Ďakujem veľmi pekne. Aj keď musím povedať, že situácia, v ktorej prerokovávame tak strategické záležitosti pri úplne prázdnom parlamente za absolútneho nezáujmu, a ešte aj vy tu musíte sedieť, pán minister, ak si budete čítať alebo odídete, vôbec mi to nebude prekážať. Dobre? Lebo to nie je vaša záležitosť, vaša záležitosť je krachujúca justícia, takže to tiež teda nie je bohviečo. Ale toto je niečo, čo proste zostane zapísané, takže nedá sa nič robiť, musíme k tomu vystupovať aj za nulového záujmu.
Ja zvyknem vždy začínať nejakým citátom a neodpustím si to ani dnes. Je to citát zo svätého Tomáša. Svätý Tomáš povedal, že politika nie je šport ani dymové signály a hra, ale presadzovanie zdravého rozumu. Teda taká činnosť, aby sme sa, poučení z minulosti, nemuseli v budúcnosti hanbiť.
Je veľké nebezpečenstvo dvojakého konformizmu. Prvý je ten banálny, je to len výraz sebeckého záujmu alebo nedostatku prezieravosti, vzdelania. A druhý je ten ideologický konformizmus – takí tí kunderovskí tanečníci. Kto nečítal Kunderu, tak to sú tí tanečníci, ktorí stále tancujú len v kruhu a ktorí sa dívajú len na seba a veria, že keď vidia tých svojich spolutanečníkov, takže už vidia celý svet.
My sme počítali s tým, že vojna nikdy nebude. Ja sa v mojom príspevku vzhľadom aj na to, že tu nie je pán minister a väčšina poslancov a tak ďalej a je tu len pár ľudí, ktorí zahraničnej politike naozaj rozumejú, takže ja sa nebudem venovať tým materiálom, ktoré sme dostali, oni ani za to, dá sa povedať, skoro nestoja. Ale my sme počítali už s tým, že vojna nebude. Ale čo teraz, keď napríklad medzinárodné zmluvy sa môžu stať zdrapom papiera, keď si silnejší môžu dovoliť nerešpektovať nič? Mali sme pocit, ba dokonca sme boli presvedčení, že zanechávame násilie forever, zanechávame nepriateľstvo, čaká nás úžasné mierové storočie, kde nebude treba nič obraňovať, všetko už bude samozrejmé – a teraz toto, tento pocit dolce far niente musíme zmeniť. Ale ako? Aj mentalita, ktorú cítiť z týchto predložených dokumentov, je dôkazom našej nepripravenosti na tú zásadnú a radikálnu zmenu. Niečo zmeniť je totiž umenie. A nie rýchlosť tej zmeny, ale ireverzibilita je dôležitá. V týchto dokumentoch nenájdeme recepty na to, ako udržať ireverzibilitu nášho postavenia, teda nezvratnosť našich dosiahnutých cieľov. V týchto dokumentoch sa len presúvajú slová, vety a v konečnom dôsledku len jedny papiere pred druhé. A recepty by sme dnes veľmi potrebovali. Máme vlastnú ideu bezpečnosti? Mali by sme mať, sme predsa v NATO a v Európskej únii.
Poľský prezident Komorowski pred pár dňami povedal, že neexistujú štáty, ktorým by iný štát zvonku – myslel tým, samozrejme, v tomto prípade Ruskú federáciu – mohol hovoriť, akých spojeneckých, akých vojakov spojeneckých armád môže mať na vlastnom území. Náš prezident a premiér hovorili radšej o okupantoch. A neboli jediní, ktorí sa takto infantilne vyjadrovali, to treba povedať. Neboli jediní, tak sa vyjadrili aj niektorí, napr. v Čechách minister obrany. A tak o to je to pre nás horšie.
