Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Kolegyne, kolegovia, tieto dva návrhy sa týkajú tiež jedného zákona, opäť sú rozdelené do dvoch, aby sme k nim mohli pristúpiť aj individuálne pri hlasovaní, pretože si uvedomujem najmä v prípade toho prvého, že môže byť pre niektorých ľudí možno taký prekvapujúci alebo teda taký, že áno, stojí veľa peňazí, ja si to uvedomujem, že návrh, ktorý chce po rokoch konečne nastoliť spravodlivosť, aby ľuďom, ktorí majú niekoho v rodine s ťažkým zdravotným postihnutím, starajú sa oňho, berú naňho príspevok na opatrovanie a napríklad začnú poberať invalidný dôchodok alebo vdovecký, vdovský, starobný, tak zo dňa na deň im je vlastne krátený tento príspevok na opatrovanie. Tá práca sa nijako nezmení.
Väčšinou je to naozaj o tom, že celý život sa títo ľudia starajú o svojich ťažko zdravotne postihnutých príbuzných a na staré kolená, keď už ani oni nevládzu, aj je ťažšia práca s ľuďmi so zdravotným postihnutím s tým ich dieťaťom napríklad dospelým, tak odrazu im krátia príspevok na opatrovanie na polovicu.
Mne nedávno písala aj jedna pani, jedna mama, ktorá sa stará o svoje ťažko zdravotne postihnuté dieťa, má ešte dve zdravé deti, ovdovela. Zo dňa na deň prišla o manžela, o jeho príjem teda rodina prišla, deti prišli o otca a jej štát skrátil príspevok na opatrovanie na polovicu. Áno, poberá vdovský dôchodok, ale asi všetci dobre vieme, že tie výšky týchto dôchodkov sú naozaj symbolické veľakrát, to znamená, že zo dňa na deň nie vlastnou vinou a naozaj za veľmi ťažkých okolností odrazu rodina sa ocitá vo veľmi ťažkej finančnej situácii.
Čiže uvedomujúc si, áno, ako som aj na úvod povedala, že takéto opatrenie bude niečo stáť, predbežne je to vyčíslené na 70 miliónov. Myslím si, že ak máme niekomu pomôcť, tak sú to ľudia, ktorí naozaj to potrebujú. Tieto rodiny poväčšinou keďže, alebo ten rodič, ktorý poberá príspevok na opatrovanie, si nemôže uplatniť daňový bonus, pretože nepracuje, ale pracuje v skutočnosti, lebo sa stará, hej. Ale nemá nárok na daňový bonus.
Takisto si uvedomme, že v prípade detí so zdravotným postihnutím tieto veľakrát naozaj skončia len povinnú školskú dochádzku, už potom ďalej neštudujú, to znamená, že vtedy sa im aj zastaví vyplácanie týchto rodinných prídavkov. To znamená, že aj keď vláda má ambíciu pomáhať rodinám s deťmi tým, že však daňový bonus, však rodinné prídavky, no týchto sa to nedotkne. A opakujem, v tak ťažkej situácii, v akej sa dnes nachádzame, myslím si, že by sme mali pomáhať najmä tým, ktorí to potrebujú, a myslím si, že sa zhodneme, že tieto rodiny s ťažko zdravotne postihnutými členmi domácností sú tým správnym adresátom.
Čiže tak ako pri tomto zákone, aj pri iných, ja som otvorená diskusii, samozrejme. Hľadajme to riešenie, ako k tomu dospieť. Ja sa nebránim tomu, aby sme si povedali nejakú možno postupnosť, nejakú účinnosť zákona, ale nechcem, aby sme sústavne roky odtláčali tieto ani nie tak že návrhy, ale proste riešenie tej situácie, v ktorej tí ľudia žijú.
Čiže veľmi vás chcem pekne poprosiť v prípade všetkých týchto návrhov o vašu podporu a samozrejme, že druhý, druhé čítanie bude tým priestorom, kde vieme všetky veci doladiť, ale zdá sa mi byť nefér voči tým ľuďom, že veľakrát proste odsúvame tieto témy s tým, že však príde potom veľká reforma, potom sa to bude všetko riešiť. A ono, viete, potom už tu nieže my nemusíme byť, to nie je podstatné, či my sme tu, ale tí ľudia nemusia tu byť a my im nepomôžeme. A množstvo týchto opatrení, ktoré aj v minulosti sa prijímali, veľmi dlho sa prijímali vo vzťahu k ľuďom so zdravotným postihnutím, sa stáva, že naozaj prejde jedna generácia, my všetci diskutujeme, snažíme sa nachádzať riešenia, niektorí viac, niektorí menej, ale ten ich život ide. Ten ich život sa nezastaví, ten ich život ide, oni potrebujú žiť v dôstojných podmienkach a potrebujú, aby štát sa nesprával voči nim ako macocha, ale ako naozaj tá pomocná ruka.
