Videokanál poslanca

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Vážení kolegovia, dovoľte mi povedať pár slov k navrhovanej novele zákona z dielne kolegu Ota Žarnaya.
V predkladanej novele navrhuje zaviesť nový spôsob zabezpečovania učebníc, učebných pomôcok a pracovných pomôcok pre školy. Ja hneď na úvod chcem povedať, že veľmi kvitujem tento návrh opozičného kolegu Ota Žarnaya zmeniť doterajší systém zabezpečovania učebníc ministerstvom školstva na otvorený trh s učebnicami. Slovensko je, ako sme už počuli aj v jeho úvodnom slove, jednou z posledných európskych krajín, ktoré na model slobodného výberu a nákupu učebníc priamo školami ešte neprešlo. A rovnako ako kolega Žarnay alebo kolega Brani Gröhling z poslaneckého klubu Sloboda a Solidarita, aj ja by som si želala, aby sa to čo najskôr zmenilo. Prechod na otvorený trh s učebnicami považujem za najlepšie možné riešenie problémov s nedostatkom učebníc, a preto mi je tento návrh zákona veľmi sympatický a do druhého čítania ho podporím spoločne s kolegami v klube SaS, ktorí otvorenie trhu s učebnicami tiež dlhodobo presadzujú.
Napriek tomu mi nedá a dotknem sa niektorých problematických častí návrhu zákona, ktoré ak by sa ten návrh presadil v podobe, v akej je aktuálne predložený, tak by mohli spôsobiť v školskom prostredí neželané problémy.
Základný princíp navrhovaného nového spôsobu zabezpečenia učebníc som pochopila nasledovne: doterajší spôsob zabezpečovania učebníc ministerstvom má skončiť do konca tohto kalendárneho roka a od januára 2020 majú prevziať zodpovednosť za ponuku učebníc pre školy vydavatelia, ktorí na svoje produkty dostanú od ministerstva schvaľovaciu doložku. Inak povedané, zabezpečenie učebníc bude ponechané výlučne na otvorený trh a to s veľmi krátkym, iba ročným prechodným obdobím. Po novom má byť povinnosťou ministerstva iba udeľovanie schvaľovacích doložiek a vedenie verejnej databázy, z ktorej sa školy dozvedia, že čo je na trhu k dispozícii. K obom týmto častiam návrhu si dovolím predniesť pripomienky.
Po prvé, domnievam sa, že na to, aby sme mali na trhu širšiu ponuku učebníc a učebných materiálov ako dnes, aby boli pre školy dostupné v potrebnom náklade a najmä aby boli kvalitnejšie, ako sú dnes, treba počítať s oveľa dlhším prechodným obdobím a zároveň postupnosť krokov pri prechode na otvorený trh s učebnicami by bolo dobré riadne naplánovať. Mrzí ma, že na toto sa v predloženom návrhu nemyslelo. Zo skúseností renomovaných vydavateľstiev pedagogickej literatúry totiž vyplýva, že ak majú byť učebnice kvalitné, ich príprava by nemala prebiehať ad hoc, resp. len na základe aktuálnych požiadaviek či dier na trhu, ale mala by byť premyslenejšia. Totiž ak by boli učebnice naozaj; aby boli učebnice naozaj pomocou pre žiakov aj učiteľov, je vo svete obvyklé, že sa v danom vydavateľstve pripravujú celé sady učebníc aj s doplnkovými materiálmi v danom predmete tak, aby sa zabezpečilo nadväzovanie učiva v jednotlivých po sebe idúcich ročníkoch a stupňoch. To logicky zaberie oveľa viac času ako jeden rok a ja sa obávam, že ak nedoprajeme vydavateľstvám a zároveň aj ministerstvu a školám dlhšie prechodné obdobie, tak nastane v školskom prostredí chaos, v dôsledku ktorého môže nastať ešte väčší problém s nedostatkom učebníc, ako je dnes.
Po druhé, okrem tohto problému obsahuje návrh aj viacero technických detailov spojených s realizáciou prechodu na otvorený trh s učebnicami, ktoré považujem tiež za problematické. Pokúsim sa to vysvetliť. V súčasnom systéme má ministerstvo prehľad o tom, aké učebnice v školách chýbajú. To, že nevie, čo s tým, nechajme teraz na chvíľu bokom. Hlavným problémom je, že ich nevie dostatočne rýchlo zabezpečiť, i keď, samozrejme, otázne je aj tá nedostatočná kvalita učebníc. V rámci existujúceho systému je ale jasné, čo chýba, a existuje aj subjekt, v tomto prípade teda ministerstvo, ktorý môže aspoň teoreticky vyvinúť cielené úsilie, aby chýbajúca učebnica vznikla. V novonavrhovanom systéme však žiadny takýto subjekt nevidím.