Ale keď spojenci NATO na našom území nie, tak potom kto áno? Alebo sme pripravení sa sami brániť s našou armádou? Dokedy? Dokedy budeme na GLOBSEC-u ústami ministra Lajčáka hovoriť jedno a doma na dvore druhé? To už poznáme z čias Mečiara, ja si to veľmi dobre pamätám, vonku jedno, doma druhé. A to všetko sa deje v čase, keď si spomínam ja na to, že 12-tisíc spojencov – 12-tisíc – obetovali život len pri vylodení v Normandii, aby nás pomohli zachrániť, pretože Hitler mal v pláne Slovákov vysídliť na Sibír, ako si dobre môžeme pamätať.
Konsenzus, ktorý panoval dlhý čas v zahraničnej politike Slovenskej republiky a ktorý sme docielili v rokoch '95 - '96, a musím povedať, že aj na pôde Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, sme stratili. Ja si myslím, že tento dôležitý štátny záujem sme nateraz stratili. Pokúsiť sa ho obnoviť môžeme len vtedy, keď budeme veľmi otvorene diskutovať. A kde inde by sme mali diskutovať, okrem think tankov a konferencií, ak nie v parlamente?
Zabudnime už definitívne na istoty a uvedomme si, že spoločenské a v ich dôsledku aj politické konflikty sú potrebné a nevyhnutné, a my si musíme vždy vyberať cestu. A každý výber cesty, ktorou sa budeme uberať, znamená, že sa dostávame zase na inú križovatku a tam si znova musíme cestu vybrať, a už nestačí sa nechať viesť iba za ručičku, už nestačí len detinsky mrnkať, že nás niekto nechápe, že to majú rozhodovať tí druhí, že my teraz nie. My musíme participovať na rozhodnutiach. A na to potrebujeme byť vnútorne a potom i profesionálne pripravení.
Sme svedkami aj na európskom kontinente konfliktov nového druhu, ak nechceme hovoriť rovno o nových vojnách. Dnes je rozhodujúca schopnosť obrániť sa vplyvu deštrukčných síl, a to tak vo vnútri krajiny, ako aj zvonka, a zabrániť tomu, čomu sa dnes začína hovoriť kultúrna vojna, ak nechcem rovno povedať Kulturkampf.
Deštrukciu vyvolávajú rôzne skupiny ľudí, niekde bandy, niekde najatí bývalí agenti, niekde zobudení spiaci agenti a podobne, ale ich sponzori zostávajú verejnosti neznámi. Ide o asymetriu použitých prostriedkov, oni môžu všetko a štát nemôže všetko. Demokratický štát nie. A čo vtedy, keď inštitúcie demokratického štátu sú ešte príliš slabé? Vtedy deštruktori dostávajú navrch, a ak sa k tomu pridá finančne dostatočne fundovaná propaganda, k využívaniu manipulácie s ľudským podvedomím sa nič nebráni. A od toho už je len krok k pseudoľudovým hnutiam, trepaniam o referendách na každú otázku, spomeňme si len na referendum na Kryme.
A čo vyplýva z tejto novej situácie dnes pre nás, pre našu bezpečnosť? My potrebujeme inštitúcie, ktoré budú garantovať našu bezpečnosť. A ako povedal naposledy Ivan Gabal na okrúhlom stole konferencie Batohy, my nielen potrebujeme tieto inštitúcie, ale my potrebujeme začať dôverovať týmto inštitúciám. A musíme sa rozhodnúť, definitívne, znovu, kde sú naši spojenci, s ktorými sme si kultúrne blízki, máme rovnaký názor na slobodu indivídua, ochranu súkromného majetku, ľudské práva, slobodu podnikania a tak ďalej a tak ďalej. Teda to, čo sme my, som sa domnievala, našli v EÚ a v NATO.
Od vstupu Slovenska do eurozóny sa kardinálne zmenila aj situácia v rámci V4. A možno to tak veľmi nevyužívame, tú našu pozíciu, že my sme v eurozóne a oni nie, ale politicky je to tak. To najhoršie, čo sa nám môže stať v rámci V4, je, aby sme sa ocitli všetci spolu v šedej zóne apatie medzi plánmi väčších krajín. Tu počítam aj Poľsko ako tú väčšiu krajinu. Môžeme slúžiť potom len ako nárazníková zóna, ale nielen k smerom na Ukrajinu, prosím pekne, ako sa to už dnes hovorilo, ale aj smerom na Blízky východ a na Stredný východ a ich problémy.
