Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

18.2.2019 o 18:22 hod.

Mgr.

Zuzana Zimenová

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 18.2.2019 18:22 - 18:36 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, voláte tu po dialógu, hovoríte, že nebol na školskom výbore, preto sa, si dovolím obracať sa priamo na vás, budem sa aspoň takto snažiť sa s vami nadviazať nejaký dialóg.
Pôvodne som mala pripravený do rozpravy príspevok, v ktorom som chcela detailne zoradiť všetky vaše prešľapy, ktoré ste stihli za ten krátky čas vo funkcii ministerky školstva urobiť, ale bolo toho toľko, že by som to určite nestihla v tom časovom limite, a preto sa pristavím iba pri niektorých kauzách, ktoré sa spájajú s vaším pôsobením na ministerstve školstva.
Dnes počúvame najmä o škandalóznom nakladaní vášho rezortu s verejnými zdrojmi, či už ide o eurofondy, alebo finančné stimuly. V skutočnosti však celé vaše pôsobenie na ministerstve školstva možno označiť za jeden obrovský škandál strany SNS, ktorá vás do ministerského kresla nominovala. Od samého začiatku je totiž viacerým z nás jasné, že vy doň jednoducho nepatríte, lebo na túto funkciu nemáte výbavu ani odbornú, ani morálnu, ani ľudskú. Po vašom nástupe do funkcie som bola s vami, pani ministerka, dvakrát v ostrej diskusii v RTVS, raz v rozhlasovej relácii a raz v televíznej. Obidva razy ma šokovala vaša nepripravenosť nielen na tému, ale celkovo na ministerskú rolu, ktorá sa prejavila jednak až zarážajúcou neznalosťou školského systému a zároveň bohorovnosťou, s akou túto svoju neznalosť dokážete prehliadať. Vy ste vo svojom príspevku spomenuli, že priemerná životnosť ministra školstva je 14 mesiacov a že vy už ste v tomto kresle 18 mesiacov, takže v postate nadsluhujete, ale že stále to nie je dostatok času na to, aby ste získali ten prehľad, potrebný prehľad o školskom systéme. Nuž z vášho správania je ale zjavné, že vy sa o to ani nesnažíte.
Domnievam sa, že najmä pre tú arogantnú bohorovnosť dnes čelíte odvolávaniu, pretože vám bráni viesť rezort s potrebnou dávkou zodpovednosti a pokory. Dôsledkom toho je fakt, že tu dnes musíte počúvať naše výhrady k vášmu pôsobeniu vo funkcii ministerky školstva, ktoré odkrývajú, že ste za ten čas nielenže nijako neposunuli vzdelávanie na Slovensku dopredu, ale že ste na ministerstve dokázali zdevastovať ešte aj to málo, čo tam ako-tak fungovalo. Tým by som mohla svoj príspevok skončiť a mnohí by rozumeli aj bez toho, aby som detailne pospomínala vaše jednotlivé zlyhania, ale keďže sme na parlamentnej pôde, tak sa patrí vysvetliť dôvody, pre ktoré sa pripájam k tým poslankyniam a poslancom, ktorí vám dnes chcú vysloviť nedôveru.
Začnem tým najčerstvejším škandálom. Mnoho už bolo povedané, ale nezaškodí si niektoré detaily znova zopakovať. Hneď v úvode tohto roka Nadácia Zastavme korupciu vo svojom blogu upozornila na to, že medzi zmluvami s úspešnými uchádzačmi o finančné stimuly zo štátneho rozpočtu získali najviac peňazí firmy Martina Babjara, ktorý má blízko k predsedovi parlamentu Andrejovi Dankovi. Rezort školstva firmám odobril príspevky v rozmedzí od 430-tisíc do 1,4 mil. eur. Firmy ako EXA Group, Biomedical engineering či Solmea pritom neboli zapísané v Registri partnerov verejného sektora. Viaceré z firiem, ktoré získali peniaze, nemajú funkčnú ani len webovú stránku a mnohé vykazujú v predchádzajúcich obdobiach nulové tržby. Slovníkom biznisu sa tomu hovorí neúspešné alebo pochybné firmy. Rezort školstva si v reakcii na tieto zistenia dovolil tvrdiť, že je všetko v poriadku, lebo formy si splnili všetky kritéria podľa zákona a zákon nezahŕňa podmienku o zápise v Registri partnerov verejného sektora. To považujem buď za hrubé nepochopenie pravidiel transparentnosti, o ktorú sa na Slovensku dlhodobo, a ako vidno, stále márne usilujeme, alebo rovno za výsmech tohto úsilia. Týždeň po zverejnení prvého blogu nadácie sme sa dozvedeli, že pri posudzovaní žiadostí o stimuly za vyše 33 mil. eur nemali posledné slovo odborní hodnotitelia, ale špeciálna ministerská komisia, ktorá mohla pokojne zmiesť zo stola aj projekty s vysokým hodnotením. Ministerstvo sa zároveň rozhodlo mená členov tejto komisie nezverejniť, vyhovárajúc sa na GDPR. Ďalšia podpásovka transparentnosti.
Ďalšie pochybnosti o postupe rezortu školstva sa objavovali týždeň čo týždeň. Môj kolega Branislav Gröhling už poukázal na zhodné formulácie v posudkoch hodnotiteľov, ktorí mali i o pridelení stimulov rozhodovať. Pri projekte za 1,3 mil. eur boli dva nezávislé posudky od dvoch rôznych ľudí od slova doslova odkopírované a iba preložené z češtiny do slovenčiny. Aj toto sa vám zdalo, pani ministerka, v poriadku. Najskôr ste tvrdili, že opisovanie posudkov nie je možné, pretože hodnotitelia pracujú v elektronickom systéme pod vlastnými prihlasovacími údajmi, a potom ste sa nám snažili nahovoriť, že určitá zhoda vo formulácii v posudkoch je bežná a žiaduca. To je ako pri tej strašnej hanbe s rigorózkou Andreja Danka, predsedu Slovenskej národnej strany, ktorá vás dosadila do funkcie ministerky. Tak ako on, ani vy nechcete pripustiť, že opisovať sa jednoducho nesmie. A keď sa také niečo prevalí, treba urobiť nápravu a niesť dôsledky.
Lenže vás ani ďalšie informácie neprimäli k tomu, aby ste si priznali chybu, a to pritom vôbec nešlo o maličkosti. Firma NEUROPOWER, ktorá získala zo stimulov 1,2 mil. eur, vznikla v roku 2016, nemá žiaden majetok ani zamestnancov a v priestoroch, kde sídli, o nej nik nepočul. Firma NaviDate, ktorá od ministerstva získala 770-tisíc eur spoločne s ďalšími podporenými firmami sídli v rodinnom dome.
A čo ste ponúkli namiesto vysvetlenia? Len odkaz, že máme prestať preverovať pochybné peňazovody, lebo škandalizovanie odborných aktivít odrádza hodnotiteľov od práce a firmy od uchádzania sa o podporu na svoju činnosť.
