Ďakujem za slovo a poprosím potom aj technikov, aby mi dali k môjmu vystúpeniu správne meno. Ďakujem.
Hneď na úvod si dovolím povedať tri zásadné stanoviská, ktoré v príspevku ďalej rozviniem. Budem sa zaoberať naozaj filozofiou tohto návrhu zákona a aj jeho prípravou, tak ako už spomenul kolega Braník Gröhling vo faktickej. Nebudem hovoriť o detailoch, budem hovoriť naozaj o základnom rámci a o tom, čo všetko kritikom tohto návrhu...
Ďakujem za slovo a poprosím potom aj technikov, aby mi dali k môjmu vystúpeniu správne meno. Ďakujem.
Hneď na úvod si dovolím povedať tri zásadné stanoviská, ktoré v príspevku ďalej rozviniem. Budem sa zaoberať naozaj filozofiou tohto návrhu zákona a aj jeho prípravou, tak ako už spomenul kolega Braník Gröhling vo faktickej. Nebudem hovoriť o detailoch, budem hovoriť naozaj o základnom rámci a o tom, čo všetko kritikom tohto návrhu zákona, a mne, samozrejme, tiež, na tomto návrhu prekáža.
Po prvé. Som toho názoru, že v modernej demokratickej spoločnosti, ktorá sa hlási k napĺňaniu Dohovoru o právach dieťaťa, by malo byť garantované dostupné a vysokokvalitné predprimárne vzdelávanie pre všetky deti od troch rokov. Ak má byť predprimárne vzdelávanie skutočne tým najlepším štartom do života, malo by mať k nemu prístup každé dieťa vo veku, pre ktorý je toto vzdelávanie určené, a úplne automaticky by do tohoto vzdelávania mali byť zahrnuté aj deti s rôznym znevýhodnením, či už sociálnym, alebo zdravotným. Teda garancia dostupnosti vo veku od troch rokov je cieľ.
Po druhé. Chcem podčiarknuť, že ak má mať predprimárne vzdelávanie zmysel, s garanciou dostupnosti musí ísť ruka v ruke aj garancia vysokého štandardu poskytovaného vzdelávania. Platí, že zabezpečenie dostupnosti predprimárneho vzdelávania bez zabezpečenia potrebnej kvality je iba polovičným naplnením cieľa. Ak niekto usiluje iba o to, dostať deti do škôlok, a nepustí sa pritom do uvažovania o tom, čo sa má s nimi v škôlkach diať, aby sa optimálne rozvinul ich potenciál, stúpa riziko, že deťom pobyt v škôlke veľmi nepomôže.
Po tretie. Upozorňujem zároveň na to, že ak predkladatelia tohto návrhu dôvodia, že v prvom kroku je dôležité zabezpečiť deťom prístup do materskej školy a že po prvom kroku má nasledovať krok druhý, v ktorom sa počas tzv. prechodného obdobia zabezpečí škôlkam okrem zvýšenia kapacít aj potrebný podporný servis v podobe dostatočného počtu dobre preškolených pedagógov, asistentov, ďalších špecialistov, ide o sľub postavený na vode.
Na Slovensku sme už tri volebné obdobia svedkami planých sľubov, že vláda naplní vzdelávacie potreby detí a že zlepší pracovné podmienky učiteľov. Tento poslanecký návrh nedáva žiadne záruky, že tentoraz to bude inak. Faktom teda ostáva, že koaliční poslanci idú zaviesť povinnú školskú dochádzku do materskej školy do absolútne nepripraveného prostredia, čo sa v konečnom dôsledku vypomstí nielen učiteľkám materských škôl, ale najmä deťom, o ktoré vraj predkladateľom ide. Tieto svoje úvodné tvrdenia si dovolím podložiť konkrétnymi argumentami.
Predkladaná novela školského zákona nezaručuje ani jednu zo základných podmienok dobrého štartu pre deti v ranom detstve. Negarantuje skutočnú dostupnosť predprimárneho vzdelávania ani jeho kvalitu. Povinná školská dochádzka pre deti vo veku päť rokov nezvýši dostupnosť dnes nedostupného predprimárneho vzdelávania v materských školách. Dokonca ju mladším deťom ešte viacej sťaží všade tam, kde sú obmedzené kapacity. Toto je nesporný fakt. Všetci veľmi dobre vieme, že dopyt po miestach v škôlkach je niekoľkonásobne väčší ako ponuka a počet rodín, ktoré sa s týmto problémom boria, odhadujú analytici na 10-tisíc. Podľa prepočtov iniciatívy to dá rozum. Zavedenie povinnej škôlky pre 5-ročné deti spôsobí, že sa do škôlky nedostane až štvrtina mladších detí.
