Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, pani komisárka, kolegovia poslanci, kolegyne poslankyne. V mojom príspevku sa chcem venovať najme hodnoteniu tej časti správy, ktorá sa zaoberá monitoringom dodržiavania práv detí v resocializačných zariadeniach.
Zisťovanie stavu ochrany a dodržiavania práv detí vo vybraných resocializačných strediskách pre deti uskutočnila komisárka pre deti z vlastnej iniciatívy, ako aj na základe uznesenia č. 22 výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. Monitoring sa zrealizoval medzi chovancami resocializačných zariadení dotazníkovou metódou. Na základe odpovedí, ktoré som na svoje otázky ohľadom spôsobu vypĺňania dotazníkov od pani komisárky získala na zasadnutí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, musím konštatovať, že dotazníky boli v resocializačných zaradeniach vyplnené veľmi povrchne a že pri vypĺňaní nebol vytvorený dostatočný priestor na vysvetlenie všetkých otázok ani priestor na ich skutočne slobodné zodpovedanie. Pani komisárka nám predstavila na výbore nasledovný postup: rozdanie dotazníkov, vyplnenie pod dozorom dospelej osoby, zozbieranie a následné vyhodnotenie, ktorého kľúčovým výstupom sú úhľadné farebné koláčiky. Predpokladám, že všetci vieme, o akých koláčikoch tu hovorím. Nemôžem ich tu totiž ukázať, pretože názorné ukážky v podobe grafov sú v tejto sále aj v 21. storočí zakázané. Budem ale predpokladať, že sme všetci správu čítali a všetci vieme, o akých grafoch hovorím.
Tento spomínaný postup vyplnenia dotazníkov je veľmi diskutabilný vzhľadom na tak citlivú tému, akou je dodržiavanie práv detí v zariadeniach, kde žijú deti v režime pripomínajúcom väzenie. Pokúsim sa vysvetliť prečo. Aby sa naozaj ukázalo, či deti v resocializačných zariadeniach skutočne, čo deti v resocializačných zariadeniach skutočne zažívajú, ako tieto zážitky vnímajú a aká je ich vnútorná škála pri hodnotení zažitých skúseností od vyslovene pozitívnych zážitkov až po tie negatívne, musel by prieskum oveľa hlbšie preniknúť pod povrch každodenného režimu v resocializačných zariadeniach. Otázky by sa museli chovancom klásť tak, aby čo najlepšie korešpondovali s tzv. kultúrou ich resocializačného zariadenia. Prieskum pani Tomanovej takouto hlbšou sondou do života detí v resocializačných zariadeniach rozhodne nie je. Otázky sú v dotazníkoch položené príliš všeobecne a abstraktne na to, aby sme z nich mohli naozaj vedieť, čo si deti myslia. Pri takto zle položených otázkach nemôžeme čakať, že sa respondenti skutočne otvoria a povedia svoj názor. Na takto zle položené otázky sa spravidla nedozvieme nič zásadné ani od dospelých, nieto ešte od detí. Navyše od detí, ktoré sa od rovesníkov vymykajú v mnohých smeroch a žijú v špecifickom prostredí.
Pokúsim sa vysvetliť, prečo je tak dôležité pri prieskume v resocializačných zariadeniach brať toto všetko na zreteľ. Pri realizácii prieskumu, ako aj pri jeho hodnotení si treba uvedomiť, že kolektív detí v týchto zariadeniach funguje v iných súvislostiach ako bežné detské kolektívy v školách, v centrách voľného času alebo v športových kluboch. Táto skutočnosť významne ovplyvňuje predstavy chovancov o tom, čo je bežné správanie detí a dospelých. To znamená, že ovplyvňuje aj ich predstavy o primeranej forme prevýchovy a o neprimeranom treste. Tento rozdiel vo vnímaní tzv. bežnej reality, ktorá v uzavretom reedukačnom zariadení rozhodne nie je bežná, sa premieta aj do rozdielnych foriem rovesníckeho správania, ktoré sa od bežných foriem v školách či v školských kluboch alebo v záujmových krúžkoch významne odlišujú. Inými slovami, deti v reedukačných centrách, ktoré žijú v obmedzujúcom režime týchto zariadení, majú spravidla iné predstavy o tom, čo je žiaduce a akceptovateľné, ako ich rovesníci, ktorí nie sú vytrhnutí z bežného detského prostredia.
