Videokanál poslanca

Nechcem vás tu už dlhšie zdržiavať, neviem, či tá téma je pre všetkých kolegov zaujímavá, ale jednu vec ešte chcem, ešte raz uviesť na pravú mieru a dať taký príklad, že čo by znamenal ten náš návrh, alebo ako si to my predstavujeme s tými štandardami. A opäť poviem jeden konkrétny príklad z paliatívnej starostlivosti, teda starostlivosti o ťažko chorých, umierajúcich pacientov a jeden z takých najnepríjemnejších symptómov, ktoré niektorí zomierajúci pacienti musia zažívať, je dušnosť. To znamená, keď sa niekto dusí. No a v tejto dušnosti ešte my na škole sme sa učili teda, že len, prosím pekne, nesmieš podať žiaden opioid, to znamená silný liek od bolesti, pretože ten pacientovi môže ešte utlmiť dychové centrum a jednoducho môžeš ho tým zabiť, resp. tá dušnosť a silný liek od bolesti nejde nejako dokopy.
No ale postupom času a aj tým rozvojom paliatívnej starostlivosti sme prišli k tomu, že presne opak je pravdou a práve u tých pacientov, umierajúcich dušných pacientov je metódou prvej voľby práve použiť tento opioid.
To znamená, ak sa niekto dusí, tak prvým, prvou pomocou, zjednodušene to teraz hovorím, samozrejme že sú nejaké výnimky a špecifiká, je podať morfín, je podať ten opioid, samozrejme, v určitej dávke, aby sme pacienta aktívne nezabili, ale aby sme mu z toho jeho symptómu pomohli a tento symptóm nejako zredukovali.
No a teraz keď sa pozrieme na tie štandardy, ktoré sú vydané na Slovensku, a štandard, ktorý je vydaný v Nemecku, tak na Slovensku našťastie k tejto problematike máme štandard, urobili ho dve dámy, ktoré si ja veľmi vážim, ktoré tú paliatívnu starostlivosť posunuli veľmi dopredu, pani Križanová a ešte jedna pani doktorka, ktoré, samozrejme, vychádzali z určitých informácií, ktoré vtedy mali a urobili to najlepšie, ako vedeli, a v tomto štandarde je napísané, že dušnosť sa môže liečiť tak, že sa podá tento opioid.
No a teraz ako naši zdravotníci a realita v praxi vyzerá tak, a to som si overil, lebo som bol na viacerých nemocniciach a som sa práve na túto tému pýtal, že ak máte zomierajúceho pacienta, ktorý je dušný, ktorý sa dusí, ktorý má takýto symptóm, tak čo robíte. A viacero lekárov mi, žiaľ, povedalo, že no tak dáme mu novalgin. To je liek, akože ten základný liek od bolesti, ale vôbec nie je to lege artis postup pri dušnosti. To znamená, oni mu nevedeli v tejto veci pomôcť tým správnym liekom. A keď som sa pýtal, ako je to možné, veď predsa ten novalgin, to nie je metóda voľby, ktorú by mal dostať tento pacient, tak mi bolo vždy povedané, že no viete, ale my sa bojíme úradu pre dohľad, no tak nemôžme mu dať opiát, lebo ho môžme tým zabiť, lebo môže sa mu utlmiť dychové centrum a jednoducho my sa bojíme tej konzekvencie.
Samozrejme, že je to širší problém, ktorý nebudem teraz rozoberať, ale jeden z dôvodov, prečo sa napríklad boja, je aj to, že nemáme na to tak správne urobený štandard. Keď sa pozrite do tej nemeckej, do Nemecka, tak v tom štandarde je napísané, urobila ho odborná spoločnosť, ktorá je zakrytá ešte ďalšími spoločnosťami, ktorá zadefinovala nejaký klinicky relevantný problém, čiže je tam napísané, že pacienti s nevyliečiteľným onkologickým ochorením, ktorí sa nachádzajú na konci života a majú symptóm dušnosti, majú dostať silný opioid, to znamená napríklad morfín. A teraz je tam ďalšia kolónka, je tam napísané A, to znamená stupeň odporúčania je, že silné odporúčanie znamená, že má sa, ak by, a potom je tam ďalšia kolónka, ktorá hovorí o tom, že na základe čoho to môžu tvrdiť. Tvrdia to na základe toho, že je asi dvadsať rôznych štúdií, vysoko kvalitných štúdií, multicentrických štúdií, ktoré spájajú randomizované kontrolované štúdie, ktoré to potvrdzujú, že áno, takíto pacienti, ak bol podaný opioid, nedošlo k ich usmrteniu, ale došlo k zmierneniu symptómu dýchavice.
