Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, iba veľmi krátko. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí vystúpili v rozprave, ktorí sa vyjadrili k prednesenému návrhu.
Zopakujem iba toľko, že padli tu, myslím si, že veľmi zaujímavé myšlienky na to, ako ten návrh ešte rozšíriť. Ja, samozrejme, poviem za seba, ale myslím, že aj ostatných predkladateľov, sme pripravení diskutovať o zmysluplnom skvalitnení tohto návrhu.
A na záver mi dovoľte iba poďakovať aj za to, že to bola skutočne vecná, vecná diskusia a že vlastne na moje, nechcem povedať prekvapenie, na moje potešenie vlastne by som povedal, že naprieč politickým spektrom sme sa dokázali baviť vecne a nie na seba útočiť.
Ďakujem pekne.

Iba na jednu časť, kolega Dostál, chcem reagovať. Áno, legislatívnotechnicky, ak tam chceme dostať tie iné inštitúcie, európske alebo neviem aké, tak to sa dá urobiť, len ja mám jeden strach, že či ich dokážeme alebo dokážete vymenovať. Lebo vy ste teraz spomenuli vlastne iba veci, ktoré súvisia s Európskou úniou. Ale my tu máme Organizáciu Spojených národov, my tu máme NATO, my tu máme iné organizácie, v ktorých ktokoľvek z nás, ale aj bývalí prezidenti môžu zastávať platené funkcie.
Čiže ja mám jedine túto obavu, nemám dobrú vôľu neísť tou cestou, ale neviem v tomto momente to legislatívne ošetriť. Ak sa vám podarí vypracovať pozmeňovací návrh, ktorý pôjde týmto smerom a na ktorom sa zhodneme, že má zmysel, tak ja budem rád, len sa bojím, že bude diskriminačný, keď sa z neho niečo vynechá. Neviem, či to je možné.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Nechcem zbytočne reagovať na všetko, ale, ale predsa len musím na niektoré veci upozorniť, ktoré spomínal kolega Poliačik. Začnem odzadu.
Pán kolega Poliačik, máme otvorený zákon o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky. V tomto zákone nie sú a ani nemôžu byť riešené platové a iné náležitosti poslancov Európskeho parlamentu. Môžte mať pravdu vecne, ale, ale to je na asi úplne inú právnu normu, musím na to poukázať. Alebo potom treba túto právnu normu celú prebrať a na to som teraz nemal ambíciu.
A zákon, zákon sa vzťahuje teda na funkcie, ktoré sú tu vymenované. To sú tie ústavné funkcie, žiaľ, Slovenskej republiky, nie Európskeho parlamentu, nie NATO, nie iných inštitúcií, kde ja tiež dúfam, že sa môžu dostať niektorí bývalí slovenskí prezidenti v budúcnosti, budem držať palce, ale, ale to nie je vec tejto, žiaľ, nie je vec tejto právnej úpravy.
Spomínali ste tie dôvody, ak bude ochrana potrebná pre bývalého prezidenta. Určite, to platí rovnako. To znamená, že aj keby sa bývalý prezident stal poslancom a vznikli by dôvody, tak akože, samozrejme, to si neviem predstaviť ináč. Čiže tam tá diskusia je úplne, myslím si, že zbytočná, lebo, lebo pokladám to za jasnú vec.
A opätovne boli zmienené tie súbehy povolaní. Ja iba musím upozorniť na to, že, páni, myslime aj na to, že v prípade súbehu povolania hovoríme o tom, čo človek vykonáva. Akože poslanec je zároveň, a keď je tak šikovný a dokáže byť aj, aj primátorom, alebo, robí to. Len toto je, je, je, ako by som povedal, benefit finančný pre niečo, čo už človek nerobí. Takže to by som do jedného vreca nikdy nehádzal.
Iba toľko, ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja iba veľmi stručne na to, čo povedal opakovane teraz Ondro Dostál. Ja iba možno chcem upriamiť spôsob myslenia aj iným smerom. Ak by sme, ak by sme to nechali na uznesenie vlády, tak by sa niekedy v budúcnosti mohlo stať, že by vláda cielene to uznesenie zmenila v prospech, alebo teda v neprospech niekoho. Ak to dáme do zákona, tak z toho vyplýva, že pokiaľ nevykonáva prezident ústavnú funkciu, má nárok. Pozor, aby som sa na to pozeral týmito očami. Pretože ak to necháme na uznesenie vlády, ktorákoľvek ďalšia vláda si môže v budúcnosti povedať, a tento prezident nás kedysi hneval, my mu to zoberieme. Urobia uznesenie. Jednoduchým uznesením. Keď je to v zákone, tak je to pevné. Skúste nad tým takto rozmýšľať.
Ďakujem.

(Reakcie z pléna.) Prosím? (Reakcia z pléna.) Ja sa ospravedlňujem, ale mám pocit, že chcem, pokúsim sa teda zareagovať na to, na tie otázky, ktoré otvoril kolega Dostál. A keďže aj v poznámke kolegu Poliačika tá otázka rezonovala, tak možno, možno zabránim zbytočnej diskusii o veciach, ktoré sa pokúsim vysvetliť.