Čiže toto je prvá časť alebo teda ten, to jedno, jedna tlač, ktorá sa týka novely zákona o kompenzáciách, o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, a druhá, tá nemá žiadny vplyv na štátny rozpočet, to vás možno poteším. Ide ale o vyslovene praktickú záležitosť. Totižto dnes keď niekto je klientom zariadenia sociálnych služieb celoročným a napríklad by chcel odtiaľ odísť a osamostatniť sa, tak vlastne až po opustení tohto zariadenia môže požiadať, aby bol posúdený na to, či môže dostať osobnú asistenciu. A keďže ju potrebuje, no tak potom väčšinou je to tak, že odíde z toho zariadenia, teraz nejaký čas buď si hradí toho osobného asistenta sám, alebo proste nejako rodina musí pomáhať, on prechádza tým procesom posudzovania, dni, týždne plynú, nie je si vôbec istý, či to dostane.
To znamená, aby sme týmto ľuďom aspoň trošku pomohli, tak by som bola rada, kebyže zmeníme zákon v tom zmysle, aby ak niekto chce už teda opustiť takéto zariadenie a chce sa osamostatniť a potom poberať príspevok na osobnú asistenciu, by mohol byť posúdený ešte počas toho obdobia, kedy sa nachádza v tom zariadení. Samozrejme, peňažný príspevok začne poberať až keď teda sa osamostatní a dokáže, že sa osamostatnil. Takisto je tam návrh, aby sa to spätne potom aj skontrolovalo, či aj ten rozsah hodín je taký, aký potrebuje. Čiže nejdeme nikomu dávať peniaze len tak, proste len chceme naozaj zabezpečiť to, aby to bolo pre toho človeka pohodlnejšie a aby mal tú istotu, že, áno, keď sa dnes vysťahujem, tak zajtra už budem mať toho osobného asistenta. Čiže to je ten druhý návrh.
A ešte k tomuto poviem, pretože ja už som dostala aj ďalšie podnety, aj sme sa s pani poslankyňou Drábikovou aj Zuzkou Šebovou bavili o tom, že v takejto situácii sa veľakrát nachádzajú aj rodičia na predĺženom rodičovskom a pre nich tiež by bola veľká pomoc, kebyže dokážeme im umožniť nechať posúdiť dieťa, že či teda potom môžu brať príspevok na opatrovanie alebo nie. Opäť aby pekne plynule prešli z predĺženého rodičovského na príspevok na opatrovanie. Takže hovorím, toto opatrenie nestojí nič na rozdiel od toho druhého, je to skôr o tom, aby tento štát bol ústretový voči ľuďom so zdravotným postihnutím.
Takže veľmi pekne vás chcem podporiť, poprosiť aj o podporu týchto dvoch noviel zákona. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci, ctené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vám teda v zlúčenej rozprave predložila tri návrhy, ktoré súvisia s jedným zákonom. Je to takto rozdelené kvôli tomu, že naozaj chcem, aby každý sa cítil slobodne a hlasovať.
V prvom prípade ide o to, že už dlhodobo sa snažíme, aj teda po komunikácii s komunitou ľudí so zdravotným postihnutím, o zmenu vnímania chránených dielní. Pretože doteraz naozaj veľakrát ľudia majú takú predstavu, že keď niekto pracuje v chránenej dielni, tak vlastne je to nejaká miestnosť, štyri steny, kde je zatvorený a tam vyrába nejakú keramiku alebo navlieka korálky, alebo proste vyrába nejaké pohľadnice. Ale naozaj doba ide dopredu a takisto aj vzdelanie ľudí so zdravotným postihnutím sa posúva. To znamená, že aj tá chránená dielňa už by nemala byť takto striktne vnímaná ako nejaký uzavretý priestor, ale týmto návrhom zákona chceme docieliť to, aby to bolo skôr vnímané ako nejaká flexibilná aj forma práce. Pretože sme presvedčení mnohí, že naozaj chránené dielne by mali byť takým nejakým prechodným stupňom smerom k otvorenému trhu práce.
To znamená, že navrhujem, aby pojem chránená dielňa sa zmenil, aby sa naozaj nevnímal už len ako uzatvorený priestor, ale aby to bolo niečo flexibilnejšie. Aby sa vnímali potreby ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí majú rôzne potreby. Veľakrát nie je to o tej debarierizácii fyzickej, ale aj o flexibilnom pracovnom čase. Je to možno pri niektorých ochoreniach aj situácia, kedy človek má obdobie, kedy naozaj kvôli zdraviu nie je úplne schopný vykonávať túto činnosť. Ale naopak, potom má dlhé mesiace, kedy funguje úplne prirodzene. To znamená, že prvá časť tejto novely sa týka zmeny pojmu.
Druhá časť, a to opäť vyplýva z praxe, veľakrát ľudia so zdravotným postihnutím by mohli vykonávať svoju pracovnú činnosť aj mimo tej chránenej dielne. To znamená, že ísť predávať výrobky na nejaké trhy alebo taktiež aj v prípade nejakých iných zručností. Napríklad, keď sa učia za záhradníkov alebo dokážu pomáhať v domácnosti, alebo dokážu tepovať, čistiť, tak môžu vlastne ísť za zákazníkom. Aby to bolo úplne zrejmé, pretože dnes ten zákon naozaj v tomto nie je takýto ústretový. Chceme, aby to bolo aj potom úradmi pri kontrole vnímané, že to, keďže ten človek sa nenachádza v tej miestnosti, v tej chránenej dielni, ešte neznamená, že niečo porušuje. Proste on ide za tým zákazníkom.