Čiže v tom štandarde je napísané, máte použiť opioid, naše odporúčanie všetkých expertov je áno, máte to urobiť, toto sú, toto sú štúdie, ktoré to potvrdzujú, a potom, samozrejme, že je to vybavené, pretože ak niekto odmietne postupovať podľa tohto postupu, musí mať veľmi dobré argumenty, prečo tak nerobí. A u nás, keďže je to tak akože tak, tak všelijak, tak jednoducho ten, ten pacient, žiaľ, v mnohom prípade nedostane to, čo má, čo by dostať mal.
Čiže toto je práve jeden taký konkrétny príklad, že keby prešiel tento návrh, tak ministerstvo zdravotníctva by ako prvé muselo urobiť novú metodiku, muselo by ju zverejniť a muselo by zabezpečiť, že tie štandardy budú mať jednak svoju aktuálnosť, dokedy sú platné, jednak že tam bude musieť byť stanovené, ako kvalitný štandard je, kto vôbec ten štandard môže vydávať, či sú to klinicky relevantné otázky, či nielen, či len neopisujeme knihy, ale či sú to naozaj otázky, s ktorými sa stretávajú naši kolegovia a nevedia sa rozhodnúť a potom na základe čoho povedia, že máte to robiť tak a tak. Čiže urobiť z tých štandardov takú modernú formu, ktorá je pomocou a nielen bičom pre našich zdravotníkov.
Ďakujem pekne.

Ja chcem ti poďakovať, Fero, že si otvoril tú vec ohľadom resuscitácie. To si asi tak všetci pamätáme, že niekedy bol naozaj ten pomer 2 : 15, to je taký pekný príklad, hej, že dlho ešte, ja som sa učil aj na škole, že dvakrát vdych, pätnásťkrát sa stláča hrudník a tu, čo sa týka resuscitácie, našťastie, je to tak, že tie guideliny Európskej resuscitačnej spoločnosti sú veľmi dobre prezentované aj na verejnosť, tá didaktika pomáha, funguje a pomerne rýchlo sa potom, ak sa zmenia vedomosti spoločnosti, tak sa dajú, dajú aplikovať v praxi.
A teraz vieme, že ten pomer sa zmenil na 2 : 30 a vieme, že teda je dôležitejšie stláčať hrudník, ako robiť tie dva vdychy.
Čiže to je pekný príklad toho, že musíme aktualizovať tie guideliny, nemôžme si nechať desať rokov len tak, lebo prakticky už by boli neaktuálne, my potrebujeme vždy tú najaktuálnejšiu verziu a niekto to musí sledovať, že či náhodou už nám neexpiroval ten štandard. A toto sa v našich štandardoch, žiaľ, nedeje, lebo my nemáme presne zadefinované, že tento guideline má len tri roky účinnosť a potom to niekto musí zrevidovať, či sa niečo nezmenilo.
Takže toto, čo si povedal, je presne ten príklad, kam mierime, aby tá aktuálnosť bola zachovaná.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predložiť tento návrh novely zákona 576 o zdravotnej starostlivosti a vysvetliť v krátkosti, aké sú pohnútky k tomu, k tejto novele zákona, ktorú predkladáme.
Sú tu dva také dôležité momenty, ktoré by sme chceli ozrejmiť aj plénu, aj tým, ktorí sledujú záznam v Národnej rade a prvým je nová definícia toho, kedy sa poskytuje zdravotná starostlivosť správne a druhý bod sa venuje štandardným diagnostickým postupom v zdravotníctve, podľa ktorých by mali postupovať zdravotníci na území Slovenskej republiky, tak aby bola zdravotná starostlivosť poskytovaná správne.
Takže na úvod mi dovoľte povedať pár slov práve k tejto novej definícii § 4, ktorý hovorí o tom, kedy je poskytovaná zdravotná starostlivosť správne a prečo si myslíme, že takáto zmena je dôležitá v našom právnom systéme a aby bolo znovu zadefinované, kedy je táto starostlivosť správna. Vychádzali sme pri tejto novele návrhu zo štyroch princípoch medicínskej etiky a tie rád zopakujem. Je to zadefinované ako pomáhať, to znamená, každý krok, ktorý robíme v zdravotníctve, má smerovať k tomu, že pacient dostane určitú diagnostiku, terapiu, tak aby mu táto potom následne pomohla neškodiť, to je druhý bod medicínskej etiky, ktorý hovorí o tom, že naša liečba, ktorú mu ponúkame ako terapiu, nesmie mu viac škodiť, ako pomáhať, to je vždy na miske váh, pomáhať a neškodiť.
