Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Nebolo to tak dávno, čo presne v tejto rokovacej sále zaznelo slovíčko sľubujem. Zaznelo zo 150-tich úst, zaznelo 150-krát. Možno pre parlamentných matadorov celkom obyčajný alebo štandardný úkon alebo rituál na začiatku volebného obdobia pri prvej schôdzi parlamentu, ale, priznám sa, na mňa ako na parlamentného nováčika táto chvíľa zapôsobila veľmi hlboko a veľmi...
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Nebolo to tak dávno, čo presne v tejto rokovacej sále zaznelo slovíčko sľubujem. Zaznelo zo 150-tich úst, zaznelo 150-krát. Možno pre parlamentných matadorov celkom obyčajný alebo štandardný úkon alebo rituál na začiatku volebného obdobia pri prvej schôdzi parlamentu, ale, priznám sa, na mňa ako na parlamentného nováčika táto chvíľa zapôsobila veľmi hlboko a veľmi intenzívne. Pokúsim sa vysvetliť prečo.
Keď sme tu všetci stáli a skladali sľub na, podotýkam, nie vizuál, ale na ústavný symbol, na ústavu tohto štát, jednoducho mi preblesklo pred očami to množstvo ľudí, desaťtisíce ľudí, ktorí sa vo volebný deň rozhodli, že pôjdu k volebným urnám, vyjadria svoj názor a presne nás stopäťdesiatich vlastne delegujú do tohto zákonodarného zboru. Dali nám to najcennejšie, čo mohli. Dali nám niečo, čo sa nedá kúpiť a čo sa nedá zaplatiť. Dali nám svoju dôveru. A dali nám ju v dobrej viere, že ju nesklameme a že presne pre týchto ľudí budeme v parlamente pracovať.
Ja tento sľub, za seba hovorím, chcem naplniť, lebo preto tu sedím a preto pôsobím v parlamente. Nadviažem na tento veľký sľub, ak dovolíte, takým menším sľubom, obyčajným chlapským a poslaneckým. Pred svojimi ctenými kolegyňami a váženými kolegami teraz verejne sľubujem, že počas celého volebného obdobia moje vystúpenia v rozprave nebudú dlhšie ako 10 minút. Dávam tento sľub dobrovoľne a dávam ho s vedomím, že by mohol byť aj takou výzvou pre ďalších. Ak nie dnes, možno zajtra, možno o týždeň, možno o mesiac alebo o polroka, ale budem rád, keď sa pridajú aj ďalší z vás.
Možno vám teraz napadne otázka, celkom legitímna, čo ma inšpiruje k takému, možno v úvodzovkách, sebevražednému sľubu? Povedal som ho dobrovoľne a poviem vám aj čo ma inšpirovalo. Odpoveď je veľmi jednoduchá. Inšpirovala ma úcta k slovu. Po takmer tridsiatich rokoch práce v rozhlase, v televízií a v oblasti komunikácie môžem povedať, že slovo si naozaj veľmi úprimne a hlboko vážim. Bol jeden známy americký dramatik, volal sa G. B. Shaw, George Bernard Shaw, ktorý svojho času povedal, že (reakcia z pléna), americký – pardon? – americký, ktorý svojho času povedal, že "slovo je najsilnejšia zbraň na svete". Slovo je silnejšie ako atómová bomba. A mal pravdu. Slovo vie potešiť, slovo vie pobaviť, vie pohladiť, slovo vie dokonca liečiť, ale vie aj raniť, slovo vie aj deštruovať a slovo vie aj zabiť. A práve pre túto obrovskú silu, ktorú každé slovo v sebe má, si myslím, že by sme si ho všetci mali vážiť a narábať s ním s príslušnou vážnosťou a úctou.
Ja som tu parlamentný nováčik a musím priznať, že mnohé procesy a postupy sa ešte stále učím, ale nehanbím sa za to, lebo učenie považujem za taký prirodzený spôsob osobného a osobnostného napredovania. Každému to nejaký čas trvá a ten čas adaptability je v podstate v každej firme minimálne 3 mesiace, keď sa máte právo pýtať, aj dostávať odpovede. Ja vnímam parlament ako živý organizmus, ktorý funguje na báze názorovej rozmanitosti, rôznorodosti a možno aj rozdielnosti. Napriek tomu všetkému ale som presvedčený a myslím si to, že máme veľa spoločných menovateľov, pokiaľ ide o našu parlamentnú prácu. Bez ohľadu na to, či sme z tábora koalície alebo z tábora opozície, a bez ohľadu na to, aký dres alebo aké stranícke tričko nosíme.
