Vážená pani predkladateľka, vážená pani predsedajúca a pán predsedajúci práve sa striedajúci, kolegyne a kolegovia, takmer by som bol zabudol, ale, našťastie, som si spomenul, aj ja vyzývam pána ministra Kaliňáka, aby odstúpil zo svojej funkcie, lebo je neprijateľné, aby v takejto vysokej štátnej funkcii bol niekto, kto je podozrivý z prepojení na organizovaný zločin (potlesk).
Už niekoľkokrát v rozprave a vo faktických poznámkach zaznelo, že pred predložením takéhoto návrhu zákona by mali predkladatelia rokovať so ZMOS-om alebo by sme mali počuť, čo si o tom myslí ZMOS, už tu zaznelo vo vystúpení kolegu Viskupiča, že sú aj iné organizácie, ktoré sa zaoberajú samosprávou, napríklad ZOMOS. A ten na tento návrh novely názor má. ZMOS čiže Združenie miest a obcí Slovenska, znie to veľmi honosne. A je vnímaný ako reprezentant celej samosprávy. Ale v podstate je to organizácia starostov a primátorov. Nie je na tom nič zlé, ale nedá sa povedať, že by zastupoval celú samosprávu, pretože v jeho doterajšom pôsobení jasne dominuje tá línia na potreby, názory a záujmy starostov a primátorov. Nespochybňujem, majú mandát, ale samosprávu netvoria iba starostovia a primátori. Tvoria ju aj zastupiteľstvá, ktoré majú veľmi často iný názor, iné postavenie. A myslím si, že poslancov zastupiteľstiev ZMOS nezastupuje, ale samospráva, to nie sú len poslanci a starostovia alebo primátori, samospráva, to sú aj samotní občania. Dnes doobeda tu vystúpil pán prezident Andrej Kiska. A okrem iného nám povedal, že nie ľudia sú tu pre štát, ale štát je tu pre ľudí. A takisto platí, že nie ľudia sú tu pre samosprávy, ale samosprávy sú tu pre ľudí.
Združenie občanov, miest a obcí Slovenska – ZOMOS – je iná organizácia ako ZMOS a zastupuje niektorých občanov, aktivistov alebo poslancov obecných či mestských zastupiteľstiev, ktorí sa snažia vo svojich obciach a mestách zlepšovať správu vecí verejných. A vzhľadom na problémy, s ktorými sa stretávajú vrátane toho, že mnohé samosprávy fungujú netransparentne, mnohé samosprávy nie sú ochotné zverejňovať dostatok materiálov a sprístupňovať obyvateľom rokovania komisií, dokonca sú prípady, že je snaha aj zastupiteľstvo v niektorých obciach vyhlásiť za neverejné, čo už je evidentne v rozpore aj so súčasným znením zákona, vzhľadom na tieto a pomerne rozsiahle skúsenosti ZOMOS víta a podporuje tento návrh novely zákona o obecnom zriadení. Včera som hovoril s predsedom ZOMOS-u Vladimírom Špánikom. A požiadal ma, aby som tu tlmočil názor ZOMOS-u, že táto novela je síce len malý krok, drobnosť, pretože v zákone o obecnom zriadení by sa toho žiadalo zmeniť oveľa viac, ale nepochybne je to krok správnym smerom, krok k väčšej transparentnosti, k vyššej účasti občanov na správe vecí verejných.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je založený na princípe, čo nie je tajné, je verejné. Znamená to, že každá informácia by mala byť prístupná verejnosti či už tým, že ju štát, štátne orgány a samospráva aktívne zverejnia samy od seba, alebo ju sprístupnia na žiadosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby s výnimkou tých informácií, pri ktorých je nejaký dôvod, aby takáto informácia zverejnená alebo sprístupnená nebola. Podobné niečo by bolo vhodné, keby sa stalo aj súčasťou fungovania verejnej správy a špeciálne samosprávy. Dnes už zastupiteľstvá sú verejné. A myslím si, že je žiaduce, aby boli verejné aj rokovania iných orgánov samosprávy, rád alebo predovšetkým komisií. Nie je to samoúčelné. Nie je to len o tých cudzích slovách transparentnosť, participácia. Má to význam aj pre fungovanie samosprávy ako takej, pretože zväčšuje to kontrolu a umožňuje to skvalitniť výstupy, s ktorými tieto orgány nakoniec prichádzajú.