Naše bezpečnostné problémy sú problémy aj hospodársko-strategické a ich krátkodobé uspokojujúce opatrenia sú v tomto ohľade zbytočné. My sme príliš ťažko pracovali na tom, aby sme získali rovnocenné miesto za rokovacím stolom, a bolo by veľkou tragédiou, keby sme sa teraz mali zmeniť na európsku perifériu. Aby sme tomu čelili, potrebujeme sa naučiť každý deň budovať spojenectvá, ktoré by nám umožnili presadzovať naše ciele – naše ciele –, ktoré si musíme definovať jednotlivo, ale aj v rámci Vyšehradskej štvorky. V tomto ohľade – a o tom som presvedčená nielen preto, že som tam bola veľvyslankyňa – je pre nás super dôležité Poľsko, ktoré má ambiciózne vojenské výdaje, ktoré sa s našimi nedajú porovnať, a počas ukrajinskej krízy si vybudovalo meno silného hráča. Schopnosť pochopiť to, čo už Poliaci chápu, že snahou Ruskej federácie je kúpiť si pozíciu v strednej Európe, pretože ich vojenský vplyv je už nie veľký, je kľúčová. A ten pocit marginalizácie, ktorý sa šíri našimi krajinami, Českom, Slovenskom a Maďarskom, je veľmi znepokojujúci. Akoby sme stratili pocit, že veď nás len vo Vyšehradskej štvorke je 64 mil.
Nemecký minister zahraničia a predseda zahraničného výboru v Bundestagu – teraz v novinách, včera-predvčerom, som čítala vo FAZ-et, navrhujú, aby sa Ukrajina stala mostom medzi Východom a Západom. My už poznáme tieto mosty. A tým nemyslím len pána Čarnogurského, ale spomeňme si aj na Karola Kramářa v časoch Československa alebo Beneša, alebo dokonca aj Masaryka. Tí tiež si boli istý čas presvedčení, že Československo, to prvorepublikové, by mohlo byť mostom. Na to som ja vždy hovorila, že na moste nikto nebýva a mosty sa vyhadzujú prvé do vzduchu. Na to by som mala, nechcem sa z tejto idey vysmievať, ale myslím si, že táto idea je nebezpečná. Trochu o tom už hovoril predo mnou pán Štefanec.
Pozícia Rakúska, v krátkosti. Podľa najnovšej knihy, ktorú napísal Hannes Androsch, jeden z najmúdrejších bývalých ministrov rakúskej vlády, mimoriadneho odborníka aj na európsku politiku, budem ho citovať, píše: "Nemôžete počítať s Rakúskom, pretože", a znovu citujem, "Rakúsko je vždy jeden rok, jednu armádu a jednu ideu pozadu." Kladie štyri otázky, zásadné otázky: "Wohin kommen wir?" (to znamená: Odkiaľ prichádzame?), "Wohin stehen wir?" (Kde stojíme?), "Wohin gehen wir?" (Kam ideme?) a "Was müssen wir tun?" (Čo by sme mali urobiť?). A dodáva, že od Rakúska dnes nemôžeme čakať odpovede na tieto otázky, pretože Rakúsko sa uzavrelo do izolácie a ani nie je schopné a nemá ani ambíciu na tieto otázky odpovedať. A keď si teraz pripomenieme to, že jediná krajina, ktorá teraz v tejto situácii pozvala Putina na oficiálnu návštevu, je náš sused Rakúsko - na oficiálnu návštevu - a pri tejto oficiálnej návšteve podpísali obrovský kontrakt na South Stream, ktorý označila, tento projekt South Stream označila Európska komisia ako, ako protikladný s európskym právom, tak si musíme uvedomiť, že máme Rakúsko nielen ante portas, ale aj za chrbtom.
Takže ešte trošku ku našej geopolitickej situácii. Z SPP odišli Nemci a Francúzi, Američania chceli odísť z Košíc. Ako to budeme vyhodnocovať? Chce odísť Enel. Aká je na to odpoveď naša? Achmetov v Košiciach? Rosatom v našej energetike? Zahraničné banky, ktoré v podstate dnes ovládajú 49 % SPP, pretože požičali Křetínskému a Kellnerovi? Ako toto budeme vyhodnocovať?