Zarážajúci bol aj bližší pohľad na hodnotiteľské posudky. Vyšlo totiž najavo, že tak ako Robert Fico a jeho najbližšie okolie nevie narátať do 15, problémy so sčítaním mali aj niektorí autori posudkov. Už spomenutá firma NaviDate totiž v priebežnom hodnotení získala 84 bodov zo 100. V sumári na prednej strane hodnotenia sa však uvádzalo o 10 bodov viac. Išlo o účelovú manipuláciu s počtom bodov, vďaka ktorej sa firma nedostala pod čiaru, pod ktorou už nárok na peniaze neprichádzal do úvahy. A to sa bavíme stále iba o prvom mesiaci tohto roka. Toto všetko sa udialo v januári 2019. A je toho toľko, že by to pokojne vydalo aj na viacročný škandál.
A vy ste nám, pani ministerka, namiesto vysvetlení a nápravy iba odkázali v médiách, že už toho máte plné zuby a že ste neprišli na ministerstvo tratiť svoje dobré meno. Nuž vedci, učitelia, rodičia žiakov, tí všetci vám odkazujú, že už toho majú plné zuby tiež. Ja len dodávam, že o stratu dobrého meno sa báť vôbec nemusíte, lebo to ste stratili už dávno. Prišli ste im oň, prišli ste oň ešte pred vypuknutím škandálu zo stimulmi. Stačí si pripomenúť vaše spory s vedcami v priebehu minulého roka alebo váš nešťastný nástup do funkcie ministerky spojený so zatiahnutím ručnej brzdy v procese už takmer pripravenej reformy vzdelávania.
Čo sa počas vášho ministrovania stalo s najväčšou reformou školstva za posledných 25 rokov, ktorú nám sľuboval váš predchodca Peter Plavčan, tiež nominant SNS? Krátko po zverejnení finálnej verzie dokumentu Učiace sa Slovensko, na príprave ktorého som pred nástupom do parlamentu spolupracovala aj ja, ste označili túto reformu, cestovnú mapu za nepoužiteľnú. Problém je, že ste učiteľom nič iné, lepšie neponúkli. Naopak, iba ste ich znechutili, lebo ste jedným šmahom znegovali ich vyše ročné úsilie, ktorým sa spolupodieľali na príprave potrebných zmien v školstve. Učiteľská verejnosť zaslala k dokumentu Učiace sa Slovensko takmer 4-tisíc pripomienok, takže nemôžete povedať, že učitelia nemali o reformu záujem alebo že boli voči nej skeptickí. Naopak, autorom Učiaceho sa Slovenska sa podarilo na rôznych diskusiách a okrúhlych stoloch učiteľov presvedčiť, aby vložili svoju energiu do prípravy tých najlepších možných riešení, a oni to naozaj urobili. Na Slovensku sa stal po rokoch planých sľubov zo strany ministerstva malý zázrak. Učitelia skutočne uverili, že tentoraz by to mohlo vyjsť, a vy namiesto toho, aby ste na to nadviazali, ste im prakticky ihneď po nástupe do funkcie odkázali, že z toho zase nič nebude. Pripomeňme si vaše kroky v tomto čase. Najprv ste chceli učiteľom zalepiť oči zbrusu novým Národným programom rozvoja výchovy a vzdelávania, ktorý ste im sľubovali predstaviť do konca roka 2017. Vzapätí ste avizovali, že to bude až v marci 2018. Na májovom rokovaní školského výboru parlamentu ste ďalší odklad zdôvodňovali výjazdovým rokovaním vlády a nový termín ste radšej ani nesľúbili. Medzitým ste do médií povedali, že ste v rezorte nacenili reformu na 1,2 mld. eur v priebehu desiatich rokov. Vraj na to máte analýzu. Keď som túto analýzu žiadala od rezortu cez infozákon, rezort mi odpovedal, že žiadna takáto analýza neexistuje. Uprostred mája ste naraz oznámili, že Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania už pripomienkujú ministerstvá, no dialo sa tak mimo štandardného pripomienkového konania, teda utajene. Finálny národný program ste napokon zaradili do programu júnového rokovania vlády, ale až na poslednú chvíľu, aby nemohol byť vopred zverejnený a odbornou verejnosťou komentovaný. Ja sa ani nečudujem, v konečnom dôsledku sa ukázalo, že váš reformný návrh nebol nič svetoborné, v podstate šlo iba o nesúrodé výňatky z Učiaceho sa Slovenska, ku ktorým sa dosť diletantsky prilepili state o fínskom vzdelávacom zázraku a menoslov fínskych expertov, z ktorých niektorí dokument vôbec nevideli.
Ja osobne vám vyslovujem, pani ministerka, nedôveru už len za to, ako nezodpovedne ste naložili s dôverou učiteľov, ktorú do reformy vzdelávania pri vašom nástupe do funkcie vkladali. Každý ďalší minister školstva, ktorý príde po vás, sa bude musieť uchádzať o túto ich dôveru opäť nanovo, takpovediac od nuly. A ja sa obávam, že reálne hrozí, že bezúspešne, pretože vďaka vám sa pomerne veľká časť učiteľov nadobro zatvrdila a stratila chuť na akékoľvek zmeny, hoci bez nich sa naše školstvo iba potápať.
Na záver sa dotknem ešte jedného vášho majstrovského diela, pani ministerka, a tým je nový systém riadenia na úrovni ministerstva školstva. Kuriózne, nezmyselné personálne zmeny na ministerstve ste odštartovali už v roku 2017, keď ste predniesli na rokovaní vlády návrh, aby sa novým generálnym tajomníkom vášho služobného úradu stál mediálny poradca Andreja Danka Lukáš Machala. Osoba, ktorá sa zviditeľnila tým, že na sociálne sieti šírila konšpiračné články o sprisahaní iluminátov a o prípravách na začatie tretej svetovej vojny. Pán Machala na ministerstve nepôsobí len kvôli mediálnemu tlaku, vy ste jeho nástup do poslednej chvíle obhajovali. Začiatkom roka 2018 začal na ministerstve platiť nový organizačný poriadok, ktorý priniesol aj viaceré kompetenčné zmeny, okrem iného čudné šachovanie s Inštitútom vzdelávacej politiky, ktorého cieľom zrejme nebolo nič iné, len vyšachovať jeho riaditeľa z funkcie. Vo svojich funkciách skončili postupne aj ďalší pre vás nepohodlní ľudia, keď poukazovali na nezmyselnosť niektorých vašich opatrení. Po ukončení reorganizačných zmien sme zistili, že sa na ministerstve zrušilo 237 miest a následne sa vytvorilo 231 nových miest v odboroch, ktoré sa iba spojili alebo premenovali. To nie je skutočná reorganizácia, to je jej predstieranie, pani ministerka. Toto je v kocke váš prínos v rezorte školstva, Potemkinova dedina namiesto reformy vzdelávania, predstieranie racionalizácie a eliminácie nepohodlných ľudí v rezorte namiesto skutočnej reorganizácie a prelievanie peňazí daňových poplatníkov do súkromných vreciek pochybných ľudí a ich firiem.
To je smutná vizitka akademičky, ktorá po nástupe do funkcie vzbudzovala v mnohých veľké nádeje, že konečne niekto pohne so školstvom. Z akademičky sa napokon vykľula obvyklá politická nominantka, ktorá strane, ktorá ju do funkcie nominovala, drží chrbát bez ohľadu na škandály, ktoré sa cez ňu valia. To nemá s hrdosťou, odbornosťou a slušnosťou nič spoločné. To je iba, ak chcete, korektne nekompetentné.