To, čo chceme docieliť, ako som hovorila, je, že jednak, aby boli tie chránené dielne takým tým prestupným miestom, ale taktiež, aby aj sa otváral ten svet pre ľudí so zdravotným postihnutím. Aby prichádzali do kontaktu s okolím so spoločenstvom, so spoločnosťou, aby aj tá spoločnosť ich vnímala ako, ako súčasť a aby sme ich naozaj neizolovali za štyrmi stenami múrov. Čiže to je tá prvá novela.
Druhá novela sa týka prideľovania pracovných asistentov. Neviem, či ste zaregistrovali, ale naozaj medzi nami sú mnohí ľudia so zdravotným postihnutím, ktorí hoci možno by sa vám zdalo, že nebudú môcť pracovať kvôli svojmu zdravotnému postihnutiu, tak práve naopak. Sú schopní vykonávať prácu, ale nie tak, ako o tom hovorí náš zákon. To znamená, že nie sú zamestnaní, nie sú ani SZČO, ale napríklad sú na voľnej nohe.
Máme skvelého spisovateľa Michala Škombára, ktorý napísal už niekoľko knižiek tak, že ich vyťukával bradou. Čiže mu to zabralo aj nejaký čas, a tento návrh zákona, novely zákona by priniesol to, že aj človek, ktorý pracuje v takomto voľnom povolaní, by mohol mať nárok na pracovného asistenta alebo teda na príspevok na pracovného asistenta. A taktiež by sa zmenili podmienky posudzovania, kedy, kedy má, môže dostať tento príspevok. Pretože dnes sa vyžaduje, aby sa tam udávala aj percentuálna miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Ale napríklad aj v prípade tohto spisovateľa vzhľadom na jeho ťažké zdravotné postihnutie je vedený ako osoba so stopercentnou mierou poklesov schopností vykonávať pracovnú činnosť. Ale naozaj to je len pracovná činnosť manuálna alebo fyzická, ale nie intelektuálna. Čiže aj táto zmena by sa udiala v zákone. Ak teda budete s tým súhlasiť.
A posledná novela zákona o službách zamestnanosti sa týka náhradného plnenie. Ako som spomínala, naozaj tá doba už ide dopredu. Myslíme si, že je treba čoraz viac podporovať ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí sú schopní vykonávať služby. Nielen vykonávať tovary, a preto chceme zvýhodniť v zákone jednu desatinu percenta plnení náhradnej povinnosti zo strany zamestnávateľa. To znamená, že aby sa mu viac oplatilo nakupovať služby. Teda pokiaľ už nezamestnáva ľudí so zdravotným postihnutím, tak aspoň nech si plní to náhradné plnenie nakupovaním služieb a nie tovarov. Samozrejme, tovary zostávajú tak ako boli, ale chceme trošku zvýhodniť služby. Takže toľko k tomuto zákonu a trom spomínaným novelám.

Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, pán minister, ctené kolegyne a kolegovia, možno budem trošku emotívnejšia v tomto vystúpení, pretože, tak ako povedala aj pani poslankyňa Drábiková, toto je naozaj jeden z najdôležitejších zákonov, ktoré prijímame v tomto volebné období, a nielen za môjho pôsobenia v politike bolo málo takýchto zákonov, ktoré vyslovene boli potrebné.
Ja som nesmierne rada, že pán minister prišiel s týmto zákonom. Ďakujem jemu, celému tímu okolo pani doktorky Škripekovej, ktorí na tom naozaj poctivo dlho robili a prišli, myslím si, že s jedným dobrým zákonom, ktorý naozaj pomôže, ako bolo povedané, nielen pacientom, ale aj ich rodinám. Pretože tento zákon je aj o tom, že aj rodinným príslušníkom sa v rámci paliatívnej starostlivosti môže poskytovať psychologická podpora. To, že konečne ľudia, ktorí prežívajú svoje posledné chvíle života, budú mať väčšiu podporu a starostlivosť zo strany štátu, my odbremeňujeme aj rodinných príslušníkov. Ja viem, že málokto asi z nás alebo z ľudí, súdiac aj podľa toho, koľko ľudí tu sedí v pléne, myslí na posledné chvíle svojho života alebo na posledné chvíle života svojich blízkych a už vôbec nie na smrť. To sú také témy, ktoré tak odtláčame. Ale myslím si, že je dôležité občas sa pritom pozastaviť a si aj povedať, ako chcem stráviť svoje posledné dni života, ako chcem, aby moji blízki strávili posledné dni svojho života.
