Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Viete, milí kolegovia a kolegyne, naozaj nechápem, ako je možné, že v 21. storočí sa bavíme o takej úplne prirodzenej veci, ako je nulová tolerancia k násiliu, k fackám, vo výchove a podobne. Ja tomu naozaj nerozumiem, kde sme sa to dostali, keď dokonca komisár pre deti sa sám vyjadrí o tom, že facka ako prevýchovný inštrument je v poriadku. Že deti musia byť vychovávané aj trestami, nielen pochvalami. Tak ja mám niekedy pocit, že sa nachádzame fakt, že v 19. storočí a nie v 21. A pritom neuroveda už pred 100 rokmi jasne hovorila o tom, aký to má devastujúci vplyv na mozog dieťaťa, že sa iniciuje amygdala, ktorá vlastne je emocionálnym centrom mozgu a nie kognitívnym, pod dôsledkom strachu z bolesti a to dieťa si proste nevyvinie dostatočne také schopnosti, ako je sebaovládanie alebo schopnosť empatie. A samozrejme, že sa to stáva aj takým, viete, vzorcom správania. Násilím budeme riešiť každý konflikt. Toto je to, čo my podsúvame ďalším generáciám, keď nemáme nulovú toleranciu k násiliu alebo vo facke vo výchove. A samozrejme, že tieto deti si ani nikdy nie sú schopné naučiť sa svojej vlastnej sebaúcte, pretože to, na čo sa sústredia, je vytvoriť si stratégiu, ako sa vyhnúť bolesti. My vlastne vychovávame chorú budúcu generáciu. Neviem, kedy si to už konečne uvedomíme. Je najvyšší čas. Žijeme v roku 2026. Tak podporte takú maličkosť, ako je zákaz facky vo výchove. Ďakujem. Poslankyňa Plaváková.

Ďakujem veľmi pekne. V prvom rade chcem oceniť, že sa aj koaliční poslanci a poslankyne zapojili do rozpravy, to si veľmi vážim. A preto cítim aj povinnosť vám odpovedať na to, čo ste tu odkomunikovali. Najprv by som sa rada vyjadrila k vám, pán Macášek. Vy ste začal veľmi dobre. A máte pravdu. Naozaj aj ja už mám viac ako 50 rokov a pamätám si ešte tie časy počas komunizmu, kedy sme v základnej škole a chodili do triedy spolu s deťmi z majority. Pretože aj ja som Rómka a dokonca som bola jediná v triede a bola som veľmi dobrá žiačka, ale pamätám si aj, že vo vedľajších triedach bolo vždy nejakých tri, štyri rómske deti, ktoré chodili do triedy s majoritou. Niektoré boli na tom kognitívne lepšie, iné nie a v každej škole, v každej triede boli rómske deti. Dnes tento stav ale nevidíte. Bohužiaľ. A veľmi správne ste spomenuli aj to, že ľudia museli pracovať. To znamená, či Rómovia, či Nerómovia, každý mal prácu. Znamená to, že každý mal príjem. Ale potom ste to tak zaklincoval tým, a veľmi nesprávne z môjho pohľadu, že po 89. sa každý mohol slobodne rozhodnúť, či bude pracovať alebo nebude pracovať a preto sa Rómovia, aspoň ste to možno nepovedal priamo, ale naznačil ste to, rozhodli nepracovať. A tým pádom skončili doma sedieť a preto majú, preto sú takí chudobní a tak ďalej a tak ďalej. No, tak mi dovoľte urobiť vám taký veľmi krátky historický prierez toho, akým spôsobom sa vyvíjala situácia s osídľovaním Rómov, nielen tu na Slovensku, ale aj v iných okolitých štátoch. Neviem, či ste vedeli o tom, že ešte v 20. storočí alebo na konci 19. storočia Rómovia v Rumunsku boli v otroctve. Normálne, v otroctve. Rómovia nikdy neboli chcení na území akéhokoľvek štátu. A vždy, keď prišli, tak mohli osídľovať iba okolité panstvá. Už od 17. storočia máme záznamy, že keď Rómovia prišli na územie napríklad Slovenskej republiky, tak im bol vyčlenený na území niekde ďaleko, najlepšie za riekou, aby sa vôbec nedostali do blízkosti, nejaké pozemky, kde chvíľu mohli byť a potom kočovali, išli ďalej. A v medzivojnovom usporiadaní, teda počas prvej republiky, bolo zakázané kočovanie. To znamená, že Rómovia sa museli usadiť, ale nedostali pôdu, ktorá by bola v ich vlastníctve. Dostali len nejakú časť za mestami, kde si mohli niečo urobiť, a boli aj osvietené mestá, ktoré im dali nejaké priestory bytové v centre miest. No, lenže počas fašizmu za druhej svetovej vojny sa stalo to, že nacisti začali cielene vyvražďovať nielen Židov, ale aj Rómov a začali ich znova odsúvať do osád niekde na okraj, ak ich nevyvraždili alebo neposlali do pracovných či koncentračných táborov. A tak sa znova začali Rómovia usadzovať v osadách. Potom prišla veľká zmena, pretože ste nemal, že dali všetkým prácu. Ale myslím si, že to bolo nejako v 60. rokoch, kedy nielen, že zakázali kočovať, ale spravili aj taký zákon, kde povedali, že je zákaz segregácie a že nesmú byť na Slovensku osady a cielene tieto osady do určitého obdobia chceli zničiť. A to sa im aj postupne darilo, pretože v 89. sme tu už mali iba 900 chatrčí. A všetci Rómovia mali prácu a žili integrovane medzi majoritnou spoločnosťou, aspoň väčšina z nich. Tie integračné techniky a nástroje, ktoré mala Komunistická strana, sa naozaj aj darili, pretože sa zvyšovala životná úroveň Rómov. Mali vyššiu životnú úroveň, pretože mali prácu. A to sa samozrejme prejaví potom aj na vzdelaní. Ja a ostatní Rómovia, ktorí tu na Slovensku sú, ktorí majú vzdelanie, sú výdobytkom práve týchto opatrení. Je tam aj odvrátená stránka, a to je tá asimilačná. Že, bohužiaľ, nešlo o integráciu, šlo o asimiláciu, šlo o stratu jazyka, šlo o stratu identity, ktorú sme si my, vzdelaní Rómovia, museli hľadať v budúcnosti. Ale to je zase o inom. Čo sa stalo v 89.? Nebolo to o tom, že Rómovia si mohli slobodne vybrať, či budú pracovať alebo nebudú. Rómovia, napriek tomu, že mnohí z nich už boli vzdelaní, najmä tá mladšia generácia, tak tí starší predsa pracovali len v robotníckych povolaniach. Boli to kopáči, pracovali na družstvách. Veľmi veľa z nich, choďte dole do Jelšavy. Tam všetci pracovali na družstvách, dojili kravy, pásli ovce a tak ďalej. Mali síce zamestnanie, ale v robotníckych povolaniach. Čo sa stalo po 89. roku? Priemysel mínus, družstvá zrušené. Kto prišiel prvý o prácu? Bolo to ich slobodné rozhodnutie? Prestali pracovať alebo boli vyhodení? Pretože 90. roky také boli. A čo im potom zostávalo, keď prišli o byt, lebo si ho nemohli zaplatiť v centre miest? No, vracali sa na svoje pôvodné osídlenia, ktoré nikdy nemali v držbe, a osady sa rozrastali. Za 30 rokov opatrení tejto vlády tu máme len jedno jediné: z 900 chatrčí je viac ako 1000 vylúčených osád, kde na 80 % z nich nie je prístup k vode, elektrine a niektorí nemajú ani len cestu. A niektorí sú vyčlenení a deti musia chodiť v lese. Napríklad zo Sasovej do Zvolena chodia deti lesom. Počas snehu, cez vysokú trávu alebo cez les a nemajú topánky, predstavte si. Stále tam chodíme každý rok a nosíme im oblečenie a topánky, aby deti mohli pešo chodiť, lebo tam nechodia autobusy do školy. Toto je realita a tiež tam nemajú vodu ani elektrinu. Toto je realita 21. storočia. A nie sú to náhodou potom štátne politiky? Nebola to štátna politika, ktorá chcela zničiť osady a integrovať ľudí? Bola. Nebolo to slobodné rozhodnutie Rómov, bola to štátna politika. Takisto aj toto je štátna politika. Dlhodobo hovorím o systémovom a inštitucionálnom rasizme na Slovensku, proti rómskom rasizme, lebo toto je výsledok, že sa neustále Rómovia viac a viac prepadajú do chudoby. A teraz k tomu, čo ste hovorila vy. A máte pravdu. Je to taký projekt. Ten projekt ale nie je z dielne tejto vlády. Tento projekt už bol naplánovaný v Pláne obnovy a odolnosti, teda predchádzajúcou vládou, ktorá ho pripravila. Bola to reakcia na rôzne desegregačné nástroje, ktoré máme v rámci Plánu obnovy a odolnosti, aj keď je pravda, že nakoniec nie je implementovaný z Plánu obnovy a odolnosti, ale je financovaný z eurofondov. To je prvá vec. A druhá vec, práve preto som tu hovorila o špeciálnych školách a o tom, aký je to biznis a ako sa bránia tomuto rediagnostikovaniu, pretože práve tento problém sa ukázal pri implementácii projektu Príležitosť pre všetkých, preto som sa usmievala. Že my tu síce máme projekt, ale realita je taká, že sa nenašlo dostatok psychológov ani CPPčiek, ktoré by boli vôbec ochotné rediagnostikovať tieto deti, pretože sa boja, že by prišlo na to, že mnohé z týchto detí diagnostikovali nesprávne. A kto by si to chcel priznať? Pretože sa boja špeciálne školy, že prídu o svojich žiakov a o svoj príjem z tohto biznisu, a to nikto nechcel, lebo by prišli o prácu. Takže ja som naozaj zvedavá, teraz sa to začína implementovať. Dokonca bol vytvorený kognitívny diagnostický nástroj, ktorý sa volá Air Screening, na ktorý potrebujete informovaný súhlas. Som zvedavá, ako ho získajú od rodičov, keď to nikto nechce s týmito rodičmi vôbec komunikovať a čo vlastne ministerstvo ide robiť, či to vymení za depistáž alebo čo bude, ja vôbec netuším. Ako sa to vôbec ide implementovať, a budem to monitorovať a na konci roka vám teda odpoviem, ako to zmrvili alebo či to vôbec dokázali. Toto je realita slovenská. Že aj keď máte dobrý nápad, ako to urobiť, tak nie je ten, kto by to urobil a v implementácii to nefunguje, lebo ľudia nechcú. Ľudia to nechcú. Nemajú záujem o inklúziu rómskych žiakov. Práve kvôli dlhodobému proti rómskemu rasizmu na Slovensku. Ďakujem.

Pekne, pán Pročko, aj za pochvalu, ale najmä za to, čo ste povedali, pretože spomenuli ste jeden z najdôležitejších argumentov, prečo, že vraj segregácia na Slovensku nie je možná, a to je ten argument, že, ak spojíme rómske a nerómske deti, tak jedni budú strádať tým, že nedostanú tak kvalitné vzdelanie, aké by dostali, keby deti boli oddelené. A proste, že budú brzdiť tie šikovnejšie. Ale zároveň ste vo svojom príspevku poukázali aj na veľmi dôležitú vec, ktorá sa opomína, a to je tá rola učiteľa. Že, ak učiteľ správne dokáže triedu viesť zážitkovo, hrou, ak dokáže podať to učivo deťom tak, aby rešpektoval rôznu úroveň ich kognitívnych schopností, tak to zvládneme aj v zmiešanom prostredí. A presne ste poukázali na to, že veľmi dôležitá je osobnosť učiteľa, to, či učiteľovi naozaj ide o to, aby deti naučil, alebo len aby si odučil ten plán, ktorý má, aby bol otrokom učebných osnov a podobne. Či je frustrovaný, alebo či učí s nadšením. A to sa týka rovnako akéhokoľvek prístupu aj k celej tejto téme a k jeho riešeniu. Ja som pred dvoma týždňami bola napríklad na východnom Slovensku, bola som v dvoch obciach. Jedna obec, mali tam všetko. Mali tam rôzne projekty od komunitnej práce až po mobsky, ale pán Jaroša stále hovoril o týchto Rómoch ako oni. Nie naši, ale oni. Oni sú problémoví, oni sú nezodpovední. Jednoducho v tej rétorike bolo jasné, že len využíva nástroje na to, aby mohol mať nejaké finančné prostriedky. Tam v obci ani nevedel, čo tí jeho komunitní a terénni pracovníci robia a či vôbec niečo robia, akú majú náplň práce. No a potom sme boli v inej obci, kde bol človek, ktorý bol naozaj zanietený preto, aby pracoval pre Rómov, aby zlepšil ich životné podmienky, a tam tie výstupy boli naozaj vidno. Zlepšila sa životná úroveň, všetci mali zamestnanie v

Ďakujem veľmi pekne za slovo a ďakujem aj tebe, Lucia, za tvoj príspevok, lebo bol veľmi dôležitý. Ja sa ti priznám, že ja som si často predtým, ako som začala v tejto oblasti pôsobiť, kládla otázku, že prečo to vlastne Slovensko dovolí, túto situáciu. Napriek tomu, že tu máme naozaj správy medzinárodných organizácií, ale aj domácich mimovládnych organizácií o tom, že neustále porušujeme ľudské práva rómskych detí. Prečo to neustále pretrváva? No a potom, keď som prišla do praxe, tak som zistila jednu závažnú vec, že je to super dobrý biznis. Na chudobe rómskych detí sa totiž na Slovensku veľmi dobre zarába. Veď si zoberte len napríklad také špeciálne školy, kde máte 60 % rómskych detí, čo je mimochodom také percento, ktoré v bežnej populácii mentálnej retardácie asi nie je možné. Každý to vie, že to nie je možné, ale tie deti tam sú. A no jasné, keď majú zvýšený normatív. A jasné, že ak by sme teraz všetky deti z týchto špeciálnych škôl pretestovali a dali ich do adaptačných tried do základných škôl, tak keby tieto špeciálne školy, čo robili? Museli by zrušiť, kam by išli tie učiteľky? Stratili by zamestnanie. A čo povieme tým ostatným, ktorí tieto deti nejakým spôsobom diagnostikovali. Ak ich preddiagnostikujeme a zistíme, že sme ich chybne diagnostikovali, kto bude vyvodzovať zodpovednosť? Títo psychológovia to jednoducho nechcú pripustiť, aby tieto deti boli rediagnostikované a vrátené do základných škôl, pretože by boli vinné za to, že nejakú chybu, alebo že to urobili naschvál, čo by bolo aj trestné a samozrejme špeciálne školy by prišli o biznis. A čo tie stredné školy, ktoré si normálne, že lákajú deti, majú 1000, 2000 detí, ktoré sú z rómskych marginalizovaných komunít, berú na nich peniaze, milióny.

Mám pekne za jedinú reakciu na túto tému. A ja by som chcela povedať, že Tomáš Drucker má plné ústa súdržnosti. Pekné reči. Ľudia mu to veria. Ale v konečnom dôsledku je to čistý alibizmus, pretože v takýchto dôležitých veciach, ako je napríklad devastácia rómskych malých ľudských duší v dôsledku segregácie a nevyhovujúcich životných podmienok, tak tomu vôbec vrásky nerobí. Nerieši to naozaj, len to maskuje za nejaké legislatívne návrhy, ktoré nie sú reálne v praxi vymožiteľné. Radšej keby bol úprimný a povedal, že nemá záujem. To by som viacej teda prijala z jeho. Ale je len odrazom toho, aká je tá vážna pre celú spoločnosť táto téma. Už len z toho, že nikto nezareaguje, v rámci koalície nikto sa nevyjadrí. Nikomu to nerobí vrásky, že vlastne 30 rokov riešime túto tému. A nikoho to vlastne v spoločnosti netrápi, iba naopak majú k tomu negatívne postoje. Je odrazom toho, prečo sa politici k tejto téme správajú tak, že mlčia, sú hluchí a nevidia problém. Konečne by už mal prísť nejaký minister, ktorý buchne do stola a povie dosť, ktorý bude mať odvahu napriek tomu, že majorita má k tomu negatívny postoj, byť odvážny a meniť túto situáciu a začať komunikovať o tejto téme rešpektujúco a nie represívne. Chcem sa spýtať

Takže opätovne ďakujem, pán predsedajúci, za možnosť vystúpiť ako prvej v rozprave a, bohužiaľ, ako jedinej. Zrejme je to tým, že v tomto pléne parlamentu sa už veľa hovorilo o segregácii, ale, bohužiaľ, stále sa v tejto oblasti nekoná. Písomne asi nie, ale môžete sa potom do ústnej prihlásiť, pán Pročko, nech sa páči. Teda nerozhodujem o tom ja, ale asi sa všetci zhodneme na tom, že školy a školské zariadenia majú byť miestom rovného prístupu ku kvalitnému vzdelaniu pre všetky deti, bez ohľadu na to, aký je ich sociálny status, či majú etnický pôvod alebo bez ohľadu na to, kde bývajú. Ale, bohužiaľ, v praxi to nie je tak. Realita je taká, že momentálne máme viac ako 480 škôl, ktoré sú v riziku segregácie. A deti sú často nielen vzdelávané v samostatných špeciálnych triedach, ale dokonca v samostatných pavilónoch a so samostatným vchodom, kedy sa rómske a nerómske deti vôbec nestretávajú. Bohužiaľ, v praxi sa stretávame s naozaj unikátnymi praktikami, kedy sú rómski rodičia prehováraní na to, aby svojim deťom dali napríklad individuálne vzdelávanie, a to je napríklad na východnom Slovensku, kde je táto situácia najvypuklejšia, aby tieto deti samozrejme vôbec nemuseli chodiť do školy, čo si myslím, že je absolútne nemysliteľné v 21. storočí. Ako chceme potom zabezpečiť, aby naozaj úspešne ukončili základné vzdelanie a aby sa uplatnili v spoločnosti na trhu práce? No, nejako. Samozrejme, máme aj také príklady, kedy samotní učitelia, špeciálni pedagógovia a riaditelia špeciálnych základných škôl nahovárajú rómskych rodičov cielene, aby dali svoje deti aj diagnostikovať, dohodnú sa s centrami, súkromnými centrami, CPPčkami, kde ich diagnostikujú ako na hranici mentálnej retardácie alebo s mentálnym postihom napriek tomu, že tieto deti dobre prospievajú už v základných školách, nejde len o deti šesťročné, ide o deti druhákov, tretiakov, dokonca z vyšších ročníkov, napriek tomu, že v základnej škole dosahovali veľmi dobré výsledky. A ja sa pýtam, ako je toto možné v 21. storočí? Že máme takúto prax na Slovensku? Viete, deti, ktoré sa neučia s deťmi z majority, neprichádzajú do interakcie s rovesníkmi z iného prostredia, nemajú možnosť takýmto spôsobom, keď sú izolované, rozvíjať svoje základné sociálne zručnosti, ani spoluprácu, ani empatiu. Ja neviem, ako môžeme očakávať, že táto spoločnosť nebude polarizovaná, bude tolerantná, pokiaľ neumožníme deťom, aby vyrastali spolu. A sme svedkami aj správy a výskumy to poukazujú, že sme svedkami toho, že tieto školy, kde je vyššie percento detí z chudobného prostredia, majú naozaj zníženú kvalitu vzdelávania. Segregované školy neposkytujú úplné a kvalitné vzdelávanie a tieto deti často končia bez oficiálneho osvedčenia o získaní základného vzdelania. A samozrejme, potom to má vplyv, ako som už aj povedala, na budúce pracovné príležitosti, a tým pádom aj na ich príjem a tým aj na spoločenské začlenenie. Lenže dopady segregácie nie sú negatívne len na rómske deti, sú negatívne aj na majoritnú populáciu. Veď segregácia ochudobňuje majoritu o interkultúrne kontakty, čím sa znižuje ich emocionálna inteligencia, empatia a spoločenská súdržnosť, o ktorej dlhodobo rozprávame, že je teda na Slovensku na veľmi mizernej úrovni. Deti bez kontaktu s rôznorodosťou vyrastajú s oveľa nižšou mierou tolerancie k nejakým predsudkom a stereotypom. A samozrejme, tým pádom výstup je, že máme spoločnosť, ktorá je omnoho viac náchylná k rasizmu, xenofóbii a spoločenskému rozdeleniu. Ak ale hovoríme o dôsledkoch segregácie, nemá to dôsledok len na deti, či už z rómskej alebo majoritnej populácie, ale má to dôsledok aj celospoločensky a aj na vzdelávací systém. Veď výsledky výskumov hovoria jasne, že segregácia znižuje priemernú vzdelanostnú úroveň krajiny. Školy s homogénnym zložením žiakov dosahujú horšie výsledky než heterogénne školy. Hovoria o tom aj štúdie OECD, aj výsledky PISA. Vysoká koncentrácia detí so vzdelávacími ťažkosťami v jednej škole či triede zhoršuje výsledky všetkých žiakov. A tam vzniká cyklus chudoby a marginalizácie, ktorý sa prenáša medzi jednotlivými generáciami a na to doplácame všetci, celá spoločnosť. Správa Amnesty International „Oddelení a nerovní – správa o neriešení segregácie rómskych detí na Slovensku“ jednoznačne konštatuje, že segregácia rómskych detí na Slovensku je rozšírená, dlhodobo tolerovaná a de facto udržiavaná verejnými politikami štátu. Amnesty upozorňuje, že štát sa obmedzuje iba na deklaratívne vyhlásenia, na pilotné projekty bez systémového dopadu, pričom reálne mechanizmy, ktoré by viedli k zmene segregujúcich školských obvodov, zloženiu tried a štruktúry škôl, buď neexistujú, alebo nástroje na ich elimináciu nie sú využívané v dostatočnej miere. Správa zároveň poukazuje na pasivitu štátu pri výkone jeho pozitívnej povinnosti. Slovenská republika podľa Amnesty International nielenže neodstraňuje segregáciu tam, kde je preukázaná, ale často ju legitimizuje tým, že zodpovednosť prenáša výlučne na obce a na zriaďovateľov, hoci má k dispozícii aj právne, aj administratívne nástroje na zásah. Naše uznesenie sa týka piatich základných oblastí. Prvá oblasť sa týka škôl, kde súdy – Najvyšší súd, okresný a krajský súd – už konštatovali segregáciu, ale ani v jednom z týchto prípadov sa doposiaľ nepodarilo stav desegregácie na škole vyriešiť. Dodnes sme nevideli žiadny plán konkrétnych desegregačných opatrení, vrátane monitorovania toho, aký pokrok tieto školy majú alebo vyhodnocovania toho, či ich aktivity na týchto školách boli účinné. A to aj napriek tomu, že súdy konštatovali zodpovednosť štátu, teda Ministerstva školstva a zlých systémových nastavení. Hovoríme o situácii v Terňi, ktorá aj minulý týždeň bola medializovaná, potom Muránsku Dlhú Lúku a, samozrejme, Starú Ľubovňu – Podsadek. Keďže som veľmi dobre vedela, že toto uznesenie, takisto ako iné predchádzajúce uznesenia, ktoré tu predkladáme, nebude podporené, ja som si dokonca ešte aj cez interpeláciu vyžiadala informácie od Ministerstva školstva, ako pristupuje napríklad k riešeniu týchto škôl, kde súd už konštatoval segregáciu, či vôbec niečo v tejto situácii robí. A no, ministerstvo mi odpovedalo. Síce vágne v niektorých veciach, ale predsa len vám aspoň môžem tu predstaviť, čo minister na to hovorí. Ministerstvo povedalo, že situáciu monitoruje a v súčinnosti so zriaďovateľmi predmetných škôl sa zaujíma o tento problém. Nič viac. Je pravdou, že základná škola v Terňi a Starej Ľubovni bola zaradená do pilotného projektu desegregácie, ktorý sa realizuje od septembra roku 25, a teda ministerstvo tvrdí, že na tejto úrovni majú nejaký desegregačný plán. Ja som si ho vyžiadala cez 211, ale samozrejme mi ho odmietli poslať a nevieme. Plán je taký, že to bude implementované do roku 2027. Takže na výsledky tohto projektu si ešte budeme môcť nejakým spôsobom počkať. Avšak z interných informácií z Ministerstva školstva viem, že množstvo týchto opatrení, ktoré sa tam robia, sú veľmi formalizované a sú skôr špeciálne určené na to, aby sa zvýšila kvalita vzdelávania na týchto základných školách. Nie sú tam rázne kroky proti tomu, aby žiaci boli napríklad distribuovaní do iných škôl v okolí. No a v prípade Terne, o ktorej som hovorila, že bola aj medializovaná, sa stalo to, že síce teraz neprijali pár detí v Terňi na základe toho, že si povedali, že prijmú iba 25 prvákov z Malého Slivníka, ale okolité obce tieto deti jednoducho odmietajú prijať. A ja sa pýtam, čo robí ministerstvo. Prečo nekomunikuje, keď už minulý rok vedelo, že takáto situácia kvôli predsudkom rodičov z majority môže nastať. Minulý rok už 36 detí z Terne bolo distribuovaných. Bola rovnaká situácia. Mali byť umiestnené do okolitých obcí, kde ich obce odmietli prijať. Nakoniec cestujú 40 km do Prešova. A hádajte čo, deti sa začlenili, sú v pohode, nie sú s nimi problémy. To je dôkaz, že aj takéto kroky vedú k tomu, že desegregácia môže byť úspešná. Len s tými ľuďmi niekto musí komunikovať. V prípade Muránskej Dlhej Lúky tam je situácia úplne iná, pretože táto škola nebola zaradená do pilotného projektu. Muráň nemá žiadny desegregačný plán, pretože mi už aj odpísal na 211 a nikto sa vlastne o tento problém nezaujíma. Druhá oblasť sa týka všetkých ostatných škôl. Ako som spomínala, máme už takmer 500 škôl, kde na základe monitoringu segregácie bolo zistené riziko segregácie a ani tu nemá ministerstvo žiadny konkrétny plán, žiadny harmonogram, nič. Takže uznesením vyzývame vládu, aby predstavila rektoračné plány a to, čo bude s týmito školami robiť. Však, ak niečo monitorujeme, ak niečo analyzujeme, tak to robíme preto, aby sme nastavili nejaké opatrenia, nástroje, ako tú situáciu eliminovať, ako ju vyriešiť. No, z ministerstva prišla naozaj veľmi alibistická odpoveď, kde nám tvrdia, že monitoring, ktorý je realizovaný, je vlastne len analytickým nástrojom s cieľom identifikovať zvýšené riziko miery segregácie a nie právne konštatovať porušenie zákazu segregácie. Takže fajn. Znamená to, že ministerstvo nie je súd, čo samozrejme veľmi dobre vieme, ale osobne si myslím, že je úplne zbytočné potom analyzovať, keď s tým ministerstvo nemôže nič robiť, lebo ono súd nie je. Takže, aby sme boli spravodliví, ale musím povedať, že aktuálne teda prebieha pilotovanie nejakých nástrojov a riešení na dodržanie desegregačných štandardov. Školy majú povinnosť zaviesť tieto desegregačné štandardy do svojich plánov, ale viete, aká je situácia v praxi? Tie desegregačné opatrenia a plány im robí nejaká firma na zákazku, pretože školy v podstate ani nie sú schopné. Je to len niečo, čo je na papieri. Zákon nevymáha implementáciu týchto nástrojov, ani nedáva školám žiadne nástroje na to, aby vôbec mohli tieto desegregačné nástroje uplatňovať v praxi a nie je ani žiadna sankcia, ani žiadna vymožiteľnosť, aby tieto desegregačné štandardy boli v praxi uplatňované. Takže myslím si, že je to len ďalšie opatrenie také, že máme niečo v zákone, implementácia bohužiaľ zlyháva. A ministerstvo mi dokonca napísalo, že manuál k tomu, ako to riešiť a uplatňovať, bude teda až v roku 2027. Takže zase riešenie desegregačných problémov bude na pleciach nasledujúcej vlády. Tretia oblasť sa týkala národnostných škôl. Aby sme chápali kontext, tak napriek tomu, že Ministerstvo školstva prichádza s návrhmi, ktoré by Desegregačných problémov bude na pleciach nasledujúcej vlády. Tretia oblasť sa týkala národnostných škôl. Aby sme chápali kontext, tak napriek tomu, že ministerstvo školstva prichádza s návrhmi, ktoré by mali eliminovať segregáciu, tak napriek tomu prichádza aj s návrhom, ktorý túto segregáciu bude prehlbovať. A príkladom je práve zriadenie pilotnej rómskej národnostnej školy v obci Rakúsy. Tu Slovenské národné stredisko pre ľudské práva vo svojom stanovisku k tomuto zámeru jasne upozornilo na to, že navrhované opatrenie nespĺňa základné podmienky dočasného vyrovnávacieho opatrenia a predstavuje vysoké riziko legalizácie segregácie pod zámienkou podpory menšinového vzdelávania. Rovnako tvrdí aj Amnesty International a ďalšie slovenské medzinárodné a dokonca aj medzinárodné inštitúcie, pretože my sme písali interpeláciu aj do Európskej komisie. A tam ešte ostrejšie konštatujú, že postup ministerstva nerešpektuje dobrovoľný charakter menšinového vzdelávania, čím dochádza k porušeniu medzinárodných noriem a podkopávaniu práva rómskych rodičov slobodne rozhodovať o vzdelávaní svojich detí. Takže takýto prístup nie je ochranou menšinových práv, ale je ich zneužívaním na ospravedlnenie segregácie, čo je v priamom rozpore s judikatúrou európskych súdov. My sme, keďže ešte nevideli žiaden plán, ako chcú tento pilotný projekt nejakým spôsobom implementovať. A tak sme si teda vypýtali stanovisko od ministra. A čo s tým bude ďalej robiť? A ministerstvo nám odpísalo, že poskytne technickú podporu pre samosprávy, ktoré sa rozhodnú uplatniť právo menšiny vzdelávať sa vo svojom jazyku, aby sa neprehĺbila segregácia. Opätovne veľmi alibistická odpoveď. Ale na druhej strane musím povedať, že z interných rozhovorov s niektorými ľuďmi viem o tom, že ministerstvo neuvažuje o zriadení národnostných škôl pre príslušníkov rómskej komunity, čo teda považujem za dobrú správu, ale ako to bude v realite, tak to sa asi budeme musieť ešte nechať prekvapiť. Štvrtá oblasť sa týka problému s výstavbou škôl, ktoré riešia elimináciu dvojzmennej prevádzky. Pre mňa je zarážajúce, že doposiaľ neexistuje absolútne žiadna analýza, ktorá by skúmala, kde konkrétne dochádza k výstavbe škôl. A potvrdila to aj odpoveď na našu interpeláciu. Pretože tam jasne povedali, že žiadna takáto analýza neexistuje a ani nebude. Avšak z mapovania terénu, ktoré robilo aj Amnesty International a ktoré sme robili aj my, jednoznačne vychádza, že väčšina už vystavaných budov na riešenie dvojzmennej dochádzky bola vystavaná v tesnej blízkosti segregovaných obydlí, čím jednoznačne dochádza k porušeniu 3D princípu, čo sme sa zaviazali Európskej komisii, že tento princíp nesmieme porušiť a je to podmienkou ďalšieho financovania témy marginalizovaných rómskych komunít na Slovensku. Tak ja sa pýtam, keď bude táto situácia, budeme konfrontovaní za porušenie 3D princípu, čo budeme tieto peniaze vracať? Aká to je zodpovednosť? Alebo to ohrozí naše financie z eurofondov v nasledujúcom období? Preto žiadame ministerstvo, aby naozaj informovalo o tom, kde vznikli stavby, či porušili 3D princíp a ako to mieni riešiť. Viete, ono je to veľmi náročné a ťažké, keď sa dozvedáme v poslednom čase, že splnomocnenec vlády pre rómske komunity dokonca stratil už aj status národného kontaktného bodu. To znamená, že máme tu splnomocnenca, ktorý už nebude zodpovedný za to, že bude tvoriť stratégiu, ktorý nebude zodpovedný za to, že bude robiť národné akčné plány. Ktorý dokonca nebude mať ani možnosť riadiť finančné prostriedky z eurofondov, ktorý nemá kompetenciu vôbec predkladať legislatívne návrhy, ktorý len poslušne kýva na všetky represívne opatrenia tejto vlády, ktoré robia bič na Rómov a nie že by im pomáhali efektívne, tak ja sa pýtam, že načo nám takýto splnomocnenec vôbec je. A práve tento splnomocnenec dokonca sa zastáva toho, aby boli výnimky z 3D princípu a netají sa tým, že jeho zámerom je posilňovať výstavbu infraštruktúry priamo v komunitách a tým akože stavať rómske mestečká. Tak ja neviem, niekedy mám pocit, že som spadla niekde z vesmíru a že nie som na správnom mieste, lebo je to absolútne nelogické a smutné. Piata oblasť sa týka inštitucionálneho a finančného zabezpečenia desegregácie, pretože my nemáme vedomosť o tom, že by existoval nejaký vôbec monitorovací orgán, ktorý by mal právomoc kontrolovať uplatňovanie či už segregačných opatrení alebo pravidelne vyhodnocovať, v akom stave sme. My používame peniaze na riešenie tejto témy len z Európskej komisie. Zo štátneho rozpočtu vlastne nejde takmer ani cent. Takže pýtame sa, či mieni ministerstvo vyčleniť zo štátneho a teda vláda zo štátneho rozpočtu cielené finančné prostriedky na realizáciu desegregačných opatrení. Žiadame, aby bol zriadený centralizovaný monitorovací orgán, ktorý bude naozaj zložený zo zástupcov štátnej školskej inšpekcie, regionálnych úradov školskej správy, mimovládnych organizácií, ktoré by mali túto právomoc kontrolovať a uplatňovať desegregačné opatrenia. A takisto žiadame, aby bol vyčlenený zo štátneho rozpočtu cielený balík finančných prostriedkov na realizáciu týchto opatrení v prísnom súlade s princípmi 3D. 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 Nuž, odpoveď na interpeláciu nás veľmi nepotešila, pretože ministerstvo neplánuje zriadiť žiadny monitorovací orgán, neplánuje vyčleniť žiadne konkrétne finančné prostriedky na desegregáciu zo štátneho rozpočtu a odvolávajú sa samozrejme na existenciu podporných opatrení. Na povinné predprimárne vzdelávanie. Odstraňovanie dvojzmennej prevádzky, kde 3D princíp a opatrenia, čo ma veľmi pobavilo, na zníženie absencií. Znamená ten skvelý nápad odoberania rodičovských prídavkov, keď dieťa nepôjde do školy. A dokonca sa odvolávajú aj na optimalizáciu, samozrejme fondy Európskej únie, aby som nezabudla. Prekvapilo ma, že sa ministerstvo neodvolalo aj na schválenú novelu, kde bol zavedený zákaz segregácie, čo teda pravdou je, že to už bolo viac ako na čase a nič iné nám ani nezostávalo, keďže máme na krku žalobu, ale povedzme si pravdu, táto novela iba formálne zavádza nástroje, ktoré sa týkajú spádových oblastí, ale neukladá žiadnej obci povinnosť okamžite meniť školské obvody v prípadoch, ktoré už teraz vieme, že spôsobujú segregáciu a neposkytuje ani regionálnym úradom školskej samosprávy takú právomoc, aby mohli vynútiť nápravu. Poskytuje im len nejakú odporúčaciu právomoc, aj to len, keď niekto podá nejaký podnet, že v nejakom meste XY dochádza k segregácii, tak regionálny školský úrad môže odporučiť zriaďovateľovi, aby nejakým spôsobom zmenil školské obvody, ale niečo takéto samospráve môže uložiť iba súd, prokurátor. Nemôže to uložiť krajský školský úrad. Takže aké sú reálne vymožiteľné nástroje na to, aby vôbec sa situácia menila? No takmer žiadne. Máme to zase v zákone a tým pádom je to len, viete, také vytvorenie dojmu, že my tu problém riešime. No v skutočnosti tento problém segregácie v školách neriešime dostatočne a zatvárame nad ním oči, dokonca ho schvaľujeme. Zároveň mi je jasné, že sa minister bude odvolávať aj na pomalý proces a na to, že bude tu nejaký pilotný program desegregácie, ktorý by mal začať fungovať v 12 mestách a možno, že vo viacerých, uvidíme, ale zatiaľ nevieme, odkiaľ na to zoberie finančné prostriedky. Vieme len, že sa pripravuje pilotný projekt zmeny školských obvodov, ktorý by mal byť spustený možno ešte tento rok a možno až nabudúci v závislosti od toho, akým spôsobom budú získané finančné prostriedky. Viete, osobne si myslím, že na to, aby sa legislatíva pretavila do reality, tak potrebujeme mať naozaj konkrétny plán. Potrebujeme mať harmonogram, potrebujeme mať víziu, ako tieto kroky pretavíme do reality a nielen to, my potrebujeme tieto kroky monitorovať, vyhodnocovať, kontrolovať. Lenže to sa zatiaľ neudialo, pretože nie je politická vôľa. Pretože robíme len nejaké opatrenia pre Európsku komisiu, aby sme im zakryli oči, aby sme získali ešte ďalšie finančné prostriedky, aby sme nedostali pokutu, ale nerobíme to preto, že by nás táto téma naozaj zaujímala, že by sme ju považovali za prioritu, že by sme ju považovali za dôležitú a na konci sú vždy len deti, ktoré strádajú. Segregácia detí a žiakov predstavuje naozaj systémové zlyhanie verejných politík. A na to, aby sa to zmenilo, potrebujeme mať koordinovanú, odbornú, dlhodobo udržateľnú reakciu štátu. Preto je veľmi dôležité, aby bol iniciovaný medzirezortný dialóg a aby sa prijal plán k odstraňovaniu segregácie vo vzdelávaní. Vrátane riešenia aj rezidenčnej segregácie napríklad v bývaní. Vrátane riešenia nevyhovujúcich životných podmienok vo vylúčených komunitách. A vrátane aj nástrojov na zmierňovanie nepokojov, intolerancie a zlých medzikultúrnych vzťahov medzi majoritou a minoritou, pretože, ak toto neurobíme, tak segregácia na Slovensku bude dlhodobo pretrvávať. A na to je dôležité mať politickú vôľu, ktorú táto koalícia, bohužiaľ, nemá. Na záver už len jednu jedinú poslednú vetu. Nepýtajme sa, čo sme urobili, ale ako sa to pretavilo do reality. Ďakujem.

Takže opätovne ďakujem, pán predsedajúci, za možnosť vystúpiť ako prvej v rozprave a, bohužiaľ, ako jedinej. Zrejme je to tým, že v tomto pléne parlamentu sa už veľa hovorilo o segregácii, ale, bohužiaľ, stále sa v tejto oblasti nekoná. Písomne asi nie, ale môžete sa potom do ústnej prihlásiť, pán Pročko, nech sa páči. Teda nerozhodujem o tom ja, ale asi sa všetci zhodneme na tom, že školy a školské zariadenia majú byť miestom rovného prístupu ku kvalitnému vzdelaniu pre všetky deti, bez ohľadu na to, aký je ich sociálny status, či majú etnický pôvod alebo bez ohľadu na to, kde bývajú. Ale, bohužiaľ, v praxi to nie je tak. Realita je taká, že momentálne máme viac ako 480 škôl, ktoré sú v riziku segregácie. A deti sú často nielen vzdelávané v samostatných špeciálnych triedach, ale dokonca v samostatných pavilónoch a so samostatným vchodom, kedy sa rómske a nerómske deti vôbec nestretávajú. Bohužiaľ, v praxi sa stretávame s naozaj unikátnymi praktikami, kedy sú rómski rodičia prehováraní na to, aby svojim deťom dali napríklad individuálne vzdelávanie, a to je napríklad na východnom Slovensku, kde je táto situácia najvypuklejšia, aby tieto deti samozrejme vôbec nemuseli chodiť do školy, čo si myslím, že je absolútne nemysliteľné v 21. storočí. Ako chceme potom zabezpečiť, aby naozaj úspešne ukončili základné vzdelanie a aby sa uplatnili v spoločnosti na trhu práce? No, nejako. Samozrejme, máme aj také príklady, kedy samotní učitelia, špeciálni pedagógovia a riaditelia špeciálnych základných škôl nahovárajú rómskych rodičov cielene, aby dali svoje deti aj diagnostikovať, dohodnú sa s centrami, súkromnými centrami, CPPčkami, kde ich diagnostikujú ako na hranici mentálnej retardácie alebo s mentálnym postihom napriek tomu, že tieto deti dobre prospievajú už v základných školách, nejde len o deti šesťročné, ide o deti druhákov, tretiakov, dokonca z vyšších ročníkov, napriek tomu, že v základnej škole dosahovali veľmi dobré výsledky. A ja sa pýtam, ako je toto možné v 21. storočí? Že máme takúto prax na Slovensku? Viete, deti, ktoré sa neučia s deťmi z majority, neprichádzajú do interakcie s rovesníkmi z iného prostredia, nemajú možnosť takýmto spôsobom, keď sú izolované, rozvíjať svoje základné sociálne zručnosti, ani spoluprácu, ani empatiu. Ja neviem, ako môžeme očakávať, že táto spoločnosť nebude polarizovaná, bude tolerantná, pokiaľ neumožníme deťom, aby vyrastali spolu. A sme svedkami aj správy a výskumy to poukazujú, že sme svedkami toho, že tieto školy, kde je vyššie percento detí z chudobného prostredia, majú naozaj zníženú kvalitu vzdelávania. Segregované školy neposkytujú úplné a kvalitné vzdelávanie a tieto deti často končia bez oficiálneho osvedčenia o získaní základného vzdelania. A samozrejme, potom to má vplyv, ako som už aj povedala, na budúce pracovné príležitosti, a tým pádom aj na ich príjem a tým aj na spoločenské začlenenie. Lenže dopady segregácie nie sú negatívne len na rómske deti, sú negatívne aj na majoritnú populáciu. Veď segregácia ochudobňuje majoritu o interkultúrne kontakty, čím sa znižuje ich emocionálna inteligencia, empatia a spoločenská súdržnosť, o ktorej dlhodobo rozprávame, že je teda na Slovensku na veľmi mizernej úrovni. Deti bez kontaktu s rôznorodosťou vyrastajú s oveľa nižšou mierou tolerancie k nejakým predsudkom a stereotypom. A samozrejme, tým pádom výstup je, že máme spoločnosť, ktorá je omnoho viac náchylná k rasizmu, xenofóbii a spoločenskému rozdeleniu. Ak ale hovoríme o dôsledkoch segregácie, nemá to dôsledok len na deti, či už z rómskej alebo majoritnej populácie, ale má to dôsledok aj celospoločensky a aj na vzdelávací systém. Veď výsledky výskumov hovoria jasne, že segregácia znižuje priemernú vzdelanostnú úroveň krajiny. Školy s homogénnym zložením žiakov dosahujú horšie výsledky než heterogénne školy. Hovoria o tom aj štúdie OECD, aj výsledky PISA. Vysoká koncentrácia detí so vzdelávacími ťažkosťami v jednej škole či triede zhoršuje výsledky všetkých žiakov. A tam vzniká cyklus chudoby a marginalizácie, ktorý sa prenáša medzi jednotlivými generáciami a na to doplácame všetci, celá spoločnosť. Správa Amnesty International „Oddelení a nerovní – správa o neriešení segregácie rómskych detí na Slovensku“ jednoznačne konštatuje, že segregácia rómskych detí na Slovensku je rozšírená, dlhodobo tolerovaná a de facto udržiavaná verejnými politikami štátu. Amnesty upozorňuje, že štát sa obmedzuje iba na deklaratívne vyhlásenia, na pilotné projekty bez systémového dopadu, pričom reálne mechanizmy, ktoré by viedli k zmene segregujúcich školských obvodov, zloženiu tried a štruktúry škôl, buď neexistujú, alebo nástroje na ich elimináciu nie sú využívané v dostatočnej miere. Správa zároveň poukazuje na pasivitu štátu pri výkone jeho pozitívnej povinnosti. Slovenská republika podľa Amnesty International nielenže neodstraňuje segregáciu tam, kde je preukázaná, ale často ju legitimizuje tým, že zodpovednosť prenáša výlučne na obce a na zriaďovateľov, hoci má k dispozícii aj právne, aj administratívne nástroje na zásah. Naše uznesenie sa týka piatich základných oblastí. Prvá oblasť sa týka škôl, kde súdy – Najvyšší súd, okresný a krajský súd – už konštatovali segregáciu, ale ani v jednom z týchto prípadov sa doposiaľ nepodarilo stav desegregácie na škole vyriešiť. Dodnes sme nevideli žiadny plán konkrétnych desegregačných opatrení, vrátane monitorovania toho, aký pokrok tieto školy majú alebo vyhodnocovania toho, či ich aktivity na týchto školách boli účinné. A to aj napriek tomu, že súdy konštatovali zodpovednosť štátu, teda Ministerstva školstva a zlých systémových nastavení. Hovoríme o situácii v Terňi, ktorá aj minulý týždeň bola medializovaná, potom Muránsku Dlhú Lúku a, samozrejme, Starú Ľubovňu – Podsadek. Keďže som veľmi dobre vedela, že toto uznesenie, takisto ako iné predchádzajúce uznesenia, ktoré tu predkladáme, nebude podporené, ja som si dokonca ešte aj cez interpeláciu vyžiadala informácie od Ministerstva školstva, ako pristupuje napríklad k riešeniu týchto škôl, kde súd už konštatoval segregáciu, či vôbec niečo v tejto situácii robí. A no, ministerstvo mi odpovedalo. Síce vágne v niektorých veciach, ale predsa len vám aspoň môžem tu predstaviť, čo minister na to hovorí. Ministerstvo povedalo, že situáciu monitoruje a v súčinnosti so zriaďovateľmi predmetných škôl sa zaujíma o tento problém. Nič viac. Je pravdou, že základná škola v Terňi a Starej Ľubovni bola zaradená do pilotného projektu desegregácie, ktorý sa realizuje od septembra roku 25, a teda ministerstvo tvrdí, že na tejto úrovni majú nejaký desegregačný plán. Ja som si ho vyžiadala cez 211, ale samozrejme mi ho odmietli poslať a nevieme. Plán je taký, že to bude implementované do roku 2027. Takže na výsledky tohto projektu si ešte budeme môcť nejakým spôsobom počkať. Avšak z interných informácií z Ministerstva školstva viem, že množstvo týchto opatrení, ktoré sa tam robia, sú veľmi formalizované a sú skôr špeciálne určené na to, aby sa zvýšila kvalita vzdelávania na týchto základných školách. Nie sú tam rázne kroky proti tomu, aby žiaci boli napríklad distribuovaní do iných škôl v okolí. No a v prípade Terne, o ktorej som hovorila, že bola aj medializovaná, sa stalo to, že síce teraz neprijali pár detí v Terňi na základe toho, že si povedali, že prijmú iba 25 prvákov z Malého Slivníka, ale okolité obce tieto deti jednoducho odmietajú prijať. A ja sa pýtam, čo robí ministerstvo. Prečo nekomunikuje, keď už minulý rok vedelo, že takáto situácia kvôli predsudkom rodičov z majority môže nastať. Minulý rok už 36 detí z Terne bolo distribuovaných. Bola rovnaká situácia. Mali byť umiestnené do okolitých obcí, kde ich obce odmietli prijať. Nakoniec cestujú 40 km do Prešova. A hádajte čo, deti sa začlenili, sú v pohode, nie sú s nimi problémy. To je dôkaz, že aj takéto kroky vedú k tomu, že desegregácia môže byť úspešná. Len s tými ľuďmi niekto musí komunikovať. V prípade Muránskej Dlhej Lúky tam je situácia úplne iná, pretože táto škola nebola zaradená do pilotného projektu. Muráň nemá žiadny desegregačný plán, pretože mi už aj odpísal na 211 a nikto sa vlastne o tento problém nezaujíma. Druhá oblasť sa týka všetkých ostatných škôl. Ako som spomínala, máme už takmer 500 škôl, kde na základe monitoringu segregácie bolo zistené riziko segregácie a ani tu nemá ministerstvo žiadny konkrétny plán, žiadny harmonogram, nič. Takže uznesením vyzývame vládu, aby predstavila rektoračné plány a to, čo bude s týmito školami robiť. Však, ak niečo monitorujeme, ak niečo analyzujeme, tak to robíme preto, aby sme nastavili nejaké opatrenia, nástroje, ako tú situáciu eliminovať, ako ju vyriešiť. No, z ministerstva prišla naozaj veľmi alibistická odpoveď, kde nám tvrdia, že monitoring, ktorý je realizovaný, je vlastne len analytickým nástrojom s cieľom identifikovať zvýšené riziko miery segregácie a nie právne konštatovať porušenie zákazu segregácie. Takže fajn. Znamená to, že ministerstvo nie je súd, čo samozrejme veľmi dobre vieme, ale osobne si myslím, že je úplne zbytočné potom analyzovať, keď s tým ministerstvo nemôže nič robiť, lebo ono súd nie je. Takže, aby sme boli spravodliví, ale musím povedať, že aktuálne teda prebieha pilotovanie nejakých nástrojov a riešení na dodržanie desegregačných štandardov. Školy majú povinnosť zaviesť tieto desegregačné štandardy do svojich plánov, ale viete, aká je situácia v praxi? Tie desegregačné opatrenia a plány im robí nejaká firma na zákazku, pretože školy v podstate ani nie sú schopné. Je to len niečo, čo je na papieri. Zákon nevymáha implementáciu týchto nástrojov, ani nedáva školám žiadne nástroje na to, aby vôbec mohli tieto desegregačné nástroje uplatňovať v praxi a nie je ani žiadna sankcia, ani žiadna vymožiteľnosť, aby tieto desegregačné štandardy boli v praxi uplatňované. Takže myslím si, že je to len ďalšie opatrenie také, že máme niečo v zákone, implementácia bohužiaľ zlyháva. A ministerstvo mi dokonca napísalo, že manuál k tomu, ako to riešiť a uplatňovať, bude teda až v roku 2027. Takže zase riešenie desegregačných problémov bude na pleciach nasledujúcej vlády. Tretia oblasť sa týkala národnostných škôl. Aby sme chápali kontext, tak napriek tomu, že Ministerstvo školstva prichádza s návrhmi, ktoré by Desegregačných problémov bude na pleciach nasledujúcej vlády. Tretia oblasť sa týkala národnostných škôl. Aby sme chápali kontext, tak napriek tomu, že ministerstvo školstva prichádza s návrhmi, ktoré by mali eliminovať segregáciu, tak napriek tomu prichádza aj s návrhom, ktorý túto segregáciu bude prehlbovať. A príkladom je práve zriadenie pilotnej rómskej národnostnej školy v obci Rakúsy. Tu Slovenské národné stredisko pre ľudské práva vo svojom stanovisku k tomuto zámeru jasne upozornilo na to, že navrhované opatrenie nespĺňa základné podmienky dočasného vyrovnávacieho opatrenia a predstavuje vysoké riziko legalizácie segregácie pod zámienkou podpory menšinového vzdelávania. Rovnako tvrdí aj Amnesty International a ďalšie slovenské medzinárodné a dokonca aj medzinárodné inštitúcie, pretože my sme písali interpeláciu aj do Európskej komisie. A tam ešte ostrejšie konštatujú, že postup ministerstva nerešpektuje dobrovoľný charakter menšinového vzdelávania, čím dochádza k porušeniu medzinárodných noriem a podkopávaniu práva rómskych rodičov slobodne rozhodovať o vzdelávaní svojich detí. Takže takýto prístup nie je ochranou menšinových práv, ale je ich zneužívaním na ospravedlnenie segregácie, čo je v priamom rozpore s judikatúrou európskych súdov. My sme, keďže ešte nevideli žiaden plán, ako chcú tento pilotný projekt nejakým spôsobom implementovať. A tak sme si teda vypýtali stanovisko od ministra. A čo s tým bude ďalej robiť? A ministerstvo nám odpísalo, že poskytne technickú podporu pre samosprávy, ktoré sa rozhodnú uplatniť právo menšiny vzdelávať sa vo svojom jazyku, aby sa neprehĺbila segregácia. Opätovne veľmi alibistická odpoveď. Ale na druhej strane musím povedať, že z interných rozhovorov s niektorými ľuďmi viem o tom, že ministerstvo neuvažuje o zriadení národnostných škôl pre príslušníkov rómskej komunity, čo teda považujem za dobrú správu, ale ako to bude v realite, tak to sa asi budeme musieť ešte nechať prekvapiť. Štvrtá oblasť sa týka problému s výstavbou škôl, ktoré riešia elimináciu dvojzmennej prevádzky. Pre mňa je zarážajúce, že doposiaľ neexistuje absolútne žiadna analýza, ktorá by skúmala, kde konkrétne dochádza k výstavbe škôl. A potvrdila to aj odpoveď na našu interpeláciu. Pretože tam jasne povedali, že žiadna takáto analýza neexistuje a ani nebude. Avšak z mapovania terénu, ktoré robilo aj Amnesty International a ktoré sme robili aj my, jednoznačne vychádza, že väčšina už vystavaných budov na riešenie dvojzmennej dochádzky bola vystavaná v tesnej blízkosti segregovaných obydlí, čím jednoznačne dochádza k porušeniu 3D princípu, čo sme sa zaviazali Európskej komisii, že tento princíp nesmieme porušiť a je to podmienkou ďalšieho financovania témy marginalizovaných rómskych komunít na Slovensku. Tak ja sa pýtam, keď bude táto situácia, budeme konfrontovaní za porušenie 3D princípu, čo budeme tieto peniaze vracať? Aká to je zodpovednosť? Alebo to ohrozí naše financie z eurofondov v nasledujúcom období? Preto žiadame ministerstvo, aby naozaj informovalo o tom, kde vznikli stavby, či porušili 3D princíp a ako to mieni riešiť. Viete, ono je to veľmi náročné a ťažké, keď sa dozvedáme v poslednom čase, že splnomocnenec vlády pre rómske komunity dokonca stratil už aj status národného kontaktného bodu. To znamená, že máme tu splnomocnenca, ktorý už nebude zodpovedný za to, že bude tvoriť stratégiu, ktorý nebude zodpovedný za to, že bude robiť národné akčné plány. Ktorý dokonca nebude mať ani možnosť riadiť finančné prostriedky z eurofondov, ktorý nemá kompetenciu vôbec predkladať legislatívne návrhy, ktorý len poslušne kýva na všetky represívne opatrenia tejto vlády, ktoré robia bič na Rómov a nie že by im pomáhali efektívne, tak ja sa pýtam, že načo nám takýto splnomocnenec vôbec je. A práve tento splnomocnenec dokonca sa zastáva toho, aby boli výnimky z 3D princípu a netají sa tým, že jeho zámerom je posilňovať výstavbu infraštruktúry priamo v komunitách a tým akože stavať rómske mestečká. Tak ja neviem, niekedy mám pocit, že som spadla niekde z vesmíru a že nie som na správnom mieste, lebo je to absolútne nelogické a smutné. Piata oblasť sa týka inštitucionálneho a finančného zabezpečenia desegregácie, pretože my nemáme vedomosť o tom, že by existoval nejaký vôbec monitorovací orgán, ktorý by mal právomoc kontrolovať uplatňovanie či už segregačných opatrení alebo pravidelne vyhodnocovať, v akom stave sme. My používame peniaze na riešenie tejto témy len z Európskej komisie. Zo štátneho rozpočtu vlastne nejde takmer ani cent. Takže pýtame sa, či mieni ministerstvo vyčleniť zo štátneho a teda vláda zo štátneho rozpočtu cielené finančné prostriedky na realizáciu desegregačných opatrení. Žiadame, aby bol zriadený centralizovaný monitorovací orgán, ktorý bude naozaj zložený zo zástupcov štátnej školskej inšpekcie, regionálnych úradov školskej správy, mimovládnych organizácií, ktoré by mali túto právomoc kontrolovať a uplatňovať desegregačné opatrenia. A takisto žiadame, aby bol vyčlenený zo štátneho rozpočtu cielený balík finančných prostriedkov na realizáciu týchto opatrení v prísnom súlade s princípmi 3D. 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 10 :00 Nuž, odpoveď na interpeláciu nás veľmi nepotešila, pretože ministerstvo neplánuje zriadiť žiadny monitorovací orgán, neplánuje vyčleniť žiadne konkrétne finančné prostriedky na desegregáciu zo štátneho rozpočtu a odvolávajú sa samozrejme na existenciu podporných opatrení. Na povinné predprimárne vzdelávanie. Odstraňovanie dvojzmennej prevádzky, kde 3D princíp a opatrenia, čo ma veľmi pobavilo, na zníženie absencií. Znamená ten skvelý nápad odoberania rodičovských prídavkov, keď dieťa nepôjde do školy. A dokonca sa odvolávajú aj na optimalizáciu, samozrejme fondy Európskej únie, aby som nezabudla. Prekvapilo ma, že sa ministerstvo neodvolalo aj na schválenú novelu, kde bol zavedený zákaz segregácie, čo teda pravdou je, že to už bolo viac ako na čase a nič iné nám ani nezostávalo, keďže máme na krku žalobu, ale povedzme si pravdu, táto novela iba formálne zavádza nástroje, ktoré sa týkajú spádových oblastí, ale neukladá žiadnej obci povinnosť okamžite meniť školské obvody v prípadoch, ktoré už teraz vieme, že spôsobujú segregáciu a neposkytuje ani regionálnym úradom školskej samosprávy takú právomoc, aby mohli vynútiť nápravu. Poskytuje im len nejakú odporúčaciu právomoc, aj to len, keď niekto podá nejaký podnet, že v nejakom meste XY dochádza k segregácii, tak regionálny školský úrad môže odporučiť zriaďovateľovi, aby nejakým spôsobom zmenil školské obvody, ale niečo takéto samospráve môže uložiť iba súd, prokurátor. Nemôže to uložiť krajský školský úrad. Takže aké sú reálne vymožiteľné nástroje na to, aby vôbec sa situácia menila? No takmer žiadne. Máme to zase v zákone a tým pádom je to len, viete, také vytvorenie dojmu, že my tu problém riešime. No v skutočnosti tento problém segregácie v školách neriešime dostatočne a zatvárame nad ním oči, dokonca ho schvaľujeme. Zároveň mi je jasné, že sa minister bude odvolávať aj na pomalý proces a na to, že bude tu nejaký pilotný program desegregácie, ktorý by mal začať fungovať v 12 mestách a možno, že vo viacerých, uvidíme, ale zatiaľ nevieme, odkiaľ na to zoberie finančné prostriedky. Vieme len, že sa pripravuje pilotný projekt zmeny školských obvodov, ktorý by mal byť spustený možno ešte tento rok a možno až nabudúci v závislosti od toho, akým spôsobom budú získané finančné prostriedky. Viete, osobne si myslím, že na to, aby sa legislatíva pretavila do reality, tak potrebujeme mať naozaj konkrétny plán. Potrebujeme mať harmonogram, potrebujeme mať víziu, ako tieto kroky pretavíme do reality a nielen to, my potrebujeme tieto kroky monitorovať, vyhodnocovať, kontrolovať. Lenže to sa zatiaľ neudialo, pretože nie je politická vôľa. Pretože robíme len nejaké opatrenia pre Európsku komisiu, aby sme im zakryli oči, aby sme získali ešte ďalšie finančné prostriedky, aby sme nedostali pokutu, ale nerobíme to preto, že by nás táto téma naozaj zaujímala, že by sme ju považovali za prioritu, že by sme ju považovali za dôležitú a na konci sú vždy len deti, ktoré strádajú. Segregácia detí a žiakov predstavuje naozaj systémové zlyhanie verejných politík. A na to, aby sa to zmenilo, potrebujeme mať koordinovanú, odbornú, dlhodobo udržateľnú reakciu štátu. Preto je veľmi dôležité, aby bol iniciovaný medzirezortný dialóg a aby sa prijal plán k odstraňovaniu segregácie vo vzdelávaní. Vrátane riešenia aj rezidenčnej segregácie napríklad v bývaní. Vrátane riešenia nevyhovujúcich životných podmienok vo vylúčených komunitách. A vrátane aj nástrojov na zmierňovanie nepokojov, intolerancie a zlých medzikultúrnych vzťahov medzi majoritou a minoritou, pretože, ak toto neurobíme, tak segregácia na Slovensku bude dlhodobo pretrvávať. A na to je dôležité mať politickú vôľu, ktorú táto koalícia, bohužiaľ, nemá. Na záver už len jednu jedinú poslednú vetu. Nepýtajme sa, čo sme urobili, ale ako sa to pretavilo do reality. Ďakujem.

Dovoľte mi, aby som predstavila uznesenie k odstráneniu segregácie v školách a školských zariadeniach, ktorú spolupredkladám s pani Slaným Beátou Jurík. Tento návrh uznesenia je reakciou na dlhodobý stav, v ktorom štát zlyháva v ochrane základných ľudských práv detí. Riskuje prehĺbenie medzinárodných sporov a vystavuje Slovenskú republiku hrozbe ďalších sankcií. Segregácia najmä rómskych detí vo vzdelávacom systéme je závažným porušením ich základných ľudských práv. A treba to hovoriť jasne, je dôsledkom systémovej diskriminácie a ďalších dlhodobo pretrvávajúcich problémov, ako je sociálna nerovnosť, segregácia v bývaní a z nich, samozrejme, vyplývajúcich zlých životných podmienok, ktoré ovplyvňujú každodenný život detí vrátane ich vzdelávania v školách a školských zariadeniach. Zároveň segregácia rómskych detí je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, školským zákonom a princípmi inkluzívneho vzdelávania, ktoré dlhodobo presadzujeme na Slovensku. Segregácia nepoškodzuje len segregované skupiny, ale poškodzuje celú spoločnosť. Oslabuje jej ekonomický potenciál a znižuje vzdelanostnú úroveň všetkých detí. V konečnom dôsledku, samozrejme, aj prehlbuje sociálne napätie v celej spoločnosti. Toto naše uznesenie reaguje najmä na závery správy Amnesty International s názvom Oddelení a nerovní, správa o neriešení segregácie rómskych detí na Slovensku. A, samozrejme, nadväzuje a reaguje aj na stanoviská Slovenského národného strediska pre ľudské práva, Amnesty International k zámere zriadenia pilotnej rómskej národnostnej školy v Rakúskom. Samozrejme, že reaguje aj na ďalšie správy, ako napríklad správy verejného ochrancu práv, ktorý dlhodobo poukazuje na pretrvávajúcu segregáciu rómskych detí vo vzdelávaní a apeluje aj na komplexné medzirezortné riešenia, ako aj správu komisára pre deti. Nečinnosť a nedostatočné kroky štátu v tejto oblasti viedli až k tomu, že Slovenská republika momentálne čelí infringementu Európskej komisie pre porušenie Rady smernice č. 2000/43/ES o rasovej rovnosti. A keďže Slovenská republika ani po opakovaných výzvach neprijala dostatočné nápravné opatrenia, tak Európska komisia potom vec postúpila na Súdny dvor Európskej únie. A tu si povedzme, že ide o jedno z najzávažnejších konaní voči Slovenskej republike v oblasti ochrany ľudských práv napriek tomu, že minister školstva minulý rok v októbri prišiel s určitými zmenami v školských zákonoch, ktorých cieľom malo byť eliminovanie segregácie. Z najzávažnejších konaní voči Slovenskej republike v oblasti ochrany ľudských práv. Napriek tomu, že minister školstva minulý rok v októbri prišiel s určitými zmenami v školských zákonoch, ktorých cieľom malo byť eliminovanie segregácie, tak bohužiaľ v praxi tieto zmeny neprinášajú reálne odstránenie segregácie. Novela zavádza tieto nástroje len veľmi formálne a vytvára dojem riešenia problému. No v skutočnosti problém segregácie na školách nerieši dostatočne. Preto predkladané uznesenie je reakciou na tento stav, v ktorom vyzývame ministerstvo, aby jasne pomenovalo segregáciu ako neprípustný, protiprávny a politicky neobhájiteľný stav parlamentom. Samozrejme, aby sme odmietli riešenia založené na izolácii rómskych detí v podobe národnostných škôl a zároveň má toto uznesenie zatiaľ vyvinúť tlak na vládu parlamentom ako najvyšším kontrolným orgánom vlády, aby konečne prijala skutočné, záväzné a vynútiteľné delegegačné opatrenia. A momentálne končím a potom sa ako prvá hlásim do rozpravy. Ďakujem. Poprosím pani

Dovoľte mi, aby som predstavila uznesenie k odstráneniu segregácie v školách a školských zariadeniach, ktorú spolupredkladám s pani Slaným Beátou Jurík. Tento návrh uznesenia je reakciou na dlhodobý stav, v ktorom štát zlyháva v ochrane základných ľudských práv detí. Riskuje prehĺbenie medzinárodných sporov a vystavuje Slovenskú republiku hrozbe ďalších sankcií. Segregácia najmä rómskych detí vo vzdelávacom systéme je závažným porušením ich základných ľudských práv. A treba to hovoriť jasne, je dôsledkom systémovej diskriminácie a ďalších dlhodobo pretrvávajúcich problémov, ako je sociálna nerovnosť, segregácia v bývaní a z nich, samozrejme, vyplývajúcich zlých životných podmienok, ktoré ovplyvňujú každodenný život detí vrátane ich vzdelávania v školách a školských zariadeniach. Zároveň segregácia rómskych detí je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, školským zákonom a princípmi inkluzívneho vzdelávania, ktoré dlhodobo presadzujeme na Slovensku. Segregácia nepoškodzuje len segregované skupiny, ale poškodzuje celú spoločnosť. Oslabuje jej ekonomický potenciál a znižuje vzdelanostnú úroveň všetkých detí. V konečnom dôsledku, samozrejme, aj prehlbuje sociálne napätie v celej spoločnosti. Toto naše uznesenie reaguje najmä na závery správy Amnesty International s názvom Oddelení a nerovní, správa o neriešení segregácie rómskych detí na Slovensku. A, samozrejme, nadväzuje a reaguje aj na stanoviská Slovenského národného strediska pre ľudské práva, Amnesty International k zámere zriadenia pilotnej rómskej národnostnej školy v Rakúskom. Samozrejme, že reaguje aj na ďalšie správy, ako napríklad správy verejného ochrancu práv, ktorý dlhodobo poukazuje na pretrvávajúcu segregáciu rómskych detí vo vzdelávaní a apeluje aj na komplexné medzirezortné riešenia, ako aj správu komisára pre deti. Nečinnosť a nedostatočné kroky štátu v tejto oblasti viedli až k tomu, že Slovenská republika momentálne čelí infringementu Európskej komisie pre porušenie Rady smernice č. 2000/43/ES o rasovej rovnosti. A keďže Slovenská republika ani po opakovaných výzvach neprijala dostatočné nápravné opatrenia, tak Európska komisia potom vec postúpila na Súdny dvor Európskej únie. A tu si povedzme, že ide o jedno z najzávažnejších konaní voči Slovenskej republike v oblasti ochrany ľudských práv napriek tomu, že minister školstva minulý rok v októbri prišiel s určitými zmenami v školských zákonoch, ktorých cieľom malo byť eliminovanie segregácie. Z najzávažnejších konaní voči Slovenskej republike v oblasti ochrany ľudských práv. Napriek tomu, že minister školstva minulý rok v októbri prišiel s určitými zmenami v školských zákonoch, ktorých cieľom malo byť eliminovanie segregácie, tak bohužiaľ v praxi tieto zmeny neprinášajú reálne odstránenie segregácie. Novela zavádza tieto nástroje len veľmi formálne a vytvára dojem riešenia problému. No v skutočnosti problém segregácie na školách nerieši dostatočne. Preto predkladané uznesenie je reakciou na tento stav, v ktorom vyzývame ministerstvo, aby jasne pomenovalo segregáciu ako neprípustný, protiprávny a politicky neobhájiteľný stav parlamentom. Samozrejme, aby sme odmietli riešenia založené na izolácii rómskych detí v podobe národnostných škôl a zároveň má toto uznesenie zatiaľ vyvinúť tlak na vládu parlamentom ako najvyšším kontrolným orgánom vlády, aby konečne prijala skutočné, záväzné a vynútiteľné delegegačné opatrenia. A momentálne končím a potom sa ako prvá hlásim do rozpravy. Ďakujem. Poprosím pani

Ďakujem veľmi pekne pánovi Pročkovi za jeho názor. Každá diskusia sa víta a je to celkom osviežujúce, keď niekto aj s takouto, mysleli sme si, že úplne jasnou vecou, v niektorých veciach nesúhlasí, ale aspoň vidíme, ako na to môže eventuálne reagovať aj verejnosť, ale pán Pročko, vy ste sa pýtal, že načo vlastne takéto niečo prejednávame tu v parlamente, že to sem v podstate nepatrí, že je to príliš teoretické. Ale viete, ja vám musím povedať, že mne ste normálne pripomenul tých mužov v 20. storočí, na začiatku 20. storočia, keď sa ženy pýtali hlasovacie právo a nehovorili nič o také, nepatrí do parlamentu a už vôbec nie do spoločnosti, aby vôbec ženy mali hlasovacie právo. Nieto ešte, nedajbože, aby išli študovať. Takže asi tak by som to povedala, že každá veľká zmena niekde musí započať. No možno aj zmena kultúry. Celej spoločnosti, aj to, akým spôsobom komunikujeme, aj to, akým spôsobom vychovávame svoje deti, pretože autoritatívna výchova je na Západe už dávno preč a my sme ešte o rešpektujúcej výchove ani nezačali rozprávať. Nie je to ešte o tom, aby sme sa rešpektujúco k deťom správali v športe. A keď ste sa pýtal, že aký to bude mať efekt a čo to zmení tento návrh zákona, tak vám jednoznačne hovorím, že to bude mať minimálne tri základné efekty. Ten prvý je taký odstrašujúci, pretože, keď zavediete nejaké štandardy v spoločnosti a v organizácii v športovom klube, keď budete musieť preverovať vlastne tých svojich účastníkov, ktorých tam máte, tak ich aj odstrašíte od toho, že vôbec sa pokúsia páchať niečo, čo sa týka pedofílie alebo sexuálneho obťažovania. Čiže vy aj vlastne si preventívne vylúčite tých ľudí, keď ich budete preverovať, ktorí by mohli páchať takúto nejakú činnosť, pretože to nie je len o tom, ako som vám spomínala, o tej agresivite, ale sú tam```