Videokanál poslanca

Pán poslanec, máte pravdu v tom, že ide len o to, či chceme ľuďom umožniť, aby mohli hlasovať alebo nie. Pretože keby sme chceli im umožniť, aby sa mohli vyjadriť k tým otázkam, ktoré považujú za dôležité, tak máme niekoľko možností. Toto je najlepšia a najjednoduchšia.
Máme aj druhú možnosť, ktorú tiež môžeme ponúknuť ľuďom, aj našim kolegom poslancom. Môžeme spojiť referendum s parlamentnými voľbami. Pretože ak by ani s parlamentnými voľbami nebola dostatočná účasť, ktorú by považovali ostatní za legitímnu, no tak potom už neviem, že akú zámienku si vymyslíme, len aby sme ľuďom nedali rozhodovať. Ale, samozrejme, férovejšia a čistejšia možnosť je znížiť kvórum a rešpektovať potom výsledok. Keď to mohli urobiť v Maďarsku a každý to považuje za normálne, prečo by sme to nemohli urobiť my?

Ďakujem, pán predseda. Chcel by som len upozorniť, pripomenúť poslancom výboru pre preskúmavanie rozhodnutí NBÚ, že zasadnutie výboru bude o 12.15 hod. v zasadačke brannobezpečnostného výboru. Ďakujem.

Ďakujem, pán podpredseda. Keďže opakovanie je matka múdrosti, tak skúsim ešte raz.
Dámy a páni, banky minulý rok na Slovensku zarobili na slovenských občanoch 640 miliónov eur. Oproti predchádzajúcemu roku zvýšili svoj zisk o 4,7 percenta. A čo tento zisk tvorilo alebo ten nárast zisku? Človek by si myslel, že banka žije z poskytovania úverov, a teda žije z tzv. čistého úrokového výnosu. Ale na Slovensku nie, čistý úrokový výnos stúpol iba o 3,7 %, tak na čom tie banky zarobili na slovenských občanoch? Dámy a páni, na zvýšení poplatkov, pretože minulý rok sa v porovnaní s predchádzajúcim bankové poplatky a provízie na Slovensku zvýšili o 12 percent. To je ten nárast zisku slovenských bánk.
A čo je úplne najhoršie, po Novom roku znovu banky zvyšujú ďalšie a ďalšie bankové poplatky, vytvárajú nové dokonca. Veci, za ktoré sa v bankách 150 rokov neplatilo, odkedy začali otvárať bankové účty bežným občanom v celej Európe, tak dneska na Slovensku sú spoplatňované a my sa už na to nechceme pozerať.
Čo s tým vieme urobiť? Kedysi tu bol zavedený taký návrh zákona, že by občan mohol mať nárok na bezpoplatkový bankový účet. Lenže stanovili sa také minimálne limity, že 95 % slovenských občanov nikdy tento zákon nemôže využiť. Týmto naším návrhom zákona robíme to, že každý slovenský občan, ktorý dostáva na svoj bankový účet mesačne menej ako 1 250 eur, čo je teda absolútna väčšina občanov Slovenskej republiky, a súčasne má príjem ročný úhrnný menej ako 20-tisíc eur, bude mať právo na bezpoplatkový bankový účet vo svojej banke, v ktorej o to požiada.
Prečo to chceme urobiť? Pretože považujeme za nemorálne, aby banky nezarábali na tom, čo je ich predmetom činnosti, a to je poskytovanie úverov, ale aby zarábali na neustále sa zvyšujúcich poplatkoch a neustále nových a nových vytváraných poplatkoch a províziách. Myslím si, že 640 miliónov eur je dostatočný zisk bankového sektora na to, aby sme aspoň v tých poplatkoch tým bankám ubrali v tom, aby tieto zisky mohli ďalej zvyšovať.
