Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Milá Vierka, na tvoj text sa v mnohých veciach dá reagovať, ale keď som ťa počúvala tak ma napadlo, že ja mám pocit, že my žijeme v krajine kde sa robia zákony nie preto, aby sme systém menili k lepšiemu, ale len kvôli tomu, aby dobre vyzerali navonok. A aj tieto návrh a tak isto aj školská legislatíva mi často pripadajú skôr ako marketing a viac ako marketing než ako nejaký premyslený rozvoj. Ako keby sa tu zákony robili pre fakt, aby zazneli a dobre vyzerali v médiách, aby sme mohli, alebo respektíve aby ministri mohli uznať svoje výsledky práce. Ale chýba im podstata a dôslednom a predovšetkým také to prepojenie s realitou v našich školách. Celkom ma inšpirovalo to čo si povedala, že v iných krajinách napríklad sa reformy robia, alebo kurikulárne reformy sa robia aj s tým, že sa ohodnotia tí zamestnanci. U nás to robíme presne naopak. My tu máme nové kurikulum, majú nové kompetencie tí vyučujúci. Je na nich vyvíjaní tlak na to, aby reagovali na zmeny a pritom my veľmi dobre vieme, že často už balansujú aj na hranici vyhorenia, ale neoceníme ich. Takže ja mám niekedy pocit, že sa nemôžme čudovať že sa títo ľudia cítia osamelí, prehliadaní, unavení, pretože často už ani nemajú z čoho dávať a len majú pocit že na nich stále vyvíjame väčší a väčší tlak. Ako ich chceme v takomto prostredí motivovať keď si horko-ťažko musia vybojovať nejakých 5 plus 2-percentá. A ja sa pýtam, ako im tých 26 eur na hodnotenie ich kvality pomôže k tomu, aby sa cítili motivovanejší. Akože asi by sme sa mali nad tým naozaj zamyslieť a prestať robiť legislatívu ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Trošku neskoro, prepáčte, pán podpredseda, ja som najprv nechcela reagovať, ale keďže ma pán Habánik priamo oslovil, tak veľmi rada mu odpoviem. Možno to nezaznelo úplne dobre explicitne, ale myslím, že som to v tej rozprave povedala, že počas vlád Roberta Fica dochádzalo aj k formálnej valorizácii, to je pravda, ale zároveň som zdôraznila aj to, že nikdy táto valorizácia nebola na takej úrovni, aby ten deficit tej výške platu oproti ostatným zamestnancom buď vysokoškolským alebo v zahraničí, učiteľom v zahraničí, aby tento rozdiel bol vyrovnaný. Preto napríklad aj v roku 2016 požadovali učitelia štrajkom tak vysoké navýšenie okolo 25 % a zamerala som sa iba teda na vlády Roberta Fica, ale máte pravdu aj v roku 21 - 23 predsa boli štrajky a museli si vynútiť navýšenie platov a toto je ten najväčší problém, že my naozaj 20 rokov ignorujeme učiteľov a reagujeme na ich požiadavky len vtedy, keď hrozia štrajkom a to ukazuje na to, ako si vážime, respektíve nevážime učiteľské povolanie. Takto by to nemalo byť. Súhlasím s vami, že je naozaj nevyhnutné, aby vznikol nejaký systém pravidelného navyšovania, aby sa učitelia už nemuseli dopytovať a ja dúfam, že sa teda k tomu vyjadrí nejakým spôsobom aj pán minister, a že nám v dohľadnej dobe predstaví nejaký typ tohto systému buď automat alebo čokoľvek iné. Ďakujem.

... čiže od nich nedostanú ani cent. Napriek tomu, že v zákone je jasne uvedené, že neštátne a štátne zariadenia sú rovnocenné. Napriek tomu sa k neštátnym zariadeniam v tomto štáte chováme, ako keby mali toľko peňazí, že sa nimi môžu obhadzovať. No že toto si môže naozaj myslieť len pani Vaľová, ktorá tu vykrikuje alebo taký človek, ktorý o tom nemá absolútne ani páru. Za posledných päť rokov stúpli mzdy pedagogickým zamestnancom v školstve niekoľkokrát. Tipnite si, koľkokrát sa to prejavilo na výške normatívu pre školské zariadenia v správe obcí. Ani raz. Samosprávy vykrikujú totiž, že na to nemajú, lebo štát im berie. Štát to nezaujíma, lebo veď ide o zariadenia, ktoré spravuje a financuje samospráva. Prehadzujete si ZUŠ-ky a centrá voľného času ako nejaký horúci zemiak a doplácajú na to zariadenia, ktoré sú už teraz na kolenách. Nevládzu platiť kvalitných učiteľov, nie sú schopní kvalitne vzdelávať a v konečnom dôsledku na to doplatia iba naše deti, pretože tie o chvíľu asi nebudú mať kde tráviť voľný čas, a keď sa potom budeme pýtať, ako je to možné, že naše deti stratili vzťah k umeniu, tak si spomeňte na to, ako táto vláda a aj predchádzajúce vlády Roberta Fica úplne zlikvidovali inštitúcie, ktoré dávajú možnosť deťom cieľavedome, efektívne tráviť svoj voľný čas. A keď sme už pri tej likvidácii, ešte mám pár minút, tak je tu ešte jedna téma, ktorú ma požiadali, aby som teda riešila, požiadala ma jedna základná škola pri nemocnici vo Zvolene o pomoc, pretože regionálny úrad sa rozhodol zrušiť materskú školu a školský klub detí pri nemocničnom zariadení a to z dôvodu že vraj neefektívnosti. To znamená, že deti, ktoré trávia v nemocnici 24 hodín a majú možnosť v rámci zdravotnej starostlivosti aspoň nejak pookriať, hrať sa, vzdelávať sa, tak prídu o jedinú možnosť ako prísť na iné myšlienky, necítiť sa ako pacient alebo aspoň na chvíľu, že sa môžu cítiť ako deti, ktoré majú právo na radosť, hru a ktoré sa môžu vzdelávať napriek tomu, že trávia počas choroby nejaký ten čas týždeň, dva, tri v nemocnici. Pravdou je, že štát prevádzkovanie takýchto zariadení nestojí veľa. Ja mám informáciu, že nejde ani o 100 000 eur v rámci takýchto zariadení a takisto je pravdou podľa toho, čo som si o tom zistila, že dôvodom prečo sa má zrušiť tento priestor je, že nemocnica potrebuje priestor, ktorý si prenajíma táto škola, aby tam zriadila VIP izbu. Takže je dôležitejšie, aby sme umožnili mať súkromie a pohodlie jednému dieťaťu s jedným rodičom na úkor desiatich, dvadsiatich, päťdesiatich ďalších, ktoré musia svoj čas tráviť samé a bez rodičov. Takže aj toto je téma, ktorá naozaj rezonuje, sú to praktické veci, ktorým sa dostávame o tom ako miesto toho, aby štát podporoval učiteľov, aby podporoval školy, aby do nich investoval, tak ruší aj tie, ktoré nestojí štát veľa a ktoré sú naozaj nápomocné a veľmi dôležité. Takže ak budete mať na to nejaký názor, pán minister, tak by som veľmi rada aj počula to, aký máte názor na rušenie týchto škôl pri nemocničných zariadeniach a prečo sa to vlastne deje a či sa vám naozaj javia ako neefektívne a či sú dôležitejšie nejaké peniaze alebo čokoľvek ako tie deti a to, že majú možnosť tráviť voľný čas a ja sa naozaj pýtam s úprimným záujmom, vidím, že zatiaľ naozaj to nemyslím zle, pýtam sa naozaj úprimne a verím, že mi teda aj úprimne odpoviete. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, vidím, že v sále sa to už trošku vyľudnilo ako vždy, keď sú školské zákony, ale vítam všetkých, ktorí tu predtým neboli a niektoré veci sa už budú trošičku možno aj opakovať. Ja sa priznám, že sa nebudem vyjadrovať k veciam, o ktorých viem, že sa budú vyjadrovať kolegovia a kolegyňa, a to sa týka tých, toho príplatku za hodnotenie kvality zamestnancov. Takže preto sa aj budem opakovať, ale ja si myslím, že opakovanie je matka múdrosti, a pán minister mi to určite odpustí, aj keď ma teraz vôbec nesleduje a nepočúva. (Smiech.) Každopádne, platy učiteľov a učiteliek sú večná téma na Slovensku, a myslím si, že žiadna iná téma v oblasti školstva a vzdelávania tak nerezonuje ako vo verejnosti, tak aj v médiách, práve tak ako platy pedagogických zamestnancov. Ale je to asi prirodzené, lebo tie platy sú samozrejme prvotným predpokladom k tomu, aby sa učitelia cítili aspoň tak ohodnotení v tejto spoločnosti, a najmä, aby prichádzali noví, mladí, zapálení, kreatívni učitelia a učiteľky, a bez tých platov jednoducho nemôžeme očakávať, že bude záujem o toto povolanie, a že sa tam budú hrnúť mladí ľudia s nadšením. Aj vy, pán minister, ste niekoľkokrát poznamenal, že bez férového ohodnotenia jednoducho nebude možné stabilizovať situáciu v školstve, kde naozaj aktuálne hrozí akútny nedostatok pedagógov a odborných zamestnancov. A zároveň ste zdôraznil, že ak chceme kvalitné vzdelávanie, tak ho, tak musíme investovať do tých, ktorí toto vzdelávanie poskytujú. Zdôraznil ste, že vašou prioritou je lepšie ohodnotenie zamestnancov školstva, keďže slovenskí učitelia sú v porovnaní s ostatnými vysokoškolsky vzdelanými zamestnancami na chvoste Európskej únie. Chcela by som sa aj opýtať, že či je to pravda, ale keďže ma opäť nepočúva, tak asi je zbytočné sa pýtať. Však, pán minister? (Smiech.) Ďakujem veľmi pekne. Ohlásil ste zároveň, že v roku 2025 prinesiete zásadnú zmenu v oblasti ohodnocovania učiteľov, ale tá zatiaľ neprišla, aspoň zatiaľ. V skutočnosti je totiž pravdou, že tie dva roky, ktoré uplynulo, čiže rok 2024 a 2025, sa pedagogickí zamestnanci, ale aj nepedagogický nedočkali nejakého zvýšenia platov. Vy ste síce v predchádzajúcej rozprave spomínal, že dostali navýšenie v podobe regionálnych príplatkov, ale no, povedzme si pravdu, to nie je tá valorizácia, ktorú ste sľuboval v programovom vyhlásení vlády. Okrem toho to nebolo plošné zvyšovanie pre všetkých zamestnancov školstva. Regionálne príplatky dostali iba tí, ktorí teda pôsobia v regiónoch s vyššími životnými nákladmi, takže toto nemôžeme považovať za to, že by ste plnili svoje programové vyhlásenie vlády. Regionálne príplatky nie sú valorizácia platov všetkých zamestnancov školstva. Takže tento argument neobstojí. Mňa to celkom ručí, ináč, keď viete, ďakujem vám pekne.