A tretí bod, ktorý sa dotýka vlastne medicínskej indikácie, ktorý napríklad výkon je opodstatnený a potrebný, sa týka spravodlivosti. A spravodlivosť v rámci medicínskej etiky hovorí o tom, že máme tu určité limitované obmedzené zdroje, tie zdroje sú v každom štáte limitované, či chceme, alebo nie, je to tak, aj keď sústavne rastú tie výdavky na zdravotnú starostlivosť, ale sú limitované. A keďže sú limitované a túžby nás ľudí sú neobmedzené, každý z nás chce žiť kvalitný život, každý z nás chce žiť dlhší život a robíme všetko pre to, aby sa to udialo a vlastne celá naša zdravotná starostlivosť k tomu smeruje a speje, aby sme predlžovali ľuďom život, a nielen predlžovali, ale aj skvalitňovali život, ktorí žijú. Tak tento nepomer medzi obmedzenými zdrojmi a spotrebou zdravotnej starostlivosti alebo túžbami zdravotnej starostlivosti je vždy takým problémom a stále vypuklejším problémom v zdravotníctve.
A jedným z tých štyroch bodov medicínskej etiky, ako som spomínal, je spravodlivosť. Čiže tie obmedzené zdroje, ktoré máme v dispozícii, musíme spravodlivo rozdeliť. Na príklade, keď máme k dispozícii tisíc eur, tak nie je možné, aby sme jednému pacientovi alebo niekoľkým pacientom dali 800 a ďalšej veľkej skupine rozdelili tých zbytných 200. Jednoducho musí niekto sledovať ten všeobecný zámer pomôcť čo najviac ľuďom a pomôcť im správne a spravodlivo, a práve preto je veľmi dôležité, aby sme pri akejkoľvek indikácii nejakého výkonu diagnostiky uvažovali teda nielen nad tým, čo pacientovi pomôže, čo pacientovi nepoškodí, ale aj či náhodou to, čo mu indikujeme, nespôsobí potom stratu možnosti pre iného pacienta, ktorý to možno viac potrebuje.
Čiže pri každom jednom takomto rozhodovaní, či už lekára, ale o to viac aj ľudí, ktorí tvoria zdravotnú politiku, by malo byť toto meradlo vlastne nejakého spravodlivého rozdelenia zdrojov zakceptované.
No a práve preto prichádzame s návrhom, ktorý nie je nový, ktorý sa vyskytuje v právnych systémoch iných štátov, napríklad aj v Nemeckej spolkovej republike, ktorá hovorí o tom, že zdravotná starostlivosť má byť hospodárna, to znamená, to je to, to spravodlivé, aby sa rozdeľovali tie zdroje spravodlivo. Opäť si pomôžem trošku príkladom, pokiaľ Slovenská republika má určité obmedzené zdroje, ktoré sú, ktoré sú dedikované pre zdravotnú starostlivosť, tak jednoducho nemôže sa stať, že budeme robiť 25 robotických centier, alebo budeme mať 20 ekmocentier na malú Slovenskú republiku, ale niekto musí zhodnotiť, že pre slovenské potreby je postačujúcich napríklad 10 centier alebo 5 centier. Jednoducho musí uvažovať hospodárne, aby sme neminuli všetky zdroje, ktoré máme k dispozícii na jednu časť zdravotnej starostlivosti a potom napríklad ambulancie domácej ošetrovateľskej starostlivosti, hospice, všeobecní lekári, ambulantní lekári nemajú dostatok zdrojov, aby mohli dobre liečiť našich pacientov.
Čiže toto je myslené vlastne tou hospodárnosťou, že niekto musí mať nejakú globálnu rozpočtovú zodpovednosť a musí hľadať to verejné dobro z tých zdrojov, ktoré máme, ktoré sú obmedzené, by mali byť spravodlivo rozdelené, a to kolegovia, ktorí sa venujú zdravotnej starostlivosti, možno mi dajú za pravdu, že nie je vždy tak.
Máme aj aktuálne prípady, spomínali sme viackrát napríklad aj prípad nemocnice Bory, že máme tuná v Bratislave dostatok lôžok, ale máme veľký nedostatok zdravotných sestier, v tejto situácii sa už niektoré lôžka zatvárajú práve kvôli tomu, že nie sú sestry a my sme v tejto situácii otvorili ďalšiu novú nemocnicu s novými 400 lôžkami.
Toto určite, keby sme pozerali na to aj z toho spektra hospodárnosti, tak by nemuselo touto skúškou správnosti prejsť. Ja opakujem, že sa teším, že máme modernú novú nemocnicu, ale automaticky malo dôjsť k redukcii 400 lôžok, to znamená niektorá nemocnica mala byť zatvorená. Žiaľ, nie je zatvorená, máme tu novú nemocnicu a tie zdroje chýbajú, vidíme to, že Všeobecná zdravotná poisťovňa sa topí v dlhoch a nevieme tie zdroje nájsť.