Ale ja začnem tak, že, ja veľmi pekne ďakujem všetkým tým, ktorí doteraz vystúpili, jednak Ondrovi Dostálovi, jednak aj kolegom vo faktickej, že sa bavíme vecne. Ja stále, vždy sa teším, keď sa v parlamente podarí otvoriť otázka, nemusíme mať rovnaké názory, ale keď sa nebavíme politicky, ale riešime vecne problematiku a zatiaľ to má túto tendenciu, čo ma, priznám sa, veľmi teší.
Kolega Dostál otvoril zopár otázok, na ktoré, hovorím, asi, asi treba reagovať, pretože pokúsim sa aj vysvetliť niečo aj z genézy tvorby toho legislatívneho návrhu a niečo asi aj, aj vecné.
Pán kolega, vy ste začali s tým, s tou ochranou, že teda nie sú všetci rovnakí, že niekto má, niekto má ochranku, poslanec Fico, že ju má. Súhlasím s vami, ale musím iba zopakovať, že taký je, taký je právny stav. O ochranke v prípade potreby kohokoľvek z nás rozhoduje, rozhoduje vlastne minister vnútra na základe vlastne dôvodov, ktoré sa predložia, a môže to posudzovať aj bezpečnostný výbor, ak sa nemýlim, tejto Národnej rady, ktorý to robil aj v prípade posudzovania oprávnenosti ochrany pre poslanca Fica. Mám pocit, a viacerí z vás ste asi členmi toho výboru, ja nie som člen, iba čo som počul, započul v chodbách, konštatovali, že existujú dôvody. Ja sa k tomu nechcem vyjadriť, ja iba chcem povedať, že teda ktokoľvek z ústavných činiteľov má nárok na ochranu, pokiaľ vzniknú dôvody.
Ale je rozdiel mať ochranu, keď vzniknú dôvody a keď existujú dôvody, a je rozdiel mať ochranu na základe nejakého, nejakého právneho predpisu. A teraz sa chcem dostať práve k tomu právnemu predpisu, lebo ja keď som začal riešiť tú problematiku, tak som vlastne zistil, že, že vlastne všetky tie veci, o ktorých sa čiastočne bavíme dnes, sú upravené rôznym legislatívnym spôsobom.
Máme teda zákon 120/93, ktorý sa pokúšame istým spôsobom novelizovať, kde, kde sú tie, tie finančné, tie platové záležitosti. Len potom som sa dopátral, lebo ja som tiež bol v tom, že, že ten nárok emeritného prezidenta na, na vozidlo a na vodiča, lebo tak je to formulované, vozidlo a vodič, a ten vodič je zároveň členom, členom Úradu na ochranu ústavných činiteľov, ale on je definovaný ako vodič. Že, že toto oprávnenie pre, pre emeritného prezidenta nie je v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise a je upravené práve, ako to Ondro správne spomínal, ja to uvádzam v dôvodovej správe, je upravené v uznesení vlády.
A to je teraz taký ten legislatívny problém, pretože ako všetci viete, uznesenie vlády neni normatívny právny akt. To je vnútorný predpis, ktorý zaväzuje iba členov orgánu, ktorý ho prijal. To znamenám, že napríklad, lebo tá otázka bola jasná, však zmeňme uznesenie vlády. Nemôžme, páni kolegovia, my zmeniť uznesenie vlády. My nemôžme vláde prikázať, aby prijala nejaký, nejaké uznesenie. My ju môžme zaviazať, aby niečo konala v smerom cez nariadenie, cez všeobecne záväzný právny predpis, ale my jej nemôžme prikázať, aby si nejakú vec vnútorne upravila uznesením.
No a práve preto sme, som hľadal riešenie a nakoniec ja som to riešenie konzultoval, vlastne chcem sa poďakovať práve za ten záver, ktorý Ondro ako troška, nechcem povedať, že spochybnil, ale povedal, ktorému nerozumie, na, na tú formuláciu, pretože tá sa zrodila vlastne v kancelárii pani riaditeľky legislatívneho odboru, keď sme hľadali, ako urobiť to premostenie, ako dostať do všeobecne záväzného predpisu, ako dostať do zákona niečo, čo je doteraz upravené iba vo vnútornom predpise, v predpise vlády, čiže v tomto uznesení vlády. A zhodli sme sa, že tá formulácia, ktorú máte pred sebou, teda ten záver, je najvhodnejšou cestou, pretože on ho odkazuje práve na, na ten zákon o Policajnom zbore, ktorého súčasťou je Úrad na ochranu ústavných činiteľov.
Samozrejme, ako právnici môžme diskutovať o akejkoľvek formulácii. Ja iba chcem teda potvrdiť to, že nie je náhoda, že to je formulované tak, ako to je, pretože je to výsledkom diskusie, asi uznáte, s kvalifikovanými legislatívcami, ktorých tu máme v Národnej rade Slovenskej republiky.
