Videokanál poslanca

Ďakujem, pán minister. Neviem, na základe čoho tak presvedčivo tvrdíte, že tento problém, už sa nedá o tom hovoriť, že či je to často, veľmi často alebo ako veľa, pretože ja keď som si pýtala štatistiky z ministerstva vnútra, tak mi na všetky odpovedalo, neevidujeme, neevidujeme priestupky, koľko ich bolo spáchaných, alebo teda koľko ľudí parkovalo, nie že mi neodpovedalo, ani že na vozičkárskych miestach, ale ani na miestach, ktoré, teda koľko priestupkov bolo spáchaných ako zákaz zastavenia, státia na vyhradenom parkovacom mieste. Rovnako som nedostala odpoveď, ani či sa eviduje falšovanie týchto parkovacích preukazov. Takže vy tvrdíte, že už to je menej často, ale na základe čoho?
Preto sa opäť pýtam, že či sa tieto štatistiky budú zverejňovať v nejakej dobe a či sa s týmto mieni niečo robiť, lebo si myslím, že toto zdravotne postihnutí ako problém naozaj vnímajú, či sa vám to páči, alebo nie. A preto by sme uvítali aj tie akcie, ktoré by možno robili trošku väčšiu osvetu o tom, či na týchto parkovacích miestach parkovať, prečo a kto. Budem veľmi rada, ak mi odpoviete na toto. Ďakujem.

No ja sa predovšetkým vyjadrím k pani Vaľovej. Samozrejme, pani Vaľová zase nepočúva poriadne a vytrhuje veci z kontextu. Pretože ja som povedala, že tu sa bezbariérovosť rieši spôsobom, že najprv postavíme dom, celý dom, a potom zistíme, že sme tam zabudli vybudovať okná a dvere. A potom to ideme hasiť. A potom my začneme robiť úpravy nanovo, pretože tu nie sú poriadne riešenia. My nemáme žiadne kontrolné mechanizmy, my nemáme žiadnych odborníkov. Môžte sa pozrieť, ja bývam v obci, kde je z prostriedkov Európskej únie vybudované námestie, ktoré je doteraz bariérové len preto, že už to nevie nikto prebudovať zrazu, lebo by museli vracať peniaze. A kto toto napraví, preboha?
Ja som rovnako takto, keď už ste spomenuli jasličkový zákon, rovnako takto sa pristupuje aj k stacionárom. Tie sa nútia k bezbariérovosti, ale nikto nerieši, že úrady, naše úrady, ministerstvá, mestské úrady, že musia byť bezbariérové, ale nielen preto, aby sme sa tam dostali, ale aby sme tam mohli aj pracovať.
Pani Vaľová, koľko máte zamestnancov na vozíku? To mi povedzte.
Rovnako aj v tých školách, aj v tých nemocniciach majú pracovať, nielen navštevovať ako klienti a pacienti a nie ako žiaci. Majú proste tam mať právo pracovať ľudia so zdravotným postihnutím. A pokiaľ si to neuvedomíte, tak ja neviem, ako vás mám ešte presvedčiť.

Vážený pán predseda, vážená pani ombudsmanka, vážení kolegovia, ja som veľmi rada, že sa mi podarilo dnes dobehnúť, aby som sa vyjadrila práve k správe pani ombudsmanky, ktorá bola aj na tému bezbariérovosti. Stihla som sem dobehnúť preto, že som bola u lekára, a preto viem, úplne aktuálne vám viem povedať moje skúsenosti so zdravotníckymi zariadeniami. A viem práve, aký problém som mala vôbec nejaké zdravotnícke zariadenie nájsť, kde by ma vedeli ošetriť. A pamätám si na časy, keď som pred pár rokmi skončila na recepcii súkromného zariadenia a keď mi povedali cenu, ktorú tam musím zaplatiť, lebo to bolo jediné zdravotnícke zariadenie, ktoré ma dokázalo ošetriť a ktoré mi dokázalo poskytnúť nejakú zdravotnú starostlivosť, lebo mali technické vybavenie a personál, tak som sa tam rozplakala.