To, čo je na tom najzábavnejšie je, pán minister, že vy sám ste bol členom konsolidačného tímu, a z môjho pohľadu, opravte ma ak sa mýlim, ale ste mal dosť veľký nejaký vplyv na to, aby sa ten rozpočet nejakých spôsobom upravil, aby tam boli vyčlenené finančné prostriedky pre navýšenie platov zamestnancov. Zvýšili ste dane, zaviedli ste transakčnú daň, ale peniaze na vyššie platy pre učiteľov, tam v tom balíku konsolidačnom neboli, ktorý súvisí teda aj s rozpočtom. Takže ja si myslím, že ste mal dosť veľký vplyv, ale napriek tomu ste to nepretlačil, aj keď ste sľuboval tie zásadné zmeny, ktoré majú prísť v roku 2025. Ja osobne si myslím, že pravda je taká, že buď to nebola vaša priorita alebo to nebola priorita vlády. Pán premiér, ale samozrejme povedal, jeho prioritou nie je ani zdravotníctvo, aj keď nám stropy padajú na hlavy pacientov, tak prečo by to malo byť školstvo. Takže tomuto rozumiem, lebo keby to bolo v záujme vlády, naozaj, skutočne posilniť školstvo, tak už dávno by bolo v rozpočte aj v roku 2024 aj 2025 vyčlenených dosť peňazí na platov učiteľov. Ja si spomínam...
===== ... pacientov, tak prečo by to malo byť školstvo, takže tomuto rozumiem. Lebo keby to bolo v záujme vlády naozaj, skutočne posilniť školstvo, tak už dávno by bolo v rozpočte aj v roku ´24 aj ´25 vyčlenených dosť peňazí na platov učiteľov. Ja si spomínam ešte na výbor školstva v roku 2023, keď sme nastúpili do parlamentu a už vtedy sme vás kritizovali, že na rok ´24 teda nie sú naplávané žiadne finančné prostriedky na navýšenie platov, a vtedy tam bol pán štátny tajomník ministerstva financií, ktorý na výbore tento rozpočet prezentoval, obhajoval a povedal, že žiadni zamestnanci na Slovensku nedostali tak vysoké navýšenie platov ako práve učitelia, tak čo vlastne chcú. Veď v priebehu dvoch rokov sa im zvyšovali platy hneď trikrát a to viac ako o 20 %. No, lenže on zabudol povedať, že tie platy boli tak nízke, že ani to zvýšenie nestačilo na to, aby sa tieto platy vyrovnali ostatným vysokoškolsky vzdelaným zamestnancom alebo učiteľom, ostatným učiteľom v krajinách OECD. To už nepovedal, z tohto výroku je ale úplne zrejmé, ako táto vláda vlastne nazerá na učiteľov. Pozerá sa na nich nie ako na odborníkov, ktorých je potrebné si vážiť a ktorých je potrebné si oceniť, ale na ľudí, ktorým vlastne nestačí to, čo majú, a neustále pýtajú viac a z toho, ako to hovoril, mi skôr evokovalo to, že si to zrejme nezaslúžia.
No, v programovom vyhlásení vlády ste mali niečo úplne iné a nečudo, že sa potom prihlásili odbory a žiadali len to, čo ste im sľúbili a čo ste nenaplnili. A povedzme si pravdu, napriek tomu, že ste tvrdil, že ste im venoval pozornosť, tak zvonku sa to javí, že túto pozornosť ste začal venovať tejto téme až vtedy, keď hrozil, naozaj hrozil učiteľský štrajk. Ale ja osobne sa tomu vôbec nedivím, pretože keď som sa pozerala na to, ako sa všetky Ficove vlády vlastne stavali ku školstvu a k zvyšovaniu platov zamestnancov, tak som si uvedomila, že to je vlastne taký modus operandi. Počas prvej vlády Roberta Fica v roku 2006 – 2010 bolo zvyšovanie platov učiteľa len na úrovni valorizácie, to znamená pravidelného navyšovania, keď vlastne dochádzalo k zvyšovaniu všetkých platov v štátnej správe a už vtedy odbory kričali, že je to nedostatočné a že to nekorešponduje s tým stavom učiteľského povolania, akým by malo.
A preto sa stalo, že počas druhej vlády Roberta Fica odbory ohlásili už v novembri 2012 štrajk učiteľov. Bolo to vtedy, keď tá ekonomická situácia na Slovensku bola stabilnejšia, takže vtedy tie školské odbory požadovali dokonca navýšenie platov o 10 % a napriek stabilnej ekonomickej situácii dostali len 5. A potom v nasledujúcich rokoch znova tam bola len nejaká mierna, mierne navýšenie.
V tretej vláde Roberta Fica sa to znova zopakovalo a už na začiatku roka 2016 sa konal ďalší štrajk učiteľov, ktorý trval niekoľko týždňov, a tu už učitelia požadovali 25-percentné navýšenie platov učiteľa, pretože sa naozaj dostali v tom porovnaní rebríčku s ostatnými učiteľmi na veľmi nízku úroveň. Vláda opätovne odmietla všetky požiadavky, tento štrajk dokonca označili za politicky motivovaný, premiér Fico sa odvolával na to, že už v predchádzajúcom období boli zvýšené platy zamestnancov, no a nakoniec aj, samozrejme, po tomto tlaku zvýšili približne o 6 % platy v roku 2017 a 2018.
V tejto súčasnej štvrtej vláde Roberta Fica síce k štrajku reálne nedošlo, pretože pán minister to ukorigoval tak, aby k tomu nedošlo, ale povedzme si pravdu, ak by nebolo tej hrozby štrajku, tak žiadny sociálny dialóg ani dohoda s odbormi by sa opäť nekonali. Celkovo teda môžeme postoj vlády a postoj všetkých vlád Roberta Fica k zvyšovaniu platov učiteľov charakterizovať ako reaktívny, minimalistický a osobne si myslím, že aj necitlivý. K zvyšovaniu platov totiž dochádza vždy zásadne pri vyhrotení situácie, čiže pod hrozbou štrajku alebo po jeho vypuknutí. Ani jedna z vlád neprejavovala iniciatívu riešiť dlhodobé poddimenzovanie odmeňovania učiteľov, a to samostatne a včas, ale reagovali vždycky len na verejný rozruch a na tlak. Takýto reaktívny prístup vytvára dojem, že učitelia musia o každé jedno euro navyše bojovať ako o milosť a nie ako o spravodlivé uznanie práce, ktorú vykonávajú v prospech našej krajiny, v prospech našich detí.
Tento spôsob, kedy sa vždycky peniaze vyťahujú až na poslednú chvíľu a pod tlakom štrajkov, je výsmechom, naozaj výsmechom každému, kto má čo dočinenia so vzdelávaním a ešte horšie, bohužiaľ, je to jasný signál pre nás všetkých, ktorí chcú zostať v tomto systéme. Hovorí, že vaša práca, váš čas, vaša dôstojnosť sú len lacným nástrojom na udržanie si nejakej fasády. Zároveň som povedala, že považujem toto konanie za minimalistické a to je kvôli tomu, lebo požiadavky učiteľov nikdy neboli naplnené v plnej miere, v plnej výške. Navýšenia boli vždycky strašne malé a oveľa menšie ako odbory alebo iniciatívy požadovali a vlády sa opakovane len vyhovárali na nejaké rozpočtové obmedzenia, čo, samozrejme, môže byť aj objektívny nejaký názor, ale napr. v čase druhej Ficovej vlády si myslím, že to nebolo úplne pravdivé. Avšak aj keby to bolo objektívne, tak tento argument nezohľadňuje skutočný význam vzdelávania pre budúcnosť tejto krajiny. Ani dlhodobé ekonomické prínosy z investície do kvality školstva. Mali by sme naozaj prioritizovať školstvo a my to nerobíme, ani jedna z vlád Roberta Fica neprioritizuje školstvo tak a podľa toho, aký má význam.
No a povedala som aj, že tento postoj vlády je necitlivý a to kvôli tomu, že neberie ohľad na profesijnú dôstojnosť učiteľov, ani na fakt, že ich platy sú dlhodobo pod priemerom platov ostatných vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov, čím vlastne vláda vysiela signál, že učiteľská práca je menej hodnotná a to ešte viacej prehlbuje nedostatok pedagógov a znižovanie už aj tak nízkej atraktivity učiteľskej profesie.
Tento postoj nie je náhodný a nie je ani ojedinelý, ale vyplýva práve z toho dlhodobého vnímania školstva nie ako strategickej investície, ale len ako výdavkovej položky bez okamžitého politického výnosu. Vlády Roberta Fica sa vždy opakovane orientovali na rýchle a viditeľné opatrenia, ktoré sa dajú veľmi jednoducho predať voličom – jednorazové dávky, vlaky zadarmo, lacnejšie potraviny, ale výsledky kvalitného vzdelávania, tie sa prejavujú až po niekoľkých rokoch. Takže to nie sú voličsky atraktívne témy.
