Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, pán predseda výboru už tu nie je, ale budem reagovať naňho a pôjdem postupne bod od bodu, ako rozprával on.
Celá táto otázka má pre mňa dve hladiny alebo dva pohľady. Jeden z toho je právny, ale nemôžme ani v navrhovanej úprave, či už jednej, alebo druhej, ani súčasnému stavu nič po právnej stránke vyčítať, takže je to absolútne indiferentné.
Pre mňa je to však otázka spoločensky politická a z toho spoločensky politického hľadiska je pre mňa tá apolitickosť školstva absolútne kľúčová. Keď v súčasnej právnej úprave funguje to, že zriaďovateľ má ako keby konečné slovo, slovo veta a môže si tam doplniť svojho riaditeľa, veľmi to vo mne evokuje, že potom môže prenášať svoj vplyv, či už priamo, alebo nepriamo, ja budem hovoriť, pán Blanár, prepáčte, o vás, že, a teraz netvrdím, že zdvihnete telefón a zavoláte do školy, že keď budú najbližšie voľby, že musia všetci voliť, ale keď budú župné voľby a riaditeľ, ktorého si tam dosadíte vy, bude sa môcť rozhodnúť, že či urobí diskusiu s vami alebo diskusiu s Alianciou Fair-play, asi všetci vieme, ktorej diskusii dá prednosť. A to je tá apolitickosť, ktorú chceme presadiť v rámci týchto návrhov.
Pán Petrák hovoril o financovaní a hovoril, že zriaďovateľ školy financuje alebo dofinancováva ško..., dofinancováva školu, a preto by mal mať slovo pri výbere riaditeľa. Školy sa veľmi tešili, keď bola celá decentralizácia v 2002. a získavali majetky a všetko ostatné, a ja úplne chápem tejto argumentácii, že budovy sú, aké sú, musia sa opravovať, sú tam havarijné stavy, dofinancovávanie nepedagogických pracovníkov. Ale ja poviem jednu paralelu a možno sa budete jemne usmievať.
Ale aj justícia je financovaná z kapitoly ministerstva spravodlivosti a ministerka spravodlivosti nebude menovať sudcov a ich odsúhlasovať alebo nebude vetovať ich názory alebo ich rozhodnutia. A tiež sú financovaní z ich kapitoly. Takže tvrdiť, že keď niečo financujeme, takže môžeme o tom rozhodovať, pre mňa nie je správne. Možno sa vám to zdá, že to je veľmi, veľmi, nepoviem, že revolučné, ale veľmi evolučné, ale vo všetkých, vo všetkých, ale čo som si narýchlo pozrel, v dvoch okolitých štátoch, v Nemecku je nezávislosť a apolitickosť školského systému reálne v ústave v čl. 5gd, v Rakúsku, tu za rohom, to nie je v ústave, ale je to prijaté zákonom, ktorý musí mať ústavnú väčšinu. Tam je to základný zákon štátu. Takže prečo by sme nemohli tvrdiť, že okrem vlády, parlamentu, súdu hovorme o apolitickosti aj školstva ako takého. A to, že školstvo nie je ako apolitické dané v ústave, podľa mňa to nie je náhoda, páni, ktorí tvorili ústavu, to dali cielene, lebo vedeli, že vedia cez školstvo ovplyvňovať veľmi veľa ľudí.
A mne pritom napadne, že keď nehovoríme o revolúcii, ale o evolúcii, dnes už ministerstvo školstva zverejnilo, že tak problematická kniha Sekerou a nožom, že bude vyčlenená z povinného čítania. My stále chceme mať progresívne školstvo, my stále chceme mať novátorské školstvo, a pritom na jednej knihe, kde tá hlavná úloha je potom na učiteľovi, vysvetliť, že či je správne alebo nesprávne, úplne zlyháme a cukneme. Ja vždy hovorím, že keď sa spýtame na Slovensku, že či chceme mať životnú úroveň ako v Rakúsku, tak každý povie, že áno. Že keď chceme mať dôchodky ako v Rakúsku, tak každý povie, že áno. Ale potom keď chceme urobiť nejaký posun aj v tom školstve, tak okamžite každý sa cukne a chceme, aby všetko zostalo tak, ako má byť.
Hovorili ste o argumente, že kedy zriaďovateľ v súčasnom stave zasiahol do výberu, čo sa týka riaditeľa. Ale porovnávate zase dve veci, ktoré sa nedajú porovnávať, lebo porovnávate súčasnú úpravu, ktorá je v jednom, v jednom roku, a tam porovnávate úpravu, ktorá je veľmi veľa, teda dlhé roky. A ja sa potom pýtam, že či boli naozaj tie problémy až také výrazné, že či tie rady školy vyberali až takých zlých riaditeľov alebo kandidátov. A mne teraz napadla taká paralela, keď sme boli malí, šiesti kamaráti, hrali sme jednu hru s piatimi stoličkami, určite ju všetci poznáte, že sa pustila hudba a my sme chodili do toho kola, vypla sa hudba a išli sme si sadnúť a ten, čo si nesadol, lebo nemal tú stoličku, tak musel vypadnúť. Mali sme tam kamaráta, ktorý bol vždy zúfalý a hrozne kričal, dupal nohami a všetko ostatné, a mne príde, že hráte presne túto istú hru, len opačne, že vy tie stoličky tam pridávate, lebo chcete rozširovať ten svoj vplyv, a stále ďalšiu a ďalšiu stoličku niekde, len aby ste tam mali tých ľudí, ktorých tam chcete mať. Veľmi to na mňa takto pôsobí.
