Videokanál poslanca

Pani poslankyňa Zemanová, oceňujem to vystúpenie. Na rozdiel od predrečníka si myslím, že aj keď je našou úlohou prijímať dobré zákony a schvaľovať dobré zmluvy, tak by sme to mali robiť v stave maximálnej informovanosti, a teda mali by sme mať k dispozícii všetky informácie, ktoré k danej téme máme mať. Preto majú návrhy zákonov dôvodové zmluvy (pozn. red.: správne má byť "správy"), preto sa o zákonoch aj o zmluvách v parlamente vedie rozprava a neschvaľujú sa len tak, že prídu a poslanci to odmávajú. Čiže požiadavka na viac informácií je úplne legitímna. Otázne je, že čo všetko ďalšie sme schopní sa dozvedieť o tejto téme do októbra, ale tá požiadavka sama osebe je podľa môjho názoru legitímna a ja ju určite podporím.
A jedna technická vec. To, že sa o tom návrhu bude hlasovať, keď sa bude hlasovať o iných veciach, teda myslím o tom procedurálnom návrhu na odloženie, toho sa netreba nijako špeciálne dožadovať, vyplýva to priamo zo zákona o rokovacom poriadku, ktorý v čl. 38 ods. 3 hovorí, že o procedurálnom návrhu, ktorý nemá zrejmú podporu Národnej rady, dá predsedajúci hlasovať ihneď. Ak pri hlasovaní predsedajúci zistí, že Národná rada nie je schopná uznášať sa, pokračuje sa v rokovaní podľa programu, v takom prípade o procedurálnom návrhu, ktorý nestratil opodstatnenie, dá predsedajúci hlasovať opäť vtedy, keď bude Národná rada schopná uznášať sa. Čiže predpokladám, že hneď o jedenástej, keď budeme hlasovať, tak toto by mala byť prvá vec, o ktorej budeme hlasovať, ak máme postupovať v súlade so zákonom o rokovacom poriadku.
Ďakujem.

Pán poslanec Matovič, je fajn, že koalícia nevidí problém so živnostníkmi. Ja nejaké problémy so živnostníkmi vidím. Ale v kontexte tohto návrhu otázka je, ako rozlíšiť tých nútených alebo údajne nútených tých dobrovoľných, ktorí to robia zo svojho slobodného rozhodnutia a živnostníci, ktorí sú živnostníkmi, by podľa môjho názoru ani týmto, ani žiadnym iným opatrením, ani zákonnou normou nemali byť tlačení do toho, aby zmenili svoj vzťah na zamestnanecký vzťah.
Je ale pravda, že medzi ochranou zamestnancov a ochranou živnostníkov na jednej strane pred nevyplatením mzdy a na druhej strane pred nevyplatením živnosti existuje značná disproporcia, ak sa teda bavíme o trestnoprávnom aspekte. Ak predkladatelia návrhu argumentujú jeho sociálno-demokratickým charakterom a cítením, tak chápem, že je to apel na SMER, ale nie je to niečo, čo by u mňa veľmi rezonovalo. Ale možno je na tej myšlienke, že dať, dať to do väčšieho súladu, nevyplatenie mzdy a nevyplatenie faktúry do nejakého väčšieho súladu, len je otázka, či to nespraviť inak, či to nespraviť tým, že trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného by nebol trestným činom.
