Videokanál poslanca

Ďakujem pánu poslancovi Kresákovi za jeho vystúpenie. Takto nejako si predstavujem, že by mohol fungovať normálny parlament, že nie je len miestom prestreliek medzi koalíciou a opozíciou, ale aj miestom vecnej diskusie a vecnej analýzy a rozoberania návrhov zákonov bez nejakých priamych politických a apriórne zadefinovaných postojov, ale naozaj z hľadiska vecného.
K tomu, čo ste povedali, dovoľujem si vysloviť trochu iný názor ohľadom toho, že či to, čo sa žiada, čiže verejnosť rokovania komisií je len právo na informácie. Podľa mňa je tam silný aj ten aspekt práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí. A to, že nejaká aktivita, činnosť je uplatňovaním istého práva, predsa neznamená automatiky to, že to nie je aj uplatňovaním nejakého iného alebo dlhších viacerých práv. Napríklad zhromaždovacie právo alebo petičné právo tak isto slúžia uplatňovaniu práva na slobodu prejavu. Čiže je možné, že nejaká činnosť zasahuje aj viacej práv. A myslím, že tak je to aj v tomto prípade. Ak by to tak nebolo, tak vlastne to právo na informácie, ak by išlo iba oň, by sa celé dalo ošetriť tým, že budú nejaké veľkoplošné obrazovky na námestí, kde sa bude premietať či už prenos zo zasadnutí zastupiteľstva alebo zo zasadnutí komisií. Toto právo podľa mňa ale má slúžiť aj na to, aby obyvatelia mohli prípadne vystúpiť na rokovaní komisie, aj keď to, samozrejme, nemusí byť automatické, ale tak je to aj v prípade zastupiteľstiev.

Ďakujem. Pán poslanec Hrnko, vo vašom vystúpení ma veľmi zaujala myšlienka, že by sme mali voliť morálnych a čistých ľudí, nie bývalých politikov, lebo na nich je vždycky niečo také pochybné, ak som to dobre zachytil. Tak ma to trochu zaujalo práve preto, že vy ste boli 8 rokov politikom, potom ste nasledujúcich 16 rokov boli bývalým politikom, to, že by sa to dalo brať aj ako istá forma sebakritiky, a teraz ste zasa politikom.
Druhá vec, k tej tajnej voľbe. Je rozdiel, tajná voľba či je pre občanov, ktorí si volia svojich zástupcov, alebo je pre tých zástupcov, ktorých si občania zvolili. To je dramatický rozdiel. Ak sa vy nedokážete slobodne rozhodovať bez ohľadu na názor straníckych sekretariátov, je to vaša vec a váš problém, ja to dokážem a nemám s tým problém. A mali by ste to dokázať aj vy.
Posledná vec. Ja som sa vás ešte pred vystúpením spýtal na to, že či aj váš kandidát, a teda aj vy ako navrhovateľ vidíte rovnako kriticky a odmietavo obe totality, ktoré Slovensko zažilo v 20. storočí, aj tú fašistickú zo slovenského štátu Jozefa Tisa, aj tú komunistickú z nasledujúcich štyroch desaťročí, pretože toto je pre Ústav pamäti národa veľmi dôležité, úplne podstatné, lebo Ústav pamäti národa sa venuje obom týmto zločineckým režimom a ľudia, ktorí o ňom rozhodujú, ktorí majú akýkoľvek vplyv na jeho fungovanie, by mali mať rovnako kritický a odmietavý názor na obe totality, ktoré Slovensko zažilo v 20. storočí.

Ďakujem. Pani poslankyňa Jurinová tiež povedala, že úlohou Ústavu pamäti národa je mapovať obdobie neslobody, ktoré trvalo od roku 1939 do roku 1989 a ktoré zahŕňa oba totalitné režimy, čiže fašizmus aj komunizmus. A Ján Langoš bol preto takým dobrým šéfom Ústavu pamäti národa, pretože rovnako kriticky a odmietavo nazeral na obe totality z našej histórie 20. Storočia, na fašizmus aj komunizmus.
Viem, že rovnako odmietavý vzťah k obom totalitám má aj kandidátka pani Šípošová. Nie je mi jasné, keďže nepoznám toho druhého kandidáta, ale verím, že aj on sa rovnako kriticky pozerá na fašizmus aj komunizmus, aj na obdobie vojnového slovenského štátu, spojenca nacistického Nemecka, aj na komunistický režim z rokov 1948 až 1989. A možnože v tomto by nám mohol pomôcť pán Hrnko, ktorý je už pripravený na ďalšie vystúpenie v rozprave. A určite by ma zaujímal aj jeho názor, či rovnako kriticky vníma obe totality, ktoré Slovensko zažilo v 20. Storočí, a či rovnako odsudzuje Tisov slovenský štát ako komunizmus v socialistickom Česko-Slovensku.