Ja chápem, že banky patria k ekonomickému systému krajiny, ale mali by sme asi dbať o to, aby ten zisk bol primeraný a vytváraný nie výpalným, lebo tie poplatky, to je bankové výpalné. Keď raz tie peniaze máte na účte a chcete ich niekam poslať, vložiť, vybrať, potom už nemáte na výber. Každý z nás asi nejaký ten bankový účet mať musí už v dnešnej dobe a asi k tomu musí mať aj nejakú minimálne platobnú kartu, aby si mohol občas vybrať peniaze z bankomatu. Ak chceme ľudí chrániť, dajme im právo, aby každý slovenský občan mal nárok aspoň na jeden bezpoplatkový bankový účet. A nerobíme to pre milionárov, robíme to pre ľudí s mesačným príjmom do 1 250 eur, to znamená, to je absolútna väčšina občanov Slovenskej republiky.
Ďakujem vám za vypočutie aj za podporu tohto návrhu zákona.

Dámy a páni, viete, koľko minulý rok zarobili banky na Slovensku? Nechcem povedať slovenské banky, pretože, samozrejme, 90 % z nich sú zahraničné nadnárodné korporácie. Viete, koľko zarobili za minulý rok? 640 miliónov eur. A tento zisk v porovnaní s rokom 2017 zvýšili o 4,7 percenta.
A na čom tie banky zarábajú? Niekto by si mohol povedať, že na tom, čo majú robiť, to znamená na úrokových mierach a na čistých úrokových výnosoch. Áno, aj na tom zarábajú, ale zisk bánk na úrokových výnosoch sa zvýšil za minulý rok o 3,7 percenta. Ale viete, koľko sa zvýšil zisk bánk z poplatkov? O 12 percent. Banky čoraz viac zarábajú na slovenských občanoch, nie na tom, čo je v ich základnom predmete činnosti, ale na poplatkoch a províziách. A to ja pri zisku 640 miliónov eur, keď zarábajú čoraz viac banky na poplatkoch a províziách, to ja považujem za nemorálne a nelegitímne.
A čo je najhoršie, napriek tomu, že zarobili o 12 % na poplatkoch viac v minulom roku, od Nového roku znovu banky zvyšujú poplatky. A zvyšujú poplatky aj za to, čo bolo... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec, zákonník, Zákonník práce? (Reakcia navrhovateľa: Jáj, sorry, to je ten ďalší. Ospravedlňujem sa.)
Takže môžte začať uvádzať zákon, tlač 1284, Zákonník práce v znení neskorších predpisov.

Krajniak, Milan, poslanec NR SR
Pardon, ospravedlňujem sa, pomýlil som si poradie bodov. Vymenil som dva body.
Prečítal som si v novinách taký zaujímavý článok, že minister práce a sociálnych vecí pán Richter ide dať 30 miliónov eur na to, aby vyškolil nových 20-tisíc slovenských pracovníkov v automobilovom priemysle. To ma veľmi zaujalo, pretože v tých istých novinách som si prečítal, že Kia prepúšťa, Volkswagen obmedzuje výrobu. A my ideme vyškoliť ďalších 20-tisíc ľudí, slovenských občanov, za 30 miliónov eur, aby mohli pracovať v automobilovom priemysle? A prečo potom sme schválili tuto v parlamente v decembri ten pozývací zákon pre pracovníkov tretích krajín, to znamená pre Srbov, Ukrajincov, Vietnamcov, ľudí z mimo Európskej únie, keď sme schopní vyškoliť ešte 20-tisíc ľudí zo slovenských občanov do automobilového priemyslu? Nie je to postavené na hlavu?
Čo tých našich ľudí najviac trápi v slovenských fabrikách, je, že sú častokrát pod tlakom tých zahraničných pracovníkov, ktorí sú ochotní robiť za 500 eur mesačne, vytláčaní zo zamestnania. A ako to robia tí zamestnávatelia, ktorí nechcú zvyšovať platy? Robia to tak, že najímajú tých zahraničných pracovníkov cez tzv. pracovné agentúry, agentúry dočasného zamestnávania. Typickým príkladom sú viaceré fabriky, kde najímajú čoraz viac pracovníkov cez agentúry a prepúšťajú slovenských zamestnancov. A dokonca aj v tých veľkých automobilkách je to tak, že nútia slovenských občanov, aby robili v tých automobilkách cez agentúry. Nie na trvalý pracovný pomer.