Kladiem teda otázku, akým spôsobom bude zabezpečené, aby niektoré učebnice vôbec mohli vzniknúť. A hneď aj položím druhú otázku, ktorá súvisí s tou prvou. Odkiaľ sa vydavateľstvá dozvedia, aké učebnice školy vlastne potrebujú? V príslušnej časti navrhovanej novely totiž nevidím žiadne vysvetlenie, ktoré by naznačovalo, ako je to premyslené. Ak má byť odpoveďou tzv. plán zabezpečenia učebníc zostavený ministerstvom, ktorý sa spomína v ďalšej časti návrhu bez ďalších podrobností, ide podľa mňa o veľmi nejasné riešenie.
Ďalším principiálnym problémom pre mňa je, že návrh nerieši, ako majú byť zabezpečené učebnice s vysokými výrobnými nákladmi, ktorých nie je potrebný veľký počet, ale ktoré sú – najmä po prechode na inkluzívne vzdelávanie – nevyhnutné. Navrhovaný systém akoby predpokladal, že aj pre takéto učebnice sa akosi automaticky nájde vydavateľ, ktorý ich pripraví, požiada o schvaľovaciu doložku a potom ponúkne tieto učebnice na trhu. Obávam sa však, že takto jednoducho to fungovať nemusí a že reálne hrozí, že v systéme nebude už viac nikto ani len formálne garantovať, že deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami potrebné učebnice skutočne dostanú, pretože tie budú nákladnejšie a na vytvorenie náročnejšie.
V závere môjho vystúpenia si dovolím spomenúť ešte niekoľko otáznikov, ktoré sa mi vynárajú, keď si predstavím realizáciu tohto návrhu v praxi. Po prvé, hneď v úvode novonavrhovaného znenia § 13 školského zákona sa uvádza, že v školách sa používajú učebnice so schvaľovacou doložkou a iné učebnice. Zatiaľ čo v ďalšom texte návrhu sa veľmi podrobne hovorí o učebniciach so schvaľovacou doložkou, o tých druhých už nie je povedané vlastne nič. Teoreticky sa teda škola môže rozhodnúť, že sa bude orientovať len na tie iné učebnice. Z návrhu zákona však nie je celkom jasné, aspoň mne to jasné nie je, či by ich mohla platiť škola z normatívu, resp. z jeho časti vyčlenenej na učebnice. A ak nie, tak z čoho predpokladáme, že ich bude škola platiť, ak ich zákon dovoľuje škole používať?
Po druhé, návrh rozoberá podrobne niektoré technické záležitosti okolo procesu udeľovania schvaľovacej doložky. Napríklad podrobne, podľa môjho názoru až príliš podrobne, popisuje zloženie schvaľovacej komisie. Žiadne podrobnosti však neuvádza napríklad k použitým pojmom, ako sú akreditovaný recenzent alebo výsledky overovania učebnice, čiže ohľadom tohto procesu sa veľa z toho návrhu zákona nedozvieme.
Po tretie, schvaľovacia doložka sa udeľuje na dobu neurčitú a má potvrdzovať súlad so štátnym vzdelávacím programom. Návrh však nerieši, čo sa stane, keď sa štátny vzdelávací program zmení, ani to, čo sa stane, ak niečo v učebnici prestane byť z nejakých dôvodov aktuálne.
A po štvrté, ustanovenie § 1 ods. 4 o odstraňovaní dodatočne zistených chýb v učebniciach s udelenou schvaľovacou doložkou v znení, ako je navrhnuté, je pre mňa tiež dosť nejasné. Máme si to teda predstaviť tak, že sa prípadná oprava bude realizovať jednoduchým vydaním rád k danej učebnici? Ak je to teda tak, mohlo by to byť v texte jasne uvedené, aby nedochádzalo k jeho nesprávnym výkladom.
A na úplný záver som si nechala polemiku k návrhu na zriadenie účelového finančného fondu na učebnice. Dovolím si upozorniť, že tento návrh, o ktorom dnes rokujeme, nie je v súlade s filozofiou, na základe ktorej sa vytváral zákon o financovaní škôl v roku 2003. Predkladaný návrh zákona totiž v podstate školám hovorí, že nedostanú viac peňazí na učebnice, ale len to čo doteraz, pričom z toho balíka sa im po novom vyčlení čiastka, ktorú smú použiť len na nákup učebníc, a to bez ohľadu na to, či ich aktuálne potrebujú nakúpiť alebo nie.
No, s týmto, musím povedať, že zásadne nesúhlasím. Domnievam sa, že ak sa otvorí trh s učebnicami, bude potrebné zmeniť vzorec výpočtu objemu finančných prostriedkov pre školy tak, aby školy dostali na nákup učebníc extra peniaze navyše. Veď tie sú teraz viazané na úrovni ministerstva, takže ich nebude treba špeciálne hľadať v štátnom rozpočte. Inými slovami, ak chceme, aby si školy samé nakupovali učebnice, musí byť normatív jednoznačne vyšší.