Dnes tá prax je taká, že niektorí sa modlia za to, aby mali dobrú smrť. Aj sa im to vyplní. Niektorí sa trápia, niektorí trávia dlhý čas na lôžkach, či už v nemocniciach, v zariadeniach alebo doma. A tento zákon bude pomáhať všetkým týmto formám starostlivosti, čiže bude ten človek, jeho rodinní príslušníci si môcť vybrať, teda či vedia sa o svojho blízkeho postarať v domácom prostredí, čo je to najlepšie, čo sa dá, alebo či bude v nejakom zariadení v hospice, kde tiež s láskou sa oňho budú starať či už rehoľné sestry, alebo zdravotnícky personál, alebo proste celý ten odborný tím.
Na Slovensku máme kamenné hospice, máme mobilné hospice, máme rôzne zariadenia, kde ľudia dožívajú, ale ono to skôr dnes funguje napriek tomu systému a nie vďaka systému. Keď som mala možnosť navštíviť kamenné hospice, tak mi opisovali, ako ľudia so slzami v očiach im ďakujú, keď sa o nich starajú, o tých ich blízkych, keď naozaj im dávajú všetku tú podporu, ktorú potrebujú, a nielen teraz nejaké ošetrovateľské úkony, ale aj tú psychologickú, aj tú duchovnú podporu.
Keď som sa rozprávala s tými, ktorí pracujú v mobilných hospicoch, tak tiež mi opisovali, aké je to pre tie rodiny dôležité vedieť, že majú komu zavolať, že ten ich blízky môže byť doma a je oňho postarané a že naozaj urobia všetko pre to, aby tie posledné chvíle života boli naplnené aj tou starostlivosťou, ale aj tou láskou. Ale zároveň mi aj rozprávali o tom, ako fungujú, ako si musia zháňať sponzorov a odpovedať na rôzne granty, aby mohli zaplatiť si telefónne účty, keď robia poradenstvo po telefóne, ako si musia nájsť zdroje na pohonné látky, lebo proste to je, v tejto chvíli nie je preplácané. Čiže oni naozaj robia úžasnú robotu a niežeby im štát bol za to vďačný, ale oni musia si sami na to zháňať finančné prostriedky. A oni by boli schopní obslúžiť aj viacej ľudí, lebo ten dotyk začína byť, našťastie, aj na Slovensku, hoci ešte stále tá informovanosť ľudí o tom, že tie hospice naozaj nie sú nejaké zatuchnuté miesta, kde tí ľudia umierajú úplne opustení, ale že sú to naozaj krásne miesta, plné života. Tak oni vedia, že ten záujem by možno bol, ale nemajú kapacity.
A tento zákon konečne nastaví nielen teda, ako bolo povedané, že teda definície a kto má nárok na tú starostlivosť a tak ďalej, ale aj bude hovoriť o kvalite. A bude hovoriť aj o finančných prostriedkoch.
Pozmeňujúci návrh, ktorý sme spoločne dali s pánom poslancom Krajčím a s pani poslankyňou Šebovou, reaguje na situáciu v parlamente, poviem to otvorene, kde, žiaľ, nie je úplný súzvuk v tom, že tieto služby by mali byť takýmto spôsobom financované, ale nám naozaj ide o to, aby ten zákon prešiel. Preto sme boli ochotní urobiť ten kompromis aj s pánom ministrom a ďalšími, že tá jedna časť teda sa odtiaľ vyjme. Ja osobne som z toho smutná, to poviem rovno, ale ten zákon je pre mňa tak dôležitý, že som ochotná urobiť tento ústupok.
Tento zákon bude upravovať, ako som hovorila, nielen teda tie mobilné hospice alebo kamenné, ale takisto, alebo lôžka v nemocniciach, ale aj tú domácu starostlivosť. Ja si pamätám, pred asi tromi rokmi som navštívila jednu mamu, ktorá sa sama stará o svojho syna, ktorý je v kóme už ix rokov a je pripojený na pľúcnu ventiláciu. Ona si zlomila nohu, potrebovala ošetrenie, ale nemohla sa ísť nechať ošetriť, pretože nemala kam dať svojho syna. Nebolo zariadenie, ktoré by bolo schopné a ochotné sa oňho postarať. Ona čakala, kým sa uvoľnilo miesto na ARO v niektorej z nemocníc, tam išiel ten syn a ona po niekoľkých dňoch bolesti proste mohla sa nechať ošetriť. Toto je nemysliteľné v 21. storočí, keď naozaj vynakladáme finančné prostriedky na hocičo a necháme takýchto opustených ľudí, ktorí suplujú štát, ktorí robia všetky úkony, od zdravotníckych, sociálnych a ďalších, necháme ich v štichu. Takže tento zákon bude riešiť aj takéto prípady.