Argument, že sa do roku 2020 kapacity škôlok rozšíria, nie je žiadna záruka. Ide o nedôveryhodné sľuby, ktoré smerácke vlády podsúvajú rodičom a učiteľom už roky, a výsledok vidíme každoročne v máji pri zápise detí do škôlok. Teraz je tiež máj. Na konci tohto mesiaca uvidíme, koľko detí sa opäť do škôlok nedostalo.
Navyše teraz nám tie sľuby podsúvajú nie členovia vlády, ministerka, ale poslanci a tí už nemajú vôbec žiadnu politickú silu zaviazať novú vládu k ich plneniu. Ak chce niekto tvrdiť, že veď práve preto je potrebné rýchlo prijať zákon o povinnej školskej dochádzke 5-ročných detí do školy, aby sa vytvoril tlak na plnenie ďalších opatrení, ktoré by mali tento prvý krok logicky sprevádzať, ja hovorím dôrazné nie. Odmietam podporiť takých návrh, ktorý robí z detí rukojemníkov. Ak všetky tieto plány koaličných poslancov zlyhajú, a ony zlyhajú ako doteraz väčšina koaličných plánov vo vzdelávaní, doplatia na to hlavne tie deti. Pre mňa je takýto chladný politický kalkul neprijateľný. Takto sa zodpovedná politika nerobí.
So zásadnými zmenami má prísť ministerstvo školstva na začiatku volebného obdobia, aby mohlo garantovať ich realizáciu alebo aspoň dobrý rozbeh. V tomto ministerstvo školstva, vedené nominantmi SNS, fatálne zlyháva a žiadne poslanecké návrhy to neprekryjú, ak je nebodaj aj toto vašou snahou, koaliční kolegovia.
Toto predstieranie zvýšenia dostupnosti predprimárneho vzdelávania je v návrhu navyše skomplikované ignorovaním potreby zvýšiť kvalitu predprimárneho vzdelávania.
Navrhovatelia chcú zaviesť povinnú školskú dochádzku do nedostatočne pripraveného prostredia, ale vôbec si pritom nekladú otázku, ako sa škôlky vyrovnajú s nárastom počtu detí vyžadujúcich špeciálny prístup. Lebo veď najmä o tie predkladateľom ide. Dnes totiž mnohé škôlky odmietajú prijímať deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, a teda v triedach ich buď nemajú vôbec, alebo len málo. Nie je to fér prístup voči deťom s rôznym znevýhodnením ani voči ich rodičom, nie je to v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa ani v súlade s Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím, no napriek tomu sa to na Slovensku bežne deje. Rezortné právne predpisy takýto postup umožňujú. Ministerstvo školstva dokonca v aktuálnych pokynoch pre prijímanie detí do materskej školy riaditeľov materských škôl priamo nabáda, aby tieto deti radšej odmietli, ak pre ne nemajú vytvorené vhodné podmienky. Tieto rezortné pokyny sú diskriminačné a platia aj v tomto roku pri prijímaní detí do materských škôl, práve teraz tento mesiac, a to napriek tomu, že naposledy boli aktualizované v auguste minulého roka. Koaličnej vláde ani koaličným poslancom teda evidentne neprekáža status quo, ktoré selektuje deti na tzv. problémové a bezproblémové, a to napriek tomu, že o urýchlenú nápravu žiadala aj verejná ochrankyňa práv, aby zmenila tieto predpisy práve vláda a ministerstvo školstva. Ministerka prisľúbila, nič z toho neurobila. A traja koaliční poslanci, zástupcovia troch koaličných strán, dnes majú tú odvahu navrhovať v takomto zdeformovanom, namiesto zreformovanom, školskom prostredí povinnú školskú dochádzku do materskej školy.