Čiže toto sú veci, ktoré myslíme tou hospodárnosťou a môžeme mať ďalšie príklady. Môžeme hovoriť o magnetických rezonanciách, neviem, či viete, ale pred desiatimi rokmi sme boli za Českou republikou, čo sa týka počtu magnetických rezonancií a vyšetrení magnetickou rezonanciou, v súčasnosti máme viac vyšetrení na tisíc obyvateľov, ako má Česká republika, jednoducho máme ich viac. A pritom naši pacienti majú pocit, že na nich strašne dlho čakajú a tá dostupnosť je zlá. Ale vždy ide aj o tú indikáciu, kedy potrebujem tú magnetickú rezonanciu. Nie vždy, keď ma pichne v krížoch, tú magnetickú rezonanciu naozaj potrebujem a treba si vždy uvedomiť, že ak ja pôjdem na magnetickú rezonanciu, ak tá indikácia je vágna, alebo len ja sa chcem presvedčiť, že je všetko v poriadku, tak môžem brať priestor tomu, kto tú magnetickú rezonanciu naozaj potrebuje.
A práve to je o tej hospodárnosti, to je o tom, o takom spoločnom rozmýšľaní, o spoločnom dobre, o tom, že tie obmedzené zdroje musíme spravodlivo rozdeliť.
Práve preto prichádzame s takouto novou, novou definíciou, čo je vlastne správna zdravotná starostlivosť a plus dodávame tam ďalšie veci, nevyhnutnosť a zmysluplnosť, nevyhnutnosť a zmysluplnosť je takisto veľmi dôležitá a pokúsim sa to opäť vysvetliť na nejakom príklade. Nevyhnutné môže byť napríklad, ak sa po nejakom vyšetrení ukáže, že napríklad pacient má, a teraz môžem spomenúť napríklad konkrétny príklad, ak má pacientka zmeny na krčku maternice, tak možno je postačujúci výkon konizácia, to znamená nejaký malý, malý výkon, ktorý odstraňuje krčok maternice, ale teoreticky môžme urobiť aj celú hysterektómiu, čiže odobrať celú maternicu, pričom to nemusí byť nevyhnutne ten nevyhnutný zákrok. Samozrejme, z pohľadu pacienta, aj keď máme internet, aj keď máme možnosti, ako si to overovať, tak nie vždy je zrejmé, že tú indikáciu, ktorý stanovil lekár, či je tá správna.
A práve ak dôjde ku trošku tej zmene paradigmy, ktorú máme teraz, kedy je zdravotná starostlivosť správna, tak by sa malo posudzovať aj to, či daný výkon bol naozaj nevyhnutný, či nebola alternatíva, ktorá bola postačujúca.
Toto opäť v našom systéme zlyháva, že niekedy sa robia výkony a, bohužiaľ, veľakrát to laici nevidia, ktoré sú motivované aj niečím iným, nie vždy len tou správnou medicínskou indikáciou. Dejú sa niektoré výkony a zvlášť v tejto dobe si treba dávať pozor, pretože, samozrejme, aj do zdravotníctva sa dostáva určitý ten, sú to aj financie, ktoré prichádzajú do zdravotníctva, je tu určitý trh a teraz nechcem nikoho obviňovať, ale sú, samozrejme, aj tieto finančné motivácie, ktoré môžu zohrávať určitú úlohu pri indikovaní niektorých výkonoch. Čiže tá nevyhnutnosť je veľmi dôležitá, aby sme zohľadnili a potom zmysluplnosť. A tu si zase pomôžem príkladom, sú napríklad veci, ktoré už nedávajú zmysel, resp. ak máme napríklad, opäť poviem na príklade, pacienta, ktorý má nevyliečiteľné ochorenie, ktoré smeruje k smrti, pacient je na konci života, ostáva mu niekoľko dní života a je možno indikovaný napríklad defibrilátor, to znamená implantácia defibrilátora, tomuto pacientovi na konci života tento defibrilátor nepomôže. Čiže aj keď je tu určitá indikácia, ale tá zmysluplnosť daného defibrilátora je veľmi otázna, a práve preto by sme mali vnímať aj túto zmysluplnosť a nemali by sme robiť zdravotnú starostlivosť, ktorá zmysluplnou nie je. Čiže toto je dôležité si uvedomiť, že nie tak, ako je to zadefinované teraz, že zdravotná starostlivosť je poskytovaná správne, ak je podľa najnovších poznatkov vedy a ak sa používajú správne štandardy a zohľadnené je individuálne riziko pacienta, to v súčasnej dobe už, bohužiaľ, nestačí. A mnohé krajiny na to reagovali, reagovali na to legislatívne, aby aj zdravotníci, ale aj policymakeri, teda ľudia, ktorí rozhodujú o tom, čo bude preplávané z povinného zdravotného poistenia, čo bude sa objavovať v štandardoch, ako má vyzerať správna zdravotná starostlivosť, aby mali aj legislatívny základ, aby vedeli sa správne rozhodnúť a aby mali pred očami aj to, na čo som narážal na začiatku môjho príhovoru, to znamená, to spravodlivé rozdelenie zdrojov.
