Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Martin, ďakujem ti veľmi pekne za tento príspevok. Ja sa tiež budem chcieť venovať v tom svojom vzdelávaniu. Ty si tu spomenul ix vecí, ktoré sa dajú vyčítať aj predchádzajúcej vláde, ale aj súčasnej novej vlastne ministerke školstva v novej vláde, ktorá sa uchádza o našu dôveru.
Ja sa vrátim, ja som sa vrátila práve z východu, teda bola som cez víkend tam, kde nie je vraj absolútne nič, bolo tam ale vyše štyristo učiteľov, riaditeľov škôl, zriaďovateľov škôl, vzdelávacích expertov, ľudí, ktorí pracujú v mimovládkach, ktoré mimochodom robia skvelú prácu a výbornú robotu práve v oblasti vzdelávania a spolupracujú práve so školami a s učiteľmi a ťahajú túto našu krajinu z tej obrovskej diery von, ktorá mimochodom v oblasti vzdelávania, teda ak už mám byť alegorická a symbolická, nie je iba na východe, ale na celom Slovensku.
A ďakujem ti za to, že si spomenul práve tie projekty, ktoré pod vedením pána Pellegriniho v školách vyzerali ako výkladná skriňa úspechu, avšak v podstate nič nevyriešili a stále tu čakáme na tú reformu, ktorá nechodí a nechodí a za tejto vlády ani nepríde.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, z rovnakých dôvodov v súlade s § 95 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov za skupinu poslancov a so súhlasom všetkých spolupredkladateľov beriem späť návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 895).

Ďakujem pekne za slovo. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, s kolegyňou poslankyňou Simonou Petrík sa predložením tohto návrhu opätovne uchádzame o vašu podporu. Naším cieľom je, aby mohli rodičia detí v predškolskom veku využívať okrem materských škôl aj služby tzv. detských skupín. Detské skupiny ponúkame ako alternatívne formy výchovy a starostlivosti o deti od 0 do 6 rokov, ktoré sú menej formálne ako škôlky a môžu byť poskytované aj zamestnávateľom, komunitným centrom v obciach či v domácom prostredí.
Jednou z dôležitých motivácií pri tvorbe tohto návrhu bolo oboznámenie sa s alarmujúcimi štatistikami, ktoré sa týkajú nedostatku miest v materských školách. Pre deti v predškolskom veku nie je v súčasnosti v škôlkach dostatok voľných miest. Kým v septembri 2006 boli žiadosti o umiestnenie dieťaťa v škôlke zamietnuté v 1 074 prípadoch, o 10 rokov neskôr, v roku 2016, toto číslo vzrástlo na takmer 12-tisíc. Problémy spojené s nedostatkom kapacít sú pritom najvýraznejšie vo väčších mestách, najmä v Bratislave, Trnave, Žiline, či v obciach, ktoré sa nachádzajú v ich okolí.
Ďalším so súvisiacich problémov pri umiestňovaní detí do materských škôl je skutočnosť, že ponuka starostlivosti a vzdelávania pre deti mladšie ako 5 rokov je najmä v spomínaných mestách a v priľahlých obciach výrazne obmedzenejšia, nakoľko sú v materských školách zo zákona uprednostňované najmä päťročné deti. Tie sa totiž v tomto veku pripravujú na vstup do školy a škôlky sú povinné malých predškolákov uprednostniť pred mladšími deťmi. Miest pre mladšie deti je tak v materských školách podstatne menej.
Problémy s nedostatočnými kapacitami v materských školách na Slovensku násobí nedostupnosť náhradných riešení pre rodičov, ktorí sa potrebujú vrátiť do práce a ktorých deti neboli do škôlok prijaté. Mnohí rodičia si totiž alternatívy v podobe súkromných opatrovateliek či súkromných jaslí a škôlok nemôžu dovoliť z finančného hľadiska. Práve pre týchto rodičov by mohla byť riešením nová možnosť, zaradenie dieťaťa do detskej skupiny, v ktorej by oň bolo postarané za podstatne nižšie náklady a takým spôsobom, na akom sa so zriaďovateľom skupiny dohodnú.
Ďalším z dôvodov, pre ktoré navrhujeme umožniť zriaďovanie detských skupín ako menej formálnych a alternatívnych foriem výchovy a starostlivosti pre deti od 0 do 6 rokov, je fakt, že opatrenia, s ktorými doteraz prichádzali vlády Roberta Fica, neboli a nie sú dostatočne účinné. Vláda sa sústredí v prvom rade na dobudovanie kapacít materských škôl, čo je pri takom vysokom čísle zamietnutých žiadostí o škôlku, ktoré som spomenula v úvode, nereálny záväzok. Popritom ignoruje fakt, že sú na Slovensku aj také rodiny, pre ktoré nie je klasická materská škola ideálnym riešením. My s kolegyňou Simonou Petrík nie sme spokojné s tým, že vláda sa nesnaží nájsť nové možnosti, ako nastaviť prostredie predškolskej výchovy a vzdelávania tak, aby si každá rodina mohla nájsť takú službu, ktorá jej naozaj vyhovuje.