Čo sa s tým dá urobiť? Preto predkladáme tento návrh zákona, ktorý by zaviazal každého veľkého zamestnávateľa, že cez agentúry dočasného zamestnávania môže prijať maximálne 20 % pracovníkov. To znamená, 80 % pracovníkov musí byť v trvalom pracovnom pomere.
Prečo to chceme takto urobiť? Aby sme chránili slovenských zamestnancov pred tým, aby boli nahrádzaní zahraničnými pracovníkmi z tretích krajín bez toho, aby sa mohli brániť. Ak teda nemáme záujem pomáhať tým veľkým zamestnávateľom, aby zvyšovali svoje zisky, ale chceme chrániť domácich, slovenských zamestnancov, potom nám nič nebráni, aby sme obmedzili dvadsiatimi percentami možnosť pre zamestnávateľov zamestnávať ľudí cez agentúry dočasného zamestnávania.
Dámy a páni, pán poslanec Fico v decembri hovoril, že čo majú tie úbohé automobilky robiť, keď nevedia zohnať ľudí. No tak ja mám jednoduchý návrh. Nech zvýšia tým ľuďom platy. Nech ponúknu tým ľuďom našim, ktorí robia v zahraničí, alebo aj slovenským občanom vyššie platy. Ale to ony nechcú robiť.
Vedeli ste, že v Peugeote iba tri percentá z tržieb idú na platy zamestnancov? Vo Volkswagene iba päť percent z tržieb ide na platy zamestnancov. To nemôže ísť na tie platy aspoň sedem-osem percent? Viete, aké by mali tí ľudia platy? O 300 eur vyššie. To by sa potom hľadali dobre aj slovenskí občania, ktorí by chceli do tej automobilky ísť robiť.
Ale to my neurobíme, my namiesto toho otvoríme trh pre ľudí z krajín z mimo EÚ a pozveme ich: Nech sa páči, príďte sem. Tie veľké automobilky a nadnárodné korporácie ešte stále majú malé zisky, tak im trošku znížime mzdové náklady. A nemali by sme skôr myslieť na tých slovenských občanov?
A o tom je tento náš návrh zákona, aby stanovil strop, že v každej fabrike iba 20 % ľudí, maximum 20 % ľudí môže byť prijímaných, zamestnaných cez agentúry dočasného zamestnávania. Pretože práve prostredníctvom týchto agentúr sú vytláčaní slovenskí občania z trvalého pracovného pomeru. A tomu chceme zabrániť.
Ďakujem.

Pán kolega Fecko, chcel by som sa krátko vyjadriť. Viem, že ste to mysleli v dobrom, a berte, že teraz budem hovoriť nahnevane trochu, ale nie na vás, ale na ten problém.
Pán kolega, povedali ste, že si máte zvyknúť na to, vládna koalícia nikdy neprijme žiaden opozičný návrh. A ja si na to nechcem zvyknúť, ani si na to nikdy nezvyknem, lebo som presvedčený, že by to tak nemalo byť, že by sme tu mali hlasovať podľa toho, či je návrh dobrý alebo zlý. A, samozrejme, ja neviem s pištoľou pri hlave donútiť žiadneho poslanca, aby hlasoval za taký alebo onaký návrh zákona. Ale chcem vám niečo povedať, takú moju predstavu o tom, ako by to tu malo fungovať. A ak po budúcich voľbách budem mať nejaký vplyv na to, aby som mohol ovplyvniť, ako to tu bude fungovať, tak vám garantujem, že budem presadzovať, ak by som bol aj vládny poslanec, aby na každej schôdzi prechádzali zákony – to je jedno, či vládne, alebo opozičné – podľa toho, či pomôžu ľuďom. A keď pomôžu, tak nech prejdú.