Takže to je tá prvá časť, prečo sme presvedčení o tom, že ak chceme správne zadefinovať správnu zdravotnú starostlivosť, potrebujeme mať tento ohľad na spravodlivosť a zmysluplnosť a nevyhnutnosť akéhokoľvek medicínskeho zákroku.
Čo sa týka tej druhej časti, tak sa zamýšľame teda aj nad tým, ako dosiahnuť určitú kvalitu. V tej zdravotnej starostlivosti a v stave slovenského zdravotníctva sme sa, žiaľ, dostali do situácie, kedy sme radi, ak sa vôbec dostaneme ku špecialistovi, ak sa vôbec dostaneme na určitý termín. Ale akoby zabúdame v tom nešťastí, že tá dostupnosť je veľmi zlá, akú kvalitu zdravotnej starostlivosti dostávame, ale tá kvalita je, samozrejme, rozhodujúca. My chceme, aby naši pacienti boli liečení správne, aby tá zdravotná starostlivosť, ktorú dostávajú, viedla ku vyliečeniu alebo k zlepšeniu zdravotného stavu alebo zlepšeniu kvality života alebo zmierneniu utrpenia.
Toto je tá kvalita a tú kvalitu vedia najlepšie odzrkadliť určité štandardy. My máme už niekoľko rokov zadefinované v našom právnom systéme, dokonca legislatívne ukotvené, že zdravotná starostlivosť je poskytovaná správne len vtedy, ak je vykonávaná podľa medicínskych štandardov, ktoré vydáva ministerstvo zdravotníctva. Ale, žiaľ, pri tej úprave sa trošku pozabudlo na to, že nie je štandard ako štandard, máme rôznu kvalitu štandardov, máme štandardy, ktoré sa robia tak, že sa nájdu ľudia, ktorí tej problematike síce rozumejú, ale nie sú reprezentatívnou vzorkou napríklad všetkých, teraz si vymyslím, neurológov. Ak sa rozhodnú spracovať určitú tému do štandardu, tak nám chýba metodika, nejaký taký správny návod, dokonca ani teraz ešte nie je zverejnená na stránke ministerstva zdravotníctva, ktorá by jasne definovala, ako tieto štandardy musia vznikať. A v prípade, že z rôznych dôvodov tieto štandardy nevznikajú podľa tvrdej silnej metodiky, ktorá je v zahraničí v iných krajinách štandardom, tak to treba jasne zverejniť. To znamená, že napríklad v Nemecku, v Nemeckej spolkovej republike je každý jeden štandard, ktorý si otvoríte, tak na prvej strane vidíte, že či je to štandard, ktorý je ako keby len takým ľahkým návodom, oni to volajú S1, čiže bola to skupina ľudí, ktorá sa zamýšľala nad určitou témou, zhromaždila určité informácie, dala určité odporúčania, ale tými odporúčaniami sa lekári aj zdravotníci môžu a nemusia riadiť. Je to ako keby návod a príručka. Potom sú to štandardy, ktoré prešli takým konsenzom, to znamená, všetci dôležití ľudia ku tejto téme, čo sa mali vyjadriť, hľadali konsenzuálne riešenie a súhlas na to, že aké budú odporúčania pre celú napríklad Nemeckú spolkovú republiku. A takéto štandardy sa nazývajú S2K, to znamená, že prešli cez nejakú systematizáciu a systematické hľadanie konsenzu.
No a potom majú S2E guideliny, ktoré hovoria o tom, že nie je tu teda ten systematický konsenzus, ale máme veľmi silnú evidenciu, kvalitu dôkazov na určité tvrdenie, a takisto je to zaznamenané, že je to štandard S2E.
No a potom ak máme aj evidenciu, aj konsenzus všetkých relevantných hráčov, ktorí majú čo povedať k danej téme, tak sú to tzv. S3 guideliny a ja by som to možno prirovnal k Biblii.