Táto necitlivosť voči učiteľom, o ktorej hovorím, pramenia aj z politického podceňovania spoločenského vplyvu. Učitelia dlhodobo, bohužiaľ, nevystupovali ako silná a jednotná záujmová skupina, ktorá by si vedela vynútiť rešpekt, dokázala toto aj práve teraz v porovnaní s tým štrajkom zamestnancov. A tým pádom vlády ani necítia skutočný tlak na systémové riešenia, a preto si mohli dovoliť pokračovať v politike týchto oddialených a čiastočných ústupkov. Napokon tento prístup je aj dôsledkom nízkej prestíže vzdelávania v politickom myslení, lebo školstvo bolo vždy vnímané ako sektor, ktorý ešte počká, a nie ako motor rozvoja našej krajiny. Práve táto krátkozrakosť však spôsobuje, že nám dnes chýbajú učitelia, naozaj kvalitní učitelia a aj vízia toho, aké školstvo a aké Slovensko chceme mať o 20 či 30 rokov.
Často sa zamýšľam aj nad tým, či tento spôsob nazerania na školstvo nemôže byť aj výsledkom hlbšie zakorenených rodových stereotypov, pretože v školstve dominujú ženy, najmä na pozíciách učiteliek materských škôl, ale aj základných a stredných škôl, a v tomto patriarchálne ladenom spoločenskom nastavení, kde sa stále implicitne predpokladá, že muž je živiteľ rodiny, tak tie ženské povolania, na tie sa pozerá ako na doplnkové, vedľajšie, menej hodnotné a tento predsudok, hoci je nevyslovený, má, samozrejme, reálne dôsledky. Učiteľkám sa implicitne prisudzuje vyššia miera obetavosti, ochoty pracovať za menej a akceptovať neistotu. Mali by sme si však uvedomiť, že takéto nastavenie spoločnosti aj politík v konečnom dôsledku degraduje túto profesiu, ktorá je základom budúcnosti krajiny, a to jednoducho musíme zmeniť. Učitelia a učiteľky totiž dnes bojujú len o platy, oni už bojujú o svoju základnú dôstojnosť.
A zatiaľ čo pán minister Drucker na tlačových konferenciách tvrdí, že problém rieši, realita je taká, že aby vôbec tento rok došlo k zvýšeniu platov, musel siahnuť na svoj vlastný rozpočet, musel zrušiť kompenzačné príspevky niektorým učiteľom, aby všetkým ostatným zakryl aspoň trochu oči. A takéto zvyšovanie platov sa tým pádom mení na absolútny výsmech. A keď sa platy zvýšia, mnohí učitelia v čistom reále stratia. Ja by som sa tu na chvíľu pristavila na tom, čo ste, pán minister, spomínal na výbore, a kde ste v diskusii spomenul, že platy zamestnancov v školstve sa oproti minulému roku zvýšia o 6,6 %. Mňa by zaujímal celkom ten prepočet, ako ste k tomuto číslu došli, a to myslím teraz úprimne, nie je to nejaká irónia, lebo mne to naozaj nevychádza. Ja neviem, možno ste vychádzal z údajov o priemernej nominálnej mzde zamestnancov v hospodárstve v Slovenskej republike za rok 2024, lebo to som si našla, že sa zvýšil o 94 eur a to predstavuje medziročný rast 6,6 %, ale z môjho prepočtu zvýšenia platov na rok 2025 mi to nejako nevychádza, pretože platy sa zvýšia od 1. septembra o 7 %, ale len za posledné štyri mesiace. To znamená, že keď to prepočítame na celý rok 2025, tak je to len okolo 2,3 % na rok ´24. Čiže keď si potom odčítate ešte infláciu, ktorá je teraz okolo 4,3 %, uvidíme, aká bude celková, no tak už sme v záporných číslach. Tak tam reálne to dokonca klesne na úroveň okolo 2 %. To znamená, že učitelia si v skutočnosti kúpia menej ako v roku 2024 napriek tomu nominálnemu zvýšeniu platov. Áno, viem, je tam ešte tá 800-eurová odmena, ale aj tú, ak by sme pripočítali k tomu navýšeniu, tak stále sa dostávame len niekde na úroveň 1,8 alebo 1,9 % oproti predchádzajúcemu roku. Takže nezdá sa mi to, neviem, akým spôsobom ste došiel práve k tomu číslu 6,6, verím, že mi to potom ako vysvetlíte.
No a ak sme tu už pri tej 800-eurovej odmene, to už tu dneska zaznelo, už minulý týždeň ma kontaktovali rôzne asociácie a ak dovolíte, tak ja vám prečítam mail, ktorý prišiel na naše poslanecké maily, ja verím, že ste ho všetci dostali, ktorý hovorí: „Sme súkromné školské zariadenie centrum voľného času, podľa pokynov nám štát nebude kompenzovať vyplácanie odmien pre zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ale zároveň máme povinnosť ich vyplatiť. V minulosti bol tento istý problém a taktiež sme nedostali žiadnu kompenzáciu. Dotácie na školské zariadenia sú tak nízke, že máme problém vyžiť. My sme zariadenia, ktoré vykonávajú záujmovú činnosť a suplujeme to, čo by malo byť absolútnou prioritou štátu, lebo žijeme dobu, kedy hlavne mládež má obrovské problémy. Všade v médiách o tom rozprávate, ale absolútne nepodporujete tých, ktorí sa pre mladých snažia niečo urobiť. Naopak, podkopávate nám nohy a aj teraz keď nariaďujete vyplácanie odmien, tak nám nedáte ani euro. Môžete mi, prosím, tento prístup štátu vysvetliť?!!! Čo máme robiť, ak na vyplatenie takýchto vysokých odmien nemáme finančné zdroje?" Ja len podotýkam, že v niektorých obciach je ročný normatív na žiaka 6 euro, v niektorých 15, v niektorých 100. Aj tak je to strašne málo a na 800-eurové odmeny jednoducho nemajú.
Ja len pre vysvetlenie pre tých, ktorí túto problematiku ešte nepoznajú alebo aby sme si to teda oživili, zvýšili ste platy zamestnancom škôl, samosprávy, samozrejme, kričali, že na zvýšenie platov nemajú, preto ste sa rozhodli kompenzovať aspoň tie odmeny 800 eur, nie podotýkam 7-percentné navýšenie, iba 800 eur, ale len pre tých, ktorí sú zamestnancami samospráv. A tak samosprávy píšu všetkým neštátnym zariadeniam, súkromným, cirkevným, že pre nich 800-eurové odmeny nie sú. Čiže od nich nedostanú ani cent. Napriek tomu, že v zákone je jasne uvedené, že neštátne a štátne zariadenia sú rovnocenné, napriek tomu sa k neštátnym zariadeniam v tomto štáte chováme, ako keby mali toľko peňazí, že sa nimi môžu obhadzovať. No lenže...
=====

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, vidím, že v sále sa to už trošku vyľudnilo ako vždy, keď sú školské zákony, ale vítam všetkých, ktorí tu predtým neboli a niektoré veci sa už budú trošičku možno aj opakovať. Ja sa priznám, že sa nebudem vyjadrovať k veciam, o ktorých viem, že sa budú vyjadrovať kolegovia a kolegyňa, a to sa týka tých, toho príplatku za hodnotenie kvality zamestnancov. Takže preto sa aj budem opakovať, ale ja si myslím, že opakovanie je matka múdrosti, a pán minister mi to určite odpustí, aj keď ma teraz vôbec nesleduje a nepočúva. (Smiech.) Každopádne, platy učiteľov a učiteliek sú večná téma na Slovensku, a myslím si, že žiadna iná téma v oblasti školstva a vzdelávania tak nerezonuje ako vo verejnosti, tak aj v médiách, práve tak ako platy pedagogických zamestnancov. Ale je to asi prirodzené, lebo tie platy sú samozrejme prvotným predpokladom k tomu, aby sa učitelia cítili aspoň tak ohodnotení v tejto spoločnosti, a najmä, aby prichádzali noví, mladí, zapálení, kreatívni učitelia a učiteľky, a bez tých platov jednoducho nemôžeme očakávať, že bude záujem o toto povolanie, a že sa tam budú hrnúť mladí ľudia s nadšením. Aj vy, pán minister, ste niekoľkokrát poznamenal, že bez férového ohodnotenia jednoducho nebude možné stabilizovať situáciu v školstve, kde naozaj aktuálne hrozí akútny nedostatok pedagógov a odborných zamestnancov. A zároveň ste zdôraznil, že ak chceme kvalitné vzdelávanie, tak ho, tak musíme investovať do tých, ktorí toto vzdelávanie poskytujú. Zdôraznil ste, že vašou prioritou je lepšie ohodnotenie zamestnancov školstva, keďže slovenskí učitelia sú v porovnaní s ostatnými vysokoškolsky vzdelanými zamestnancami na chvoste Európskej únie. Chcela by som sa aj opýtať, že či je to pravda, ale keďže ma opäť nepočúva, tak asi je zbytočné sa pýtať. Však, pán minister? (Smiech.) Ďakujem veľmi pekne. Ohlásil ste zároveň, že v roku 2025 prinesiete zásadnú zmenu v oblasti ohodnocovania učiteľov, ale tá zatiaľ neprišla, aspoň zatiaľ. V skutočnosti je totiž pravdou, že tie dva roky, ktoré uplynulo, čiže rok 2024 a 2025, sa pedagogickí zamestnanci, ale aj nepedagogický nedočkali nejakého zvýšenia platov. Vy ste síce v predchádzajúcej rozprave spomínal, že dostali navýšenie v podobe regionálnych príplatkov, ale no, povedzme si pravdu, to nie je tá valorizácia, ktorú ste sľuboval v programovom vyhlásení vlády. Okrem toho to nebolo plošné zvyšovanie pre všetkých zamestnancov školstva. Regionálne príplatky dostali iba tí, ktorí teda pôsobia v regiónoch s vyššími životnými nákladmi, takže toto nemôžeme považovať za to, že by ste plnili svoje programové vyhlásenie vlády. Regionálne príplatky nie sú valorizácia platov všetkých zamestnancov školstva. Takže tento argument neobstojí. Mňa to celkom ručí, ináč, keď viete, ďakujem vám pekne.