A tu si dovolím poukázať na ústavu, článok 17 ods. 2, ktorý v druhej vete hovorí, že: "Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre jeho neschopnosť dodržiavať zmluvný záväzok." Neschopnosť zaplatiť faktúru je neschopnosť dodržiavať zmluvný záväzok, svojím spôsobom aj nezaplatenie, nezaplatenie mzdy a jedna vec je potom podvod, ktorý sa tam môže udiať a druhá vec je neschopnosť plniť záväzky, čo by asi... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Osuský, chcel by som sa vyjadriť k tej časti, v ktorej si reagoval na predchádzajúce vystúpenie pána poslanca Petráka o tých účelovo vybraných rodičov do rád škôl verzus demokraticky vybraných predstaviteľov územnej samosprávy, čo vlastne akoby spochybňovalo záujem rodičov o kvalitu vzdelávania. Isteže sú aj takí, ktorým je to jedno, takí, ktorým ide iba o známky, ale rovnako existujú aj samosprávy, starostovia a poslanci zastupiteľstiev, ktorým je to v zásade jedno a ktorým nezáleží na tom, aké kvalitné je vzdelávanie v škole v ich zriaďovateľskej pôsobnosti. Našli by sme také aj onaké prípady.
Diskutujeme tu, ľudia, ktorí majú nejaké vlastné skúsenosti s fungovaním školstva a procesu výberu riaditeľov, či už ako zriaďovatelia, alebo členovia rád škôl. A ja mám skúsenosti z rád škôl, nie jednej, od materských cez základných až po stredné. Pripúšťam, že moje skúsenosti nie sú univerzálne platné, ale na druhej strane nebudem generalizovať z jedného prípadu.
A moja skúsenosť je taká, že z členov rady školy sú tými aktívnejšími, intenzívnejšie sa zaujímajúcimi, informovanejšími a kompetentnejšími práve učitelia, potom rodičia a nepedagogickí zamestnanci školy a až na poslednom mieste bývajú zástupcovia zriaďovateľa, teda obvykle poslanci. Česť výnimkám. Aj poslanci sú rôzni.
Ale či už to hodnotíme z hľadiska účasti alebo akéhokoľvek iného kritéria, tak poslanci sú podľa mojich skúsenosti na tom najhoršie. Nie raz, nie dvakrát sa mi stane, že na zasadnutí rady školy som za zriaďovateľa sám. A ak teda máme niečo meniť, tak možno aj toto stojí za úvahu, že či je priberané, aby to boli iba dvaja zástupcovia učiteľov a štyria zástupcovia zriaďovateľa.

Pán poslanec Petrák, hovorili ste vyše 31 minút, nie všetko bolo o tých návrhoch zákonov, teda o bode programu, ale z toho 21 minút ste hovorili k návrhom zákonov. Alebo takmer 21 minút.
Nepochybujem o tom, že by ste dokázali hovoriť o tej téme aj viac, ale ste sa dobrovoľne obmedzili, aby ste nám ukázali, že dokážete sa vpratať do tých 20 minút, ktoré nám všetkým chcete naordinovať povinne novelou rokovacieho poriadku. A ja vám to nevyčítam, že ste nedodržali tých 20 minút, a práve naopak, považujem za škodu, že ste nerozprávali viacej k tej téme, lebo ste hovorili zaujímavo, a síce nesúhlasím s väčšinou toho, čo ste hovorili, ale vítam, že ste vystúpili, a považujem to za oveľa lepší model odpovede poslancov vládnej koalície na návrhy opozičných poslancov, keď vystúpia a vysvetlia svoje stanovisko a vysvetlia, prečo nesúhlasia s tým-ktorým návrhom, a nielen hlasujú potom proti bez toho, aby bolo známe, že či hlasujú proti, lebo nesúhlasia, alebo hlasujú proti iba preto, že to predložil opozičný poslanec.
Zvyšný čas, teda vyše 10 minút ste hovorili o štrajku učiteľov, o požiadavkách štrajkujúcich učiteľov, o platoch učiteľov, o navyšovaní finančných prostriedkov pre školy, o kreditových príplatkoch, teda o veciach, ktoré nijako nesúvisia alebo priamo nesúvisia s návrhmi zákonov, o ktorých tu teraz rokujeme a ku ktorým ste aj vy v rozprave mali vystúpiť. Pán predsedajúci vás nezastavil, nevyzval vás, aby ste sa držali témy, neodobral vám slovo a opäť, mne to vôbec nevadí, ja považujem za žiaduce, že sa na pôde parlamentu hovorí aj o širších problémoch školstva, len by som bol rád, aby sa rovnaký meter uplatňoval aj na koaličných, aj na opozičných poslancov a neodoberalo sa im slovo, keď sa dotknú širšieho kontextu nejakého problému a nedodržia sa striktne a úzko vždy tej témy.