A tá tretia vec, ktorú, ktorú vlastne ani v tom predpise neriešime, ale ktorá je taká tá zvyková, to je to oslovenie. Oslovenie, ktoré tiež kolega Dostál spomínal. Ja som, ja som hľadal, že kde vlastne tiež z čoho vyplýva, vyplýva tá tradícia, že vlastne tí tzv. emeritní prezidenti u nás požívajú tradične to oslovenie a že majú byť oslovovaní protokolárne, protokolárne ako prezidenti pri slávnostných podujatiach. Nuž nachádza sa odkaz na to iba v protokole Slovenskej republiky, ktorý vydáva Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, nikde inde.
To je tiež vec, ktorú my nemôžme zákonom upraviť. Ja sa iba môžem oprávnene domnievať, že pokiaľ sa s vašou podporou schváli tento návrh zákona, tak ten protokol, ktorý má na starosti ministerstvo zahraničných vecí, bude na to reagovať tým spôsobom, že tiež si osvojí tú myšlienku, ktorá je vlastne nosná pri tom návrhu a ktorá hovorí o tom, že výkon aktuálnej ústavnej funkcie má prednosť pred bývalou ústavnou funkciou. A teda že aj ten protokol povie, že pokiaľ emeritný prezident Slovenskej republiky začne vykonávať inú ústavnú funkciu, že sa má oslovovať v tej inej ústavnej funkcii, čiže pán predseda vlády, pán podpredseda vlády, ja neviem, pán sudca Ústavného súdu alebo pán poslanec Národnej rady Slovenskej republiky.
Takže možno toľko k tým otázkam, ktoré súvisia s textom, ktoré otvoril pán kolega Dostál. Samozrejme, mohol by som reagovať aj na niektoré ďalšie veci. Nechcem zdržovať, ale, ale, lebo tiež už, už na jednej strane, pán kolega, vy ste hovorili, že kolega Vážny nemá rovnakú situáciu ako ostatní, pretože je riaditeľom poisťovne a že môže z toho požívať nejaké výhody. Ale na druhej strane ste sám oprávnene konštatovali, reagovali na kolegu Poliačka, že máme tu aj zástupcov samospráv, ktorí, ktorí vlastne sú, tiež sedia na dvoch stoličkách. Nuž ja môžem na to iba povedať, že to je vec, ale ktorú Národná rada už vyriešila tak, ako ju vyriešila. A ak ju chce otvoriť, tak nech rieši ináč. Ale platný právny stav hovorí o tom, že teda môže poslanec vykonávať, pokiaľ je zvolený, aj trebárs inú funkciu alebo iné zamestnanie, čo je prípad kolegu Vážneho.
Akurát že vy ste tam dali tie limity, s ktorými ja mám, priznám sa, ústavný problém, že, že môže za to dostávať iba minimálnu mzdu. Ja keď som bol poslancom v predchádzajúcom období, tak vtedy bola iná právna úprava, vtedy dokonca som nemohol, sme nemohli dostávať žiadnu mzdu za výkon inej funkcie. Čiže ja keď som bol poslanec a prorektor na Univerzite Komenského, tak som, tak som nemal za činnosť prorektora, aj keď som ju vykonával, nič. Ale proste taká je právna situácia. A to sa nedá vyriešiť v tomto zákone. Ak sa väčšina Národnej rady zhodne na tom, že treba s tým niečo urobiť, tak, prosím, nech sa predloží návrh a diskutujme o tom. Ale mal som pocit, že nebola politická vôľa doposiaľ, aby, aby sa zmenila právna úprava v tomto, v tomto smere.
Takže toľko možno na dokreslenie a tých otázok, ktoré otvoril pán kolega Dostál, aj keď musím povedať, že, samozrejme, tieto veci sú skôr asi vecami na druhé čítanie, prvé čítanie je skôr o tej filozofii. Ale hovorím, ja som veľmi rád, že máme vecnú diskusiu, a preto som si dovolil aj reagovať kvázi na otázky, ktoré by som možno mohol skôr, a ak bude treba, aj budem v rámci druhého čítania. Ale ešte raz hovorím, sme v prvom čítaní, takže je to viac o filozofii.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Takže verím, že tie diskusné krúžky sa rozpustia postupne (zaznenie gongu) a budem môcť predniesť svoje úvodné slovo. Vďaka.
Takže, kolegyne a kolegovia, dovoľte mi, aby som z tohto miesta uviedol návrh zákona, ktorý predkladám spolu so skupinou poslancov. Ako bolo oznámené, je to vlastne novela, zákon teda, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov. Dovoľte na úvod zopár takých aj troška historických poznámok, ktoré súvisia s predloženou novelou zákona.
Inštitút prezidenta ako hlavy štátu sa objavuje v ústavných systémoch v druhej polovičke 18. storočia, keď vlastne rodiace sa nové demokracie museli hľadať spôsob, ako nahradiť osobu, ktorá bude reprezentovať krajinu navonok a dovnútra a ktorá bude fakticky vykonávať funkcie, ktoré predtým v minulosti vykonávali monarchovia. Aj, aj preto sa vlastne tvorcovia týchto ústavných dokumentov a osobitne vlastne tej prvej modernej americkej ústavy zmieňovali o inštitúte prezidenta, ktorý zaviedli, ako vlastne o novom rúchu pre bývalého monarchu.
Ale to azda neni také dôležité, ako je dôležitejšie to, že vlastne tí novodobí prezidenti, ktorí vlastne potom prešli aj do iných ústavných systémov a zastávali podobné úlohy, mali podobné kompetencie.
Ale čo pokladám za dôležité alebo za také významné, je to, že osobnosti, ktoré boli vyberané do týchto ústavných funkcií, boli spravidla osobnosti, ktoré vzhľadom na váhu prezidentského úradu, u ktorých sa predpokladalo, že vzhľadom na váhu prezidentského úradu, že ho budú zastávať na základe dovtedy získaných ľudských, odborných, politických a iných skúseností.
Nie je preto prekvapujúce, že vlastne pomerne dlho sa do funkcií alebo úradu, zastávali úrad hlavy štátu, úrad prezidenta, osobnosti, ktoré boli v podstate v zenite alebo niekedy aj za zenitom toho svojho profesionálneho života. Teda takí tzv. tí starší, ktorí, ktorí vlastne boli vyberaní práve na základe toho, čo predtým v živote dokázali.
Po roku 1918 sa rovnakou cestou vydali aj tvorcovia prvej Ústavy Československej republiky z roku 1920, kde sa objavil teda inštitút prezidenta, ale, samozrejme, osobitne chcem zvýrazniť to, že aj za prvých prezidentov v našej prvej Československej republike boli vyberané osobnosti, ktoré už teda sa nachádzali v tej druhej polovičke svojho profesionálneho života alebo v jeho závere.
Môžem iba pripomenúť, že, samozrejme, viete dobre, že prvým prezidentom bol Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý vlastne vstúpil do, do prezidentského úradu v roku 1935 a vlastne, pardon, ukončil v roku 1935 a vtedy ukončil tento úrad vo veku požehnanom 85 rokov. Jeho nástupca Edvard Beneš ukončil svoju funkciu v roku ´48, keď dosiahol 64 rokov veku. A vlastne ten demokratický prezident Václav Havel, ktorý bol aj prezidentom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, neskôr aj Českej republiky, taktiež ukončil svoj profesionálny život ako prezident vo veku 67 rokov.
V roku 1992, keď vznikla Slovenská republika a keď bola prijatá Ústava Slovenskej republiky, vlastne tvorcovia tohto dokumentu vychádzali z podobnej koncepcie. Samozrejme, nadali hlavu prezidenta celým radom výrazných ústavných kompetencií, ktoré sa neskôr ešte istým spôsobom dotvárali, ale v podstate stále môžeme povedať, že platí a platilo to od samého začiatku, že prezident Slovenskej republiky bol hlavou štátu, ktorý reprezentoval krajinu navonok aj dovnútra a neskôr dostal aj to významné oprávnenie, že zodpovedá za riadny chod ústavných funkcií. Aj toto reflektovalo vlastne, nechcem povedať, že potrebu, ale akési prirodzené inklinovanie k tomu, že prezidentom aj v Slovenskej republike sa stane a stanú sa osobnosti, ktoré už preukázali v tom profesionálnom politickom živote počas svojej predchádzajúcej kariéry mnohé schopnosti a že vlastne úrad prezidenta bude predstavovať zavŕšenie ich profesionálnej kariéry.
Ak by sme sa na to pozerali iba z pohľadu veku spätne, tak, samozrejme, viete dobre, že pán prvý prezident, pán Michal Kováč, ktorý nastúpil do úradu v roku ´93 a pôsobil do roku ´98, opúšťal tento úrad vo veku 63, pardon, 60, áno, 63 rokov, jeho nasledovník Rudolf Schuster dokonca opustil úrad prezidenta vo veku 70 rokov a Ivan Gašparovič vo veku 73 rokov.
A táto skutočnosť bola reflektovaná už v roku ´93, alebo to očakávanie, že vlastne tým, tým prezidentom sa stane človek, ktorý vlastne tým ukončuje svoju politickú kariéru, táto skutočnosť bola reflektovaná aj práve zákonom, ktorého sa v tomto pozmeňujúcom návrhu chceme dotknúť, a to zákonom č. 120/93 o platových pomeroch. To reflektovanie predstavovalo vlastne akési legislatívne vyjadrenie potreby, aby osobnosti, ktorým sa ukončí funkcia, funkčné obdobie hlavy štátu, už nemusela mať nejakým spôsobom starosť o teda dôstojné dožitie, ak to môžem tak povedať, aby sa im vytvorili materiálne podmienky na to, aby mohli teda dôstojne pôsobiť ako tzv. tí emeritní prezidenti, ak chceme, alebo teda prezidenti na dôchodku. Aj keď sa to v tom pôvodnom texte zrejme tvorcom zákona veľmi nepodarilo, pretože možno si spomínate, ale ten pôvodne ustanovený dôchodok prezidenta bol vyčíslený sumou 30-tisíc, 30-tisíc korún, čo je zhruba dnes niečo menej ako 1 000 euro. To sa našťastie neskôr zmenilo a viete dobre, že dnes tá odmena, ktorá prislúcha emeritnému prezidentovi, sa rovná vlastne odmene, ktorá, ktorú dostávame my všetci ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky.
Nová doba, a by som povedal, to je taký celosvetový trend, priniesla však isté zmeny pri pohľade na fungovanie hlavy štátu a očakávania od prezidenta, pretože všeobecne možno povedať, že sme svedkami akéhosi omladzovania. Do prezidentského úradu sa už nedostávajú iba tí zaslúžili starší páni alebo dámy, ktoré v tomto úrade završujú svoju profesionálnu kariéru, ale do prezidentského úradu sa dostávajú osobnosti, ktoré sú vlastne, by som povedal, na vrchole svojich síl a nezriedka aj končia tento svoj úrad plní elánu a záujmu ešte o ďalšie ústavné pôsobenie.
A tu práve vzniká jedna otázka, ktorá súvisí aj, alebo ktorej obsahom, alebo ktorej pokusom o riešenie je predložený návrh zákona a ktorá reflektuje a akceptuje skutočnosť, že v podstate taká istá situácia, ako som spomínal, existuje a vznikla aj v Slovenskej republike, keď vlastne občania Slovenskej republiky si priamou voľbou v roku 2014 zvolili pomerne mladú osobnosť do úradu prezidenta a táto osobnosť opustila ten úrad vo veku 56 rokov, teda zďaleka nie v dôchodkovom veku, a dá sa právom očakávať, že táto alebo aj ďalšie mladé osobnosti, ktoré nasledujú, viete dobre, že ďalšia pani prezidentka je vlastne takisto pomerne, musím povedať, mladá osobnosť ešte stále, a ak ukončí svoje prvé funkčné obdobie, dosiahne vek 56, ak bude zvolená opätovne, 51, a ak bude zvolená opätovne, dosiahne 56 rokov. Čiže ani od tejto osobnosti sa nedá očakávať, že by teda už chcela odísť a mohla, mala záujem odísť na dôchodok a užívať si teda ten prezidentský dôchodok, ktorý jej priznáva dnes zákon č. 120/93.
Vieme takisto aj už z praxe, že jeden z bývalých prezidentov Slovenskej republiky po ukončení úradu, teda dnes už pán emeritný prezident, sa rozhodol, že bude ďalej pokračovať v politike a že bude mať záujem vstúpiť do toho politického ringu a vykonávať niektorú z ústavných funkcií. Samozrejme, ja veľmi prajem úspech každému takémuto snaženiu, len musím povedať, že ak sa toto snaženie úspešne zavŕši, tak budeme stáť pred istým problémom.
Ten problém spočíva v skutočnosti, že vlastne každý emeritný prezident, ktorý získa nejakú ďalšiu ústavnú funkciu, ktorá je popísaná práve alebo ktorá je definovaná, vymenovaná v zákone 120/93, tak vlastne vstúpi do istého konfliktu, pretože vlastne mali by mu náležať doživotne, doživotne tie benefity, ktoré má emeritný prezident, a zároveň by mal požívať benefity, ktoré mu budú plynúť z novej ústavnej funkcie. Tých ústavných funkcií, ktorých sa dotýka zákon č. 120 a ktoré vlastne, v prípade ktorých môže vzniknúť tento problém, je pomerne veľa.
V médiách sa doteraz zmieňovala predovšetkým funkcia poslanca, ale musím upozorniť a povedať veľmi nahlas, že to je troška zjednodušená interpretácia, pretože ten ústavný zákon definuje týchto ústavných činiteľov a okrem poslancov tam zaraďuje aj sudcov všeobecných, sudcov Najvyššieho súdu, zaraďuje tam sudcov Ústavného súdu, zaraďuje tam generálneho prokurátora, zaraďuje tam predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu, zaraďuje tam verejného ochrancu práv napríklad. Čiže aj funkcie, ktoré nemusia byť politické, ale ktoré sú definované v ústave, a tým pádom sú to vlastne ústavné funkcie.