Žiaľ, nie každý v tejto krajine má šancu dostať sa k zdravotnej starostlivosti takej, akú si zaslúži a akú potrebuje. A presne o tomto hovorili aj tie správy pani ombudsmanky, o prístupnosti, o bezbariérovosti zdravotníckych zariadení, a teda nielen zdravotníckych zariadení, ale aj školských zariadení. Dve kľúčové témy, teda okrem toho, že sa venovala aj iným témam. Toto sú možno dve z najkľúčovejších oblastí, kde naozaj máme ešte obrovské medzery a ja doteraz nerozumiem prečo.
Už v roku 2010 sme ratifikovali dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím a odvtedy je u nás stále len na papieri. Máme síce národný program rozvoja životných podmienok pre ľudí so zdravotným postihnutím, kde sú konkrétne body, ktoré sa majú napĺňať, ale tieto nemajú žiadne časové horizonty a ich napĺňanie sa neustále len odkladá a jednotlivé zodpovedné rezorty vôbec nekonajú.
Chcela by som pripomenúť, ja teda nebudem hovoriť úplne len o bezbariérovosti, ale o prístupnosti ako takej, pretože prístupnosť sa týka nielen fyzického prostredia, ale aj informačných a komunikačných možností. To znamená, týka sa oveľa širšieho počtu zdravotne postihnutých a netýka sa len telesného postihnutia, ale aj problémov ľudí so zrakovým postihnutím alebo problémov ľudí nepočujúcich. A takisto, čo sa týka škôl, tak sú tam rôzne formy špecifických potrieb žiakov. A teda keď hovoríme o prístupnosti, prístupnosť by sa mala týkať skupín, zatiaľ čo primerané úpravy sa väčšinou vzťahujú na jednotlivcov.
Budem citovať niekoľko vecí, ktoré sa uvádzajú v komentári k dohovoru a kde je výklad prístupnosti, pretože mám pocit, že na toto sa neustále zabúda. Zabezpečiť prístupnosť znamená, že je to povinnosť bezpodmienečná. To znamená, subjekt, ktorý je povinný zabezpečiť prístupnosť, nemôže ospravedlniť svoje opomenutie v tejto veci odvolaním sa na to, že zabezpečenie prístupu osobám so zdravotným postihnutím pre neho predstavuje nákladnú záťaž. Prístupnosť sa týka tak verejnej správy ako súkromného sektora.
Keď hovoríme o tých správach, ktoré sme tu z kancelárie ombudsmanky dostali, tak musím poznamenať, že toto bola jedna z najlepších prác v tejto oblasti za posledné roky, a ja by som pani ombudsmanke za to chcela naozaj poďakovať, pretože napriek tomu, že my tých odborníkov v tejto oblasti máme strašne málo, oni sa naozaj naučili vnímať tieto problémy očami ľudí s týmito zdravotnými problémami a naozaj bolo cítiť, že tejto téme rozumejú.
Nebudem úplne konkrétne hovoriť všetky tie veci, ktoré v tej správe boli uvedené, ale nedá mi nespomenúť niektoré možno aj osobné skúsenosti, ktoré proste, ktoré jednak zažívam, či už v tejto pozícii, ale ktoré zažívajú aj teda ľudia v bežnom prostredí. Pretože nie je možné, aby sme dokázali fungovať v takto vysoko bariérovom prostredí, ktoré tu máme. Spomeniem možno len príklady z tohoto týždňa. Ja som si niekedy možno od novembra aj začala písať každý deň, s akými bariérami sa pri mojej práci stretávam, a naozaj v tom denníku som mala záznamy úplne každý deň. Proste každý deň riešim nejakú maličkosť, nejaký prístup niekde, nejaký problém.