Ďakujem. (Potlesk.)

45.
Pani poslankyňa Gaborčáková, povedali ste, že neviete, či to prejde, ale urobili ste, čo považujete za správne a čo je vo vašich silách. Chcem vás v tomto prístupe povzbudiť, myslím si, že je to tak dobré a tak sa to má robiť. Myslím si, že dobré veci sa skôr či neskôr presadia, možno nie teraz, možno niekedy nabudúce a možno si to časom osvojí trebárs niekto z koalície alebo ministerstvo a ja im to nebudem vyčítať, lebo nie je dôležité, na koho návrh to bude schválené, ale že to bude schválené.
Ale špeciálne tento návrh by podľa môjho názoru mohol mať šancu už aj teraz. A ako povedala pani poslankyňa Jurinová, tento návrh nemá žiadny dopad na štátny rozpočet, kým ten predchádzajúci – zvýšenie daňového bonusu na dieťa – znamená zároveň aj zníženie príjmov štátneho rozpočtu. Takže vcelku budem chápať, ak koaliční poslanci si povedia, že nemôžu povedzme bez nejakého explicitného súhlasu ministerstva financií hlasovať za návrhy opozície, ktoré by znižovali príjmy štátneho rozpočtu. Ja by som hlasoval za, ale, ale toto bude argument.
Ale v prípade tohto návrhu zákona, ktorý máme teraz na stole, to nie je o príjmoch štátneho rozpočtu, je to o vzťahu dvoch rodičov, ktorí spolu nežijú, majú spolu dieťa, ale nestarajú sa oňho spoločne.
Takže dovolím si kolegom z vládnej koalície dať do pozornosti aj tento argument a zvážiť podporu tohto návrhu zákona.

35.
Ďakujem. Pán poslanec Heger aj v predchádzajúcom vystupovaní spomínal, že možno by bolo dobre, keby sa vyjadrili aj liberáli, a dal to do takej polohy, že konzervatívci - liberáli. Ja som síce členom poslaneckého klubu liberálnej SaS, ale zároveň som predsedom konzervatívnej OKS, takže za liberálov sa vyjadrovať nemôžem, ale povedzme že za liberálnych konzervatívcov, a som pripravený oba tieto návrhy podporiť. Aj ten predchádzajúci, ktorým sa zvyšuje odvodový bonus na dieťa, aj tento, ktorým sa zvyšuje minimálna výška vyživovacej povinnosti.
A, a môžem povedať, že ja toto nevidím ako žiadny dramatický rozpor medzi konzervatívcami a liberálmi. Neviem, ako socialisti, ale však oni sa vyjadria prinajmenšom v hlasovaní. Lebo ten prvý návrh zároveň znižuje daňové zaťaženie a necháva viac peňazí v rukách ľudí, nie štátu. Možno by bolo ešte lepšie, keby došlo k zásadnému zníženiu daňového a odvodového zaťaženia pre všetkých, ale aj toto vnímam ako krok správnym smerom.
A ten druhý návrh, o ktorom práve teraz rokujeme, zasa zvyšuje zodpovednosť rodičov za vlastné deti a je to zodpovednosť, ktorá je aj tak na minimálnej úrovni, ktorá je aj tak úplne smiešna v porovnaní s reálnymi potrebami detí, takže opäť, toto nie je ani liberálne, ani konzervatívne, toto je zodpovedné a praktické a nevidím žiadny dôvod nepodporiť to.

Pán predseda, navrhujem, aby si Národná rada... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím, kľud v sále ešte. Pán Galko, poprosím, naozaj, lebo nepočujem.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
Navrhujem, aby si Národná rada minútou ticha uctila pamiatku Károlyho Thóta, ktorý zomrel v sobotu po dlhej a ťažkej chorobe vo veku 57 rokov, a dnes sa v Šamoríne uskutoční jeho pohreb.
