Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, problém, ktorý chce predkladaný návrh na vydanie zákona o podpore zachovania územia s rozptýleným územím a jeho obyvateľov, čiže tzv. laznícky zákon, riešiť, tu nepochybne existuje. Avšak riešenie, ktoré tento predložený návrh zákona ponúka, je podľa môjho názoru nesystémové a je to snaha selektívne podporovať vybrané obce s roztrateným osídlením a ich obyvateľov.
Na Slovensku máme oveľa väčší problém, ktorý sa týka obcí a ktorého súčasťou alebo jedným z prejavov je aj ten už zmienený problém, a riešeniu tohto problému sa dlhodobo vyhýbame. Na Slovensku prevládajú populačne malé obce, ktoré sú rozpočtovo, teda finančne natoľko slabé, že nie sú schopné občanom poskytovať základné služby, nehovoriac už o kvalite tých služieb. Máme dokonca už aj prípady, ako je napríklad obec Ondávka, ktorá má približne 20 obyvateľov a kde samospráva už nefunguje vôbec, už tam nie záujem obyvateľov týchto obcí kandidovať na poslancov a starostov, pretože v obci s ročným rozpočtom na úrovni rozpočtu jednej domácnosti sa nedá urobiť pre občanov z takejto pozície de facto nič.
Tento problém podľa môjho názoru treba riešiť koncepčne, komunálnou reformou alebo municipalizáciou, nie selektívne lazníckym zákonom.
A chcel by som povedať niečo na tému, ako vidím ten problém a ako vidím jeho skutočné riešenie, a budem vychádzať z analýz, štúdií a článkov môjho kolegu z Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika Dušana Slobodu, ktorý je momentálne mojím poslaneckým asistentom. A ako alternatívu k riešeniam typu laznícky zákon vidím predovšetkým dve veci, štíhlejšiu samosprávu a silnejšiu samosprávu.
Štíhlejšia samospráva znamená už tú spomínanú komunálnu reformu alebo municipalizáciu, čiže spájanie obcí do väčších samosprávnych celkov. Dve tretiny našich obcí majú menej ako tisíc obyvateľov, pričom v nich žije len zhruba šestina slovenskej populácie. Populačne malé obce majú malé rozpočty a minimálnu šancu rozvíjať sa a plniť dôsledne kompetencie, na ktoré nikdy nedostali toľko zdrojov, koľko si tie kompetencie vyžadujú. Nehovoriac už o tom, že čím menšia obec, tým relatívne vyššie náklady na jej správu a tým menší podiel - opäť relatívne - je možné použiť na plnenie si kompetencií a poskytovanie služieb obyvateľom.
Na Slovensku nájdeme aj územia, v ktorých dominujú takéto malé a slabé obce. Je to najmä juh stredného Slovenska a severovýchod Slovenska. Ide o územia, v ktorých je vysoká nezamestnanosť, ide o územia, z ktorých ľudia utekajú preč, populácia starne a vymiera. Ani rast podpory extrémistov v takýchto opomínaných regiónoch nie je nejako prekvapujúci. Za tento stav je zodpovedný v prvom rade štát a centrálna vláda, keďže samosprávy majú len veľmi obmedzené možnosti, ako tieto problémy riešiť. A samospráva ten základný..., a štát alebo vláda ten základný problém nerieši.
Vo väčšine krajín Európskej únie prebehla municipalizácia, čiže zlučovanie obcí do väčších a silnejších samosprávnych celkov. Niet príkladu takej krajiny, v ktorej by municipalizácia na miestnej úrovni neprebehla, a zároveň v nej nemajú zavedený druhý regionálny stupeň samosprávy. Reforma miestnej a regionálnej samosprávy musia byť previazané. Samospráva v území je rozdrobená a slabá, štát bol v území po realizácii ESO, naopak, posilnený, keďže došlo k akejsi reinkarnácii okresných štruktúr, okresných úradov na čele so silnými prednostami. A pri decentralizácii kompetencií z centrálnej vlády na samosprávy neboli pridelené financie podľa toho, čo si ktorá kompetencia reálne vyžaduje, ale podľa toho, koľko zdrojov na ne v tej dobe, keď sa to dialo, vynakladal štát.
Existujú už aj prepracované návrhy, ako by komunálna reforma mohla a mala vyzerať. A, samozrejme, že tých možných predstáv je viac. Môže ich byť 160, ale môže ich byť 300 alebo 500. Určite by ich nemalo byť takmer 3 000, ako je to dnes s počtom obcí. Môžu byť zvolené a použité rôzne kritériá na, na to, akým spôsobom alebo na základe čoho sa majú obce zlučovať. Môže byť uplatnený rôzny postup, ako k tomu nižšiemu počtu dospieť. A ten nižší počet samospráv neznamená zánik tých pôvodných obcí. Neznamená, že by sa tie obce mali vyľudniť, že by ľudia mali odtiaľ odísť. Neznamená to dokonca ani to, že by, že by tie obce mali stratiť svoju súčasnú identitu. Tú si, samozrejme, môžu a majú ponechať. Ide len o to, akým spôsobom bude na tom území uplatňovaná správa vecí verejných a pri nižšom, podstatne nižšom počte samosprávnych jednotiek, municipalít, tá správa bude môcť byť vykonávaná efektívnejšie a bude môcť byť vykonávaná tak, že sa oveľa viac prostriedkov použije na poskytovanie služieb obyvateľom.