Zároveň sa mi ako problémové javí aj samotná účelová viazanosť prostriedkov na nákup učebníc a skúsim vysvetliť prečo. Máme historickú evidenciu, že účelové škatuľkovanie peňazí, ktoré bolo dominantné pred rokom 2003, bolo nehospodárne. V školách často viedlo k neefektívnemu míňaniu financií v určitých položkách a zároveň k vytváraniu dlhov v rámci iných položiek. Preto sa v roku 2003 pri tvorbe zákona o financovaní zmenil pohľad na školy a začalo sa vychádzať z predpokladu, že zriaďovatelia a riaditelia škôl sú väčšinou príčetní ľudia, ktorí vedia použiť finančné prostriedky tak, ako potrebujú. Dodnes sa v systéme držíme tohto predpokladu, dodnes platí, že nie je potrebné, aby učiteľom niekto zhora vyfarbil finančné kolónky nazeleno alebo načerveno a hovoril im, na čo môžu peniaze použiť a na čo nie. Preto mi je tak trochu čudné, že v návrhu na liberalizáciu trhu s učebnicami nachádzam reguláciu, ktorá v zásade popiera princíp uvoľňovania rúk pre riaditeľov škôl, ktorý sa nám za tie roky už osvedčil.
Keď toto uvádzam, netvrdím, že dnes nie je možné uvažovať o doplnení vzorca na určovanie výšky prevádzkového normatívu o sumu potrebnú na učebnice. V žiadnom prípade však neodporúčam, aby sa uvažovalo s účelovou viazanosťou týchto prostriedkov, tak ako to predpokladá tento návrh, teda mechanickým vyčlenením časti normatívu v aktuálnej výške bez navýšenia.
Ja osobne by som radšej privítala taký návrh novely zákona, ktorý by bral do úvahy uvedené skutočnosti a ktorý by bol komplexnejšie premyslený, ale ako som už spomínala v úvode, so základnou filozofiou návrhu, teda s liberalizáciou trhu s učebnicami súhlasím, a preto návrh v prvom čítaní podporím. Dúfam totiž, že sa nám spoločnými silami podarí v druhom čítaní spomínané nejasnosti opraviť.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Ja by som len chcela podotknúť, pri tomto príspevku si to dovolím, položiť túto otázku Soni Gaborčákovej, podotknúť, že nerozumiem trochu jednej veci predkladateľov.
V dôvodovej správe sa uvádza, že, a teda znenie zákona je také, že vysielanie reklamy a telenákupu na alkoholické nápoje okrem piva a vína sa zakazuje. A potom tam pripúšťate, že pivo a víno môže byť v nejakom inom čase, kedy už pravdepodobne tie malé deti spia, môže byť predsa len v reklame a môže byť vysielaná táto reklama. Chcem sa opýtať, prečo je to teda takto rozdelené. Keď sme sa teda zhodli na tom, že alkohol je droga, tak ide u predkladateľov pri víne napríklad o tolerovanú drogu alebo je to droga menej škodlivá z vášho ponímania, alebo ide o to, že naozaj na Slovensku aj v iných krajinách je nejaký spoločenský úzus, že sa tieto nápoje pijú k jedlu? Považujete to ale za menej škodlivé alebo prečo teda tento rozdiel?
Chcem podotknúť, že miešané nápoje s vysokým percentom nealkoholickej limonády a s nízkym percentom alkoholu sú najmä v západných krajinách cestou, ako si mladí zvykajú na chuť alkoholu. Považujete víno napríklad za podobnú hrozbu alebo vôbec s tým nepočítate? Pretože ak teda sa dohodneme, že spoločenský úzus dovoľuje piť víno k jedlám, no tak potom je to tiež cesta, ako si zvykajú mladí ľudia na chuť alkoholu. Takže ja tomu celkom nerozumiem. Stráca sa mi tam principiálnosť.

Ďakujem veľmi pekne aj ja za, za tvoj príspevok, Silvia. To, čo som aj ja spomenula v úvode v tej debate, tak vyplynulo vlastne z našich rozhovorov. Tak to môžem aj povedať, že my sme naozaj hovorili o tomto veľmi intenzívne a viackrát. A ja akceptujem aj tie pripomienky, ktoré si ty vzniesla aj tu verejne a ktoré sme si aj my v tých dlhých rozhovoroch vlastne hovorili. A mňa ale veľmi teší, že o tom diskutujeme a že hľadáme to najlepšie riešenie. A myslím si, že tak ako tu teraz všetky tri sedíme my, ženy-matky, ktoré majú srdce aj pre tie deti s tým zdravotným znevýhodnením, aj pre tých ľudí, ktorí naozaj potrebujú našu pomoc, tak myslím, že sme uveriteľné v tom, že sa vieme spojiť a že vieme spolu diskutovať a hľadať tie najlepšie riešenia. Mňa veľmi trápi, že práve od predstaviteľov vlády, ani od koaličných poslancov ja túto snahu nevidím. A práve táto debata v parlamente o tomto bode návrhu zákona a aj o iných, ktorý naozaj opozícia predkladá, je dôkazom toho, že my by sme dokázali tie riešenia nájsť tak, že naozaj počúvame aj tie problémy ľudí, ktorí sa na nás obracajú, ale vieme aj riešiť tie veci v praxi, pretože jednoducho máme skúsenosť, tak ako ju máš ty, Silvia, máme, máme aj naozaj nejakú vôľu a snahu riešiť tieto veci v prospech ľudí, ktorí, ktorí tieto zmeny potrebujú. A dúfam, že sa to tak raz aj naplní, že naozaj budeme môcť byť my tí, ktorí budú dávať tie vládne návrhy zákona veľmi rýchlo a veľmi rýchlo to vyriešime.
Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja budem veľmi stručná. Len v krátkosti pripomeniem jednu časť tohoto návrhu, ktorý nám predniesla už kolegyňa Lucia Nicholsonová. Ide o otvorenie možností, aby mohli asistenti, osobní asistenti pôsobiť aj na pôde základných a stredných škôl. Chcem sa venovať len tejto časti, aj to veľmi krátko, pretože ja už tento návrh zákona v tomto parlamente podávam opakovane, doteraz nebo schválený ani posunutý do druhého čítania, a chcela by som ešte raz zopakovať tie dôvody, prečo tak opakovane robím napriek tomu, že vidím zjavnú nevôľu riešiť túto situáciu. Robím tak preto, lebo sa na mňa skutočne obracajú rodičia detí so zdravotným znevýhodnením a veľmi intenzívne sa na mňa obracajú a žiadajú ma neustále o to, aby som neustávala v tomto boji za ich požiadavky, pretože ich deti skutočne v tých školách nemá kto takzvane opatriť. Nemajú tam nikoho v tých školách, kto by im pomohol ísť na toaletu, kto by mohol im pomáhať so sebaoslužnými činnosťami, je pre nich problém pohybovať sa po chodbách, je pre nich problém ísť do jedálne, alebo sa aj s kamarátmi niekde popoludní po vyučovaní zúčastniť krúžkov alebo mimoškolských aktivít, už nehovoriac o tom, že je problém ísť na výlet a podobne.
V našich školách osobní asistenti nie sú vítaní a tak ako hovorila Lucia, ani v špeciálnych školách, čo sa mi zdá skutočne veľmi absurdné a také ponižujúce, pretože my ako krajina sa tvárime, že naozaj robíme všetko pre to, aby sme integrovali ľudí so zdravotným znevýhodnením do spoločnosti, do vzdelávania, do pracovného procesu, ale pritom ako je tu tejto vláde úplne jedno, že tie deti nemôžu v podstate ísť do školy bez nejakej asistencie, jednoducho tam ten proces nezvládnu, a preto bývajú častokrát takzvane nútene na domácom vzdelávaní, čiže ich rodičia v podstate musia nechať doma.
Takisto rodičia, obvykle sú to matky, musia suplovať túto chýbajúcu asistenciu a keď už chcú mať to dieťa v škole, tak obvykle nejdú pracovať, ale sú s ním celý deň v tejto škole. To znamená, že aj tá krajina tratí dvakrát, pretože namiesto toho, aby sme tej rodine pomohli, tak nútime tých rodičov, aby nepracovali a aby ešte sa v podstate dostali aj do toho pásma chudoby práve kvôli tomu a len kvôli tomu, že majú dieťa so zdravotným znevýhodnením.
Prečo stále hovorím, že v školách chýba človek, ktorý im má pomáhať, keď všetci vieme, že existuje v školách inštitút takzvaného asistenta učiteľa? Tak ako už Lucia sa toho dotkla v dôvodovej správe, ešte raz pripomeniem, asistent učiteľa má úplne iné, kompetencie, má úplne inú kvalifikáciu a robí úplne iné činnosti. Asistent učiteľa je obvykle pedagóg, pretože musí mať vysokoškolské pedagogické vzdelanie, je to buď bývalý učiteľ, alebo je to špeciálny pedagóg alebo to môže byť aj učiteľka dôchodkyňa, ktorá už neučí, ale chce ešte byť činná a vykonávať túto asistenciu, ale je to asistencia pre učiteľa, nie pre dieťa. To znamená, že títo asistenti učiteľa naozaj pomáhajú pedagógovi zvládnuť to učivo v triede, kde sú rôzni integrovaní žiaci, pomáhajú mu ho naplánovať a pracujú s celou triedou. Ale každý riaditeľ školy vám povie, že tento asistent učiteľa predsa nemôže byť s jedným dieťaťom po celý deň. To jednoducho nie je možné. Čiže netreba si to pliesť. Osobná asistencia a asistenti učiteľa sú úplne iné odlišné veci.