Pani ministerka, po tomto všetkom, by ste, myslím, mala podať demisiu sama.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.2.2019 16:26 - 16:28 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem ti, kolega Brani Gröhling, za tvoj príspevok a som veľmi rada, že okrem toho, čo je evidentne zjavné a veľmi dôležité, v podstate, je to priorita, pre ktorú tu dnes sedíme, a to je to pochybné rozdeľovanie eurofondov a stimulov rôznym pochybným firmám, si spomenul aj nedostatok záujmu pani ministerky a možno aj jej nedostatok schopností a odbornosti pri skvalitňovaní vzdelávacieho procesu pri..., v školách na Slovensku. Toto bol jeden z veľkých dôvodov a očakávaní, pre ktoré naozaj vzbudila pri nástupe na ministerský post veľké očakávania v prostredí škôl. Veď povedzme si úprimne, že tí učitelia naozaj čakali a dôverovali tomu, že sa spustí skvalitnenie vzdelávania na školách v podobe, či už nejakej rozsiahlej skutočne prepracovanej, premyslenej reformy, alebo aspoň v podobe nejakých strategických krokov. Nič z toho sa nestalo. Som rada, že si na to upozornil a ja určite v rozprave ešte budem pokračovať.
A čo sa týka tých učebníc a asistentov učiteľa, to sú presne, to sú presne tie jasné dôvody alebo, alebo viditeľné znaky toho nezvládnutia tohto postu, pretože darmo my budeme hovoriť, že na 80 % sú pokryté učebnice alebo na neviem koľko percent, jednoducho tých učebníc nie je dosť a aj tam, kde sú, mnohé školy z nich učiť nechcú, pretože sú nekvalitné. A tých asistentov skutočne tie decká potrebujú, tu sa darmo budeme rozprávať o tom a už také reči, ako som tu teraz pred chvíľou počula, že oni tam zavadzajú v tom, v tej triede na tom procese, no tak to snáď hádam nie. Hádam sa tu nebudeme rozprávať o tom, ale mali by sme hľadať všetky cesty pre to, ako tým deťom pomôcť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 12.2.2019 15:59 - 16:01 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Zareagujem na teba, Miro. Súhlasím absolútne so všetkým a ty veľmi dobre vieš, že v tejto téme my nemáme rozpory, treba týmto deckám naozaj pomáhať. A keď sa niekde rozchádzame, tak možno len v tých detailoch, v tej pomoci.
Ja len chcem aj z tohto miesta ešte raz zopakovať, že veď predsa každý z nás v tej opozícii, komu ležia na srdci tieto deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, konkrétne tie rómske deti, dáva iks návrhov v tomto pléne, takisto sme dávali aj my, aj ja som dávala, aj čo sa týka napríklad tých komunitných centier, na minulej schôdzi bol návrh, aby mali k dispozícii napr. učebné pomôcky tieto deti, keď tam prídu aspoň z tej školy si robiť domáce úlohy, aby sme toto robili. No všetko sa to splachuje, táto koalícia to všetko spláchla zatiaľ.
Ja čo som mala tú kritickú poznámku, chcela som len povedať svoju pochybnosť a ja tú pochybnosť naozaj mám veľmi silnú. Akákoľvek povinnosť zavedenia nejakého, nejakej povinnej dochádzky do inštitúcie, ktorá dnes funguje tak, ako funguje, bez tých potrebných zmien, ktoré tam naozaj je potrebné urobiť, tak samotná táto dochádzka, povinnosť dochádzať do inštitúcie, nám nevyrieši problém. Ja upozorňujem všade na to, že naozaj pokiaľ sa to prostredie nezmení a nezmenia sa tam ľudia, ktorí im budú vedieť pomôcť, a budú tam tie programy naozaj pre ne vytvorené také, že ich potiahnu, tak tá samotná dochádzka nám toto nevyrieši. Preto som v tejto chvíli, v tejto situácii naozaj neviem podporiť takúto povinnosť, ktorá sa ukladá rodičom, keď vieme napríklad to, že priemerná vzdialenosť materskej školy od miesta bydliska je dnes šesť kilometrov, tak ja si chcem predstaviť tie matky, ktoré naozaj idú aj s mladšími deťmi pod pazuchou po tej ceste, kde chodia tie autá, aby tých šesť kilometrov prešli pešo, lebo nemajú na autobus. Viete, to sú všetko tieto súvislosti, ktoré si k tomu treba primyslieť. Ja len na to toľko.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 12.2.2019 15:35 - 15:45 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte mi, aby som veľmi krátko, veľmi krátko sa vyjadrila k predkladanému návrhu zákona.
Ja hneď na úvod chcem povedať, že ja som presvedčená o tom, že predkladatelia tohto návrhu zákona sú naozaj že vedení tými najlepšími úmyslami. Je naozaj nepochybné, že deti potrebujú odbornú starostlivosť a vzdelávanie od útleho vedstva, to; od útleho detstva. To je mimoriadne dôležité pre ich optimálny rozvoj po stránke rozumovej, fyzickej, sociálnej, emocionálnej, o tom niet pochýb. A takisto som presvedčená, že tieto najlepšie úmysly viedli k tomu, akým spôsobom sa snaží OĽANO riešiť túto problematiku.
Avšak nedá mi nepovedať predsa len pár poznámok k tomu, že kde sú tie možné problémy v prípade, ak by sa tento návrh zákona naozaj schválil v takej podobe, v akej ho predkladáte. Pokúsim sa to vysvetliť.
Hneď na úvod chcem povedať pár slov k tej motivácii predkladateľov, ktorá je aj v dôvodovej správe napísaná nasledovne, ako hlavná motivácia je uvedené toto: "V rámci vzdelávacieho programu je dôležité motivovať k zvýšenej účasti detí zo sociálne znevýhodneného prostredia na predškolskej príprave už od skoršieho veku, pretože včasnou predškolskou prípravou sa dosiahne potrebná pripravenosť na vstup detí na plnenie povinnej školskej dochádzky, čím sa eliminujú riziká školskej neúspešnosti."
Ono to znie veľmi dobre. Na prvý pohľad. Avšak ja sa domnievam, že by sme už naozaj nemali vnímať predškolské vzdelávanie iba ako prípravu na školu. Mali by sme ho vnímať oveľa komplexnejšie, pretože je to príležitosť na optimálny rozvoj potenciálu dieťaťa. Toto je to hlavné, to je ten hlavný dôvod tohto vzdelávania. Čiže deti ho potrebujú nie preto, aby v šiestom roku veku zvládli základnú školu, ale preto, že základy dôležitých zručností a kognitívnych funkcií sa u nich formujú práve v predškolskom veku.
Isteže platí, že ak sa potenciál dieťaťa primerane rozvíja od útleho veku, prechod do školy je preňho jednoduchší. Ale prestaňme vnímať materskú školu ako tréningové centrum, kde jediným cieľom je natrénovať dieťa na vstup do základnej školy. Skutočnosť, že naše základné školy nevedia pracovať s deťmi, ktoré nemajú vstup do školy dostatočne natrénovaný, ja považujem tiež za problém. Takže toto mi tu chýba. Aj v tej rozprave mi tu chýba takýto komplexnejší pohľad na túto problematiku.