Čo sa teda reálne stane, ak sa zrazu triedy v škôlkach zaplnia s deťmi, s ktorými si dnes škôlky nevedia poradiť? Podotýkam, že s nimi nedokážu pracovať najmä preto, že nielen táto vláda, ale aj tie dve predchádzajúce kontinuálne zametali ich problémy pod koberec namiesto riadneho zabezpečenia podmienok na predprimárne vzdelávanie. A nie, výhovorka, že v prípade materských škôl ide o originálne kompetencie obcí a miest a nie ministerstva, neobstojí, pretože garantom naplnenia medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov a ústavných práv v oblasti vzdelávania je predsa štát. Na plecia centrálnej vlády padá zodpovednosť za nedostupnosť a nekvalitu v predprimárnom vzdelávaní, o ktorom vláda vie, že je pre vyrovnávanie rôznych hendikepov u detí doslova kľúčové.
Ako absurdne zrazu vyznieva vzletný argument predkladateľov, že chcú pomôcť najmä deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia, ako falošne to znie na pozadí tejto skutočnej reality. V dôvodovej správe navrhovatelia uvádzajú, že k zavedeniu povinnej školskej dochádzky do škôlok ich vedie, citujem, "potreba riešiť čo najskoršie vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia s dôrazom najmä na deti z marginalizovaných rómskych komunít", koniec citátu.
Dáma a páni, nedá mi neopýtať sa - a riešenia pre tieto deti, ako aj pre deti so zdravotným znevýhodnením, ktoré sme tu počas celého volebného obdobia viacerí predkladali, ste teda pravidelne odmietali prečo? Lebo vtedy podľa vás nešlo o deti? Alebo len preto, že sme nedržali v rukách tie správne politické žetóny?
Kolegovia navrhovatelia, vám predsa musí byť známe, že len pätina bežných škôlok je dnes reálne pripravená napĺňať špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby pre deti z marginalizovaných rómskych komunít či deti so zdravotným znevýhodnením. Vás táto situácia v škôlkach vôbec netrápi? Netrápila vás celé toto volebné obdobie?
Predkladaný návrh zákona neberie do úvahy všetky tieto okolnosti, preto neverím, že pomôže práve tým deťom, ktoré sa spomínajú v dôvodovej správe. Hoci, áno, súhlasím, že práve deti s rôznym znevýhodnením potrebujú v útlom detstve odborné vedenie a pomoc špecialistov úplne najviac. Predkladaný návrh však nie je pre ne riešením. Som si istá, bohužiaľ, že ani v roku 2020 nebudú na ne škôlky dostatočne pripravené. Na to by sme museli mať inú ministerku, nesmelo by sa zvolebnievať a hlavne by tento návrh nesmel byť poslaneckým návrhom, ktorý umožnil rezortu školstva vyhnúť sa nielen riadnemu pripomienkovému konaniu a verejnej diskusii, ale aj zodpovednosti za jeho realizáciu. Nerozumiem, prečo sa máme na pôde parlamentu púšťať do takejto zásadnej systémovej zmeny, keď si všetci v tejto sále musíme byť vedomí toho, že ministerka Lubyová nemá pripravené žiadne opatrenia na zabezpečenie potrebného servisu pre škôlky, aby mohli nápor nových detí s rôznymi ťažkosťami zvládnuť.
Doterajšia skúsenosť s touto ministerkou a s celou vládou v tomto volebnom období je pre mňa dostatočným poučením, že sa celkom určite nenájdu peniaze na to, aby boli poli..., pedagogickí asistenti v materských, ale aj v základných školách nárokovateľným štandardom, že sa školy neotvoria osobným asistentom, o ktorých pravidelne žiadam nielen ja a ďalší kolegovia, ale aj komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím a aj komisárka pre deti, že sa škôlky ani základné školy nebudú masívne debarierizovať, že nebudú financie na zabezpečenie potrebného počtu špeciálnych, liečebných a sociálnych pedagógov, bez ktorých je pre učiteľov vzdelávanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami stále iba bojom kto z koho.
O to všetko som v tomto volebnom období žiadala pravidelne, a nič z toho ste, vážení koaliční kolegovia, nepodporili. Za celé štyri roky ste sa nijako nepričinili o to, aby sa na Slovensku reálne naplnili základné potreby detí vo vzdelávaní. Naplnené nie sú ani v základných školách, kde už povinná školská dochádzka dávno platí.