Ja sa nebojím toho, že keď nebodaj by som bol vládny poslanec a nejakému opozičnému poslancovi by prešiel nejaký návrh zákona, ktorý môže pomôcť ľuďom, že mne by to uškodilo. Práve naopak, ako chceme obnoviť dôveru ľudí v tento štát, keď ľudia vidia, že si darmo zvolia svojich poslancov, darmo im dajú dôveru, aj tak tá väčšina v parlamente nič neschváli? A teraz si predstavte, čo by sa stalo, akú dôveru by mali ľudia v štát, keď by vedeli, že či si zvolili takého alebo onakého poslanca, či je vo vláde alebo v opozícii, ale budú mať istotu, že keď navrhne niečo dobré, čo pomôže ľuďom, tak za to parlament zahlasuje. Tak sa obnovuje dôvera v demokraciu a dôvera v tento štát.
Nehnevajte sa, že som trochu takto ostrejšie vystúpil, nie je to na vás, ale ja sa s takýmito vecami nechcem zmieriť.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, predkladáme opäť návrh zákona o upustení od vymáhania pohľadávok štátu, skrátene exekučnú amnestiu.
Zmysel tejto právnej normy je zjavný z jej obsahu a bližšie by som ho skúsil odôvodniť v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý. Ale vzhľadom na to, že skúsime zohnať pána spravodajcu, tak by som pokračoval v odôvodňovaní tohto zákona už v úvodnom slove.
Dámy a páni, v Českej republike bolo najvýznamnejšou politickou témou, vecnou témou, ktorá mohla pomôcť ľuďom v januári a teraz na začiatku februára, tzv. oddlžovací zákon. Oddlžovací zákon sa v Česku týka 800-tisíc ľudí, ktorí majú exekúcie. V Českej republike je táto téma vnímaná ako absolútne zásadná, pretože ohrozuje státisíce ľudí v Českej republike. Ale na Slovensku máme milión ľudí v exekúciách, to znamená 23 % občanov tohto štátu, pracujúcich občanov alebo teda v dospelom veku, má problémy s exekúciami. A tu to téma nie je, absolútne to nikoho nezaujíma. Ja sa pýtam, ako je možné, že v Česku, ktoré má 10 miliónov obyvateľov, je 800-tisíc ľudí v exekúciách a považujú to za absolútne zásadný problém, ktorý treba neodkladne riešiť. Mesiac to tam bola téma v poslaneckej snemovni, v senáte a znovu v poslaneckej snemovni a poslanci sa hádali iba o jednej jedinej veci: Ako to čo najlepšie urobiť.
Na Slovensku máme milión exekúcií, milión ľudí v exekúcii a nikoho to nezaujíma, absolútne ticho po pješinke. Tak sa pýtam, kedy konečne, keď sme boli schopní oddlžiť oligarchov, Širokého, Váhostav, Doprastav, tie sme oddlžili, to bolo v poriadku. To nikto nehovoril, že je to populizmus, lebo tak sa tá politika robí.
Keď sme oddlžili za 110 miliárd banky, tak to bolo v poriadku, veď tie banky majú asi málo peňazí, keď sme ich potrebovali oddlžiť. Ale keď chceme oddlžiť ľudí, tak nám niektorí hovoria, že toto je populizmus. Kam sme sa to dostali za tie roky v politike?! Nemohli by sme v tej politike urobiť konečne aj niečo, čo pomôže normálnym, bežným ľuďom vrátiť sa do ekonomického života? Keď to mohli urobiť v Slovinsku a pomohlo to tam ľuďom, keď to mohli urobiť v Chorvátsku a pomohlo to tam ľuďom, keď to mohli urobiť v Českej republike a pomohlo to tam ľuďom, kedy to konečne urobíme aj my na Slovensku?
Keď niečo sľúbime, tak to aj dodržíme. Keď sme sľúbili, že budeme za exekučnú amnestiu bojovať, a môžme to nazvať akokoľvek, oddlžovací zákon, exekučná amnestia, zrýchlenie oddlžovacieho konania, reštrukturalizácia ľudí, je nám to úplne jedno, a dokonca je nám úplne jedno aj, kto to navrhne.
Ja vás vyzývam, páni kolegovia z vládnej koalície, pán minister spravodlivosti Gál, alebo ktorýkoľvek z vás, páni kolegovia, my to podporíme, aj keď to dáte ako váš návrh, pretože sa nepozeráme na to, že kto to navrhne, ale či to môže pomôcť ľuďom. A ak to môže pomôcť ľuďom, tak za to zahlasujeme.