Ako teda riešiť tento problém, tento možný konflikt? Tých možností je veľa a ja som sa snažil, keď som sa začal zaoberať touto otázkou ešte niekedy začiatkom leta, samozrejme, pozrieť si aj úpravy alebo prístup k takýmto konfliktom v iných štátoch sveta. Našiel som viaceré riešenia, ale nakoniec som sa priklonil a získal som podporu skupiny poslancov k riešeniu, ktoré dnes predkladáme, a ak to veľmi zjednoduším, to riešenie spočíva vlastne v konštatovaní, že ten prezidentský dôchodok, ten nárok na odmenu pre emeritného prezidenta, samozrejme, sa neodoberá alebo neni dobre odobrať, ale je dobré ho pozastaviť počas výkonu inej ústavnej funkcie.
Musím zvýrazniť slovo pozastaviť, lebo aj tu sa už v médiách objavili zavádzajúce informácie. Jedná sa iba o to, aby v čase výkonu, ak emeritný prezident sa stane trebárs predsedom Najvyššieho kontrolného úradu, stane sa poslancom, podpredsedom parlamentu alebo predsedom parlamentu, členov vlády alebo dokonca predsedom vlády, aby počas výkonu týchto ústavných funkcií mala prednosť táto ústavná funkcia a všetky benefity, ktoré s ňou sú spojené, pred postavením toho bývalého emeritného profesora a, samozrejme, akonáhle by emeritný prezident, pardon, emeritný prezident, by sa mu ukončila tá iná ústavná funkcia, tak by sa mu opäť prinavrátili všetky benefity, ktoré mu zákon č. 120/93 poskytuje.
Chcem teda povedať, že snažíme sa v tomto predloženom návrhu dať odpoveď, ako postupovať v budúcnosti v prípade, ak by ktorákoľvek hlava štátu sa stala po ukončení mandátu prezidenta, začala by zastávať inú ústavnú funkciu.
Takisto ma troška mrzí, a poviem to hneď pri tomto úvodnom slove, že tento návrh sa začal spájať s pánom prezidentom Kiskom. Mrzí ma to potiaľ, pretože toto je návrh zákona, ktorý má platiť všeobecne a pre všetkých do budúcna. Ja za to nemôžem, že pán prezident Kiska je prvým prezidentom, ktorý sa vybral touto cestou a, hovorím, vôbec to nezazlievam, pretože si myslím, že by bolo nesprávne, keby sme nejakou právnou normou zakázali akejkoľvek bývalej hlave štátu vstúpiť do politiky alebo uchádzať sa o nejakú ústavnú funkciu. S tým by som nemohol súhlasiť.
Ale na druhej strane musíme sa postaviť k tomuto problému, pretože ak by, ak poviem iba prípad poslanca, ak by jeden zo 150 poslancov bol v postavení, že vlastne mu patria všetky náležitosti, ktoré patria emeritnému prezidentovi, asi by sme nemohli, nemohli súhlasiť s tým, že postavenie všetkých poslancov je rovnaké. A to je jeden zo základných pilierov aj parlamentnej demokracie. Všetci 150 poslanci majú mať rovnaké práva a povinnosti. Nemožno nikoho z takéhoto dôvodu povyšovať alebo nejakým spôsobom zvýhodňovať.
Takže toľko možno k takým tým prvým myšlienkam, ktoré sa spájajú s predloženým návrhom zákona. Ak by ste chceli, ja môžem potom v diskusii zaujať stanovisko aj k úpravám tejto problematiky v niektorých krajinách vo svete, ale nechcem vás v tomto momente zdržovať akýmsi komparatívnym pohľadom.
Možno iba poviem, že trebárs Spolková republika Nemecko má zákon o, je to zákon o dôchodku spolkového prezidenta, keď v nemeckom jazyku sa tento term..., teda vlastne tento dôchodok označuje ako taký Ehrensold, čiže čestný žold, ktorý dostáva spolkový prezident, a aj tento zákon vo svojom, osobitne vo svojom § 3 napríklad hovorí, lebo to je jedna z mála právnych noriem, kde som našiel riešenie tohto konfliktu, v § 3 hovorí, že pokiaľ emeritný spolkový prezident začne vykonávať nejakú verejnú funkciu, ktorá je platená z verejných zdrojov, a to je tiež veľmi dôležité, že sa jedna o funkciu, ktorá je platená z verejných zdrojov, tak sa tá odmena započítava do jeho odmeny ako prezidenta. Inými slovami, odmena bývalého emeritného prezidenta spolkovej republiky sa mu priznáva iba v prípade, ak je tá zákonne uznaná odmena, ktorá sa rovná - ináč pre vašu informáciu - iba jeho základnému prezidentskému platu, neni to tak, ako u nás, že to je, u nás je prezidentský plat násobkom platu poslanca a jeho odmena ako emeritného prezidenta sa rovná platu poslanca. Nemci zachovali prezidentom bez, samozrejme, tých paušálnych prídavkov tú základnú odmenu, ktorú mal ako prezident, tú má emeritný prezident, ale teda ak by začal niekde inde fungovať, tak sa mu táto odmena priznáva, iba pokiaľ je vyššia ako tá odmena, ktorú zarobil. Ináč ak zarobil menej, trebárs ako, ako, ako nejaký štátny úradník alebo vo verejnej správe, tak sa mu tá odmena započítava do jeho platu. Čiže tiež sa to nerieši kumulatívnou formou, ale vlastne sa to započítava do odmeny, ktorú má ako prezident.