Pokúsim sa to bližšie vysvetliť. Verejné materské školy sa spravidla len slabo prispôsobujú potrebám rodín a ich životnému štýlu, dokonca by sa dalo povedať, že neraz pôsobia akoby opačným smerom a snažia sa vytvárať tlak na rodinu, aby sa táto prispôsobila prevádzke škôlky. Do klasickej materskej školy jednoducho rodič musí v stanovenom čase dieťa ráno priniesť a v čo najskoršom poobedňajšom čase si ho zase musí vyzdvihnúť. Vyplýva to z dlhoročnej tradície, v rámci ktorej sú škôlky vnímané v prvom rade ako vzdelávacie inštitúcie, ktoré sú predstupňom povinného vzdelávania v základnej škole, a až v druhom rade ako služba pre rodiča v čase jeho pracovnej zaneprázdnenosti. Aj z tohto dôvodu praktikujú škôlky obvykle podobný prístup k rodičom ako školy. Potrebám rodiny vychádzajú v ústrety len vo veľmi obmedzenej miere a maximum pozornosti sústredia na vytvorenie vzdelávacej ponuky záväznej pre všetkých svojich žiačikov, ktorú rodič musí, ak chce mať dieťa vo vybranej škôlke umiestnené, chtiac-nechtiac akceptovať. Pritom rozdiel v cieľoch a spôsobe fungovania oboch inštitúcií, škôlky a školy, je priepastný, ak vezmeme do úvahy rozdiely týkajúce sa veku detí, ich schopnosti sústredene sa vzdelávať, ako aj objemu vzdelávacieho obsahu a času, za aký sa má tento obsah s deťmi prebrať. Niet najmenšieho dôvodu robiť zo škôlky malú školu.
Keďže sa však na škôlku na Slovensku nazerá podobnou optikou ako na školu, neprekvapuje, že sa samotné škôlky cítia byť v prvom rade vzdelávacími inštitúciami, ktoré nemusia brať do úvahy rôznorodosť pracovných povinností rodičov, respektíve rôznu mieru ich pracovného vyťaženia. Preto je na Slovensku bežnou praxou, že pracovný čas rodičov s prevádzkovými hodinami škôlok vôbec neladí. Rodičia dochádzajúci do práce niekoľko kilometrov alebo tí, ktorí musia pracovať do neskorých večerných hodín, sú pritom výrazne obmedzení v možnostiach prispôsobiť sa ponuke materskej školy. Ak im však záleží na tom, aby sa ich dieťa socializovalo a vzdelávalo v kolektíve rovesníkov, spravidla sa s nevýhodne nastavenými podmienkami škôlky zmieria, napríklad aj za cenu ďalších výdavkov na opatrovateľky. Takéto riešenia sú však finančne dostupné len pre tie lepšie situované rodiny. Väčšina matiek a otcov zažíva v práci permanentný stres z toho, ako sa neustále snažia vyriešiť neriešiteľnú situáciu, kto a kedy pôjde po dieťa do škôlky.
Ak by sa nám podarilo zaviesť do systému detské skupiny, mohli by sme mladým ľuďom ponúknuť pre takéto situácie riešenie, čím by sme zlepšili kvalitu života mnohým rodinám. Rodičov by mohli napríklad odbremeniť od každodenného stresu spojeného so zháňaním opatrovania samotní zamestnávatelia, rovnako tak by mohli využiť služby iných matiek, ktoré sa rozhodnú starať sa o vlastné dieťa doma a zároveň ponúknu možnosť opatrovania malej skupinke detí v dohodnutom čase. Som presvedčená, že ide o ďaleko flexibilnejší, rýchlejšie využívateľný a podstatne lacnejší nástroj výchovy a starostlivosti o deti v predškolskom veku, než je výstavba nových a rozširovanie kapacít starých materských škôl. Populačná krivka detí v predškolskom veku totiž klesá a v dohľadnej dobe sa zrejme nestane nič, čo by mohlo tento trend zvrátiť. Výstavba nových budov materských škôl je preto z hľadiska verejných financií veľmi riziková investícia.
Tu sa na chvíľu pristavím. Za rizikovú považujem nielen snahu masívne rekonštruovať a dobudovávať priestory čisto zanedbaných budov škôlok všade tam, kde je málo tried, ale aj predstavu, že na tento problém máme poruke fantastické riešenie v podobe lacnej výstavby kontajnerových škôlok. Využijem možnosť aj z tohto miesta varovať pred nápadom chcieť napchať ešte aj tieto malé deti do kontajnerových škôlok. Na Slovensku sa nám rozmáha výstavba kontajnerových základných škôl. Vláda a samosprávy sa otvorením každej takejto takzvane modulovej stavby pochvália, no aj z tohto miesta chcem pripomenúť, že chváliť sa veľmi nie je čím. Výstavba kontajnerových škôl bola pôvodne plánovaná ako výnimočné, dočasné riešenie všade tam, kde boli triedy preplnené natoľko, že sa v nich plnenie povinnej školskej dochádzky realizovalo na zmeny, niekde to bola dokonca až trojzmenná prevádzka.
V prípade plánovaného rozširovania možnosti zabezpečenia predškolskej výchovy mi nedá nevarovať pred prípadným celoplošným uplatňovaním tohto výnimočného riešenia, keďže som si istá, že do budúcna ide o jedno z tých najhorších možných riešení. Vo svete sa dnes totiž pristupuje nielen k výstavbe škôlok, ale aj základných a stredných škôl oveľa zodpovednejšie ako na Slovensku, s oveľa väčším citom pre skutočné potreby detí a tínedžerov. V prípade malých predškolákov ide napríklad o potrebu mať zabezpečený čo najväčší otvorený priestor, veľa možností na pohyb, spoločnú hru, ale aj umožnenie relaxácie a oddychu v rôznych kútikoch menších ako obvyklá trieda. Tradičná predstava, že škôlka rovná sa patričný počet tried, záchodíkov a ležadiel, je vo svete dávno prekonaná množstvom architektonických počinov, ktoré vychádzajú v ústrety skutočným potrebám detí daného veku a ktoré sa už v praxi osvedčili.