Všetky stretnutia, ktoré si dohadujem, tak v prvom rade padá otázka, či sa máme kde stretnúť, či viem prísť alebo niekto musí prísť za mnou. Nie je úplne samozrejmé, teraz sa možno stáva, že mňa už ako osobu poznajú a, samozrejme, vtedy sa tie podmienky prispôsobujú, ale to nie je len o mne. Teraz napríklad v pondelok mali seminár, ktorý robil Parlamentný inštitút, naši asistenti a nikto nerátal s tým, že aj môj asistent je na vozíku. A znovu, proste my musíme sa dopredu ohlasovať na to, že potrebujeme bezbariérové priestory, a musí sa to organizovať len podľa jednotlivcov, ktorí dopredu dajú o sebe vedieť. Tomuto sa prístupnosť nehovorí.
Ak by som ešte spomenula len pár vecí, čo sa týka škôl ani zdravotníckych zariadení, ako som povedala, nedá sa tu hovoriť o slobodnom výbere. Nikto z nás sa nedostane ani na školu, ani do zdravotníckeho zariadenia, ktoré potrebuje a ktoré si vyberie, ale musí tam ísť, musí ísť podľa, naozaj podľa prístupnosti a musí... Navyše, navyše ešte mi chýba možnosť vôbec, aby vás niekto, aby vám niekto dal tú informáciu, že kde vlastne ktorá škola, ktoré zdravotnícke zariadenie je bezbariérové napríklad alebo vedia s vami komunikovať. Napríklad ma zarazilo aj v správe, že prístup s nepočujúcimi. (Rozhovor rečníčky so spravodajkyňou.)
Pán predseda, mohla by som vás poprosiť, v rámci všeobecného súhlasu poprosiť o zrušenie časového limitu? Ešte pár minút.

Danko, Andrej, predseda NR SR
Už pokračujete v rozprave a nie je súhlas všeobecný. Nech sa páči.

Shahzad, Silvia, poslankyňa NR SR
Dobre, ďakujem.
Tak ja poviem na záver už len toľko, že budem, aj na základe týchto odporúčaní pani ombudsmanky sme pripravili návrh zákona, aby práve zdravotnícke zariadenia a školské zariadenia spadali do kompetencie ministerstva zdravotníctva a ministerstva školstva.
Ďakujem.

Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, chcela by som sa vrátiť len k tomu, čo som spomínala aj vo faktickej poznámke, v tejto chvíli som si neni istá, či som spomenula pracovných asistentov alebo osobných asistentov, určite to mali byť osobní asistenti. To znamená, že myslím si, že aj úrady práce by mali postupovať tak, aby pomáhali evidovaným nezamestnaným nájsť si prácu, čo tu síce pán minister deklaruje, ale nie som si úplne istá, či by sa rovnako vyjadrovali aj samotní evidovaní nezamestnaní.
Stále nám chýba a vôbec všeobecne mám pocit, že ministerstvo práce má skôr opatrenia, ktoré neustále proti niekomu bojujú, ako by niekomu pomáhali. To je proste fakt. Myslím si, že by tu mal byť skôr viacej takých podporných nástrojov, ako som spomínala, ako napríklad to, že na tých úradoch práce sa poskytujú, poskytuje aj osobná asistencia, to znamená, že, že aj tie samotné pracoviská by mohli tých ľudí posielať priamo, priamo tam, či nepotrebujú ľudia osobných asistentov, a takisto by sa mali podporovať nástroje skôr, ako sú agentúry podporovaného zamestnávania, ktoré tu síce máme, je ich, myslím, ako som pozerala, nejakých 65, ale podľa mňa v skutočnosti, ak fungujú dve-tri, tak je to málo. Toto by mala byť cesta, ktorá pomáha hľadať prácu dlhodobo nezamestnaným, pretože práve napríklad aj tieto agentúry dokážu hľadať prácu adresne, presne, pre, pre tých znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie, ktorí, ktorí v evidencii sú. Žiaľ, tieto agentúry prežívajú a takisto, a preto práve táto spolupráca nefunguje. Samotné úrady práce podľa mňa nemajú kapacitu, aby túto úlohu vykonávali, čiže to nie je chyba samotných úradov práce, ale to je chyba tých ďalších nástrojov.