Ja som totiž presvedčená, že by sme sa mali zamerať na dve veci súčasne: Po prvé, skvalitňovať vzdelávanie a starostlivosť v ranom detstve do troch rokov a, samozrejme, aj predškolské vzdelávanie od troch rokov a garantovať jeho dostupnosť. Ale toto ja myslím teraz pre všetky deti.
Po druhé, mali by sme transformovať základné školy na inštitúcie, ktoré vedia prijať akékoľvek dieťa a vedia mu pri učení pomáhať. Ak poviem "a" na úrovni materských škôl, ale nepoviem už toto "b" na úrovni základných škôl, tak mi to tam niekde škrípe, ja to za komplexnosť nepovažujem. Nielen materské školy, ale aj základné školy by totiž mali vedieť odstraňovať bariéry pri učení sa pri deťoch zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo pri deťoch so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, teda so zdravotným znevýhodnením napríklad. Mali by dokázať obe, aj materská, aj základná škola, vyrovnávať nerovné šance spôsobené napríklad nerovnakým sociálnym statusom. Mali by dokázať vytvárať motivujúce prostredie, ak ho doma deti nemajú, a všetci vieme, že deti zo sociálne znevýhodneného prostredia ho doma nemajú. A mali by pomáhať slabším žiakom, aj tým, ktorým sa v škole nedarí.
To znamená, že my nemôžeme teraz materskú školu brať ako recept na to, aby deti v základnej škole boli úspešné. My potrebujeme vytvoriť tlak aj na tie základné školy, aby týmto deťom pomáhali ďalej. Čiže tu mi tá komplexnosť naozaj chýba.
Ja osobne mám problém aj so zavedením povinnej škôlky od troch rokov iba pre vybranú skupinu detí, ale zároveň poviem, že mám problém aj s tým zavedením tej povinnosti do súčasného systému, tak ako je dnes nastavený, a to v podstate tento návrh zákona robí. Ja sa pokúsim to vysvetliť.
Je o mne známe, že ja som dlhodobo zástancom aj presadzovateľom tzv. garantovanej škôlky od troch rokov pre všetky deti. To sme tu dávali na tomto mieste ako návrhy zákona viackrát aj spolu s kolegyňou Simonou Petrík, návrh na to, aby každé dieťa na Slovensku malo od troch rokov garantované miesto v materskej škole bez ohľadu na to, z akého pochádza prostredia. Proste to miesto by malo preňho tam byť.
Garancia miesta v škôlke pre všetky deti je v moderných európskych spoločnostiach už dávno normou. Skutočne je. Keď si pozriete rôzne štúdie na úrovni Európskej komisie, tak uvidíte, že tá garancia miesta v škôlke je úplne bežná, len my ju stále nemáme. Môžeme sa sporiť o to, kto má byť tým garantom, či štát, alebo obec, alebo to má byť kombinovaná zodpovednosť, ale faktom je, že vo väčšine európskych krajín majú rodičia zabezpečenú lepšiu dostupnosť predškolského vzdelávania ako u nás. Vo všeobecnosti. V každom prípade hlavným problémom na Slovensku je nedostatok miesta v škôlkach v niektorých lokalitách. S tým jednoducho zatiaľ nevieme pohnúť. Napriek rôznym eurofondom, napriek rôznemu búšeniu sa do pŕs tejto vlády, aká je sociálna, ako to zabezpečí, po dvoch rokoch snáh vieme, že tých odmietnutých žiadostí je stále, sú stále tisíce.
Ja osobne som za rozšírenie programov starostlivosti a vzdelávania v ranom detstve, jednak v oblasti veku, to znamená, rada by som videla viacero takýchto programov podpory aj pre mladšie deti ako pre trojročné, pretože práve neurovedci upozorňujú na to, že do troch rokov sa práve rozvíjajú tie kognitívne funkcie najviac, do troch rokov potrebujú tie deti tej podpory najviac. Takže opäť tá komplexnosť mi tu trošku, trošku chýba. A zároveň by som rada videla aj umožnenie poskytovať tieto programy výchovy a vzdelávania a sociálnej starostlivosti aj u iných poskytovateľov, rozšíriť ten diapazón poskytovateľov a nedávať to všetko len na tie materské školy, pretože sa ukazuje aj vo svete, že to nie je jediný kľúč a jediný model, ktorý môže byť úspešný, ale skôr kombinácia viacerých možností prichádza, nás privádza k úspechu.
V tejto súvislosti chcem podotknúť, viackrát som navrhovala zaviesť pri škôlkach v rezorte školstva aj registráciu tzv. detských skupín, ktoré by boli, plnili by podobnú úlohu v rozvoji predškolákov, boli by ale menšie, mohli by byť flexibilnejšie, ústretovejšie voči potrebám celých rodín. Veď dnes už v systéme také niečo máme. Sú to napríklad firemné škôlky, sú to napríklad tzv. lesné škôlky, veď to treba len do tých lokalít, kde je naozaj málo tých miest pre tých malých škôlkarov, kde je problém s počtom miest, alebo kde máme takéto komunity, ktoré treba dotiahnuť k tomu vzdelávaniu, veď to treba len otvoriť túto možnosť a zaviesť.
Zároveň som viackrát upozorňovala na to, že popri škôlkach, ktoré musia dnes spĺňať prísne normy, je potrebné začať práve v lokalitách s nedostatkom škôlok alebo so zvýšeným počtom detí zo sociálne znevýhodneného prostredia ponúkať vzdelávanie aj v nízkoprahových komunitných centrách. Veď o čo je to vzdelávanie menej kvalitné, ak by sme ho ponúkali cez komunitné centrum, ako keď teraz budeme nútiť tie deti chodiť do materskej školy? Veď to je, to je úplný nezmysel. Tam, kde nám fungujú tie komunitné centrá, tak to umožnime, vtiahnime ich do toho procesu.
Ďalšie argumenty, ktoré sa domnievam, že sa neberú veľmi pri tomto návrhu do úvahy, sú napríklad, že nám chýba príprava učiteľov na vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Veď, prosím vás, nám to chýba aj na úrovni základných škôl, kde je to tak vypuklý problém, že každoročne nám pri testovaní piatakov toto vyskakuje ako jedna z najvážnejších vecí, že my máme tak veľké rozdiely regionálne, pretože im učitelia nedokážu, týmto deťom, pomôcť. No ale do absolútne nepripraveného prostredia materských škôlok bez potrebných učiteľov, ktorí budú na toto pripravení, my ideme zaviesť povinnosť?
Chýbajú asistenti učiteľov. V materských škôlkach zúfalo. Nehovoriac už o základných školách, veď oni chýbajú aj v špeciálnych školách, čo si budeme hovoriť. Takže vy keď nemáte v systéme materských škôl žiadnych asistentov a začnete tam tieto deti z povinnosti umiestňovať, no ako to môže asi dopadnúť?
Chýba odborný personál, špeciálni pedagógovia, psychológovia, terénni pracovníci, logopédi, jazykovo zdatný personál. Kvalifikačné predpoklady na asistentov sme znížili, sme zvýšili tak, že tam nemôžu ísť rómski asistenti napríklad. Čiže ako chcete to dieťa naučiť, aby rozumelo, aby komunikovalo bez týchto asistentov?