Na ilustráciu uvediem niektoré markantné rozdiely. Dominujúcim prvkom organizácie života v prevýchovných zariadeniach je celodenný a celotýždenný režim. Tieto deti majú oveľa viac organizovaných činností a oveľa menej času pre seba ako iní rovesníci. Ďalším významným faktorom je sústavná prítomnosť dospelého. Je to pochopiteľné, keďže na tieto deti treba dávať zvýšený pozor. Avšak dôsledkom tejto zvýšenej kontroly je oveľa väčší priestor na vznik a fungovanie paralelných subkultúrnych organizácií života, do ktorých tieto deti pred všade prítomnou autoritou unikajú.
Podvolenie sa daným príkazom a zákazom je ďalší charakteristický prvok. V resocializačnom zariadení platia pevné pravidlá s takmer nulovou flexibilitou a s takmer nulovou toleranciou a zároveň s takmer nulovou šancou na diskusiu či obojstrannú dohodu. To na jednej strane deťom ponúka prehľadnú štruktúru fungovania a pocit bezpečia, no na druhej strane tieto mantinely do istej miery paralyzujú ich schopnosť samostatne sa rozhodovať, čo je správne a čo nie, ako aj konať na základe vnútorných rozhodnutí. Miera prepojenia s reálnym životom súvisí s organizačnou formou výchovnej skupiny, či ide o uzavretú, polootvorenú alebo otvorenú skupinu. V každom prípade je však sociálny kontakt s vonkajším svetom regulovaný. Z toho vyplýva, že regulovaná a veľmi obmedzená je aj možnosť dozvedieť sa niektoré informácie a v diskusii, či už s dospelými alebo s rovesníkmi, ich objektívne zhodnotiť. Totiž v reedukačnom centre je regulované ešte aj používanie osobných vecí. Takže ak hovorím, že deti majú obmedzený prístup k mnohým informáciám sveta za múrmi zariadenia, narážam tým na to, že informácie týkajúce sa práv detí, ktoré sú im často aj v bežnom rodinnom a v školskom prostredí neznáme, nemajú kde a ako deti v reedukačných centrách získať a nemajú s kým o nich diskutovať. Tzv. prevýchova je v týchto zariadeniach zo samotnej podstaty postavená skôr na prísnom vymedzení toho, čo sa smie a čo nie, a na obmedzení prístupu ku všetkému, čo s tzv. prevýchovou nesúvisí.
Všetky tieto odlišnosti vplývajú aj na spôsob komunikácie chovancov. V popredí sú u nich iné témy ako u iných rovesníkov a badateľná je zároveň absencia niektorých tém, ktoré iní rovesníci bežne riešia. Chovanci používajú spravidla iné výrazové prostriedky. Objavuje sa u nich špecifická terminológia, iné metafory, nové zvraty. Do tejto komunikácie sa zodpovedný výskumník, ktorý má záujem urobiť relevantný prieskum, musí najprv ponoriť, pochopiť ju a pri samotnom prieskume by ju mal vedieť šikovne využiť, keďže práve táto špecifická komunikácia je pre deti aktuálne žijúce v tomto uzavretom prostredí najzrozumiteľnejšia.