Takže ja veľmi dúfam, že získam podporu pre tento návrh, pretože, hovorím ešte raz, neni to návrh proti nikomu, je to skôr návrh, ktorý sa snaží odstrániť situáciu, s ktorou nepočítali tvorcovia tohto zákonného návrhu, ktorí vychádzali z toho, že vlastne ako to bolo dovtedy tradíciou, že prezidentom Slovenskej republiky sa stane osoba, ktorá v tejto funkcii završuje svoju politickú kariéru a v budúcnosti sa nebude uchádzať o nejaký iný úrad. Život ale preto prináša zmeny a si myslím, že je našou povinnosťou ako poslancov Národnej rady na tieto zmeny reagovať, samozrejme, nereagovať, nereagovať diskriminačne, ale reagovať spravodlivo.
Ďakujem pekne zatiaľ.

Ďakujem pekne. Ja iba teda chcem vlastne potvrdiť to, čo som ja zabudol uviesť a čo spomínal kolega Dostál, že pokiaľ si dobre pamätáte, že pri ostatnej novelizácii zákona Súdnej rady skutočne bola táto Národná rada, ktorá tam vložila na návrh ministerstva spravodlivosti, a v tom čase teda Lucii Žitňanskej, toto ustanovenie, ktoré teda má odporúčací charakter, ale ktorý potvrdzuje obsah toho vládneho vyhlásenia. Len dávam vám ešte do pozornosti, že práve Súdna rada sa veľmi bránila aj tomuto jemnému odporúčaniu, aj sa bráni. Nuž, ale keď dnes vidíme, aký je stav súdnictva, za ktoré je zodpovedná aj Súdna rada, netreba sa čudovať, že im teda nevyhovuje, keď tam, keby tam mali mať polovicu právnikov, nie sudcov.
Ale o to viac si myslím, že je našou povinnosťou tlačiť v dnešnej situácii súdnej moci na to, aby v Súdnej rade bola skutočne polovička právnikov iného ako sudcovského povolania.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Kolegyne a kolegovia, dovoľte mi, aby som tiež krátko vystúpil k téme kandidá..., voľba kandidáta na, na funkciu člena Súdnej rady za Národnú radu Slovenskej republiky. Kolega Dostál sa v predchádzajúcom príspevku zaoberal azda viac tou praktickou otázkou, ako možno do budúcna azda skvalitniť aj ten náš pohľad na tých kandidátov v rámci toho konania, ktoré vlastne prebieha, ktoré bude zavŕšené tajnou voľbou.
Ja sa skôr chcem dotknúť inej veci, a to, pretože som predkladateľ návrhu na jedného z kandidátov, chcem využiť túto príležitosť, aby som zaňho aj z tohto miesta istým spôsobom plejdoval, pretože to pokladám za svoju povinnosť. Verím, že ste si mali možnosť pozrieť charakteristiky a profesionálne životopisy všetkých troch kandidátov, a tak neuniklo zrejme vašej pozornosti, neunikla skutočnosť, že dvaja z navrhovaných kandidátov sú sudcovia a jeden navrhovaný kandidát, a to kandidát, ktorého som si dovolil predložiť ja, kandidát pán JUDr. Andrej Majerník je advokát.
Pokladám za dôležitosť zvýrazniť aj v nadväznosti na to, čo už tiež bolo spomenuté, a to je súčasná situácia súdnej moci, v ktorej má veľmi významnú úlohu práve Súdna rada pri azda tých pokusoch v rámci tých kompetencií, ktoré v súčasnosti má, o prinavrátenie dôvery súdnej moci. A touto otázku sa už táto Národná rada opakovane zaoberala v podstate od začiatku tohto volebného obdobia, pretože jeden z krokov, ktoré si aj táto vláda dala do svojho programového vyhlásenia bolo, aby sme prispeli k tomu, aby zloženie Súdnej rady bolo také, ktoré neumožní, aby sudcovia tam mali väčšinu, ako to, žiaľ, doteraz v praxi veľmi často bolo vo väčšine prípadov. Je teda...
Čo povedalo programové vyhlásenie? Programové vyhlásenie povedalo, že vláda bude podporovať, aby kandidáti, ktorí budú navrhovaní do Súdnej rady za vládu Slovenskej republiky aj za Národnú radu Slovenskej republiky, práve neboli sudcovia, pretože opäť kolega Dostál to konštatoval, v zmysle Ústavy Slovenskej republiky si deviatich, polovičku členov vyberá súdna moc spomedzi seba. A práve preto, aby v rámci Súdnej rady tá diskusia nebola jednostranná, nezvýhodňovala práve samotných sudcov, ale dokázala im nastaviť niekedy aj to veľmi potrebné - a dnes oveľa viac ako v minulosti - zrkadlo, je potrebné, aby sa v ich činnosti v rámci kompetencií, ktoré sú dané Súdnej rade, vyjadrovali aj právnici z iných profesií. A advokátska profesia je z tohto pohľadu veľmi vhodnou profesiou, pretože advokáti, viete dobre, že prichádzajú do styku so súdnou mocou prakticky každodenne a majú možnosť poznať všetky tie boľačky, ktoré súdnu moc sprevádzajú.
