Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, reagujem tak trošku na výzvu pána Pročka, aby teda sa mohol prihlásiť s faktickou, i keď to hlavné som už povedala pri tom svojom vystúpení ako spravodajkyne. Myslím, že je potrebné sa vrátiť do roku 2008, keď tento zákon vznikol a začal platiť, vtedy asi úvaha tvorcov bola taká, že to rehabilitačné stredisko ktoré je v zákone, bude mať inú klientelu ako ju dnes má. Celý problém je, ktorý ja vnímam za tieto roky pôsobenia v sociálnych službách je, že tým, že máme zle zadefinované štandardy, chýbajú nám nejaké výkonnostné štandardy, chýbajú nám vlastne mnohé iné poviem, zadefinovania toho, čo, kde aká klientela má byť. Často sa nám stáva, že napríklad v zariadeniach zdravotníckeho typu akými sú hospice, sú ľudia, ktorí majú byť v zariadeniach pre seniorov, prípadne v DSS-kách, ale sú v hospicoch, lebo však inde miesto nebolo. Potom sa nám stáva, že ľudia, ktorí by mali byť DSS-ku, tak sú v rehabilitačnom stredisku, i keď pôvodný úmysel rehabilitačných stredísk bol vlastne za nejakých pár mesiacov vrátiť človeka naspäť do, do života, do reálneho života a zrejme preto tam pôvodne nebol príspevok na auto, pretože príspevok na auto sa dá poskytuje ľuďom, ktorí budú teda trvale odkázaní na prepravu motorovým vozidlom. Dnes však čelíme paradoxu, že keďže aj tento konkrétny prípad a myslím, že asi všetci poslanci Národnej rady sme dostali mail taký dosť srdcervúci, aspoň mňa teda za srdce chytil. Ocka, ktorý píše o tom, ako má dve deti, z toho jeden chlapec je už dnes dospelý, ťažko zdravotne postihnutý, ktorý chodil celý život do DSS-ky, ale to bola DSS-ka pre deti, čiže mohol tam byť len do roku, do 26 roku veku. To isté zariadenie, keďže tam bol naučený a zvyknutý na personál, na kolektív, v tomto zariadení chcel pokračovať a navyše ani do iného sa nedostal, lebo nebolo miesto, tak mu ponúkli, že môže ostať v tej iste budove, ale pre dospelých majú len rehabilitačné. Čiže on nastúpil do rehabilitačného a zrazu zistil, že keďže auto ktoré mal 12 rokov ako už spomínala kolegyňa, už je teda po dobe životnosti, lebo potrebujú nové. Splnil čo sa týka nárokov na Úrade práce to, že zdravotná odkázanosť tam je, to mu priznali, ale paradoxne nechodí do školy, nechodí do DSS-ky, chodí do rehabilitačného centra, ktoré v zákone nie je uvedené, že môže spĺňať teda, že je tam oprávnený nárok na poskytnutie motorového vozidla a z toho dôvodu to motorové vozidlo nedostal. Ja si uvedomujem, že chce to úplne hĺbkovú novelu zákona o sociálnych službách, ale nato nemáme momentálne ani čas ani priestor, navyše v opozícií ani nevieme pripraviť kompletnú novelu zákona o sociálnych službách, ale vítam teda iniciatívu pána ministra Tomáša, ktorý povedal, že za každý opozičný poslanecký klub tam môže niekto prísť k tomu okrúhlemu stolu. Ja som sa raz takéhoto okrúhleho stola zúčastnila, ďalšie pozvanie som nedostala, čiže neviem, či bol či nebol odvtedy, ale bola som iba raz, kde boli teda zastúpené aj mimovládky, aj ľudia z praxe, z kraj, zo samosprávnych krajov, z miest, čiže naozaj poctivo diskutovali o tom, čo to prináša a čo treba zmeniť. Takže len verím, že od 1. januára 2026 naozaj bude úplne zmenený zákon o sociálnych službách tak, aby bol bližšie k ľuďom, a bude zároveň aj naviazaný na financovanie, teda na kompenzácie. Do toho času, ale aby sme mohli pomôcť ľuďom, ktorí naozaj čelia takýmto dovolím si povedať len byrokratickým prekážkam, lebo toto je byrokratická prekážka. Naozaj pomôže, ak by sme zmenili tú formuláciu, že doplníme rehabilitačné stredisko v zákone ako zariadenie, ktoré je, kde klient, ktorý ho navštevuje je oprávnený požiadať o príspevok na kúpu motorového vozidla.
Ďakujem veľmi pekne za vypočutie.