Veľmi vás prosím, venujme tomu pozornosť. Máme ešte rok do skončenia volebného obdobia. V Česku máme 10 miliónov ľudí, 800-tisíc v exekúciách a považujú to za katastrofálny problém, ktorý treba okamžite riešiť. Na Slovensku máme milión ľudí v exekúciách a 5 miliónov obyvateľov. Kedy sa spamätáme? Dneska už čítame správy v médiách, že ten ekonomický rast pomaly končí. A čo sa stane, keď príde znovu ekonomická kríza a banky zdvihnú o kúsoček úroky tým, ktorí majú splácať úvery? Veď my sme najzadlžujúcejšia sa krajina v Európe. Rast hypotekárnych, ale najmä spotrebných úverov, kde sú vyššie úroky, stúpa najviac v Európe. Čo budeme potom robiť, keď nám spadnú ďalší ľudia do exekúcií, ako to potom budeme riešiť?
Veľmi vás prosím, skúsme sa tomu venovať, kým je ešte čas, kým na to máme momentálne v ekonomike zdroje na to, aby sme týmto ľuďom vedeli pomôcť.
Viacerí sa pýtajú, či to nie je morálny hazard. No morálny hazard by to bol, keby sme tým ľuďom chceli odpustiť všetko. Ale my im nechceme odpustiť istinu. Chceli by sme to, možno podobne tak ako v Česku, že istinu musí zaplatiť každý a keď aktuálne nemá, tak by mu na to požičal štát, ale potom by ten človek už iba dosplácal istinu. Ale chceme odpustiť týmto ľuďom úroky z omeškania, poplatky exekútorom a ďalšie príslušenstvo, pretože to je práve to, čo sa nabaľuje do tej dlhovej špirály, kvôli ktorej sa ľudia z toho nemôžu dostať.
Poznáte ma asi ako človeka, ktorý sa vie aj rozčúliť a vie aj argumentovať, aj ostro argumentovať, ale verte mi, že mi ide v tomto prípade a nám všetkým o tú vec, aby sme tým ľuďom pomohli. A úprimne vám hovorím, že navrhnite to vy ako vládna koalícia, radi za to zahlasujeme v akejkoľvek podobe a je nám jedno, ako sa tu bude volať. Pretože tých milión ľudí má naozaj problém. Pol milióna ľudí na Slovensku má dve a viac exekúcií. Veď oni sa nemôžu zapojiť do ekonomického života, pretože všetko, čo by zarobili, by im zobral exekútor. A to nehovorím o 100-tisíc ľuďoch, ktorí majú sedem a viac exekúcií.
Keď si niekto myslí, že to sú všetko iba nezodpovední ľudia, lebo aj takí medzi nimi sú, samozrejme, tak je to omyl. Je tam veľa ľudí, ktorým sa zmenila životná situácia. Napríklad im ochorel príbuzný, museli sa vrátiť zo zahraničia, starať sa o chorého otca alebo chorú mamu. Alebo pred 30 rokmi podpísali ručenie bratovi za úver. Brat zomrel a oni musia teraz splácať nielen svoje úvery, ale aj bratove. Nikdy to neposplácajú. Máme tam 30-tisíc, teda viac ako 30-tisíc dôchodcov, ktorí mnohýkrát splácajú z dôchodku exekúciu spred 20 rokov a vedia, že do konca života ju už nesplatia. Veď nerobme z našich ľudí úrokových a úverových otrokov! Nezaslúžia si to.
Myslím si, že aj ten, kto raz si zle prečítal zmluvu a pred 15 rokmi zle podpísal niečo, kde si neprečítal malé písmenká, by si zaslúžil aspoň raz v živote druhú ekonomickú šancu. Ak týchto ľudí oddlžíme, pomôžeme im vrátiť sa do ekonomického života, budú platiť dane, budú platiť odvody, budú prínosom pre celú spoločnosť. A dokonca ešte aj tie inštitúcie, ktoré im odpustia to príslušenstvo, na tom zarobia. Máme skúsenosť s generálnym pardonom Sociálnej poisťovne, máme skúsenosť s generálnym pardonom jednej zdravotnej poisťovne, teraz robí generálny pardon dokonca aj Úrad na verejné obstarávanie. A všetky tieto inštitúcie, ktoré to doteraz urobili, na tom zarobili. Lebo to, čo tí ľudia by už nikdy nezaplatili, tak teraz, keď vedia, že sa môžu zachrániť tým, že splatia istinu, tak sa to snažia urobiť, aby mohli začať znova. Nevykašlime sa na tých ľudí, pomôžme im.