Takisto ste, pán minister, povedali, že je to namierené hlavne voči tým zamestnávateľom, ktorí, ktorí nechcú zamestnávať ľudí na pracovné zmluvy a uprednostňujú dohody, ale aj v tomto prípade, ako to už pri týchto opatreniach býva, tak zase trafia tí toho nevinného a doplácajú na to tí, tí ľudia pracujúci na dohody, ktorí síce by pracovnú zmluvu chceli, ale zamestnávatelia ju uzatvoriť nechcú.
Mne nedá, aby som, aby som v tejto súvislosti nespomenula, že napriek tomu, že sa chválite, že štatistiky dlhodobo nezamestnaných sa znižujú, tak stále tu chýba veľká skupina dlhodobo nezamestnaných z radov zdravotne postihnutých, ktorí v evidencii vôbec nie sú a nikdy neboli, pretože ich tam jednoducho ministerstvo práce nechce. Keď si zoberieme, že ľudia so zdravotným postihnutím, zamestnanosť v tejto skupine je možno okolo 17, možno 18 %, neviem teraz aktuálne, ale v roku, v roku 2015 to bolo, myslím, 16,5 %, tak ten počet dlhodobo nezamestnaných by rapídne vzrástol.
Ja rozumiem, že, že je pekné mať pekné štatistiky, ale aj takýmto záujemcom o prácu treba pomáhať. A myslím, že aj riešenie pomerne jednoduché, stačilo by, keby sa takíto ľudia mohli evidovať ako záujemcovia o prácu a nedostávali by sa do štatistiky priamo nezamestnaných, ak sa nemýlim. A ministerstvo práce by malo informáciu, koľko ľudí so zdravotným postihnutím takúto prácu hľadá.
Toto považujem aj za jeden veľký problém. Všeobecne ľudia so zdravotným postihnutím, ako v poslednej dobe zisťujem všade, kde sa pýtam na akékoľvek údaje, tak všade dostávam odpoveď, že sa nezisťuje. To znamená, my nemáme v štatistikách zdravotne postihnutých a tým pádom nemáme žiadny problém. Pritom aj zhromažďovanie príslušných informácií je úlohou dohovoru, resp. k tomu ste sa zaviazali v Dohovore o právach osôb so zdravotným postihnutím, že sa takéto údaje budú získavať na to, aby sa dali robiť príslušné opatrenia na implementáciu dohovoru. Pán minister, pripomínam vám to aj preto, že vaše ministerstvo je hlavné kontaktné miesto pre problematiku dohovoru a naozaj tieto údaje nám chýbajú.
A k otázke zdravotne postihnutých sa prepracovávam aj preto, že s kolegyňami, s kolegyňou podávame pozmeňujúci návrh, aj čo sa týka ľudí so zdravotným postihnutím a chránených pracovísk. Treba si úprimne povedať, že podpora zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím sa nestretáva s prioritným záujmom tejto vlády. A to aj napriek tomu, ako som už spomínala, že ratifikáciou dohovoru ste sa zaviazali uznávať právo osôb so zdravotným postihnutím na prácu na rovnakom základe s ostatnými. A to napríklad, ako sa v dohovore píše, zahŕňa právo živiť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu práce. Podotýkam, prevažne na otvorenom trhu práce. Zahŕňa právo na pracovné prostredie, ktoré je otvorené, začleňujúce a prístupné osobám so zdravotným postihnutím. Také miesta sa nenachádzajú ani v štátnej a verejnej správe, a pritom aj k tomuto vás dohovor zaväzuje, zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím vo verejnom sektore, čl. 27 ods. 1 písm. g) dohovoru. Vzhľadom na to, že vôbec pracovné miesta pre zdravotne postihnutých vhodné nemáme, si myslím, že je potrebné a namieste podporovať výrazným spôsobom aspoň chránené pracoviská, ktoré, ktoré síce nie sú ideálny spôsob, ako zamestnávať ľudí so zdravotným postihnutím, ale aspoň zvyšujú šance uplatniť sa.
