Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Účelom predkladaného návrhu zákona je obnoviť pôvodný právny stav vo vzťahu k strate štátneho občianstva občanmi Slovenskej republiky. Stav, ktorý tu existoval až do roku 2010, stav, ktorý bol nepochybne v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Podľa čl. 5 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nadobúdanie a stratu občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon. Nadobúdanie a strata občianstva sú upravené práve v zákone č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky. Podľa čl. 5 ods. 2, a o ten ide, Ústavy Slovenskej republiky nikomu nemožno odňať štátnej občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli. Až do roku 2010 obsahoval zákon o štátnom občianstve iba jeden spôsob straty štátneho občianstva, prepustením zo štátneho zväzku Slovenskej republiky na vlastnú žiadosť.
Dňa 26. mája 2010 schválila Národná rada Slovenskej republiky zákon č. 250/2010 Z. z., ktorým novelizovala zákon o štátnom občianstve a stanovila v ňom, že štátne občianstvo Slovenskej republiky možno okrem prepustenia zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť stratiť aj nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle. Kým zánik štátneho občianstva prepustením zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť evidentne spĺňa ústavnú podmienku, že nikomu nemožno odňať občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli, v prípade straty štátneho občianstva nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva to neplatí. Zákon o štátnom občianstve síce z hľadiska terminológie nehovorí o odňatí štátneho občianstva, ale o jeho strate, podstatný je však obsah. A z obsahového hľadiska v prípade nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva ide o odňatie štátneho občianstva Slovenskej republiky proti vôli občana. Vôľa nadobudnúť štátne občianstvo iného štátu totiž nemusí byť a zväčša ani nie je totožná s vôľou stratiť štátne občianstvo Slovenskej republiky. Kto hovorí opak, nehovorí pravdu. Občanom Slovenskej republiky, ktorí nadobudli občianstvo iného štátu a oznámili túto skutočnosť úradom, je tak od 17. júla 2010, symbolický dátum, kedy nadobudla účinnosť novela zákona o štátnom občianstve, odnímame štátne občianstvo Slovenskej republiky proti ich vôli.
Na Ústavný súd Slovenskej republiky sa 22. septembra 2011 obrátila skupina poslancov Národnej rady na čele s poslancom za MOST – HÍD Gáborom Gálom s návrhom na posúdenie súladu niektorých ustanovení zákona o štátnom občianstve s ústavou. Ústavný súd však po dlhom otáľaní návrh z procesných dôvodov v septembri 2014 odmietol, pretože sa nenašla nadpolovičná väčšina sudcov Ústavného súdu, ktorá by rozhodla o ústavnosti alebo o neústavnosti zákona. Teda Ústavný súd nerozhodol o tom, že návrh je v súlade s ústavou, nerozhodol ani o tom, že nie je v súlade s ústavou, jednoducho nerozhodol vôbec.
V predchádzajúcich dvoch volebných obdobiach bolo na rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky predložených niekoľko návrhov noviel zákona o štátnom občianstve, ktorých zámerom bolo odstrániť alebo aspoň zmierniť dôsledky novely z roku 2010. Žiadny z týchto návrhov však nebol schválený. Predkladaný návrh rieši problém odnímania štátneho občianstva systémovo a obnovuje pôvodný právny stav existujúci až do júla 2010, keď jedinou formou straty štátneho občianstva bolo prepustenie zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť. Zároveň vytvára podmienky na to, aby všetci občania, ktorí stratili občianstvo Slovenskej republiky v dôsledku nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva, mohli opätovne nadobudnúť slovenské občianstvo bez splnenia podmienok, ktoré sa inak pri nadobudnutí občianstva vyžadujú.
A dovoľte ešte pár slov k politickému kontextu tejto témy. Schválenie novely zákona o štátnom občianstve sa udialo v roku 2010 na sklonku prvej vlády Roberta Fica. Utečenci vtedy ešte neboli, tak sa ako vhodný predvolebný terč javili aj toľkokrát už vyskúšaní Maďari. Je to predovšetkým maslo na hlave dvoch zo štyroch súčasných koaličných strán SMER-u a Slovenskej národnej strany, HZDS je už na pravde božej. Zmena slovenského zákona o štátnom občianstve bola reakciou na zmenu maďarského zákona o štátnom občianstve. Tá umožnila nadobúdať maďarské štátne občianstvo Maďarom žijúcim v zahraničí, a to aj takým, ktorí nemajú aktuálne alebo v tom čase pobyt na území Maďarska. Nepopieram a nikdy som nepopieral, že ani mne sa ten Orbánov zákon nepáči. Reakciu vtedajšej slovenskej vládnej koalície reprezentovanej Ficom, Slotom a Mečiarom však považujem za neadekvátnu a nesprávnu. Pre mňa nie je podstatné, aké politické hry hrá Viktor Orbán, pre mňa je podstatné, ako sa môj vlastný štát, Slovenská republika, chová k vlastným občanom. A od roku 2010 sa k časti z nich správa v tejto veci zle a nesprávne.