A mohla by som ešte hovoriť o veľa-veľa ďalších prípadoch, ale obávam sa, že aj vzhľadom k tomu, že tu nie sú tí páni poslanci a panie poslankyne, ktoré možno ešte stále majú pocit, že čo tam sa starať o zomierajúcich, však nejak to dopadne, už by som prešla k jednému pozmeňujúcemu návrhu, ktorý predkladám, ktorý je veľmi krátky, a týka sa práve pacientov, ktorí sú v kóme a ktorí sú pripojení na umelú pľúcnu ventiláciu. Tento stav totižto môže trvať chvíľu, môže trvať dlhšie, aj roky, a na deväťdesiat, neviem koľko, percent je nezvratný. To znamená, že títo ľudia naozaj potrebujú starostlivosť. A ja obdivujem každého jedného rodinného príslušníka, ktorý sa dokáže postarať o takéhoto svojho príbuzného, ale, žiaľ, dnes tá situácia je taká, že tých zariadení je málo, tá podpora je slabá, a preto tento pozmeňujúci návrh smeruje k tomu, že keď už niekto je v ústavnej starostlivosti, je teda v tom permanentnom vegetatívnom stave a je pripojený na pľúcnu ventiláciu, aby nemusel podstupovať, resp. jeho rodinní príslušníci, tú administratívnu tortúru každých šesť mesiacov, lebo tak je definovaný zákon, že každých šesť mesiacov by sa znovu a znovu malo žiadať povolenie alebo teda súhlas poisťovne, tak urobíme výnimku pre týchto pacientov a pre ich rodinných príslušníkov, aby túto ústavnú starostlivosť mohli poberať tak dlho, ako je to potrebné.
Takže dovoľte, aby som teraz predniesla pozmeňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Jany Žitňanskej k vládnemu návrhu zákona z roku 2022, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 977.
V čl. 1 bode 9 sa v § 10d ods. 1 písm. a) na konci čiarka nahrádza bodkočiarkou a pripájajú sa tieto slová: "osobe v permanentnom vegetatívnom stave s potrebou umelej pľúcnej ventilácie sa ústavná starostlivosť poskytuje po dobu indikácie tejto starostlivosti,".
Ďakujem veľmi pekne a chcem vás veľmi pekne poprosiť, aj tí, ktorí ste tu alebo teda najmä tí, ktorí tu nie ste, ak sa dostanete k tomuto záznamu, aby ste to podporili.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne a pripájam sa k tomu, čo si ty, Janka, povedala. Naozaj pacientské organizácie, či už tu, alebo keď som bola v Európskom parlamente, boli úplne že kľúčovým spoluhráčom, tým, ktorý proste prinášal návrhy, ktorý dokázal vysvetliť niektoré opatrenia, lebo áno, niekedy my od stola možno v dobrej viere aj sa snažíme niečo upraviť, niečo nastaviť, ale oni v tej praxi vidia, či to funguje, alebo nie. Čiže aj pre mňa je to neskutočne cenná skúsenosť, za ktoré im chcem poďakovať. Nielen teda za podnety, s ktorými prinášajú, ale naozaj za tie hodiny konzultácií ku všetkým možným zákonom, či už v rezorte zdravotníctva, sociálnych vecí, školstva. Naozaj sú to fundovaní ľudia a veľakrát napriek tomu, že teda bojujú s tou svojou chorobou a naozaj nemajú ľahký osud, tak robia úžasnú prácu, za čo im patrí veľká vďaka. A ja sa teda tiež prihováram, či už za samostatný zákon, alebo proste nejakú úpravu aj tohto zákona, aby boli späť v hre a aby sme aj týmto spôsobom im preukázali náš rešpekt a našu vďaku za to, čo robia.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, v prvom rade sa chcem naozaj veľmi, veľmi pekne poďakovať ministerstvu zdravotníctva, že prišlo s týmto zákonom. Dlhé roky sme naňho čakali a čakajú naňho najmä pacienti, ktorí sa nevedeli dostať k liekom účinným pre ich ochorenie. Podľa istého výskumu liek, ktorý bol schválený liekovou agentúrou v nejakom čase, tak až po 9 rokoch sa dostal k slovenskému pacientovi. V Nemecku tá lehota boli 4 mesiace. To vidíme krásne, že akým spôsobom tie lieky sa dostávali... (Ruch v sále.) Ja vás poprosím na chvíľočku, ak by ste, dobre? Nebudem dlho hovoriť, môžte potom si vydiskutovať.
Čiže na tomto príklade je krásne vidieť, akým spôsobom mali slovenskí pacienti zahatanú cestu k inovatívnym liekom a na druhej strane sme videli, že dá sa to. A ja sa veľmi teším z tohto zákona, že konečne prinesie naozaj viac liekov pre našich pacientov, aj pre tých s raritnými ochoreniami, pretože oni boli väčšinou odkázaní na to, že jednotlivé poisťovne sa ad hoc rozhodovali, či im ten daný liek preplatia, alebo nie. Teraz väčšina tých terapií by sa mala dostať do toho zoznamu kategorizovaných liekov, takže naozaj ja veľmi vítam tento zákon.