To, čo je na tom najzábavnejšie je, pán minister, že vy sám ste bol členom konsolidačného tímu, a z môjho pohľadu, opravte ma ak sa mýlim, ale ste mal dosť veľký nejaký vplyv na to, aby sa ten rozpočet nejakých spôsobom upravil, aby tam boli vyčlenené finančné prostriedky pre navýšenie platov zamestnancov. Zvýšili ste dane, zaviedli ste transakčnú daň, ale peniaze na vyššie platy pre učiteľov, tam v tom balíku konsolidačnom neboli, ktorý súvisí teda aj s rozpočtom. Takže ja si myslím, že ste mal dosť veľký vplyv, ale napriek tomu ste to nepretlačil, aj keď ste sľuboval tie zásadné zmeny, ktoré majú prísť v roku 2025. Ja osobne si myslím, že pravda je taká, že buď to nebola vaša priorita alebo to nebola priorita vlády. Pán premiér, ale samozrejme povedal, jeho prioritou nie je ani zdravotníctvo, aj keď nám stropy padajú na hlavy pacientov, tak prečo by to malo byť školstvo. Takže tomuto rozumiem, lebo keby to bolo v záujme vlády, naozaj, skutočne posilniť školstvo, tak už dávno by bolo v rozpočte aj v roku 2024 aj 2025 vyčlenených dosť peňazí na platov učiteľov. Ja si spomínam...
===== ... pacientov, tak prečo by to malo byť školstvo, takže tomuto rozumiem. Lebo keby to bolo v záujme vlády naozaj, skutočne posilniť školstvo, tak už dávno by bolo v rozpočte aj v roku ´24 aj ´25 vyčlenených dosť peňazí na platov učiteľov. Ja si spomínam ešte na výbor školstva v roku 2023, keď sme nastúpili do parlamentu a už vtedy sme vás kritizovali, že na rok ´24 teda nie sú naplávané žiadne finančné prostriedky na navýšenie platov, a vtedy tam bol pán štátny tajomník ministerstva financií, ktorý na výbore tento rozpočet prezentoval, obhajoval a povedal, že žiadni zamestnanci na Slovensku nedostali tak vysoké navýšenie platov ako práve učitelia, tak čo vlastne chcú. Veď v priebehu dvoch rokov sa im zvyšovali platy hneď trikrát a to viac ako o 20 %. No, lenže on zabudol povedať, že tie platy boli tak nízke, že ani to zvýšenie nestačilo na to, aby sa tieto platy vyrovnali ostatným vysokoškolsky vzdelaným zamestnancom alebo učiteľom, ostatným učiteľom v krajinách OECD. To už nepovedal, z tohto výroku je ale úplne zrejmé, ako táto vláda vlastne nazerá na učiteľov. Pozerá sa na nich nie ako na odborníkov, ktorých je potrebné si vážiť a ktorých je potrebné si oceniť, ale na ľudí, ktorým vlastne nestačí to, čo majú, a neustále pýtajú viac a z toho, ako to hovoril, mi skôr evokovalo to, že si to zrejme nezaslúžia.
No, v programovom vyhlásení vlády ste mali niečo úplne iné a nečudo, že sa potom prihlásili odbory a žiadali len to, čo ste im sľúbili a čo ste nenaplnili. A povedzme si pravdu, napriek tomu, že ste tvrdil, že ste im venoval pozornosť, tak zvonku sa to javí, že túto pozornosť ste začal venovať tejto téme až vtedy, keď hrozil, naozaj hrozil učiteľský štrajk. Ale ja osobne sa tomu vôbec nedivím, pretože keď som sa pozerala na to, ako sa všetky Ficove vlády vlastne stavali ku školstvu a k zvyšovaniu platov zamestnancov, tak som si uvedomila, že to je vlastne taký modus operandi. Počas prvej vlády Roberta Fica v roku 2006 – 2010 bolo zvyšovanie platov učiteľa len na úrovni valorizácie, to znamená pravidelného navyšovania, keď vlastne dochádzalo k zvyšovaniu všetkých platov v štátnej správe a už vtedy odbory kričali, že je to nedostatočné a že to nekorešponduje s tým stavom učiteľského povolania, akým by malo.
A preto sa stalo, že počas druhej vlády Roberta Fica odbory ohlásili už v novembri 2012 štrajk učiteľov. Bolo to vtedy, keď tá ekonomická situácia na Slovensku bola stabilnejšia, takže vtedy tie školské odbory požadovali dokonca navýšenie platov o 10 % a napriek stabilnej ekonomickej situácii dostali len 5. A potom v nasledujúcich rokoch znova tam bola len nejaká mierna, mierne navýšenie.
V tretej vláde Roberta Fica sa to znova zopakovalo a už na začiatku roka 2016 sa konal ďalší štrajk učiteľov, ktorý trval niekoľko týždňov, a tu už učitelia požadovali 25-percentné navýšenie platov učiteľa, pretože sa naozaj dostali v tom porovnaní rebríčku s ostatnými učiteľmi na veľmi nízku úroveň. Vláda opätovne odmietla všetky požiadavky, tento štrajk dokonca označili za politicky motivovaný, premiér Fico sa odvolával na to, že už v predchádzajúcom období boli zvýšené platy zamestnancov, no a nakoniec aj, samozrejme, po tomto tlaku zvýšili približne o 6 % platy v roku 2017 a 2018.
V tejto súčasnej štvrtej vláde Roberta Fica síce k štrajku reálne nedošlo, pretože pán minister to ukorigoval tak, aby k tomu nedošlo, ale povedzme si pravdu, ak by nebolo tej hrozby štrajku, tak žiadny sociálny dialóg ani dohoda s odbormi by sa opäť nekonali. Celkovo teda môžeme postoj vlády a postoj všetkých vlád Roberta Fica k zvyšovaniu platov učiteľov charakterizovať ako reaktívny, minimalistický a osobne si myslím, že aj necitlivý. K zvyšovaniu platov totiž dochádza vždy zásadne pri vyhrotení situácie, čiže pod hrozbou štrajku alebo po jeho vypuknutí. Ani jedna z vlád neprejavovala iniciatívu riešiť dlhodobé poddimenzovanie odmeňovania učiteľov, a to samostatne a včas, ale reagovali vždycky len na verejný rozruch a na tlak. Takýto reaktívny prístup vytvára dojem, že učitelia musia o každé jedno euro navyše bojovať ako o milosť a nie ako o spravodlivé uznanie práce, ktorú vykonávajú v prospech našej krajiny, v prospech našich detí.
Tento spôsob, kedy sa vždycky peniaze vyťahujú až na poslednú chvíľu a pod tlakom štrajkov, je výsmechom, naozaj výsmechom každému, kto má čo dočinenia so vzdelávaním a ešte horšie, bohužiaľ, je to jasný signál pre nás všetkých, ktorí chcú zostať v tomto systéme. Hovorí, že vaša práca, váš čas, vaša dôstojnosť sú len lacným nástrojom na udržanie si nejakej fasády. Zároveň som povedala, že považujem toto konanie za minimalistické a to je kvôli tomu, lebo požiadavky učiteľov nikdy neboli naplnené v plnej miere, v plnej výške. Navýšenia boli vždycky strašne malé a oveľa menšie ako odbory alebo iniciatívy požadovali a vlády sa opakovane len vyhovárali na nejaké rozpočtové obmedzenia, čo, samozrejme, môže byť aj objektívny nejaký názor, ale napr. v čase druhej Ficovej vlády si myslím, že to nebolo úplne pravdivé. Avšak aj keby to bolo objektívne, tak tento argument nezohľadňuje skutočný význam vzdelávania pre budúcnosť tejto krajiny. Ani dlhodobé ekonomické prínosy z investície do kvality školstva. Mali by sme naozaj prioritizovať školstvo a my to nerobíme, ani jedna z vlád Roberta Fica neprioritizuje školstvo tak a podľa toho, aký má význam.
No a povedala som aj, že tento postoj vlády je necitlivý a to kvôli tomu, že neberie ohľad na profesijnú dôstojnosť učiteľov, ani na fakt, že ich platy sú dlhodobo pod priemerom platov ostatných vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov, čím vlastne vláda vysiela signál, že učiteľská práca je menej hodnotná a to ešte viacej prehlbuje nedostatok pedagógov a znižovanie už aj tak nízkej atraktivity učiteľskej profesie.
Tento postoj nie je náhodný a nie je ani ojedinelý, ale vyplýva práve z toho dlhodobého vnímania školstva nie ako strategickej investície, ale len ako výdavkovej položky bez okamžitého politického výnosu. Vlády Roberta Fica sa vždy opakovane orientovali na rýchle a viditeľné opatrenia, ktoré sa dajú veľmi jednoducho predať voličom – jednorazové dávky, vlaky zadarmo, lacnejšie potraviny, ale výsledky kvalitného vzdelávania, tie sa prejavujú až po niekoľkých rokoch. Takže to nie sú voličsky atraktívne témy.
Táto necitlivosť voči učiteľom, o ktorej hovorím, pramenia aj z politického podceňovania spoločenského vplyvu. Učitelia dlhodobo, bohužiaľ, nevystupovali ako silná a jednotná záujmová skupina, ktorá by si vedela vynútiť rešpekt, dokázala toto aj práve teraz v porovnaní s tým štrajkom zamestnancov. A tým pádom vlády ani necítia skutočný tlak na systémové riešenia, a preto si mohli dovoliť pokračovať v politike týchto oddialených a čiastočných ústupkov. Napokon tento prístup je aj dôsledkom nízkej prestíže vzdelávania v politickom myslení, lebo školstvo bolo vždy vnímané ako sektor, ktorý ešte počká, a nie ako motor rozvoja našej krajiny. Práve táto krátkozrakosť však spôsobuje, že nám dnes chýbajú učitelia, naozaj kvalitní učitelia a aj vízia toho, aké školstvo a aké Slovensko chceme mať o 20 či 30 rokov.
Často sa zamýšľam aj nad tým, či tento spôsob nazerania na školstvo nemôže byť aj výsledkom hlbšie zakorenených rodových stereotypov, pretože v školstve dominujú ženy, najmä na pozíciách učiteliek materských škôl, ale aj základných a stredných škôl, a v tomto patriarchálne ladenom spoločenskom nastavení, kde sa stále implicitne predpokladá, že muž je živiteľ rodiny, tak tie ženské povolania, na tie sa pozerá ako na doplnkové, vedľajšie, menej hodnotné a tento predsudok, hoci je nevyslovený, má, samozrejme, reálne dôsledky. Učiteľkám sa implicitne prisudzuje vyššia miera obetavosti, ochoty pracovať za menej a akceptovať neistotu. Mali by sme si však uvedomiť, že takéto nastavenie spoločnosti aj politík v konečnom dôsledku degraduje túto profesiu, ktorá je základom budúcnosti krajiny, a to jednoducho musíme zmeniť. Učitelia a učiteľky totiž dnes bojujú len o platy, oni už bojujú o svoju základnú dôstojnosť.