Takže mne sa zdá, že uvaliť na rodičov povinnosť 300-eurovej pokuty, teda hrozbu 300-eurovej pokuty bez toho, aby sme toto všetko, čo je na úrovni štátu neriešené systémovo, aby sme my uvalili na rodičov zodpovednosť za toto všetko a pod hrozbou 300-eurovej pokuty od nich chceli, aby tam tie deti dávali, sa mi to zdá trošku nezodpovedné. Pretože v podstate nepomáhame tým deťom nijako, len do tohto systému zavádzame novú povinnosť bez rozmyslu a bez podporných mechanizmov.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 12.2.2019 14:00 - 14:12 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Vážení kolegovia, dovoľte mi povedať pár slov k navrhovanej novele zákona z dielne kolegu Ota Žarnaya.
V predkladanej novele navrhuje zaviesť nový spôsob zabezpečovania učebníc, učebných pomôcok a pracovných pomôcok pre školy. Ja hneď na úvod chcem povedať, že veľmi kvitujem tento návrh opozičného kolegu Ota Žarnaya zmeniť doterajší systém zabezpečovania učebníc ministerstvom školstva na otvorený trh s učebnicami. Slovensko je, ako sme už počuli aj v jeho úvodnom slove, jednou z posledných európskych krajín, ktoré na model slobodného výberu a nákupu učebníc priamo školami ešte neprešlo. A rovnako ako kolega Žarnay alebo kolega Brani Gröhling z poslaneckého klubu Sloboda a Solidarita, aj ja by som si želala, aby sa to čo najskôr zmenilo. Prechod na otvorený trh s učebnicami považujem za najlepšie možné riešenie problémov s nedostatkom učebníc, a preto mi je tento návrh zákona veľmi sympatický a do druhého čítania ho podporím spoločne s kolegami v klube SaS, ktorí otvorenie trhu s učebnicami tiež dlhodobo presadzujú.
Napriek tomu mi nedá a dotknem sa niektorých problematických častí návrhu zákona, ktoré ak by sa ten návrh presadil v podobe, v akej je aktuálne predložený, tak by mohli spôsobiť v školskom prostredí neželané problémy.
Základný princíp navrhovaného nového spôsobu zabezpečenia učebníc som pochopila nasledovne: doterajší spôsob zabezpečovania učebníc ministerstvom má skončiť do konca tohto kalendárneho roka a od januára 2020 majú prevziať zodpovednosť za ponuku učebníc pre školy vydavatelia, ktorí na svoje produkty dostanú od ministerstva schvaľovaciu doložku. Inak povedané, zabezpečenie učebníc bude ponechané výlučne na otvorený trh a to s veľmi krátkym, iba ročným prechodným obdobím. Po novom má byť povinnosťou ministerstva iba udeľovanie schvaľovacích doložiek a vedenie verejnej databázy, z ktorej sa školy dozvedia, že čo je na trhu k dispozícii. K obom týmto častiam návrhu si dovolím predniesť pripomienky.
Po prvé, domnievam sa, že na to, aby sme mali na trhu širšiu ponuku učebníc a učebných materiálov ako dnes, aby boli pre školy dostupné v potrebnom náklade a najmä aby boli kvalitnejšie, ako sú dnes, treba počítať s oveľa dlhším prechodným obdobím a zároveň postupnosť krokov pri prechode na otvorený trh s učebnicami by bolo dobré riadne naplánovať. Mrzí ma, že na toto sa v predloženom návrhu nemyslelo. Zo skúseností renomovaných vydavateľstiev pedagogickej literatúry totiž vyplýva, že ak majú byť učebnice kvalitné, ich príprava by nemala prebiehať ad hoc, resp. len na základe aktuálnych požiadaviek či dier na trhu, ale mala by byť premyslenejšia. Totiž ak by boli učebnice naozaj; aby boli učebnice naozaj pomocou pre žiakov aj učiteľov, je vo svete obvyklé, že sa v danom vydavateľstve pripravujú celé sady učebníc aj s doplnkovými materiálmi v danom predmete tak, aby sa zabezpečilo nadväzovanie učiva v jednotlivých po sebe idúcich ročníkoch a stupňoch. To logicky zaberie oveľa viac času ako jeden rok a ja sa obávam, že ak nedoprajeme vydavateľstvám a zároveň aj ministerstvu a školám dlhšie prechodné obdobie, tak nastane v školskom prostredí chaos, v dôsledku ktorého môže nastať ešte väčší problém s nedostatkom učebníc, ako je dnes.
Po druhé, okrem tohto problému obsahuje návrh aj viacero technických detailov spojených s realizáciou prechodu na otvorený trh s učebnicami, ktoré považujem tiež za problematické. Pokúsim sa to vysvetliť. V súčasnom systéme má ministerstvo prehľad o tom, aké učebnice v školách chýbajú. To, že nevie, čo s tým, nechajme teraz na chvíľu bokom. Hlavným problémom je, že ich nevie dostatočne rýchlo zabezpečiť, i keď, samozrejme, otázne je aj tá nedostatočná kvalita učebníc. V rámci existujúceho systému je ale jasné, čo chýba, a existuje aj subjekt, v tomto prípade teda ministerstvo, ktorý môže aspoň teoreticky vyvinúť cielené úsilie, aby chýbajúca učebnica vznikla. V novonavrhovanom systéme však žiadny takýto subjekt nevidím.
Kladiem teda otázku, akým spôsobom bude zabezpečené, aby niektoré učebnice vôbec mohli vzniknúť. A hneď aj položím druhú otázku, ktorá súvisí s tou prvou. Odkiaľ sa vydavateľstvá dozvedia, aké učebnice školy vlastne potrebujú? V príslušnej časti navrhovanej novely totiž nevidím žiadne vysvetlenie, ktoré by naznačovalo, ako je to premyslené. Ak má byť odpoveďou tzv. plán zabezpečenia učebníc zostavený ministerstvom, ktorý sa spomína v ďalšej časti návrhu bez ďalších podrobností, ide podľa mňa o veľmi nejasné riešenie.
Ďalším principiálnym problémom pre mňa je, že návrh nerieši, ako majú byť zabezpečené učebnice s vysokými výrobnými nákladmi, ktorých nie je potrebný veľký počet, ale ktoré sú – najmä po prechode na inkluzívne vzdelávanie – nevyhnutné. Navrhovaný systém akoby predpokladal, že aj pre takéto učebnice sa akosi automaticky nájde vydavateľ, ktorý ich pripraví, požiada o schvaľovaciu doložku a potom ponúkne tieto učebnice na trhu. Obávam sa však, že takto jednoducho to fungovať nemusí a že reálne hrozí, že v systéme nebude už viac nikto ani len formálne garantovať, že deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami potrebné učebnice skutočne dostanú, pretože tie budú nákladnejšie a na vytvorenie náročnejšie.
V závere môjho vystúpenia si dovolím spomenúť ešte niekoľko otáznikov, ktoré sa mi vynárajú, keď si predstavím realizáciu tohto návrhu v praxi. Po prvé, hneď v úvode novonavrhovaného znenia § 13 školského zákona sa uvádza, že v školách sa používajú učebnice so schvaľovacou doložkou a iné učebnice. Zatiaľ čo v ďalšom texte návrhu sa veľmi podrobne hovorí o učebniciach so schvaľovacou doložkou, o tých druhých už nie je povedané vlastne nič. Teoreticky sa teda škola môže rozhodnúť, že sa bude orientovať len na tie iné učebnice. Z návrhu zákona však nie je celkom jasné, aspoň mne to jasné nie je, či by ich mohla platiť škola z normatívu, resp. z jeho časti vyčlenenej na učebnice. A ak nie, tak z čoho predpokladáme, že ich bude škola platiť, ak ich zákon dovoľuje škole používať?
