Ďakujem veľmi pekne.
Na úvod by som chcela povedať, že toto je presne typ zákona, pri ktorom môžme konečne na Slovensku začať hovoriť o nadrezortnom prístupe k potrebám ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Doteraz totižto naozaj tá prax bola a je taká, že každý rezort si striehne svoj rozpočet, svoje kompetencie, svoj nejaký pohľad na vec a tuto konečne prvýkrát by sme mohli prekročiť tento tieň a mohli by sme sa začať pozerať na ľudí s ťažkým zdravotným znevýhodnením nadrezortne, komplexne posudzovať ich potreby, a nie zaškatuľkovávať, že ktorý rezort v ktorom období má nastúpiť. My tento problém vidíme pri včasnej intervencii vidíme to pri dlhodobej zdravotnej starostlivosti a vidíme to teda aj pri školstve, kde veľakrát napriek tomu, že sa zriaďujú rôzne pracovné skupiny, dlhé roky sa hovorí o tom, aby sme teda nadrezortne niektoré témy ponímali, zostávame pri pracovných skupinách, pri zámeroch, pri stratégiách, pri analýzach. A tá prax potom naozaj vyzerá tak, že každý rezort alebo väčšinou sa stavia k takýmto typom návrh, že však v tomto konkrétnom prípade nech si to rieši školstvo.
Samozrejme, mali sme tu prednedávnom diskusiu o tom, ako umožniť deťom so zdravotne znevýhodnením, ale aj ďalším, ktoré v akomkoľvek okamihu života majú nejaké špecifické potreby, ako im pomôcť na pôde školy, ako zabezpečiť tieto špecifické potreby či už dlhodobého charakteru, alebo dočasného.
A som veľmi rada, že sa teda podarilo presvedčiť kompetentných ministrov, a teda aj vás v snemovni o tom, že poďme do tej nárokovateľnosti podporných opatrení, hoci až od roku ’26, ale doprajme si ten čas na prípravu ľudí, ktorí budú potom pôsobiť na týchto školách. Doprajme si ten čas na to, aby sme postupne navýšili rozpočet na tieto jednotlivé profesie. Ale teda keď hovorím o tom, že od roku 2026 od septembra by mali byť podporné tímy už nárokovateľné, tak dovtedy ešte stále máme tri roky. A za tie tri roky možno nám dospelým, a čo sme už trošku starší, to príde, však to preletí ako voda, pre tie deti je to naozaj oveľa dlhšie obdobie z ich života ako v pomere k tomu, že koľko majú rokov. A mne je vždy tak strašne ľúto a som to hovorila aj pri tej rozprave k školskému zákonu, že keď som prvýkrát vystúpila na pôde parlamentu a prvýkrát sa tu riešila nárokovateľnosť na pedagogických asistentov, odvtedy prešlo, ak sa nemýlim, deväť rokov. Deväť rokov je strašne veľa v živote dieťaťa, deväť rokov vlastne mohlo to dieťa sa vzdelávať a sa nevzdelávalo len preto, že sme neboli schopní v parlamente prijať také zákony a vyčleniť toľko finančných prostriedkov, aby tieto deti, ktoré majú ťažké zdravotné znevýhodnenie alebo aké iné, iné špecifické potreby by mali tú podporu na pôde škôl.