Prvým spoločným menovateľom je vedomie, že do parlamentu nás dostali ľudia. Oni nestoja o to, aby sme im ďakovali, oni chcú od nás vidieť skutky a činy. To sme im dlžní, nie poďakovanie. Rozhodli sa dobrovoľne, tak ako sa rozhodli. Ďalším spoločným menovateľom je vedomie, že parlament funguje alebo mal by fungovať v prospech ľudí. A teraz to poviem, aj keď to vyznie s pátosom, ale poviem to bez pátosu, aspoň takto rozmýšľam, najväčším cieľom a mottom našej práce v parlamente by malo byť blaho občana. Ďalším spoločným menovateľom, ktorý nás v parlamente spája, je komunikácia. Komunikácia je pre mnohých ľudí vec asi taká, akože tomu rozumieme všetci. Na Slovensku rozumieme všetci ženám a futbalu a poprípade ešte aj komunikácii. Veď čo že to je?! Postavím sa, poviem, čo si myslím, a sadnem si. Nie je to celkom tak. Komunikácia, a to hovorím veľmi zodpovedne ako človek, ktorý sa jej venuje desiatky rokov, má svoje pravidlá a má ich strašne veľa. Poviem len zopár najdôležitejších. Prvé pravidlo dobrej komunikácie je vecnosť, druhé stručnosť, tretie jasnosť a štvrté zrozumiteľnosť. Ak len tieto štyri princípy dodržiavame v rámci komunikácie, má šancu byť komunikácia efektívna.
Ďalším spoločným menovateľom poslaneckej práce je rešpekt voči inému názoru. Môj názor, mať názor iný, než majú ostatní, nie je hriech. A rovnako ako ten, kto má iný názor nemôže byť podceňovaný, dehonestovaný inými. Kedysi som robil interview s tibetským dalajlámom. A tento človek, inak veľmi jednoduchý, ale zaujímavý, mi povedal jednu zaujímavú a peknú vetu: "Múdry človek počúva a zvažuje." Jednoduché. Nevidí v každom susedovi nepriateľa a vo všetkom nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje demokraciu.
Skúšam teda pozrieť sa takýmito očami, takouto optikou aj na tú základnú otázku, na čo vlastne rokujeme o rokovacom poriadku a prečo práve teraz. Odpoveď je, kedy nie, keď práve teraz nie? Asi na konci volebného obdobia by to veľký význam nemalo. A prečo o tom rokujeme? Určite nie preto, aby sme bojkotovali dobré myšlienky, to je jedno z ktorej strany. Určite nie preto, aby sme umlčiavali opozíciu. Veď všetci vieme, výsledok volieb je jasný a nikto nespochybňuje legitimitu existencie opozície. A určite nie pre modré, alebo teda neviem, aké oči má predseda parlamentu, ale skrátka pre jeho oči. Dôvodov je tu viac a sú v podstate vážnejšie. Ja vidím jasný dôvod v súčasnej úrovni alebo v súčasnom stave parlamentnej komunikácie a parlamentnej kultúry v tomto zákonodarnom zbore. V stave, v ktorom emócie často prevalcujú vecnú argumentáciu. V stave, v ktorom sa stráca korektnosť, v stave, ktorý dovoľuje sebaprezentáciu poslancov, niekedy na, ale veľmi často za hranicou slušnosti. V stave, v ktorom sa bežne objavujú dehonestujúce výrazy. Ja ich nebudem citovať, ale za posledné dni a hodiny ich tu bolo neúrekom a, žiaľ, za veľkého záujmu a podpory médií.
My všetci sme sem prišli pre to, nie aby sme sa hádali a aby sme sa hašterili, aby sme jeden druhého urážali a jeden nad druhým víťazili. To je úplne scestné. My sme tu preto, aby sme spolu komunikovali spravodlivo, férovo, pragmaticky, vecne a konštruktívne, sledujúc nie svoj vlastný prospech a svoje vlastné politické body, ale sledujúc presne to, čo som už povedal, blaho občana. Preňho by sme mali vytvárať podmienky na lepší, spokojnejší možno jednoduchší, ale každopádne šťastnejší život.
Nemali by sme občanov traumatizovať hádkami a úrovňou, ktorá je nehodná tohto zákonodarného zboru. Mali by sme skladať permanentne skúšku z najväčšieho parlamentného umenia, a to je umenie komunikácie, a umenia dohodnúť sa. Parlament, a tým už končím, parlament je o názorovej rôznorodosti, je aj o názorovej rozdielnosti, ale nie o nevraživosti.
Takže o čom rokujeme? Rokujeme o efektívnom fungovaní Národnej rady Slovenskej republiky.
Trošku som to prešvihol, o minútu. Ospravedlňujem sa. (Potlesk.)
Skryt prepis