Ďakujem.

Pán poslanec Osuský tu spomenul Jána Langoša, ktorý bol autorom zákona o pamäti národa a zároveň prvým šéfom Ústavu pamäti národa. Zhodou okolností včera uplynulo desať rokov od jeho tragickej smrti. Pred pár týždňami sme na pôde tohto parlamentu boli poučení, že minúta ticha sa nedrží za ľudí, ktorí zomreli alebo zahynuli dávnejšie, ale za aktuálne nešťastia alebo úmrtia. Takže nejdem navrhovať minútu ticha, ale myslím si, že je vhodné, správne a potrebné, aby sme si pamiatku a odkaz Jána Langoša pripomínali, pripomínali si ho nielen teraz, keď si pripomíname výročie jeho tragickej smrti, ale aj vo svojej reálnej činnosti. Ján Langoš bol najlepší možný človek na čelo takejto inštitúcie, pretože Slovensko má v dejinách svojej, teda v novodobej histórii dve totality, fašistickú a komunistickú. Obe boli zlé, obe páchali zločiny. Zločiny oboch je potrebné si pripomínať a k obom je potrebné byť rovnako kritický. Nech si už z toho každý vyvodí záver, aký chce v tejto voľbe. Mňa aj myšlienka na toto vedie tiež k rovnakému rozhodnutiu, že dám svoj hlas kandidátke pani Šípošovej (potlesk).

Ďakujem obom kolegom za reakcie.
Budem reagovať teda na faktickú poznámku pani poslankyne Antošovej. Nemyslím si, že moje vyjadrenie na adresu ZMOS bolo dehonestujúce. Ja som iba konštatoval, že ZMOS zastupuje záujmy starostov a primátorov, pretože jedna vec je, čo má niekto napísané na papieri v štatúte, v stanovách a podobne, a druhá vec je realita a realita je taká, že možno nie na 100 %, ale teda z veľkej časti, z veľmi veľkej časti, z dominantnej časti ZMOS nezastupuje samosprávu v jej oboch základných zložkách, teda aj poslancov zastupiteľstiev, ale predovšetkým starostov a primátorov. A na tom neni nič dehonestujúce. Starostovia a primátori majú mandát z priamych volieb, sú to legitímni predstavitelia svojich obcí. Čiže nepovedal som to dehonestujúco, ale povedal som to konštatujúco.
K tomu, že ako môžem hovoriť za predsedu ZMOS-u. Tak tam evidentne došlo k nedorozumeniu. A teda snažil som sa o tom hovoriť aj vo svojom vystúpení. Nehovoril som názor vysokého predstaviteľa alebo teda predsedu ZMOS-u, ale ZOMOS-u, ZMOS je Združenie miest a obcí Slovenska, ZOMOS je Združenie občanov miest a obcí Slovenska. A teda aj som spomínal, že hovorím názor predsedu ZOMOS-u Vladimíra Špánika, keďže Vladimír Špánik, ako niektorí z nás vedia, nie je predsedom ZMOS-u, predsedom ZMOS-u, ako ešte viac nás určite vie, je pán Michal Sýkora. Takže to je len toľko na objasnenie týchto dvoch veľmi podobných skratiek, za ktorými sa skrývajú podobné názvy, ale teda dosť odlišný obsah.
Ďakujem.

Vážená pani predkladateľka, vážená pani predsedajúca a pán predsedajúci práve sa striedajúci, kolegyne a kolegovia, takmer by som bol zabudol, ale, našťastie, som si spomenul, aj ja vyzývam pána ministra Kaliňáka, aby odstúpil zo svojej funkcie, lebo je neprijateľné, aby v takejto vysokej štátnej funkcii bol niekto, kto je podozrivý z prepojení na organizovaný zločin (potlesk).
