Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Aj mne dovoľte sa vám poďakovať za vašu temer stostranovú správu, pretože si myslím, že je výsledkom spolupráce aj vašich kolegov a naozaj ste na nej robili tvrdo. Poukázali ste v nej aj na individuálne zlyhania niektoré, ale aj na systémové. Na druhej strane si kladiem aj ja otázky nielen pri vás, ale aj pri komisárkach, že aj keď je urobený veľký kus roboty, tak častokrát sa to nevyužije nielen pri poslaneckých návrhoch, s čím súhlasím, ale aj možno pri ďalších debatách, aby sa dotiahli tie zistenia a odporúčanie do konca. Mám potom trošku pocit akoby tie kompetencie boli naozaj obmedzené do takej miery, že sa urobí obrovský kus roboty, ale nič sa s tým ďalej nerobí. A otázka je, že čo s tým spraviť, kto by to mal zastrešiť, aby sa mnohé z tých vecí dotiahli do konca.
Ak dovolíte, tak ja som si vybrala tak isto niektoré náležitosti, ktoré ma zaujali a ktoré by som videla aj ako priestor na diskusiu s rôznymi rezortami a možno aj poslancami a čo by bolo možné pretaviť do poslaneckých návrhov zákonov alebo aspoň apelovať na to, aby sa tieto odstránili.
Čiže na strane 21 až 41, je to oblasť – súkromný a rodinný život, práva detí a rodičov, v tejto časti nadväzujete na konštatovania aj predchádzajúcej verejnej ochrankyne práv o zásadných nedostatkoch systému sociálnoprávnej ochrany práv dieťaťa, uvádzate, že je možné v priebehu rokov pozorovať, že systém sa mení a boli zrealizované viaceré dobré opatrenia. Napriek tomu naráža na prípad, narážate na prípady dlhodobého zlyhávania. Spomínate aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave a konkrétne poukazujete na fluktuáciu zamestnancov a neskúsenosti nových zamestnancov. Ja sama sa venujem sociálnej oblasti už dlho a odučila som množstvo študentov sociálnej práce a tiež si kladiem otázku, že ročne nám končí v priemere okolo 15-tisíc takýchto absolventov, plus-mínus, a naozaj minimálne množstvo ostáva v sociálnej oblasti. Otázka naozaj je namieste aj pre ministerstvo školstva kvôli zatraktívneniu a možno postaveniu sociálneho pracovníka, to je tak isto veľmi dlhodobá, už sa to rieši možno aj 20 – 25 rokov, téma, čo spôsobilo tú dehonestáciu postavenia sociálneho pracovníka. Možno, a nie možno, ale určite, a nemožno nesúhlasiť aj s tým, že je to práca, ktorá nie je dostatočne finančne ohodnotená, a možno tam zohrávajú úlohy aj vysoké nároky, sústavný tlak a hrozba zlyhania, negatívny postoj spoločnosti k téme a tak a tak ďalej.
Otázka je, čo s tým? Je to veľká téma, ale je to téma, ktorá sa dotýka prierezovo aj ministerstva školstva a zatraktívnenia možno študijných odborov, má čo do toho povedať akreditačná komisia. Ďalej ministerstvá práce, sociálnych vecí a rodiny, ale aj možno iných ministerstiev.
Ďalej by som sa pristavila pri príkladoch z podnetov, strana 21 až 37. Poukazujete na nedostatočnú aktivitu úradu, strana 21, a prenášanie zodpovednosti na obec, kde, citujem: "Starostka obce v mnohých ohľadoch akoby prebrala na seba úlohu orgánov sociálnoprávnej ochrany." Pozrela som sa na to trošku podrobnejšie a musím povedať, že ja osobne mám podstatné problémy pri komunikácii napríklad s niektorými obcami a mestami a vyššími územnými celkami, pretože fungujú samostatne a ako keby odmietali, keďže neexistujú žiadne sankcie okrem nejakých súdnych sporov, a pokiaľ nie je vôľa, tak ťažko je dosiahnuť nejaký inteligentný konsenzus alebo kompromis.
Ja som sa teda pozrela aj na to, aké postavenie v tomto má orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Nepochybne má kľúčové postavenie, ale samozrejme na druhej strane nie je možné ignorovať tu silnú pôsobnosť obce, paragraf 75 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, napríklad povinnosti obce spolupôsobiť pri úprave. A obnovenie rodinných pomerov dieťaťa v sebe zahŕňa aj to, čo podľa správy bola ako keby nadpráca obce. Je to otázka na diskusiu samozrejme, lebo čo právnik, to iný názor. Ale možno by bolo sa pozrieť fajn na niektoré prípady individuálne, lebo mám pocit, že obce sa, podobne ako pri umiestňovaní do zariadení sociálnych služieb, vyhýbajú a zbavujú tejto zodpovednosti.