Po druhé, návrh rozoberá podrobne niektoré technické záležitosti okolo procesu udeľovania schvaľovacej doložky. Napríklad podrobne, podľa môjho názoru až príliš podrobne, popisuje zloženie schvaľovacej komisie. Žiadne podrobnosti však neuvádza napríklad k použitým pojmom, ako sú akreditovaný recenzent alebo výsledky overovania učebnice, čiže ohľadom tohto procesu sa veľa z toho návrhu zákona nedozvieme.
Po tretie, schvaľovacia doložka sa udeľuje na dobu neurčitú a má potvrdzovať súlad so štátnym vzdelávacím programom. Návrh však nerieši, čo sa stane, keď sa štátny vzdelávací program zmení, ani to, čo sa stane, ak niečo v učebnici prestane byť z nejakých dôvodov aktuálne.
A po štvrté, ustanovenie § 1 ods. 4 o odstraňovaní dodatočne zistených chýb v učebniciach s udelenou schvaľovacou doložkou v znení, ako je navrhnuté, je pre mňa tiež dosť nejasné. Máme si to teda predstaviť tak, že sa prípadná oprava bude realizovať jednoduchým vydaním rád k danej učebnici? Ak je to teda tak, mohlo by to byť v texte jasne uvedené, aby nedochádzalo k jeho nesprávnym výkladom.
A na úplný záver som si nechala polemiku k návrhu na zriadenie účelového finančného fondu na učebnice. Dovolím si upozorniť, že tento návrh, o ktorom dnes rokujeme, nie je v súlade s filozofiou, na základe ktorej sa vytváral zákon o financovaní škôl v roku 2003. Predkladaný návrh zákona totiž v podstate školám hovorí, že nedostanú viac peňazí na učebnice, ale len to čo doteraz, pričom z toho balíka sa im po novom vyčlení čiastka, ktorú smú použiť len na nákup učebníc, a to bez ohľadu na to, či ich aktuálne potrebujú nakúpiť alebo nie.
No, s týmto, musím povedať, že zásadne nesúhlasím. Domnievam sa, že ak sa otvorí trh s učebnicami, bude potrebné zmeniť vzorec výpočtu objemu finančných prostriedkov pre školy tak, aby školy dostali na nákup učebníc extra peniaze navyše. Veď tie sú teraz viazané na úrovni ministerstva, takže ich nebude treba špeciálne hľadať v štátnom rozpočte. Inými slovami, ak chceme, aby si školy samé nakupovali učebnice, musí byť normatív jednoznačne vyšší.
Zároveň sa mi ako problémové javí aj samotná účelová viazanosť prostriedkov na nákup učebníc a skúsim vysvetliť prečo. Máme historickú evidenciu, že účelové škatuľkovanie peňazí, ktoré bolo dominantné pred rokom 2003, bolo nehospodárne. V školách často viedlo k neefektívnemu míňaniu financií v určitých položkách a zároveň k vytváraniu dlhov v rámci iných položiek. Preto sa v roku 2003 pri tvorbe zákona o financovaní zmenil pohľad na školy a začalo sa vychádzať z predpokladu, že zriaďovatelia a riaditelia škôl sú väčšinou príčetní ľudia, ktorí vedia použiť finančné prostriedky tak, ako potrebujú. Dodnes sa v systéme držíme tohto predpokladu, dodnes platí, že nie je potrebné, aby učiteľom niekto zhora vyfarbil finančné kolónky nazeleno alebo načerveno a hovoril im, na čo môžu peniaze použiť a na čo nie. Preto mi je tak trochu čudné, že v návrhu na liberalizáciu trhu s učebnicami nachádzam reguláciu, ktorá v zásade popiera princíp uvoľňovania rúk pre riaditeľov škôl, ktorý sa nám za tie roky už osvedčil.
Keď toto uvádzam, netvrdím, že dnes nie je možné uvažovať o doplnení vzorca na určovanie výšky prevádzkového normatívu o sumu potrebnú na učebnice. V žiadnom prípade však neodporúčam, aby sa uvažovalo s účelovou viazanosťou týchto prostriedkov, tak ako to predpokladá tento návrh, teda mechanickým vyčlenením časti normatívu v aktuálnej výške bez navýšenia.
Ja osobne by som radšej privítala taký návrh novely zákona, ktorý by bral do úvahy uvedené skutočnosti a ktorý by bol komplexnejšie premyslený, ale ako som už spomínala v úvode, so základnou filozofiou návrhu, teda s liberalizáciou trhu s učebnicami súhlasím, a preto návrh v prvom čítaní podporím. Dúfam totiž, že sa nám spoločnými silami podarí v druhom čítaní spomínané nejasnosti opraviť.
Ďakujem pekne za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 12.2.2019 10:25 - 10:27 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Ja by som len chcela podotknúť, pri tomto príspevku si to dovolím, položiť túto otázku Soni Gaborčákovej, podotknúť, že nerozumiem trochu jednej veci predkladateľov.
V dôvodovej správe sa uvádza, že, a teda znenie zákona je také, že vysielanie reklamy a telenákupu na alkoholické nápoje okrem piva a vína sa zakazuje. A potom tam pripúšťate, že pivo a víno môže byť v nejakom inom čase, kedy už pravdepodobne tie malé deti spia, môže byť predsa len v reklame a môže byť vysielaná táto reklama. Chcem sa opýtať, prečo je to teda takto rozdelené. Keď sme sa teda zhodli na tom, že alkohol je droga, tak ide u predkladateľov pri víne napríklad o tolerovanú drogu alebo je to droga menej škodlivá z vášho ponímania, alebo ide o to, že naozaj na Slovensku aj v iných krajinách je nejaký spoločenský úzus, že sa tieto nápoje pijú k jedlu? Považujete to ale za menej škodlivé alebo prečo teda tento rozdiel?