Že ak máme, máme tak silnú evidenciu a máme všetkých hráčov, relevantných hráčov k danej téme na jednej lodi, ak oni povedia nejaké, nejaké odporúčania, ak dajú oni nejaké odporúčanie, tak podľa tohto odporúčania sa musím riadiť. A v tých iných krajinách to, samozrejme, takto rešpektujú. Ak je niekto, ak je vydaný k nejakej trebárs diagnóze štandard S3, tak si to čítajú tí lekári a vedia, že keď nebudú postupovať podľa takýchto štandardov, tak môžu mať veľký problém. Vždy štandardy musia spĺňať tieto kritériá, a pokiaľ sa ja z týchto štandardov vzďaľujem, tak musím mať veľmi dobré argumenty na to, prečo som to tak urobil. Keď si predstavíme, tak tie štandardy sú ako keby u nás na diaľnici tie vymedzenia cesty doľava, doprava a medzitým sa ja môžem hýbať, môžem robiť, samozrejme, individuálnu medicínu, ale niekde sú hranice. A tie hranice vymedzujú práve tieto štandardy.
No a u nás, keď sa pozrieme na kvalitu tých štandardov, tak je veľmi rôzna.
Máme štandardy, ktoré sú dobré spracované, máme štandardy, ktoré sú veľmi slabunko spracované, resp. máme štandardy, ktoré nie sú založené na určitej silnej evidencii. No a pokiaľ máme takéto štandardy a v našom legislatívnom systéme máme napísané, že sa majú nimi zdravotníci riadiť, tak potom sa stávajú aj anomálie, že niektoré veci zdravotníci robia len preto, že sa boja, že môžu mať problém s úradom pre dohľad a je to napísané v štandarde, tak to takto, takto musím robiť. A práve preto, aby sme sa, aby sme túto situáciu, tú nerovnosť kolektívu, kto vytváral ten štandard, kvality dôkazov, ktoré boli spracované, výsledkov, ako tie štandardy vyzerajú, tak sme sa rozhodli, že dáme návod a teda aj nariadenie ministerstvu zdravotníctva, ktoré tieto štandardy vykonáva, ako to má robiť správne. Ako má nastaviť metodiku, aby tie štandardy dávali hlavu-pätu, aby to boli štandardy, ktoré sú kvalitné, aby boli to štandardy ako odpovede na klinicky relevantné otázky. Na Slovensku máme tiež trošku, trošku atypizmus v tom, že máme štandardy na rôzne exotické ochorenia, ale chýbajú nám niektoré štandardy napríklad na onkologické ochorenia alebo neurologické ochorenia, ktoré sa veľmi často vyskytujú v našej spoločnosti.
A rovnako dávame do tohto nášho návrhu aj, aby v týchto štandardoch bolo zohľadnené to, čo som hovoril na začiatku, teda tá hospodárnosť. Predsa nemôžeme v našich štandardoch poukazovať, resp. odporúčať pacientom liečbu, ktorá je možno experimentálna alebo dostupná len na nejakých špičkových centrách v Amerike, keď na tieto, na tieto napríklad lieky nemáme. My musíme hľadať najlepšiu možnú variantu pre Slovensko, pre slovenské pomery. A toto je takisto problém, že my v týchto štandardoch na toto nereflektujeme, že čo je schopná Slovenská republika ekonomicky zvládnuť.
Čo nám chýba, v štandardoch nie je zadefinovaná aktuálnosť, čiže keď si pozriete naše štandardy, nie je napísané, dokedy sú platné. Sú vydané niektoré pred piatimi, pred šiestimi rokmi, ale nie je napísané, že každých tri až päť rokov sa majú revidovať. Čiže toto je ďalší bod, ktorý dávame ako povinnosť ministerstvu zdravotníctva, aby tie štandardy pravidelne revidovala, pýtala sa, či nie sú nové poznatky medicíny, či nie je tam niečo, čo treba nahradiť, zmeniť, upraviť.
Rovnako žiadame, aby tie štandardy mali teda to označenie kvality, teda ako vznikali, či je to len štandard, ktorý vznikol z takého nadšenia nejakých kolegov v danej otázke, alebo je to naozaj štandard, do ktorého sa zapojili všetky odborné spoločnosti, ktorých sa to týka, kde všetci relevantní hráči mohli k tomu čosi povedať. Dôležité je potom si uvedomiť aj, že kto to posudzuje. U nás je komisia, ktorá je zložená z rôznych ľudí, sú tam revízni lekári, sú tam ľudia z poisťovní, sú tam ľudia za Asociáciu nemocníc Slovenska, rôzni ľudia, ktorí k niektorým odborným témam naozaj nevedia, čo povedať, nemajú čo povedať, ale sedia tam a ide o určitý akcionizmus schvaľovania týchto štandardov. Vo svete opäť to nie je štandardom, k tým štandardom sa majú vyjadrovať ľudia a kriticky ich hodnotiť, ktorí tomu rozumejú. Ak by som dal vám do ruky nejaký štandard a žiadal od vás, aby ste sa vyjadrili ku karcinómu prsníka a najmodernejšej liečbe a terapii, tak asi by ste tiež mi nevedeli k tomu niečo relevantné povedať. Čiže opäť aj to nastavenie metodiky by malo byť robené inak, ako je to, ako je to v našom systéme.
No a tým, že očakávame a chceli by sme, aby sa tá kvalita štandardov zlepšila a aby ministerstvo zdravotníctva aj zrevidovalo všetky štandardy, ktoré už sú momentálne vydané, tak sme chceli, aby bola účinnosť tejto novely zákona presunutá až na júl roku 2025, aby mali dostatok času na to, aby sa tieto štandardy, ktoré boli doteraz vydané, zrevidovali.
Takže ešte raz to zhrniem, aby som tu dvadsaťminútovú reč nejako ešte raz ozrejmil, o čo vlastne nám v tomto, v tomto návrhu ide. Ide nám o dve veci, prvé je, aby bola zdravotná starostlivosť hospodárna, nie v zmysle, aby sme na pacientoch šetrili, v žiadnom prípade, aby sme rozhodovali spravodlivo. To znamená nastavovali zdravotnú starostlivosť, tak aby sa ušlo každému a ušlo spravodlivo z tých zdrojov, ktoré máme k dispozícii.
A druhá dôležitá oblasť je, aby sme nastavili naše štandardy, podľa ktorých sa majú správať a ktoré sú určitým spôsobom pre našich zdravotníkov záväzné, aby sme ich nastavili na moderné formy, aby bola nastavená moderná metodika, ako majú vznikať, aby boli aj tie výstupy daných štandardov napísané na klinicky relevantné otázky, teda nielen na štandard na choleru alebo niečo, čo Slovensko nemusí až tak veľmi trápiť, ale aby sme mali odpovede na klinicky relevantné otázky. A tu si ešte dovolím možno jednu krátku, krátky konkrétny príklad, prečo sú tie štandardy dôležité. Pretože nedávno som sa tiež rozprával s ľuďmi, ktorí mali takýto, takúto situáciu museli zažívať, že lekár im povedal, že pred operáciou musia vysadiť určitý liek, volá sa xarelto rivaroxabán, sedem dní pred operáciou.
Ja keďže som anestéziológ a robíme to pravidelne tie predoperačné vyšetrenia, tak viem, že to nezodpovedá realite, to nezodpovedá skutočnej evidencii, dôkazom, ktoré máme, lebo vieme, že tento rivaroxabán, pokiaľ je pacient, ktorý nemá problémy s obličkami, ktorý je úplne inak zdravý, nazvime to tak, tak rivaroxabán má polčas rozpadu okolo sedem hodín a potom po 24 hodinách vlastne už jeho účinok tam nie je. To znamená, že správne by mal byť tento rivaroxabán, alebo xarelto vysadený len 24 hodín pred operáciou. U tohto, u tohto kolegu bol rivaroxabán vysadený sedem dní pred operáciou a bol mu predpísaný fraxiparine, to je náhrada, to znamená injekcia proti zrážaniu krvi na sedem dní pred operáciou. Toto nie je lege artis postup. Toto nie je postup, ktorý, ktorý odporúčajú medzinárodné guideline, medzinárodné štandardy. Žiaľ, takéto veci sa na Slovensku dejú. A my chceme, aby tie štandardy boli kvalitné, aby ich naši zdravotníci rešpektovali, a pokiaľ ich nerešpektujú, tak to musia zdôvodniť, prečo sa rozhodli ísť inou cestou. U tohto konkrétneho pacienta som presvedčený o tom, že to nebol lege artis postup, ale, bohužiaľ, pravdepodobne sa to deje aj v terajších dňoch.
Práve preto je dôležité, a prosím vás o to, aby ste tento náš návrh podporili a aby ste zahlasovali a posunuli ho do druhého čítania, kde, samozrejme, sme otvorení aj určitým pozmeňujúcim návrhom.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne.