Od známej novely zákona o službách zamestnanosti, kedy došlo ku kráteniu finančných prostriedkov na podporu chránených dielní a chránených pracovísk, sa nič pozitívne v tejto oblasti neudialo. Hovoríme pritom o sfére, ktorá nemusí byť orientovaná len na zisk, ale sleduje hlavne zamestnávanie, ako aj istý druh rehabilitácie a sociálneho začlenenia týchto ľudí. Nuž a práve táto oblasť bola vtedy postihnutá napríklad zrušením § 56a, resp. nie zrušením, ale veľmi veľkým obmedzením, a tým pádom to priame hradenie mzdových nákladov už viac nie je možné. Rovnako došlo k zníženiu podpory zamestnávania pracovných asistentov, z pôvodných 90 % celkovej ceny práce sa v súčasnosti prepláca 40 až 70 % celkovej ceny práce. Rovnako bol zrušený § 57a, čo je príspevok na obnovu alebo technické zhodnotenie hmotného majetku chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, a najzaujímavejší je tento dôvod, prečo tak bolo urobené. Príspevok bol zrušený preto, že sa za niekoľko rokov neposkytoval, a neposkytoval sa preto, že v rozpočtovej kapitole naňho neboli vyčlenené prostriedky, a to bolo, takto sa dialo v rokoch 2008 až 2013. Táto informácia je doteraz uvedená na stránke ústredia práce.
Súčasná situácia chránených dielní a chránených pracovísk preto vôbec nie je ružová a postoj ministerstva práce k zamestnávaniu osôb s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa odzrkadľuje v podmienkach fungovania týchto pracovísk. Keď sa pozrieme na štatistiky z júna 2014 a porovnáme ju so štatistikou ku konca roka 2016, tak pokles chránených pracovísk je o 20 %. A to nielen chránených pracovísk, ale aj samotných tých pracovných miest, resp. osôb zamestnaných v týchto chránených dielňach a chránených pracoviskách. Jedna vec sú možnosti dané zákonom o službách zamestnanosti, druhá je aplikačná prax, kedy dochádza k nezmyselným kráteniam príspevkov, či už z dôvodu, že podľa úradu práce napr. do prevádzkových nákladov, stretávame sa s takými absurdnosťami, že sa do prevádzkových nákladov nepočítajú priestory ako chodba alebo kuchyňa.
Rovnako udeľovanie pokút za nezamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím je v tomto prípade pre mnohé firmy najlacnejšie riešenie, a preto si volia práve túto formu. Naopak, lacnejšie by malo byť napr. náhradné plnenie, resp. samotné zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím. A tak efektívnejšie by bolo, keby aj príspevky, ktoré sa poskytujú, sa poskytovali aj od počtu osôb, ktoré v tom chránenom pracovisku osôb so zdravotným postihnutím, ktoré v tom chránenom pracovisku sú aj, pretože, pretože, samozrejme, čím, čím viac osôb so zdravotným postihnutím chránené pracoviská, chránené dielne zamestnávajú, tak tým väčšie riziko na seba prenášajú, a toto by sa malo zohľadňovať v príspevkoch a v dotáciách, ktoré sa poskytujú hlavne aj preto, že, že tým sa vytvárajú šance pre týchto ľudí uplatniť sa.
Chránené pracoviská si naozaj vyžadujú a chránené dielne si vyžadujú väčšiu pozornosť, ako sa jej doteraz venovala, aj preto my prichádzame aspoň s malým návrhom, aby, aby sa znížila lehota pri vyplácaní príspevku na prevádzkové náklady, ktorá v súčasnosti je 60 dní od predloženia dokladov, a my ju navrhujeme znížiť na 30 dní. Je to z toho dôvodu, že prevádzkové náklady chránených dielní a chránených pracovísk sa vyplácajú za štvrťrok. No v skutočnosti musia chránené dielne, chránené pracoviská dokázať ufinancovať celý polrok na to, aby, aby sa dostali k nejakej dotácii alebo k príspevku. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je to len na začiatku, ale problém je, že často dochádza k rôznym usmerneniam, interným pravidlám, zmenám pravidiel pri vyplácaní príspevkov, ktoré sa menia za pochodu, ktoré sa zmenia na začiatku, na konci štvrťroka, a tie chránené pracoviská sa znova musia potýkať s novým problémom.