Aj z toho dôvodu som presvedčený, že mnou navrhovaný kandidát Andrej Majerík, Majerník je najlepším kandidátom. Samozrejme, nejde iba o profesiu. Ide aj o životné skúsenosti, ide o vlastne tiež generačnú výmenu, navrhovaný kandidát sa narodil v roku 1973, ide aj o jeho medzinárodné skúsenosti, absolvoval viacero študijných pobytov v zahraničí, hovorí viacerými cudzími jazykmi, veľmi dobre po anglicky. Študoval v zahraničí na viacerých univerzitách. Dnes vykonáva veľmi úspešnú advokátsku prax. A je to teda človek, ktorý má odborné vedomosti a má podľa mojich hlbokých znalostí a presvedčenia aj ten morálny kredit, aby si získal vašu dôveru a aby sa stal zástupcom, členom Súdnej rady zvoleným práve Národnou radou Slovenskej republiky.
Takže ako navrhovateľ tohto kandidáta som pokladal za potrebné upozorniť na tieto veci a dovolím si vás požiadať práve o podporu pána JUDr. Andreja Majerníka za ako zvoleného kandidáta za člena Súdnej rady za Národnú radu Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci, skončil som.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. A takže, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som predniesol spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Výbor pre financie a rozpočet ako gestorský výbor podáva týmto Národnej rade spoločnú správu výborov o prerokovaní vyššie uvedeného zákona, vládneho návrhu zákona.
Národná rada svojím uznesením č. 1997 z 11. septembra 2019 pridelila tento vládny návrh zákona nasledovným výborom Národnej rady: výboru, samozrejme, pre financie a rozpočet, ústavnoprávnemu výboru a Výboru Národnej rady pre hospodárske záležitosti. Zároveň určila výbor pre financie a rozpočet ako gestorský výbor a stanovila aj lehoty na prerokúvanie tohto predmetného vládneho návrhu zákona v druhom čítaní vo výboroch. Poslanci, ktorí nie sú členmi týchto výborov, ktorým bol návrh pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému návrhu zákona.
K tomuto vládnemu návrhu zákona prijali výbory Národnej rady nasledovné stanoviská: Odporúčanie pre Národnú radu návrh schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi prijal Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet svojím uznesením 497 z dňa 10. októbra, ústavnoprávny výbor prijal rovnaké uznesenie svojím uznesením 734 zo dňa 8. októbra a Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti prijal svoje uznesenie s rovnakým znením pod č. 398 dňa 10. októbra.
Gestorský výbor odporúča o návrhoch výboru Národnej rady, ktoré sú uvedené v spoločnej správe, hlasovať takto: O bodoch spoločnej správy 1 až 10 hlasovať spoločne s návrhom gestorského výboru schváliť. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k tomuto návrhu zákona odporúča Národnej rade, aby predmetný návrh zákona schválila s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi. Spoločná správa výborov o prerokúvaní tohto vládneho návrhu zákona bola schválená uznesením gestorského výboru č. 501 dňa 15. októbra 2019. Týmto uznesením ma zároveň gestorský výbor poveril, aby som ako spoločný spravodajca pri rokovaní o predmetnom návrhu zákona predkladal návrhy v zmysle príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku.
Pán predsedajúci, skončil som, ďakujem, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne. Iba veľmi stručne. Pán kolega Dostál, ja som veľmi rád, že ten bod 2 až 4 je vlastne identický v tom návrhu, ktorý pripravil MOST a ktorý ste dali aj vy ako pozmeňovací návrh. Len chcem povedať, že keďže som sa podieľal na jeho príprave ešte na jar, nie je to súťaž o to, kto to podá skôr, ale proste my sme sa neradili. Ja som nevedel, čo chystáte vy a čo chystáme my, len musím povedať, že zato, že sa podal neskôr, to ešte neznamená, že nebol pripravený dávno skôr. Ja budem iba rád, keď sa, keď sa prijme, a to je jedno koho návrh, ale vnímam to ako vlastne potrebný krok na to, aby sa z toho návrhu zákona dalo preč to, čo by tam skutočne, skutočne nemalo byť. Takže nerobme z toho súťaž a nevykrikujme si, kto čo podal skôr, lebo hovorím, mohol by som ľahko dokladovať, že ten náš návrh bol prichystaný dávno, dávno predtým, ako ste vy ten váš návrh podali. Ale nevnímam to ako vážny problém. Ja budem rád, ak sa zhodneme na tom, že prejde, že prejde ten návrh, ktorý teda tie dva body vypúšťa. Ďakujem pekne.