S uvedenými skutočnosťami súvisí aj ďalší typický prejav komunikácie detí v reedukačných zariadeniach a tým je zhoršenie úrovne bežnej komunikácie. V odbornej terminológii sa označuje pojmom obmedzený rečový kód. Obmedzený rečový kód znamená okrem iného aj obmedzenú schopnosť týchto detí narábať s abstraktnými pojmami. A tu sme pri koreni veci. Pred sebou máme správu, z ktorej vyplýva, že v prieskume boli deťom v resocializačných zariadeniach kladené dotazníkovou formou aj veľmi všeobecné, tzv. nevýpovedné otázky, pri ktorých opýtaní chovanci pravdepodobne vôbec nevedeli, na čo presne sa ich pýtajú. Deti, z ktorých, ako som už spomínala, majú mnohé obmedzenú schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, nemajú kontakt s vonkajším svetom a medzi sebou komunikujú takpovediac vlastným jazykom, mali odpovedať napríklad na takéto otázky: Poznáš pojem práva detí? Myslíš si, že sú v zariadení dodržiavané? Stretol si sa už so zlým zaobchádzaním?
Čo konkrétne si mali pod týmito otázkami chovanci predstaviť? A čo si vlastne pod týmito otázkami predstavovali samotní zostavovatelia dotazníka? Takto všeobecne sa v žiadnom poctivo robenom prieskume, ktorý má odhaliť skryté neprávosti a osobné traumy, nepýta poctivý a odborne podkutý výskumník ani dospelých respondentov, o ktorých by bolo možné predpokladať, že vďaka ukončenému vzdelaniu, osobnej skúsenosti a neobmedzenému prístupu k informáciám by už hádam mohli vedieť, na čo sa ich vlastne v dotazníku pýtajú. V žiadnom prípade však nie sú tieto otázky dobre položené, ak sa prieskum týka detí. Tobôž detí v resocializačnom zariadení, v ktorom žijú izolovane od vonkajšieho sveta a v ktorom sú ponorené do vlastnej subkultúry.
Zároveň by mal poctivý výskumník vziať do úvahy aj ďalšie skutočnosti, a to životné príbehy konkrétnych detí. Vzhľadom na zložitosť životnej situácie jednotlivých detí v diagnostických a resocializačných centrách je jednoducho nutné brať do úvahy pri akomkoľvek výskume či prieskume všetky skutočnosti, ktoré formovali ich názore a postoje ešte pred tým, ako sa do takéhoto zariadenia dostali. Jednoducho poctivý prieskum, ktorý sa týka práv detí, šikanovania a násilia musí brať do úvahy, čím všetkým si tieto deti vo svojom krátkom živote prešli, aké situácie zažili a ako v tejto súvislosti vnímajú svet okolo seba.
Na záver tejto mojej prvej výhrady týkajúcej sa nesprávne položených otázok si kladiem aj ja jednu otázku: neboli tieto otázky v dotazníkoch položené zámerne, diletantsky? Po prvé, nechce sa mi veriť, že úrad komisára pre deti skutočne obsadili až takí diletanti, ktorí si toto všetko iba neuvedomili. Ale priznávam, aj to je jedna z možností. V takom prípade sa ale rovno pýtam, či by nemala pani komisárka z úradu radšej sama odísť, nakoľko ide o ďalší príklad hrubej nekompetentnosti.
Pani komisárka pre deti sa však na výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny na moju otázku, či takýto nevydarený prieskum robili vôbec odborníci, vehementne zaštítila vysokou odbornosťou univerzitného pracoviska, ktorý jej tento prieskum pomohol realizovať. To ma vedie k druhej otázke. Naozaj sa nájdu v akademickej obci až takí diletanti? Nechce sa mi veriť, že takto odfláknutý prieskum vyšiel z prostredia vedy a výskumu, ale na Slovensku je potrebné aj túto druhú možnosť pripustiť. Avšak obe spomínané možnosti sú naozaj skôr nepravdepodobné. Pravdou bude najskôr to, že pani komisárka dala urobiť prieskumy v resocializačných zariadeniach zámerne zavádzajúco. Nie v najlepšom záujme detí, ale v záujme niektorých zariadení. Ak je to tak, je toto ešte vážnejší dôvod na to, aby úrad komisára pre deti čo najrýchlejšie opustila. Znamená to totiž, že pani Tomanová zámerne zneužila deti na vylepšenie imidžu resocializačných zariadení a to najmä jedného, konkrétne zariadenia Čistý deň.