A zatiaľ čo pán minister Drucker na tlačových konferenciách tvrdí, že problém rieši, realita je taká, že aby vôbec tento rok došlo k zvýšeniu platov, musel siahnuť na svoj vlastný rozpočet, musel zrušiť kompenzačné príspevky niektorým učiteľom, aby všetkým ostatným zakryl aspoň trochu oči. A takéto zvyšovanie platov sa tým pádom mení na absolútny výsmech. A keď sa platy zvýšia, mnohí učitelia v čistom reále stratia. Ja by som sa tu na chvíľu pristavila na tom, čo ste, pán minister, spomínal na výbore, a kde ste v diskusii spomenul, že platy zamestnancov v školstve sa oproti minulému roku zvýšia o 6,6 %. Mňa by zaujímal celkom ten prepočet, ako ste k tomuto číslu došli, a to myslím teraz úprimne, nie je to nejaká irónia, lebo mne to naozaj nevychádza. Ja neviem, možno ste vychádzal z údajov o priemernej nominálnej mzde zamestnancov v hospodárstve v Slovenskej republike za rok 2024, lebo to som si našla, že sa zvýšil o 94 eur a to predstavuje medziročný rast 6,6 %, ale z môjho prepočtu zvýšenia platov na rok 2025 mi to nejako nevychádza, pretože platy sa zvýšia od 1. septembra o 7 %, ale len za posledné štyri mesiace. To znamená, že keď to prepočítame na celý rok 2025, tak je to len okolo 2,3 % na rok ´24. Čiže keď si potom odčítate ešte infláciu, ktorá je teraz okolo 4,3 %, uvidíme, aká bude celková, no tak už sme v záporných číslach. Tak tam reálne to dokonca klesne na úroveň okolo 2 %. To znamená, že učitelia si v skutočnosti kúpia menej ako v roku 2024 napriek tomu nominálnemu zvýšeniu platov. Áno, viem, je tam ešte tá 800-eurová odmena, ale aj tú, ak by sme pripočítali k tomu navýšeniu, tak stále sa dostávame len niekde na úroveň 1,8 alebo 1,9 % oproti predchádzajúcemu roku. Takže nezdá sa mi to, neviem, akým spôsobom ste došiel práve k tomu číslu 6,6, verím, že mi to potom ako vysvetlíte.
No a ak sme tu už pri tej 800-eurovej odmene, to už tu dneska zaznelo, už minulý týždeň ma kontaktovali rôzne asociácie a ak dovolíte, tak ja vám prečítam mail, ktorý prišiel na naše poslanecké maily, ja verím, že ste ho všetci dostali, ktorý hovorí: „Sme súkromné školské zariadenie centrum voľného času, podľa pokynov nám štát nebude kompenzovať vyplácanie odmien pre zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ale zároveň máme povinnosť ich vyplatiť. V minulosti bol tento istý problém a taktiež sme nedostali žiadnu kompenzáciu. Dotácie na školské zariadenia sú tak nízke, že máme problém vyžiť. My sme zariadenia, ktoré vykonávajú záujmovú činnosť a suplujeme to, čo by malo byť absolútnou prioritou štátu, lebo žijeme dobu, kedy hlavne mládež má obrovské problémy. Všade v médiách o tom rozprávate, ale absolútne nepodporujete tých, ktorí sa pre mladých snažia niečo urobiť. Naopak, podkopávate nám nohy a aj teraz keď nariaďujete vyplácanie odmien, tak nám nedáte ani euro. Môžete mi, prosím, tento prístup štátu vysvetliť?!!! Čo máme robiť, ak na vyplatenie takýchto vysokých odmien nemáme finančné zdroje?" Ja len podotýkam, že v niektorých obciach je ročný normatív na žiaka 6 euro, v niektorých 15, v niektorých 100. Aj tak je to strašne málo a na 800-eurové odmeny jednoducho nemajú.
Ja len pre vysvetlenie pre tých, ktorí túto problematiku ešte nepoznajú alebo aby sme si to teda oživili, zvýšili ste platy zamestnancom škôl, samosprávy, samozrejme, kričali, že na zvýšenie platov nemajú, preto ste sa rozhodli kompenzovať aspoň tie odmeny 800 eur, nie podotýkam 7-percentné navýšenie, iba 800 eur, ale len pre tých, ktorí sú zamestnancami samospráv. A tak samosprávy píšu všetkým neštátnym zariadeniam, súkromným, cirkevným, že pre nich 800-eurové odmeny nie sú. Čiže od nich nedostanú ani cent. Napriek tomu, že v zákone je jasne uvedené, že neštátne a štátne zariadenia sú rovnocenné, napriek tomu sa k neštátnym zariadeniam v tomto štáte chováme, ako keby mali toľko peňazí, že sa nimi môžu obhadzovať. No lenže...
=====

Ďakujem veľmi pekne za obidve reakcie na moju rozpravu. Vyjadrujem sa teda len k tebe, Peter. Odpoveď na tvoju otázku je, že samozrejme aj Progresívne Slovensko vníma veľmi citlivo problematiku nesprávneho zaraďovania rómskych detí do špeciálnych škôl. Ja by som len povedala, že náš návrh zákona sa týka školských obvodov všetkých škôl, teda aj bežných základných škôl a bežných materských škôl, nielen špeciálnych škôl. To je ten základný rozdiel. A téma nesprávneho diagnostikovania je ešte vec navyše, ktorá z môjho pohľadu by bola riešiteľná najmä vtedy, ak by sme nielen deti v hraničnom pásme, ale aj deti, ktorým je diagnostikovaný mentálny postih a boli integrované do bežných základných škôl. Toto je jedna z ciest. Druhá cesta je samozrejme aj podpora vzdelávania v rómskom jazyku, najmä ako podporného nástroja v prvých ročníkoch, aby sa naučili čo najrýchlejšie slovenský jazyk. Preto ale vnímam veľmi citlivo aj ten návrh (...nezrozumiteľne vyslovené...), ktorý samozrejme ministra školstva, ktorý chce premenovať segregované školy na národnostné pod záštitou toho, že chce vzdelávať v rómskom jazyku. Je to veľmi nebezpečný experiment, na to si treba dávať pozor, pretože by sa nás s tým nemal nejakým spôsobom oklamať, aby sme mu na toto naleteli. Lebo tam nejde o podporu vzdelávania v rómskom jazyku. Tam ide len o to, aby sme sa vyhli vlastne postihu za (nezrozumiteľne vyslovené) a to je veľmi dôležité. Netreba mu skočiť na tento lep.
Ale pre nás je veľmi kľúčové tá podpora v rannom detstve samozrejme a to nielen od troch rokov, teda povinná škôlka od troch rokov, ale už od 0 rokov a práca...
(Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo pán predsedajúci. Ako som spomínala, od roku 2015 je na Slovenskú republiku uvalený infringement za segregáciu rómskych detí. To znamená, že sme mali desať rokov na to, aby sme sa pokúsili tento zvyšujúci sa trend segregácie na Slovensku zastaviť. Bohužiaľ, musím povedať, že osem rokov sme na Slovensku neurobili absolútne nič. Podotýkam, že to bolo práve za obdobia trvania Ficových vlád, to je proste fakt. Výsledkom je, že dnes máme 468 škôl, ktoré sa nachádzajú v riziku segregácie a viac ako 65% rómskych detí, ktoré navštevujú školu, kde väčšina spolužiakov sú rómskeho pôvodu. Ja si myslím, že to je naozaj vážny stav a my musíme začať konať. Na Slovensku prvý prelomový predsudok vo väčšej segregácie prišiel už v roku 2012, to znamená ešte dávno predtým ako sme mali ten infringement a bolo to, keď okresný súd v Prešove rozhodol, že škola v Šarišských Michaľanoch porušila zásadu rovnakého zaobchádzania a dopustila sa diskriminácie na základe etnickej príslušnosti. Bol tam samostatný vchod pre deti, samostatný pavilón, kde sa učili iba rómske deti a kým deti z majority mali napríklad teplú, zdravú stravu, tak deti v tomto samostatnom pavilóne mali len suchú. Čiže tam jasne došlo k nerovnému zaobchádzaniu a súd vtedy nariadil, aby táto škola odstránila segregáciu už do začiatku školského roka 2013-14. Tento prípad sa stal naozaj prvým prelomovými a bol to taký precedens pre ďalšie súdne rozhodnutia, ktoré sa týkali segregácie na Slovensku a tipnite si ako to skončilo. Škola nakoniec vyriešila tú segregáciu tak, že v neďalekej obci je vystavaná úplne nová škola v Ostrovanoch, kde tieto rómske deti dochádzajú. Takže segregáciu sme vyriešili ďalšou segregáciou a nie je to jediný prípad na Slovensku, kedy sa takto riešia veci. Ďalší príklad je napríklad v roku 2022, Najvyšší súd rozhodol, že Slovenská republika, ktorá je zastúpená samozrejme ministrom školstva je zodpovedná za segregáciu rómskych detí v etnicky homogénnych školách v blízkosti znevýhodnených rómskych komunít a to je v Starej Ľubovni - Podsadek. Tento rozsudok bol tiež prelomový pretože prvýkrát konštatoval, že štátne orgány sú zodpovedné za segregáciu, ktorá dokonca vznikla spontánne a nie cieleným zámerom oddeliť rómske deti od majority. No a potom v roku 2023, Najvyšší súd konštatoval segregáciu aj v Muránskej Dlhej Lúke, kde sú deti na prvom stupni vzdelávané segregovane. Tiež samozrejme v blízkosti osady a je to v kontajnerovej škole, ale na druhý stupeň už odchádzajú do 12 km vzdialeného Muráňa a znova do segregovanej školy. Je tam 95% rómskych detí. Zarážajúce ale na tom je, že len päť kilometrov od Muránskej Dlhej Lúky je obec Revúca, kde sú tri alebo štyri základné školy, kde by kľudne týchto desať, jedenásť, dvanásť detí mohli byť distribuovaných do týchto mestských škôl bez toho, aby vznikla nejaká markantná záťaž. Bohužiaľ, namiesto toho, aby sme deti integrovali v meste Revúca, my ich radšej vozíme ďalej do čisto segregovanej školy. Veľmi dôležitý rozsudok je aj rozsudok z roku 2024, kedy opäť krajský súd v Prešove potvrdil zodpovednosť štátnych inštitúcií za segregáciu