Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja budem veľmi stručná. Len v krátkosti pripomeniem jednu časť tohoto návrhu, ktorý nám predniesla už kolegyňa Lucia Nicholsonová. Ide o otvorenie možností, aby mohli asistenti, osobní asistenti pôsobiť aj na pôde základných a stredných škôl. Chcem sa venovať len tejto časti, aj to veľmi krátko, pretože ja už tento návrh zákona v tomto parlamente podávam opakovane, doteraz nebo schválený ani posunutý do druhého čítania, a chcela by som ešte raz zopakovať tie dôvody, prečo tak opakovane robím napriek tomu, že vidím zjavnú nevôľu riešiť túto situáciu. Robím tak preto, lebo sa na mňa skutočne obracajú rodičia detí so zdravotným znevýhodnením a veľmi intenzívne sa na mňa obracajú a žiadajú ma neustále o to, aby som neustávala v tomto boji za ich požiadavky, pretože ich deti skutočne v tých školách nemá kto takzvane opatriť. Nemajú tam nikoho v tých školách, kto by im pomohol ísť na toaletu, kto by mohol im pomáhať so sebaoslužnými činnosťami, je pre nich problém pohybovať sa po chodbách, je pre nich problém ísť do jedálne, alebo sa aj s kamarátmi niekde popoludní po vyučovaní zúčastniť krúžkov alebo mimoškolských aktivít, už nehovoriac o tom, že je problém ísť na výlet a podobne.
V našich školách osobní asistenti nie sú vítaní a tak ako hovorila Lucia, ani v špeciálnych školách, čo sa mi zdá skutočne veľmi absurdné a také ponižujúce, pretože my ako krajina sa tvárime, že naozaj robíme všetko pre to, aby sme integrovali ľudí so zdravotným znevýhodnením do spoločnosti, do vzdelávania, do pracovného procesu, ale pritom ako je tu tejto vláde úplne jedno, že tie deti nemôžu v podstate ísť do školy bez nejakej asistencie, jednoducho tam ten proces nezvládnu, a preto bývajú častokrát takzvane nútene na domácom vzdelávaní, čiže ich rodičia v podstate musia nechať doma.
Takisto rodičia, obvykle sú to matky, musia suplovať túto chýbajúcu asistenciu a keď už chcú mať to dieťa v škole, tak obvykle nejdú pracovať, ale sú s ním celý deň v tejto škole. To znamená, že aj tá krajina tratí dvakrát, pretože namiesto toho, aby sme tej rodine pomohli, tak nútime tých rodičov, aby nepracovali a aby ešte sa v podstate dostali aj do toho pásma chudoby práve kvôli tomu a len kvôli tomu, že majú dieťa so zdravotným znevýhodnením.
Prečo stále hovorím, že v školách chýba človek, ktorý im má pomáhať, keď všetci vieme, že existuje v školách inštitút takzvaného asistenta učiteľa? Tak ako už Lucia sa toho dotkla v dôvodovej správe, ešte raz pripomeniem, asistent učiteľa má úplne iné, kompetencie, má úplne inú kvalifikáciu a robí úplne iné činnosti. Asistent učiteľa je obvykle pedagóg, pretože musí mať vysokoškolské pedagogické vzdelanie, je to buď bývalý učiteľ, alebo je to špeciálny pedagóg alebo to môže byť aj učiteľka dôchodkyňa, ktorá už neučí, ale chce ešte byť činná a vykonávať túto asistenciu, ale je to asistencia pre učiteľa, nie pre dieťa. To znamená, že títo asistenti učiteľa naozaj pomáhajú pedagógovi zvládnuť to učivo v triede, kde sú rôzni integrovaní žiaci, pomáhajú mu ho naplánovať a pracujú s celou triedou. Ale každý riaditeľ školy vám povie, že tento asistent učiteľa predsa nemôže byť s jedným dieťaťom po celý deň. To jednoducho nie je možné. Čiže netreba si to pliesť. Osobná asistencia a asistenti učiteľa sú úplne iné odlišné veci.
Kde je teda problém, keď vieme, že treba tým deťom pomôcť v školách, je to jasné, žiadajú to rodičia, žiadajú to koniec koncov aj školy, kde je teda problém, prečo to nejde? Dotknem sa toho rezortizmu. Je to skutočne veľký problém aj v tejto vláde, aj v prechádzajúcich vládach. A je to, je to až úsmevné, ako si pohadzujú tento problém jednotlivé rezorty ako horúci zemiak. Keď bola vládna novela tohto zákona v medzirezortnom pripomienkovom konaní, tak ministerstvo školstva dalo zásadnú pripomienku k tejto novele so žiadosťou, aby boli vpustení osobní asistenti aj na pôdu školy. Ministerstvo práce a sociálnych vecí im vtedy zásadne túto zásadnú pripomienku odmietlo zrealizovať. Takže jedni hovoria, že chcú, aby na pôde školy to riešili asistenti učiteľa, druhý rezort práce, sociálnych vecí hovorí, teda hovorí toto a rezort školstva hovorí, naopak, no nie, veď to sú osobní asistenti, tak vpustite sem tých, ktorých vy máte vo svojom rezorte ako osobnú asistenciu.