Károly Tóth bol v novembri ’89 jedným zo zakladateľov a prvým predsedom Maďarskej nezávislej iniciatívy. MNI spolu s VPN viedla na Slovensku revolúciu proti komunistickému režimu a realizovala ponovembrovú transformáciu na demokratický politický systém. Spolu s VPN sa zúčastnila prvých slobodných volieb v roku 1990. Neskôr sa zmenila MOS, stala sa súčasťou Maďarskej koalície a potom Strany maďarskej koalície vedenej pánom Bugárom.
Károly Tóth bol významný maďarský intelektuál a myslím si, že si patrí pripomenúť pamiatku človeka, ktorý stál na čele prvej demokratickej formácie v novembri ’89.

Pán poslanec Fecko, aby teda nedošlo k nedorozumeniu, ja vítam, že ste s tou témou prišli a upozorňujete aj na ten problém, len sa domnievam, že to vaše riešenie má prinajmenšom dve chybičky, o ktorých som hovoril aj vo svojom vystúpení, a teda že tým, myslím, že selektívne len jednu časť obcí rieši, a po druhé hlavným kameňom úrazu je z môjho hľadiska práve to financovanie cez dotácie ministerstiev. Pretože municipalizácia by mohla pomôcť zachrániť osídlenie a jeho charakter ako taký. A čím neskôr sa k nej pristúpi, dovtedy budú tým viac tie malé obce upadať a vyľudňovať sa a nakoniec dôjde k ich zániku alebo zrušeniu, tak to nebude vinou municipalizácie, ale práve naopak, bude to vinou jej odsúvania a absencie.
Ale ten hlavný problém vidím naozaj skôr v tých dotáciách, pretože namiesto toho, aby sme finančne posilnili obce a dali viac peňazí obciam, tak toto riešenie v podstate znamená, že viac peňazí dáme ministerstvám, ktoré budú dotovať samosprávy, ktoré budú dotovať svojich obyvateľov. To je v rozpore s myšlienkou, filozofiou fiškálnej decentralizácie, je to niečo podobné ako, ako tie iné dotácie, ktoré sa, selektívne o nich rozhoduje, povedzme keď úrad vlády dáva peniaze na ihriská, však aj ihriská sú fajn vec, ale, ale nie je toto dobrý spôsob ich podpory.
Riešenie je podľa mňa cez nejaké objektívne dané kritériá v rámci fiškálnej decentralizácie, môžeme sa o nich baviť, môžeme ich trebárs zmeniť, ako upozornil aj kolega Laurenčík, ale nemali by sme ísť cestou dotačných schém, ktoré často bývajú korupčné a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem všetkým štyrom kolegom za reakcie.
Pán poslanec Budaj, my obaja máme skúsenosti z väčšieho mesta, z Bratislavy, ako funguje samospráva, a vieme o tom svoje, ale v porovnaní s malými obcami je ten rozsah služieb, ktoré väčšie mestá sú schopné poskytovať svojim obyvateľom, neporovnateľné. To, samozrejme, prináša aj nejaké problémy a mnohé problémy, ale, ale, ja sa zaoberám aj problémom tých, tých menších obcí a tie sú z nášho pohľadu priam neuveriteľné, čo sa niekedy deje v tých menších samosprávach, akým spôsobom je ignorovaný zákon, obchádzaný zákon, ako na drzovku sa tam kradne. V tých väčších mestách aj to kradnutie býva oveľa sofistikovanejšie.
Pani poslankyňa Gaborčáková, no, nie som si istý, že, že či môžeme prinavrátiť ľuďom hodnotu tým, že zavedieme nejaké dotácie. Ja si myslím, že hodnota ľudí sa neodvíja od dotácie a dotácie nie sú dobrý spôsob, akým čokoľvek riešiť a prinavracať niekomu, niekomu hodnotu.