Tá druhá vec, silnejšia samospráva, kde ruka v ruka s tým prvým problémom ale znamená predovšetkým to, že treba inak rozdeliť verejné financie, zobrať centrálnej vláde a pridať samosprávam. Ak sa pozreme na rozpočty samospráv, nijako dramaticky sa od zavedenia fiškálnej decentralizácie v roku 2004 nenafúkli. Čiže tzv. modelizačný dlh sa logicky v niektorých obciach a mestách ďalej len nabaľuje, v iných sa odbúrava len veľmi pomaly.
Za tento stav, napríklad za stav našich ciest však nemožno viniť len samosprávy alebo dokonca primárne samosprávy. Ak si porovnáme výdavky centrálnej vlády za roky 2008 a 2015, stúpli zhruba o polovicu. Oproti tomu výdavky miestnych a regionálnych samospráv za rovnaké obdobie stúpli zhruba o desatinu. Centrálna vláda nafúkla svoje výdavky o polovicu, samosprávy o desatinu. Centrálna vláda rastie z hľadiska výdavkov a navyše nabaľuje dlh. Samosprávy sú aj v tomto priškrtené a na celkovom dlhu verejnej správy sa podieľajú len zruba 5 %. Naďalej teda platí, že miestne a regionálne samosprávy ako celok sa na celkovom verejnom dlhu Slovenskej republiky podieľajú len nepatrne. Nie samosprávy, ale centrálna vláda je tým hráčom, na ktorého by sa malo ukazovať a hroziť zdvihnutým prstom, pokiaľ ide o rast verejného dlhu, ktorý budú musieť zaplatiť v konečnom dôsledku zasa len občania, daňovníci. Taktiež platí, že keď sa pozrieme na verejné výdavky samospráv a centrálnej vlády pred krízou a dnes, samospráva má k dispozícii len nepatrne viac zdrojov, kým centrálna vláda nafúkla svoje výdavky o polovicu.
V situácii, keď je v štáte - a v štáte, ktorý je z hľadiska právomocí pomerne decentralizovaný - takáto veľká disproporcia a samosprávy ako celok nedisponujú dostatočným balíkom zdrojov na riadne plnenie svojich úloh v prospech občanov, kým štát v podstate rozhadzuje čoraz viac, by bolo namieste presunúť časť zdrojov, ktorými dnes disponuje štát, na samosprávy. Tie na rozdiel od centrálnej správy, centrálnej vlády ako celok, zdôrazňujem, že ako celok, hospodária s verejnými financiami oveľa rozumnejšie. Aj keď problémy existujú, pochopiteľne, aj na úrovni samosprávy. Aj samosprávy majú svojich malých Bašternákov a Kaliňákov. Ale v porovnaní s tým, čo sa deje na centrálnej úrovni, sú samosprávy stále ešte lepším gazdom, pretože štát dobrým gazdom nielen v porovnaní so súkromným sektorom, ale ani v porovnaní so samosprávou veru nie je. A preto ho treba oslabiť a na jeho úkor posilniť samosprávy.
Aby sa to však mohlo udiať, aby to malo nejaký zmysel, tak je najprv potrebné, samozrejme, urobiť tú municipalizáciu, pretože nie je možné efektívne posunúť samosprávy pri tom súčasnom počte 3 000 obcí.
Potom, ak budeme mať silnejšiu miestnu samosprávu, je, samozrejme, možné vrátiť sa aj k téme regionálnej samosprávy. Možno ste zaregistrovali, že trenčiansky primátor Richard Rybníček, ktorý avizoval, že má v úmysle založiť novú politickú stranu, ako jednu zo svojich hlavných myšlienok nadniesol vytvorenie kantónov, čiže nejakých silných územných celkov, ktoré by, ktoré by boli oveľa silnejšie ako dnešné kraje. V podstate z hľadiska územného členenia aj z hľadiska tej myšlienky je to návrat k tým pôvodným historickým župám, čiže prirodzeným regiónom. A ten názov je nepodstatný, lebo to, čomu dnes hovoríme župy, teda samosprávne kraje s tými pôvodnými a reálnymi župami veľa spoločného nemá. A zmena územného členenia a premietnutie, premietnutie zmien aj do regionálnej samosprávy je, samozrejme, dôležité. Ale oveľa, oveľa podstatnejšia je tá municipalizácia, komunálna reforma, zníženie počtu obcí a ich reálne posilnenie. Zmena územného členenia a prípadná zmena vzťahu medzi miestnou a regionálnou samosprávou vrátane úprav vo volebnom systéme je iba to sekundárne.