K tomuto tvrdeniu ma doviedla aj druhá moja výhrada voči tomuto prieskumu. Už som spomínala, v čom je život chovancov v resocializačných zariadenia neštandardný v porovnaní s bežnými každodennými situáciami ich rovesníkov za múrmi týchto zariadení. Preto ak chce niekto reálne zistiť, či deti v týchto zariadeniach netrpia a či sú ich práva dodržiavané, nestačí mu jednoducho prísť, dať deťom vyplniť dotazník a odísť. Navyše, chovanci dotazníky vypĺňali za prítomnosti osoby, ktorá pre ne zosobňovala dohľad autority. Či už išlo o zamestnancov resocializačného zariadenia alebo o ľudí, ktorých si na monitoring najal úrad komisárky pre deti. Pýtam sa, do akej miery sa mohli deti slobodne vyjadriť v situácii, keď poriadne nerozumeli položeným otázkam a ešte k tomu nad nimi stál človek, ktorý má vplyv na udeľovanie odmien a trestov a ktorého v rámci takto nastavených pravidiel je výhodnejšie, ak aj nie potešiť správnou odpoveďou, tak rozhodne aspoň nenaštvať tou nesprávnou? Ak by poctivý výskumník naozaj chcel vedieť, čo si deti v týchto zariadeniach myslia, nevybavil by to jedným dotazníkom. Najprv by sa snažil získať si dôveru chovancov, opakovane by sa k nim vracal. Robil by s nimi aj hĺbkové kvalitatívne rozhovory a pozoroval by aj celkovú situáciu a klímu v danom zariadení.
A sme opäť pri výskumných metódach. Jeden dotazník na to, čo ním chcela pani Tomanová potvrdiť, jednoducho nestačí. Ak sa pani komisárka vo svojich tvrdeniach, že deťom je v resocializačných zariadeniach v podstate dobre, opiera iba o jeden takýto dotazník, je to z jej strany buď diletantské, alebo zámerne manipulatívne. Naozaj neviem, čo je horšie. S určitosťou však viem, že výsledky jej prieskumu v týchto zariadeniach nemajú žiadnu relevantnú hodnotu. Samotné percentuálne vyjadrenie takto ľahko spochybniteľných výsledkov, nech je aj uvedené v úhľadných farebných koláčikoch, nie je totiž dostatočné pre spoľahlivejšie interpretácie. Inými slovami, mňa osobne tento prieskum nepresvedčil o tom, že deti v resocializačných zariadeniach skutočne vedia, aké sú ich práva, že skutočne dokážu posúdiť primeranosť trestov a že dokážu samé od seba rozpoznať, čo je už za hranicou primeranosti. Nemôžem brať vážne fakt, že sa v prieskume v niektorých zariadeniach spokojnosť pomerne vyšplhala aj na 100 percent. U tínedžerov, ktorí sú v tomto veku obzvlášť kritickí? Zariadenie Čistý deň, plných 100 percent chovancov odpovedalo, že práva detí poznajú, že sú v zariadení práva detí dodržiavané, že majú prístup k informáciám, že sa majú komu posťažovať a že im je v zariadení k dispozícii osoba, na ktorú sa môžu absolútne spoľahnúť. Sto percent opýtaných sa v zariadení Čistý deň vyjadrilo, že majú vytvorené podmienky na prípravu do školy, hoci vieme, že mnohí počas pobytu v zariadení do školy vôbec nechodia a že sa môžu venovať činnostiam, ktoré ich bavia. Prosím vás pekne, takýto ideálny stav je ťažké dosiahnuť aj v mnohých úplne bežných rodinách, je ilúziou, že by mohol nastať na 100 percent v resocializačnom zariadení.
Vážení kolegovia, vážené kolegyne, na základe uvedených argumentov, ktoré sú len špičkou ľadovca vytvoreného z množstva ďalších, ktoré som nespomenula, ale ktoré spomenuli, ale možno ešte v ústnej rozprave spomenú ďalší moji kolegovia, vás žiadam, aby sme správu pani komisárky Viery Tomanovej nebrali na vedomie, ale aby sme ju dali prepracovať.
Ďakujem vám za pozornosť.
