Videokanál poslanca

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Vážení kolegovia, dovoľte mi povedať pár slov k navrhovanej novele zákona z dielne kolegu Ota Žarnaya.
V predkladanej novele navrhuje zaviesť nový spôsob zabezpečovania učebníc, učebných pomôcok a pracovných pomôcok pre školy. Ja hneď na úvod chcem povedať, že veľmi kvitujem tento návrh opozičného kolegu Ota Žarnaya zmeniť doterajší systém zabezpečovania učebníc ministerstvom školstva na otvorený trh s učebnicami. Slovensko je, ako sme už počuli aj v jeho úvodnom slove, jednou z posledných európskych krajín, ktoré na model slobodného výberu a nákupu učebníc priamo školami ešte neprešlo. A rovnako ako kolega Žarnay alebo kolega Brani Gröhling z poslaneckého klubu Sloboda a Solidarita, aj ja by som si želala, aby sa to čo najskôr zmenilo. Prechod na otvorený trh s učebnicami považujem za najlepšie možné riešenie problémov s nedostatkom učebníc, a preto mi je tento návrh zákona veľmi sympatický a do druhého čítania ho podporím spoločne s kolegami v klube SaS, ktorí otvorenie trhu s učebnicami tiež dlhodobo presadzujú.
Napriek tomu mi nedá a dotknem sa niektorých problematických častí návrhu zákona, ktoré ak by sa ten návrh presadil v podobe, v akej je aktuálne predložený, tak by mohli spôsobiť v školskom prostredí neželané problémy.
Základný princíp navrhovaného nového spôsobu zabezpečenia učebníc som pochopila nasledovne: doterajší spôsob zabezpečovania učebníc ministerstvom má skončiť do konca tohto kalendárneho roka a od januára 2020 majú prevziať zodpovednosť za ponuku učebníc pre školy vydavatelia, ktorí na svoje produkty dostanú od ministerstva schvaľovaciu doložku. Inak povedané, zabezpečenie učebníc bude ponechané výlučne na otvorený trh a to s veľmi krátkym, iba ročným prechodným obdobím. Po novom má byť povinnosťou ministerstva iba udeľovanie schvaľovacích doložiek a vedenie verejnej databázy, z ktorej sa školy dozvedia, že čo je na trhu k dispozícii. K obom týmto častiam návrhu si dovolím predniesť pripomienky.
Po prvé, domnievam sa, že na to, aby sme mali na trhu širšiu ponuku učebníc a učebných materiálov ako dnes, aby boli pre školy dostupné v potrebnom náklade a najmä aby boli kvalitnejšie, ako sú dnes, treba počítať s oveľa dlhším prechodným obdobím a zároveň postupnosť krokov pri prechode na otvorený trh s učebnicami by bolo dobré riadne naplánovať. Mrzí ma, že na toto sa v predloženom návrhu nemyslelo. Zo skúseností renomovaných vydavateľstiev pedagogickej literatúry totiž vyplýva, že ak majú byť učebnice kvalitné, ich príprava by nemala prebiehať ad hoc, resp. len na základe aktuálnych požiadaviek či dier na trhu, ale mala by byť premyslenejšia. Totiž ak by boli učebnice naozaj; aby boli učebnice naozaj pomocou pre žiakov aj učiteľov, je vo svete obvyklé, že sa v danom vydavateľstve pripravujú celé sady učebníc aj s doplnkovými materiálmi v danom predmete tak, aby sa zabezpečilo nadväzovanie učiva v jednotlivých po sebe idúcich ročníkoch a stupňoch. To logicky zaberie oveľa viac času ako jeden rok a ja sa obávam, že ak nedoprajeme vydavateľstvám a zároveň aj ministerstvu a školám dlhšie prechodné obdobie, tak nastane v školskom prostredí chaos, v dôsledku ktorého môže nastať ešte väčší problém s nedostatkom učebníc, ako je dnes.