Jeden príklad za všetky, nemôžem vám ho tu ukázať vďaka nezmyselným pravidlám v rokovacom poriadku, ktoré nemajú v 21. storočí absolútne zmysel, ale aspoň vám ho skúsim opísať. V Tokiu existuje škôlka pre niekoľko stovák detí s kruhovým pôdorysom, v ktorej sa z každej triedy dá ísť von, aby sa mohli deti vybehať dosýta, zahrať, dokonca liezť po stromoch. Keď niektoré z týchto detí chytí tzv. šibosť, a všetci rodičia a starí rodičia v sále hádam vedia, o čom hovorím, môže behať v tomto kruhovom pôdoryse do úplného vysilenia a vráti sa do triedy bez toho, aby sa stratilo. Možnosti kontajnerovej škôlky sú od takéhoto uvažovania vzdialené celé svetelné roky.
Vráťme sa však k téme. Príklad z Japonska som nespomenula len kvôli architektonickým trendom budúcnosti, ktorých by sme si mali byť vedomí aj na Slovensku, ale aj kvôli ďalšiemu benefitu, na ktorý sa vo vzdelávaní začína už teraz vo svete čoraz viac dbať. Je ním intenzívnejšie prepojenie detí s prírodou. Tu by som rada zdôraznila, že aj na Slovensku, podobne ako v zahraničí, existujú rodiny, ktoré majú záujem o služby iného charakteru, než ponúkajú klasické materské školy. Ide napríklad o rodiny, ktoré spoločnými silami budujú tzv. detské lesné kluby, v ktorých sú deti prakticky celý rok väčšinu dňa vonku v prírode. Spájanie rodičov detí v predškolskom veku s cieľom ponúknuť svojim ratolestiam zážitky, na ktoré mnohokrát v klasickej škôlke nie je čas ani priestor, je už bežnou a u viacerých rodičov obľúbenou formou starostlivosti o deti. Tento trend treba brať do úvahy. Je to naša povinnosť nastaviť pravidlá tak, aby sa v rámci nich mohli rozvíjať dobré a užitočné veci v prospech ľudí, a nie ľudí neustále tlačiť do schém, ktoré mnohým z nich už nevyhovujú.
Viaceré moderné európske štáty dnes rodičom detí pred plnením povinnej školskej dochádzky umožňujú služby starostlivosti vo forme detských skupín hneď, ako ukončia svoju materskú dovolenku a nastúpia opäť do práce. Za všetky môžem spomenúť severské krajiny ako Fínsko, Švédsko, Nórsko či Dánsko. No po príklade nemusíme ísť tak ďaleko, podobne sa totiž rozvíjajú detské skupiny a iné formy starostlivosti aj v Slovinsku či Nemecku a príklad si môžeme vziať aj z Českej republiky, ako už spomenula kolegyňa Simona. Zaujímavým je tiež fakt, že celkovo až polovica európskych štátov poskytuje rodičom detí od troch rokov bezplatné predškolské vzdelávanie a starostlivosť prostredníctvom rôznych foriem zabezpečenia tejto služby. Jednou z foriem sú aj navrhované detské skupiny.
Na záver by som rada dodala, že ambície zriaďovať popri materských školách nové formy predškolskej starostlivosti sa vôbec netreba obávať. Detské skupiny neohrozia fungovanie klasických škôlok ani ich nenahradia. O materské školy majú ľudia na Slovensku stále veľký záujem, ale ak chce byť Slovensko modernou európskou krajinou reagujúcou na neustále zmeny v spoločnosti a reálne potreby svojich obyvateľov, malo by umožniť väčšiu rozmanitosť v oblasti výchovy a vzdelávania malých predškolákov a zároveň by malo viac vychádzať v ústrety potrebám ich rodičov a uľahčiť im zosúlaďovanie pracovného života s rodinným životom. Preto vás chcem, vážené kolegyne, vážení kolegovia, požiadať o podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za prednesenie návrhu zákona. Veľmi pekne si, kolegyňa Simona Petrík, predniesla dôvody, pre ktoré je potrebné tieto detské skupiny do systému zaviesť, a to, jeden z dôvodov je, že naozaj ten štát pristupuje k možnostiam pre deti od 0 do 6 rokov a k možnostiam pre rodičov zladiť si svoj pracovný a súkromný život veľmi vágne, veľmi nesystematicky a veľmi nedostatočne. Ja s týmto absolútne súhlasím.
Možno ešte by som pripomenula, že tieto riešenia dávajú možnosti aj pre urýchlené opatrenia v oblasti práce s malými deťmi a predškolákmi v sociálne znevýhodnených prostrediach v oblastiach s rómskymi komunitami, kde je možné práve cez detské skupiny vytvoriť v komunitných centrách nízkoprahové škôlky, ktoré nám tam veľmi chýbajú. Tie deti nemajú kam chodiť do škôlok a toto by bola možnosť, ako aj s nimi pracovať spôsobom a formami, ktoré budú týmto deťom lepšie nápomocné.
Takže ja ti ďakujem.