Takisto by som sa rada dotkla otázky zastúpenia pacientskych organizácií pri posudzovaní alebo teda v rámci toho poradného hlasu v rámci kategorizačnej komisie. Ja to veľmi podporujem. Myslím si, že by sme mali viac vťahovať aj takéto organizácie do našich rozhodovacích procesov a úplne súhlasím s tým, už to tu bolo načrtnuté, ja som včera o tom hovorila aj s pani prezidentkou Lévyovou, oni si vedia predstaviť zverejňovať na nejakom registri proste tieto dary a sponzorské od jednotlivých firiem, aby bolo úplne transparentné, že kto eventuálne prispel na tú ich konferenciu, kto prispel na tú ich prevádzku, naozaj nejdú tie peniaze do súkromných vreciek, ale zabezpečujú vzdelávanie pacientov, rôzne pobyty pre tých pacientov, konferencie a tak ďalej, čiže myslím si, že naozaj tieto pacientske organizácie robia skvelú robotu a keďže štát zatiaľ nenašiel prostriedky ani odvahu alebo neviem, ako to nazvať, ich financovať, tak vďakabohu, že aspoň tieto farmaceutické firmy im pomáhajú, čiže ja som úplne za to, aby sa vrátili do hry, aby sa zriadil register, aby bolo úplne transparentné a môžme sa kľudne dohodnúť aj na tom, že ak by náhodou mal byť nejaký konflikt záujmov, tak z toho rozhodovania sa ten konkrétny v danej veci vylúči. Hej? Že nebude pri tom lieku rozhodovať, lebo povie alebo oznámi, že mám konflikt záujmov, však poznáme tie mechanizmy. Takže ja sa veľmi prihováram za to, aby tieto pacientske organizácie mali možnosť byť súčasťou toho rozhodovacieho procesu.
No a teraz vlastne hlavný dôvod, prečo som tu okrem toho, že naozaj sa veľmi teším z tohto zákona, je to, že iste ste zaznamenali v poslednom období vzhľadom na to, že ceny materiálov, výrobných materiálov išli hre, tak vlastne sme sa stretli s tým problémom, že je nedostatok zdravotníckych pomôcok v našich predajniach a ja veľmi chcem poďakovať za ústretovosť aj ministerstvu, aj pánovi poslancovi Krajčímu, aj Zuzke Šebovej, aj Janke Cigánikovej za to, že môžme teraz spoločne predložiť pozmeňujúci návrh, ktorý by mal umožniť, aby tieto zdravotnícke pomôcky boli dostupnejšie. Čiže ja prečítam to odôvodnenie, aby to úplne zrejmé.
Návrh zákona zavádza možnosť zvýšenia úradne určenej ceny zdravotníckej pomôcky, ak sa preukázateľne zvýšila cena vstupných materiálov či distribúcie zdravotníckej pomôcky za predpokladu, že neexistuje iná vhodná alternatíva, nakoľko v rámci zameniteľnosti zdravotníckych pomôcok neexistuje jednotnosť vzhľadom na špecifiká a rôznorodosť materiálov jednotlivých zdravotníckych pomôcok, nejedná sa o generické produkty, navrhuje sa, aby bolo možné zvýšiť úradne určenú cenu zdravotníckej pomôcky bez ohľadu na dostupnosť alternatívnej zdravotníckej pomôcky. To znamená, že nám nevypadnú z toho systému pomôcky, pretože už sme dnes svedkami aj v susednom Maďarsku, ale aj u nás už to začína byť tak, že niektoré firmy so svojimi pomôckami odchádzajú práve kvôli tomu limitu.
Takže teraz prečítam samotný pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jany Žitňanskej, Mareka Krajčího, Jany Bittó Cigánikovej a Zuzany Šebovej, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 363/2011 Z. z. o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 976.
1. V čl. 69. bode § 40 ods. 7 v úvodnej vete a v 75. bode § 53 ods. 7 v úvodnej vete sa vypúšťajú slová "sú splnené všetky tieto podmienky".
2. V čl. 1 v 69. bode v § 40 ods. 7 písm. a) a 75. bode § 53 ods. 7 písm. a) sa čiarka nahrádza písmenom "a".
3. V čl. 1 v 69. bode v § 40 ods. 7 písm. b) a 75. bode § 53 ods. 7 písm. b) sa písmeno "a" na konci nahrádza bodkou.
4. V čl. 1 v 69, bode v § 40 ods. 7 a 75. bode § 53 ods. 7 sa vypúšťa písm. c).
Koniec pozmeňujúceho návrhu a iba doplním, že tie prvé tri body boli vyslovene legislatívno-technické a ten posledný bod by mal riešiť to, aby z nášho trhu neodišli zdravotné pomôcky a dostali sa včas k pacientom.
Ďakujem veľmi pekne za podporu aj za ústretovosť, aj za zákon.

Ďakujem veľmi pekne. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Laurenčík, Milan, podpredseda NR SR
Ešte by som, pardon, ešte by som chcel pani komisárke povedať, že ona kedykoľvek môže, samozrejme, vstúpiť do rozpravy a reagovať na našu rozpravu, aby ste vedela, keď chcete, sa prihláste, hej? Ďakujem.
Pani poslankyňa, máte slovo.