Po druhé, okrem tohto problému obsahuje návrh aj viacero technických detailov spojených s realizáciou prechodu na otvorený trh s učebnicami, ktoré považujem tiež za problematické. Pokúsim sa to vysvetliť. V súčasnom systéme má ministerstvo prehľad o tom, aké učebnice v školách chýbajú. To, že nevie, čo s tým, nechajme teraz na chvíľu bokom. Hlavným problémom je, že ich nevie dostatočne rýchlo zabezpečiť, i keď, samozrejme, otázne je aj tá nedostatočná kvalita učebníc. V rámci existujúceho systému je ale jasné, čo chýba, a existuje aj subjekt, v tomto prípade teda ministerstvo, ktorý môže aspoň teoreticky vyvinúť cielené úsilie, aby chýbajúca učebnica vznikla. V novonavrhovanom systéme však žiadny takýto subjekt nevidím.
Kladiem teda otázku, akým spôsobom bude zabezpečené, aby niektoré učebnice vôbec mohli vzniknúť. A hneď aj položím druhú otázku, ktorá súvisí s tou prvou. Odkiaľ sa vydavateľstvá dozvedia, aké učebnice školy vlastne potrebujú? V príslušnej časti navrhovanej novely totiž nevidím žiadne vysvetlenie, ktoré by naznačovalo, ako je to premyslené. Ak má byť odpoveďou tzv. plán zabezpečenia učebníc zostavený ministerstvom, ktorý sa spomína v ďalšej časti návrhu bez ďalších podrobností, ide podľa mňa o veľmi nejasné riešenie.
Ďalším principiálnym problémom pre mňa je, že návrh nerieši, ako majú byť zabezpečené učebnice s vysokými výrobnými nákladmi, ktorých nie je potrebný veľký počet, ale ktoré sú – najmä po prechode na inkluzívne vzdelávanie – nevyhnutné. Navrhovaný systém akoby predpokladal, že aj pre takéto učebnice sa akosi automaticky nájde vydavateľ, ktorý ich pripraví, požiada o schvaľovaciu doložku a potom ponúkne tieto učebnice na trhu. Obávam sa však, že takto jednoducho to fungovať nemusí a že reálne hrozí, že v systéme nebude už viac nikto ani len formálne garantovať, že deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami potrebné učebnice skutočne dostanú, pretože tie budú nákladnejšie a na vytvorenie náročnejšie.
V závere môjho vystúpenia si dovolím spomenúť ešte niekoľko otáznikov, ktoré sa mi vynárajú, keď si predstavím realizáciu tohto návrhu v praxi. Po prvé, hneď v úvode novonavrhovaného znenia § 13 školského zákona sa uvádza, že v školách sa používajú učebnice so schvaľovacou doložkou a iné učebnice. Zatiaľ čo v ďalšom texte návrhu sa veľmi podrobne hovorí o učebniciach so schvaľovacou doložkou, o tých druhých už nie je povedané vlastne nič. Teoreticky sa teda škola môže rozhodnúť, že sa bude orientovať len na tie iné učebnice. Z návrhu zákona však nie je celkom jasné, aspoň mne to jasné nie je, či by ich mohla platiť škola z normatívu, resp. z jeho časti vyčlenenej na učebnice. A ak nie, tak z čoho predpokladáme, že ich bude škola platiť, ak ich zákon dovoľuje škole používať?
Po druhé, návrh rozoberá podrobne niektoré technické záležitosti okolo procesu udeľovania schvaľovacej doložky. Napríklad podrobne, podľa môjho názoru až príliš podrobne, popisuje zloženie schvaľovacej komisie. Žiadne podrobnosti však neuvádza napríklad k použitým pojmom, ako sú akreditovaný recenzent alebo výsledky overovania učebnice, čiže ohľadom tohto procesu sa veľa z toho návrhu zákona nedozvieme.
Po tretie, schvaľovacia doložka sa udeľuje na dobu neurčitú a má potvrdzovať súlad so štátnym vzdelávacím programom. Návrh však nerieši, čo sa stane, keď sa štátny vzdelávací program zmení, ani to, čo sa stane, ak niečo v učebnici prestane byť z nejakých dôvodov aktuálne.