Ďakujem pekne pánovi poslancovi. Chcem sa len poďakovať za jeho podporu. Ja dúfam, že takýchto podporných hlasov, hoci nás je tu teraz v sále málo, tak pri hlasovaní bude viac.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, väčšina žiakov so zdravotným znevýhodnením sa dnes učí v špeciálnych školách, no trendom je integrovať ich čoraz častejšie aj do bežných materských, základných a stredných škôl. Učiteľom v oboch typoch škôl, v špeciálnych aj v bežných školách, pomáhajú pri vzdelávaní týchto žiakov asistenti učiteľa s pedagogickou kvalifikáciou. Asistenti učiteľa pomáhajú učiteľom pri príprave na hodinu a na vyučovaní v triede. Asistent učiteľa je teda pomocou najmä pre pedagóga, ako vyplýva už zo samotného názvu tejto pracovnej pozície. Nie je to osobný asistent žiaka.
Úlohou asistenta učiteľa je upravovať podmienky vzdelávania žiakov tak, aby mohli vo vzdelávaní optimálne napredovať, a to sa netýka len žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ale všetkých žiakov v triede. Asistent učiteľa totiž nie je v triede nato, aby sedel len pri jednom žiakovi so zdravotným znevýhodnením, ale nato, aby pomohol učiteľovi zvládnuť odučiť vyučovaciu hodinu spôsobom, ktorým budú do vzdelávania začlenení všetci žiaci v triede. Znamená to, že asistent učiteľa sa môže – a v princípe aj má – venovať celej triede.
Mnohé deti so zdravotným znevýhodnením však potrebujú počas dňa okrem asistencie pri učení sa aj osobnú asistenciu pri bežných činnostiam. Ich znevýhodnenie často vyžaduje nepretržitú pozornosť dospelej osoby. Právne predpisy v školskej oblasti však nijako neupravujú, že by mal tieto činnosti vykonávať asistent učiteľa.
Celkove by sme mohli zhrnúť povinnosti asistenta učiteľa, ktorý pomáha napríklad učiteľovi v triede so žiakom s mentálnym postihnutím, nasledovne: Asistent učiteľa prichádza do triedy pred učiteľom a pomáha žiakovi pripraviť si pomôcky na vyučovanie. Na vyučovaní mu pomáha pochopiť podstatu novej látky a znenie úloh, diktuje žiakovi poznámky, ak ich nestíha prečítať z tabule, a pomáha mu robiť si poznámky z učebnice. Snaží sa mu text zjednodušiť tak, aby žiak všetkému porozumel. Na geometrii mu pomáha pracovať s kružidlom, pravítkami alebo inými potrebnými pomôckami. Na hodine materinského alebo cudzieho jazyka asistent učiteľa vysvetľuje ešte raz gramatické javy a poučky tak, aby im žiak dobre porozumel. Ak žiak nestíha pracovať na vyučovaní s triedou, asistent s ním pracuje jeho vlastným tempom. Pri písaní písomnej práce asistent zjednodušuje zadania úloh a viackrát sa ich snaží žiakovi vysvetliť, aby otázku dobre pochopil a dokázal na ňu odpovedať. Keď učiteľ v rámci hodiny ide niečo vysvetliť žiakovi, s ktorým pracuje asistent, ten preberá úlohu učiteľa a pracuje s celou triedou, väčšinou kontroluje plnenie úloh, ktoré učiteľ žiakom zadal, alebo samostatne vedie časť hodiny.
Asistent učiteľa, podobne ako učiteľ, sa tiež pripravuje na vyučovanie. Učiteľ rozhodne, do akej miery má integrovaný žiak nové učivo ovládať, čo je pre neho podstatné. Asistent učiteľa potom pripraví pre žiaka vhodné postupy na osvojenie si učiva. Ako vidíme, asistent učiteľa je kvalifikovaný pedagóg, ktorého hlavnou úlohou je pomôcť učiteľovi hladko odučiť učivo a vytvoriť v triede podmienky, za ktorých bude optimálne zapojený do vyučovacieho procesu každý jeden žiak.
Nie vždy mali asistenti učiteľa takúto vysokú mieru zodpovednosti. Pôvodne boli asistenti učiteľa do školského systému zavedení ako pomocníci, ktorých kompetencie boli pôvodne výrazne nižšie. Asistentov učiteľa robili neraz členovia komunity, v ktorej škola pôsobila, a pomáhali žiakom napríklad s preklenutím rečovej bariéry, ak títo doma nehovorili vyučovacím jazykom, ale vlastným nárečím. Z týchto pôvodných asistentov učiteľa profitovali najmä rómski žiaci. Časom sa to však zmenilo. Pozícia asistenta učiteľa sa zaradila medzi riadnych odborných zamestnancov, u ktorých je podmienka mať vysokoškolské vzdelanie.
Pomocný personál, ktorý dovtedy pomáhal v škole so všetkým, čo bolo treba, postupne zo škôl vymizol a chýba nám dodnes a nielen v lokalitách s početným zastúpením rómskych žiakov v školách, ale aj v triedach, kde sú žiaci so zdravotným postihnutím. Asistentov učiteľa, ktorými kedysi mohol byť prakticky hocikto so strednou školou, dnes robia najmä špeciálni pedagógovia alebo vyštudovaní učitelia. Je logické, že k povinnostiam, ktoré vykonávajú, im nie je možné automaticky pridávať aj zodpovednosť za výkon osobnej asistencie.