Žitňanská, Jana, poslankyňa NR SR
Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani komisárka, pán predsedajúci, ctené kolegyne, kolegovia, chcem sa v prvom rade aj ja poďakovať pani komisárke nielen za skvelú správu, pretože naozaj je to jedna z tých top správ, ktoré sme aj v tomto volebnom období mali možnosť opakovane dostať, čiže správa je naozaj veľmi zrozumiteľná, jasná, na konkrétnych prípadoch máme možnosť vidieť, čo rodiny s ľuďmi so zdravotným postihnutím zažívajú a čo všetko, aké krivdy sa tu páchajú. Čiže to je jedna vec, že ďakujem za tú správu, ale ešte väčšie ďakujem za všetko, čo robíte, ty osobne, Zuzka, ale aj celý tvoj tím, pretože naozaj je to poctivá práca dennodenná od večera do rána, od rána do večera proste, mám možnosť to tak trošku bližšie sledovať, čiže naozaj, naozaj komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím robí úžasnú prácu.
A tak ako aj pred chvíľočkou hovoril pán poslanec Mičovský, že teda je správne, že sa jej zvyšujú kompetencie aj vďaka tomu, čo pani poslankyňa Hatráková priniesla do parlamentu, vďaka zákonom, ja sa tomu veľmi teším a, samozrejme, to podporujem, ale aj z tohto miesta by som chcela požiadať ministerstvo financií, aby zohľadnilo túto skvelú prácu, ktorú robí pani komisárka, aby zohľadnilo to všetko, čo ju ešte čaká aj vďaka novým kompetenciám, aby naozaj to mohla kvalitne obsiahnuť a naďalej robiť tú úžasnú prácu, ktorú robí. Čiže všetci tí, ktorí máte vplyv na takéto nejaké navýšenie rozpočtu, veľmi vás prosím o to, prihovárajte sa aj vy, aby sa komisariátu dostalo to, čo mu patrí, aby naozaj mohol vykonávať svoju prácu ešte lepšie než doteraz.
No a teraz k samotným tým rôznym prípadom. Áno, množstvo z nich sú prípady, ktoré či už boli medializované, alebo sme riešili aj v rámci výboru, alebo ako jednotlivci, ale je to len niekoľko tých prípadov. Ďalšie prípady, ktoré, o ktorých viem, mnohí ľudia sa na mňa obracajú, čiže tieto príklady sú také že na ilustráciu, ale tých prípadov, kedy ľudia sa stretávajú so zamietnutím príspevku na kompenzáciu alebo s neľudským zaobchádzaním, je podstatne viacej, aj keď súhlasím s tým, čo povedala pani komisárka, že, chvalabohu, tá drvivá väčšina, o nich ani nevieme o tých prípadoch, lebo všetko prebieha tak, ako má. Ale ja som presvedčená o tom, že stále máme čo zlepšovať a stále proste tieto prípady, ktoré sú aj v správe, aj prípady, ktoré ja riešim, proste by sa nemali vyskytnúť. A ony sa vyskytujú naozaj z veľkej časti aj kvôli tomu, že proste tá informovanosť tu nie je, ľudia nevedia, na čo majú nárok. Úradníci nevedia poradiť alebo zle poradia, to znamená, že je úplne kľúčové, tak ako pani komisárka povedala, že robia supervíziu vo vzťahu k zariadeniam, kde sa snažia školiť zamestnancov a tak ďalej, je dôležité, aby rovnakú supervíziu, rovnakú pomoc dostávali aj jednotlivci, žiadatelia o rôzne príspevky, žiaľ, a teda v tomto ešte štát má veľkú rezervu.
Ja už som hovorila s niektorými mojimi kolegyňami a kolegami, chceme aj v spolupráci s úradom práce, s ministerstvom práce ísť do nejakého lepšieho metodického usmernenia alebo aj usmernenia jednotlivých žiadateľov, aby presne vedeli, o čo môžu, akým spôsobom žiadať, a najmä, keď aj dostanú nejaký príspevok, napríklad príspevok na opatrovanie, že čo sú všetko zo zákona obmedzenia, že kedy oňho môžu prísť, na čo si majú dávať pozor, pretože mnohí naozaj netušia, keď im príde náhodou kontrola, tak odrazu sú zhrození, že vlastne oni nevedeli, že mali niečo nahlásiť, nemali nahlásiť, a podľa mňa to je alfa omega, aby naozaj nežili v neistote, že čo sa im môže stať, ak, aby sme ich o tom informovali. Čiže toto je jedna z tých vecí, o ktorých sme sa aj včera rozprávali, že by sme veľmi radi nejakým spôsobom vypracovali a potom by to bolo súčasťou všetkých rozhodnutí, aby každý dostal do ruky proste všetky informácie, ktoré v danej chvíli potrebuje.