Ďakujem vám a ďakujem aj za prípadnú podporu.

Pán poslanec Baránik, v Rumunsku najskôr schválili ten zákon tak a funguje stále, Európska únia ho nezrušila. Najskôr schválila tak, rumunsky parlament, že to musia byť iba rumunské výrobky. Rumunské výroby rumunských producentov atď. Samozrejme, Európska únia namietala. Takže rumunsky parlament ten zákon zmenil takým spôsobom, že tie produkty môže vyrobiť, príklad poviem, aj firma Nestlé, ale musí to byť v Rumunsku.
Takže dá sa urobiť aj v súlade s európskou legislatívou tak, aby tie produkty a potraviny, ktoré sa predávajú v našich slovenských obchodoch, boli minimálne na 50 % vyrobené na Slovensku. Ide to v súlade s európskou legislatívou. A myslím si, že by to pomohlo slovenským spotrebiteľom aj slovenským farmárom oveľa viac ako zvyšovanie cien potravín o 2,5 %. Je to jednoduchá vec.
Myslím si, že na to takúto novelu zákona vie napísať každý a nemusíme sa škrabať takto cez hlavu a vymýšľať koleso, keď je niekde vymyslené, funguje a navyše je aj odobrené Európskou úniou.

Vážené dámy a páni, keď hovoríme o potravinách, tak potrebujeme na Slovensku zdravý sedliacky rozum. Nie choré pánske huncútstva.
Kázal vám niekto vo vláde, aby ste od roku 2012 znížili podiel slovenských potravín zo 42 % na 37 %? Podiel potravín v slovenských obchodoch? Nikto vám to nekázal. Kázal vám niekto, aby ste zdecimovali slovenských farmárov natoľko, že ešte aj zemiaky a mrkvu musíme dovážať z Poľska? Veď to vám nikto nekázal. To ste urobili sami. A teraz ste zistili, že slovenskí farmári majú problém?
Ale chcem byť pred Vianocami pozitívny, tak vám hovorím, vitajte v slovenskej realite. Neskoro, ale predsa. A keďže sme pred Vianocami, skúsim vám aj poradiť, že keď chcete slovenským farmárom a slovenským spotrebiteľom pomôcť, aby sa dostali ku kvalitným slovenským potravinám, čo máte urobiť. Ale ešte predtým by som chcel povedať, čo určite nemáte urobiť.
Ľudia moji, to čí bol geniálny nápad, že zdvihnime ceny potravín o 2,5 % a tým pomôžeme slovenským farmárom? To koho to napadlo? To je na Nobelovu cenu za ekonómiu. Ale možno to bude fungovať. Možno narastú ceny potravín a narastie aj podiel potravín v slovenských obchodoch. Ale iba tak, že tým ľuďom od hnevu sa tie potraviny zväčšia, lebo ich budú vidieť dvojmo. Budú tie mrkvy, jahody a zemiaky z Poľska vidieť dvojnásobne a podiel slovenských potravín sa zvýši. Ale tým problém nevyriešime.
Skúsme použiť aspoň trochu zdravého sedliackeho rozumu. Sme my Slováci hlúpejší národ ako Rumuni? Tak prečo sa od nich nepoučíme? Rumuni tento problém dávno vyriešili a nemuseli zvyšovať ceny potravín. Stanovili zákonom, že 50 % potravín musí byť z domácej produkcie. To nevieme urobiť ani my na Slovensku? To je také zložité prísť na takýto zložitý zákon? Zrušme tento zákon a prijmime, že 50 % potravín predávaných v slovenských obchodoch musí byť slovenskej produkcie. Na to treba Nobelovu cenu? Na to treba jadrovú fyziku? Veď na to stačí zdravý sedliacky rozum.