Pozrime sa teraz na profil osobného asistenta. Dovoľte mi prečítať aspoň niektoré zo zoznamu činností na účely určenia rozsahu potrebnej osobnej asistencie. Po prvé, vstávanie, líhanie, polohovanie. Po tretie, osobná hygiena, obliekanie, vyzliekanie, príprava jedla, podávanie jedla, podávanie liekov, nakupovanie, starostlivosť o kompenzačnú pomôcku. Dorozumievanie, kam patrí písanie, čítanie, telefonovanie, artikulačné tlmočenie, taktilné tlmočenie, tlmočenie v posunkovej reči, sprostredkovanie komunikácie pre sluchovo postihnuté osoby a pre hluchoslepé osoby, predčítanie pre nevidiacich, dohľad, pomoc pri akútnom ochorení, preprava alebo premiestňovanie pri pracovných aktivitách, vzdelávacích aktivitách, občianskych aktivitách, rodinných aktivitách a voľnočasových aktivitách.
Čítam to z toho dôvodu, že naozaj je potrebné uvedomiť si, že rozsah tých činností medzi asistentom učiteľa a osobnou asistenciou je diametrálne odlišný.
Odporcovia vpustenia osobných asistentov do škôl tvrdia, že všetky tieto činnosti môžu a majú vykonávať asistenti učiteľa. Pýtam sa však, či je naozaj správne očakávať, že tieto činnosti spojené s bežnými samoobslužnými úkonmi budú vykonávať asistenti učiteľa s vysokoškolským vzdelaním a s pedagogickou kvalifikáciou. Tí sú potrební ako soľ na vyučovacích hodinách a z ich prítomností profituje množstvo detí v škole, nie iba jeden žiak so zdravotným znevýhodnením. Navyše z povahy svojich úloh nestíhajú ani pri najlepšej vôli byť žiakovi s postihnutím celý deň poruke v prípade, že je to potrebné.
Pomáhať deťom pri samoobslužných činnostiach a pri prekonávaní bariér v bežných situáciách je úloha pre osobného asistenta. Osobní asistenti, teda asistenti bez pedagogickej kvalifikácie, však v školách v súčasnosti k dispozícii nie sú. Niežeby deti so zdravotným postihnutím nemali na Slovensku na osobného asistenta nárok. Majú a mnohým z nich ho rezort práce a sociálnych vecí aj prepláca. Títo osobní asistenti detí však majú vstup do základných a stredných škôl na Slovensku zakázaný, a to aj do špeciálnych škôl, podotýkam, kde by sme predpokladali, že je osobná asistencia samozrejmosťou. Výnimku majú len študenti so zdravotným znevýhodnením na vysokých školách. V základných a v stredných školách vrátane škôl špeciálnych musí ostať osobný asistent dieťaťa pred bránou školy.
Žiakom so zdravotným znevýhodnením, ktorí si riadne plnia povinnú školskú dochádzku, štát osobnú asistenciu prepláca iba v čase mimo školy. Osobní asistenti môžu dieťa do školy doviesť a po skončení vyučovania ho môžu odviesť domov. V škole však s ním ostať nemôžu. Dôsledkom tohto nezmyselného zákazu je, že v školách dnes nemá kto pomôcť deťom s postihnutím pohybovať sa po chodbách, najesť sa, ísť na toaletu. Vďaka takémuto zákazu nemôžu deti s postihnutím ani navštevovať popoludňajšie aktivity v školských kluboch. Nezmyselnosť takéhoto zákazu je očividná najmä v špeciálnych školách, v ktorých pomoc pri bežných úkonoch potrebuje väčšina žiakov.
Osobná asistencia je služba, ktorá má pomôcť osobám so zdravotným znevýhodnením v činnostiach, ktoré zlepšia kvalitu ich života, podporia ich vlastnú aktivitu a zvýšia ich šance na lepšie uplatnenie sa v spoločnosti. Ľudia s postihnutím využívajú osobnú asistenciu na to, aby mohli žiť aktívnejší a samostatnejší život, ako im postihnutie dovoľuje. Niet najmenších pochýb, že vzdelávanie v škole patrí medzi aktivity, ktoré sú pre rozvinutie schopností detí viesť samostatný a úspešný život v dospelosti kľúčové. Preto niet dôvodu, pre ktorý by mala byť osobná asistencia v základných a v stredných školách týmto deťom upieraná, obzvlášť tým deťom, ktoré majú v dôsledku postihnutia na osobnú asistenciu nárok a žiadosť o jeho poskytnutie im bola úradom práce, sociálnych vecí a rodiny schválená.
Je pravda, že nie všetci rodičia by chceli tento ozaj veľmi skromný balík zaplatených hodín osobnej asistencie využiť pre svoje dieťa akurát počas jeho pobytu v škole. Mnohí z nich pracujú na zmeny alebo majú iné povinnosti, počas ktorých potrebujú, aby ich zastúpil osobný asistent doma, keď nemôžu byť s dieťaťom. Avšak tým rodičom, ktorí by chceli dieťaťu zabezpečiť osobného asistenta počas dňa v školskom prostredí, by zákon nemal brániť vybrať si. Chýbajúcu osobnú asistenciu v školách dnes suplujú ochotní asistenti učiteľa alebo samotní učitelia. Robia to však nad rámec svojho kvalifikačného zaradenia a na úkor plnenia ostatných povinností a aj to je dôvod, prečo počet žiadostí o asistentov učiteľa z roka na rok stúpa. Keďže detí so zdravotným znevýhodnením v školách pribúda, je potrebné nastaviť nové systémové riešenia. Umožnenie vstupu osobných asistentov do škôl je prvým krokom k zlepšeniu.