Na tieto otázky v týchto materiáloch, samozrejme, odpoveď nenájdeme. A tak rizikujeme takzvané, ako sa to hovorí, riziko chvosta. Budeme ním mávať radostne pri nejakých príležitostiach, ale nebudeme bojovať. Ani nemôžeme ovplyvniť, kadiaľ pôjdeme, ani nemôžeme ovplyvniť, vlastne čo urobíme? Uhryzneme, budeme len štekať alebo čo? O tom chvost nerozhoduje. A čo z toho vyplýva, z tejto teórie rizika chvosta? Neochota riskovať v prípade pozitívnej budúcnosti a ochota riskovať v prípade negatívnej budúcnosti. A toto nám hrozí.
Pár slov o energetike. Čaká nás revolúcia v energetike. O desať rokov podľa všetkých odborníkov, s ktorými, čítam ich analýzy alebo som s nimi v styku, o desať rokov nič nebude vyzerať tak, ako to vyzerá teraz. Ako reagujeme napríklad na nemeckú energetickú politiku? Nijako. Česi si to už uvedomili, zastavili Temelín, ak ste si nevšimli, a po rokoch narcistického zotrvávania na pozícii "proti všem" musia konečne začať diskutovať o strategických otázkach. Zdá sa, že nová politická reprezentácia, hlavne v parlamente českom, si to uvedomuje, a tak začínajú vytvárať podvýbor, ktorý by sa začal venovať strategickým otázkam a v ktorom by diskutovali o týchto strategických otázkach. My zatiaľ túto ideu nemáme, ale mohli by sme o tom začať aj my skutočne diskutovať. My sa, samozrejme, zaoberáme najviac aktuálnymi dopadmi na národnej úrovni, ale ja to pokladám dnes za veľmi krátkodobé a hlavne nebezpečné. Výsledkom bude vystavovanie sa riziku. A nás čaká buď odmena, alebo trest za náš tento postoj. Ale ani v jednom, ani v druhom prípade sa v tomto prípade debaklu nevyhneme. Neskoro sme začali uvažovať o stratégii postupu v nepredvídateľných situáciách.
Ešte pred týmto vystúpením som si overovala telefonicky u niektorých odborníkov – ani nie tu na Slovensku –, či si myslia, že bude v zime problém. Všetci sa zhodli na tom, že v plyne v zime bude problém. Takže si povedzme, že dôležitá bude diverzifikácia. My postupujeme v diverzifikácii mimoriadne laxne, a diverzifikácia nie je len otázka ciest a zdrojov, je to aj náš postoj k bridlicovému plynu, Ukrajina náhodou, zdá sa, bude mať veľké zásoby, je to aj náš postoj k LNG. Port, teda prístav v Świnoujściu je hotový, export Alžírsko, Nórsko, to všetko bude pre nás veľmi dôležité.
A ešte jedna vec. Rozhovory o energiách sú jednou z veľkých tém pre všetky tajné služby, ktoré existujú vo svete, a hrá sa v nich mnohými falošnými kartami. Ide o to, či budeme vedieť, kto má v rukách falošné karty a akým spôsobom nimi hrá. A nemusia to byť vždy len Rusi, ako sa ukázala Putinova návšteva v Rakúsku.
My sme tu už debatovali pred chvíľkou pri vystúpení pána Štefanca o tom, že čo je pre nás Európska únia. Či je to len dojná krava alebo či aj my prispievame k tomu, aby sme ju niečím nakŕmili. Ale znovu pripomínať treba, že prvým cieľom európskej integrácie bolo urobiť vojnu nemožnú. A aj dnes EÚ sa musí stať tou silou sveta, zodpovednou za vedenie dialógu, a nie vyvolávania konfliktov a riešenia konfliktov. Kompetencia Európskej únie je mier a pokoj vo svete. To je kompetencia hlavná Európskej únie. A my máme tu na Slovensku dnes pocit, alebo tí ľudia, ktorí tu vôbec nie sú, že sme s ostatnými na jednej lodi? Nie. Naši kolegovia nemajú ten pocit, že sme na jednej lodi. Ale my na tej jednej lodi sme! Alebo to môže znamenať toľko, že nie sme dostatočne ambiciózni?
