraku? Keď videl, ako sa správajú ešte pred súdom a ako súdia Saddáma Husajna, sadol na lietadlo a na vlastné náklady išiel do Iraku a bol obhajcom Saddáma Husajna pred jeho odsúdením. Ja si myslím, že taký má byť minister spravodlivosti, advokát tam, kde si myslí, že je nespravodlivosť, a taký bol Ramsey Clark. Dúfam, že raz budeme mať aj my takého ministra, možnože ho teraz máme.
Sloboda má svoje hranice, treba sa snažiť o návrat morálky, etiky a spravodlivosti. Pravda nás oslobodí a v tomto si treba uvedomiť, že sme naozaj všetci na jednej lodi, opozícia aj koalícia.
Ďakujem.