Tento návrh neznamená, že k požadovanému počtu asistentov učiteľa v školách pribudnú mechanicky osobní asistenti. Naopak, návrh sleduje zámer, aby si každá škola mohla vyskladať svoj vlastný podporný tím podľa skutočných potrieb a možností žiakov, tak, aby sa reálne uspokojili ich rôznorodé potreby. Som presvedčená, že ak umožníme deťom, aby aspoň niektoré z nich sprevádzal v škole ich osobný asistent, odzrkadlí sa táto možnosť aj na znížení počtu žiadostí o asistenta učiteľa. A ak by sa aj súčasný objem financií vynakladaných na asistentov učiteľa v rezorte školstva a na osobnú asistenciu v rezorte práce a sociálnych vecí nenavýšil ani o cent, v školách by mohlo za rovnaké peniaze pôsobiť viac ľudí ako dnes.
Vážené kolegyne a kolegovia, chcem vás preto požiadať o podporu tohto zákona. Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, cieľom návrhu je rozšíriť možnosti individuálnej pomoci pre žiakov so zdravotným znevýhodnením, ktoré zabezpečujú; v školách, ktoré zabezpečujú plnenie povinnej školskej dochádzky, a to tak, že sa umožní vstup osobných asistentov žiakov na pôdu základných a stredných škôl.
Väčšina žiakov so zdravotným postihnutím sa dnes učí v špeciálnych školách, no čoraz častejšie sa ich darí integrovať aj do bežných škôl. V oboch typoch škôl, špeciálnych aj bežných, im na vyučovaní môže pomáhať s učením asistent učiteľa. Mnohí z týchto žiakov však potrebujú asistenciu aj pri bežných samoobslužných činnostiach. V takýchto prípadoch je pre nich pomoc asistentov učiteľa nedostatočná. Asistenti učiteľa totiž nie sú na podobné situácie pripravení a z povahy úloh, ktoré majú plniť, vyplýva, že nie sú ani schopní byť žiakom neustále poruke a v zásade ani nemajú kompetenciu vykonávať činnosti, ktoré obvykle vykonávajú osobní asistenti. Asistenti učiteľa sú v školách zodpovední iba za činnosti, ktoré súvisia s pedagogickou prácou, čomu zodpovedá aj úroveň ich vzdelania a kvalifikačný profil.
Vhodnými osobami, ktoré by dokázali v školách túto medzeru v oblasti pomoci pre žiakov so zdravotným znevýhodnením vyplniť, sú osobní asistenti. Týchto osobných asistentov mnoho detí so zdravotným znevýhodnením k dispozícii má, no nemôže ich pomoc využívať na pôde školy. Tam majú osobní asistenti vstup zakázaný.
Návrh zákona rieši obmedzenia vyplývajúce zo súčasného znenia právnych predpisov a snaží sa zrovnoprávniť stav na základných, stredných a vysokých školách. Právne predpisy v súčasnosti osobným asistentom vstup do základných škôl a stredných škôl zakazujú, a to aj do špeciálnych škôl. Výnimku majú len študenti so zdravotným postihnutím na vysokých školách.
Cieľom predloženého návrhu zákona je tento nezmyselný zákaz zrušiť a umožniť osobným asistentom pôsobiť aj v prostredí škôl, kde žiaci plnia povinnú školskú dochádzku. Podľa predloženého návrhu zákona sa režim na vysokých školách a režim v oblasti regionálneho školstva zjednotí, a to v prospech osôb so zdravotným znevýhodnením.
Pani predsedajúca, hlásim sa potom do rozpravy.

Ďakujem za slovo. Ďakujem kolegovi Mirovi Sopkovi za jeho vyjadrenie k tomuto návrhu zákona. Myslím, že sme obaja naklonení takýmto návrhom, lebo sme na jednej lodi, vieme, ako s čím všetkým sa školy sa boria, s čím všetkým učitelia v školách zápasia, a že tento návrh by im dokázal pomôcť.
Pán poslanec Mizík, rozumiem vašej poznámke a pramení z toho, že nemáte komplexnú znalosť celej problematiky, a to z toho dôvodu, že ja som naozaj konzultovala aj s Komorou sestier, aj s ministerstvom zdravotníctva tento návrh. Vedia si to predstaviť nie tak, že by tam chodili zdravotné sestry z nemocníc, ale tzv. komunitná sestra.
Komunitná sestra je teraz povolanie, ktoré sa práve teraz kreuje, jeho náplň práce a profil na ministerstve zdravotníctva, ktorá bude pomáhať nielen v školách, mohla byť pomáhať nielen v školách, ale aj v domovoch sociálnych služieb, alebo v domovoch dôchodcov. To znamená, že to budú sestry, ktoré budú mať takýto možno aj vyskladaný úväzok. Čiže tá doba pokročila. Naozaj nemáme sestry len v nemocniciach.

Vážené pani poslankyne, páni poslanci, tento návrh zákona som už predkladala pred polrokom, a keďže som presvedčená o jeho správnosti, dovoľujem si ho predložiť znova. Za toho polroka sa totiž na situácii v školách, ktorú sa usilujem týmto návrhom riešiť, nič nezmenilo.
Učiteľom v školách stále nikto nepomáha pri práci s deťmi, ktorým hrozí počas dňa náhla zmena zdravotného stavu, preto majú stále z prítomnosti týchto žiakov v triedach veľké obavy. Stres v nich však vyvolávajú nielen vážne diagnózy, ale neraz aj pomerne jednoduché zdravotné úkony, ktoré sa s dieťaťom v rodinnom prostredí bežne vykonávajú, ako napr. zmeranie hladiny cukru v krvi či podanie inzulínu.