Pán poslanec Jurzyca, ja plne, plne súhlasím, že vyššia daňová autonómia, alebo teda vyššia schopnosť samospráv rozhodovať o výške svojich príjmov by prospela samotným obciam a je to lepšie opäť riešenie ako nejaké selektívne dotácie od štátu, ktoré si dokážem vybaviť podľa toho, že či som, alebo nie som členom alebo starostom za vládnu stranu.
A pán poslanec Laurenčík, samozrejme, že to je na debatu o kritériách pre rozdeľovanie.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, problém, ktorý chce predkladaný návrh na vydanie zákona o podpore zachovania územia s rozptýleným územím a jeho obyvateľov, čiže tzv. laznícky zákon, riešiť, tu nepochybne existuje. Avšak riešenie, ktoré tento predložený návrh zákona ponúka, je podľa môjho názoru nesystémové a je to snaha selektívne podporovať vybrané obce s roztrateným osídlením a ich obyvateľov.
Na Slovensku máme oveľa väčší problém, ktorý sa týka obcí a ktorého súčasťou alebo jedným z prejavov je aj ten už zmienený problém, a riešeniu tohto problému sa dlhodobo vyhýbame. Na Slovensku prevládajú populačne malé obce, ktoré sú rozpočtovo, teda finančne natoľko slabé, že nie sú schopné občanom poskytovať základné služby, nehovoriac už o kvalite tých služieb. Máme dokonca už aj prípady, ako je napríklad obec Ondávka, ktorá má približne 20 obyvateľov a kde samospráva už nefunguje vôbec, už tam nie záujem obyvateľov týchto obcí kandidovať na poslancov a starostov, pretože v obci s ročným rozpočtom na úrovni rozpočtu jednej domácnosti sa nedá urobiť pre občanov z takejto pozície de facto nič.
Tento problém podľa môjho názoru treba riešiť koncepčne, komunálnou reformou alebo municipalizáciou, nie selektívne lazníckym zákonom.
A chcel by som povedať niečo na tému, ako vidím ten problém a ako vidím jeho skutočné riešenie, a budem vychádzať z analýz, štúdií a článkov môjho kolegu z Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika Dušana Slobodu, ktorý je momentálne mojím poslaneckým asistentom. A ako alternatívu k riešeniam typu laznícky zákon vidím predovšetkým dve veci, štíhlejšiu samosprávu a silnejšiu samosprávu.
Štíhlejšia samospráva znamená už tú spomínanú komunálnu reformu alebo municipalizáciu, čiže spájanie obcí do väčších samosprávnych celkov. Dve tretiny našich obcí majú menej ako tisíc obyvateľov, pričom v nich žije len zhruba šestina slovenskej populácie. Populačne malé obce majú malé rozpočty a minimálnu šancu rozvíjať sa a plniť dôsledne kompetencie, na ktoré nikdy nedostali toľko zdrojov, koľko si tie kompetencie vyžadujú. Nehovoriac už o tom, že čím menšia obec, tým relatívne vyššie náklady na jej správu a tým menší podiel - opäť relatívne - je možné použiť na plnenie si kompetencií a poskytovanie služieb obyvateľom.
Na Slovensku nájdeme aj územia, v ktorých dominujú takéto malé a slabé obce. Je to najmä juh stredného Slovenska a severovýchod Slovenska. Ide o územia, v ktorých je vysoká nezamestnanosť, ide o územia, z ktorých ľudia utekajú preč, populácia starne a vymiera. Ani rast podpory extrémistov v takýchto opomínaných regiónoch nie je nejako prekvapujúci. Za tento stav je zodpovedný v prvom rade štát a centrálna vláda, keďže samosprávy majú len veľmi obmedzené možnosti, ako tieto problémy riešiť. A samospráva ten základný..., a štát alebo vláda ten základný problém nerieši.