Takýmto bol napríklad, bola napríklad usmernenie ministerstva práce minulý rok, kedy sa malo zjednotiť zahŕňanie mzdových nákladov do príspevku, a tým pádom chráneným pracoviskám vypadlo, vypadol jeden celý mesiac, kedy si vlastne nemohli uplatniť príspevok na mzdu, resp. nemohli si uplatniť mzdové náklady v príspevku na prevádzkové náklady. A toto je často existenčný problém týchto pracovísk. Zdá sa mi, že štát by mal prihliadať na takéto situácie a mal by, mal by, mal by pristupovať veľmi citlivo k aj, aj k príspevkom, ktoré vypláca, aj k pravidlám. Aj preto chceme, aby tá lehota na vyplatenie príspevku bola kratšia, a v prípade, že, že úrady práce budú mať problém a bude sa im zdať, že, že tá lehota je príliš krátka na to, aby stihli vybaviť všetky žiadosti, resp. na základe zmlúv. Je potrebné upraviť tie pravidlá tak, aby tá administratíva nebola tak náročná, pretože často sú tam mnohé zbytočné doklady, ktoré tie chránené dielne, chránené pracoviská musia dokladovať a, samozrejme, aj potom ich musia následne aj pracovníci kontrolovať. Pritom samotné doklady si, alebo samotné informácie vedia získať alebo mohli by získať aj iným spôsobom tieto jednotlivé úrady práce.
A tak dovoľte na záver, aby som prečítala samotný pozmeňovací návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Silvie Shahzad a Anny Verešovej:
V čl. 1 v doterajšom bode 44 v § 60 ods. 10 sa slovo "šesťdesiat" nahrádza slovom "tridsať".
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Pán poslanec, ja súhlasím s tým, čo ste povedali na začiatku, a to, že, že sa robí málo pre to, aby sa pomáhalo evidovaným nezamestnaným hľadať si zamestnanie, a skôr sa hľadajú dôvody, ako ich z evidencie vyradiť, ako bolo napríklad to odmietnutie rekvalifikačných kurzov, a tak sa snažím nájsť niečo pozitívne v tomto návrhu a rozmýšľam, že či nám teda pribudne počet osobných asistentov, ktorí budú, to bude vlastne jediná činnosť, ktorú budú môcť evidovaní nezamestnaní robiť. Tak pevne verím, že sa zlepšia aj podmienky a sociálny status týchto ľudí, aby sme naozaj mali tých, týchto ľudí viac, a možno je to len dobrá forma, ako propagovať vlastne činnosti, ktoré sa robia, alebo teda ľudí, ktorí sú evidovaní na úrade práce aj z iného dôvodu, a to znamená, lebo osobnú asistenciu vyplácajú úrady práce, čiže, čiže budú mať v podstate týchto svojich evidovaných nezamestnaných pod kontrolou úrady práce.
Ďakujem.

Pán predsedajúci, prosím o opravu v hlasovaní č. 139, kde mám uvedené, že som nehlasovala, hlasovala som za.

Vážený pán predseda, vážená pani ombudsmanka, vážení kolegovia, ja si myslím, že najdôležitejšia, najzávažnejšia vec, ktorá zo správy pani ombudsman..., ombudsmanky vyplynula, je, že dieťa sa v tomto systéme často považuje iba za tovar. S tým treba určite niečo urobiť. A nielen k deťom sa tento systém správa ako k tovaru, ale rovnaký prístup má k akémukoľvek človeku odkázanému na pomoc.