rómskych detí na základnej škole v Terni. Priamu zodpovednosť za segregáciu pridelil opäť ministerstvu školstva a v tomto prípade aj regionálnemu školskému úradu za to, že neboli schopné urobiť nejaké dostatočné opatrenia na odstránenie segregácie a prizerali sa na udržiavanie existujúceho stavu. Je naozaj zarážajúce, že štátne orgány tieto právoplatné rozsudky doteraz v plnej miere neuznali a nepremietli ich do účinných desegregačných opatrení. Naopak, sme svedkami praxe, ktorej nedostatočne kapacity mnohých segregovaných škôl, kde samozrejme sú prevažne rómske deti, riešime prostredníctvom výstavby ďalších prístavieb k týmto školám, ktoré zachovávajú segregáciu rómskych detí. Až po nástupe predchádzajúcej vlády sme sa tomuto problému ako tak začali... .. je škôl, kde samozrejme sú prevažne rómske deti. Riešime prostredníctvom výstavby ďalších prístavieb k týmto školám, ktoré zachovávajú segregáciu rómskych detí. Až po nástupe predchádzajúcej vlády sme sa tomuto problému ako tak začali venovať a osobne si myslím, že to bola taká tiež len okrajová pozornosť. Výsledkom čoho bola konečne po dlhodobom tlaku mimovládnych organizácií definícia segregácie v školskom zákone. Povedzme si ale pravdu, že definícia segregácie v legislatíve neprinesie v konečnom dôsledku žiadny efekt. Najmä nie vtedy, keď zlyhávajú naozaj prostriedky pomoci a podpory školám. My nemáme dostatok kvalifikovaných učiteľov, ktorí by boli ochotní a zapálení pracovať s týmito deťmi z chudobného prostredia. Nemáme dostatok podporných profesií, nemáme asistentov, psychológov, sociálnych vychovávateľov, sociálnych pracovníkov. A bez systémovej pomoci v oblasti desegregácie bez metodických materiálov a ochoty učiteľov zlomiť túto segregáciu a samozrejme aj búrať predsudky rodičov a bez ochoty vlády, ochoty vlády zvyšovať životnú úroveň ľudí žijúcich v komunitách je tento zámer desegregácie odsúdený na neúspech. Po nástupe súčasnej vlády sme sa takzvanom balíku opatrení legislatívy pod názvom Nežná revolúcia z dielne ministra Druckera. Dočkali nejakých desegregačných štandardov, ktoré musí do 1. septembra každá jedna škola zapracovať do svojich školských vzdelávacích programov. Z nášho pohľadu ale ide zase len o formalitu podobne ako pri definícii segregácie, pretože zostane len na papieri. Školy totiž nemajú absolútne žiadne nástroje, nemajú informácie, nemajú metodiky na základe, ktorých by mohli segregácii preventívne predchádzať alebo v prípade, že už táto segregácie je, tak by ju mohli nejakým spôsobom eliminovať. Okrem toho neexistuje ani žiadny kontrolný a ani žiadny sankčný mechanizmus, ktorý by bol nejako nápomocný. Pri tom by uplatňovanie desegregácie bolo vôbec vymáhané. Ministerstvo školstva síce urobilo monitoring segregácie a spustilo prvý pilotný projekt v 12-tich mestách a obciach. No ale na tieto výstupy si ešte budeme musieť dlho počkať kým sa z nich nejako poučíme. Aby toho ale nebolo málo tak ministerstvo svoj záujem o skutočné riešenie problému ukázalo napríklad aj tým, že vo veci segregácie v obci Terňa, kde súd priamo pomenoval ako zodpovednú inštitúciu ministerstvo školstva, regionálny úrad, tak proti tomuto rozhodnutiu sa ministerstvo odvolalo. Čím vlastne povedalo to, že neprijíma zodpovednosť za pretrvávajúcu segregáciu. Podľa mňa je to jasný signál. Prvým krokom k náprave je totiž vždy uznanie si vlastnej zodpovednosti. Očakávať ale uspokojivé riešenie v oblasti inklúzie rómskych detí a všeobecne Rómov od predstaviteľov tejto takzvanej sociálnej demokracie, kde by sme teda mohli vyžadovať nejaký solidárny, odborný a ľudsko-právny prístup je asi ilúziou. Ja zatiaľ som si teda bola vedomá len toho, že tu boli rôzne útoky skôr hodné extrémizmom a extrémistov a používanie rómskej karty v snahe získať politické body. Takže nemám nejakú nádej na zmenu. No ale, aby to neznelo tak, že tu obhajujem len svoje ľudsko-právne stanoviská alebo progresívne alebo, že to je založené len na mojom subjektívnom vnímaní tak mi dovoľte prečítať stanovisko nezávislého orgánu Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Existuje problém pasívnej legitimizácie ministerstva školstva v súdnych konaniach týkajúcich sa segregácie. Súdy nemajú právny základ, na ktorom by mohli ministerstvo zaviazať k náprave. Niektoré nové opatrenia ako pilotné rómske národnostné školy môžu pôsobiť ako inštitucionalizované a forma segregácie ak nie sú riadne kontrolované. Národné stredisko pre ľudské práva v tejto téme odporúča legislatívne zmeny, ktoré by zohľadňovali etnické zloženie pri tvorbe školských k obvodov. Zamedzenie financovania školských projektov, ktoré nerešpektujú princípy desegregácie. Zlepšenie komunikácie medzi samosprávami a vylúčenými komunitami. A podpora inkluzívneho a rovného vzdelávanie namiesto segregácie pod rúškom národnostného školstva. Na tieto skutočnosti poukazujeme aj my. A reagujeme hneď na prvé odporúčanie strediska pre ľudské práva a práve týmto zákonom. Našim cieľom je teda vyslovene zakotviť zákaz segregácie ako princíp v zákone 596/2003 Z. z. Uložiť obciam a samosprávnym krajom povinnosť upraviť školské obvody tak, aby rešpektovali zásady nediskriminácie a rovného prístupu. Po tretie, zaviesť mechanizmy monitorovania prostredníctvom regionálnych úradov školskej správy s cieľom posilniť ich úlohu pri plnení týchto zásad, čím sa ma predísť nečinnosti alebo účelovým rozhodnutiam na lokálnej úrovni. Tak isto zaviesť povinnosť obciam alebo samosprávnym krajom vykonať potrebné zmeny školských obvodov do stanoveného termínu voči tým subjektom, ktoré porušujú zákaz segregácie alebo neprijímajú opatrenia na jej odstránenie. No a po štvrté, cieľom zákona je zabezpečiť transparentnosť a verejnú kontrolu prostredníctvom zverejňovania rozhodnutí a každoročnej správy predkladanej Národnej rade Slovenskej republiky o dodržiavaní princípu zákazu segregácie, čím sa vytvára samozrejme aj základ pre kontinuálne zlepšovanie politík v oblasti uplatňovania rovného prístupu ku vzdelávaniu pre všetky deti. Dovoľte mi ešte prečítať vám stanovisko k tomuto zákonu, ktoré ma čiastočne potešilo ale najmä ma to pobavilo, kde stanovisko predkladateľov skupiny priateľov a menším Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré zasielajú predpokladám, že každému z vás poslancov a poslankýň svoje hodnotiace závery a hodnotia samozrejme návrhy zákonov, ktoré sú predkladané v tomto parlamente a tento návrh zhodnotili takto. Návrh hovorí aj o tom, že štandardné pravidlá určenia obvodov majú platiť aj na samosprávne kraje ak sú zriaďovateľmi škôl. Doterajší zákon o tejto veci nehovorí čo môže viesť k anomáliám v systéme. Školské obvody aj spádové materské školy primárne určujú obecné samosprávy. Môžené aj s kapacitou priamo v obci alebo sa dohodnúť so susednými obcami. Ak sa to nepodarí obvod napokon určí regionálny úrad. Ten má podľa návrhu dostať nové úlohy. Monitorovať držiavanie segregačného princípu pri tvorbe školských a predškolských obvodov. Vydanie stanovísk o ich dodržaní ale taktiež určiť nápravné opatrenia či aj zažalovať porušiteľov tohto princípu. Vyzerá to, že to pochopili veľmi dobre. Nakoniec hovorí, že ministerstvo školstva má vypracovať aj smernicu o postup pre, pri monitorovaní dodržiavania princípu inklúzie a zákazu segregácie. Pri určovaní školských obvodov základných škôl a určovaní spádových materských škôl a posielať každoročnú správu o týchto témach do Národnej rady. A teraz to začína byť naozaj zábavné. Je určite pravda, že aktuálny systém školských obvodov vôbec nereflektuje na princíp desegregácie. Za toto stanovisko im samozrejme ďakujeme. A školské obvody môžu a aj sú byť zneužívané na vytvorenie segregovaných dištriktov. Navrhovaný zásah do zákona je pomerne malý, tak je otázne či vie sama v sebe dosiahnuť zmenu, ktorú hľadá. Hlavným hrdinom procesu sú regionálne úrady, ktoré majú silné zázemie v regiónoch a však nemusia disponovať dostatočnou odbornou kapacitou na vyhodnotenie dodržiavania princípu segregácie. Napokon samozrejme návrh teda odporučili podporiť s tým, že je teda tu napísané, že to chcú na dopracovanie dať pred druhým čítaním s vidinou možného osadenia do širšej reformy školských obvodov. No asi je zrejmé, že to, že tento návrh odporúčajú podporiť nás potešilo a teraz k tomu čo nás pobavilo. Pravdou je, že v tomto prípade ide o stanovisko aj pána Ábela Ravasa, ktorý je súčasťou tejto skupiny, ktorá robí tieto hodnotenia a ktorý je zároveň aj zamestnancom ministerstva školstva a poradcom ministra Druckera. Čiže sa dokonca venuje aj primárne otázka desegregácie. Tak pre mňa je naozaj vtipné to, že pán Ravas, ktorý je veľmi dobre oboznámený so stavom segregácie rómskych detí na Slovensku aj s absenciou určených nástrojov na jej elimináciu a je vo svojej funkcii už takmer dva roky, tak za celý tento za toto obdobie vlastne nebol schopný prostredníctvom svojho vplyvu na ministra predstaviť nejaký uspokojujúci návrh na riešenie problémov pri tvorbe školských obvodov, to je po prvé. A po druhé volí tak zásadný, tak bezprecedentný zásah ako je premenovanie segregovanej školy na národnostnú, aby sa vyhol nejakého postihu od Európskej únie. Je to naozaj smutné. Po druhé, tento zamestnanec vlastne školstva explicitne priznal, že regionálne úrady školské samosprávy, ktoré zriaďuje ministerstvo školstva sú neschopné. Sú neschopné vykonávať dohľad nad doplatňovaním desegregačných opatrení. Tak človek by sa nad tým fakt nezasmial, keby to nebolo do plaču. No a potom po tretie priznal, že školský zákon doposiaľ neriešil otázku školských obvodov v prípade škôl, ktoré aj zriaďujú samosprávne kraje no a navrhuje širšie dopracovanie návrhu zákona ale nehovorí v čom ani ako. No možno práve preto, že tieto jeho záujmy sa oberajú úplne iným smerom a zaoberá sa tou otázkou ako obalamutiť Európsku komisiu. Každopádne priznám sa, že je naozaj dôležité, aby sa Slovenská republika a občania v nej zobudili. Nemôžeme si už dlhodobo zatvárať oči nad tým, že neschopnosť inklúzie chudobnej časti obyvateľstva, ktorá trpí v generačnej chudobe nás stojí naozaj veľmi veľa. Každého z nás. Stojí nás našu budúcnosť. A ak nefungujú nejaké humánne pripomienky a výzvy k ľudskosti, tak možno zafunguje aj to, že na neschopnosti inklúzii margenelizovaných komunít naša krajina prichádza o 2 miliardy eur. Ale priznám sa, že ja som si všimla, že ani tento argument už na Slovákov nefunguje a ja naozaj neviem čo by zafungovalo preto, aby sa aj Slováci prebudili a aby ste sa aj vy vážení poslanci a poslankyne koalície zobudili a aby ste tlačili na svoju vládu, aby riešil problémy generačnej chudoby a aby začala považovať práve túto tému za svoju prioritu. Už len kvôli tomu, že sa tvárite, že ste sociálni demokrati. Každý z nás získal mandát od ľudí a je teda veľmi dôležité, aby sme hájili záujmy týchto ľudí. Takže ja dúfam len na záver, že tento návrh zákona podporíte. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo pán predsedajúci. Ako som spomínala, od roku 2015 je na Slovenskú republiku uvalený infringement za segregáciu rómskych detí. To znamená, že sme mali desať rokov na to, aby sme sa pokúsili tento zvyšujúci sa trend segregácie na Slovensku zastaviť. Bohužiaľ, musím povedať, že osem rokov sme na Slovensku neurobili absolútne nič. Podotýkam, že to bolo práve za obdobia trvania Ficových vlád, to je proste fakt. Výsledkom je, že dnes máme 468 škôl, ktoré sa nachádzajú v riziku segregácie a viac ako 65% rómskych detí, ktoré navštevujú školu, kde väčšina spolužiakov sú rómskeho pôvodu. Ja si myslím, že to je naozaj vážny stav a my musíme začať konať. Na Slovensku prvý prelomový predsudok vo väčšej segregácie prišiel už v roku 2012, to znamená ešte dávno predtým ako sme mali ten infringement a bolo to, keď okresný súd v Prešove rozhodol, že škola v Šarišských Michaľanoch porušila zásadu rovnakého zaobchádzania a dopustila sa diskriminácie na základe etnickej príslušnosti. Bol tam samostatný vchod pre deti, samostatný pavilón, kde sa učili iba rómske deti a kým deti z majority mali napríklad teplú, zdravú stravu, tak deti v tomto samostatnom pavilóne mali len suchú. Čiže tam jasne došlo k nerovnému zaobchádzaniu a súd vtedy nariadil, aby táto škola odstránila segregáciu už do začiatku školského roka 2013-14. Tento prípad sa stal naozaj prvým prelomovými a bol to taký precedens pre ďalšie súdne rozhodnutia, ktoré sa týkali segregácie na Slovensku a tipnite si ako to skončilo. Škola nakoniec vyriešila tú segregáciu tak, že v neďalekej obci je vystavaná úplne nová škola v Ostrovanoch, kde tieto rómske deti dochádzajú. Takže segregáciu sme vyriešili ďalšou segregáciou a nie je to jediný prípad na Slovensku, kedy sa takto riešia veci. Ďalší príklad je napríklad v roku 2022, Najvyšší súd rozhodol, že Slovenská republika, ktorá je zastúpená samozrejme ministrom školstva je zodpovedná za segregáciu rómskych detí v etnicky homogénnych školách v blízkosti znevýhodnených rómskych komunít a to je v Starej Ľubovni - Podsadek. Tento rozsudok bol tiež prelomový pretože prvýkrát konštatoval, že štátne orgány sú zodpovedné za segregáciu, ktorá dokonca vznikla spontánne a nie cieleným zámerom oddeliť rómske deti od majority. No a potom v roku 2023, Najvyšší súd konštatoval segregáciu aj v Muránskej Dlhej Lúke, kde sú deti na prvom stupni vzdelávané segregovane. Tiež samozrejme v blízkosti osady a je to v kontajnerovej škole, ale na druhý stupeň už odchádzajú do 12 km vzdialeného Muráňa a znova do segregovanej školy. Je tam 95% rómskych detí. Zarážajúce ale na tom je, že len päť kilometrov od Muránskej Dlhej Lúky je obec Revúca, kde sú tri alebo štyri základné školy, kde by kľudne týchto desať, jedenásť, dvanásť detí mohli byť distribuovaných do týchto mestských škôl bez toho, aby vznikla nejaká markantná záťaž. Bohužiaľ, namiesto toho, aby sme deti integrovali v meste Revúca, my ich radšej vozíme ďalej do čisto segregovanej školy. Veľmi dôležitý rozsudok je aj rozsudok z roku 2024, kedy opäť krajský súd v Prešove potvrdil zodpovednosť štátnych inštitúcií za segregáciu rómskych detí na základnej škole v Terni. Priamu zodpovednosť za segregáciu pridelil opäť ministerstvu školstva a v tomto prípade aj regionálnemu školskému úradu za to, že neboli schopné urobiť nejaké dostatočné opatrenia na odstránenie segregácie a prizerali sa na udržiavanie existujúceho stavu. Je naozaj zarážajúce, že štátne orgány tieto právoplatné rozsudky doteraz v plnej miere neuznali a nepremietli ich do účinných desegregačných opatrení. Naopak, sme svedkami praxe, ktorej nedostatočne kapacity mnohých segregovaných škôl, kde samozrejme sú prevažne rómske deti, riešime prostredníctvom výstavby ďalších prístavieb k týmto školám, ktoré zachovávajú segregáciu rómskych detí. Až po nástupe predchádzajúcej vlády sme sa tomuto problému ako tak začali... .. je škôl, kde samozrejme sú prevažne rómske deti. Riešime prostredníctvom výstavby ďalších prístavieb k týmto školám, ktoré zachovávajú segregáciu rómskych detí. Až po nástupe predchádzajúcej vlády sme sa tomuto problému ako tak začali venovať a osobne si myslím, že to bola taká tiež len okrajová pozornosť. Výsledkom čoho bola konečne po dlhodobom tlaku mimovládnych organizácií definícia segregácie v školskom zákone. Povedzme si ale pravdu, že definícia segregácie v legislatíve neprinesie v konečnom dôsledku žiadny efekt. Najmä nie vtedy, keď zlyhávajú naozaj prostriedky pomoci a podpory školám. My nemáme dostatok kvalifikovaných učiteľov, ktorí by boli ochotní a zapálení pracovať s týmito deťmi z chudobného prostredia. Nemáme dostatok podporných profesií, nemáme asistentov, psychológov, sociálnych vychovávateľov, sociálnych pracovníkov. A bez systémovej pomoci v oblasti desegregácie bez metodických materiálov a ochoty učiteľov zlomiť túto segregáciu a samozrejme aj búrať predsudky rodičov a bez ochoty vlády, ochoty vlády zvyšovať životnú úroveň ľudí žijúcich v komunitách je tento zámer desegregácie odsúdený na neúspech. Po nástupe súčasnej vlády sme sa takzvanom balíku opatrení legislatívy pod názvom Nežná revolúcia z dielne ministra Druckera. Dočkali nejakých desegregačných štandardov, ktoré musí do 1. septembra každá jedna škola zapracovať do svojich školských vzdelávacích programov. Z nášho pohľadu ale ide zase len o formalitu podobne ako pri definícii segregácie, pretože zostane len na papieri. Školy totiž nemajú absolútne žiadne nástroje, nemajú informácie, nemajú metodiky na základe, ktorých by mohli segregácii preventívne predchádzať alebo v prípade, že už táto segregácie je, tak by ju mohli nejakým spôsobom eliminovať. Okrem toho neexistuje ani žiadny kontrolný a ani žiadny sankčný mechanizmus, ktorý by bol nejako nápomocný. Pri tom by uplatňovanie desegregácie bolo vôbec vymáhané. Ministerstvo školstva síce urobilo monitoring segregácie a spustilo prvý pilotný projekt v 12-tich mestách a obciach. No ale na tieto výstupy si ešte budeme musieť dlho počkať kým sa z nich nejako poučíme. Aby toho ale nebolo málo tak ministerstvo svoj záujem o skutočné riešenie problému ukázalo napríklad aj tým, že vo veci segregácie v obci Terňa, kde súd priamo pomenoval ako zodpovednú inštitúciu ministerstvo školstva, regionálny úrad, tak proti tomuto rozhodnutiu sa ministerstvo odvolalo. Čím vlastne povedalo to, že neprijíma zodpovednosť za pretrvávajúcu segregáciu. Podľa mňa je to jasný signál. Prvým krokom k náprave je totiž vždy uznanie si vlastnej zodpovednosti. Očakávať ale uspokojivé riešenie v oblasti inklúzie rómskych detí a všeobecne Rómov od predstaviteľov tejto takzvanej sociálnej demokracie, kde by sme teda mohli vyžadovať nejaký solidárny, odborný a ľudsko-právny prístup je asi ilúziou. Ja zatiaľ som si teda bola vedomá len toho, že tu boli rôzne útoky skôr hodné extrémizmom a extrémistov a používanie rómskej karty v snahe získať politické body. Takže nemám nejakú nádej na zmenu. No ale, aby to neznelo tak, že tu obhajujem len svoje ľudsko-právne stanoviská alebo progresívne alebo, že to je založené len na mojom subjektívnom vnímaní tak mi dovoľte prečítať stanovisko nezávislého orgánu Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Existuje problém pasívnej legitimizácie ministerstva školstva v súdnych konaniach týkajúcich sa segregácie. Súdy nemajú právny základ, na ktorom by mohli ministerstvo zaviazať k náprave. Niektoré nové opatrenia ako pilotné rómske národnostné školy môžu pôsobiť ako inštitucionalizované a forma segregácie ak nie sú riadne kontrolované. Národné stredisko pre ľudské práva v tejto téme odporúča legislatívne zmeny, ktoré by zohľadňovali etnické zloženie pri tvorbe školských k obvodov. Zamedzenie financovania školských projektov, ktoré nerešpektujú princípy desegregácie. Zlepšenie komunikácie medzi samosprávami a vylúčenými komunitami. A podpora inkluzívneho a rovného vzdelávanie namiesto segregácie pod rúškom národnostného školstva. Na tieto skutočnosti poukazujeme aj my. A reagujeme hneď na prvé odporúčanie strediska pre ľudské práva a práve týmto zákonom. Našim cieľom je teda vyslovene zakotviť zákaz segregácie ako princíp v zákone 596/2003 Z. z. Uložiť obciam a samosprávnym krajom povinnosť upraviť školské obvody tak, aby rešpektovali zásady nediskriminácie a rovného prístupu. Po tretie, zaviesť mechanizmy monitorovania prostredníctvom regionálnych úradov školskej správy s cieľom posilniť ich úlohu pri plnení týchto zásad, čím sa ma predísť nečinnosti alebo účelovým rozhodnutiam na lokálnej úrovni. Tak isto zaviesť povinnosť obciam alebo samosprávnym krajom vykonať potrebné zmeny školských obvodov do stanoveného termínu voči tým subjektom, ktoré porušujú zákaz segregácie alebo neprijímajú opatrenia na jej odstránenie. No a po štvrté, cieľom zákona je zabezpečiť transparentnosť a verejnú kontrolu prostredníctvom zverejňovania rozhodnutí a každoročnej správy predkladanej Národnej rade Slovenskej republiky o dodržiavaní princípu zákazu segregácie, čím sa vytvára samozrejme aj základ pre kontinuálne zlepšovanie politík v oblasti uplatňovania rovného prístupu ku vzdelávaniu pre všetky deti. Dovoľte mi ešte prečítať vám stanovisko k tomuto zákonu, ktoré ma čiastočne potešilo ale najmä ma to pobavilo, kde stanovisko predkladateľov skupiny priateľov a menším Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré zasielajú predpokladám, že každému z vás poslancov a poslankýň svoje hodnotiace závery a hodnotia samozrejme návrhy zákonov, ktoré sú predkladané v tomto parlamente a tento návrh zhodnotili takto. Návrh hovorí aj o tom, že štandardné pravidlá určenia obvodov majú platiť aj na samosprávne kraje ak sú zriaďovateľmi škôl. Doterajší zákon o tejto veci nehovorí čo môže viesť k anomáliám v systéme. Školské obvody aj spádové materské školy primárne určujú obecné samosprávy. Môžené aj s kapacitou priamo v obci alebo sa dohodnúť so susednými obcami. Ak sa to nepodarí obvod napokon určí regionálny úrad. Ten má podľa návrhu dostať nové úlohy. Monitorovať držiavanie segregačného princípu pri tvorbe školských a predškolských obvodov. Vydanie stanovísk o ich dodržaní ale taktiež určiť nápravné opatrenia či aj zažalovať porušiteľov tohto princípu. Vyzerá to, že to pochopili veľmi dobre. Nakoniec hovorí, že ministerstvo školstva má vypracovať aj smernicu o postup pre, pri monitorovaní dodržiavania princípu inklúzie a zákazu segregácie. Pri určovaní školských obvodov základných škôl a určovaní spádových materských škôl a posielať každoročnú správu o týchto témach do Národnej rady. A teraz to začína byť naozaj zábavné. Je určite pravda, že aktuálny systém školských obvodov vôbec nereflektuje na princíp desegregácie. Za toto stanovisko im samozrejme ďakujeme. A školské obvody môžu a aj sú byť zneužívané na vytvorenie segregovaných dištriktov. Navrhovaný zásah do zákona je pomerne malý, tak je otázne či vie sama v sebe dosiahnuť zmenu, ktorú hľadá. Hlavným hrdinom procesu sú regionálne úrady, ktoré majú silné zázemie v regiónoch a však nemusia disponovať dostatočnou odbornou kapacitou na vyhodnotenie dodržiavania princípu segregácie. Napokon samozrejme návrh teda odporučili podporiť s tým, že je teda tu napísané, že to chcú na dopracovanie dať pred druhým čítaním s vidinou možného osadenia do širšej reformy školských obvodov. No asi je zrejmé, že to, že tento návrh odporúčajú podporiť nás potešilo a teraz k tomu čo nás pobavilo. Pravdou je, že v tomto prípade ide o stanovisko aj pána Ábela Ravasa, ktorý je súčasťou tejto skupiny, ktorá robí tieto hodnotenia a ktorý je zároveň aj zamestnancom ministerstva školstva a poradcom ministra Druckera. Čiže sa dokonca venuje aj primárne otázka desegregácie. Tak pre mňa je naozaj vtipné to, že pán Ravas, ktorý je veľmi dobre oboznámený so stavom segregácie rómskych detí na Slovensku aj s absenciou určených nástrojov na jej elimináciu a je vo svojej funkcii už takmer dva roky, tak za celý tento za toto obdobie vlastne nebol schopný prostredníctvom svojho vplyvu na ministra predstaviť nejaký uspokojujúci návrh na riešenie problémov pri tvorbe školských obvodov, to je po prvé. A po druhé volí tak zásadný, tak bezprecedentný zásah ako je premenovanie segregovanej školy na národnostnú, aby sa vyhol nejakého postihu od Európskej únie. Je to naozaj smutné. Po druhé, tento zamestnanec vlastne školstva explicitne priznal, že regionálne úrady školské samosprávy, ktoré zriaďuje ministerstvo školstva sú neschopné. Sú neschopné vykonávať dohľad nad doplatňovaním desegregačných opatrení. Tak človek by sa nad tým fakt nezasmial, keby to nebolo do plaču. No a potom po tretie priznal, že školský zákon doposiaľ neriešil otázku školských obvodov v prípade škôl, ktoré aj zriaďujú samosprávne kraje no a navrhuje širšie dopracovanie návrhu zákona ale nehovorí v čom ani ako. No možno práve preto, že tieto jeho záujmy sa oberajú úplne iným smerom a zaoberá sa tou otázkou ako obalamutiť Európsku komisiu. Každopádne priznám sa, že je naozaj dôležité, aby sa Slovenská republika a občania v nej zobudili. Nemôžeme si už dlhodobo zatvárať oči nad tým, že neschopnosť inklúzie chudobnej časti obyvateľstva, ktorá trpí v generačnej chudobe nás stojí naozaj veľmi veľa. Každého z nás. Stojí nás našu budúcnosť. A ak nefungujú nejaké humánne pripomienky a výzvy k ľudskosti, tak možno zafunguje aj to, že na neschopnosti inklúzii margenelizovaných komunít naša krajina prichádza o 2 miliardy eur. Ale priznám sa, že ja som si všimla, že ani tento argument už na Slovákov nefunguje a ja naozaj neviem čo by zafungovalo preto, aby sa aj Slováci prebudili a aby ste sa aj vy vážení poslanci a poslankyne koalície zobudili a aby ste tlačili na svoju vládu, aby riešil problémy generačnej chudoby a aby začala považovať práve túto tému za svoju prioritu. Už len kvôli tomu, že sa tvárite, že ste sociálni demokrati. Každý z nás získal mandát od ľudí a je teda veľmi dôležité, aby sme hájili záujmy týchto ľudí. Takže ja dúfam len na záver, že tento návrh zákona podporíte. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. No, školský zákon nie je žiadny hasiaci prístroj, ktorý by mal hasiť nejaké problémy, ktoré tu už máme desaťročia a skrátené legislatívne konanie by teda nemalo byť reflexom pri každom starom probléme v novom balení. Ale možno sme si niečo nevšimli. Možno to skrátené legislatívne konanie je namieste a my tu máme nejakú epidémiu alebo pandémiu neospravedlnených hodí, možno. Lenže viete, asi nie je na mieste byť ani ironická a ani si z toho robiť srandu, pretože v konečnom dôsledku tu ide o deti. Dokonca tu ide o celé komunity, ktoré už dnes nedôverujú tomuto systému, štátu ani ľuďom v ňom, majorite. To je veľmi závažná vec. A toto by si naozaj vyžadovalo citlivý prístup, podporu týmto ľuďom, terénnych sociálnych pracovníkov, sociálnych vychovávateľov, psychológov, veľkú spoluprácu s rodinou a miesto toho my tu šijeme ďalší bič na tých najchudobnejších ľudí v tejto krajine. Osobne sme presvedčení v Progresívnom Slovensku, že žiadne pokuty, žiadne sankcie tento problém nevyriešia bez toho, aby sme týmto ľuďom naozaj pomohli z chudoby. Ďakujem.