Tých tém, ktoré pani komisárka tu otvorila, od sociálnych podnikov; áno, aj ja tiež vnímam, že proste ešte stále napriek tomu, že je to veľká téma aj v rámci Európskej únie, napriek tomu, že sociálne podniky prinášajú tú pridanú hodnotu, ponúkajú pracovné miesta ľuďom, ktorí by ináč zostali nezamestnaní, ešte stále proste u nás ten systém dobre nefunguje. Opakovane sa stretávame s tým, že napríklad sociálne podniky v Bratislavskom kraji alebo v Bratislave, konkrétne aj Bivio má problém získať finančnú podporu, lebo proste Bratislavský kraj, ale tí ľudia so zdravotným postihnutím sú, žijú tu všade proste, aj v iných krajoch, aj bratislavskom, čiže my by sme sa mali trošku ináč začať pozerať aj na túto problematiku.
S tými, ešte veľmi dobrá pripomienka, tá sa týka témy, ktorú tiež sme riešili a ja dúfam, že už to úspešne dotiahneme do konca, a to sú vlastne, to sa týka tých drahých prerábok bytov. Áno, ceny idú hore, takisto aj ceny pohonných hmôt idú hore, to znamená, že aj príspevky, ktoré by mali kompenzovať vlastne tieto prerábky alebo teda by mali zaplatiť prerábky kúpeľní, bytov a tak ďalej a tak isto aj príspevok na benzín, by mali ísť hore. Proste toto sú ľudia, ktorí naozaj to nerobia z nejakej svojej pasie, že by žiadali štát o pomoc, ale sú to ľudia, ktorí to potrebujú, ale našou povinnosťou je im pomôcť. Čiže aj v spolupráci s kolegyňami a kolegami budeme sa snažiť, aby tento proces čím skôr bol uzavretý tak, aby tie ceny kopírovali dnešné, dnešné ceny.
A posledná poznámka, to sa týka toho, čo aj pani komisárka hovorila, že veľakrát je rodičom vyčítané, že prečo vôbec žiadajú o nejaký príspevok, však sú rodičia a majú sa postarať. Respektíve príspevok je odňatý, lebo, áno, keď je rodič doma, poberá príspevok, má možnosť sa viac venovať tomu dieťaťu, to dieťa robí nejaké pokroky a teraz odrazu úrad povie, že ale vaše dieťa už je na tom lepšie, už nepotrebuje príspevok. Ale to dieťa je na tom lepšie preto, že ten rodič mal príspevok a sa o to dieťa môže viacej starať. To znamená, že my keď odnímeme príspevok, ten rodič bude musieť, ja neviem, si nájsť prácu alebo si nenájde prácu a bude teda zadarmo sa starať o to dieťa, tak ak tam tá starostlivosť zvýšená nebude, tak proste to dieťa nám zase pôjde do regresu alebo teda nebude robiť také pokroky, ako má. To znamená, že, chvalabohu, buďme radi, že dieťa napreduje aj s tým príspevkom a neodnímajme ho a netrestajme toho rodiča za to, že sa stará. A máme množstvo rodičov, ktorí sa starajú o svoje deti so zdravotným postihnutím bez toho, že by mali nárok na príspevok na opatrovanie, a myslím si, že v tomto štát naozaj má, má ešte veľa čo naprávať, pretože presne ako aj pani komisárka povedala, keď prestaneme podporovať rodiny, tak nám stúpne počet ľudí, detí, ktorí budú umiestnené v rôznych zariadeniach. A myslím si, že aj pre ich kvalitu života, pre kvalitu života tej rodiny, ale aj pre štátny rozpočet toto naozaj nie je cesta, ktorou by sme mali ísť.
Takže ešte raz veľká vďaka, pani komisárka, za to, čo robíte, ďakujeme, že nás upozorňujete na to, čo my robíme zle, lebo aj to potrebujeme počuť poniektorí, ktorí sa tejto téme až tak nevenujú. A ja pevne verím, že aj na základe vašich odporúčaní pristúpime k úprave rôznych či už opatrení, alebo teda zákonov.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja naozaj len v krátkosti. Veľmi sa teším nielen z tohto návrhu, ale aj z predchádzajúcich troch návrhov, ktoré tu odzneli, pretože je to presne tým smerom, kvôli ktorému sme tu, aby sa ľuďom aj so zdravotným postihnutím, aj tým zraniteľným žilo lepšie a táto konkrétna vec, otcovská dovolenka, je taká moja srdcová záležitosť, keďže som pracovala na tej smernici v Európskom parlamente a som ju spolu vytvárala, tak som veľmi rada, že dnes môžem tu stáť pred vami a že ju môžeme takto spoločne prijať do našej legislatívy. A rovnako tak aj smernicu o dostupnosti tovarov a služieb, ktorú sme prerokovávali v tom predchádzajúcom bode, ale ku ktorej chcem obšírnejšie vystúpiť v druhom čítaní. Tiež som na nej pracovala v Európskom parlamente, takže pre mňa je to aj taká satisfakcia môcť dnes byť tu a byť súčasťou toho procesu, že tieto normy, ktoré sme nastavili v Európskom parlamente, môžeme presadiť aj do našej legislatívy.
Ďakujem veľmi pekne.