Čiže áno, teraz od toho roku 2026, ak všetko dobre pôjde, tak už tieto podporné tímy by mali byť prítomné na škole, ale opakujem, do toho roku do toho septembra v roku 2026 tu stále ešte máme tri roky, ktoré naozaj sú veľmi dôležité z hľadiska vývoja dieťaťa, z hľadiska dodržiavania ich práv. Situácia v teréne je taká, že veľakrát tieto deti naozaj sú na nútenom homeschoolingu, rodičia musia s nimi zostať doma, resp. jeden rodič, čo znamená, že nemôže sa zamestnať, deti chodia na dve hodiny týždenne do školy a myslím si, že ak chceme budovať inkluzívnu spoločnosť, tak toto naozaj nie je cesta. Umožnenie pôsobenia osobných asistentov na školách nie je nič, čo by išlo teraz nám rozvrátiť verejné financie, hoci to už ja som počula rôzne názory o tom, koľko nebodaj stoviek miliónov by to mohlo stáť. Ale prosím, uvedomme si, keď k dnešnému dňu tých detí, ktoré dostanú osobnú asistenciu je do 400 v tomto vekovom rozpätí, hej, aby sme sa teda, aby sme si to nezamieňali s vysokoškolákmi, ktorí dnes zo zákona majú právo mať osobného asistenta na vysokej škole, tak keď sa bavíme o týchto deťoch, tak proste ak dnes len tak málo detí dostane príspevok na osobnú asistenciu, tak z večera do rána tých detí nebude odrazu, že 10-tisíc, 16-tisíc alebo ja neviem, koľko, teda v niektorých prepočtoch sa objavil, nie každé dieťa alebo každý človek s ťažkým zdravotným postihnutím má nárok na osobného asistenciu. Ťažké zdravotné postihnutie, takéto posúdenie môže mať napríklad aj dieťa s cukrovkou a tam sme zaviedli školských zdravotníkov práve pre takýto typ detí, ktorí naozaj sledujú ich zdravotný stav, ale oni nepotrebujú pomoc pri kŕmení, nepotrebujú pomoc pri sprevádzaní na toaletu. Naopak, proste deti, ktoré majú ťažké zdravotné znevýhodnenie sú imobilné a tak ďalej.
Tak ja už som to tu hovorila v prvom čítaní, predstavte si tú situáciu, že máte 10-12 rokov, chcete chodiť medzi svojich rovesníkov, normálne proste chcete sa vzdelávať, ale len preto, že máte teda takéto ťažké zdravotné postihnutie, buď nemôžete ísť, alebo potom sa stávajú situácie, ktoré mi niektorí rodičia opisovali, kedy to dieťa presedí pomaly pol dňa v plienke, lebo niet toho, kto by ho odviedol na toaletu. Viete si predstaviť, že vy alebo vaše dieťa by boli nútené takýmto spôsobom fungovať?
Presadzujeme tu obedy zadarmo, čo si myslím, že však v poriadku, nech sú obedy zadarmo, ale ako k tomu prídu tieto deti s ťažkým zdravotným znevýhodnením, ktoré síce dostanú ten obed zadarmo, dostanú ho na tácke možno aj na stôl pred nich, ale sa nenajedia, takže naozaj prítomnosť osobných asistentov na školách je niečo, čo, si myslím, že už tu dávno malo byť.
V Českej republike to funguje a funguje to veľmi dobre. Proste berme si príklad od tých krajín, kde naozaj tieto veci fungujú, a opäť, tiež im to nezbúralo štátny rozpočet. Však keď začneme nadrezortne rozmýšľať, tak proste ak to dieťa bude mať osobného asistenta, nepotrebuje pomocného vychovávateľa. V Česku je to aj tak, že dokonca asistent učiteľa, pokiaľ má zmluvu s rodičmi potom, lebo asistenta učiteľa platí škola, a pokiaľ má zmluvu s rodičmi a môže vykonávať tie osobné úkony, tak dokonca sa to aj zlúči v jednej osobe, proste časť hradí škola a časť hradí ten rodič z tej osobnej asistencie, ktorú dostáva od, od štátu.
Tie modely naozaj sú, existujú, fungujú, sú v prospech detí, sú v prospech učiteľov, sú v prospech učiteľov, sú v prospech ostatných žiakov, ktorí sú tým pádom spoločne v triedach, v kolektíve, školských zariadeniach aj s deťmi, ktoré majú špecifické potreby, a to robí našu spoločnosť tolerantnejšou a lepšou. A najmä nevytláčame tieto rodiny na okraj spoločnosti, pretože keď to dieťa sa nemôže riadne vzdelávať na škole, tak vlastne to, čo som spomínala, že ten rodič s ním zostáva doma, my vlastne úplne vytláčame celú rodinu, proste oni na... sú... nie sú súčasťou takou plnohodnotnou spoločnosti, ako by mali byť. A myslím si, že toto je dlhodobo veľmi nespravodlivé.