Chcem podotknúť, že miešané nápoje s vysokým percentom nealkoholickej limonády a s nízkym percentom alkoholu sú najmä v západných krajinách cestou, ako si mladí zvykajú na chuť alkoholu. Považujete víno napríklad za podobnú hrozbu alebo vôbec s tým nepočítate? Pretože ak teda sa dohodneme, že spoločenský úzus dovoľuje piť víno k jedlám, no tak potom je to tiež cesta, ako si zvykajú mladí ľudia na chuť alkoholu. Takže ja tomu celkom nerozumiem. Stráca sa mi tam principiálnosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 6.2.2019 17:34 - 17:36 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne aj ja za, za tvoj príspevok, Silvia. To, čo som aj ja spomenula v úvode v tej debate, tak vyplynulo vlastne z našich rozhovorov. Tak to môžem aj povedať, že my sme naozaj hovorili o tomto veľmi intenzívne a viackrát. A ja akceptujem aj tie pripomienky, ktoré si ty vzniesla aj tu verejne a ktoré sme si aj my v tých dlhých rozhovoroch vlastne hovorili. A mňa ale veľmi teší, že o tom diskutujeme a že hľadáme to najlepšie riešenie. A myslím si, že tak ako tu teraz všetky tri sedíme my, ženy-matky, ktoré majú srdce aj pre tie deti s tým zdravotným znevýhodnením, aj pre tých ľudí, ktorí naozaj potrebujú našu pomoc, tak myslím, že sme uveriteľné v tom, že sa vieme spojiť a že vieme spolu diskutovať a hľadať tie najlepšie riešenia. Mňa veľmi trápi, že práve od predstaviteľov vlády, ani od koaličných poslancov ja túto snahu nevidím. A práve táto debata v parlamente o tomto bode návrhu zákona a aj o iných, ktorý naozaj opozícia predkladá, je dôkazom toho, že my by sme dokázali tie riešenia nájsť tak, že naozaj počúvame aj tie problémy ľudí, ktorí sa na nás obracajú, ale vieme aj riešiť tie veci v praxi, pretože jednoducho máme skúsenosť, tak ako ju máš ty, Silvia, máme, máme aj naozaj nejakú vôľu a snahu riešiť tieto veci v prospech ľudí, ktorí, ktorí tieto zmeny potrebujú. A dúfam, že sa to tak raz aj naplní, že naozaj budeme môcť byť my tí, ktorí budú dávať tie vládne návrhy zákona veľmi rýchlo a veľmi rýchlo to vyriešime.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 6.2.2019 16:45 - 16:56 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja budem veľmi stručná. Len v krátkosti pripomeniem jednu časť tohoto návrhu, ktorý nám predniesla už kolegyňa Lucia Nicholsonová. Ide o otvorenie možností, aby mohli asistenti, osobní asistenti pôsobiť aj na pôde základných a stredných škôl. Chcem sa venovať len tejto časti, aj to veľmi krátko, pretože ja už tento návrh zákona v tomto parlamente podávam opakovane, doteraz nebo schválený ani posunutý do druhého čítania, a chcela by som ešte raz zopakovať tie dôvody, prečo tak opakovane robím napriek tomu, že vidím zjavnú nevôľu riešiť túto situáciu. Robím tak preto, lebo sa na mňa skutočne obracajú rodičia detí so zdravotným znevýhodnením a veľmi intenzívne sa na mňa obracajú a žiadajú ma neustále o to, aby som neustávala v tomto boji za ich požiadavky, pretože ich deti skutočne v tých školách nemá kto takzvane opatriť. Nemajú tam nikoho v tých školách, kto by im pomohol ísť na toaletu, kto by mohol im pomáhať so sebaoslužnými činnosťami, je pre nich problém pohybovať sa po chodbách, je pre nich problém ísť do jedálne, alebo sa aj s kamarátmi niekde popoludní po vyučovaní zúčastniť krúžkov alebo mimoškolských aktivít, už nehovoriac o tom, že je problém ísť na výlet a podobne.
V našich školách osobní asistenti nie sú vítaní a tak ako hovorila Lucia, ani v špeciálnych školách, čo sa mi zdá skutočne veľmi absurdné a také ponižujúce, pretože my ako krajina sa tvárime, že naozaj robíme všetko pre to, aby sme integrovali ľudí so zdravotným znevýhodnením do spoločnosti, do vzdelávania, do pracovného procesu, ale pritom ako je tu tejto vláde úplne jedno, že tie deti nemôžu v podstate ísť do školy bez nejakej asistencie, jednoducho tam ten proces nezvládnu, a preto bývajú častokrát takzvane nútene na domácom vzdelávaní, čiže ich rodičia v podstate musia nechať doma.
Takisto rodičia, obvykle sú to matky, musia suplovať túto chýbajúcu asistenciu a keď už chcú mať to dieťa v škole, tak obvykle nejdú pracovať, ale sú s ním celý deň v tejto škole. To znamená, že aj tá krajina tratí dvakrát, pretože namiesto toho, aby sme tej rodine pomohli, tak nútime tých rodičov, aby nepracovali a aby ešte sa v podstate dostali aj do toho pásma chudoby práve kvôli tomu a len kvôli tomu, že majú dieťa so zdravotným znevýhodnením.
Prečo stále hovorím, že v školách chýba človek, ktorý im má pomáhať, keď všetci vieme, že existuje v školách inštitút takzvaného asistenta učiteľa? Tak ako už Lucia sa toho dotkla v dôvodovej správe, ešte raz pripomeniem, asistent učiteľa má úplne iné, kompetencie, má úplne inú kvalifikáciu a robí úplne iné činnosti. Asistent učiteľa je obvykle pedagóg, pretože musí mať vysokoškolské pedagogické vzdelanie, je to buď bývalý učiteľ, alebo je to špeciálny pedagóg alebo to môže byť aj učiteľka dôchodkyňa, ktorá už neučí, ale chce ešte byť činná a vykonávať túto asistenciu, ale je to asistencia pre učiteľa, nie pre dieťa. To znamená, že títo asistenti učiteľa naozaj pomáhajú pedagógovi zvládnuť to učivo v triede, kde sú rôzni integrovaní žiaci, pomáhajú mu ho naplánovať a pracujú s celou triedou. Ale každý riaditeľ školy vám povie, že tento asistent učiteľa predsa nemôže byť s jedným dieťaťom po celý deň. To jednoducho nie je možné. Čiže netreba si to pliesť. Osobná asistencia a asistenti učiteľa sú úplne iné odlišné veci.
Kde je teda problém, keď vieme, že treba tým deťom pomôcť v školách, je to jasné, žiadajú to rodičia, žiadajú to koniec koncov aj školy, kde je teda problém, prečo to nejde? Dotknem sa toho rezortizmu. Je to skutočne veľký problém aj v tejto vláde, aj v prechádzajúcich vládach. A je to, je to až úsmevné, ako si pohadzujú tento problém jednotlivé rezorty ako horúci zemiak. Keď bola vládna novela tohto zákona v medzirezortnom pripomienkovom konaní, tak ministerstvo školstva dalo zásadnú pripomienku k tejto novele so žiadosťou, aby boli vpustení osobní asistenti aj na pôdu školy. Ministerstvo práce a sociálnych vecí im vtedy zásadne túto zásadnú pripomienku odmietlo zrealizovať. Takže jedni hovoria, že chcú, aby na pôde školy to riešili asistenti učiteľa, druhý rezort práce, sociálnych vecí hovorí, teda hovorí toto a rezort školstva hovorí, naopak, no nie, veď to sú osobní asistenti, tak vpustite sem tých, ktorých vy máte vo svojom rezorte ako osobnú asistenciu.