Kde je teda problém, keď vieme, že treba tým deťom pomôcť v školách, je to jasné, žiadajú to rodičia, žiadajú to koniec koncov aj školy, kde je teda problém, prečo to nejde? Dotknem sa toho rezortizmu. Je to skutočne veľký problém aj v tejto vláde, aj v prechádzajúcich vládach. A je to, je to až úsmevné, ako si pohadzujú tento problém jednotlivé rezorty ako horúci zemiak. Keď bola vládna novela tohto zákona v medzirezortnom pripomienkovom konaní, tak ministerstvo školstva dalo zásadnú pripomienku k tejto novele so žiadosťou, aby boli vpustení osobní asistenti aj na pôdu školy. Ministerstvo práce a sociálnych vecí im vtedy zásadne túto zásadnú pripomienku odmietlo zrealizovať. Takže jedni hovoria, že chcú, aby na pôde školy to riešili asistenti učiteľa, druhý rezort práce, sociálnych vecí hovorí, teda hovorí toto a rezort školstva hovorí, naopak, no nie, veď to sú osobní asistenti, tak vpustite sem tých, ktorých vy máte vo svojom rezorte ako osobnú asistenciu.
Zaujímavo sa správa aj ministerstvo financií. Ministerstvo financií aj k mojim návrhom, keď som ich dávala, samostatne vždy napísalo, že ide o negatívny vplyv na verejné financie, hoci ja navrhujem v tomto návrhu zákona, spoločne s Luciou navrhujeme, aby sa nenavýšil balík financií na osobnú asistenciu, aby sa nenavýšili ani hodiny na osobnú asistenciu, aby, naopak, tie deti, ktorým bude priznaná osobná asistencia ako nárok, aby sa mohli ich rodičia rozhodnúť, či chcú, aby tí osobní asistenti s nimi išli, povedzme, na mimoškolskú aktivitu, alebo do kina, alebo či chcú, aby s nimi boli počas vyučovania v škole, aby mohli napríklad tí rodičia pracovať. Čiže ja nevidím žiadne zvýšenie balíka verejných financií v tomto, ministerstvo škol..., ministerstvo financií vidí. Vysvetľujem si to jedine tak, že ministerstvo financií a celá vláda vie, že ten balík je nedostatočný, že oni jednoducho vedia, že tých financií v tom balíku nie je dosť, aby každá oprávnená osoba, ktorá o tú asistenciu zažiada, aby naozaj tú službu mohla mať zaplatenú. A práve sa boja, že ak by to bolo tak, že deti, ktoré tú asistenciu potrebujú, budú ich rodičia žiadať o ten výkon asistencie v školách, že by sa mohlo prudko zvýšiť, by sa mohol zvýšiť počet týchto žiadostí o osobnú asistenciu. Mne sa to zdá strašne nefér a jednoducho táto takzvane sociálna vláda rozhadzuje na rôznych sociálnych balíčkoch, ale nie je schopná naplniť objemom financií veci, na ktoré sú už jasne dané nároky, a keď tu máme skupinu detí, ktorá to potrebuje, tak by aj mali byť ich potreby jednoducho finančne naplnené.
Posledná skupina ľudí, s ktorými polemizujem o tomto návrhu zákona a ktorí nie sú jednoznačne presvedčení, že ide o dobré systémové riešenie, sú takzvaní skeptici. Ja ich nazývam ako skeptici, to sú tí, ktorí z presvedčenia naozaj sa usilujú o dobré riešenia a z presvedčenia tvrdia, že nemali by byť vpustení tí osobní asistenti do prostredia škôl, ale predsa len by to mala riešiť tá inštitúcia, mali by to byť nejakí zamestnanci školy, mali by to teda ak už nie asistenti učiteľa, tak by to mali byť nejaké osoby, ktorých tá škola jednoducho zamestná a mali by to vykonávať pre viacero detí, a nemali by mať rodičia tú starosť hľadať si toho osobného asistenta a dohadovať sa so školou.
Ja tieto argumenty beriem, naozaj idú od skupiny ľudí, ktorí majú deti so zdravotným znevýhodnením, alebo sami sú s osobami so zdravotným znevýhodnením, ale chcem už dopredu povedať aj na takéto argumenty zase inú odpoveď, alebo takú, takú skôr nádej na to, že netreba sa zase báť vnášania nového nejakého prvku do inštitucionálneho prostredia školy, pretože toto je ten argument, že veď oni tam budú možno aj narúšať, tí cudzí asistenti, ten proces výučby a ako sa s tým tá škola zžije, ako sa s tým tí učitelia zžijú. No ja sa domnievam, že by sme sa nemali báť toho chcieť tam vpustiť osobných asistentov, pretože ja považujem osobnú asistenciu za vysoko individuálnu, až takú intímnu službu. A domnievam sa, že naozaj patrí, tá garancia za ten výkon tejto služby patrí rodine. To znamená, že ten asistent by mal byť istým spôsobom zžitý s tým dieťaťom, mali by si rozumieť, mali by si sadnúť. Tá rodina veľmi dobre vie, ktorý ten asistent si s tým dieťaťom rozumie, a kedy už to nefunguje a treba toho asistenta buď vymeniť alebo, alebo nejakým spôsobom zasiahnuť. Toto by sme im mali nechať v ich kompetencii. A preto som toho názoru, že mal by to byť osobný asistent, ktorého vyberie tá rodina a ktorý s tou rodinou spolupracuje a, samozrejme, potom bude spolupracovať aj s tou školou.