Problémom pre školy bývajú aj len potenciálne ťažkosti detí pri niektorých chronických ochoreniach, ktoré sa síce nemusia na vyučovaní nikdy prejaviť, ale už len samotné vedomie toho, že dieťa môže počas vyučovania dostať epileptický alebo iný záchvat, učiteľov vážne znepokojuje. Už len samotná predstava, čo všetko sa môže dieťaťu počas dňa prihodiť, býva pre nich ťažko zvládnuteľnou psychickou záťažou. Pichnúť dieťaťu inzulín, podať lieky či poskytnúť ošetrenie pri náhlom záchvate, učitelia nevedia a zo zákona ani nemôžu. Tieto úkony preto v školách zabezpečujú obvykle rodičia, a to i v prípade, ak ich dieťa navštevuje špeciálnu školu. Aj v špeciálnych školách totiž zdravotnícky personál chýba, obvyklý je iba v špeciálnych školách internátneho typu.
Upozorňujem na to s plnou vážnosťou už po druhýkrát na tejto pôde a vyzývam vás, vážení kolegovia, aby ste nebrali túto skutočnosť na ľahkú váhu a pomohli mi urobiť nápravu. Nie je predsa možné, aby sme ponechávali rodičov v rolách rukojemníkov, ktorí musia byť škole neustále k dispozícii, ak chcú, aby ich dieťa prijala na vzdelávanie.
Školský systém na Slovensku zaspal dobu. Celé dekády je nastavený výlučne na zabezpečenie výučby na vyučovacích hodinách a všetko ostatné, čo nesúvisí s rozvrhom hodín, ale čo v živote detí a ich rodín často zohráva podstatnú rolu, ignoruje. Tento nemenný, rigidný a zaslepený prístup k žiakom, ktorý ignoruje komplexnosť ich životov a špecifiká ich možného výkonu v škole, je príčinou, prečo sa vzdelávacie výsledky našich žiakov z roka na rok zhoršujú. Netýka sa to, samozrejme, iba žiakov so zdravotným znevýhodnením, ale v tejto chvíli mi ide najmä o nich. V ich prípade je práve rigidnosť nášho školského systému tou najväčšou a neprekonateľnou bariérou pri vyrovnávaní ich šancí v prístupe ku kvalitnému vzdelávaniu.
Namiesto toho, aby sa v rámci povinnej školskej dochádzky ich šance na úspech a plnohodnotný život zvyšovali, deje sa v našich školách opak. Šance detí so zdravotným znevýhodnením sú v porovnaní so šancami zdravých detí o niekoľko levelov nižšie. Náš školský systém zároveň deformuje aj práva rodičov. Len kvôli tomu, že systém nie je dostatočne vnímavý na rôznorodé špecifické potreby detí a že nie je pri napĺňaní týchto potrieb dostatočne flexibilný, deformuje ich právo na slobodnú voľbu vhodnej školy pre svoje dieťa.
Napriek tomu, že zákon hovorí jasnou rečou a formálne umožňuje každému rodičovi slobodne si zvoliť školu pre svoje dieťa, v prípade zdravotných ťažkostí dieťaťa, ktoré pôsobia na učiteľov znepokojujúco, naše školy až príliš často dávajú rodičom najavo, že ich deti nie sú v škole vítané. Formulujú to, samozrejme, mäkšie. Najčastejšie spôsobom, ktorým rodičov ubezpečujú, že im ide v prvom rade o blaho dieťaťa a že nevedia zaručiť jeho bezpečnosť. Ktorý rodič si vtedy vezme na zodpovednosť, že bude v takejto škole trvať na prijatí dieťaťa? No žiaden. Radšej si nohy uchodí pri hľadaní inej školy, takej, kde so zdravotným stavom jeho dieťaťa nebudú mať až taký veľký problém. Často to pritom môže byť škola vzdialená od miesta ich bydliska aj niekoľko kilometrov. Denné dochádzanie do ústretovej, no vzdialenej školy sa tak stáva ďalšou komplikáciou v rodine, ktorá je už aj bez toho často na pokraji síl z dôvodu manažovania adekvátnej pomoci pre choré dieťa.
To, že žiaci s horším zdravotným stavom nie sú v našich školách žiaduci, nie je fér ani voči ich rodičom, ale najmä voči samotným deťom. Tie sa za svoj zdravotný, tie za svoj zdravotný stav nemôžu. Chcú a väčšina z nich aj môže chodiť do školy, učiť sa, mať kamarátov a prežívať s nimi všetko to, čo k detstvu patrí. Akým právom im to zbytočne komplikujeme my dospelí, my zákonodarci, ktorým tak dlho trvá urobiť v zákonoch úpravy potrebné na to, aby sa život týchto detí zlepšil?
Teraz si dovolím upriamiť vašu pozornosť na spomínaný list, ktorý mi už pred pol rokom zaslali z odboru ošetrovateľstva na ministerstve zdravotníctva. Dokladuje, že školská sestra by mohla v školskom prostredí riešiť nielen situácie, ktoré som spomenula, ale že by mohla zohrávať významnú úlohu aj pri prevencii a včasnej identifikácii zdravotných problémov aj ostatných detí. V tejto súvislosti chcem podčiarknuť význam pôsobenia zdravotnej sestry najmä v školách v tých lokalitách, kde evidujeme zvýšený počet žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, z chudobných rodín a z rómskych osád. Nie je tajomstvom, že práve tieto deti potrebujú zvýšenú zdravotnú starostlivosť a vo zvýšenej miere aj rôzne preventívne programy, ktoré ich naučia, ako sa starať o svoje zdravie.