Na základe akých garancií nás teraz žiadate o podporu vášho návrhu zákona, keď ste tri roky zatvárali oči pred konkrétnymi návrhmi opozície na riešenia týchto problémov? Pritom skutočný problém našich škôlok je ešte hlbší a netýka sa iba detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Týka sa všetkých detí, ktoré predprimárne vzdelávanie v materských školách absolvujú. Predkladateľom návrhu si dovolím pripomenúť správu školskej inšpekcie, ktorú nedávno prerokúvali na školskom výbore. Ide o Súhrnnú správu o stave a úrovni vzdelávania v materských, základných a stredných školách za školský rok 2017/2018. Táto správa nás upozorňuje, že veľa škôlok zlyháva aj v práci s tzv. bežnými deťmi, teda aj s deťmi bez zdravotných ťažkostí, ktoré pochádzajú z prostredia, kde sa im pred spaním bežne čítajú rozprávky. V spomínanej správe sa na viacerých miestach konštatuje, že vzdelávanie detí v materských školách až príliš často prebieha spôsobom, ktorý je čo najjednoduchší pre pedagógov, no ktorý prehliada špecifické potreby konkrétnych detí. Nevyrovnáva ich zaostávanie a neumožňuje im optimálne napredovať. Každé dieťa je jedinečné a obzvlášť u malých detí platí, že všetky potrebujú pri rozvoji potenciálu pomocnú ruku, úplne všetky. Preto akosi automaticky predpokladáme, že práve v materských školách funguje individuálny prístup k deťom, diferencovaná výučba, rešpektujúca rôznorodé schopnosti, záujmy, vývinové tempo detí. To si všetci myslíme, že v škôlkach bežne funguje. Lenže inšpekcia nás upozorňuje na to, že nič z toho nie je v našich škôlkach samozrejmosťou, že to je skôr výnimka.
Dovolím si zacitovať zo správy pár úryvkov, aby bolo zrejmé, z čoho pramenia moje obavy. Ja som ich tu už počas tejto schôdze raz citovala, ale nikto z predkladateľov vtedy nebol v sále, preto si ich dovolím zopakovať. Citujem zo správy školskej inšpekcie: "Výchovno-vzdelávacie potreby detí, ich výkonové, rozvojové možnosti a momentálne dispozície boli učiteľmi v materských školách rešpektované iba v necelej polovici pozorovateľných činností. V riadených a aj spontánnych činnostiach deti často vyžadovali usmerňovanie a pomoc učiteľov, no nie vždy ju dostali. Učebný záujem, aktivitu, kooperovanie, samostatnosť, sebadôveru, spokojnosť a výkony detí učitelia negatívne ovplyvňovali preferovaním frontálnej formy výučby, v ktorej výrazne dominovali slovné, zväčša monologické metódy a trvanie na vlastných postupoch riešenia učebných problémov. Vzhľadom na jazykovú bariéru mali mnohé deti z marginalizovaných rómskych komunít problém reagovať na pokyny učiteľov v slovenčine. Pri výchove a vzdelávaní diagnostikovaných detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami učitelia nie vždy implementovali odporúčania poradenských zariadení, ktoré sa týkali konkrétnych oblastí ich rozvoja."
A mohla by som takto ďalej pokračovať. Tá správa má 200 strán. Nehovorím, že celá je o materských školách, ale celá je o príčinách problémov, prečo naše deti slabo prospievajú a ony slabo prospievajú už aj v materských škôlkach, ak majú nejaké ťažkosti.
Predkladatelia návrhu teda buď správu inšpekcie vôbec nečítali, alebo hlavnú inšpektorku na výbore nepočúvali, alebo pred ostatnými poslancami, médiami a verejnosťou zámerne zamlčiavajú problémy, o ktorých vedia, ale neberú ich vážne.