V rozprave zazneli viaceré zaujímavé podnety. Určite je potrebné dopracovať ten návrh v druhom čítaní. Určite by bol ten návrh neúplný, pokiaľ by sa tam nedoplnila aj povinnosť zverejňovať materiály, ktoré idú na rokovanie orgánov, o ktorých je reč, čiže rád a komisií. Určite by bolo vhodné doplniť tam, že verejné majú byť aj výbory mestských častí v tých mestách, ktoré nemajú plnohodnotnú samosprávu na úrovni mestskej časti čiže Bratislavy a Košíc. Určite by bolo potrebné ošetriť verejnosť komisií aj na úrovni vyšších územných celkov. To je ale riešené v inom zákone. A teda z hľadiska legislatívnej čistoty by bolo vhodnejšie pripraviť nový návrh zákona, než dopĺňať to ako prílepok v druhom čítaní k tomuto návrhu. Ale to sú veci, ktoré sa ošetriť dajú, ak táto snemovňa posunie tento návrh do druhého čítania.
Chcel by som reagovať aj na niektoré výhrady, ktoré zazneli v rozprave, napríklad na to, že komisie alebo rady nemajú vlastne žiadnu rozhodovaciu právomoc, sú len poradným orgánom. Ak si pozrieme analógiu s celoštátnou úrovňou, tak výbory parlamentu tiež v zásade s nejakými výnimkami typu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií nemajú žiadnu rozhodovaciu právomoc a slúžia ako poradné orgány parlamentu. Napriek tomu nikomu nepríde zvláštne, a považujeme to už za samozrejmé, že rokovania výborov sú verejné s výnimkou takých rokovaní, kde zákon stanovuje, že sa trebárs rokuje o utajených skutočnostiach. Tam, pochopiteľne, verejné nie sú.
Komisie sú vlastne len pracovné orgány. To je tiež pravda. Ale kedy inokedy by sa občania, verejnosť mali zapájať do prípravy materiálov, ktoré sa dostanú na rokovanie zastupiteľstva, ktoré o nich potom rozhodne až v tej fáze, keď už je všetko hotové, keď je to pripravené, a na tom zastupiteľstve najprv vystúpia poslanci a potom zastupiteľstvo umožní alebo aj neumožní občanom sa vyjadriť až priamo na rokovaní zastupiteľstva, ale už je všetko pripravené, dohodnuté a veľmi ťažko zmeniteľné. Veď práve v tej fáze, keď sa materiály pripravujú, tak je dôvod, aby verejnosť, ktorá má záujem podieľať sa na správe vecí verejných, v tej-ktorej konkrétnej záležitosti sa mohla vyjadriť a svojím hlasom a pripomienkami ovplyvniť výslednú podobu návrhu, ktorý potom ide do zastupiteľstva.
Aby som si pomohol analógiou s celoštátnou úrovňou, tak presne takto je to aj pri príprave návrhov zákonov, pokiaľ ide o vládne návrhy zákonov. Existuje predsa medzirezortné pripomienkové konanie, v rámci ktorého sa verejnosť môže vyjadrovať k návrhom zákonov vo fáze, keď sú tieto návrhy pripravené ešte predtým, ako idú do vlády. Predkladateľ, ktorým je ministerstvo alebo iný štátny orgán, je povinný vyhodnotiť tieto pripomienky a dokonca v prípade, že im nechce vyhovieť, tak stačí, ak sa s nejakým názorom alebo pripomienkou stotožní 500 ľudí, ministerstvo musí rokovať s iniciátormi hromadnej pripomienky. Nemusí akceptovať ich názor. To je, samozrejme, zodpovednosť predkladateľa. Ale je povinné prerokovať hromadnú pripomienku a vysvetliť, odôvodniť svoj postoj.
