Ďakujem, pán predsedajúci. Vážená pani ministerka, vážené kolegyne a kolegovia, blížime sa do finále a ja by som chcel pripomenúť, že opozícia sa usilovala a usiluje presvedčiť koalíciu o tom, aby sme napravili spoločne v druhom čítaní nedostatky, ktoré vidíme v predkladanom návrhu.
Predkladali sme na politických grémiách najmä návrhy, ktorými by sa zabezpečila nepremlčateľnosť amnestovaných trestných činov.
Ďalej sme upozorňovali na problém, na potrebu pripustiť, aby sa prezident stal vedľajším účastníkom aj vo veciach amnestií, nie iba milostí.
Ďalej sme požadovali, aby sa konanie pred Ústavným súdom dialo štandardným spôsobom, ktorý pozná náš ústavný systém. Ten spôsob je na podnet pána prezidenta, na podnet vlády alebo na podnet 30 sudcov, pretože práve týmto spôsobom sa jednak podarí určiť, na podnet 30 poslancov, pretože práve týmto spôsobom sa jednak podarí určiť presne, v čom je spor, a jednak iba týmto spôsobom sa zabezpečí, že podanie bude pridelené cez elektronickú podateľňu a nie svojvoľným spôsobom, povedzme s nejakým bočným úmyslom.
Ďalej sme požadovali opatrenia, ktoré by definovali a vylúčili sudcov Ústavného súdu z rozhodovania sudcov Ústavného súdu, ktorí sú v konflikte záujmov alebo sa vo veci už verejne ako politici vyhranili. Rozsiahle pripomienky, ktoré sme odovzdali, nakoniec mnohé z nich tu budú, ako som vyrozumel, aj od iných kolegov predložené, vyústili do dohody na pozmeňujúcom návrhu, ktorý si dovolím prečítať a vzápätí predložiť.
K vládnemu návrhu, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/92 v znení neskorších predpisov, navrhujeme, aby sa Národná rada uzniesla... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec, len sa chcem opýtať v zmysle rokovacieho poriadku, že procedurálne...
Budaj, Ján, poslanec NR SR
Nemusím čítať, hej?
Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Nie, nie, práveže áno, musíte, lenže na konci potom už nevystupujete v rozprave. Na záver rozpravy sa prečíta.
Budaj, Ján, poslanec NR SR
Okej, okej, ďakujem za upozornenie.
Predsa len by som v tejto rozprave ešte dve-tri vety povedal a potom prečítam ten pozmeňovací.
A ja som tých viet tuná na tomto mieste k presadeniu amnestie hovoril hodne, preto nechcem nadužívať trpezlivosť poslaneckého zboru, najmä hneď takto po ráne, a chcem z tých všetkých argumentov pripomenúť, že sme v procese, ktorý niektorí politici koalície nazvali historickým kompromisom, skôr sa dá ale nazvať historickým predelom, že sa koalícia, opozícia v tomto volebnom období pokúsi zrušiť to, čo sa mnohým politikom demokratických síl za minulých 20 rokov nedarilo. Domnievam sa, že ak sa to podarí, budeme môcť hodnotiť toto volebné obdobie aj s týmto momentom, samozrejme, že hodnotiť tento moment ako jednoznačný úspech a víťazstvo zdravého rozumu.
Samozrejme na to, aby sme prešli k hodnoteniu, musíme si všetci, musíme si všetci, musíme si všetci uvedomiť, ako dopadnú vlastne pozmeňujúce návrhy, či už ide o pozmeňujúci návrh v mojom prípade, alebo aj pozmeňujúce návrhy ďalších kolegov, ktorí mali starosť o to, aby vládny návrh na zmenu ústavného zákona, ako aj na zmenu organizácie Ústavného súdu naozaj dosiahol ten cieľ, ktorý sa verejne proklamuje.