Ešte ste tam uviedli aj príklad sprostredkovania bývania matke s deťmi a niekedy musím povedať, že úrady sa snažia bežne pomôcť rodinám aj v hľadaní bývania, ale nie je možné tvrdiť, že je len chybou úradu, že rodina nemala vhodné bývanie, pretože toto nemajú úrady v pôsobnosti, zabezpečovať bývanie rodinám.
Ďalej na strane 22 ide o umiestnenie dieťaťa s vážnymi poruchami správania v ústavnej starostlivosti. Bolo konštatované porušenie práva dieťaťa s kombinovanými psychiatrickými diagnózami, jeho opakovaným premiestnením medzi zariadeniami, v ktorých mu systém sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nedokázal ponúknuť adekvátnu pomoc, lebo, a tak ďalej. S týmto záverom možno len súhlasiť a podobne ako moje predrečníčky alebo predrečníci môžeme vidieť problémy vo viacerých oblastiach. Ja sama sa venujem aj psychoterapii a keď som ju študovala, tak sme tam mali aj psychiatrov. A naozaj prvý závažný problém je, že máme nedostatok pedopsychiatrov alebo psychiatrov ako takých. Otázka je, čo s tým? Ako zatraktívniť alebo čo ponúknuť ľuďom, aby v rámci medicíny chceli študovať práve tento študijný odbor, ktorý je veľmi náročný. Ďalší problém je, že žiaden pedopsychiater vám nedá jednoznačnú diagnózu pri dieťati, ktoré je v období puberty alebo adolescencie, pretože vieme, že v tom vývine, aj vývoj dochádza k náhlym zmenám pod rôznymi vplyvmi, takže to je ďalší problém.
Podobne túto tému, už bola niekoľkokrát otvorená, aj keď sme riešili resocializačné strediská alebo mnoho iných, kde sa niektoré z detí ocitnú. Je obrovský problém, že neexistujú napríklad centrá pre deti pre liečbu drogových závislostí, ale ono sú to spojené nádoby. Takže považujem nie úplne za fér zhadzovať celú vinu na sociálnoprávnu ochranu detí a sociálnu kuratelu, ale myslím si, že naozaj treba otvoriť túto diskusiu a treba ju otvoriť tak naliehavo, aby došlo ku efektívnej debate hlavne na strane ministerstva zdravotníctva a ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Trošku poviem aj za seba, že mám z toho obavy v tom duchu, že aj keď riešime zákon o dlhodobej starostlivosti, tak je to nekončiaci príbeh. Ale toto nie je záležitosť len tejto vlády, to je záležitosť niekoľkých rokov aj dozadu, keď máme byť objektívni.
Pozerám, koľko mám ešte času. Dobre. Čiže dotkla by som sa ešte možno toho priebehu vnútroštátnych osvojení na Slovensku, strana 38. Ja oceňujem prieskum, hoci pri rôznych prieskumoch som skeptická v tom, že ako je potom testovaná miera validity a reliability. Nie preto, že som by som chcela skúšať niekoho zo štatistiky, ale preto, že často sa položia otázky, na ktoré nedostaneme odpoveď, ktoré chceme alebo ostanú ako keby nedopovedané. Čiže aj s týmto možno treba ďalej pracovať. Ale tu bol vykonaný prieskum a mňa v ňom zaujíma hlavne to, možno len ja som nezachytila v správe ani v dostupnej teda verzii výsledku prieskumu, čo konkrétne chýba a čo nie je upravené. To by som aj ocenila, keby sme mohli ďalej o tomto debatiť.
A v závere v tej poslednej minúte možno by som z tých podnetov ešte pri sociálnych službách, to, čo je tu uvedené, súhlasím s tým. Mňa dokonca šokovala informácia, ktorá prišla ku mne na výbor, že sú starí ľudia častokrát, alebo aj tí, ktorí sú umiestnení v zariadeniach sociálnych služieb, zneužívaní rôznymi spôsobmi. Aj verejná ochrankyňa, teda pardon, komisárka pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím odhalila pri poisťovaní, aj o tom budem dnes hovoriť, nejaké závažné zistenia, čo je pre mňa absolútne nonsens v dnešnej dobe. Ale na druhej strane takisto rozmýšľam, ako apelovať hlavne na vyššie územné celky a mestá a obce, aby hlavne pri štandardoch kvality, o ktorých ste hovorili alebo ktoré spomínate aj vo vašej správe, ako to urobiť tak, aby si niektoré zariadenia neobjednávali firmy na kľúč, ktoré v živote v tom zariadení neboli a nedali si tých 21 alebo koľko je tých štandardov vypracovať takýmto spôsobom.
Ďakujem veľmi pekne.