Zaujímavo sa správa aj ministerstvo financií. Ministerstvo financií aj k mojim návrhom, keď som ich dávala, samostatne vždy napísalo, že ide o negatívny vplyv na verejné financie, hoci ja navrhujem v tomto návrhu zákona, spoločne s Luciou navrhujeme, aby sa nenavýšil balík financií na osobnú asistenciu, aby sa nenavýšili ani hodiny na osobnú asistenciu, aby, naopak, tie deti, ktorým bude priznaná osobná asistencia ako nárok, aby sa mohli ich rodičia rozhodnúť, či chcú, aby tí osobní asistenti s nimi išli, povedzme, na mimoškolskú aktivitu, alebo do kina, alebo či chcú, aby s nimi boli počas vyučovania v škole, aby mohli napríklad tí rodičia pracovať. Čiže ja nevidím žiadne zvýšenie balíka verejných financií v tomto, ministerstvo škol..., ministerstvo financií vidí. Vysvetľujem si to jedine tak, že ministerstvo financií a celá vláda vie, že ten balík je nedostatočný, že oni jednoducho vedia, že tých financií v tom balíku nie je dosť, aby každá oprávnená osoba, ktorá o tú asistenciu zažiada, aby naozaj tú službu mohla mať zaplatenú. A práve sa boja, že ak by to bolo tak, že deti, ktoré tú asistenciu potrebujú, budú ich rodičia žiadať o ten výkon asistencie v školách, že by sa mohlo prudko zvýšiť, by sa mohol zvýšiť počet týchto žiadostí o osobnú asistenciu. Mne sa to zdá strašne nefér a jednoducho táto takzvane sociálna vláda rozhadzuje na rôznych sociálnych balíčkoch, ale nie je schopná naplniť objemom financií veci, na ktoré sú už jasne dané nároky, a keď tu máme skupinu detí, ktorá to potrebuje, tak by aj mali byť ich potreby jednoducho finančne naplnené.
Posledná skupina ľudí, s ktorými polemizujem o tomto návrhu zákona a ktorí nie sú jednoznačne presvedčení, že ide o dobré systémové riešenie, sú takzvaní skeptici. Ja ich nazývam ako skeptici, to sú tí, ktorí z presvedčenia naozaj sa usilujú o dobré riešenia a z presvedčenia tvrdia, že nemali by byť vpustení tí osobní asistenti do prostredia škôl, ale predsa len by to mala riešiť tá inštitúcia, mali by to byť nejakí zamestnanci školy, mali by to teda ak už nie asistenti učiteľa, tak by to mali byť nejaké osoby, ktorých tá škola jednoducho zamestná a mali by to vykonávať pre viacero detí, a nemali by mať rodičia tú starosť hľadať si toho osobného asistenta a dohadovať sa so školou.
Ja tieto argumenty beriem, naozaj idú od skupiny ľudí, ktorí majú deti so zdravotným znevýhodnením, alebo sami sú s osobami so zdravotným znevýhodnením, ale chcem už dopredu povedať aj na takéto argumenty zase inú odpoveď, alebo takú, takú skôr nádej na to, že netreba sa zase báť vnášania nového nejakého prvku do inštitucionálneho prostredia školy, pretože toto je ten argument, že veď oni tam budú možno aj narúšať, tí cudzí asistenti, ten proces výučby a ako sa s tým tá škola zžije, ako sa s tým tí učitelia zžijú. No ja sa domnievam, že by sme sa nemali báť toho chcieť tam vpustiť osobných asistentov, pretože ja považujem osobnú asistenciu za vysoko individuálnu, až takú intímnu službu. A domnievam sa, že naozaj patrí, tá garancia za ten výkon tejto služby patrí rodine. To znamená, že ten asistent by mal byť istým spôsobom zžitý s tým dieťaťom, mali by si rozumieť, mali by si sadnúť. Tá rodina veľmi dobre vie, ktorý ten asistent si s tým dieťaťom rozumie, a kedy už to nefunguje a treba toho asistenta buď vymeniť alebo, alebo nejakým spôsobom zasiahnuť. Toto by sme im mali nechať v ich kompetencii. A preto som toho názoru, že mal by to byť osobný asistent, ktorého vyberie tá rodina a ktorý s tou rodinou spolupracuje a, samozrejme, potom bude spolupracovať aj s tou školou.
A posledný argument, ktorý spomeniem, ak teda chceme naozaj z tých škôl urobiť inkluzívne školy, ak tam chceme vytvoriť inkluzívne prostredie, také začleňujúce prostredie, tak by sme nemali uvažovať v takých intenciách, ako funguje škola dnes. Tá skostnatená škola, ktorá nie je schopná sa prispôsobiť deťom. Ale my by sme práve od tej školy mali chcieť, aby dokázala vyjsť v ústrety tým individuálnym potrebám detí, aby to bolo flexibilnejšie prostredie, aby sa posilnil ten individuálny prístup. A domnievam sa, že práve takýto nový inštitút, ktorý by na tej škole pôsobil, ale nebol by zamestnancom školy, tak by mohol byť dobrým znakom, že sme na dobrej ceste k tej inklúzii, a preto verím, že by to mohlo byť dobré a fungujúce riešenie. A prosím vás o podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 6.2.2019 15:47 - 15:48 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem ti, Martin, za tvoje vystúpenie. Ja som najprv reagovala naozaj tak, že tento návrh zákona je úplne zbytočný, pretože je vedený len nejakou osobnou ambíciou, resp. zlým vkusom a nepochopením predkladateľov. Ale ty si ma vrátil opäť do obrazu, že naozaj pri každej príležitosti je potrebné, a dobre si to urobil, povedať zástupcom strany, že jednoducho si neplnia svoje, svoje povinnosti tam, kde by si ich mali plniť. To znamená, naozaj v oblasti vzdelávania konkrétne, kde aj mňa to veľmi hnevá a trápi, že tam totálne Slovenská národná strana zlyháva. A vy si dovoľujete sem chodiť s takýmito, Ondro Dostál tomu hovorí prkotina, ty tomu hovoríš, Martin, blbosť, ja, aby som neurazila pána Farkašovského, poviem nezmysel. A chcem len pripomenúť aj situáciu, keď sa, keď si sa vtedy stretol s ministerkou Lubyovou v tej relácii, že si bol prekvapený, že toto má byť téma rozhovoru. Tak chcem len pripomenúť, že celá tá situácia nadobudla obludných rozmerov, keď v podstate tá hokejová reprezentácia začala byť vydieraná stranou SNS tým, že ak to logo nestiahnu a nezmenia, tak nedostanú tie dotácie, tých 7 miliónov. To predsa ministerka Lubyová jasne povedala. To znamená, že oni ešte aj mocensky si tento svoj zlý vkus idú presadzovať. To je úplná nehoráznosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 6.2.2019 15:32 - 15:33 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Súhlasím s tebou, Ondrej Dostál, čo si tu povedal, so všetkým, len by som ešte sa pokúsila doplniť. Už takmer dve hodiny sa tu venujeme návrhu zákona, ktorý skutočne nerieši vážne problémy tejto krajiny, ale ja ho považujem len za neprimeranú reakciu na nepochopené predstavené logo hokejového zväzu. Neprimeraná reakcia je to preto, lebo ten poslanecký mandát by sa nemal zneužívať podľa môjho názoru na predkladanie návrhov, ktoré sú motivované iba zlým vkusom. Predkladatelia návrhu totižto logo vôbec nepochopili, naozaj nepochopili. V tom logu nejde o zneváženie štátneho znaku, ale samotní tvorcovia loga uviedli, že zdvihnuté hokejky majú symbolizovať radosť z úspechu.
Ja chápem, že takáto symbolika sa nemusí všetkým páčiť, ale nechápem, že to môže zájsť až tak ďaleko, že sa o tom rozprávame na pôde zákonodarného orgánu.
Skryt prepis