Už tu veľa odznelo ku kauze Čistý deň a ja si dovolím tiež pár poznámok. Aj v tomto prípade s ukazuje, že sme nastavení prevažne materiálne. Pani ombudsmanka spomínala, že kontrola sa vykonáva na rôznych úrovniach, ako je hospodárenie, hygiena a podobne, ale ako sa zaobchádza s dieťaťom, sa nehodnotí. V tomto s ňou určite musím súhlasiť.
Ďalšia závažná vec je, že kontroly v takýchto vážnych podozreniach trvajú neprimerane dlho. V tomto prípade, to bolo päť mesiacov. Zariadenie počas kontroly funguje ďalej, a čo je hrošie, ešte aj dlho po. Už som sa to aj niekoľkokrát pýtala a musím sa to opýtať znovu, ak by sa dokázalo, že prišlo k pochybeniu, kto bude niesť následky za tento stav. Myslím si, že odpoveď je úplne jasná. Pokiaľ tie prípady trvajú niekoľko rokov, tak najviac týmto trpia jedine deti. Pán Tomáš tu hovoril o tom, že nie je mu jasné, z čoho pani ombudsmanka vychádzala. Ale myslím, že odpovede v rovnakom duchu dával aj pán riaditeľ z ústredia práce, kde tiež nebolo vo všetkých prípadoch jasné, ako úrady postupujú, a vlastne čomu sa koľko venujú a či vôbec.
Zo samotnej odpovede na to, čím sa kontrola zaoberá, vychádza, že ide o kontrolu spisovej dokumentácie vybraných detí, kontrolu plnenia účelu, na ktoré bolo zariadenie zriadené, a vykonávanie opatrení, vykonávanie opatrení sociálnej kurately. Tiež sme dostali len informáciu, že dokumentácia obsahovala 359 listinných dokumentov. Pod týmto si môžeme predstaviť všeličo. Keď si prepočítame, koľko pracovných dní trvala kontrola, vychádza mi to, že možno im vychádzala jedna strana na deň. Naozaj mi pripadá nehorázne dlhé obdobie venované tak závažnému prípadu, ktorý sa mal vyšetrovať v nejakom skrátenom konaní. Rovnako pán poslanec Tomáš vytýkal pani ombudsmanke, že na kontrolách nebola a že v zariadení Čistý deň, a že zariadenie Čistý deň nenavštívila. No aj z kontroly kontrolnej skupiny vyplýva, že v zariadení boli trikrát, čo sa mi zdá smiešne málo. A myslím si, že väčšiu povinnosť navštíviť zariadenie majú právo pracovníci sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately ako ombudsmanka. Rovnako sa v odpovediach z ústredia uvádza, že dĺžka kontroly nie je ničím výnimočná. Ja musím opäť zopakovať, že mne sa toto zdá príliš dlhé na to, o akom závažnom prípade sa bavíme, nebola to štandardná kontrola. Rovnako mi nedá nespomenúť ekonomické kontroly, lebo ani tie, sa zdá, všade nerobia rovnako a poriadne. Bežne z praxe mnohí poznáme, koľko kópií dokladov je potrebných k vyúčtovaniu finančných prostriedkov, no z odpovedí ústredia sme sa dozvedeli, že tu stačila štvrťročná tabuľka vyúčtovania.
Keď sa bavíme o iných prípadoch, ktoré sa týkajú detí, mali sme tu prípad maloletého Marka. Mňa by veľmi zaujímalo, keby sme tu mali dve správy komisárok, komisárky pre deti a komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré sa obe tomuto prípadu venovali, v akom duchu by sa niesli. Obávam sa, že rovnaké by neboli. Rovnako občas spochybňujem konanie sociálnej kurately, pretože neviem, či je možné, že či je možný prípad, že keď sa stane, že je v najlepšie, v najlepšom záujme dieťaťa sa rodičia pri rozvode dokážu dohodnúť na starostlivosti o ťažko postihnuté dieťa, a v konečnom dôsledku prieťahy v konaní spôsobuje kurátor, ktorý si čerpá dovolenku. Niekoľkokrát tu bola zdôrazňovaná zodpovedná práca pracovníkov sociálnej kurately, predovšetkým ju tu obhajovali kolegovia z koalície. Obávam sa však, že práve týchto zamestnancov by ako prvých táto koalícia potopila, pretože vo väčšine prípadov potom argumentujú len zlyhaním jednotlivca. Veľmi dôležitý fakt, ktorý bol v správe uvedený, je nedostatok nezávislej kontroly. Po samovyšetrovaní na ministerstve vnútra tu máme ústredie práce, ktoré tiež opätovne kontroluje samo seba, a zdá sa, že sa nám z tejto formy stáva štandardný nástroj. Sama mám osobnú skúsenosť, keď som si povedala, že skúsim telefonicky sa informovať a hľadať informácie a pýtať sa na neformálne odpovede zamestnancov, a presne ma prekvapili tie odpovede v tomto duchu. Zamestnanci mi povedali, že ústredie nepôjde proti úradom práce.