Návrhom zaviesť do školského prostredia zdravotnú sestru chcem podporiť všetky dobre mienené navrhované opatrenia v oblasti vzdelávania rómskych detí, ktoré prichádzajú či už z vládnych kruhov, alebo z opozičných lavíc.
Dámy a páni, my všetci, ktorým skutočne leží na srdci zlepšenie starostlivosti o rómskych žiakov v školách a chceme pre nich vytvoriť šancu na zdravý a zodpovedný život v dospelosti, mali by sme podporiť spoločne tento návrh zákona. S touto výzvou sa obraciam najmä na kolegov z poslaneckých klubov SaS, OĽANO, ale aj MOST-u - HÍD. Vážený kolegovia, toto je jeden z návrhov zákonov, pri ktorom stlačením jedného tlačidla rozhodujeme o osudoch detí. Prosím vás, zvažujte pri hlasovaní zmysluplnosť návrhu, a nie politický diktát.
Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, cieľom predkladaného návrhu je rozšíriť možnosti pomoci prostredníctvom školských sestier pre žiakov so zdravotným znevýhodnením, ale aj pre všetkých ostatných žiakov v školách poskytujúcich plnenie povinnej školskej dochádzky.
V školách sú čoraz častejším javom žiaci so zdravotným postihnutím, ktorí sú zaradení do rôznych kategórií špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb, ale aj žiaci s chronickými zdravotnými problémami, ktorí nie sú zaradení do kategórie žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ale ich znevýhodnenie je oproti zdravým žiakom napriek tomu zjavné.
Vzdelávací proces v školách je však natoľko rigidný a zviazaný rôznymi predpismi, že či už sú zaradení v školách tak, alebo onak, školy sa ich prítomnosti nevedia prispôsobiť a vnímajú ich ako problém, ktorý učiteľom v triedach komplikuje život a s ktorým si často vôbec nevedia poradiť. Učitelia totiž nemajú potrebné kompetencie na realizáciu úkonov v oblasti zdravotnej starostlivosti, ktoré je potrebné s týmito žiakmi vykonávať počas dňa, neraz aj počas vyučovacej hodiny. Preto ani zo zákona nemôžu prevziať za zdravotný stav detí a úkony s ním spojené zodpovednosť. V realite tak vzniká nielen v právnych predpisoch, ale aj v bežnej praxi diera, ktorú súčasný školský systém nedokáže vyplniť. V školách totiž nie je k dispozícii ani žiaden odborný personál, ktorý by tieto úkony vykonával namiesto učiteľov.
Napriek tomu, že Slovensku vyplývajú z medzinárodných dohovorov OSN jednoznačné povinnosti pri zabezpečení podmienok na vzdelávanie pre všetky deti vrátane detí so zdravotným znevýhodnením, nemajú školy na Slovensku k dispozícii personál, ktorý by tieto špecifické potreby detí súvisiace s ich zdravotným stavom naplnil. Dokonca v prípade viacnásobného postihnutia dieťaťa, teda ak je jeho zdravotný stav komplikovanejší, mávajú rodičia týchto detí problém umiestniť ich aj do špeciálnej škôlky, alebo špeciálnej základnej školy. Ani v týchto školách totiž nie je zdravotná starostlivosť o tieto deti na potrebnej úrovni.
Návrh zákona rieši tento problém tak, že otvára dvere škôl pre pôsobenie kvalifikovaného zdravotného personálu všade tam, kde je potrebný a kde sa škola sama rozhodne využívať odborné služby školskej sestry. Návrh zákona nezavádza pre školy povinnosť tieto zdravotné sestry zamestnávať, ale ide iba o vytvorenie možnosti v prípade, že sa bude mať zriaďovateľ školy, že bude zriaďovateľ školy mať o tieto služby záujem. Predpokladá sa tiež, že školská sestra nemusí pracovať v škole na plný úväzok, ale bude môcť poskytovať škole odborné služby na základe dohody.
Návrh zákona je prerokovaný s Komorou zdravotných sestier a pôrodných asistentiek a s príslušným odborom na ministerstve zdravotníctva. Obe inštitúcie zaujali k návrhu súhlasné stanovisko, čo je dôležité aj z toho dôvodu, že sú to práve tieto dve inštitúcie, ktoré vytvárajú pre profil školskej sestry kvalifikačný rámec. Spoločne s rezortom zdravotníctva aj Komorou sestier sme sa zhodli na tom, že okrem priameho zdravotníckeho výkonu v rámci práce s deťmi so zdravotným znevýhodnením by mohli školské sestry pomáhať aj pri príprave programov prevencie a zdravého životného štýlu. Školské sestry by taktiež mohli v školách vykonávať rutinné zdravotné prehliadky u každého dieťaťa s nadväzným sledovaním detí so špecifickými potrebami v oblasti zdravia a koordinovať spoluprácu manažmentu školy, učiteľov, pediatrov, psychológov a v prípade potreby aj sociálnych a komunitných pracovníkov.
Finančné zabezpečenie školských sestier sa predpokladá viaczdrojové, napríklad z vyčlenených zdrojov ministerstva školstva na zabezpečenie pedagogických asistentov v školách a ďalších odborných zamestnancov alebo z rozpočtu samospráv, alebo z vlastných zdrojov školy.
Pani predsedajúca, hlásim sa potom do rozpravy.