Ešte jednu poznámku k tomu, kto by mal pocit, že teraz zo dňa na deň tu budú tisícky a tisícky detí, ktoré budú dostávať osobnú asistenciu. Ad jedna proste nefunguje to tak v praxi, naozaj tie deti ich nedostávajú tých osobných asistentov. Ale teda sú deti a v roku 2022, ak sa nemýlim, bolo okolo 6,5-tisíc detí, ktoré, ktorých rodičia teda mali príspevok na opatrovanie. Tak len aby ste vedeli tí, ktorí proste sa v tom neorientujete, je to pochopiteľné, že nie každý sa v tom orientuje, príspevok na osobnú asistenciu a opatrovateľský príspevok sa vylučujú. To znamená, že buď môžte poberať jedno, alebo druhé, čiže nemôže sa stať, nemôže sa stať, žeby odrazu teraz ten nárast tých detí, ktoré budú mať osobnú asistenciu, bol dramatický pretože pre mnohé rodiny, žiaľ, veľakrát sú to rodiny, ktoré sa rozpadávajú, čiže už je tam len jeden rodič, ten príspevok na opatrovanie je jediný, jediný... sú jediné financie, ktoré proste dostávajú a z ktorých žijú, čiže nemyslím si aj po konzultácii s komisárkou pre osoby so zdravotným postihnutím s viacerými organizáciami, ktorú zastupujú ľudí so zdravotným postihnutím, proste všetci sme presvedčení z tej praxe, že naozaj tu nenastane nejaký dramatický nárast, a teda záťaž verejných financií, ak to niektorí proste radi, radi prezentujú.
Myslím si, že ten dôvod, prečo ten niektorí ešte stále váhajú nad podporou takéhoto zákona, je to, čo som spomínala na úvod, a to, že tie rezorty sú presvedčené, že moja kompetencia je odtiaľto potiaľto, a čo bude ďalej, ma tak nezaujíma. A toto, si myslím, že, že nie je správne.
Mám pocit, že som sa dotkla všetkých, všetkých tých otázok, ktoré, ktoré, možno aj s ktorými aj vy ste boli konfrontovaní, že teda načo osobný asistent, keď je asistent učiteľa, sme si vysvetlili, aký tam je rozdiel, takisto som úplne otvorene priznala to, že áno, od roku ’26 už máme v zákone, že budú nárokovateľné podporné opatrenia. To znamená, že aj v tom okamihu môže ďalšia vláda alebo ďalšia snemovňa, v ktorej mnohí z vás iste budú, sa rozhodnú, že v poriadku, už to naplnilo svoj účel, poďme to celé zmeniť, ale veľmi sa chcem prihovoriť a chcem poprosiť za všetky deti s ťažkým zdravotným znevýhodnením, ktoré majú šancu mať osobnú asistenciu, a hovorím k dnešnému dňu to je asi 400 týchto detí, umožnime, aby ten ich osobný asistent mohol pôsobiť aj na škole, aby im tam mohol teda pomáhať a aby tieto deti nebili nútené zostávať doma len preto, že štát, my zlyhávame.
Ďakujem veľmi pekne a, samozrejme, aj mimo tejto rozpravy, ak by ste mali akékoľvek otázky, pochybnosti, som otvorená v každej diskusii, pretože veľmi mi záleží na tomto zákone, a možno to ani nie je dobré, že to takto hovorím, lebo v tých napätiach rôznych politických proste tie reakcie môžu byť potom rôzne, ale prosím, skúsme sa povzniesť na to, že kto to predkladá, ako to predkladá, ale ide o tie deti, ktoré to naozaj potrebujú.
Ďakujem veľmi pekne.