A posledný argument, ktorý spomeniem, ak teda chceme naozaj z tých škôl urobiť inkluzívne školy, ak tam chceme vytvoriť inkluzívne prostredie, také začleňujúce prostredie, tak by sme nemali uvažovať v takých intenciách, ako funguje škola dnes. Tá skostnatená škola, ktorá nie je schopná sa prispôsobiť deťom. Ale my by sme práve od tej školy mali chcieť, aby dokázala vyjsť v ústrety tým individuálnym potrebám detí, aby to bolo flexibilnejšie prostredie, aby sa posilnil ten individuálny prístup. A domnievam sa, že práve takýto nový inštitút, ktorý by na tej škole pôsobil, ale nebol by zamestnancom školy, tak by mohol byť dobrým znakom, že sme na dobrej ceste k tej inklúzii, a preto verím, že by to mohlo byť dobré a fungujúce riešenie. A prosím vás o podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem.

Ďakujem ti, Martin, za tvoje vystúpenie. Ja som najprv reagovala naozaj tak, že tento návrh zákona je úplne zbytočný, pretože je vedený len nejakou osobnou ambíciou, resp. zlým vkusom a nepochopením predkladateľov. Ale ty si ma vrátil opäť do obrazu, že naozaj pri každej príležitosti je potrebné, a dobre si to urobil, povedať zástupcom strany, že jednoducho si neplnia svoje, svoje povinnosti tam, kde by si ich mali plniť. To znamená, naozaj v oblasti vzdelávania konkrétne, kde aj mňa to veľmi hnevá a trápi, že tam totálne Slovenská národná strana zlyháva. A vy si dovoľujete sem chodiť s takýmito, Ondro Dostál tomu hovorí prkotina, ty tomu hovoríš, Martin, blbosť, ja, aby som neurazila pána Farkašovského, poviem nezmysel. A chcem len pripomenúť aj situáciu, keď sa, keď si sa vtedy stretol s ministerkou Lubyovou v tej relácii, že si bol prekvapený, že toto má byť téma rozhovoru. Tak chcem len pripomenúť, že celá tá situácia nadobudla obludných rozmerov, keď v podstate tá hokejová reprezentácia začala byť vydieraná stranou SNS tým, že ak to logo nestiahnu a nezmenia, tak nedostanú tie dotácie, tých 7 miliónov. To predsa ministerka Lubyová jasne povedala. To znamená, že oni ešte aj mocensky si tento svoj zlý vkus idú presadzovať. To je úplná nehoráznosť.

Ďakujem za slovo. Súhlasím s tebou, Ondrej Dostál, čo si tu povedal, so všetkým, len by som ešte sa pokúsila doplniť. Už takmer dve hodiny sa tu venujeme návrhu zákona, ktorý skutočne nerieši vážne problémy tejto krajiny, ale ja ho považujem len za neprimeranú reakciu na nepochopené predstavené logo hokejového zväzu. Neprimeraná reakcia je to preto, lebo ten poslanecký mandát by sa nemal zneužívať podľa môjho názoru na predkladanie návrhov, ktoré sú motivované iba zlým vkusom. Predkladatelia návrhu totižto logo vôbec nepochopili, naozaj nepochopili. V tom logu nejde o zneváženie štátneho znaku, ale samotní tvorcovia loga uviedli, že zdvihnuté hokejky majú symbolizovať radosť z úspechu.
Ja chápem, že takáto symbolika sa nemusí všetkým páčiť, ale nechápem, že to môže zájsť až tak ďaleko, že sa o tom rozprávame na pôde zákonodarného orgánu.

Ďakujem za slovo. Ďakujem Janke Cigánikovej za jej príspevok, na ktorý si dovolím reagovať tiež ako nie psičkárka už teraz, hoci aj psíkov som mala, ale ako mačkárka. A reagujem na to aj z toho dôvodu, že v našom poslaneckom klube veľmi často hovoríme o zvieratkách (povedané so smiechom), a najmä teda aj ja som známa tým, že mám problémy s kocúrikmi doma. Ale iné som chcela povedať.
Trošku mi chýba v tejto debate napríklad upozornenie na to, že veď psy aj zvieratá sa môžu bežne prepravovať aj hromadnej doprave, v električkách, v autobusoch, vo vlakoch, kde je to upravené tak, že musia mať, ako spomenul pán kolega Kresák, vôdzku, náhubok a musia sa napríklad vo vlakovom kupé dohodnúť so spolucestujúcimi, či spolucestujúcim nevadí, že ten psík, alebo teda nejaké iné zvieratko s nimi v tom kupé bude. To je presne to, čo chceme navrhnúť aj my týmto návrhom zákona, aby to bolo na slobodnej vôli, či už prevádzkovateľa, alebo nech sa aj, samozrejme, to osadenstvo v tej reštaurácii dohodne, akým spôsobom chce riešiť návštevu psíka, ktorý podľa toho správania môže vyvolávať rôzne emócie.