Argument, ktorý ste povedali, že kto má najväčší záujem na vzdelaní detí, to berem, že trochu vám asi ušlo, lebo najväčší záujem na vzdelaní detí majú jednoznačne rodičia, a to je taký ten nefalšovaný záujem, kde naozaj nemôžme nič povedať. Takže keď rodičia sú v rade školy, tak je to správne, pretože im ide o to, aby mali to vzdelanie, aby deti mali to vzdelanie, a nejde tam o známky, ale k tomu ešte poviem niečo.
Ja zhodou okolností som čítal aj správu Parlamentného inštitútu, o ktorom ste hovorili aj vy, a máte úplnú pravdu. Máte pravdu, že Estónsko, Fínsko, Švédsko a Veľká Británia, že riaditeľa školy volí zriaďovateľ, teda mesto a obec. Je to tak. Ale presne, ako pán Osuský povedal, v týchto krajinách, prosím vás, aký je klientelizmus a korupcia? A ja k tomu pridávam, poďme hovoriť, teda v Estónsku aká je kvalita vzdelávania. Estónsko má najväčšiu digitalizáciu v školskej správe. Aké majú výsledky v PISE? Poďme rozprávať teda o Fínsku, aké tam majú vzdelanie a aké dosahujú výsledky. Takže zasa porovnávame veci, ktoré nie sú až tak porovnateľné.
Na mňa to veľmi pôsobí, že stále chceme o niečom rozhodovať, stále má prísť niekto, ktorý povie také to posledné slovo.
Aj včera, alebo predvčerom ministerstvo školstva rozprávalo o racionalizácii na druhom stupni alebo na racionalizácii stredných škôl. Ja si neviem predstaviť, ako to chcú dosiahnuť. Oni rozprávali, že budú o tom rozhodovať, alebo že to budú odporúčať, ale pre mňa je, že ministerstvo školstva týmto bude iba zbierať, iba plody, a toho šetrenia, ale ten politický dopad bude na zriaďovateľov. Bude na pánovi Blanárovi, Baškovi, pánovi z Banskej Bystrice a pre mňa je to také, ktorí sú omnoho bližšie k konečnému človeku, tomu rodičovi, takže si neviem predstaviť, akým spôsobom tú racionalizáciu chcú spraviť.
A čo tým chcem povedať, je, že my stále rozprávame alebo v iných subjektoch a oblastiach sa hovorí o hodnote za peniaze. Ja som nikdy nepočul, že by sa rozprávalo o hodnote za peniaze v školstve. A mnoho ľudí nevie povedať, čo je hodnota za peniaze v školstve. To čo je? Že budeme mať opravené školy alebo že budeme mať plot alebo že budeme mať novú telocvičňu, to je tá hodnota v školstve? Hodnota v školstve je kvalita. A my o tej kvalite absolútne nerozprávame. A keď chceme rozprávať o kvalite, a to mi musíš dať za pravdu, my ani nevieme o nej rozprávať, lebo nemáme absolútne žiadne čísla. Ja som žiadal o ix čísel, aby sme sa vedeli niekde posunúť, a my tie čísla nevieme. Nevieme, aká je kvalita jednotlivých škôl. A ja keď rozprávam o kvalite, lebo sa mi často stáva, že kolegovia sa na mňa tak zle pozerajú, že prosím ťa, ty chceš iba merať a chceš tu urobiť nejaké, či už maturity, alebo monitor 5 - 9 a podobne, nehovoríme absolútne o takomto meraní. Hovoríme o meraní uplatniteľnosti absolventov po ukončení školy. My absolútne nevieme, čo tí ľudia robia. A toto je bežné v dvadsiatich štátoch okolo nás. Reálne meranie po troch mesiacoch, šiestich mesiacoch. Po troch mesiacoch preto, lebo chcú vedieť, že čo sa deje priamo s tým absolventom, keď skončí školu. Po roku, po troch rokoch a po piatich rokoch. Preto aj s pánom Jurzycom navrhujeme, dávame návrh, aby vznikla prepojená databáza Sociálnej..., na požiadavkách ministerstva školstva so Sociálnom poisťovňou, úradom práce, aby sme mali reálne čísla, čo robia ľudia po škole, aby tam boli štatistické priemery za jednotlivé odbory a školy, aby sme vedeli. A toto je tá racionalizácia spontánna.
A ja sa k tomu dostanem, že kto teraz ide rozhodnúť o racionalizácii? Ministerstvo, štátny úradník, pán Blanár? O tom majú rozhodnúť rodičia, tam, kde dajú svojich žiakov, lebo tie školy, ktoré budú mať zverejnené svoje výsledky, tie školy, ktoré ukážu, že sú naozaj kvalitné, že vedia uplatniť svojich absolventov, ktorí robia v tom, čo vyštudovali, tak to bude tá kvalitná škola a to bude tá racionalizácia, tá spontánna racionalizácia presne tých, ktorí majú o tom rozhodnúť.
A keď niečo takéto budeme mať na Slovensku a budeme mať kvalitné školstvo, potom nech zriaďovateľ si kľudne vyberie riaditeľa, akého chce.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