Už niekoľkokrát v rozprave a vo faktických poznámkach zaznelo, že pred predložením takéhoto návrhu zákona by mali predkladatelia rokovať so ZMOS-om alebo by sme mali počuť, čo si o tom myslí ZMOS, už tu zaznelo vo vystúpení kolegu Viskupiča, že sú aj iné organizácie, ktoré sa zaoberajú samosprávou, napríklad ZOMOS. A ten na tento návrh novely názor má. ZMOS čiže Združenie miest a obcí Slovenska, znie to veľmi honosne. A je vnímaný ako reprezentant celej samosprávy. Ale v podstate je to organizácia starostov a primátorov. Nie je na tom nič zlé, ale nedá sa povedať, že by zastupoval celú samosprávu, pretože v jeho doterajšom pôsobení jasne dominuje tá línia na potreby, názory a záujmy starostov a primátorov. Nespochybňujem, majú mandát, ale samosprávu netvoria iba starostovia a primátori. Tvoria ju aj zastupiteľstvá, ktoré majú veľmi často iný názor, iné postavenie. A myslím si, že poslancov zastupiteľstiev ZMOS nezastupuje, ale samospráva, to nie sú len poslanci a starostovia alebo primátori, samospráva, to sú aj samotní občania. Dnes doobeda tu vystúpil pán prezident Andrej Kiska. A okrem iného nám povedal, že nie ľudia sú tu pre štát, ale štát je tu pre ľudí. A takisto platí, že nie ľudia sú tu pre samosprávy, ale samosprávy sú tu pre ľudí.
Združenie občanov, miest a obcí Slovenska – ZOMOS – je iná organizácia ako ZMOS a zastupuje niektorých občanov, aktivistov alebo poslancov obecných či mestských zastupiteľstiev, ktorí sa snažia vo svojich obciach a mestách zlepšovať správu vecí verejných. A vzhľadom na problémy, s ktorými sa stretávajú vrátane toho, že mnohé samosprávy fungujú netransparentne, mnohé samosprávy nie sú ochotné zverejňovať dostatok materiálov a sprístupňovať obyvateľom rokovania komisií, dokonca sú prípady, že je snaha aj zastupiteľstvo v niektorých obciach vyhlásiť za neverejné, čo už je evidentne v rozpore aj so súčasným znením zákona, vzhľadom na tieto a pomerne rozsiahle skúsenosti ZOMOS víta a podporuje tento návrh novely zákona o obecnom zriadení. Včera som hovoril s predsedom ZOMOS-u Vladimírom Špánikom. A požiadal ma, aby som tu tlmočil názor ZOMOS-u, že táto novela je síce len malý krok, drobnosť, pretože v zákone o obecnom zriadení by sa toho žiadalo zmeniť oveľa viac, ale nepochybne je to krok správnym smerom, krok k väčšej transparentnosti, k vyššej účasti občanov na správe vecí verejných.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je založený na princípe, čo nie je tajné, je verejné. Znamená to, že každá informácia by mala byť prístupná verejnosti či už tým, že ju štát, štátne orgány a samospráva aktívne zverejnia samy od seba, alebo ju sprístupnia na žiadosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby s výnimkou tých informácií, pri ktorých je nejaký dôvod, aby takáto informácia zverejnená alebo sprístupnená nebola. Podobné niečo by bolo vhodné, keby sa stalo aj súčasťou fungovania verejnej správy a špeciálne samosprávy. Dnes už zastupiteľstvá sú verejné. A myslím si, že je žiaduce, aby boli verejné aj rokovania iných orgánov samosprávy, rád alebo predovšetkým komisií. Nie je to samoúčelné. Nie je to len o tých cudzích slovách transparentnosť, participácia. Má to význam aj pre fungovanie samosprávy ako takej, pretože zväčšuje to kontrolu a umožňuje to skvalitniť výstupy, s ktorými tieto orgány nakoniec prichádzajú.
V rozprave zazneli viaceré zaujímavé podnety. Určite je potrebné dopracovať ten návrh v druhom čítaní. Určite by bol ten návrh neúplný, pokiaľ by sa tam nedoplnila aj povinnosť zverejňovať materiály, ktoré idú na rokovanie orgánov, o ktorých je reč, čiže rád a komisií. Určite by bolo vhodné doplniť tam, že verejné majú byť aj výbory mestských častí v tých mestách, ktoré nemajú plnohodnotnú samosprávu na úrovni mestskej časti čiže Bratislavy a Košíc. Určite by bolo potrebné ošetriť verejnosť komisií aj na úrovni vyšších územných celkov. To je ale riešené v inom zákone. A teda z hľadiska legislatívnej čistoty by bolo vhodnejšie pripraviť nový návrh zákona, než dopĺňať to ako prílepok v druhom čítaní k tomuto návrhu. Ale to sú veci, ktoré sa ošetriť dajú, ak táto snemovňa posunie tento návrh do druhého čítania.