Odpustím si patetické poukázania na to všetko, čo toto hlasovanie, ktoré sa pravdepodobne dnes udeje, čo to hlasovanie všetko môže signalizovať. Môže to byť, ako mnohí hovoria, úskok a pasca, môže to byť trik a môže to všetko vyfučať do a premeniť sa na ešte väčší argument neštandardných a extrémistických politických síl, ktorí budú poukazovať na to, že snemovňa nie je schopná zabezpečiť v Slovenskej republike spravodlivosť, a môže to byť aj prvé svetlo na konci tunela, kedy sa 20 rokov takpovediac medzi smrťou Remiáša a smrťou Gauliedera pohybujeme vo svete, v ktorom nevieme celkom zbaviť Slovensko kriminalizácie verejného života. Kriminalizácia verejného života, ktorá má najrôznejšie podoby. V posledných rokoch najmä tú kriminalitu bielych golierov, kriminalitu v podobe korupcie a zneužívania vysokých úradov, ale častokrát aj podobu násilia, vydierania, zastrašovania a niekedy aj naozaj veľmi bezohľadných činov, ako bol únos alebo vražda Remiáša, a ja sa domnievam, že aj zabitie Františka Gauliedera. To všetko ukazuje, že kdesi v koreňoch slovenského politického systému je problém, ktorého odstránenie... (Zaznel zvuk mobilu.) Prepáč, prepáč.
Ktorého odstránenie nie je v ničích iných rukách, než je v rukách parlamentu. Ak sa jedného dňa občania presvedčia, že parlament iba zatvára oči nad kriminalizáciou verejného priestoru a že on zlyhal v tejto historickej úlohe, hoci je suverénom a jediným reprezentantom vôle verejnosti, v tej chvíli vlastne vyprší trpezlivosť a ukončí sa obdobie šance Slovenska na demokratickú štátnosť, ktorú sme získali v roku 1998. Stále sme akoby v stave, v teológii sa to hovorí, v dobe milosti, stále sme v dobe, kedy našimi činmi môžme písať ešte stále demokratický príbeh Slovenska. Hoci je doba pohnutá a v mnohom znepokojivá v štátoch okolo nás, ale aj ďalej od nás a sú to európske štáty, sa sťahujú mračná nad slobodou, nad občianskou participáciou, nad otvoreným vládnutím, predsa Slovensko nie je na tom tak zle, aby sme spoločnými silami nevyslali jeden pozitívny signál.
Možno nielen mňa a možno aj pani ministerku a mnohých z vás oslovovali aj zahraniční novinári, lebo, pochopiteľne, Mečiarove amnestie pripomínajú celú epochu, kedy Slovensko bolo hrozivým príkladom nepochopiteľného, nevypočítateľného štátu, ktorý má na čele vodcu snívajúceho o iných pravidlách, o vlastnej diktatúre, o tom, že jeho moc obsiahne aj parlament ako premiéra a obsiahne aj parlament, aj prezidenta, aj Ústavný súd, aj tajnú políciu, aj súdnictvo. Tento pokus o zvrátenie rovnováhy medzi demokratickými inštitúciami uzavreli občania v roku ´98, ale praktické dôsledky nie sú uzavreté dodnes a k tým praktickým dôsledkom sa dostávame až teraz.
Sekundu, prepáčte. (Rečník odišiel od rečníckeho pultu, prišiel za ním poslanec Matovič.) Upozornil ma kolega, že na to, aby bol pozmeňujúci návrh opatrený všetkými náležitosťami, si jeho prečítanie odložím do ústnej rozpravy, a preto v tejto písomnej zostanem bez toho, aby som ho predložil, aby som to nemusel potom znovu opakovať. Je tomu tak preto a budem veľmi otvorene s vami hovoriť, že sa nám nepodarilo ešte do tejto chvíle sa stretnúť aj s druhou stranou, ale sme pripravení prednášať pozmeňujúce návrhy a rokovať o druhom čítaní, aj keď sme dúfali, že pred tým ešte prebehnú ďalšie politické grémiá aj za prítomnosti predsedov poslaneckých klubov, na ktorých príde k úplne jasnej zhode. Napriek k tomu, že sme v tomto štádiu rokovania, budeme usilovať o to, aby proces dneska druhého čítania prebehol, aby sme svoje návrhy mohli predkladať.
Ďakujem teda v tejto chvíli za vašu pozornosť. Je to taký polkrok, prihlásim sa v ústnej rozprave na to, aby som ten polkrok dokončil a návrh na pozmenenie ústavného zákona aj zákona o organizácii Ústavného súdu predniesol.
Ďakujem pekne.