Priznám sa, že bolo pre mňa nepochopiteľné, ako môže niekto tak cynicky obhajovať práva detí, ako to dnes predviedol pán Tomáš. A sám toto slovo použil. Na jednej strane sa tvári, že obhajuje práva detí, a na druhej strane používa veľmi silné slová a útočí pred očami detí a rodičov na ženu. Toto je ten príklad správania sa, aký by mali tieto deti vidieť? Nemyslí si pán Tomáš, že tieto deti už raz v živote pochybili?
Na záver by som chcela už len ako mnohí moji kolegovia poďakovať pani ombudsmanke, lebo konečne sa tu objavil niekto, kto vníma úprimne ľudské osudy. Ak je tu niekto, kto ľudským právam rozumie a je na správnom mieste, tak je to práve pani ombudsmanka. Veľmi presne a jasne ste pomenovali mnohé závažné spoločenské problémy, pomohla ste v mnohých individuálnych prípadoch a vyslovila veľa pochybení, a to nie v prospech opozície, ako sa snaží koalícia tvrdiť, ale v prospech slabých a bezmocných ľudí, ktorí nenachádzajú pomoc tam, kde by ju štandardne dostávať mali. Kiežby sme takých ľudí ako vy, pani ombudsmanka, mali aj na všetkých kľúčových miestach na ministerstvách.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán poslanec, na niektoré vaše slová budem reagovať až v rozprave, pretože paradoxne som mala na ne napísané odpovede ešte predtým, ako ste ich povedali. Takže ste asi veľmi ľahko čitateľný.
Chcem Vám pripomenúť, čo sa o vás myslí vaša pani kolegyňa, pani Vaľová, ktorá povedala, že... (reakcia z pléna), že, ja reagujem, ja hovorím na pána Tomáša, lebo ste, lebo pani Vaľová povedala, že kto nemá argumenty, ten vykrikuje. A vy ste tu dneska vykrikovali podľa mňa najviac.
A tak i ja sa vás chcem opýtať len jednu jedinú otázku. Neustále obviňujete opozičných poslancov zo zneužívania situácie. Kto podľa vás by sa týchto detí mal zastať, keď nie ombudsmanka alebo opoziční poslanci?
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 313. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Pani predsedajúca, ďakujem, skončila som. Otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za odpoveď, pán minister. Napriek tomu by som chcela upozorniť, že napríklad občania Českej republiky majú možnosť cestovať zdarma vlakmi, keď sa zaregistrujú a vybavia si túto výhodu. Opačne to neplatí. To znamená, že ten rozdiel tam je a na nejakej úrovni to funguje. Preto sa opäť pýtam, že či, alebo teda, na koho sa obrátiť, aby takýto preukaz platil medzi, minimálne medzi týmito našimi dvomi krajinami alebo prípadne, či existujú aj nejaké úvahy v rámci celej Európskej únie, aby aj občania so zdravotným postihnutím mali pocit, že sú občanmi Európskej únie, lebo aj tieto preukazy sa už teraz vydávajú tak, že sú dvojjazyčné, že tá informácia tam je aj v anglickom jazyku.
Ďakujem.