Chcel by som reagovať aj na niektoré výhrady, ktoré zazneli v rozprave, napríklad na to, že komisie alebo rady nemajú vlastne žiadnu rozhodovaciu právomoc, sú len poradným orgánom. Ak si pozrieme analógiu s celoštátnou úrovňou, tak výbory parlamentu tiež v zásade s nejakými výnimkami typu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií nemajú žiadnu rozhodovaciu právomoc a slúžia ako poradné orgány parlamentu. Napriek tomu nikomu nepríde zvláštne, a považujeme to už za samozrejmé, že rokovania výborov sú verejné s výnimkou takých rokovaní, kde zákon stanovuje, že sa trebárs rokuje o utajených skutočnostiach. Tam, pochopiteľne, verejné nie sú.
Komisie sú vlastne len pracovné orgány. To je tiež pravda. Ale kedy inokedy by sa občania, verejnosť mali zapájať do prípravy materiálov, ktoré sa dostanú na rokovanie zastupiteľstva, ktoré o nich potom rozhodne až v tej fáze, keď už je všetko hotové, keď je to pripravené, a na tom zastupiteľstve najprv vystúpia poslanci a potom zastupiteľstvo umožní alebo aj neumožní občanom sa vyjadriť až priamo na rokovaní zastupiteľstva, ale už je všetko pripravené, dohodnuté a veľmi ťažko zmeniteľné. Veď práve v tej fáze, keď sa materiály pripravujú, tak je dôvod, aby verejnosť, ktorá má záujem podieľať sa na správe vecí verejných, v tej-ktorej konkrétnej záležitosti sa mohla vyjadriť a svojím hlasom a pripomienkami ovplyvniť výslednú podobu návrhu, ktorý potom ide do zastupiteľstva.
Aby som si pomohol analógiou s celoštátnou úrovňou, tak presne takto je to aj pri príprave návrhov zákonov, pokiaľ ide o vládne návrhy zákonov. Existuje predsa medzirezortné pripomienkové konanie, v rámci ktorého sa verejnosť môže vyjadrovať k návrhom zákonov vo fáze, keď sú tieto návrhy pripravené ešte predtým, ako idú do vlády. Predkladateľ, ktorým je ministerstvo alebo iný štátny orgán, je povinný vyhodnotiť tieto pripomienky a dokonca v prípade, že im nechce vyhovieť, tak stačí, ak sa s nejakým názorom alebo pripomienkou stotožní 500 ľudí, ministerstvo musí rokovať s iniciátormi hromadnej pripomienky. Nemusí akceptovať ich názor. To je, samozrejme, zodpovednosť predkladateľa. Ale je povinné prerokovať hromadnú pripomienku a vysvetliť, odôvodniť svoj postoj.
Zaznel tu argument, prečo otvárať komisie občanom, veď predsa v komisiách sú zastúpené rôzne politické strany alebo poslanci z rôznych politických strán. No, áno, niekde pluralita existuje, ale sú mnohé mestá alebo obce, kde to s tou pluralitou nie je až také ružové, ktoré sú jednofarebné alebo tvorené nejakou koalíciou, kde opozícia je zastúpená iba veľmi, veľmi riedko. A to, že sú tam aj rôzne strany, neznamená, že občania, ktorí nie sú poslancami, nemajú štyri roky právo podieľať sa na správe vecí verejných, vyjadrovať sa. A teraz ja nehovorím o priamej demokracii, ja sa priznám, že ja nie som fanúšikom priamej demokracie, ale hovorím o participácii, o možnosti ľudí vyjadrovať sa k tomu, čo robí samospráva, čo robia štátne orgány.
Zaznel tu argument, že keď otvoríme komisie občanom, tak tam budú chodiť rôzni kverulanti, ktorí budú narúšať chod, budú tam vyrušovať. No, samozrejme, kverulanti existujú a kverulanti neprestanú existovať, ale ak by sme za bernú mincu zobrali samotnú existenciu kverulantov, tak to by sme potom museli revidovať významnú časť zákonov, ktoré upravujú občianske práva. Existujú kverulanti, ktorí zneužívajú zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Ale to nie je dôvod na to, aby sme zrušili infozákon alebo aby sme dali povinným osobám právo, aby svojvoľne rozhodovali, že túto žiadosť posúdia, túto žiadosť neposúdia. Možno s tým treba niečo robiť. To ja nespochybňujem, že je to problém, ale nie je to dôvod poprieť právo verejnosti na informácie, nie je to dôvod zrušiť infozákon alebo výrazne ho oklieštiť. Existujú kverulanti, ktorí sa sťažujú, ktorí vypisujú petície, ktorí zneužívajú zhromažďovacie právo alebo združovacie právo, ale nikoho snáď nenapadne, že toto by mal byť dôvod, prečo by sme mali zrušiť právo ľudí sťažovať sa, obracať sa na orgány verejnej moci a verejnej správy s petíciami, žiadosťami, návrhmi, že by sme mali zakázať možnosť zhromažďovať sa alebo združovať sa v občianskych združeniach či v politických stranách.