Zaujímavo sa správa aj ministerstvo financií. Ministerstvo financií aj k mojim návrhom, keď som ich dávala, samostatne vždy napísalo, že ide o negatívny vplyv na verejné financie, hoci ja navrhujem v tomto návrhu zákona, spoločne s Luciou navrhujeme, aby sa nenavýšil balík financií na osobnú asistenciu, aby sa nenavýšili ani hodiny na osobnú asistenciu, aby, naopak, tie deti, ktorým bude priznaná osobná asistencia ako nárok, aby sa mohli ich rodičia rozhodnúť, či chcú, aby tí osobní asistenti s nimi išli, povedzme, na mimoškolskú aktivitu, alebo do kina, alebo či chcú, aby s nimi boli počas vyučovania v škole, aby mohli napríklad tí rodičia pracovať. Čiže ja nevidím žiadne zvýšenie balíka verejných financií v tomto, ministerstvo škol..., ministerstvo financií vidí. Vysvetľujem si to jedine tak, že ministerstvo financií a celá vláda vie, že ten balík je nedostatočný, že oni jednoducho vedia, že tých financií v tom balíku nie je dosť, aby každá oprávnená osoba, ktorá o tú asistenciu zažiada, aby naozaj tú službu mohla mať zaplatenú. A práve sa boja, že ak by to bolo tak, že deti, ktoré tú asistenciu potrebujú, budú ich rodičia žiadať o ten výkon asistencie v školách, že by sa mohlo prudko zvýšiť, by sa mohol zvýšiť počet týchto žiadostí o osobnú asistenciu. Mne sa to zdá strašne nefér a jednoducho táto takzvane sociálna vláda rozhadzuje na rôznych sociálnych balíčkoch, ale nie je schopná naplniť objemom financií veci, na ktoré sú už jasne dané nároky, a keď tu máme skupinu detí, ktorá to potrebuje, tak by aj mali byť ich potreby jednoducho finančne naplnené.
Posledná skupina ľudí, s ktorými polemizujem o tomto návrhu zákona a ktorí nie sú jednoznačne presvedčení, že ide o dobré systémové riešenie, sú takzvaní skeptici. Ja ich nazývam ako skeptici, to sú tí, ktorí z presvedčenia naozaj sa usilujú o dobré riešenia a z presvedčenia tvrdia, že nemali by byť vpustení tí osobní asistenti do prostredia škôl, ale predsa len by to mala riešiť tá inštitúcia, mali by to byť nejakí zamestnanci školy, mali by to teda ak už nie asistenti učiteľa, tak by to mali byť nejaké osoby, ktorých tá škola jednoducho zamestná a mali by to vykonávať pre viacero detí, a nemali by mať rodičia tú starosť hľadať si toho osobného asistenta a dohadovať sa so školou.
Ja tieto argumenty beriem, naozaj idú od skupiny ľudí, ktorí majú deti so zdravotným znevýhodnením, alebo sami sú s osobami so zdravotným znevýhodnením, ale chcem už dopredu povedať aj na takéto argumenty zase inú odpoveď, alebo takú, takú skôr nádej na to, že netreba sa zase báť vnášania nového nejakého prvku do inštitucionálneho prostredia školy, pretože toto je ten argument, že veď oni tam budú možno aj narúšať, tí cudzí asistenti, ten proces výučby a ako sa s tým tá škola zžije, ako sa s tým tí učitelia zžijú. No ja sa domnievam, že by sme sa nemali báť toho chcieť tam vpustiť osobných asistentov, pretože ja považujem osobnú asistenciu za vysoko individuálnu, až takú intímnu službu. A domnievam sa, že naozaj patrí, tá garancia za ten výkon tejto služby patrí rodine. To znamená, že ten asistent by mal byť istým spôsobom zžitý s tým dieťaťom, mali by si rozumieť, mali by si sadnúť. Tá rodina veľmi dobre vie, ktorý ten asistent si s tým dieťaťom rozumie, a kedy už to nefunguje a treba toho asistenta buď vymeniť alebo, alebo nejakým spôsobom zasiahnuť. Toto by sme im mali nechať v ich kompetencii. A preto som toho názoru, že mal by to byť osobný asistent, ktorého vyberie tá rodina a ktorý s tou rodinou spolupracuje a, samozrejme, potom bude spolupracovať aj s tou školou.
A posledný argument, ktorý spomeniem, ak teda chceme naozaj z tých škôl urobiť inkluzívne školy, ak tam chceme vytvoriť inkluzívne prostredie, také začleňujúce prostredie, tak by sme nemali uvažovať v takých intenciách, ako funguje škola dnes. Tá skostnatená škola, ktorá nie je schopná sa prispôsobiť deťom. Ale my by sme práve od tej školy mali chcieť, aby dokázala vyjsť v ústrety tým individuálnym potrebám detí, aby to bolo flexibilnejšie prostredie, aby sa posilnil ten individuálny prístup. A domnievam sa, že práve takýto nový inštitút, ktorý by na tej škole pôsobil, ale nebol by zamestnancom školy, tak by mohol byť dobrým znakom, že sme na dobrej ceste k tej inklúzii, a preto verím, že by to mohlo byť dobré a fungujúce riešenie. A prosím vás o podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem.