Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, stretávame sa tu opäť, je to druhé čítanie, tento rýchly turboproces pokračuje. Potrebujeme to schváliť, potrebujeme vyberať záchranky, tak ako sme tu počuli.
Ja sa pokúsim opäť byť na úvod vecný, ale, samozrejme, to politické hľadisko tuná nemôžem opomenúť. Ja ešte raz zopakujem k tej vecnej rovine, kde sú tie hlavné výhrady. Tá prvá výhrada je a zopakujem to aj pre všetkých, možno mám trochu šťastie, že sa tuná začínajú zhromažďovať aj všetci poslanci, pretože bude možno hlasovanie, ak teda ešte bude o čom hlasovať, tak chcem ešte raz spomenúť, že dopravná zdravotná služba je tuná nadivoko a tento zákon, táto novela, ktorá hovorí, že to je obsiahla novela, ktorá sa pripravovala niekoľko rokov, dopravnú zdravotnú službu vôbec nerieši a prichádza len s akýmsi konštruktom takzvaných ambulancií špeciálnej prepravy, čo nikto celkom nevie, že či ju vôbec treba a ako bude naozaj v skutočnosti vyzerať. Čiže za mňa toto je veľmi negatívny bod celej tejto reformy. Hovorili sme aj o tom, s čím ja mám možno aj trošku dissens aj s mojím kolegom Majerským, že ako lekár mi nedá pripomenúť, že ak sa teda chceme priblížiť alebo ísť smerom paramedic systému, to znamená, aby sme kompletne vytesnili lekárov alebo teda vo veľmi veľkej miere vytesnili lekárov z tejto urgentnej zdravotnej starostlivosti, prednemocničnej zdravotnej starostlivosti, tak to môže na niektorých miestach spôsobovať problémy. Spomeniem konkrétne, teraz nehovorím o nejakých veľkých mestách, kde je dojazd do najbližšej nemocnice rýchly, že zoberiete pacienta, ktorý je vo veľmi kritickom stave a prinesiete ho na urgentný príjem, ktorý dúfam funguje. Mimochodom, aj celá tá reforma, ktorá tuná vznikla, čo sa týka záchraniek, ktorú spustil, samozrejme, pán Zajac, spôsobila z môjho pohľadu, tak ako boli nastavené platby, veľmi, veľmi tak nabubnalo podľa mňa tie záchranné zdravotné služby, že sme sa niekedy dostali do situácie, že Mercedes, ako tá záchranka, prinesie kritického pacienta do šopy, pretože tie urgentné príjmy nefungujú. Tie nemocnice nám padajú na hlavu, tie nemocnice vyzerajú hrozne. Čiže aj tu vidíme ten nepomer, akým spôsobom sa rozdeľujú peniaze v zdravotníctve. Je to veľmi nehomogénne, niečo preferujeme, niečo dokážeme lepšie zaplatiť a na niečo už potom tie peniaze nie sú.
Ja ešte raz poprosím aj kolegov, aj myslím s Tomášom Szalayom tuto máme rozpor. Jednoducho my nemôžeme vnímať selektívne nákladové strediská v rámci zdravotnej starostlivosti. My nemôžeme teraz povedať, že no a to by bola hrôza, že zo záchranky, ak sa vygeneruje nejaký zisk a použije sa na niečo iné, že to nebude na záchranku, tak je to strašné. No práveže preto my máme problém, že tuná niekto, a zase poviem, že to bol pán Zajac, ktorý to začal, ale potom aj sociálne vlády, ktoré s tým nič neurobili napriek tomu, že majú vo svojom názve sociálna demokracia, tak jednoducho tu práve toto vyberanie hrozienok nechali a umožnili to, že napríklad na záchranku dávame viac zdrojov, dokonca nechávame vyberať tieto peniaze cez dividendy súkromným firmám no a potom nemáme na to, aby urgentný príjem vyzeral slušne, aby tam boli dostatočné zdroje.
Čiže hrať sa na to, viete, v tom zdravotníctve budú vždy oblasti, ktoré budú viac profitujúce a oblasti, ktoré sú menej profitujúce. A je podľa mňa nefér, že my vlastne tuto nespravodlivo rozdistribuovávame zdroje, ktoré tuná máme. Čiže nehrajme sa na to, že teda kardiológia musí byť super zaplatená na úkor ostatných, alebo záchranky majú byť lepšie zaplatené na úkor ostatných. No práve preto tu máme tento hromadný problém. Takže toto je jeden aspekt toho problému. Tak ako sú tu nastavované kroky, ja v tom čítam, že ideme cestou paramedic systému, čiže postupného vytesňovania tých lekárov. A spomínam ešte raz miesta, nie tie veľké mestá, ale niekde na periférii, kde je dostupnosť do najbližšej nemocnice možno desiatky minút, tak tu si myslím, že je dôležité mať aj kolegu lekára, ktorý preberie zodpovednosť, ak napríklad pacienta nechá doma, alebo ak pacienta porieši vlastne v tomto odľahlom priestore, pretože kým príde do nemocnice, tak sa môže úplne zdekompenzovať alebo zomrieť. Čiže za mňa tu by som očakával opatrnosť a dúfam teda, že tá reforma neprinesie to, že teda tu už lekári nebudú na záchrankách vôbec.
Čo sa týka tej siete, to sme už spomínali kolegom, že zatiaľ tá sieť nie je verejne dostupná. Dozvieme sa ju v krátkom čase, ale už bude schválený zákon, takže my už k tomu ani veľmi čo povedať nebudeme môcť.
Takže to sú možno také ešte raz aspekty tie odbornejšie, kde mám ja osobne s týmto nejakú výtku. Ale, samozrejme, to, čo tu odznievalo, je tu veľa dobrých vecí. Ešte raz spomeniem stošestnástku, stosedemnástku, ešte raz spomeniem rendez-vous systém a ďalšie veci.
Teraz by som prešiel ešte ku tým pozmeňujúcim návrhom, lebo to je teraz podstatné. Mali sme zdravotnícky výbor, ja ho, naopak, hodnotím pozitívne. Ja si nemyslím, že diskusia hoci aj ohnivá a plamenistá, je na škodu veci... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Oskar, ty si otvoril dobrú tému, tá kritická infraštruktúra. Ja chcem len pripomenúť, keďže som bol za túto časť zodpovedný, že sme počas druhej vlny pandémie prevážali pacientov medzi nemocnicami a tých prevozov bolo vyše 3-tisíc, neviem, koľko z nich bolo presne ventilovaných, ale to sú obrovské čísla. Už sme na všetky veci zabudli, ale gro týchto prevozov, samozrejme, že bola to spolupráca aj s vojskom, s ministerstvom obrany, ale gro týchto prevozov robili práve záchranári, práve košická a bratislavská záchranná služba, ktorá patrila pod subjekty hospodárskej mobilizácie. A tam sa práve ukázalo, prečo je záchranná zdravotná služba súčasťou, alebo má byť súčasťou kritickej infraštruktúry štátu. A my tu teraz ideme urobiť niečo, kde nemáme ani zadefinované aspoň niektoré body, že kde táto kritická infraštruktúra štátu musí byť.
Takže je to z môjho pohľadu smutné, že pri takejto obsiahlej reforme, ktorá sa pripravovala niekoľko rokov, tak tieto argumenty vôbec ani nezaznievali a všetko sa to nieslo v úplne inej rovine. Časť bola, samozrejme, odborná, ale druhá časť bola už len potom čisto o tom, aby sa nejakým spôsobom zásadne nezmenil spôsob výberu záchranných bodov. Toľko k tomu.

Ďakujem pekne. Pôjdem po poradí.
Fero, áno, to je veľmi zásadná, zásadný problém tá dostupnosť psychológov, psychiatrov. My prídeme tiež s nejakým návrhom. To nehovorím, že teraz to by spasilo svet alebo celú tú situáciu, ale je to jedna z možností, ako umožniť aj dospelým psychiatrom napríklad sa starať o dospievajúcich od pätnásť rokov. A takýchto vecí, takýchto malých zlepšení je potrebných strašne veľa, aby sa tá dostupnosť zlepšila, vyselektovať naozaj tých, ktorí nevyhnutne potrebujú pomoc od tých, ktorí možno potrebujú väčšiu opateru v rodine a tak ďalej, nebudem zachádzať do detailov, každopádne na tej dostupnosti treba intenzívne pracovať, lebo dať termín o pol roka je zlyhanie, zlyhanie aj, aj štátu alebo zdravotníctva ako takého.
Michal Sabo, áno, myslím si, že tu bola snaha a v tomto si myslím, že úprimne chceli dosiahnuť to, aby niektorí, ktorí sa len vydávajú za psychoterapeutov alebo vydávajú za psychológov, aby boli odselektovaní od tých, ktorí vykonávajú svoju činnosť správne. Ale tak, ako sme tu už viacerí hovorili, žiaľ, s takto napísaným zákonom sa to zjavne nepodarí, pretože trestajú aj tých, ktorí si vykonávajú svoju psychoterapeutickú činnosť správne, len nie sú klinickými psychológmi a môžu mať podľa tohto nového zákona problém. Čiže v tomto sa to nezlepší.
No a Oskar, áno, takisto poukazujeme na to, že škoda, škoda, že sú to veci, na ktorých by mohla byť aj celospoločenská zhoda podľa mňa, opozície a koalície, aj na počte ľudí, ktorí sú tu zastúpení zo strany opozície, hlavne vidíte, že teda nám to nie je jedno tá, to duševné zdravie je veľká téma, o ktorej sa síce možno veľa, oveľa, veľa hovorí, ale keď sa majú urobiť konkrétne kroky, tak, žiaľ, nevedú k zlepšeniu tej skutočnej situácie.
Ďakujem všetkým... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne povedať zopár slov k tejto problematike. Na začiatok by som chcel možno dať také povedzme politicko-morálne nejaké stanovisko a potom prejdeme aj ku konkrétnostiam v rámci tohto zákona, aká je naša, naše stanovisko ako KDH k tejto problematike.
No, to duševné zdravie naozaj som rád, že sa začína o ňom stále viac hovoriť a, bohužiaľ, stále sme ešte v tej fáze skôr hovorenia ako nejakých reálnych krokov. My sme naozaj ako spoločnosť a teda nielen Slovensko, ale aj iné krajiny vystavení obrovským hrozbám a rizikám, čo sa týka teda duševného zdravia detí, ale aj dospelej populácie a už nehovorím napríklad o nejakej gerontopsychológii, gerontopsychiatria iných, iných oblastiach. My sme ešte, vrátim sa pomerne hlboko dozadu, v roku 2020, keď sa ešte pod vedením Mareka Krajčího diskutovalo o tom, čo majú byť tie najväčšie priority v rámci zdravotníctva na nasledujúce obdobie, tak sa zadefinovali jasné tri priority. Prvou prioritou bolo, aby sme investovali do nemocníc, pretože tie majú obrovský investičný deficit, chceli sme urobiť optimálnu nemocničnú sieť, čo sa trochu podarilo, trochu nie. Druhý veľký, druhú veľkú oblasť sme zadefinovali práve duševné zdravie, práve duševné zdravie, ktoré bolo na pokraji záujmu, neboli tam odborníci, neboli tam ľudia, ktorí naozaj vedeli nejakým spôsobom rozvíjať politiky v rámci, v rámci tejto oblasti a stala sa to, stala sa z toho priorita, priorita aj v pláne obnovy. Čiže dvanásty komponent je aj vďaka Marekovi Krajčímu, ktorý tuná sedí, pretože on ako minister vtedy povedal áno, duševné zdravie je oproti, okrem nemocníc a okrem dlhodobej následnej a paliatívnej starostlivosti jednou z našich top priorít. Toto, čo sa dialo potom, žiaľ je taký smutný obraz slovenskej politiky, ako to už veľakrát býva, menia sa ľudia, menia sa gestá, menia sa nejaké, nejakí ľudia na ministerstve a vždy sa začína kdesi odznova, od začiatku, vždy to niekto nový zoberie, ale ako keby nám chýbala nejaká taká vyššia vízia, že kde sa vlastne my chceme dostať, čo chceme vlastne s tým duševným zdravím urobiť a ako to má vlastne celé fungovať. A treba si naozaj uvedomiť, že prečo je to ten problém.
Problém je to naozaj z môjho pohľadu, a to možno nebudete súhlasiť, ale pre mňa je to hlavne obrovská kríza rodín, ktorá je v rámci Slovenska veľkým problémom a to má, samozrejme, veľmi veľa konotácií, dôvodov, prečo to tak je, od toho, že rodičia dávajú tablet svojmu dieťaťu už od malého, útleho veku, tu sa hraj, ja chcem mať pokoj, lebo som unavený po celej práci, potom že jednoducho sa tým deťom prestávame venovať, že na škole takisto nie sme vnímaví, nerozmýšľame, že čo sa takéto adolescentné deti, dospievajúce deti o čom sa bavia, čo sledujú, čo robia na internete a tak ďalej, to sú obrovské veci, ktoré nám postupne vybuchujú pod rukami a do toho prichádza umelá inteligencia, do toho prichádzajú ďalšie a ďalšie zrady v rámci celého systému. No a my tu chceme hovoriť stále len o tom, že máme málo psychológov, málo psychiatrov a proste niečo s tým treba urobiť. No treba začínať aj tam, kde to vlastne celé začína, že ten rozvrat rodín, to, že akým spôsobom fungujeme v spoločnosti. Pokiaľ nedokážeme zastabilizovať napríklad aj naše rodinné prostredie, tak môžme si tu vymýšľať rôzne, rôzne zákony, žiaľ, nebude to fungovať.
Ja som presvedčený o tom, že ak chceme, aby fungovalo duševné zdravie, tak je nesmierne dôležitá integrácia, jednu tú základnú zložku som povedal, to je rodina, druhá je škola, tretia je samozrejme aj nejaká záchytná sieť čo sa týka psychiatrov, čo sa týka psychológov, čo sa týka psychoterapeutov a všetkých, ktorí sú ale len podpornými, podpornými prostriedkami na to, aby sme sa ako spoločnosť vedeli tolerovať, aby sme vedeli fungovať medzi sebou, vychádzať, aby sme neboli naozaj vystavovaní možno aj poruchám psychiky alebo dokonca nejakým psychotickým stavom, ktoré, z ktorých sa môžu niektoré, niektoré veci vyvinúť, do ktorých sa môžu niektoré veci vyvinúť. Takže tá integrácia je nesmierne dôležitá, darmo napíšeme len nejaký zákon, pokiaľ tá integrácia nebude zapadať do seba ako ozubené kolesá, nebude to fungovať.
Veľmi dôležitá je implementácia, pretože tu sme takisto svedkami, povedal som, že my sme mali tiež nejakú krásnu víziu, chceli sme niečo urobiť, dali sa na to peniaze, dokonca veľké zdroje sa uvoľnili práve na duševné zdravie, ale potom postupne, žiaľ, sa ukazovalo, že tento zámer možno nebol celkom správny, tento zámer, nie sú na to ľudia, tento zámer sa možno v iných krajinách dá uplatniť, ale na Slovensku nie, no a, bohužiaľ, sme sa dostali do situácie, aká tu je, že to duševné zdravie si nikto veľmi nechcel prisvojiť, nechcel zobrať za svoje, no a už teraz vlastne len hľadáme riešenia, akým spôsobom tie finančné prostriedky, ktoré sú alokované na túto oblasť, nejako zachrániť. No a tu sa dostávam teda k tomuto nášmu zákonu, že aj tento návrh, ktorý tuná pán minister priniesol, je niečím takým podobným, že je síce veľmi obsiahly, tvári sa to ako veľmi sofistikovane, je tu naozaj popísané toho veľa, dokonca aj etický kódex, ako sa majú psychológovia správať, ale keď si len pozrieme, akým spôsobom dochádza ku tejto legislatívnej, legislatívnemu návrhu, tak už nám na prvý pohľad musí prísť zvláštne, že nie je akýmsi spôsobom prijatý celou verejnosťou, celou tou odbornou verejnosťou, psychológmi, psychoterapeutmi a ako keby bol šitý vlastne na mieru možno tým klinickým psychológom, ktorí sú samozrejme nejakou takou dominantnejšou časťou v tejto oblasti, ale rozhodne nie rozhodujúcou, lebo sú len malým časť, malou časťou všetkých psychológov, ktorí pôsobia na Slovensku.
No a už keď sa len pozrieme, ako prebiehalo to MPK, ja som tu nebol, keď rozprával aj pán poslanec Sabo a asi to už viacerí spomínali, že ak je počet vznesených pripomienok 393, 393 vznesených pripomienok a z toho je 76 zásadných, no tak to už nám musí docvaknúť, že asi nie je celkom všetko v poriadku. No a ak si pozrieme tie vyhodnotené, tak z tých zásadných pripomienok, to znamená to sú pripomienky nieže niekomu sa nepáči nejaká veta v zákone, aleže on zo svojho pohľadu klinika, človeka, ktorý pracuje v tom teréne, toto vníma ako veľký problém, tak z týchto 76 bolo akceptovaných len 23. A celý tento návrh išiel do vlády s rozporom a vláda ho takýmto spôsobom s rozporom prijala. Toto je naozaj veľký precedens, pretože ak chceme, a dúfam, že chceme, aby bol implementovaný, aby posunul duševné zdravie na Slovensku, tak jednoducho nemôžeme ho takto lámať cez koleno. No mne sa niekedy zdá, že, pán minister, pri všetkej úcte, prichádzate s návrhmi ako my z opozície. My nemáme ansámbl ľudí, ktorý dokáže perfektne pripraviť nejaký návrh, prichádzate s vecami, ktoré nie sú ešte detailne prediskutované v odborných spoločnostiach. Áno, to kritizujú aj nás, že my teda nechodíme do tých odborných spoločností, ale my sme opozícia, my nemáme na to dostatok ľudí, ktorí by, ktorí by dokázali vlastne absorbovať a my skôr prichádzame s nejakými, s nejakými, s nejakými témami, ktoré chceme otvoriť a ktoré si myslíme, že sú dôležité. Ale ak prichádza návrh z ministerstva, tak musí byť pripravený kvalitne. Musí byť pripravený kvalitne, pretože to má dopad na bežný život našich psychológov, psychoterapeutov, psychiatrov, celý tento segment. No a žiaľ tu musím povedať, že tento zákon aj podľa týchto pripomienok zjavne pripravený nie je.
Komora psychológov, to je tá komora, ktorá by mala byť tým základným orgánom, ona sama komora dala v MPK 75 pripomienok. Takže ako je možné, že nebola ako gestor zapojená do tohto celého procesu? Tým základným cieľom bolo zriadenie akejsi nadrezortnej komory a cieľom bolo, aby vlastne hlavne aj tí psychoterapeuti, ktorí pôsobia teraz v rôznych pozíciách, teda môžete byť lekár, môžete byť logopéd, môžete si urobiť určitý kurz a ste psychoterapeut, tak aby sa to nejakým spôsobom zjednotilo. A ja tomu aj rozumiem, rovnako rozumiem aj tomu, že teda tie služby, ktoré poskytujú psychoterapeuti, psychológovia, môžu byť rôzne. Niekto robí kvalitnejšiu prácu, niekto menej kvalitnú, nie je to celkom kontrolované, nie je to regulované a bola tu snaha, aby sa to nejakým spôsobom zaregulovalo, ale zjavne nepodarí sa toto cez túto, cez túto, cez tento zákon, pretože napriek tomu pretrváva veľmi veľa výnimiek pre iné rezorty, pre školstvo je výnimka, pre sociálne veci, pre vnútro, pre obranu. Čiže ten pôvodný zámer, aby sme nejakým spôsobom dostali všetkým na jednu loď, sa tu zjavne, toto sa nám zjavne touto novelou nepodarí.
Sú tu rôzne zaujímavé veci, napríklad povinnosť poistenia za škodu vzniknutú pri výkone profesijnej činnosti. No čo sa týka zdravotníctva, nie je to štandardom, aby bola napríklad takáto povinnosť poistenia za škodu. Ja osobne si myslím, že to nie je zlý nápad, je to bežná prax, ak niekto robí súkromného lekára, povedzme aj psychológa, tak mal by mať poistenie škody, ak v prípade svojej činnosti dôjde k nejakému poškodeniu zdravia, ale je to v tomto kontexte niečo navyše, čo teda psychológovia by robiť mali a ostatní zatiaľ nemusia.
Rovnako, čo vnímame ako riziko, je supervízna činnosť, ktorá ešte stále nie je zadefinovaná a ako bude vyzerať, ako bude vyzerať to certifikačné štúdiom, ako bude vyzerať akreditácia, toto všetko sú zatiaľ nevytvorené veci a prichádzame s návrhom, ktorý, ktorý zatiaľ tieto veci nedefinuje, nevieme, v akej časovej osi sa nachádzame, že koľko na to budeme potrebovať času. Chýbajú prechodné ustanovenia, to je ďalší veľký problém, že mal by začať účinnosť tohto zákona od 1. 7. 2025, ale, ako už spomínali aj kolegovia predo mnou, je tuná veľmi veľa rôznych psychológov, psychoterapeutov s rôznymi druhmi kurzov a táto diverzita nemá dostatok času na to, aby sa prispôsobila novému zákonu. To znamená, že mrzí nás, že ste do toho nedali aspoň nejaké prechodné, prechodné ustanovenia, ktoré by pomohli a predĺžili ten interval, dokedy sa musia, musia nastaviť. Celkom zaujímavý je teda ten etický kódex ako príloha zákona. Je to také trochu špecifikum. My tie zákony, neviem teda, či úmyselne, ale väčšinou sa nám to celkom darí, komplikujeme, škrabeme sa cez ucho, dávame tam veci, ktoré možno sa kľudne vedia nechať v nejakej podzákonnej norme, no my tu máme aj teda ten etický kódex psychológa, ale tak, ako je naformulovaný, tak sú to také kvetnaté vety, ktoré pôsobia až veľmi rušivo, keď sa pozriete, že sú súčasťou, že sú súčasťou, že sú súčasťou zákona. Takže myslím si, že tieto veci by možno ani v zákone nemuseli byť a mohlo sa to riešiť podzákonnou normou.
Celkom zaujímavé je aj to, čo spomínal aj pán, pán Gašpar, je tá pripomienka Generálnej prokuratúry, lebo práve tu v tom etickom kódexe je, čuduj sa svete, aj takáto pripomienka Generálnej prokuratúry, ktorá vlastne hovorí o tom, čo sa asi udialo. Nie je to teda také explicitné, ale, ale predpokladáme, že Generálna prokuratúra, na ktorej pôsobí aj pani, pani sestra teda nášho premiéra Roberta Fica, tak napísala niečo také: „Pri osobných vyhláseniach vo verejnom priestore registrovaná osoba deklaruje, že hovorí o svojich vlastných názoroch a nereprezentuje všetkých príslušníkov profesie." To znamená, že takúto, takúto symboliku máme my vlastne v tomto navrhovanom takisto zákone. Čiže etický kódex zdravotníckych pracovníkov napríklad na porovnanie nič takéto neobsahuje. Čiže je to, samozrejme, nejaká novinka, ktorá tu prišla, predpokladám, z pera sestry pána Roberta Fica. Takže toto je tiež celkom zaujímavý, zaujímavý moment.
Nebudem ďalej dlho diskutovať, povedal som asi tie najdôležitejšie, že myslíme si, že tá pôvodná myšlienka bola správna, že chceli sme a asi zákonodarca chce nejakým spôsobom nastaviť veci lepšie, aby fungovali, no ale obávam sa, že prijatím tohto zákona sa situácia nezlepší. Je to zákon, ktorý je zákon pre zákon, aby sa splnil určitý míľnik plánu obnovy, aby sme neprišli o zdroje, ktoré boli alokované na túto oblasť, a myslím si, že takýmto spôsobom nenaštartujeme to, čo, o čom som hovoril na začiatku, že duševné zdravie na Slovensku bude prioritou a že bude, budeme pracovať na tom, aby sa duševné zdravie občanov Slovenskej republiky zlepšilo.
Ďakujem pekne za pozornosť.

No, nebudem k týmto veciam, s ktorými súhlasím, nejako hovoriť. Samozrejme, povedal si to fajn. V tomto máme my ideový spor. Jednoducho ja nie som presvedčený o tom, že teda by bolo správne, aby hocikto mal záchranky. Pre mňa sú to kritické infraštruktúra štátu. To je presne to, ako som spomenul, hasičov a policajtov potom v predajme, dajme tam indikátory kvality, stanovme nejaké podmienky a dajme, urobme výberka každých šesť rokov, kto to bude organizovať. To je hlúposť. To je nonsens. To je zahrávanie sa s úlohami štátu. Toto je povinnosť štátu postarať sa o akútne, život ohrozujúce stavy. Ja s tým nebudem nikdy súhlasiť, aby sme my takýmto spôsobom štát dehonestovali. Áno, sú tam korupční ľudia, žiaľ, alebo boli veľakrát, na tom treba pracovať, aby sa tam dostávali ľudia, ktorým ide naozaj o záchranku, o záchranárov, o to, s čím pracujú. Ale keď ich raz už predáš, tak tie dividendy sa budú sypať ďalej. Ešte raz zopakujem, LSE 70 mil. výnosy, 5 mil. zisk, z toho nevidia naši občania nič, z toho nevidia záchranári nič, to odchádza preč.
A ešte Falc. No prečo asi takáto renomovaná skupina odišla? Lebo uvidela ten slovenský neporiadok a bordel a si povedala, že tak toto s nami robiť nebudete. Preto odišli. A keby sa tu vrátili, tak by som sa im veľmi divil, lebo ten bordel ostal. Takže toto je pravda. A ja ako ťa mám ľudsky rád, Tomáš, ale my v tomto si nikdy nebudeme rozumieť, pretože jednoducho ja som presvedčený o tom, že keď to ide v Českej republike napríklad, že všetky záchranky majú VÚC-ky a fungujú dobre, tak prečo by to na Slovensku tak nemalo byť? Ja tomu nerozumiem. Čo sme tuná my spadli z mesiaca, sme iní, alebo čo? Práve preto to nefunguje, lebo sme tu dali strašne veľa tohto súkromného biznisu.

Nebudem naťahovať. Všetko podstatné som povedal. Ďakujem kolegom za krátke info.
Fero, samozrejme, to prízvukujeme a budeme to hovoriť do konca, že naozaj ten výber treba ustrihnúť. Nie je možné a to by bola naozaj, to by bolo úplné zlyhanie štátu, ak by sa stalo to, čo si povedal, že by, že by štát nemal nič. To proste, to je neakceptovateľné a toto ja dúfam, že aj ľudia vidia. Že ak toto prejde tejto vláde, tak to je naozaj ich zlyhanie.
Čo sa týka Tomáša Szalaya, no teším sa na to, čo nám povieš, si predsa historik, poznáš to, ako to bolo a aké boli motívy. (Reakcia z pléna.) Aké boli motívy, prečo sa to vlastne udialo. Takže teším sa na to a potom zareagujem voči tebe.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne zhodnotiť tento návrh zákona. Budem sa snažiť byť vecný. Pokúsim sa rozdeliť tiež celý tento zákon na dve časti. Tá prvá časť sa bude týkať tých vecných pripomienok, čo sa týka obsahu, a potom v tej druhej časti takisto musím sa vyjadriť aj k tomu výberku alebo výberovému konaniu, ktoré sa chystá.
Tak možno na úvod, sledujú nás aj ľudia, poviem svoju osobnú, teda nie osobnú skúsenosť, ale skúsenosť, s ktorou som bol konfrontovaný ako kolega, priateľ mal svojho príbuzného, ktorý išiel hrať futbal, 56 rokov, so svojou partiou kamarátov, v telocvični odpadol, mal zástavu srdca, musel byť resuscitovaný. Okamžite volali záchranku, ale, žiaľ, všetky body, všetky RLP, RZP boli na výjazde. To bola realita. A preto museli, samozrejme, mu poskytovať prvú pomoc, museli začať s masážou srdca a robili všetko, čo sa dá, ale cez operačné stredisko mu povedali, že najbližší, najbližší možný bod alebo čas, kedy môže prísť sanitka, je 20 minút. Tak sa rozhodli, že ho zoberú do auta počas tej resuscitácie, ale neviem, ako sa to dá v osobnom aute, pravdepodobne veľmi nedostatočne a že ho rýchlo prevezú do nemocnice. To sa im aj podarilo, ale, žiaľ, v nemocnici zomrel. Takže toto sú dopady, ktoré, žiaľ, sa stávajú a nemôžem povedať, že teda aj po tejto novele sa nebudú stávať, pretože niekedy to tak osud chce, že niektoré sanitky, nieže niektoré, všetky sanitky sú na výjazde a práve v tom momente potrebujete ďalšie vozidlo, ktoré nemáte k dispozícii.
Ani tento zákon takýmto veciam nedokáže zabrániť, ale môžeme sa o to pokúsiť. Sú tu naozaj veci, ktoré môžu pomôcť, aby sa takéto príklady, ako som pred chvíľkou povedal, nestávali, resp. aby sa stávali veľmi, veľmi ojedinele. A preto som rád, že prichádza táto novela, na ktorej pracovali viacerí odborníci. Ja sa necítim úplne kompetentný, pretože napriek tomu, že som anestéziológ a poznám tu svoju časť, ale chcem rešpektovať aj kolegov záchranárov a všetkých ostatných, ktorých sa tento návrh dotýka, ja som rád, že prichádzate so zmenami, ktoré tu už mohli dávnejšie byť. Zopakujem ešte raz, tie pozitíva, ktoré ja tu vnímam, aj keď konfrontujem tento návrh so zahraničím, tak vidím tam veľa prienikov a za to som vďačný.
Napríklad tá nová linka 116, 117, je to dobrá vec. Je to vec, ktorá sa dá naozaj dobre rozvinúť, ak budeme chcieť. Je to vec, ktorá odťaží jednak tú základnú bežnú linku, ktorá je tu pre život ohrozujúce stavy a všetko, čo nie je život ohrozujúce, by malo byť presmerované na túto linku. Cez túto linku môžu fungovať v budúcnosti možno aj iné služby. Napríklad v Nemecku cez 116, 117 funguje aj to, že poisťovňa je povinná nájsť termín pacientovi do jedného mesiaca, ak si tento termín nevie nájsť. Čiže my vieme možno túto linku ďalej rozvíjať a myslím si, že toto je prvý krok.
Ďalej vnímam pozitívne aj to, že sa tuná zavádza randez-vous systém. To, čo spomínal kolega Majerský. Ja sám som pracoval na záchranke v Nemecku aj v Rakúsku, tam je to úplne bežná vec. Nie je to vec, ktorá je len na vyznačených bodoch, ale je to vec, ktorá je plošne zavedená. To znamená, že randez-vous systém okrem pár výnimočných bodov funguje. Samozrejme, je to iná krajina, iné rozdelenie obyvateľstva, sú tam veľké aglomerácie a tak ďalej, ale každopádne randez-vous systém je veľmi pozitívna vec. Opäť uvediem konkrétny príklad. Ak na operačné stredisko príde hlásenie, že ide o život ohrozujúci stav, napríklad tá resuscitácia, ako som spomínal, tak okamžite vyštartujú dve vozidlá. Doteraz vyštartovalo len jedno RLP, to znamená jedna sanitka s lôžkom, s lekárom, s dvoma záchranármi. Po novom vlastne k takémuto pacientovi, ktorý potrebuje resuscitáciu, vyštartujú dve vozidlá. Jedno bude osobné auto, v ktorom bude vodič a lekár, a druhé auto bude zložené zo záchranárov. Ak prídu k tomuto pacientovi, ktorý potrebuje resuscitáciu a zistia, že napríklad tá resuscitácia, bohužiaľ, nebola úspešná a pacient zomrel a ak príde ďalší hovor, že musíme ísť k ďalšiemu pacientovi, ktorý potrebuje resuscitáciu, tak hoci je to veľmi náročná situácia, kde ostanú tí záchranári s príbuznými zosnulého pacienta, tak lekár so svojim vodičom môže utekať k ďalšiemu pacientovi. A k tomu ďalšiemu pacientovi prizvú ďalšiu RZP so záchranármi. Čiže takýto model pomáha a zlepšuje situáciu tak, aby ten stav, ktorý som povedal na začiatku, nenastal. Opäť chválim, myslím si, že to mohlo byť už skôr.
Rovnako ambulancie asistenčnej zdravotnej služby, dobre, povedzme si, že bude teraz možnosť nejakým spôsobom zabezpečovať veľké podujatia a bude na to zadefinovaná nejaká nová špecifická služba, s týmto nemám nejaké výhrady. Rovnako prevádzkový čas ambulancií, rovnako asi kompetencie, do tých sa nechcem púšťať. Samozrejme, je to citlivá otázka, veľmi citlivo ju vnímajú aj naši kolegovia lekári. A tu by som možno trošku nadviazal už na tie veci, ktoré ja vnímam skôr tak rozpačito, alebo uvidíme teda, ako budú ďalšie vykonávacie predpisy.
Celkovo by sa trebalo zamyslieť, že akým smerom chceme tú záchrannú zdravotnú službu uberať, lebo podľa aj tohto návrhu mám pocit, to, čo spomínal aj kolega Majerský, že ideme asi postupne tým smerom paramedického systému. To, čo vlastne je aj v iných krajinách, ako je Anglicko a inde, že jednoducho ten nedostatok lekárov alebo lekárov, ktorí vedia urgentnú medicínu, smeruje k tomu, že sú tu vyškolení záchranári, ktorí postupne preberajú jednotlivé kompetencie a prichádza k pacientovi, hoci aj vo veľmi kritickom stave takýto vyšpecifikovaný záchranár a že lekári sú naozaj na tých urgentoch, kde sa potom tým pacientom vedia efektívnejšie venovať, lebo majú tam iné aj zobrazovacie techniky a tak ďalej. Áno, je to jedna z možností. Druhá z možností je ten systém, ktorý máme teraz, že je postavený na tých lekároch, je postavený na tom, že tie kompetencie aj lekári kolegovia veľmi ťažko odovzdávajú záchranárom. Potom sa tak naťahujú, že čo môžu urobiť záchranári, čo môžu urobiť len lekári a tak ďalej. Nechcem do toho celkom zachádzať. Každopádne tie kompetencie sa tu jednoznačne rozširujú. Niektoré veci, ktoré doteraz robil len lekár, po novom bude môcť robiť aj záchranár.
Tu treba jasne povedať, že Slovensko má jednu veľkú výhodu oproti napríklad našim susedom z Rakúska, kde tá záchranná zdravotná služba je postavená na mladých chlapcoch, ktorí majú pomerne slabé vzdelanie. Majú len niekoľkotýždňové kurzy alebo niekoľkoročné kurzy. Tak u nás sme, ako sme zase špecialisti v tom akademizovaní všetkých možných našich disciplín, tak aj toto sme zakademizovali. Ale v podstate majú oveľa lepšie vzdelanie, ako majú vzdelanie napríklad kolegovia v Rakúsku. Čiže čo sa týka tých kompetencií, okej, uvidíme čo prinesie život.
Čo sa týka toho budúcna, že či je teda zámerom to, aby bolo raz paramedický systém, nie som celkom presvedčený o tom, že toto je úplne ideálny stav. Možno ak bude to nevyhnutné, že tých lekárov budeme mať extrémne málo a že proste tá situácia bude ďalej eskalovať, môžme sa o tom baviť, ale v súčasnom systéme si myslím, že treba to robiť veľmi citlivo, aby nedošlo k ohrozeniu zdravotnej starostlivosti u pacientov a treba zohľadniť aj to, čo hovoria lekári, ktoré kompetencie si chcú ponechať.
Čo sa týka, to znamená, k tomuto modelu, že teda či paramedik alebo postavený na lekároch, tak tuná smerujú práve tieto veci, že špecializovaná RZP-čka, to by mal byť ten vyvzdelaný záchranár, ktorý bude mať špeciálne kompetencie, a rovnako aj posádka RZP, RLP. Počkajme si na detaily, lebo väčšinou v tom sa skrýva potom tá podstata, či sa systém zlepší alebo nie.
Čo by som ale chcel naozaj skôr poznamenať, že toto vnímam negatívne, je ambulancia špecializovanej prepravy. Tu tomu vôbec nerozumiem. My sme namiesto, aby sme upratali dopravnú zdravotnú službu, ktorá sa vymkla aleže úplne spod kontroly, tak sme si zadefinovali ďalšiu nejakú ambulanciu. Možno už sú niekde nakúpené sanitky, ktoré už niekto aj vie, že kto si, kto ich bude mať a jednoducho túto službu budeme akože využívať na odťaženie RZP, ale možno to bude len nejaký lacný taxík. Možno keby sme sa viac venovali operačnému stredisku, ktoré nebude posielať záchranky ku veciam, ktoré sú evidentne možno nie život ohrozujúce a nepotrebné, tak možno by sme žiadne takéto vymýšľania nemuseli mať. No a mimochodom, tá dopravná zdravotná služba, to keď robíme nejakú zásadnú reformu, že robíme ju tri roky a necháme ju len tak, ako pre mňa je to smutné konštatovanie. Neviem prečo, prečo to tak dopadlo.
Teraz som si pred tým, ako som sa chystal na toto vyšetre... vystúpenie, pozeral (reakcia navrhovateľa) vyšetrenie, to by bolo fajn (povedané s pobavením), som si pozeral, ako to majú teda tí Rakúšania a oni to majú, normálne si predstavte, že cez ChatBot. Oni už majú vlastne, že keď chcem si objednať Krankentransport, to znamená, chcem transportovať pacienta z bodu A do bodu B, tak idem normálne na notrufnoe.at, však si to pozrite, a komunikujete s ChatBotom, odkiaľ chcete, akého pacienta, je ležiaci, je sediaci, je taký, hentaký, onaký a jednoducho ten ChatBot vám vyberie najbližšiu možnú dopravnú službu. Že nejdeme teraz, že ja sa dohodnem a táto dialýza bude posielať mojich pacientov cez moju dopravnú zdravotnú službu a vytesním tých ostatných a dohodnem sa s tým a s hentým a s oným. Proste toto nefunguje. Hej, toto a toto by mala byť súčasť vlastne tej našej reformy. Nie, my sme teda dopravnú zdravotnú službu nechali že úplne nepovšimnutú, zase tam budú takéto kademache čachre-machre, no a vytvoríme si novú, vytvoríme si novú ambulanciu špecializovanej prepravy. Nepochopiteľné pre mňa. Nerozumiem tomu. Nerozumiem čo vlastne tým básnik myslel.
Samozrejme, aj tá nová sieť, to už tu bolo spomínané, niektorí ju už možno tušia, niektorí vedia, že ako to dopadne. Ja to zatiaľ netuším, nevidím, nemal som ambíciu rozprávať s ministrom a myslím si, že ako opozičný poslanec, áno, mohol som, možno by teda mi odpovedal. Ale každopádne, potrebuje to vedieť verejnosť, potrebuje to vedieť verejnosť, že ako si vy predstavujete, ako bude vyzerať tá mapa a tak ďalej. Tu by som tiež rád poznamenal jednu zaujímavú vec, že Rakúšania, si predstavte, napríklad v Dolnom Rakúsku idú redukovať počtu bodov, kde budú záchranky. Z 32 na 21. My podľa tohto zatiaľ predpokladám, že budeme ich nejakým spôsobom navyšovať. Áno, niečo sa bude upravovať, niečo sa bude navyšovať. Ja som veľmi zvedavý, ako bude finančný dopad celého tohto modelu. Tvrdí sa, že by to malo byť nejako rozpočtovo neutrálne, ale podľa týchto nových a nových podskupín, podmnožín, ktoré tuná máme, tak to bude veľmi, veľmi náročné urobiť rozpočtovo neutrálne. Skôr si myslím, že to budú ďalšie milióny navyše. Takže v tomto takisto nie celkom verím predkladateľovi, že rozpočet bude neutrálny.
Samozrejme, ešte môžeme spomenúť lepšie vybavenie ambulancií, hodnotím pozitívne.
Čo veľmi pozitívne hodnotím, sú indikátory kvality. Konečne! To, čo sme teraz hovorili. Ideme vyberať, opäť ideme robiť výberko a my nevieme, na základe čoho. My nezbierame indikátory kvality. My nevieme presne, na základe čoho my vieme povedať, že LSE je lepšie ako bratislavská záchranka. My to nevieme. Áno, môžme si akože určiť, že aký mali dojazdový čas, aký mali rýchly nástup, či vzdelávajú záchranárov a tak ďalej, ale nie je to špecifikovaný zber dát, ktorý by mohol viesť ku spravodlivej, nejakej optimálnej analýze. Čiže ja hodnotím to veľmi pozitívne. Opäť, malo to tu byť už dávno. Takže, to je tá prvá časť. Samozrejme, dalo by sa o tom hovoriť oveľa dlhšie, ale pre krátkosť času by som tu to ukončil.
A vrátim sa ešte teda k tomu, čo chcem povedať k tomu výberovému konaniu. Viete, my sme si tu zvykli, žiaľbohu, na tom Slovensku, že ja sa cítim niekedy tak ako veľmi zvláštne, že človek, ktorý je z konzervatívnej strany, pravicovej strany, povedzme, keď ešte nejaké takéto delenie tu má, začína obhajovať veci, že prečo by štát mal mať napríklad svoju záchranku, hej. A sociálna demokracia, my tu máme dve sociálne demokracie, slovenskú sociálnu demokraciu a druhú sociálnu demokraciu, tak ona jednoducho necháva ten systém tak, ako tu je. Veď keď v Česku môžu byť záchranky pod vyššími územnými celkami, keď majú tých 14 krajov a každý kraj má vlastné záchranky, neriešia žiadne výberká, neriešia žiadne problémy, u nás to nejde. U nás to nejde, lebo niekto sa rozhodol, ja si to už nepamätám presne kto, že jednoducho štát je zlý vlastník, to všetko nebude fungovať, tam sa kradne, neviem čo, á, dajme to súkromníkovi. To, že on si už z toho urobí dividendy, to už sa nám nezdá, že to je kradnutie. To už je normálna vec, to už je biznis.
No a ja vám poviem, ako ten biznis vyzerá. Ten biznis je naozaj nastavený perfektne. To je geniálna vec. Hovoríme o 800 mil., možno miliarde eur, kde budete mať pevnú, fixnú platbu, každý mesiac vám cinkne na účet, keď budete mať 107 bodov RZP, RLP, cinkne vám na účet na každý jeden bod od 50- do 80-tisíc, podľa nejakého cenového opatrenia. No to je perfektné podnikanie. To je geniálne podnikanie. Takéto podnikanie, určite o takéto má mnoho ľudí záujem. Preto si myslím, že to je mentálne strašne hlúpo nastavené, neviem, kto tu bol takýto múdry, že jednoducho my sa postupne zbavujeme, štát, klasických kompetencií štátu. To je úplne krízové riadenie. To ako keby sme teraz predali polovicu hasičov súkromnej firme. Alebo poďme predať polovicu policajných áut, dajme súkromnej firme. Veď to je kritická infraštruktúra štátu a my tu polovicu už sme predali a teraz, ja vám garantujem, keď prídu zase pozmeňováky nejaké, tak ani tých 50 % už štát nebude mať. Možno 30. A poďme sa pozrieť, že ako k tomu došlo. Že ako slovenská sociálna demokracia a sociálna demokracia, ktorá to má v názve, ako k tomu došlo. Zapamätali sme si rok 2019. Pani Kalavská vtedy odvolala ešte pána Haška, cítila, že to bude veľký prúser, presunuli to na úrad pre dohľad. Kto bol vtedy na úrade, kedy sa poslednýkrát vyberali záchranky? Nominant SMER-u pán Palkovič. Pán Palkovič, ktorého ste si teraz dali ako riaditeľa Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. On bol predsedom komisie, ktorá vyberala záchranky v roku 2019. Rovnako pán Saloň, rovnako pán Mikloši, ktorý bol v súčasne v jednej firme s pánom Mikčim, ktorý bol jediným konateľom Life Star Emergency, LSE. A paradoxne, áno, však áno, ÚDZS, ale hrozí, že sa to stane znovu. Paradoxne LSE získala najviac bodov. Čiže z 328 bodov Life Star Emergency, my máme také ideálne skratky, každý sa chce volať anglicky, malo 107 bodov. Neuveriteľné, že? Teraz (reakcia navrhovateľa), či budú vylúčený si počkajme. To budú ešte také tlaky, pán minister, to ešte sa budete sám diviť.