Posledná vec, ktorú by som chcel povedať. Jasné, existuje množstvo samospráv, ktoré už dnes majú verejné komisie. Neviem, či existujú aj verejné mestské rady. Ale prinajmenšom vo vzťahu ku komisiám existuje množstvo samospráv, ktoré takto postupujú a nebránia svojim obyvateľom, ale ani iným občanom, aby sa zúčastňovali na rokovaní komisií. Tiež nemám informácie, že by toto právo bolo nejako nadužívané alebo zneužívané. Ale existujú potom aj samosprávy, ktoré nič takéto neumožňujú, a dokonca aj samosprávy, ktoré sa tomu veľmi vehementne bránia a napriek tomu, že sa nájdu v daných zastupiteľstvách poslanci, ktorí s takýmto návrhom prichádzajú, tak odmietajú napríklad upraviť rokovací poriadok, aby komisie boli otvorené, aby sa ich mohli zúčastňovať občania. Ale to je potom otázka, že na čo sú zákony. Zákony predsa nie sú do dobrého počasia, zákony sú na to, aby upravili veci, ktoré nefungujú samy od seba. Keby sme žili v ideálnom svete, ľudia by boli anjeli, nikto by nekradol, nikto by nevraždil. No tak nebudeme potrebovať Trestný zákon, lebo nikto nebude porušovať zákon, nikto nebude ubližovať druhým, nikto nebude kradnúť, nepotrebujeme trestný čin krádeže zadefinovaný v Trestnom zákone. Zákony sa nerobia pre ideálny svet, ale pre reálny svet. A v tom reálnom svete je určite potrebné, aby sme vymedzili takúto vec, ako je otvorenosť rokovaní orgánov samosprávy a nielen zastupiteľstva, kde to takto funguje od samého začiatku a kde to považujeme už za samozrejmé a ani si nevieme predstaviť, že by to bolo inak, ale aj vo vzťahu ku komisiám a radám. Čiže tento návrh zákona ja určite podporím, považujem ho za veľmi užitočný a som presvedčený, že ak aj by neprišiel teraz, tak skôr či neskôr vývoj dospeje k tomu, že rokovania obecných komisií budú otvorené.
Ďakujem.

Ďakujem. Reagujem na vystúpenie pána poslanca Gábora Gála. Myslím si, že v tom vystúpení zazneli viaceré zaujímavé podnety. Určite a všetkými desiatimi podporujem ten zámer, že nestačí otvoriť rokovanie komisií a rady verejnosti, ale je potrebné aj zverejňovať materiály, program, aby sa verejnosť mala možnosť oboznámiť s tým, o čom príslušný orgán rokuje. Rovnako by bolo potrebné túto povinnosť upraviť aj vo vzťahu k rokovaniam zastupiteľstva, kde tiež nie je vždy a všade úplnou samozrejmosťou, že sú v dostatočnom predstihu zverejňované materiály, ktoré idú na rokovanie zastupiteľstva.
Pokiaľ ide o tie ďalšie námety, ktoré tam zazneli, že by sa to malo vzťahovať aj na regionálnu samosprávu, teda na vyššie územné celky, vecne s tým súhlasím, ale je to iný zákon. Čiže ak sa Národná rada rozhodne, že upraví to aj vo vzťahu k vyšším územným celkom, tak za logickejšie a správnejšie by som považoval spraviť to osobitnou novelou, ako teraz k tomuto návrhu novely prilepiť ďalší článok, ktorým by sa to upravovalo.
A posledná vec. Pokiaľ ide tie mestské časti, tak tam som nie celkom rozumel, čo sa namieta, pretože pokiaľ ide o mestské časti Bratislavy a Košíc, teda dvoch miest, ktoré majú zriadenú samosprávu aj na úrovni mestských častí, teda plnohodnotnú samosprávu, tak na tú by sa vzťahovala aj táto všeobecná úprava, pokiaľ to bude v zákone o obecnom zriadení, pokiaľ ide o mestské časti iných miest, kde sú výbory, tak tam, myslím, tie bývajú verejné.