Vo väčšine krajín Európskej únie prebehla municipalizácia, čiže zlučovanie obcí do väčších a silnejších samosprávnych celkov. Niet príkladu takej krajiny, v ktorej by municipalizácia na miestnej úrovni neprebehla, a zároveň v nej nemajú zavedený druhý regionálny stupeň samosprávy. Reforma miestnej a regionálnej samosprávy musia byť previazané. Samospráva v území je rozdrobená a slabá, štát bol v území po realizácii ESO, naopak, posilnený, keďže došlo k akejsi reinkarnácii okresných štruktúr, okresných úradov na čele so silnými prednostami. A pri decentralizácii kompetencií z centrálnej vlády na samosprávy neboli pridelené financie podľa toho, čo si ktorá kompetencia reálne vyžaduje, ale podľa toho, koľko zdrojov na ne v tej dobe, keď sa to dialo, vynakladal štát.
Existujú už aj prepracované návrhy, ako by komunálna reforma mohla a mala vyzerať. A, samozrejme, že tých možných predstáv je viac. Môže ich byť 160, ale môže ich byť 300 alebo 500. Určite by ich nemalo byť takmer 3 000, ako je to dnes s počtom obcí. Môžu byť zvolené a použité rôzne kritériá na, na to, akým spôsobom alebo na základe čoho sa majú obce zlučovať. Môže byť uplatnený rôzny postup, ako k tomu nižšiemu počtu dospieť. A ten nižší počet samospráv neznamená zánik tých pôvodných obcí. Neznamená, že by sa tie obce mali vyľudniť, že by ľudia mali odtiaľ odísť. Neznamená to dokonca ani to, že by, že by tie obce mali stratiť svoju súčasnú identitu. Tú si, samozrejme, môžu a majú ponechať. Ide len o to, akým spôsobom bude na tom území uplatňovaná správa vecí verejných a pri nižšom, podstatne nižšom počte samosprávnych jednotiek, municipalít, tá správa bude môcť byť vykonávaná efektívnejšie a bude môcť byť vykonávaná tak, že sa oveľa viac prostriedkov použije na poskytovanie služieb obyvateľom.
Tá druhá vec, silnejšia samospráva, kde ruka v ruka s tým prvým problémom ale znamená predovšetkým to, že treba inak rozdeliť verejné financie, zobrať centrálnej vláde a pridať samosprávam. Ak sa pozreme na rozpočty samospráv, nijako dramaticky sa od zavedenia fiškálnej decentralizácie v roku 2004 nenafúkli. Čiže tzv. modelizačný dlh sa logicky v niektorých obciach a mestách ďalej len nabaľuje, v iných sa odbúrava len veľmi pomaly.
Za tento stav, napríklad za stav našich ciest však nemožno viniť len samosprávy alebo dokonca primárne samosprávy. Ak si porovnáme výdavky centrálnej vlády za roky 2008 a 2015, stúpli zhruba o polovicu. Oproti tomu výdavky miestnych a regionálnych samospráv za rovnaké obdobie stúpli zhruba o desatinu. Centrálna vláda nafúkla svoje výdavky o polovicu, samosprávy o desatinu. Centrálna vláda rastie z hľadiska výdavkov a navyše nabaľuje dlh. Samosprávy sú aj v tomto priškrtené a na celkovom dlhu verejnej správy sa podieľajú len zruba 5 %. Naďalej teda platí, že miestne a regionálne samosprávy ako celok sa na celkovom verejnom dlhu Slovenskej republiky podieľajú len nepatrne. Nie samosprávy, ale centrálna vláda je tým hráčom, na ktorého by sa malo ukazovať a hroziť zdvihnutým prstom, pokiaľ ide o rast verejného dlhu, ktorý budú musieť zaplatiť v konečnom dôsledku zasa len občania, daňovníci. Taktiež platí, že keď sa pozrieme na verejné výdavky samospráv a centrálnej vlády pred krízou a dnes, samospráva má k dispozícii len nepatrne viac zdrojov, kým centrálna vláda nafúkla svoje výdavky o polovicu.
V situácii, keď je v štáte - a v štáte, ktorý je z hľadiska právomocí pomerne decentralizovaný - takáto veľká disproporcia a samosprávy ako celok nedisponujú dostatočným balíkom zdrojov na riadne plnenie svojich úloh v prospech občanov, kým štát v podstate rozhadzuje čoraz viac, by bolo namieste presunúť časť zdrojov, ktorými dnes disponuje štát, na samosprávy. Tie na rozdiel od centrálnej správy, centrálnej vlády ako celok, zdôrazňujem, že ako celok, hospodária s verejnými financiami oveľa rozumnejšie. Aj keď problémy existujú, pochopiteľne, aj na úrovni samosprávy. Aj samosprávy majú svojich malých Bašternákov a Kaliňákov. Ale v porovnaní s tým, čo sa deje na centrálnej úrovni, sú samosprávy stále ešte lepším gazdom, pretože štát dobrým gazdom nielen v porovnaní so súkromným sektorom, ale ani v porovnaní so samosprávou veru nie je. A preto ho treba oslabiť a na jeho úkor posilniť samosprávy.
Aby sa to však mohlo udiať, aby to malo nejaký zmysel, tak je najprv potrebné, samozrejme, urobiť tú municipalizáciu, pretože nie je možné efektívne posunúť samosprávy pri tom súčasnom počte 3 000 obcí.
Potom, ak budeme mať silnejšiu miestnu samosprávu, je, samozrejme, možné vrátiť sa aj k téme regionálnej samosprávy. Možno ste zaregistrovali, že trenčiansky primátor Richard Rybníček, ktorý avizoval, že má v úmysle založiť novú politickú stranu, ako jednu zo svojich hlavných myšlienok nadniesol vytvorenie kantónov, čiže nejakých silných územných celkov, ktoré by, ktoré by boli oveľa silnejšie ako dnešné kraje. V podstate z hľadiska územného členenia aj z hľadiska tej myšlienky je to návrat k tým pôvodným historickým župám, čiže prirodzeným regiónom. A ten názov je nepodstatný, lebo to, čomu dnes hovoríme župy, teda samosprávne kraje s tými pôvodnými a reálnymi župami veľa spoločného nemá. A zmena územného členenia a premietnutie, premietnutie zmien aj do regionálnej samosprávy je, samozrejme, dôležité. Ale oveľa, oveľa podstatnejšia je tá municipalizácia, komunálna reforma, zníženie počtu obcí a ich reálne posilnenie. Zmena územného členenia a prípadná zmena vzťahu medzi miestnou a regionálnou samosprávou vrátane úprav vo volebnom systéme je iba to sekundárne.
Ak sa teda touto optikou pozrieme na predložený návrh zákona, tak z hľadiska toho prvého kritéria, štíhlejšia samospráva, nejde tým smerom, pretože nijako nemôže napomôcť komunálnej reforme, práve naopak. Ak by začalo fungovať riešenie, ktoré ponúka návrh zákona, tak by to dokonca mohlo pomôcť zabetónovať a zakonzervovať súčasný stav. A ten súčasný stav nie je dobrý a treba ho zmeniť.
A silnejšiu samosprávu to tiež nebude znamenať. Ak by sa to realizovalo, tak možno obce by mali viac peňazí, keby sme to zobrali štatisticky, ale boli by to iba niektoré obce a neboli by to peniaze, o ktorých by tie obce rozhodovali nejakým vlastným uvážením, ale obce by tam fungovali iba akýsi, ako akýsi prietokový ohrievač, ktorý posúva peniaze z jednej kôpky na druhú.
