Vážená pani predsedajúca, ctené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, priznám sa, že mám také jemné politické nutkanie prekročiť rečnícky Everest z piatkového večera a rozprávať tu aspoň dve hodiny vkuse. Ale porušil by som tým svoj vlastný sľub, ktorý som dal minule v rozprave, že moje vystúpenia v rozprave nebudú nikdy dlhšie ako desať minút. Bolo by to proti zdravému rozumu a proti tomu, čo svojho času hlásal známy a svetový...
Vážená pani predsedajúca, ctené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, priznám sa, že mám také jemné politické nutkanie prekročiť rečnícky Everest z piatkového večera a rozprávať tu aspoň dve hodiny vkuse. Ale porušil by som tým svoj vlastný sľub, ktorý som dal minule v rozprave, že moje vystúpenia v rozprave nebudú nikdy dlhšie ako desať minút. Bolo by to proti zdravému rozumu a proti tomu, čo svojho času hlásal známy a svetový politický britský politik Winston Churchill, že je dôležité vyčerpať tému, a nie poslucháča.
Dámy a páni, opakovanie je užitočné aj v dospelosti, nie nadarmo sa o ňom hovorí, že je matkou múdrosti. A preto zopakujem výrok, ktorý som povedal v rozprave v prvom čítaní k tomuto bodu. Ide o výrok známeho britského dramatika Georga Bernarda Shawa: "Slovo je najsilnejšia zbraň na svete, je silnejšie ako atómová bomba. Dokáže liečiť, dokáže potešiť, ale dokáže aj raniť, deštruovať a zničiť. Preto s ním treba zaobchádzať rozumne, s úctou a s rešpektom." Toľko citát z minulosti.
Vo mne sa táto myšlienka zakorenila tak hlboko, že sa postupne vlastne stala mojou najcennejšou mediálnou skúsenosťou. Raz sa ma v jednom rozhovore istá novinárka pýtala, čo považujem za najvzácnejšie čo mi dala práca v rádiu a v televízii? Povedal som, odpovedal som asi takto: Spoznal som veľa nových krajín, nových kultúr, nových spôsobov života, myslenia, konania a vyjadrovania, spoznal som stovky, možno nepreženiem, až tisícky zaujímavých ľudí a osobností, od ktorých som sa mohol učiť, to bola tá ozajstná vysoká škola života. Ale to najcennejšie, čo ma naučila práca v rádiu a v televízii, sa dá zhrnúť do dvoch viet: Naučila ma strihať sám seba. Naučila ma, že každá veta sa končí bodkou. A je obrovské umenie dať tú bodku v pravom čase na pravé miesto. Nehovoriť veľa, hovoriť jednoducho, ale pripravene, vážiť si čas a vážiť si možnosť, ktorú vám ľudia venujú. Ak to nepreženieme, ak hovoríme vecne, ak kontrolujeme a vidíme, že nás ľudia počúvajú a počúvajú nás celkom so záujmom, navyše, ľudia vám rozumejú a nenudia sa, neunavujeme ich, tak vtedy je človek na najlepšej ceste ako dosiahnuť ten zázrak úspešnej komunikácie. Garantujem vám, že takýmto spôsobom si vás ľudia a nás všetkých zapamätajú a budú sa na rečnícke prejavy aj v tomto parlamente tešiť.
V rozprave k novele rokovacieho poriadku zaznelo už pár miliónov slov. Zazneli aj mnohé otázky, samozrejme nebudem na všetky reagovať, ale vyberiem si tri také najdôležitejšie.
V prvom rade, načo nám je? Každý z nás mal v živote svoju pracovnú skúsenosť, stručne, ak dovolíte, sa podelím o svoju. Keď som nastúpil do londýnskej centrály rozhlasovej a televíznej korporácie BBC ako novinár, priznám sa, mal som skutočne malú dušičku a v hlave desiatky otáznikov a otázok, kam som sa to vlastne dostal, ako sa tu môžem čo najrýchlejšie udomácniť, ako tu vlastne existovať a čo mám robiť, keď... Nebol som jediný s takýmito myšlienkami a oni to veľmi dobre vedeli. Nenechali, aby sme prepadli nejakej skepse alebo pochybnostiam samých o sebe. Hneď v prvý deň sme dostali jeden vzácny dar, bol to manuál BBC, 450 strán textu, ktorý obsahoval všetko, obsahoval programovú politiku, obsahoval princípy BBC, organizáciu, kompetenčné usporiadanie, sociálnu, zdravotnú starostlivosť, etický kódex, manuál správania sa, manuál obliekania, riešenia problémov, sporov, vystupovania na verejnosti v mene BBC a tak ďalej. Skrátka, úplne všetko. Štyristopäťdesiat, na prvý pohľad odstrašujúcich strán textu, ale keď som si ich prečítal, vtedy som pochopil, aký poklad sme dostali. Bolo to obrovské know-how, vďaka ktorému sme sa na nové podmienky, na novú prácu adaptovali v priebehu niekoľkých dní.