Pani poslankyňa Kolíková, pripomenuli ste mi trochu vec, ktorá sa stala aj mne, ten prvý dôvod, ktorý ste spomínali, že ste sa obrátili na Generálnu prokuratúru, ak ste mali podozrenie, že niečo sa deje. Tak mne to pripadá tak ako tá situácia v trenčianskej nemocnici. Že my sme dostali takisto podnet a naši kolegovia v koalícii si myslia, že ak dostaneme relevantný podnet, ktorý sa zakladá, z nášho pohľadu, na pravde, tak teda zložíme ruky alebo budeme ticho, alebo neviem, ako si predstavujú opozičnú prácu. My sme chceli a zvolali sme mimoriadny výbor, zdravotnícky výbor našťastie zasadá, že ho neblokujú takýmto spôsobom, ale zablokovali ho práve preto, lebo sme chceli urobiť riadny poslanecký prieskum v trenčianskej nemocnici, ale koaliční poslanci tam neprišli. Jednoducho neprišli, zablokovali. Ale keďže my sme mali takýto podnet a chceme si robiť opozičnú prácu poctivo a zodpovedne, tak sme tam išli sami. Pretože inú možnosť nemáme. Tak ako pani Kolíková nemala inú možnosť, tak sa obrátila na Generálnu prokuratúru. To je úplne normálne. A prišli sme tam a pýtali sme sa na mieste činu, ako to vyzerá. No a potom tá reakcia zo strany pani ministerky a, samozrejme, teda koalície je taká, že Stachura chodí po trenčianskej nemocnici, šaškuje, obmedzuje pacientov, obmedzuje zdravotníkov, čo tam robí, čo tam hľadá, zozadu ma fotia, potom mi hovoria, že som zodpovedný za 20-tisíc mŕtvych a takéto veci.
Tuná, ja neviem, kolegovia, že či toto je normálna seriózna, seriózna práca? Vy naozaj nerešpektujete naše, naše ústavné právo vykonávať si svoju opozičnú prácu zodpovedne a poctivo? Však my tam nejdeme hľadať senzácie. Ja som tam prišiel tiež sa dozvedieť na miesto činu, ako to skutočne vyzerá. A vy robíte z takýchto vecí, vy naozaj očierňujete ľudí. Vy idete úplne im pod kožu a ničíte aj ich dobré meno, aj ich charakter. Veď takto predsa nemôže fungovať slušná... (Prerušenie vystúpenie časomerom.)

Ferko, ja ti chcem len poďakovať za veľmi pekné vystúpenie, za to, že si to zhodnotil. Myslím si, že ľudí ako ty je tu ako šafránu, málo ľudí vie nastavovať historické zrkadlo, málo ľudí vie sa prihovárať do duše, dúfam teda nielen opozičným, ale aj koaličným, tí by to asi potrebovali najviac, poslancom. Myslím si, že tak ako si vyskladal celý ten svoj príbeh a ako si ozrejmil, že ľudí, ľudia nie sú len nejaké čísla alebo nejaké zmluvy, alebo niečo, čo robia, ale to podstatné je práve, čo robia a čo s týmito peniazmi dokážu pre spoločnosť vytvoriť alebo priniesť. Toto bolo podľa mňa veľmi pekné nasvietenie.
Chcem ti veľmi pekne poďakovať, že si to urobil slušným spôsobom, nešiel si do osobnej roviny, nikoho si nedehonestoval a naozaj si sa zastal spravodlivých.
Ďakujem ti veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Jozef, ďakujem za to, že si pomenoval, aký má postoj Kresťanskodemokratické hnutie k tejto problematike, ku zavedeniu dane zo sladených nápojov. Dovoľ mi povedať ešte zopár vecí aj z toho zdravotníckeho hľadiska. Ty si sa venoval hlavne tomu ekonomickému, ale ja by som chcel poznamenať, že v princípe je to dobrá vec, pretože sú adipozita, to znamená ten stav hlavne mladých ľudí je alarmujúci. Máme problém, máme problém s nadváhou, s obezitou a hlavne mladých ľudí, ale celkovo v populácii. A je to jedna z možností, ako pristúpiť k tomu zodpovedne a možno zredukovať potrebu cukru, ale treba jedným dychom povedať, že treba to robiť poriadne. A tuná mám obavu, že tak, ako je to naplánované, síce sa tu hovorí, že sa zlepší zdravotný stav obyvateľstva, ale nič nehovoríme o cieľoch. To znamená o tom, že o koľko by sa mala znížiť tá spotreba sladených nápojov. To je jedna výtka, čo sa týka toho, tejto, tohto návrhu.
No a potom jedna podstatná záležitosť, že pokiaľ znížime daň, zvýšime daň zo sladených nápojov, ale necháme napríklad daň z balených potravín s pridanou hodnotou cukru, tak môže dôjsť k substitúcii. To znamená, že namiesto jednej coca-coly si doprajú dve horalky a už vlastne ten efekt, ktorý očakávame, čo sa týka zdravia, sa vytratí. A rovnako substitúcia môže byť aj ohľadom nealkoholických nápojov. Bavíme sa o zvýšení daní z nealkoholických, ale z alkoholických, ktorí majú tiež určitú energetickú hodnotu, nie. Čiže aj tu môže dôjsť k substitúcii. Čiže ak ste skutočne mysleli to dobre, že to robíte pre zdravie populácie, tak ten návrh mal byť urobený úplne inak.
Ďakujem.