Ale treba povedať, že my musíme byť pripravení na všetky možné prekvapenia. Napríklad, aký je náš postoj v zmluve TTIP? Teda to je zmluva medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi. Pár čísiel, ktoré nenájdete v materiáloch. Európska únia je najdôležitejším obchodným partnerom USA. EÚ ako celok je najväčším hospodárstvom sveta, prináša 25 % svetového HDP a 17 % svetového obchodu. USA vytvára 21,6 svetového HDP a 13,4 svetového obchodu. Takže spolu vytvárame polovicu svetového HDP. My už sme aj silne integrovaní obchodom a investíciami. Napríklad USA vyviezlo do EÚ tovar za 265,4 mld. dolárov a EÚ do USA za 381,2 mld. dolárov. To je veľmi dobre si uvedomiť, aká silná je EÚ. A teraz si položme otázku, čo získa Slovenská republika z TTIP. Zmluva bude mať pre EÚ hodnotu 150 mld. dolárov a pre USA hodnotu odhadujú 125 mld. dolárov. Ale čo je najdôležitejšie a čo vyplýva z TTIP, je, že pre zvyšok sveta, ktorý je mimo EÚ a USA, bude mať hodnota TTIP hodnotu 130 mld. dolárov. Tu sa ukazuje, že toto spojenie nie je len pre nás dvoch, ale veľmi významné aj pre ostatných. Ako sa k tomu postavíme?
Francúzska republika teraz, v poslednom čase, vyhlásila, že ona odmieta v týchto rozhovoroch liberalizáciu obchodu s kultúrnymi statkami a bude zásadne chrániť napríklad svoj filmový a hudobný priemysel. Ako sa my k tomu postavíme? Mnohí hovoria, že táto zmluva bude niečím, ako keď do rybníka s lenivými kaprami vpustíte takých dobrých pár šťúk.
Všetci sa zhodujú v tom, že najviac z toho bude ťažiť Veľká Británia a že niektoré krajiny stratia. A ktoré to budú? Na tom nie je zhoda. Niektorí si myslia, že najviac stratí Nemecko. Ak najviac stratí Nemecko, najviac stratíme my. Niektorí si zase myslia, že to bude znamenať pre Nemecko welcome, veľkú možnosť rastu ekonomického. Ak to tak bude, bude to aj pre nás pomerne veľká, hoci teda sprostredkovaná príležitosť.
Ale znovu by som chcela upozorniť, že my stále vnímame Európsku úniu niečo ako guaranteed. Ale, prepáčte, ona nie je guaranteed. Ako, tak ako za demokraciu, tak aj za hodnoty, ktoré predstavuje Európska únia, a to, čím je Európska únia, treba, aby sme každý deň niečo priniesli, a nielen ju dojili. A to najhoršie, čo by kríza u nášho suseda, v Ukrajine, mohla pre nás znamenať, je, že to bude kríza periférie Európskej únie.
Ešte by som chcela povedať, nebudem sa vyjadrovať viacej k Rusku, budem sa, skončila by som to len citovaním Petra Pitharta, bývalého českého premiéra. Na rozlúčke po desiatich rokoch hodnotenia postavenia Českej republiky v Európskej únii povedal: "Dnes už nie sme bezmocní, len sme stále nedôverčiví. Potrebujeme aktívnych občanov, namiesto toho vedieme bezradné debaty a naše konventy sa stali len divadlom."
Ja by som zakončila tým, že by som povedala, prebuďme našu zahraničnú politiku, jej politickú a bezpečnostnú dimenziu. Nadviažme na kontinuitu tých aktívnych rokov. Reagujme na tie hlboké zmeny, ktoré sa dejú okolo nás, a snažme sa predstaviť si nový svet a aj to, ako my Slovensko v ňom chceme obstáť.
Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)