Nedvíhajme ľuďom ceny potravín, to nikomu nepomôže, stanovme zákonom, že v každom obchodnom reťazci musí byť predávaných 50 % potravín vyrobených na Slovensku. A problém máme vyriešený a môžeme ísť domov na Vianoce.

Pán poslanec, povedali ste, že v zdravotníctve chýbajú peniaze. A kde sú? Kde zmizli? Tak ja vám poviem jeden príklad čerstvý, kde tie peniaze miznú zo Slovenska. Národná banka Slovenska včera vydala správu o tom, že Slováci sú najzadlžovanejší národ v Európskej únii. Berú si čoraz viac úverov, aby si vôbec zachovali životnú úroveň, na ktorú boli zvyknutí. Slovenské banky sú najziskovejšie na úrokoch spolu s gréckymi a maltskými v celej Európskej únii. A viete, čo ja by som s tým spravil? Zdanil by som ich aspoň 30 % a ten zisk zdanený, ktorý nevyvezú zo Slovenska, by som použil na zdravotníctvo, nech z toho ekonomického rastu aj ľudia konečne aspoň niečo majú, lebo vláda sa tu tvári, že ekonomika nám šliape ako Saganov bicykel, len pravda je, že ľudia makajú ako šróby, ako ten Sagan, lenže na tých vavrínoch a na tých stupňoch víťazov sa vyhrievajú iní. Napríklad banky.
Tak konečne by sme mohli tým, ktorí zo Slovenska vyvážajú peniaze von, zobrať aspoň časť toho, čo vyvezú, a posunúť do zdravotníctva, kde by to tí ľudia najviac ocenili. Tak by som to aspoň urobil ja.

Reagovali na mňa páni poslanci Paška a Baška, tak ak sa pán poslanec Paška neurazí, pôjdem podľa abecedy a najskôr zareagujem na pána poslanca Bašku.
Pán poslanec, vy ste povedali, že to nie je o ekonomických migrantoch. Neboli ste tu, keď pán minister priznal už vo svojom záverečnom slove k skrátenému legislatívnemu konaniu, že to je o ekonomických migrantoch. Pretože práca je ekonomická aktivita. Tí ľudia sem prichádzajú pracovať. To nie je ekonomická migrácia? Veď to nie sú utečenci, ktorí utekajú pred vojnou alebo, ako povedal pán minister, preliezajú ploty. Pán minister priamo povedal, že my chceme riadiť a usmerňovať proces ľudí, ktorí k nám prídu pracovať. Práca je ekonomická aktivita. To sú ekonomickí migranti. Rovnako ako sú ekonomickí migranti z tohto uhla pohľadu Slováci, ktorí musia robiť v zahraničí.
K pánovi poslancovi Paškovi. Pán poslanec Paška, oceňujem, že ste sa snažili argumentovať vecne, len vám poviem niekoľko faktov, o ktorých asi neviete. Tak ten prvý fakt je, že ministerstvo práce a sociálnych vecí vedie aj štatistiku, aké kvalifikačné predpoklady majú tí ľudia, ktorí zo zahraničia u nás pracujú. A to nie sú žiadni jadroví inžinieri, myslím teraz tí ľudia zo Srbska alebo z Ukrajiny. To nie sú ani inžinieri. Tí, ktorí najmä prichádzajú, to sú väčšinovo veľmi nízko kvalifikovaní ľudia a tie firmy ich rady zaškolia.
A keď som sa bavil s ľuďmi z Jaguaru, viete, aké pracovné profesie sú najžiadanejšie na preškoľovanie, keď ich prijímajú do Jaguara? Napríklad kontrolóri kvality. Vyložene hľadajú kozmetičky a kaderníčky, ženy, ktoré majú cit pre krásu a ktoré sa im aj v Británii odskúšali ako veľmi dobré kontrolórky kvality. Ak dokáže Jaguar vyhľadávať a zaškoľovať kozmetičky a kaderníčky ako kontrolórky kvality, tak to asi nebude žiadna veda, budú vedieť zaškoliť aj našich ľudí.