Aj preto som na túto schôdzu predložila návrh, aby bola správa inšpekcie o úrovni vzdelávania každoročne prerokúvaná v pléne Národnej rady a nie iba v školskom výbore, aby poslanci diskutovali a hlasovali o závažných zmenách v školstve na základe oboznámenia sa so skutočným stavom vzdelávania v našich školách a nie v domnení, že všetko je v zásade v poriadku. Otázka teda znie: nakoľko pomôže formálne zavedenie povinnosti chodiť do škôlky deťom hovoriacim rómskym nárečím alebo cudzím jazykom, keď nemajú a zrejme ani tak skoro nebudú mať poruke nikoho, kto by im rozumel a kto by ich naučil aktívne komunikovať s učiteľkou a ostatnými deťmi? Kto pomôže deťom z menej podnetného sociálneho prostredia dobehnúť rovesníkov, ktorí vyrastajú v dostatku, keď učiteľky nie sú zvyknuté pracovať s nimi diferencovane, ale už v škôlkach preferujú frontálnu výučbu a rovnaký prístup ku všetkým deťom?
My sa dnes nesporíme o to, či tieto deti predprimárne vzdelávanie potrebujú? Samozrejme, že potrebujú. Stokrát áno, hovorím áno, potrebujú. Mňa len zaráža, že predkladatelia povinnej školskej dochádzky do materských škôl zatvárajú oči pred informáciami, ktoré nás upozorňujú na to, že ak naše škôlky nedokážu deťom pomôcť dnes bez náležitej podpory, nebudú vedieť pomôcť ani zvýšenému počtu detí v budúcnosti.
Na tomto mieste si dovolím ešte jednu malú osobnú poznámku. Je o mne známe, že som spoluautorkou základných téz v Učiacom sa Slovensku. Téza o neoddeliteľnosti dostupnosti a kvality vzdelávania je chrbtovou kosťou tejto reformnej koncepcie. Je základným reformným pravidlom, ktoré nemožno obísť, ak má modernizácia školstva priniesť očakávané ovocie. Preto tak horlivo upozorňujem na to, že predkladatelia toto základné pravidlo ignorujú.
Je taktiež známe, že v Učiacom sa Slovensku sme navrhovali zaviesť povinné vzdelávanie už pre päťročné deti. Áno. Ministerka Martina Lubyová však zavádza, keď v propagačnom videu k povinnej škôlke tvrdí, že išlo o návrh na zavedenie povinnej školskej dochádzky do materských škôl. Zavádza alebo nerozumie. Ja u nej fakt niekedy neviem.
Fakty sú ale iné. V Učiacom sa Slovensku totiž nájdeme úplne iné filozoficky aj obsahovo úplne odlišné návrhy ako v tomto návrhu zákona.
1. Navrhovali sme zaviesť garanciu dostupnosti predprimárneho vzdelávania pre všetky deti od troch rokov, pričom, áno, vzdelávanie päťročných detí malo byť povinné.
2. Tradičnú povinnú školskú dochádzku sme však chceli zmeniť na povinné vzdelávanie. Dodnes som presvedčená, že kľúčom k dobrému štartu je absolvovanie kvalitného vzdelávacieho programu pre predškolákov, nie povinnosť dostaviť sa do materskej školy.
3. Ďalej sme navrhovali, aby príslušný vzdelávací program mohli ponúkať viacerí poskytovatelia, nie iba klasické materské škôlky v sieti škôl, ale aj napríklad detské lesné kluby, detské skupiny rodinného typu, komunitné centrá práve pri marginalizovaných osadách a dokonca aj základné školy. Tým by sa vytvorila možnosť preklenúť chýbajúce kapacity škôlok a zároveň by sa rešpektovali aj preferencie rôznych rodín, ktoré žiaducu kvalitu nachádzajú v alternatívnych riešeniach.
A po 4., čo je najdôležitejšie, v materských a základných školách sme žiadali zabezpečiť úzko spolupracujúce pedagogicko-odborné tímy, ktoré by boli schopné zvládať náročnú prácu s rôznorodým kolektívom detí, v ktorých sa celkom, celkom isto ocitnú aj deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, pretože ich počet v populácii predškolákov a školákov každoročne narastá. Bez vytvorenia týchto pedagogicko-odborných tímov a bez ich finančnej a metodickej podpory sú všetky ostatné návrhy nereálne.
Nič z toho ministerstvo školstva nevzdalo do úvahy, na nič z toho ministerstvo financií nevyčlenilo peniaze, nič z toho nie je prioritou tejto koaličnej vlády.
Preto navrhujem nepokračovať ďalej v rokovaní o tomto návrhu zákona a počkať na systémové riešenia novej vlády, ktorá, verím, bude viac naklonená riešeniam, ktoré reálne naplnia základné práva detí v oblasti vzdelávania.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