Treba otvorene povedať, že tento zákon bol a je predovšetkým protimaďarský. Je namierený proti tým občanom Slovenskej republiky maďarskej národnosti, ktorí svoju väzbu s maďarským národom cítia tak, že majú záujem nadobudnúť aj maďarské občianstvo. Mne neprináleží hodnotiť ich pocity a ich rozhodnutie, tak ako by väčšine Slovákov asi nevadilo, keby sa napríklad Slováci žijúci v Kanade, ktorí nemajú slovenské občianstvo, rozhodli nadobudnúť občianstvo Slovenskej republiky, ak by im to legislatíva oboch štátov umožňovala. Preto by nám nemala prekážať ani silná dvojitá identita Maďarov žijúcich na Slovensku. To, že sa cítia Maďarmi, dokonca ani to, že to cítia tak silne, že sa chcú stáť maďarskými občanmi, ich predsa nespochybňuje ako občanov Slovenskej republiky. Až do roku 2010 nám neprekážalo, keď naši spoluobčania nadobúdali občianstvo iného štátu. Začalo nám to prekážať až v roku 2010 a čírou zhodou okolností práve vtedy, keď sa to týkalo našich Maďarov. Nedostatok empatie a vzájomného pochopenia je jedným z hlavných problémov porozumenia medzi ľuďmi rôznych národností, v tomto prípade medzi Slovákmi a Maďarmi. Nejde pritom len o nejakú teoretickú dišputu o protiústavnosti právnej úpravy. Zákon spôsobuje aj praktické problémy ľuďom, ktorých sa týka. Pôsobí ako zastrašovací prostriedok, vytvára stav právnej neistoty. Niektorí z občanov, ktorí nadobudli cudzie štátne občianstvo a oznámili to úradom, sa naďalej cítia aj slovenskými občanmi, lebo považujú zákon za protiústavný. Iní to radšej slovenským úradom ani neoznámili v obave, aby o slovenské štátne občianstvo neprišli. Slovenské úrady nemajú spôsob, akým by zistili, či títo ľudia nadobudli alebo nenadobudli štátne občianstvo iného štátu. Zákon tak v podstate nabáda ľudí, aby klamali, zatajovali informácie, a dostáva ich do stavu neistoty.
V praxi sa vyskytli dokonca problémy, keď v dôsledku získania cudzieho štátneho občianstva a teda v zmysle platného zákona straty slovenského štátneho občianstva bolo spochybňované zdravotné poistenie, či dokonca trvalý pobyt dotyčných osôb. Niektorí z nich vedú s úradmi súdne spory, čo priamo vyvracia tézu, že nadobudnutím štátneho občianstva prejavili vôľu vzdať sa slovenského štátneho občianstva. Evidentne neprejavili. Keby prejavili, tak sa nesúdia.
Ďalším problémom právnej úpravy z roku 2010 je, že síce bola namierená primárne voči slovenským občanom maďarskej národnosti, ktorí žijú na území Slovenska a chceli získať maďarské občianstvo, v skutočnosti však tuto platí ono známe: mieril na líšku, trafil Marišku. Podľa agentúrnej správy zo začiatku apríla zákon o občianstve pripravil o slovenský pas doteraz 1331 ľudí. Z nich najviac prijalo občianstvo české – 403, nemecké – 312, rakúske – 182, maďarské – 68, americké – 49, nórske – 31, holandské – 29, belgické – 26, írske – 20 a tak ďalej. Čiže ten zákon mal postihovať primárne slovenských občanov maďarskej národnosti, Maďarov žijúcich v Dunajskej Strede, Komárne, Rimavskej Sobote, a miesto toho postihuje slovenských občanov, ktorí žijú v Berlíne, Prahe alebo Londýne. Vyskytli sa návrhy a niektoré z tých návrhov, o ktorých v minulosti rokoval parlament, riešili tento problém čiastočne, teda neobnovovali pôvodný právny stav, ale odstraňovali práve toto, aby väčšina ľudí, ktorí žijú v inej krajine a nadobudnú občianstvo toho štátu, nestratili automaticky občianstvo Slovenskej republiky. Ja s tými návrhmi nie som stotožnený, ale bola možnosť, aby parlament opravil to aspoň čiastočne. Parlament to neopravil, preto spolu s pánom poslancom Osuským a s pánom poslancom Poliačikom predkladáme návrh, ktorý má obnoviť ten stav, ktorý tu bol až do roku 2010, a obnoviť ho dôsledne.
Ďakujem.