Ak sa teda touto optikou pozrieme na predložený návrh zákona, tak z hľadiska toho prvého kritéria, štíhlejšia samospráva, nejde tým smerom, pretože nijako nemôže napomôcť komunálnej reforme, práve naopak. Ak by začalo fungovať riešenie, ktoré ponúka návrh zákona, tak by to dokonca mohlo pomôcť zabetónovať a zakonzervovať súčasný stav. A ten súčasný stav nie je dobrý a treba ho zmeniť.
A silnejšiu samosprávu to tiež nebude znamenať. Ak by sa to realizovalo, tak možno obce by mali viac peňazí, keby sme to zobrali štatisticky, ale boli by to iba niektoré obce a neboli by to peniaze, o ktorých by tie obce rozhodovali nejakým vlastným uvážením, ale obce by tam fungovali iba akýsi, ako akýsi prietokový ohrievač, ktorý posúva peniaze z jednej kôpky na druhú.
To, že sa na Slovensku nerealizuje komunálna reforma a neriešia sa tie podstatné problémy, ktoré obce aj samosprávy majú, to, samozrejme, nie je vina predkladateľov návrhu zákona, pána Fecka ani jeho kolegov, ktorí s tým prišli v minulosti, toto je vec, ktorá sa nedá ošetriť nejakým poslaneckým návrhom zákona, aj keď tento poslanecký návrh má úctyhodné rozmery a je komplexne vystavaný, čiže nie je to ten jednovetový alebo jednoslovný návrh zákona. Ale to by bolo priveľké sústo pre akéhokoľvek poslanca alebo skupinu poslancov.
Municipalizácia a posilnenie samospráv musí byť veľká reforma. Musí existovať odhodlaná vládna garnitúra s jasnou predstavou a vôľou takúto reformu realizovať a taká tu, žiaľ, na Slovensku od novembra ’89 ešte nebola. Čiže táto kritika nie je kritikou súčasnej vlády Roberta Fica, pretože tie predchádzajúce vlády sa nelíšili vôľou komunálnu reformu robiť, líšili sa akurát záujmom o nej aspoň diskutovať a uvažovať alebo ani to nie.
Doteraz sa o municipalizácii a komunálnej reforme hovorí najmä v odborných kruhoch, v niektorých, v niektorých mimovládnych organizáciách. Municipalizácia má podporu napríklad Združenia obcí..., miest a obcí Slovenska (pozn. red.: správne má byť Združenia obyvateľov miest a obcí Slovenska), ktoré, ktoré združuje aktivistov, komunálnych poslancov niektorých. Doteraz existuje vážna obava, ako sa k tej téme postaví ZMOS, teda Združenie miest a obcí Slovenska. A existuje obava, že narazí snaha urobiť dôslednú komunálnu reformu na veľký odpor samospráv a ich reprezentanta, ZMOS-u.
Ja som v auguste absolvoval cestu po východnom Slovensku s predsedom Združenia obcí, miest a obcí Slovenska (pozn. red.: správne má byť Združenia obyvateľov miest a obcí Slovenska) Vladimírom Špánikom a s tu už zmieneným Dušanom Slobodom z Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika a stretávali sme sa aj s predstaviteľmi samospráv, aj so starostami, aj s poslancami, aj s aktivistami. A chodili sme predovšetkým po tých problémových obciach, kde samospráva nijako, nijako nefunguje a má nejaké, má nejaké problémy. A v rámci toho sme sa stretli aj s pánom Michalom Sýkorom, starostom Štrby a predsedom Združenia miest a obcí Slovenska, a rozprávali sme sa o všetkom možnom a rozprávali sme sa aj o municipalizácii. A ja som bol veľmi milo prekvapený jeho otvorenosťou a jeho prístupom k tejto téme. Z toho rozhovoru som nadobudol pocit, že ani ZMOS nebude a priori proti. Samozrejme, že ZMOS, ktorý reprezentuje samosprávy, a teda najmä v rámci nich najmä starostov a vrátane starostov tých malých obcí, ktorých by sa municipalizácia nutne dotkla, a znamenalo by, že po nej by už v rámci nich neexistovala plnohodnotná samospráva, ale tá samospráva by sa vykonávala na nejakej vyššej úrovni municipalít, ktorých by bolo menej. Tak, samozrejme, že ZMOS zo svojej povahy nemôže byť iniciátorom a hlavným ťahúňom tejto témy. Ale tiež si uvedomuje problémy, ktoré súčasná roztrieštenosť samospráv spôsobuje. Tiež si uvedomuje, že je to potrebné nejako riešiť a že municipalizácia alebo komunálna reforma sú veci, ktoré by, ktoré by pomohli slovenských obciam a ich obyvateľom. A aj ZMOS je pripravený o tejto téme hovoriť a konštruktívne sa dá zapojiť do debaty a do predstáv o tom, ako by mala vyzerať.
Teraz už len nájsť tú vládnu garnitúru, ktorá bude mať víziu, že spraví municipalizáciu, ktorá bude mať jasnú predstavu o tom, ako ju spraviť, a ktorá bude mať aj reálnu vôľu ju urobiť.
Ďakujem.