To, že sa na Slovensku nerealizuje komunálna reforma a neriešia sa tie podstatné problémy, ktoré obce aj samosprávy majú, to, samozrejme, nie je vina predkladateľov návrhu zákona, pána Fecka ani jeho kolegov, ktorí s tým prišli v minulosti, toto je vec, ktorá sa nedá ošetriť nejakým poslaneckým návrhom zákona, aj keď tento poslanecký návrh má úctyhodné rozmery a je komplexne vystavaný, čiže nie je to ten jednovetový alebo jednoslovný návrh zákona. Ale to by bolo priveľké sústo pre akéhokoľvek poslanca alebo skupinu poslancov.
Municipalizácia a posilnenie samospráv musí byť veľká reforma. Musí existovať odhodlaná vládna garnitúra s jasnou predstavou a vôľou takúto reformu realizovať a taká tu, žiaľ, na Slovensku od novembra ’89 ešte nebola. Čiže táto kritika nie je kritikou súčasnej vlády Roberta Fica, pretože tie predchádzajúce vlády sa nelíšili vôľou komunálnu reformu robiť, líšili sa akurát záujmom o nej aspoň diskutovať a uvažovať alebo ani to nie.
Doteraz sa o municipalizácii a komunálnej reforme hovorí najmä v odborných kruhoch, v niektorých, v niektorých mimovládnych organizáciách. Municipalizácia má podporu napríklad Združenia obcí..., miest a obcí Slovenska (pozn. red.: správne má byť Združenia obyvateľov miest a obcí Slovenska), ktoré, ktoré združuje aktivistov, komunálnych poslancov niektorých. Doteraz existuje vážna obava, ako sa k tej téme postaví ZMOS, teda Združenie miest a obcí Slovenska. A existuje obava, že narazí snaha urobiť dôslednú komunálnu reformu na veľký odpor samospráv a ich reprezentanta, ZMOS-u.
Ja som v auguste absolvoval cestu po východnom Slovensku s predsedom Združenia obcí, miest a obcí Slovenska (pozn. red.: správne má byť Združenia obyvateľov miest a obcí Slovenska) Vladimírom Špánikom a s tu už zmieneným Dušanom Slobodom z Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika a stretávali sme sa aj s predstaviteľmi samospráv, aj so starostami, aj s poslancami, aj s aktivistami. A chodili sme predovšetkým po tých problémových obciach, kde samospráva nijako, nijako nefunguje a má nejaké, má nejaké problémy. A v rámci toho sme sa stretli aj s pánom Michalom Sýkorom, starostom Štrby a predsedom Združenia miest a obcí Slovenska, a rozprávali sme sa o všetkom možnom a rozprávali sme sa aj o municipalizácii. A ja som bol veľmi milo prekvapený jeho otvorenosťou a jeho prístupom k tejto téme. Z toho rozhovoru som nadobudol pocit, že ani ZMOS nebude a priori proti. Samozrejme, že ZMOS, ktorý reprezentuje samosprávy, a teda najmä v rámci nich najmä starostov a vrátane starostov tých malých obcí, ktorých by sa municipalizácia nutne dotkla, a znamenalo by, že po nej by už v rámci nich neexistovala plnohodnotná samospráva, ale tá samospráva by sa vykonávala na nejakej vyššej úrovni municipalít, ktorých by bolo menej. Tak, samozrejme, že ZMOS zo svojej povahy nemôže byť iniciátorom a hlavným ťahúňom tejto témy. Ale tiež si uvedomuje problémy, ktoré súčasná roztrieštenosť samospráv spôsobuje. Tiež si uvedomuje, že je to potrebné nejako riešiť a že municipalizácia alebo komunálna reforma sú veci, ktoré by, ktoré by pomohli slovenských obciam a ich obyvateľom. A aj ZMOS je pripravený o tejto téme hovoriť a konštruktívne sa dá zapojiť do debaty a do predstáv o tom, ako by mala vyzerať.
Teraz už len nájsť tú vládnu garnitúru, ktorá bude mať víziu, že spraví municipalizáciu, ktorá bude mať jasnú predstavu o tom, ako ju spraviť, a ktorá bude mať aj reálnu vôľu ju urobiť.
Ďakujem.