Jedna vec mi tu však ale stále chýba v tejto debate, a to sú práve záujmy tých zvierat, ktoré už nie sú vecou. Keď som robila kedysi ako manažérka v multiplexe, v kine, tak bolo úplne bežné, že tam zákaz vodiť psov do kina platí absolútne. Možno si myslíte, že preto, aby nevyrušovali. No nie. Platí to preto, lebo tam je taká vysoká intenzita hluku, ktorá by poškodila zvukovody tých psov, a jednoducho by im to poškodilo sluch.
Ja sa obávam, že psíkom by tiež poškodilo, keby v nejakej tretej cenovej skupine... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená pani ministerka, vážené kolegyne, kolegovia, toto je tá chvíľa, kedy môžme povedať čaro nechceného. Práve v týchto chvíľach prebieha pred Národnou radou neoficiálne slávnostné odnímanie neoprávnene nadobudnutého titulu JUDr. Andrejovi Dankovi a mňa veľmi teší, že práve v týchto chvíľach aj na tejto pôde môžeme rokovať o návrhu zákona, o ktorom sa možno mnohí domnievajú, že by to mohol vyriešiť právnou cestou.
Niekomu by sa naozaj mohlo zdať, že tento návrh zákona má byť odpoveďou vlády na otázku, čo s tou strašnou hanbou Andreja Danka, ktorý, ako sa potvrdilo, podstatnú časť svojej rigoróznej práce odpísal a ktorý tým pádom používa titul JUDr. neoprávnene. Možno sa niekto nádejá, že návrh zákona je úprimnou snahou vlády ukončiť to trápne divadlo Andreja Danka a umožniť aspoň formálnu nápravu jeho skutku, ktorý nemožno nazvať inak, len podvodom. Niekto možno skutočne očakáva, že keď už Andrej Danko nie je schopný sám od seba k odpísaniu rigoróznej práce sa priznať, ospravedlniť sa a čeliť dôsledkom, teda rezignovať na funkciu predsedu parlamentu a zložiť mandát, že vláda predloží do parlamentu návrh zákona, na základe ktorého to urobí niekto zaňho, na základe nových akademických právomocí, lebo vláda by mala usilovať o to, aby na čele parlamentu nestál človek, ktorý si napriek jasnému usvedčeniu z plagiátorstva svoju hanbu nechce ani len priznať.
Nič z toho, vážení kolegovia a kolegyne, však tento návrh zákona neponúka. Naopak, vláda týmto návrhom zákona Andrejovi Dankovi titul JUDr. iba silnejšie prilepí k menu, k stoličke predsedu parlamentu a k mandátu, ktorý vykonáva. Ak sa tento návrh zákona schváli v podobe, v akej ho vláda predkladá, Andrej Danko už nikdy nebude musieť čeliť výzvam, aby nepoužíval neoprávnene titul JUDr., pretože podľa tohto návrhu zákona mu bude titul už patriť naveky bez ohľadu na podvod, vďaka ktorému ho nadobudol.
Ale tu nejde len o Andreja Danka. Predložený návrh zákona nepokladám za dobré riešenie ani v iných problematických prípadoch, kedy by mal byť titul odňatý. Ministerstvo školstva argumentuje, že sa pri tvorbe návrhu zákona inšpirovalo legislatívou v tejto oblasti platnou od roku 2016 v Českej republike. Je pravda, že v slovenskom návrhu je možné identifikovať niektoré myšlienky a prístupy z českého zákona. Český vzor však pokladám za podstatne kvalitnejší, prehľadnejší a jasnejší. Inak povedané, keby bolo naše ministerstvo školstva iba jednoducho preložilo český text do slovenčiny, vznikol by podstatne lepší návrh, ako je ten, ktorý dnes máme pred sebou.
Predložený návrh zákona možno charakterizovať ako nepodarený pokus vylepšiť, doplniť a rozvinúť český vzor. Vzniklo niečo, čo akademickej obci v skutočnosti nepomôže, ale dokonca skomplikuje pomery pri získavaní a odoberaní akademických titulov. Veľmi to pripomína situáciu spred niekoľkých rokov, keď platný český zákon o verejných výskumných inštitúciách slovenské ministerstvo školstva podobne tvorivo pretransformovalo do slovenských pomerov spôsobom, že bol v praxi nerealizovateľný. Mnohí máme v živej pamäti minuloročný chaos, ktorý takmer rozvrátil vnútorné prostredie Slovenskej akadémie vied, pretože bránil riadnemu fungovaniu výskumných inštitúcií a ohrozil domáce aj medzinárodné projekty, ktoré sa realizovali na jednotlivých pracoviskách.