Ja sa len pýtam, že či toto je normálne? Či toto je naozaj normálne, že my si takýmto spôsobom ideme tuná zase robiť výberko. Veď ÚVO to napadol. Doteraz prebieha proces, spomínal to aj pán doktor Szalay. A my bez toho, aby bolo toto nejakým spôsobom poriešené, ideme cez rovnaké pravidlá urobiť ďalší výber. Veď to budú ďalšie žaloby. To nám Európska komisia povedala, že to tak nemôže byť. A myslím si, že sociálna demokracia mala dosť času na to, aby sa zamyslela nad tým, či už nenastal čas, aby konečne možno tú záchrannú službu prebral pod seba štát, pretože to je kompetencia štátu, pretože to robia aj iné krajiny, napríklad Česká republika. Ja si myslím, že to by bolo najlepšie riešenie, ale na to treba byť pripravený. Teraz sme zase v hodine dvanástej. Už to teraz je ťažko možné, ale proste toto mal byť cieľ. Tu sedí bývalý minister Krajčí, tak bolo to aj v programovom vyhlásení vlády. No len zase, cez tlaky, politiku, neviem čo, zrazu Lengvarský to stopil. Hej, lebo však tých tlakov tam bolo strašne veľa. No a nemáme zase tú štátnu záchranku. No nemáme. A ani nebude. A ja sa obávam, že keď prídu ďalšie pozmeňováky, tak štátna záchranka už naozaj nebude mať ani tú nadpolovičnú väčšinu, ale bude mať možno 40 %, možno menej. Ja neviem, ja neviem a neviem, ako sa to vlastne bude vyberať. Toto si uvedomuje podľa mňa aj minister, lebo vie, že toto je naozaj na, toto je na jeho hlave zatiaľ, možno sa to presunie z ministerstva niekde inde. Zase to si musíme počkať, čo s tým vlastne urobia. Ale ja vám hovorím úprimne, že keď máme záujem, chápem, že to už je asi teraz neskoro, ale veď o tom ani diskusia nebola. Tu sa ani nikto nebaví o tom, že prečo, kto sa tak rozhodol, že záchranky majú byť súkromné. Ja neviem, že prečo vlastne my sme akože toto dopustili. Ja tomu naozaj vôbec nerozumiem.
To znamená, čo s tým chceme urobiť? My prídeme s návrhom, s pozmeňovákom, aj ten nie je dobre riešenie. Ja si myslím, že najlepšie riešenie by bolo možno dvojkolovo. Najprv to dať všetkým verejnoprospešným organizáciám, červeným krížom, nemocniciam, proste všetci, ktorí proste sú non for profit a niekde, kde trebárs to nebude možné, neobsadí sa toto miesto, tak pre mňa za mňa, potom nech sa to dá každému, kto sa tam prihlási. A ak to nebude obsadené, tak potom nech na to miesto ako príde štát, lebo je to jeho povinnosť. Niečo musíme s tým urobiť. Toto, čo sa chystá, je veľmi nebezpečné a obávam sa, že je to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja by som sa chcel naopak zastať kolegu Dvořáka, lebo my sme parlamentná demokracia. Ja si myslím, že on má právo vystúpiť a právo majú to vidieť aj občania. Lebo občania nevideli, čo ste vy rozprávali so ZMOS-om a s ostatnými komorami a tak ďalej. A možno aj keď sú niektoré otázky nie celkom adresné a nie celkom, ktoré sa vám páčia, tak si myslím, že je to úplne legitímna práca poslanca, aby tieto otázky kládol.
Ja som v jeho vystúpení videl naozaj viaceré veci, ktorá sa dotýkajú aj tej linky stošestnásť, stosedemnásť, pýtal sa aj na to výberové konanie. Ja som to nevidel, že to je scestné a myslím si, že doteraz sme mali korektnú diskusiu, debatu aj s pánom predsedom zdravotníckeho výboru, aj s pánom ministrom. Tak ja by som vás poprosil všetkých, aby sme zostali v tej korektnej rovine a nešli do tej osobnej.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Myslím si, že tí, ktorí sa venujú tejto problematike, tak vedia veľmi dobre, o čo sa tu hrá. Vedia veľmi dobre, že ide o veľké milióny, že ide zhruba o 800 miliónov eur, možno jednu miliardu eur, ktoré budú v priebehu nasledujúcich šiestich rokov rozdelené medzi záchrannú zdravotnú službu a je to, samozrejme, veľmi lukratívna záležitosť, preto si myslím, že je veľmi dôležité, aby tento zákon bol pripravený kvalitne a správne. A myslím si, to, čo povedal Oskar Dvořák je správne, že takéto zákony, zvlášť také citlivé zákony, čo sa týka aj financovania, ja verím, že nás počúva aj teraz pán budúci možno predseda Národnej rady Raši, sa nemajú prijímať ako skrátené legislatívne konanie. Myslím si, že bolo dosť času, aby bol normálny legislatívny proces. Začali sme medzirezortné pripomienkové konanie v októbri, máme koniec marca a sme tu teraz naozaj tlačení do kúta, pretože naozaj potrebujeme rýchle riešenie, tak ako povedal pán minister, aby sme mohli urobiť výberové konanie. K výberovému konaniu budeme mať samostatné vystúpenie, myslím si, že je to dosť kľúčové, okrem, samozrejme, aj obsahovej stránky celého tohto návrhu.
Takže za mňa ešte raz zhrniem, skrátené legislatívne konanie je, žiaľ, opodstatnené, ale dalo sa tomu predísť.
Ďakujem.