Zaznel tu argument, prečo otvárať komisie občanom, veď predsa v komisiách sú zastúpené rôzne politické strany alebo poslanci z rôznych politických strán. No, áno, niekde pluralita existuje, ale sú mnohé mestá alebo obce, kde to s tou pluralitou nie je až také ružové, ktoré sú jednofarebné alebo tvorené nejakou koalíciou, kde opozícia je zastúpená iba veľmi, veľmi riedko. A to, že sú tam aj rôzne strany, neznamená, že občania, ktorí nie sú poslancami, nemajú štyri roky právo podieľať sa na správe vecí verejných, vyjadrovať sa. A teraz ja nehovorím o priamej demokracii, ja sa priznám, že ja nie som fanúšikom priamej demokracie, ale hovorím o participácii, o možnosti ľudí vyjadrovať sa k tomu, čo robí samospráva, čo robia štátne orgány.
Zaznel tu argument, že keď otvoríme komisie občanom, tak tam budú chodiť rôzni kverulanti, ktorí budú narúšať chod, budú tam vyrušovať. No, samozrejme, kverulanti existujú a kverulanti neprestanú existovať, ale ak by sme za bernú mincu zobrali samotnú existenciu kverulantov, tak to by sme potom museli revidovať významnú časť zákonov, ktoré upravujú občianske práva. Existujú kverulanti, ktorí zneužívajú zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Ale to nie je dôvod na to, aby sme zrušili infozákon alebo aby sme dali povinným osobám právo, aby svojvoľne rozhodovali, že túto žiadosť posúdia, túto žiadosť neposúdia. Možno s tým treba niečo robiť. To ja nespochybňujem, že je to problém, ale nie je to dôvod poprieť právo verejnosti na informácie, nie je to dôvod zrušiť infozákon alebo výrazne ho oklieštiť. Existujú kverulanti, ktorí sa sťažujú, ktorí vypisujú petície, ktorí zneužívajú zhromažďovacie právo alebo združovacie právo, ale nikoho snáď nenapadne, že toto by mal byť dôvod, prečo by sme mali zrušiť právo ľudí sťažovať sa, obracať sa na orgány verejnej moci a verejnej správy s petíciami, žiadosťami, návrhmi, že by sme mali zakázať možnosť zhromažďovať sa alebo združovať sa v občianskych združeniach či v politických stranách.
Posledná vec, ktorú by som chcel povedať. Jasné, existuje množstvo samospráv, ktoré už dnes majú verejné komisie. Neviem, či existujú aj verejné mestské rady. Ale prinajmenšom vo vzťahu ku komisiám existuje množstvo samospráv, ktoré takto postupujú a nebránia svojim obyvateľom, ale ani iným občanom, aby sa zúčastňovali na rokovaní komisií. Tiež nemám informácie, že by toto právo bolo nejako nadužívané alebo zneužívané. Ale existujú potom aj samosprávy, ktoré nič takéto neumožňujú, a dokonca aj samosprávy, ktoré sa tomu veľmi vehementne bránia a napriek tomu, že sa nájdu v daných zastupiteľstvách poslanci, ktorí s takýmto návrhom prichádzajú, tak odmietajú napríklad upraviť rokovací poriadok, aby komisie boli otvorené, aby sa ich mohli zúčastňovať občania. Ale to je potom otázka, že na čo sú zákony. Zákony predsa nie sú do dobrého počasia, zákony sú na to, aby upravili veci, ktoré nefungujú samy od seba. Keby sme žili v ideálnom svete, ľudia by boli anjeli, nikto by nekradol, nikto by nevraždil. No tak nebudeme potrebovať Trestný zákon, lebo nikto nebude porušovať zákon, nikto nebude ubližovať druhým, nikto nebude kradnúť, nepotrebujeme trestný čin krádeže zadefinovaný v Trestnom zákone. Zákony sa nerobia pre ideálny svet, ale pre reálny svet. A v tom reálnom svete je určite potrebné, aby sme vymedzili takúto vec, ako je otvorenosť rokovaní orgánov samosprávy a nielen zastupiteľstva, kde to takto funguje od samého začiatku a kde to považujeme už za samozrejmé a ani si nevieme predstaviť, že by to bolo inak, ale aj vo vzťahu ku komisiám a radám. Čiže tento návrh zákona ja určite podporím, považujem ho za veľmi užitočný a som presvedčený, že ak aj by neprišiel teraz, tak skôr či neskôr vývoj dospeje k tomu, že rokovania obecných komisií budú otvorené.
Ďakujem.