Ale vráťme sa späť k predkladanému návrhu zákona. Nie som jediná, kto upozorňuje na to, že je nekvalitne pripravený a že ho treba prepracovať. Návrh zákona prešiel medzirezortným pripomienkovým konaním, v rámci ktorého bolo predložených 124 pripomienok, z toho 56 zásadných. Ministerstvo podľa sumáru k vyhodnoteniu MPK neakceptovalo 31 pripomienok, z toho 15 zásadných. Na rokovanie vlády sa návrh zákona predložil s rozpormi so slovenskou rektorskou komisiou a študentskou radou vysokých škôl. V skutočnosti však zostali nevyriešené aj niektoré ďalšie rozpory. Rada vysokých škôl sa napríklad vyjadrila, že, citujem: "podporuje legislatívnu možnosť odobrať neoprávnene získané tituly, ale nie na základe predloženej právnej úpravy, ktorá je málo efektívna a v niektorých prípadoch ťažko vykonateľná". Podobné stanovisko zastáva už aj spomínaná Slovenská rektorská konferencia, ktorá upozorňuje, že ide o prelomové rozhodnutie v oblasti vysokého školstva s vážnymi dôsledkami a žiada preto zvážiť odloženie prijatia návrhu zákona, alebo aspoň upraviť jeho účinnosť tak, aby sa najprv vytvoril dostatočný časový priestor na implementáciu zákona 269 o zabezpečení kvality vysokoškolského vzdelávania z 11. septembra minulého roku. Chce totiž posúdiť dôsledky jeho aplikácie.
Za evidentnú chybu návrhu zákona je možné pokladať aj celú časť, týkajúcu sa odoberania titulu profesor. Teraz sa nebudem venovať polemike, či vôbec majú ostať tieto tituly doživotne, ako je tomu dnes, alebo majú byť radšej viazané na konkrétne pracovné pozície vo vysokoškolskom prostredí. V každom prípade stav, ktorý platí dnes, predpokladá, že profesora menuje prezident na základe ustanovenia obsiahnutého v Ústave Slovenskej republiky. Ústava mu však neumožňuje profesorov odvolávať, preto je celá táto časť návrhu zákona sporná. Podotýkam, že práve z tohto dôvodu sa profesorské tituly v Čechách neodoberajú. Okrem tejto chyby, ktorá je riešiteľná jedine tak, že sa z návrhu zákona vypustí celá časť o odoberaní titulu profesor, obsahuje návrh aj ďalšie problematické ustanovenia, ktoré sú výsledkom odlišného prístupu oproti českej legislatíve. V tejto chvíli však nepovažujem za vhodné ich všetky vymenovať, pretože sa domnievam, že sú v rámci tohto znenia návrhu zákona jednoducho neopraviteľné. Jediné možné východisko vidím v tom, že ministerstvo návrh zákona stiahne a úplne prepracuje.
Preto z tohto miesta navrhujem nepokračovať ďalej v rokovaní o tomto bode programu.

Ďakujem ti, pán poslanec Žarnay, za tvoj príspevok. Išiel veľmi do hĺbky, čo veľmi oceňujem. Predsa len na tom priestore, ktorý máme vymedzený rokovacím poriadkom, sa nedá všetko ohľadom tejto problematiky spomenúť, takže sme sa veľmi doplnili, čo (povedané s úsmevom), čo naozaj veľmi kvitujem, a táto debata naozaj bola veľmi dobrá, bola veľmi odborná a ja očakávam, že ministerstvo zváži všetky tieto naše pripomienky a že naozaj budeme mať ešte príležitosť serióznejšie sa rozprávať o inštitúcii, ktorá má ochraňovať a rozvíjať ľudské práva na Slovensku, lebo to, ako ste to predložili, naozaj tomu nezodpovedá.
Takže, ďakujem pekne, Oto, a bola to výborná debata z mojej strany.

Ďakujem. Pán poslanec Dostál, budem reagovať iba na vás, na predchádzajúceho rečníka sa neoplatí reagovať. Je pravda, že tá debata o tom, ako má vyzerať stredisko pre ľudské práva a akými činnosťami má byť poverené, tá prebiehala veľmi dlho, ešte za čias, keď sedela na ministerstve pani ministerka Žitňanská. Ja napríklad som dúfala, že aj ona sa zapojí do tejto debaty, lebo by som rada aj s ňou konzultovala. Viem, že tie debaty boli, tie diskusie, odborné diskusie, pred týmto podaním návrhu boli, boli naozaj veľmi plodné a boli, boli veľmi široké, a preto ma mrzí, že vláda veľmi zbrklo podľa môjho názoru sem predložila návrh zákona, ktorý nezodpovedá výsledku týchto debát, a preto navrhujem, aby sa tento návrh zákona stiahol z rokovania a aby ho vláda prepracovala.