A po štvrté, ustanovenie § 1 ods. 4 o odstraňovaní dodatočne zistených chýb v učebniciach s udelenou schvaľovacou doložkou v znení, ako je navrhnuté, je pre mňa tiež dosť nejasné. Máme si to teda predstaviť tak, že sa prípadná oprava bude realizovať jednoduchým vydaním rád k danej učebnici? Ak je to teda tak, mohlo by to byť v texte jasne uvedené, aby nedochádzalo k jeho nesprávnym výkladom.
A na úplný záver som si nechala polemiku k návrhu na zriadenie účelového finančného fondu na učebnice. Dovolím si upozorniť, že tento návrh, o ktorom dnes rokujeme, nie je v súlade s filozofiou, na základe ktorej sa vytváral zákon o financovaní škôl v roku 2003. Predkladaný návrh zákona totiž v podstate školám hovorí, že nedostanú viac peňazí na učebnice, ale len to čo doteraz, pričom z toho balíka sa im po novom vyčlení čiastka, ktorú smú použiť len na nákup učebníc, a to bez ohľadu na to, či ich aktuálne potrebujú nakúpiť alebo nie.
No, s týmto, musím povedať, že zásadne nesúhlasím. Domnievam sa, že ak sa otvorí trh s učebnicami, bude potrebné zmeniť vzorec výpočtu objemu finančných prostriedkov pre školy tak, aby školy dostali na nákup učebníc extra peniaze navyše. Veď tie sú teraz viazané na úrovni ministerstva, takže ich nebude treba špeciálne hľadať v štátnom rozpočte. Inými slovami, ak chceme, aby si školy samé nakupovali učebnice, musí byť normatív jednoznačne vyšší.
Zároveň sa mi ako problémové javí aj samotná účelová viazanosť prostriedkov na nákup učebníc a skúsim vysvetliť prečo. Máme historickú evidenciu, že účelové škatuľkovanie peňazí, ktoré bolo dominantné pred rokom 2003, bolo nehospodárne. V školách často viedlo k neefektívnemu míňaniu financií v určitých položkách a zároveň k vytváraniu dlhov v rámci iných položiek. Preto sa v roku 2003 pri tvorbe zákona o financovaní zmenil pohľad na školy a začalo sa vychádzať z predpokladu, že zriaďovatelia a riaditelia škôl sú väčšinou príčetní ľudia, ktorí vedia použiť finančné prostriedky tak, ako potrebujú. Dodnes sa v systéme držíme tohto predpokladu, dodnes platí, že nie je potrebné, aby učiteľom niekto zhora vyfarbil finančné kolónky nazeleno alebo načerveno a hovoril im, na čo môžu peniaze použiť a na čo nie. Preto mi je tak trochu čudné, že v návrhu na liberalizáciu trhu s učebnicami nachádzam reguláciu, ktorá v zásade popiera princíp uvoľňovania rúk pre riaditeľov škôl, ktorý sa nám za tie roky už osvedčil.
Keď toto uvádzam, netvrdím, že dnes nie je možné uvažovať o doplnení vzorca na určovanie výšky prevádzkového normatívu o sumu potrebnú na učebnice. V žiadnom prípade však neodporúčam, aby sa uvažovalo s účelovou viazanosťou týchto prostriedkov, tak ako to predpokladá tento návrh, teda mechanickým vyčlenením časti normatívu v aktuálnej výške bez navýšenia.
Ja osobne by som radšej privítala taký návrh novely zákona, ktorý by bral do úvahy uvedené skutočnosti a ktorý by bol komplexnejšie premyslený, ale ako som už spomínala v úvode, so základnou filozofiou návrhu, teda s liberalizáciou trhu s učebnicami súhlasím, a preto návrh v prvom čítaní podporím. Dúfam totiž, že sa nám spoločnými silami podarí v druhom čítaní spomínané nejasnosti opraviť.
Ďakujem pekne za pozornosť.