Dnes už každá významná a rozumná firma má svoj vlastný manuál, niekde sa to volá organizačný know-how a niekde komunikačný, niekde výrobný, niekde firemný, to je úplne jedno. Správne tu podotkli predstavitelia opozície, že ide v každom prípade o súbor pravidiel. O súbor pravidiel, ktoré sú pre chod firmy nespochybniteľne užitočné, pretože vytvárajú istotu pod nohami tých, ktorí nastúpia do firmy, a samozrejme istotu aj tých, ktorí už vo firme nejaký ten rok odskákali.
Umožní, jeden alebo druhý typ manuálu, predchádzať rôznym sporom, konfliktom a umožní predísť aj nevraživosti medzi ľuďmi, čo je veľmi dôležité. A umožní nastoliť zdravé medziľudské vzťahy. A v tejto polohe sa dotýkam aj otázky, ktorá tu tiež bola často vznesená, že Národná rada by sa mala venovať problémom, ktoré trápia ľudí. Plne s tým súhlasím, stotožňujem sa. Lenže, dámy a páni, parlament je výkladná skriňa tohto štátu. Úroveň komunikácie, ako tu medzi sebou rozprávame, aké slová používame, to je zrkadlový obraz, ktorý ľudia si všímajú. A práve preto vyzerá to s medziľudskými vzťahmi na Slovensku tak, ako to vyzerá, lebo vidia zlý príklad v parlamente. Takže preto, aby sme zlepšovali aj medziľudské vzťahy v rámci celej spoločnosti, mali by sme sa riadiť naozaj striktne danými pravidlami.
Nečudujme sa, že pre medziľudské vzťahy, ktoré vidia ľudia aj v parlamente, nadávajú na politiku a na politikov. Nie je to žiadne tajomstvo, keď parlament dáva zlý príklad. Ja som napríklad šesť rokov života v Británii nepočul v parlamentnej rozprave slová "debil, trtko, hovädo a smrad". Ako hovoria Angličania, no way, v žiadnom prípade, je to neprípustné.
Súhlasím s tým, aby... Ešte takto, dá sa urobiť aj nejaká listina v spolupráci s Jazykovedným ústavom Slovenskej akadémie vied, aby to nebol výmysel niektorého z nás, a stanoviť presne slová, ktorá nepatria na parlamentnú pôdu, aj keď tu používame a využívame imunitu poslaneckú. Myslím si, že to káže slušnosť.
Tŕňom v oku je aj časový limit na vystúpenia v rozprave. Súhlasím s tým, nemám s tým duševný problém, aby aj na ministrov platilo 20 minút. Ale zase uznajme, pri uvádzaní zákona o štátnom rozpočte asi 20 minút by pre ministra bolo ako úvodná reč málo. Takže môžeme odsúhlasiť aj výnimky, ale súhlasím s tým, aby ten časový limit bol. Čo sa limitu týka,, má to svoje výhody, prinúti nás poslancov dôslednejšie sa pripraviť do rozpravy, byť vecný a byť na najlepšej ceste aj pochopený. Každý s každým nebudeme súhlasiť asi nikdy, ale uznať argumenty politického súpera predsa nie je prejav slabosti ani hriechu. A argumentov za 20 minút, alebo koľko sa dohodneme na limite, určite uznáte, že môžete povedať neúrekom.
Samozrejme, summa summarum, skúsme sa teda pozerať na novelu rokovacieho poriadku nie cez červené súkno. To, že ho treba novelizovať a upravovať, alebo upraviť, dokazuje život a prax. Ale je to otvorený dokument, ktorý sa dá novelizovať alebo modernizovať, či už raz za dva roky alebo na prahu volebného obdobia, alebo ako sa Národná rada dohodne.
No a vzhľadom na to, že končím limit môj, ktorý som si dal, nikto tu ešte neprišiel s návrhom, aby sme odsúhlasili povinnú dvojhodinovú, dvojhodinový časový limit, aby každý dodržal v rozprave dve hodiny a rozprával.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
